Články o TK Horec v roku 2001

Zlaňovanie na Žabe

"Čože je to za túra, ktorá nemá ani 10 kilometrov a prevýšenie je púhych 15 metrov?" Tak by sa mohli pýtať ľudia, keby sa dozvedeli o parametroch predposlednej trasy turistov v tomto roku. Tentoraz nám však naozaj nešlo o lámanie dĺžkových či výškových rekordov. Našim cieľom bolo zlaňovanie skál. Horolezecký klub Iames spolu s Turistickým klubom Horec totiž tradične začiatkom decembra organizujú pre svojich členov a ďalších záujemcov zlaňovanie skaly Žaba na okraji lesa pri meste Partizánske. Tento rok sa zišlo až 27 odvážlivcov. Skoro všetci si aj skutočne vyskúšali zlaniť 7-metrovú skalnú stenu. Kto nemal vlastnú horolezeckú výstroj, tomu členovia Iames klubu požičali. Začiatočníkom zároveň skontrolovali upevnenie, dali ústne pokyny a zhora ich istili druhým lanom. Komu sa zdal prvý pokus jednoduchý, mohol si vyskúšať aj druhú – tentoraz 15-metrovú stenu. Za úspešný pokus dostal každý "šplhúň" od Ľuba Michnu sladkú odmenu – Kindervajce. Zlanenie bez problémov zvládli aj menšie deti a ženy, napríklad Klaudia, Ľubka a Janka. Pri niektorých deťoch si človek nebol celkom istý, či vedeli skôr chodiť alebo zliezať skaly. Kto sa zrovna nevenoval športu, mohol sa ohriať pri ohníku. Po troch hodinách, keď už zlaňovania bolo dosť, sa horolezci a turisti presunuli na chatu na Štepoch. Tam v príjemnej atmosfére pri pečených pstruhoch, varenom víne a premietaní vlastných dokumentárnych filmov vydržali takmer do večera.

HOREC na bielom koni

"Sniežik sa nám chumelí, zimička už prišla …", spieval si Oskar s Paťkom, maminou a ďalšími deviatimi tetami, keď vystúpili z autobusu za Hornou Vsou na Rudici. Ešte na ceste začala guľovačka, akoby sa všetci báli, že už v tomto roku snehu nebude. Matička príroda poslala organizátorom DŇA S HORCOM svoju priazeň v podobe prvých snehových vločiek. Tí, ktorí sa rozhodli stráviť poslednú novembrovú sobotu s partizánskym turistickým klubom, si užili prvého snehu až až. Prvá 15-členná prevažne mužská skupina vyrážala ešte za tmy na autobus a potom z tábora v Lomskej doline na Buchlov a cez Zadnú lúku traverzom až na Žarnov. I keď snehová fujavica zabraňovala výhľadom, o zážitky zaznamenané kamerami a fotoaparátmi nebola núdza. Krátko popoludní sa obe partie a ďalší, celkom asi 40-tka Horcuverných stretlo na ľubianskej chalupe Priekalovcov. Tu, v tepľúčku na každého čakalo ľubovoľné množstvo porcií perfektného "div-hov-brav" gulášu v réžii šéfkuchára Jožka Gáhera, koláče od Renátky, minirožky od Janky a pagáče od neznámej autorky. Proste hostina, ako sa patrí, pričom si každý znásobil chuť špeciálnou pálenkou s horkým koreňom horca. Domáci hostitelia celú plejádu dobrôt ešte zavŕšili domácim ovčím syrom s oravskou slaninou a cibuľou. Samozrejme, že sa len nejedlo. Ženy si napriek snehovej fujavici postavili poriadneho snehuliaka a deti so svojou veliteľkou Andrejkou snehové iglu. A aby sme si snehu užili maximálne, nechýbal ani futbalový zápas na bielom trávniku, kde samozrejme opäť dominovali ženy a mládež. Celé priateľské stretnutie bolo spestrené prezeraním klubovej kroniky a próbou farebných tričiek s logom Horca. A samozrejme že sa nezabudlo poďakovať ochotnej hostiteľke. Všetci sme sa lúčili slovami : do videnia na Štefanskom výstupe na Žarnov!

