Články o TK Horec v roku 2002

Retrospektíva turistických akcií v regióne

Už na výročnej schôdzi v januári 2002 mohol Turistický klub Horec skonštatovať, že počet záujemcov o hory, turistiku a pobyt v prírode v Partizánskom stúpa. Medzinárodný rok hôr bol ďalšou inšpiráciou, aby tých akcií bolo ešte viac. V uplynulom roku zorganizoval Horec každý mesiac jednu alebo dve podujatia za poznaním krás Slovenska. Takto naši horci prešli časť Tribeča, hrebeň Malých Karpát, chodník Andreja Kmeťa v Štiavnických vrchoch, hrebeň Nitrických vrchov, Vtáčnika či Strážova atď. Zvládli štyri dvojtisícovky v Roháčoch, v septembri Krivánsku Malú Fatru, v októbri Poľanu. K tým najzaujímavejším akciám možno zaradiť zlaňovanie a kurz lezeckej techniky na Veľkom vrchu v spolupráci s horolezeckým klubom IAMES, Regionálny zraz turistov v Hradišti, výstup piatich Partizánčanov na vrchol Triglavu v Julských Alpách a najmä Dni vysokohorskej turistiky, kde našinci zdolali desať vrcholov v Západných Tatrách a Cestu orlov v Poľských Tatrách.

Zdolaná Poľana

"Stojí vysoká divá Poľana, aj v daždi Horcami zdolaná." Takto nejako si v duchu recitovali členovia TK Horec, keď sa poslednú októbrovú sobotu vybrali navštíviť vzdialenejšie, a teda menej známe slovenské kopce. Počasie im celkom neprialo, výstup z dedinky Skliarovo sprevádzal dážď, neskôr sa pridal aj silný vietor. Okolo chráneného prírodného výtvoru Melichova skala a po zablatenej lesnej ceste sa dostali až k horskému hotelu pod Poľanou, kde dobre padol teplý čaj a prinesený proviant. V chate bolo možné navštíviť saunu alebo masáž. Turisti však týmto lákadlám odolali a nedbajúc na rozmary počasia vystúpili cez močaristé úseky na samotný vrchol – 1458 metrov vysokú Poľanu. Výhľad z tohto básňami opradeného vrchu nebol najlepší, zatieňovala ho hustá kosodrevina a stromy. Nič to. Po ochutnávke klubového nápoja a cvakaní fotoaparátov si dojatí Horci vypočuli známe Sládkovičove verše v podaní Dušana Borika. Ten zožal za sobotnú chvíľku poézie dlhotrvajúci potlesk. Na kvalitu prednesu mala iný názor jedine príroda, ktorá na prednášateľa zaslala spŕšku krúpov veľkých ako hrach. Preto sa všetci poponáhľali do chaty, kde znovu oddychovali a sušili si mokré handry. Dole sa vybrali po zelenej značke, aby nevynechali 18-metrový vodopád Bystré. Popri ňom bolo treba zliezať po dlhých, takmer kolmých kovových rebríkoch. To však vysokohorskou turistikou odchovaní lezci bez problémov zvládli a zišli do dediny, odkiaľ ich tri štvorkolesové pohyblivé domčeky spoľahlivo dopravili domov. Pobyt v prírode a zaujímavé úkazy priniesli viac kladných dojmov ako nevľúdne jesenné počasie.

Zdolali sme tri hrady a mnohí i samých seba

Prvá októbrová sobota už roky rokúce patrí celoslovenskej akcii "Výstupy na 101 hradov Slovenska". Ani my sme nelenili a po minuloročnom úspechu na Beckove a Čachticiach sme si naplánovali zdolať za jeden deň hneď tri hrady. Tridsať dospelých a dvadsaťpäť detí, z toho jedenásť z Detského domova vo Veľkých Uherciach, bola zostava ako stvorená na pokorenie troch mét. Majestátny kremnický mestský hrad a veža Kostola sv. Kataríny v náručí oranžovo-hnedých Kremnických vrchov lákali všetkých napriek tomu, že si z ponuky múzeí mohli vyberať. Keď sme sa všetci zásobili pohľadnicami a dukátmi z kremnickej mincovne, sprievodkyňa nás pustila do areálu hradu s najstaršími stavbami. 63 metrov vysokú vežu kostola zdolali odvážlivci po 127 točitých kamenných schodoch, aby sa mohli z terasy kochať výhľadom na všetky strany. Aj z unikátneho námestia bolo cítiť starostlivú ruku pamiatkárov.
Ešte si deti ani nestihli poukazovať mince a už sme všetci stúpali zo Šášovského Podhradia k zrúcaninám hradu Šášov. Krajšie by sa to ani nedalo vymyslieť – pod hradom veľká zelená lúka s ohniskom, akoby čakala len na nás. O chvíľu už navôkol rozvoniavala opekaná slaninka, špekačky i jablká. Takmer rodinná atmosféra dala ťažko odchádzať od ohníka. Ešte bola pred nami posledná méta – zrúcanina hradu Revište. Onedlho sme sa už takmer štvornožky šplhali po strmom brale k hradným múrom. Mnohé mamičky radšej ostali s deťmi v útulnej dolinke s romantickými starými chalúpkami. Tak ako Šášov, i Revište potrebuje už len pár desaťročí, aby tu neostal kameň na kameni. Škoda. Toto stredoveké dedičstvo nad Hronom nemá kto a za čo zachraňovať.
Ešte slávnostné odovzdávanie pestrofarebných diplomov ku Dňu športu 2002 pre detských účastníkov, halušky či bylinkový čaj v hradnej reštaurácii, pohľadnice, pečiatky, ... Cestu späť oživovalo občasné pesničkovanie či nariekanie malého psíka, ktorého deti zachránili v hlbokom lese. Odbitím osemnástej na veži sa z autobusu vyrojili spokojné rodiny ďakujúc ujovi šoférovi i nám s prosbou, že treba chodiť na výlety častejšie.