V geografickom strede Slovenska

Tri plné osobné autá - spolu 15 členov TK Horec Partizánske, sa v sobotu 10. novembra vybralo na stredne náročnú 21-kilometrovú túru s 860 metrovým prevýšením. Smer Banská Bystrica – Slovenská Ľupča - Ľubietová. Z dedinky Strelníky sme okolo deviatej hodiny začali pešo stúpať bočným hrebeňom najprv na vrch Vtáčnik a potom prevažne hôľnatým úsekom na Ľubietovskú Bukovinu. Odtiaľ bol nádherný výhľad - Nízke Tatry so zasneženými končiarmi sme mali ako na dlani, za nimi zasnežené Vysoké Tatry s Kriváňom. A na západe celá Veľká Fatra. Tým, ktorí neverili vlastným očiam, pomohol ďalekohľad. Mrazivá slnečná sobota priniesla skutočne impozantné výhľady. Po oddychu sme pokračovali cez sedlo Jasenová prudším stúpaním a preliezaním skál na Vepor (1277 m) a odtiaľ po hrebeni až na geografický stred Slovenska – Hrb (1255 m). Zápis do vrcholovej knihy, 15 podpisov, spoločné fotografovanie. Vrcholová časť je od roku 1967 na rozlohe 100 ha prírodnou rezerváciou Ľubietovský Vepor, ktorý je vlastné najsevernejším cípom CHKO Poľana. Z Hrbu nasledoval zostup strmým skalnatým úsekom k chate pod Hrbom. Koho pri zostupe boleli kolená, tomu pomohla zázračná mastička od ľudového liečiteľa Paľa. Horúci čaj s rumom a ďalšie občerstvenie prišli každému vhod a takto zohriati sme za polhodinku prekonali posledný úsek cesty. Nad dedinou Ľubietová nás čakali spoľahlivé autá, ktoré nás namiesto plánovaného, a žiaľ, nenaplneného autobusu odviezli až domov.

Považskoinovecké túlanie

Dvadsiaty siedmy október patril v kalendári turistických podujatí TK Horec z Partizánskeho "Túlačke po Považskom Inovci". Po piatkovom daždi vykuklo žiarivé sobotňajšie slniečko a pestrofarebná príroda otvorila náruč dokorán. Napriek tomu do jej objatia prišlo tých milovníkov pomerne málo. Na tradičnú trasu z Podhradia pod Topoľčianskym hradom cez Panskú Javorinu a Veľký Inovec až do Mníchovej Lehoty nastúpila partia siedmych Horcov so svojím predsedom i kameramanom. Druhou trasou z Nitrianskej Blatnice šľapali okrem Partizánčanov a Krušovčanov "tuláci" zo všetkých kútov regiónu. Najstaršími účastníkmi asi dvadsaťkilometrovej túlačky boli 76-ročný Tibor Vaňo a 75-ročný Vít Slamka. Programu sa potešili všetci : chutná medovina pri kostole sv. Juraja, zadymená opekačka na veternom Marháte, ďaleké výhľady na Považie s Tematínom a Čachtickým hradom, zbieranie húb, a tak ako bolo sľúbené, občerstvenie a ohrievanie sa pri ohníku pri chate H-Aluška na Havrane. A hlavne dobrá nálada a k tomu pekné pesničky pri gitarách, takže sa odchádzalo od nocujúcich kamarátov veľmi ťažko.

Fatranský Kriváň posiaty turistami

V čase, keď väčšina obyčajných smrteľníkov ešte snívala svoje sny o šťastí a bohatstve, 48 "Horcov a Horčíc" nastupovalo do netradičného kolačnianskeho autobusu. Ten ich dopravil v onú sobotu 13. októbra do Šútova – neveľkej dedinky, kde začínala ďalšia z množstva akcií TK Horec – Výstup na Veľký Kriváň. Aj keď išlo o náročnú túru s prevýšením 1250 metrov, vysoký počet účastníkov potvrdil, že Malá Fatra so svojím hôľnatým hrebeňom a krásnymi výhľadmi je jedným z najatraktívnejších pohorí na Slovensku.
Po pár kilometroch chôdze od parkoviska v Šútove sme najprv slabo, potom čoraz silnejšie počuli hukot vody - Šútovský vodopád, ktorý bol naším prvým cieľom. Jeho takmer 40-metrová výška, trblietajúci sa prúd vody a dúha vyčarená ranným slnkom nenechala chladným ani jeden fotoaparát. Ani náš dvorný kameraman Paľo sa nenudil. Práve sa rodil ďalší dokumentárny film. Keby nám dnešný deň neponúkol nič iné, aj tento pohľad by stačil na nasýtenie našich duší. Ale to bol len začiatok.
Po strmom stúpaní ponad vodopád až k Mojžišovym prameňom sa pred nami otvorila panoráma celej Malej Fatry. Slnečné jesenné počasie umožňovalo ďaleký výhľad napr. na Roháče, Nízke Tatry alebo Choč, ktorý bol stále menší a menší. Ani sme sa nenazdali a už sme oddychovali na chate pod Chlebom. Z nej je to do Snílovského sedla už len na skok. Sedačková lanovka privážala aj z druhej strany – z Vrátnej doliny množstvo turistov. Potom ešte trošku námahy – a ocitáme sa na Veľkom Kriváni (1708 m). Najvyšší vrch Malej Fatry je podobne ako minule Salatín zaliaty slnkom. Okrem nás je tu veľa Poliakov, Maďarov, Čechov a Nemcov. Skrátka : "Na Kriváni nie sme sami, posiaty je turistami". Mierny vietor využívajú aj paraglajdisti, ktorí priamo z vrcholu skáču do horských hlbín a nechávajú sa unášať prúdom vzduchu. S obdivom i závisťou ich sledujeme.
Sedem statočných, ktorým sa výstup na najvyšší vrch málil, vybehlo zo Snílovského sedla ešte na Chleb. Nakoniec sa všetci stretli znovu na chate a spoločne zostúpili popri vleku strmým svahom do Šútova. Nádherná túra s pekným počasím a zaujímavými výhľadmi nám bude ešte dlho pripomínať, že s Horcom sa po horách chodiť oplatí.