Hody na Ľubianke

Po roku znovu nadišla chvíľa, kedy si turisti z TK Horec mohli vychutnať nielen pobyt v prírode, ale aj kuchárske umenie niektorých svojich členov, posedieť si a zaspomínať. Poslednú septembrovú sobotu sa totiž uskutočnil dlhoočakávaný Deň s Horcom. Keďže počasie – ako sa na september patrí – bolo nevľúdne, vlastnej túry sa zúčastnilo len šesť kusov turistov. Tí sa na Buchlov a Žarnov vybrali menej známou trasou cez Bystričiansku dolinu. Priamo na lesnej ceste našli tri salamandre škvrnité, zákonom chránené plazy. Žiaľ, tieto jedince sa neplazili a boli vhodné jedine do herbára. Zlisovalo ich terénne auto, ktoré aj napriek zákazu po Bystričianskej doline premávalo. Smutný pohľad na mŕtve nevinné tvory nám poopravili obrovské skaliská týčiace sa nad dolinou. Sú známe ako Dvanásť apoštolov a Veľká skala. Hodinovým strmším stúpaním sa Horci ocitli na Zadnej lúke, kde ich vítalo množstvo zakvitnutých fialových jesienok. Po oddychu to bolo na skalnatý vrch Buchlov už len na skok. Tu sa však zase prejavilo sychravé jesenné počasie – zo skaly sme totiž videli iba hustú bielu hmlu. Poponáhľali sme sa teda dole a okolo chráneného starého jaseňa s obvodom kmeňa desať metrov sme po hodine vystúpili na druhý skalnatý kopec Žarnov. Tu sa k nám pridali ďalší traja turisti, spolu sme si pozreli žarnovské horolezecké cesty a zišli sme na Ľubianku. Na chalupe pohostinného Janka nás už čakal výborný guláš (scenár a réžia Jožko Gáher). O tom, že bol naozaj vydarený, svedčilo aj to, keď niektorým hladnejším jedincom nestačil jeden, ba dokonca ani dva taniere a pýtali si tretí. Potom sa však s preplneným tráviacim traktom nemohli ani pohnúť, sedeli na stoličkách, popíjali pálenku s horcom a sledovali premietanie diapozitívov z tohtoročných i starších vysokohorských akcií. Obrázky odborne komentoval Janko Š. (Šútora nechcel byť menovaný). Okrem diapozitívov bola k dispozícii aj klubová kronika a albumy s fotografiami. Iné športy - ako futbal či preťahovanie lanom - sa vzhľadom k rozbahnenému trávniku a prejedeným účastníkom neuskutočnili.
Dobrá nálada, melódie slovenských piesní a smiech trvali až do podvečerných hodín, kedy sa 25 Horcov po spoločnej fotografii a poďakovaní hostiteľom začalo pomaly rozchádzať domov k svojim vysávačom ...

Turistická jedenástka

Hlavnou náplňou klubov slovenských turistov je samozrejme organizovanie bežnej, prípadne vysokohorskej turistiky. Z času na čas však kluby siahnu aj po iných športových aktivitách. KST Ješkova Ves zorganizoval v predposlednú septembrovú nedeľu nultý ročník priateľského futbalového turnaja medzi okolitými turistickými klubmi, ktorý dostal názov Turistická jedenástka. Okrem domácich sa ho zúčastnilo aj mužstvo z KST Nitrianske Sučany, KST Otlak z Nitrianskeho Rudna a samozrejme TK Horec z Partizánskeho.
Štyri 60-minútové zápasy medzi štyrmi mužstvami sledovalo niekoľko desiatok divákov. Maskotom turnaja nezvyčajne bolo prasa. Nie však plyšové či vytlačené na plagátoch, ale skutočné polročné domáce prasiatko, ktoré sa zatúlalo na futbalové ihrisko a napriek dupotu dvadsiatich dvoch hráčov sa pokojne páslo na vlhkej tráve. V prestávke sa maskot presunul k bufetu a vylizoval na zemi sa povaľujúce umelohmotné misky od gulášu. Áno, organizátori nezabudli ani na občerstvenie – podávalo sa čapované pivko a výborný bravčový guláš (prasa, tras sa). A ako sa jednotlivým mužstvám darilo? Na prvom mieste skončil KST Nitrianske Sučiany. Víťazi si odniesli pozlátený pohár. Druhé miesto patrí KST Nitrianske Rudno a tretí skončili turisti z Ješkovej Vsi. Horcom sa tentoraz nedarilo, vyložené gólové šance často zastavila žrď. Bez gólov niet víťazstiev a TK Horec sa umiestnil na poslednom mieste. Príčinou zrejme bolo aj to, že z jedenástich hráčov väčšina boli starší ctihodní páni, ktorým rýchle šprinty za loptou až tak veľmi nesedeli.
Ďalšou raritou turnaja okrem futbaluchtivej ošípanej bolo to, že pri odovzdávaní ceny pre víťazné družstvo sa pozlátený pohár niekam zapatrošil a pár minút trvalo, kým sa ho podarilo nájsť – v bedničke s pivom. Bola teda aj sranda, aj športové zážitky a účastníci prežili príjemne nedeľné odpoludnie. O rok nás na prvý ročník Turistickej jedenástky pozvali turisti do Nitrianskych Sučian.

Na hrebeni krivánskej Malej Fatry

V sobotu 14. septembra si turisti z Horca privstali na autobus, ktorý vyrážal do Vrátnej doliny už o piatej hodine. Časť z takmer štyridsiatky dobre naladených Horcov sa z Vrátnej doliny do Snílovského sedla vyviezla lanovkou, časť stúpala po vlastných. Zo sedla pokračovali už všetci spoločne na hranu Veľkého Kriváňa (1709 m), najvyššieho bodu Malej Fatry. Z jeho vrcholu turisti obdivovali pohoria severného Slovenska a čiastočne i Moravy. Krátke občerstvenie, spoločná fotka s klubovou vlajkou a Horci pokračovali cez vrchol Pekelníka. Obdivovali kamenné kvety a tie druhy horcov, ktoré rastú len vo výške okolo 2000 metrov. Serpentínami zdolali chrbát i vrchol Malého Kriváňa i široké sedlo Priehyb, kde im pestrý bizarný reliéf s množstvom skalných útvarov sťažoval prechod hrebeňom. Namáhavé strmé stúpanie a prudké klesanie cez Stratenec, sedlo Vráta a Biele skaly zdolali v pohode až na Suchý vrch. Tu sa stretli s druhou skupinou turistov, ktorí išli z opačnej strany. Strmým klesaním sa dostali na Chatu pod Suchým, kde si už všetci mohli vydýchnuť a poriadne sa občerstviť. Čakala ich už len Jedľovina a zrúcanina strážneho Starého hradu, vypínajúceho sa nad Váhom, kde sa kedysi vyberalo mýto. Cez Nezbudskú Lúčku sa turisti dostali až pod zrekonštruovaný hrad Strečno. V nohách mali vyše 20 kilometrov. Nakoniec večer spokojní odchádzali domov.

Horci na Kôprovskom štíte

V sobotu ráno 17. augusta si turisti TK Horec z Partizánskeho, ako i turistickí nadšenci z ďalších okolitých obcí museli privstať, aby o piatej ráno stihli autobus. Vyše štyridsiatka dobre naladených účastníkov rôzneho veku vyrazili o pol deviatej zo Štrbského plesa po Tatranskej magistrále smerom k Popradskému plesu. Spočiatku neveštila zachmúrená obloha nič dobrého, avšak na rázcestí nad Žabím plesom už svietilo slniečko, čo účastníkom podujatia vlialo optimizmus a jednoznačné rozhodnutie vystúpiť na 2363 metrov vysoký Kôprovský štít. Mnohými serpentínami sme vystúpili do obrovského ľadovcového karu, na dne ktorého sa nachádza najväčšie a najhlbšie pleso na slovenskej strane Vysokých Tatier – Veľké Hincovo pleso. Po krátkom odpočinku sme po serpentínovom chodníku došli do sedla a celá štyridsiatka turistov o 13. hodine vystúpila na vrchol. Úspech z výstupu bol potvrdený už tradičným prípitkom a spoločnou fotografiou s klubovou vlajkou. Po polhodine turisti zišli späť do Kôprovského sedla. Jedna skupina sa vrátila k Popradskému plesu, kde si prezreli symbolický cintorín pod Ostrvou. Väčšina zišla Hlinskou a Kôprovskou dolinou do cieľa na Tri studničky. Prezreli si i najvyšší vodopád na Slovensku, takmer 80 metrov vysoký Kmeťov vodopád, ktorý svojou mohutnosťou prekvapil každého.
Čo povedať na záver? Snáď len toľko, že TK Horec zorganizoval ďalšie pekné podujatie pre obdivovateľov krás Slovenska a milovníkov prírody, čo svojou spokojnosťou potvrdili všetci, ktorí sa tejto akcie zúčastnili.