Dobýjanie Beckova a Čachtického hradu

Akcia "Výstup na stojeden slovenských hradov a zámkov" si za svojich 11 rokov získala popularitu nielen medzi priaznivcami organizovanej turistiky, ale aj širokej verejnosti. TK Horec Partizánske naplánoval na prvú októbrovú sobotu výstup na hrad Beckov a Čachtický hrad. O pohyb a poznávanie prejavilo záujem 37 Partizánčanov, z toho iba 9 detí.
Či je tak alebo onak, pekná októbrová sobota predčila všetky očakávania. Nebolo nikoho, kto by sa pri dobýjaní oboch považských hradov nudil. Návšteva Beckovského múzea najskôr poskytla obraz o živote ľudu i panstva aj s mnohými artefaktami a nenáročný výstup na tretí najväčší hrad na Slovensku na nezvyčajne vynímajúcom sa brale bol už iba hračkou. V útrobách zrekonštruovaných hradných múrov si všetci mohli vypočuť celú históriu Beckova a samozrejme povesti, z ktorých jedna hovorila o vzniku názvu hradu po dvornom šašovi pána Ctibora – Beckovi. Zásobení opečiatkovanými pohľadnicami a prospektami sa účastníci zájazdu presunuli do Čachtíc.
Čachtické múzeum bolo nepochopiteľne zatvorené. Ani nie hodinové stúpanie po zelenej značke doviedlo Partizánčanov k zrúcaninám zlovestne povestného Čachtického hradu s nádherným výhľadom do okolia. Až tu si pri ohníku a opekaní vypočuli z úst vedúcej výpravy Marušky Lysej historicky doloženú legendu o krvilačnej hradnej panej Alžbete Báthoryovej.
Opálení slnkom, osviežení vzduchom, nabití informáciami a dojmami patrili posledné minúty občerstveniu v reštautácii U čachtickej panej, kde boli deťom odovzdané diplomy pri príležitosti Dní športu 2001 a všetkým ostatným účastnícke listy s pečiatkami navštívených lokalít. Tí najskalnejší si ešte prezreli opevnený kostol sv. Ladislava. Cestou domov sa spievalo a pohládzalo pohľadom Trenčiansky hrad a v diaľke belejúce sa zrúcaniny Uhrovského hradu. Budúci rok však bude prvá októbrová sobota patriť výstupu na pohronské hrady – Šášov a Revište, či mestský hrad v Kremnici.

Horci na Salatíne

(Bolo nás jedenásť)

Tromi autami sa v poslednú septembrovú sobotu priviezlo 11 členov TK Horec do dedinky Ludrová, aby vystúpili na nízkotatranský vrchol Salatín. Na túru si tiež našiel čas nadšený turista Ján Podmanický (inak primátor Partizánskeho). Samotný výstup trval asi štyri hodiny. Prechádzali sme krásnou roklinou Hučiaky, štverali sme sa takmer štvornožky po úbočí Salatínu, obdivovali rozkvitnuté jesienky a horce – naše kultové kvety.
Po prekonaní 1100 výškových metrov sme dorazili na slnkom zaliaty vrchol. Naskytol sa nám nádherný kruhový výhľad – hovorí sa, že je to jeden z najkrajších na Slovensku. A naozaj : videli sme hlavný hrebeň Nízkych Tatier, Vysoké Tatry s Kriváňom, Roháče, Malú a Veľkú Fatru i Choč. Oddych, zápis do vrcholovej knihy, fotografovanie a obdivovanie – klasická vrcholová práca, čo nám zabralo takmer hodinu. Zostupovali sme strmou cestičkou pomedzi kosodrevinu na lúku, z ktorej si niektorí odskočili aj na Malý Salatín. Tešili farebné motýle, krúžiace dravce a v doline sa ozývalo ručanie jeleňov. Počas túry nechýbala dobrá nálada a humor.
V Ludrovej pri kofole príjemne unavení sme mali už len jedno prianie : Bodaj by takéto počasie bolo aj na nasledujúcich akciách.