Štyri dvojtisícovky v Roháčoch

Za naše najkrajšie pohorie sa právom považujú Vysoké Tatry. Kým ich najvýchodnejšia časť – Belianske Tatry – sú pre bežných smrteľníkov stále uzavreté a náhodných poblúdencov posiela späť ozbrojená stráž, stredná a západná časť sa teší veľkej obľube obyčajných i organizovaných turistov. Druhú júlovú sobotu zavčas rána 47 členov Turistického klubu Horec nasadlo do autobusu, ktorý ich odviezol k horárni, nachádzajúcej sa kúsok od malebnej oravskej dedinky Zuberec. O pol deviatej za slnečného počasia sme už stúpali strmou lesnou cestou k Bielej skale, čím začala dlho očakávaná turistická akcia Prechod hrebeňom Roháčov. Tu na skale, v spoločnosti chránených rastlín – lalií a kultových horcov - bola prvá kratšia prestávka. Pokračovali sme nádherným vápencovým skalným mestom. Náročnejšie úseky boli zabezpečené reťazami. Ľudia si navzájom pomáhali, vyťahovali či vytláčali jeden druhého na skalné stupienky. Po výdatnom oddychu na Sivom vrchu bol našim ďalším cieľom vrch Brestová, kde sa okrem občerstvenia a fotografovania museli turisti rozhodnúť, kade ďalej. Väčšina si vybrala skrátený variant a cez Predný Salatín zišla strmo dole k chate Zverovka. Túto trasu zvládol aj najmladší účastník – sedemročný Filipko Turček a najstarší, vyše sedemdesiatročný pán Bruška.
Zdatnejší účastníci pokračovali po hlavnom roháčskom hrebeni a vystúpili na prvú dvojtisícovku – Salatín. Potom ich čakal neľahký prechod skalným útvarom Skriniarky, kde taktiež niektoré nebezpečné úseky boli zaistené umelými pomôckami. Stúpanie na Spálenú a Pachoľu dalo zabrať aj skúseným horským vlkom. Začala sa hlásiť únava. Zopár najzdatnejších Horcov však stihlo vystúpiť aj na Baníkov, čím si k trom dvojtisícovým vrcholom pripočítali štvrtý. Predpovedané popoludňajšie prehánky a búrky prišli presne podľa harmonogramu a zvyšok vysokohorského pochodu nám zmenili na pobyt pod sprchou. Akoby to nestačilo, z doliny sa prihnala hustá hmla a tak sme sa ocitli doslova v oblakoch. Chýbalo už len modré z neba. Našťastie najnáročnejšiu časť sme už mali za sebou a čakal nás zostup cez Baníkovské sedlo okolo Roháčskeho vodopádu až k chate Zverovka, kde si každý doplnil vypotené tekutiny a vysušil si zmoknutý odev.
Túra nebola náročná ani tak svojou dĺžkou, veď 24 kilometrov nie je pre bežného turistu mimoriadne veľa. Avšak prevýšenie 1845 metrov zdolané za osem hodín, najprv v slnečnej páľave a potom v silnom daždi, to bol výkon, ktorý si zaslúži uznanie. Večerná sobotňajšia búrka a prudký lejak znepríjemňovali cestu aj vodičovi autobusu, a tak sme sa unavení vrátili domov v neskorých nočných hodinách.

Opálení, nachodení, zmoknutí, ale spokojní

Už z diaľky vás cestou z Partizánskeho do Hradišťa upúta kostolík na skalnatom výbežku, nazývanom Pravdová. Tento románsky kostol je vzácnou pamiatkou slovenskej histórie. Aj samotná Pravdová by mala čo rozprávať. Je to miesto, kde sa hodno zastaviť. A takéto zastavenie si v dňoch 14. až 16. júna 2002 naplánovali turisti z regiónov Partizánske, Bánoviec a Topoľčian.
Už v piatok večer si tí, ktorých neodradili vytrvalé dažde pár dní pred akciou, rozkladali svoje stany vedľa ihriska TJ Hradište. V sobotu ráno sa štadión zaplnil turistami z Partizánskeho, Topoľčian, Krušoviec a Klížskeho Hradišťa. Príhovor starostu Jozefa Baránika, pod záštitou ktorého sa celý zraz konal, nenechal nikoho na pochybách, že sa tu všetci budú cítiť ako doma. Na štafetové zrazové žezlo pribudla ďalšia stuha, znak toho, že myšlienka organizovať zrazy v novom miléniu v spolupráci so samosprávou v regióne, našla svojich priaznivcov aj tu v Hradišti.
O to radostnejšie sa vykročilo za Peťom Horvátom a Jankom Šútorom z TK Horec, ktorí pripravili trasu po neznačkovaných chodníkoch Nitrických vrchov. Tie prvé kroky viedli cez dolinu Hradištnica k novoobjavenej jaskyni, kde už čiesi ruky urobili pekný kus práce na úprave jej okolia. Žiaľ, zabudli ju prísť otvoriť pre účastníkov zrazu. Stúpanie na hrebeň, Kňažinové lúky, Holý vrch ... celkom vyše šesť hodín šľapania. Samozrejme, že zvláštnu túru si zvolila partia mamičiek s deťmi, ktorú viedol ďalší z Horca – Skačanec Jožko Gáher. Ako takmer domáci a znalý terénu vyjavil mnoho zaujímavých skutočností o podzemných vodných bohatstvách či o slávnostiach k výročiam SNP. Chatka a partizánske bunkre sa stali cieľom tej nežnejšej skupiny účastníkov.
Horúce slnko, ktoré neúprosne pálilo na hlavy pochodujúcich, bolo aj dôvodom, prečo sa so športovými súťažami na zelenom trávniku začalo až podvečer. Futbal by už málokto zvládol, takže o dobrej kondícii rozhodli pokutové kopy šiestich šesťčlenných družstiev. Zvíťazilo družstvo seniorov z TK Horec pod vedením kapitánky Janky Rotterovej a s brankárom Jankom Priekalom, ktorý vychytal, čo mohol. Už menej sa Horcom darilo v preťahovaní lanom. V tejto disciplíne suverénne zvíťazili Žorári.
Vyvrcholením dňa a vlastne už večera bolo zapálenie táboráku. Po vyčerpávajúcom dni padli vhod lahodné pesničky v podaní folkovej skupiny Turkovci. Turistickým večerníčkom bolo premietanie dokumentov z putovania Žochárov po talianskych sopkách a historických pamiatkach.
Ako šibnutím čarovného prútika zmizla v nedeľu už zavčasu ráno stanová osada, keď pri svitaní začalo strašiť po nočnej búrke ďalšie hromobitie. Kvapkami dažďa premočené Hradište však ostane v srdciach všetkých tých, čo tu našli nielen krásnu prírodu, ale i ochotné spriaznené duše. Vďaka, pán starosta !

Strážov v hmle a turisti vo vlastnej šťave

Hoci sobotné ráno 25. mája naznačovalo, že deň nebude zaliaty slnkom a vlhký vzduch dával cítiť blízkosť dažďa, neodradilo to štyridsiatku ľudí bažiacich po prírode. Že tá naša je krásna v každom počasí, sa presvedčili turisti z TK Horec Partizánske i pri výstupe na Strážov.
Na 18-kilometrovú trasu sa vybrali z malebnej dedinky Zliechov, obklopenej sýtozelenými vrchmi, ktorých končiare zahaľoval biely opar. Okolo zelených lúk a pasienkov, na ktorých sa neďaleko učupeného salaša v doline pásli ovce, povedľa potôčika a bielych chumáčikov Kozej brady, obrovských lopúchov či Čertovho rebra. Pred nami sa hrdil vrch Strážov (1213 m), ktorý sme sa rozhodli zdolať. Po zelenej značke sme sa vybrali na Sokolie skaly, odtiaľ žltou do sedla Samostrel a zelenou na vrch Strážov. Tí zvedavejší si po neznačkovanej trase zbehli pozrieť dva menšie vodopády, ku ktorým je dosť ťažký prístup so strmými úsekmi. Drevené rebríky, ktoré tu kedysi sprístupňovali cestu k vodopádom, sú už zničené a tak je nanajvýš riskantné sem liezť.
Dych sa nám zatajoval nielen krásou prírody, ale i ťažkým a vlhkým vzduchom. Bol presýtený vôňou trávy, mokrej hliny a našimi prepotenými telami. Lebo – čo budeme tajiť – nebola to sranda. Aspoň pre tých so slabšou kondičkou. Predsa len, 600-metrové prevýšenie trvajúce hodinu a pol dá zabrať. Bez ujmy na zdraví ho však všetci, vrátane najmladšej turistky, piatačky Moniky Gregorovej, zvládli. Sila kolektívu sa prejavila pri výstupe na vrchol, kedy bol každý privítaný tými už prišlými búrlivým potleskom, a ten veru dobre padol. V cieli našej cesty, v obkľúčení mračnami drobného hmyzu, sme slávnostne pokrstili klubovú vlajku, ktorej podklad tvoria farby mesta a dominantou je znak TK Horec. Skupinka turistov využila blízkosť dvoch tridsaťmetrových jaskýň a nahliadla do ich útrob.
V závere putovania sa labužníci mliečnych výrobkov potužili čerstvou žinčicou a doniesli si domov pravý ovčí syr. V dedinke Zliechov sme ešte načerpali silu z takmer 400-ročného, zákonom chráneného stromu, jaseňa štíhleho. Cestou späť sme neporušili dobrú tradíciu a za spevu ešte i dnes obľúbených budovateľských pesničiek sme sa šťastlivo vrátili domov.