Kľak v hmle

Desať zdatných členov TK Horec a milovníkov turistiky sa sobotňajšími výčinmi počasia zastrašiť nedalo, zobrali vlastné autá, vyviezli sa na Fačkovské sedlo a pod heslom "TK Horec - to je trieda, odradiť sa ničím nedá" kráčali v daždi a v blate cez Revánske sedlo na vrchol. 550-metrové prevýšenie sme zvládli pomerne rýchlo. Kto dúfal, že hore bude predsa len trochu vľúdnejšie počasie, sklamal sa : "Na vrchole žiadna sláva, vietor, hmla a mokrá tráva". Viditeľnosť bola skoro nulová. Napriek tomu rozohriati a v dobrej nálade sme zbehli šmýkajúc sa po vlhkých kameňoch a zablatenom chodníku do dediny Fačkov, kde nám dobre padol čaj s rumom.
Keďže z Fačkova je do Rajeckej Lesnej na skok, nenechali sme si ujsť príležitosť uvidieť nádherné dielo slovenského rezbára Jozefa Pekaru Slovenský Betlehem. Po prehliadke tohto skvostu sme si ešte nabrali liečivej minerálnej vody, ktorá pramení pod neveľkým kopcom s kalváriou. Voda obsahujúca horčík a železo lieči podľa nápisu pri prameni srdce, kosti a ducha. Znovu zmoknutí, ale preliečení vzácnou tekutinou, sme ešte navštívili rázovitú obec Čičmany.
Na Kľak prídeme opäť. Počkáme si však rok na pekné počasie.

Arktické počasie na Baranci

Presná štyridsiatka turistov z TK Horec Partizánske sa v stredu 29. augusta rozhodla, že oslavovať SNP sa dá aj ináč ako kladením vencov, ochutnávaním cigánskej pečienky a preskakovaním ohníkov. Už od pol šiestej ráno sa schádzali a nastupovali do autobusu, aby vystúpili na tretí najvyšší vrch Západných Tatier Baranec a cez Žiarske sedlo a Plačlivé si vychutnali hrebeň Roháčov. V tom čase obloha ešte nesignalizovala nič zlé.
Cesta ubehla rýchlo a už pred pol deviatou sme už začali stúpať zo Žiarskej doliny strmo hore po žltej značke. Počasie sa však postupne začalo kaziť : najprv začalo mierne mrholiť, neskôr sa pridala hmla, vietor a ako sme prekročili dvojtisícovú hranicu, privítala nás snehová fujavica. Teplota sa pohybovala tesne nad nulou. Najnepríjemnejší však bol mrznúci dážď, ktorý šľahal zboku turistom do tela.
Na Baranec sme síce po dvoch až troch hodinách vystúpili, ale ísť ďalej bolo zbytočné, či dokonca nebezpečné. Nulová viditeľnosť, klzký povrch a nárazový vietor nás prinútili otočiť sa a zísť po tej istej ceste dole. V chate Kožiar sme potom pri pive či varenom víne niekoľko hodín čakali na štyroch odvážlivcov, ktorí predsa len prešli skoro celú plánovanú trasu.
Tentoraz to meteorológom a Murphymu (čo sa má pokaziť, sa pokazí) naozaj vyšlo. Dúfajme, že o rok k nám bude príroda zhovievavejšia a Žiarske sedlo s Plačlivým bez problémov zdoláme.

Dvojdňový vander po hrebeni Tribeča

Partizánski turisti si pokladali za česť i povinnosť zdolať hlavný hrebeň pohoria Tribeč, do ktorého patria aj rodné partizánske lesy. V sobotu 14. júla na vyše 60 km dvojdňovú trasu z povestného Zobora, ces strmú Žibricu do "maďarských" Žirian vyštartovalo 14 členov TK Horec. Pod horúcim slnkom ubúdalo síl, takže obedňajšie vyše hodinové osvieženie našli pri jeleneckom rybníku. Voda bola motorom, ktorá navrátila chuť zdolať zrúcaniny Gýmeša. Skupinu opustilo päťčlenné "vedenie", ktoré zdolalo Veľkú skalu a Oponický hrad a už v sobotu podvečer cestovalo z Oponíc domov. Ostatní vandrovníci si po relaxe v starobylých hradbách Gýmeša so spevom vychutnali zostup do Kostolian pod Tribečom. Po občerstvení pri výdatnom prameni v dedine a osprchovaní v rekreačnom stredisku Jedliny sa takto znovuzrodení rozhodli zdolať Veľký Tribeč. O dvadsiatej prvej hodine rozkladali svoj bivak na vrchole. Hviezdnatá obloha, pukotajúci ohník a šum jaseňov boli tou najkrajšou uspávankou nepredstaviteľne horúcej noci.
Presne o ôsmej ráno opúšťali nocľažníci svoje vrcholové táborisko smerom k Pustovníkovej studničke. A potom sa šľapalo ako na bežiacom páse. Ešte zápisy do vrcholových kníh v sedle pod Medvedím vrchom a na Javorovom vrchu, posledné foto a zelená značka určovala smer až do Skýcova. Na Prostrednom vrchu sme sa rozlúčili s Tomášom, Andrejom a Igorom – mládencami z Veľkého Klíža – a posledných šesť statočných – Ala, Vierka, Peťo, Rudo, Ľubo a Janko v dusnej horúčave došľapalo na minútu presne k autobusu do Partizánskeho. O chvíľu sa nad mestom i nad celým Tribečom prehnala búrková smršť.
Prvý bivak a dvojdňový vander turistov z Horca po Tribeči vyšiel teda na výbornú! Bez strát a bez vyčíňania živlov. Tie prišli až potom. Múdra príroda držala nad vandrovníkmi stráž.