Turisti sa učili zlaňovať

Sobotné slnečné predpoludnie 18. mája vylákalo von nielen záhradkárov a chytačov bronzu, ale i turistov TK Horec. Tentokrát nešliapali do kopcov, ale zdolávali vyše 10-metrovú skalnú stenu, lezeckú oblasť Brálie – Veľký vrch v Malých Kršteňanoch.
Pozvanie prijala vyše štyridsiatka odvážlivcov, ktorá za odbornej asistencie členov Horolezeckého klubu IAMES Partizánske prekonala prvotný strach a zakúsila pocit z lezenia a zlaňovania. Po stručnom, ale výstižnom výklade o základných technikách horolezectva z úst toho najpovolanejšieho, turistu a zároveň horolezca Jána Šútoru, po praktických ukážkach viazania trebárs dračieho či vodcovského uzla sa odvážlivci presunuli k skalnej stene, aby sa zverili do rúk IAMESákom Heňovi, Stanovi, Milanovi a Marošovi. Tí upevnili na vrchu braliska laná na vopred pripravené skoby s krúžkom, skontrolovali pevnosť uzlov a všetko, čo treba k bezpečnému lezeniu hore i zlaňovaniu zo skaly. Nás čakala cesta so stupňom náročnosti štyri. Skala dokázala človeku pekne zdvihnúť adrenalín i zakrútiť hlavu. Ukázalo sa však, že nie sme národ bojkov a že chceme skúsiť všetko nové. S prilbami na hlave, s popruhami okolo stehien a pásu sa väčšina odhodlala šplhať hore skalou. Bolo treba pohľadom sledovať každú štrbinku v stene, kde by sa dalo prichytiť, sústrediť sa ... A je tu vrchol ! Potlesk a slová uznania malým i veľkým. Ešte je tu však cesta dole. Najhoršie je urobiť prvý krok do prázdna ... No nevyskúšať si to by bol hriech. S úžasom sme sledovali, ako Janka Rotterová, útle žieňa, hravo zvláda lezenie i zlaňovanie. Jej výkon bol o to úctyhodnejší, že Janka je zrelou päťdesiatničkou a ženou, ktorá celý život pracuje pri kruhu. Jej odvahu by jej mohli závidieť i mladší. K lezeniu sa odhodlala i pani učiteľka Erika Tomková, nad ktorou, visiacou na skalnej stene a s prilbou na hlave, by jej žiaci určite žasli.
Bez úrazov a s dobrým pocitom, že sme prekonali sami seba, bolo už len hračkou vyliezť turistickým chodníkom na vrchol Veľkého vrchu, ktorý je od roku 1967 vyhlásený za Štátnu prírodnú rezerváciu. Tu, v obkľúčení kosatca nízkeho, jasenca bieleho, ponikleca veľkokvetého a iných chránených rastlín, pri pohľade z vtáčej perspektívy na Vtáčnik a vôbec na ten nádherný svet, sme nasiakli pohodou a štipkou sebadôvery. Oddychovali sme a počúvali veselé poviedky s horolezeckou tematikou. Časť sobotného dňa prežitý s príjemnými ľuďmi, ochotnými členmi klubu IAMES, ktorí nám venovali svoj voľný čas, sa skončil. Spomienky naň, a hlavne na naše horolezecké prvotiny, však zostanú v nás navždy.

Slnkom zaliaty Vtáčnik

V spolupráci dvoch turistických klubov – KST Veľké Uherce a TK Horec Partizánske – sa 8. mája konal už tradičný hviezdicový výstup na Vtáčnik. Turisti zo širokého okolia vychádzali na trať dlhú 40 km z rôznych kútov regiónu – z Kľaku, Kamenca pod Vtáčnikom či Handlovej - aby sa zišli v nadmorskej výške 1346 metrov na Vtáčniku.
Počasie turistom prialo a tak sa sprevádzaní slnečnými lúčmi vybrali po hlavnej trase z Handlovej cez Veľký Grič, Jarabiu skalu, Vtáčnik, Rúbaný vrch, Zadnú lúku do Ľubianky a odtiaľ do Oslian. Ďalšia skupina si to vyšľapala z Kamenca cez Makovište, cestou odbočili aj na Hrádok, odkiaľ bol pekný výhľad na Bystričiansku dolinu. Turisti si pozreli starý, zákonom chránený strom, ktorý bol taký hrubý, že ho muselo objať až päť ľudí.
Na ceste krásnou prírodou naši turisti stretávali i ďalších turistov z celého Slovenska. To len dokazuje, že turistika sa teší veľkému záujmu nielen v Partizánskom a že ľudí, majúcich radi prírodu, pribúda. Pri rozlúčke som si spomenul na peknú myšlienku napísanú na skale v Roháčoch : "Čo láska k horám dala, to dobrá vôľa nech zachová !"

Prechod Nitrickými vrchmi vyčerpávajúci, ale krásny

Máj - mesiac lásky – nemusí znamenať len lásku k blízkemu človeku, ale napríklad aj k horám a k prírode. V prvú májovú sobotu to vyjadrilo 40 členov Turistického klubu Horec Partizánske, ktorí sa zúčastnili náročnej turistickej akcie Prechod hrebeňom Nitrických vrchov. Už druhý ročník tohto 35-kilometrového pochodu, ktorý vedie z Homôlky na Jankov vŕšok, zorganizoval TK Rokoš z Nitrianskych Sučian.
Dva plné autobusy turistov, spolu vyše 100 ľudí z Partizánskeho, zo Sučian, z Vesteníc a z ďalších obcí pod Rokošom dorazilo skoro ráno k chate pod Homôlkou. Všetkých účastníkov privítal predseda TK Rokoš Maťo Nemček. Poprial im veľa síl na neľahkej túre, vyslovil zopár organizačných pokynov a každému rozdal mapku s vyznačenou trasou. Potom už desiatkam "diaľkošľapov" nič nebránilo, aby popri lyžiarskych vlekoch vyrazili na dlhoočakávanú púť. Hneď od rána nás okrem Mesiaca, ktorému sa nejako nechcelo zapadnúť, sprevádzalo aj neúnavne žiariace Slnko. Už pri miernom stúpaní ľudia zhadzovali vetrovky a dlhé nohavice, aby mohli slnečným lúčom vystaviť svoju po zime vyblednutú pokožku. Prvý dlhší oddych a čakanie na tých pomalších bol na Čiernej hore. Ďalšou zastávkou bol takmer hôľnatý vrch Capárka, z jej vyhliadkovej vežičky sme mali krásny výhľad na Vápeč, Strážov, Kľak a Maguru. V diaľke sa dokonca beleli skaly Vršateckého brala.
Pred obedom už slnko pražilo ako divé a tak výstup na dnešný najvyšší vrchol - Suchý vrch (1025 m) - dal mnohým turistom poriadne zabrať. Z neho sme zbehli do sedla, ktorému kraľuje televízny vykrývač. Staré a vyblednuté značkovanie spôsobilo, že niekoľko účastníkov aj poblúdilo a Čierny vrch akosi obišlo. Väčšina však v časovom rozpätí asi jednej hodiny na tento vrch dorazila. Po zápise do vrcholovej knihy sme si spravili pamätné fotografie, poriadne sme si oddýchli a vydali sme sa na druhú polovicu trate, ktorej dominantou bol Rokoš. Strmý výstup v 30-stupňovej horúčave s nedostatkom vody skutočne nebol jednoduchý. Horci a Rokošania ho však zvládli a v ďalšej vrcholovej knihe si mohli prečítať pozdrav od prvšej skupiny. Totiž - 18 turistov, ktorým sa 35 kilometrov predsa len zdalo príliš veľa, si vybralo skrátený variant a štartovali z Rudnianskej Lehoty. Keďže týmto získali niekoľkohodinový náskok, po ceste navštívili aj menej známu Medvediu jaskyňu v doline Hradištnica. Bez lampášov a nepremokavého oblečenia si však čaro podzemného sveta vychutnať priveľmi nemohli.
Obe skupiny sa stretli na Kňažinových lúkach, kde si konečne doplnili zásoby životodarnej vody a potom už prechádzkovým tempom došli do cieľa na Jankovom vŕšku. V hoteli ich čakalo pohostenie a bohatá tombola. Oddýchnutí, občerstvení, obdarovaní výhrami z tomboly a humorom Maťa Nemčeka sme po ôsmej hodine večer nasadli do autobusu a odchádzali do rodného mesta.

Chodníkom Andreja Kmeťa

Rekordných 62 turistov si v predposlednú aprílovú sobotu trošku privstalo, aby mohli vychutnať jarné prebúdzanie prírody. Turistický klub Horec Partizánske v spolupráci s TK Javor Bošany totiž na tento deň pripravili prechod chodníkom Andreja Kmeťa, ktorý vedie hlavným hrebeňom Štiavnických vrchov.
Keďže počasie sľubovalo teplý a slnečný deň, len štyria účastníci autobusového zájazdu dali prednosť návšteve poľovníckeho múzea v kaštieli Antol, banského múzea a Starého zámku v Banskej Štiavnici. Všetci ostatní, vrátane dvoch približne 10-ročných dievčat, vyštartovali z dedinky Prenčov na Sitno. Sitniansky vysielač a vyhliadkovú vežu mali turisti stále pred sebou, takže cesta ubiehala pomerne rýchlo. Okolo desiatej hodiny už väčšina skúmala ruiny Sitnianskeho hradu, ktorý je práve v rekonštrukcii. Z hradu je to na povesťami opradené Sitno už len kúsok. Tam sme si dali prvú dlhšiu prestávku. Poučná bola výstavka vypchatých zvierat žijúcich v blízkych lesoch či informácie o milovníkovi prírody Andrejovi Kmeťovi. Nádherné boli výhľady z vyhliadkovej veže. Zopár menej unavených si "spravilo" aj tzv. Malý okruh Sitna, kde mali možnosť vidieť vysoké štíhle skaly s vyše stovkou zabezpečených horolezeckých trás. Po oddychu, občerstvení a tradičnom zápise do vrcholovej knihy sme sa pobrali cez Tatársku lúku na hlavný hrebeň. Počasie sa však začalo kaziť, zo zamračenej oblohy nás pozdravil dážď, neskôr aj búrka, slnko a zase dážď. Skoro ako v apríli. Keďže našim heslom je "Turistiku máme radi, počasie nás neodradí", kolobehu vody v prírode sme sa nezľakli a pokračovali sme ďalej. Cez vrchy Tanád a Paradajs s peknými vyhliadkami na Banskú Štiavnicu sme dorazili do cieľa na Červenej studni. Najzdatnejší turisti si k tejto 25-kilometrovej trase pridali ešte 10 kilometrov a došli až do dediny Vyhne, známej svojím pivovarom Steiger. Tu v záhradnej reštaurácii sa obidve skupiny zišli a svoje zážitky dochucovali zlatým penivým mokom.
Výbornú turistickú akciu s bohatou účasťou by sme mohli zakončiť takouto bodkou : Príroda pre nás nie je útekom, ale návratom.