Veľkofatranský hrebeň v obliehaní Partizánčanov

"Peťka, ako sa ti šľapalo? Nuž dobre, keď už sedím." Aj takéto veselé dialógy sa dali počuť na hrebeni Veľkej Fatry, kde sa partia vyše päťdesiatich turistov z Partizánskeho vybrala v poslednú júnovú sobotu. TK Horec objednal super počasie, spoľahlivého šoféra a tak sa mohlo z Vyšnej Revúcej "vybehnúť" na hrebeň a prekonať asi osemsto výškových metrov do sedla pod Ploskou akoby nič. Spoločníkmi na hôľnatých a strmých svahoch nám boli ovečky s bačom. Žinčice ani syra sa nám však neušlo. Bača najskôr nemal, potom nedal. Kým niektorí desiatovali v sedle, tí svižnejší vybehli ešte na skalnaté bralo Čierneho kameňa. Prvý vrchol – Ploská (1532 m) - sa stal miestom, kde výborníci TK Horec Janko Šútora a Peťo Horváth zavinšovali primátorovi Podmanickému v mene všetkých k dvojitému sviatku a obliekli ho do trička s emblémom Horca. Ešte hromadná fotografia, pohľad na Borišov a chatu pod ním a strmé klesanie do sedla Kýšky nám znovu spríjemňovali ovečky s bačom.
Skalnatý Suchý vrch potešil plesnivcom alpínskym, ktorý rastie z celej Fatry iba tu. A potom už celé Slovensko ako na dlani. Ostredok a Krížna sa prešľapali v rekordnom čase. Veľký obdiv si vyslúžil od všetkých dospelých iba 6-ročný Filipko Turček z Nedanoviec, ktorý bol so svojimi rodičmi na takejto túre po prvýkrát a zdolal 27 kilometrov ako malinu! Najstarším účastníkom bol 70-ročný Alojz Bruška z Nitrice, takže – naozaj všetky generácie. Putovanie sa ukončilo v pútnickom mieste – v Starých Horách. Najveselšie bolo, keď sa losovala tombola. Jednému víťazovi sa ušla originálna cena – pohár primátora mesta Partizánske (čapované pivo aj s obsluhou od pána primátora osobne). To, že sa celou cestou domov spievalo, hádam ani netreba zdôrazňovať. Znovu sme videli krásny kus Slovenska.

TK Horec informuje

- V súčasnosti má TK Horec vyše 70 členov, najmladší ma 7 rokov, najstarší 70 rokov, činnosť riadi 7-členný výbor.
- Členovia klubu zhotovili a nainštalovali tri schránky s vrcholovými knihami – na Žarnove, Šípku a Osečnom.
- Vlastnou turistickou značkou – bielym štvorčekom – je vyznačená trasa na vrch Šípok, značka vedie z Malých Uheriec (od materskej školy).
- Tričká so znakom TK Horec si môžete zakúpiť u pána Horvátha.

Príroda a história sa snúbila s pohostinnosťou

Regionálny zraz turistov v Klížskom Hradišti

Raz do roka sa členovia Klubu slovenských turistov v okresoch Topoľčany, Partizánske a Bánovce nad Bebravou stretávajú na letných regionálnych zrazoch, zakaždým v inej lokalite a v réžii iného organizátora. Tým tohtoročným bola Regionálna rada KST v Topoľčanoch, ktorá spolu s TK Horec Partizánske a TK Javor Bošany oslovila starostu vo Veľkom Klíži ing. Antona Stanku. Slovo dalo slovo a od 8. do 10. júna 2001 si na originálnom futbalovom ihrisku uprostred borovicového lesa v Klížskom Hradišti účastníci rozložili svoje stany a vychutnávali pohostinnosť Veľkoklížancov.
V sobotu ráno po slávnostnom otvorení zrazu sa účastníci oboznámili s bohatou históriou obce. Na turistickú trasu si každý odniesol pohľadnicu obce podarovanú starostom a účastnícky list, na ktorý dostali originálne pečiatky danej lokality. Skupina cykloturistov si tiež prišla na svoje. Silná 27-členná skupina prišla aj z TK Horec Partizánske, ktorá po absolvovaní plánovanej trasy cez Ostrú a Malú Suchú na Vrchhoru a Michalov vrch našla dostatok síl, aby aj v športových popoludňajších súťažiach hájila farby mesta, ba aj okresu. V tradičnom volejbalovom turnaji vybojovali tretie miesto. Veď v družstve bojovali takí borci ako Renátka Boriková a Janko Šútora. A keď sa v ďalšej súťaži kolektívov – v preťahovaní lanom – pridal aj Janko Priekala a Ľubo Mazán, Partizánske získalo druhé miesto. V hode šiškou na cieľ a v jazde zručnosti si prvé miesto vybojoval 11-ročný Ľuboš Kňaze. A že sú deti z Veľkého Klíža súťažechtivé, svedčil fakt, že 13 ich pretiahlo lanom najprv päť a potom šesť dospelých chlapov. Keď si však hlasitým skandovaním, aby sa lana ujal ako siedmy starosta, prehrali.
Nuž, veľkoklížanský starosta má veľa energie. A tou nešetril, ani keď pripravoval pre účastníkov zrazu "kino" pod strechou futbalových objektov, pretože na naše hlavy sa začal sypať vytrvalý dážď. Pozreli sme si teda dokument o zaujímavej histórii obce, ktorú pútavou formou pripravil historik dr. Dvořák. Samozrejme, že aj TK Horec a Topoľčanci sa pochválili svojou produkciou z vlastných akcií.
Keďže pre neúprosný dážď sa už ďalej súťažiť nedalo, ani sedieť pri táboráku, piesne táborových ohňov sa ozývali v podaní chlapcov zo skupiny Túlaví až do svitania spod prístrešku. Väčšina zrazovníkov však opúšťala premočený areál ihriska v neskorých večerných hodinách.

Trnavská stovka

V prvú júnovú sobotu sa konal 28. ročník diaľkového pochodu "Trnavská stovka", ktorého sa zúčastnili po prvýkrát aj členovia TK Horec – 57-ročný Henrich Kollár, 35-ročný Ľubomír Mazán a tradičná partia turistov z Veľkých Uheriec. Za 26 hodín prešli trasu z Bratislavy hlavným hrebeňom Malých Karpát až do cieľa – do Brezovej pod Bradlom. Na najpopulárnejší slovenský diaľkový pochod sa prihlásilo 203 turistov z celého Slovenska a iba 130 ich prišlo do cieľa.

Bohatší o nové zážitky a poznanie

Horci a horíčatá v Štiavnických vrchoch

Určite ešte i dnes, týždeň od uplynulého víkendu doznievajú dojmy a zážitky tých, ktorí boli v sobotu 19. mája s TK HOREC na celodennom výlete v Banskej Štiavnici či na prechode Štiavnickými vrchmi. Tentoraz sa nás zišla skoro 50-tka. Väčšina sa vybrala na prechod Rudnou magistrálou z Červenej studne cez Paradajs a Tanád až na Sitno. V 900 metrovej výške mali krásny výhľad na Banskú Štiavnicu so svojimi skvostami – kalváriou, Novým zámkom a Klopačkou. Na druhej strane hrebeňa sa v doline jagala hladina Hodrušského jazera. Po návšteve zrúcanín Sitnianskeho hradu po náučnom chodníku zišli na Počúvadlo, kde sa stretli s druhou skupinou.
Mamy s deťmi sa vybrali za spoznávaním pamätihodností vari najstaršieho baníckeho mesta na Slovensku, Banskej Štiavnice. I napriek tomu, že mesto je v rekonštrukcii, budí v návštevníkovi pocit útulnosti, dýcha na vás sláva zašlých čias. Z neďalekého vŕšku svieti zrekonštruovaná kalvária, na námestí zase súsošie sv. Trojice, všetko pre deti nevídané. V trochu chladnejšie ráno sme sa zohriali pri prehliadke krásy a rozmanitosti kameňov v mineralogickom múzeu. Naše ďalšie kroky viedli do prírodného skanzenu, baníckeho múzea. Tu sa deťom najviac páčilo. Aj preto, že dostali prilby, kabáty a banícke lampy a takto vystrojení sme zišli do bane, šachty Bartolomej, kde sa kedysi ťažilo zlato, striebro a iné drahé kovy. Nie je nad krajší pocit, ako vyjsť po hodine putovania úzkymi priestormi tmou a zimou na denné svetlo. Deti by sa síce ešte rady túlali starými štôlňami, ohmatávali staré banícke náradie a hľadeli permoníkom do očú, ale všetkého veľa škodí. Nasledovala návšteva Antola. Boli sme prví návštevníci, ktorým po dvadsiatich rokoch bola sprístupnená komnata, ktorá bola po tieto roky v rekonštrukcii. Deti žasli nad preparovanými zvieratami, od mláďat až po dospelé – a my sme zase žasli nad krutosťou tých, ktorí ich pre svoju zábavu lovili a zdobili si nimi svoje príbytky. Záver expozície v každom z nás vyvolal silné emócie. Náhrobné pomníky ohrozených zvierat a rastlín - symbolický cintorín slovenskej prírody - bol výzvou, mementom pre nás všetkých.
Že to bol výlet pohodový a poučný, je fakt. Že riadne vybrakoval naše peňaženky, je krutá realita. Nuž, nie je to v dnešných časoch žiaden špás spoznávať našu vlasť. Ale oplatí sa, verte. Trebárs s Turistickým klubom HOREC v Partizánskom.

Vtáčnik v obliehaní

Deň víťazstva nad fašizmom alebo blízka sobota k tomuto sviatku sa stala dňom tradičných výstupov na Vtáčnik, ktoré už vyše dvadsať rokov organizuje KST Veľké Uherce. Okrem nich sa na vrchole vo výške 1346 m stretávajú turisti z mnohých klubov po rôznych trasách. Tak tomu bolo aj tohtoročného 8. mája. Okrem Veľkouherčanov, ktorí tradične zdolávajú 40-kilometrovú trasu z Handlovej až do Hornej Vsi, sa na Vtáčnik vybrali aj členovia TK Horec. Pod vedením svojho predsedu Petra Horvátha zdolávali neznačkovanú a veľmi málo známu trasu z Kamenca pod Vtáčnikom okolo CHPR Končistá a Makovišťa povedľa potoka Gepniarovou dolinou. Po strmhlavom stúpaní ich na vrchole prekvapilo krupobitie a "ohlušujúce útoky" jedenástich jazdcov na terénnych motocykloch, ktorých totožnosť sa zatiaľ nepodarilo zistiť (o týchto votrelcoch v chránenej oblasti uvítame akékoľvek informácie). Zhrození drzosťou týchto ničiteľov prírody a kľudu lesnej zveri pokračovali partizánski turisti už za príjemného počasia na Žarnov, kde si radi prečítali množstvo pozdravov v ich vrcholovej knihe.

Horci po Inovci

Bolože to radosti, keď sa predpovede meteorológov o daždi na poslednú aprílovú sobotu nesplnili a 26 turistov z TK Horec Partizánske vítalo slnko a blankytná obloha. Možno ešte nikdy nešiel autobus do Topoľčianok taký plný ako tentokrát. Keďže medzi účastníkmi boli väčšinou zdatní diaľkošľapi, neostávalo sa pri zámku a ihneď sa všetci v rytmickom pochode rozcvičili na asfaltke do Machuliniec a v miernom stúpaní až do Obyckého sedla. Prvá prestávka všetkých vohnala do vyhriatej trávy naraňajkovať sa. Takto i veselým slovom posilnení po strmšom stúpaní, občerstvení pri studničke a už aj sme boli za hodinku v Inoveckom sedle, kde sme zastihli zlatomoraveckých turistov opravovať turistické značenie. Ktovie, kedy sa u nás opraví?! Na chate nás už vítala chladená topoľčianska dvanástka či dobrý guľáš. KST zo Zlatých Moraviec tu má svoju základňu a veľa sme sa o ich činnosti dozvedeli aj z vystavených materiálov. My, Horci, sme len ticho závideli.
Presne o jedenástej sme "zdolali" vrchol – Veľký Inovec (901 m) a po modrej značke pokračovali neskôr cez nezalesnené hôľnaté terény, ktoré nám poskytovali krásne výhľady na všetky strany – Štiavnické vrchy so Sitnom, Tríbeč až po Zobor, Vtáčnik či Strážovky atď. Potešil "ranč" s jazdeckými koníkmi alebo nechtiac splašené srnky, koberec rozkvitnutých fialiek, púpav, odkvitajúcich poniklecov. Na poslednom vrcholovom bode na Vojšíne (819 m) sa v diaľke dokonca objavili zasnežené vrcholky Veľkej Fatry.
A potom nás už len fascinovali pohľady do Hlbokej doliny Pílanského potoka či veľkopolské lazy na úpätí Vtáčnika. Nálada neopúšťala nikoho ani po 28 km šľapania. Veď nikto sa nechcel zahanbiť. Trasu hravo zdolal i primátor Partizánskeho, i najmladšia účastníčka – iba 9–ročná Zuzanka Megová, napriek tomu, že ju tlačili tenisky. Horšie dopadol jej omnoho starší "kolega", ktorý statočne skrýval v topánkach krvavé päty. Ani zatvorená krčma nezabránila tomu, aby sme sa neobčerstvili pivkom, ktoré nám vďačne predal z manželkiných zásob obyvateľ Píly. Dobrí ľudia naozaj ešte žijú! Radosť bola ešte väčšia, keď sa do žarnovického autobusu na Cerovej natlačila ďalšia dvadsiatka malých turistov, ktorých manželia Kováčovci z Partizánskeho zobrali tiež na potulky a skupina bánovských turistov, našich dobrých kamarátov. Ťažko sa potom veru lúčilo na stanici. Nuž, turistická rodina sa rozrastá a chytá druhý dych …

Vrcholová kniha na Osečnom

V prvú aprílovú sobotu sa členovia TK Horec v rámci "Jarného prebúdzania" vybrali na Osečný, kde bola slávnostne nainštalovaná vrcholová kniha, do ktorej hneď pribudlo vyše tridsať zápisov. V ten deň si Horci ešte prešli pomerne neznámu cestu na Michalov vrch a do Klížskeho Hradišťa, kým ďalšia skupina s deťmi sa venovala opekaniu a "stanovaniu" na Hlbokom. Bolo to v poradí druhé "Jarné prebúdzanie" a organizátori veria, že sa z tejto akcie stane tradícia. V najbližšej budúcnosti plánujú členovia výboru TK Horec vyznačiť trasu z Dolného pomníka na Osečný a cez Hlboké až na Michalov vrch vlastnou značkou. Podobne sa uvažuje o trase na vrch Šípok. Podľa najčerstvejších informácií pribudol vo vrcholovej knihe iba jeden zápis. Svedčí to tak trochu o lenivosti nás, Partizánčanov.

Prechod Považským Inovcom

Ani hmla nezastrela dobrú náladu

Členovia turistického klubu HOREC Partizánske, ale i ostatní milovníci prírody sa v sobotu 24. marca vybrali na prechod hrebeňom Považského Inovca. I keď počasie skôr lákalo zostať doma v teple a suchu, zišlo sa nás 36 veľkých i malých priaznivcov turistiky. Prvou zastávkou bola zrúcanina Topoľčianskeho hradu. Najmä deti boli očarené mohutnými múrmi, zvyškami po niekdajšom pyšnom gotickom hrade, ktorý sa vypína nad dedinkou Podhradie, kde žije v súčasnej dobe približne 280 obyvateľov. I keď hlavná veža hradu, ktorá bola začiatkom 20. storočia zrekonštruovaná, bola uzavretá, pohľad na okolitú krajinu bol nádherný. Kým nám ho pomaly, ako plaziaci sa nepriateľ, nezastrela hmla. Nikomu však neubrala na dobrej nálade a chuti pokračovať v ceste ďalej.
Tí zdatnejší sa vybrali na túru cez Smutný vŕšok, Tlstú horu do sedla pod Skalinami. Trasa miestami viedla cez rozsiahle lesné polomy, pozostatok víchrice z roku 1999 a pokračovala cez Skaliny, Bezovec, Javorníček až k ďalšej zrúcanine hradu Tematín.
Malí 6 až 7-roční turisti sa zase tešili i keď z takmer vypustenej priehrady Duchonka. Prázdne dno priehrady im poskytlo pohľad na tučné žaby, v neďalekom lesíku zase skákali zo stromu na strom veveričky, ďateľ vyťukával do stromu akúsi morseovku a hneď kúsok vedľa sa hlásila sojka. Čudovali sa obrovskej borovici, ktorej peň až takmer po vrcholec "zdobili" priklincované tenisky i torzo niekdajšieho hotela Duchonka. Ťažké mračná nad hlavou, mokrá zem i drevo … a predsa horí. Vďaka ockovi Rudovi si mohli, i keď na skromnom, ale predsa ohníku, opekať špekačky či slaninku. A že nás majú tam hore radi, zoslali nám dážď až v závere túry po okolí Duchonky.
Dobrá nálada nechýbala veľkým ani malým. Unavení ale blažení sme nasadli do autobusu a vracali sa späť domov. Už sa tešíme na ďalší spoločný výlet, na ďalšie spoznávanie našej krásnej krajiny.

Výstup na Veľký vrch

TK Horec pozval v sobotu 17. februára 2001 všetkých milovníkov prírody na výstup na Veľký vrch (456 m). Na železničnej stanici v Oslanoch sa zišlo až 37 turistov z Partizánskeho, Skačian, Veľkých Uheriec a Veľkého Klíža. Všetci účastníci si preverili svoje fyzické schopnosti pomerne strmým výstupom po skalách a potom lúkami a riedkym lesom až na hrebeň. Na vrchole Veľkého vrchu pobudli za krásneho počasia pri opekaní a družnej debate takmer dve hodiny. Odtiaľ sa rozišli rôznymi smermi – do Skačian, Malých Krštenian a najväčšia skupina zišla do Veľkých Krštenian. Výbor TK Horec na čele s predsedom ing. P. Horváthom vyjadril potešenie zo záujmu verejnosti o organizovanú turistiku a teší sa na ďalšiu účasť.

Výročná schôdza turistov

V piatok 26. januára sa v CVČ v Partizánskom konala výročná členská schôdza Turistického klubu HOREC Partizánske, ktorej sa zúčastnilo 28 členov. Na svojom stretnutí turisti zhodnotili prvý rok svojho pôsobenia ako celkom úspešný a zvolili si sedemčlenný výbor. Zároveň si odsúhlasili plán akcií na rok 2001, ktorý dostal každý člen k dispozícii. V diskusii bol najväčší záujem o osemdňový zájazd do talianskych Dolomitov v auguste tohto roku. Na záver si účastníci pozreli videozáznamy z celodenného autobusového zájazdu do Súľovských skál v októbri a výstup na Vtáčnik v novembri 2000.

Štefánsky výstup na Žarnov

Veľmi vydarenou akciou TK Horec bol Štefánsky výstup na Žarnov a priateľské posedenie pri teplom čaji na chalupe v Ľubianke. Vyše dvadsať turistov neodradil ani vytrvalý dážď …