Horci na Záruboch, horíčatá na Červenom kameni

I keď rímsky básnik Horatius povedal : "Lebo nie je súdené, aby sme poznali všetko …", členovia výboru TK HOREC z Partizánskeho sa snažia sprostredkovať ostatným príležitosti na spoznávanie aspoň toho najbližšieho až-až. V sobotu 16. marca využila takmer päťdesiatka Partizánčanov a ďalších z okolia na spoznávací i turistický výlet. Riadnych pešochodov čakala 16-kilometrová túra – prechod hrebeňom Malých Karpát cez Záruby a rodičov s desiatkou detí návšteva hradu Červený kameň.
V Smoleniciach pri jaskyni Driny (škoda, že je prístupná až od apríla) sa turisti rozdelili na dve skupiny. Dospeláci vyrazili na Čiernu skalu, kde ich očaril prírodný úkaz Skalné okno. Odtiaľ ich kroky viedli na zrúcaninu hradu Ostrý kameň a najvyšší vrch Malých Karpát Záruby. Po zápise do vrcholovej knihy pokračovala ich túra pod usmokleným nebom, ale v obkľúčení snežienok a poniklecov na Čertov žľab, Vlčiareň a končila tam, kde začala, v Smoleniciach.
Medzitým, čo si veľkí dávali riadne do tela, deti zase obdivovali jednu zo zachovaných kultúrnych pamiatok, hrad Červený kameň. Pre mnohé to bol skutočný zážitok, lebo vidieť komnaty s dobovým zariadením, starodávne zbrane a blúdiť v pivniciach, najväčších v Strednej Európe, ktoré boli len nedávno znovu sprístupnené, je skutočne zážitkom i pre dospelých. Horíčatá preskúmali okolie hradu, blízku kalváriu, pozreli si našich chránených operencov – sokolov, sovy či orla skalného. Do Smolenického zámku sa deti nedostali. Pre verejnosť je neprístupný, slúži ako kongresové centrum SAV. Vynahradili si to však túlačkou po smolenickom parku patriacom k zámku. Čisté. Už zelenajúce sa lúky, jazierko a už zďaleka špliechajúci gejzír, stromy omotané hustým porastom imela a podozrivo veľa zaľúbených párikov, to všetko našim mestským deťom bralo dych. Po rozdaní účastníckych listov a konštatovaní, že bolo super, sa už všetci tešia na najbližšiu akciu, poriadanú Turistickým klubom HOREC, na výlet do Štiavnických vrchov.

Horci na Hrubom vrchu

"Už päť minút to držím v ruke, a nič sa nedeje !" Táto nevinná veta z úst turistky Soni vyvolala ktovie prečo u zúčastnených hurónsky smiech. Hlavná aktérka však držala v ruke obyčajnú fľašu slivovice a čakala na niekoho, komu by mohla naliať. Stalo sa tak na prvej tohtoročnej oficiálnej akcii organizovanej Turistickým klubom Horec. Túra bola zameraná na vrchy severnej časti pohoria Tribeč. V poslednú februárovú sobotu sa 19 turistov skoro ráno dopravilo k osade Fatinová, skade po zasneženej lesnej cestičke vystúpili na Oselný vrch. Na Oselnej skale ich privítala snehová fujavica, ktorá mnohým pripomenula minuloročné arktické počasie na Baranci. V nepríjemnom počasí sa dlho nezdržali a pokračovali smerom na Hrubý vrch vysoký 734 metrov. Okrem toho, že je to najvyšší vrchol nášho okresu, nachádza sa na ňom aj zďaleka viditeľný televízny vykrývač. Ďalej turisti navštívili Dobrotínske skaly, v ktorých sa skrýva jaskynka. Pred nimi sa však neskryla a tak mohli obdivovať spiace netopiere. Zo zimného spánku ich nevyrušili ani blesky fotoaparátov. K chate Brezová to bol z jaskyne už len kúsok a po oddychu a občerstvení zbehli na autobus do Radobice.

Výročná členská schôdza TK Horec

Dňa 21. januára sa v knižničnom klube Mestskej knižnice v Partizánskom uskutočnila Výročná členská schôdza Turistického klubu HOREC, ktorej sa zúčastnilo takmer 50 turistov. Správu o činnosti klubu za minulý rok predniesol predseda Peter Horváth. Členovia sa potom oboznámili s návrhom turistických akcií na rok 2002. Osemnásť akcií bez pripomienok schválili. Pri voľbe členov výboru bol namiesto Emila Benku do výboru zvolený Heňo Kollár. Za predsedu si plénum opäť zvolilo Petra Horvátha. Oficiálna časť sa skončila prijatím uznesenia. Traja najaktívnejší členovia klubu boli odmenení diplomami. Schôdza pokračovala spoločenským posedením, kde si turisti prezreli klubovú kroniku a videozáznamy natočené na minuloročných akciách. Pri vínku a domácom pečive spomínali na zážitky v prírode a tešili sa na ďalší turistický rok.

TK HOREC pozýva na výročné stretnutie

Rokom 2002 vstupuje Turistický klub HOREC v Partizánskom do tretieho roku svojej činnosti. Tá minuloročná bola mimoriadne pestrá a zaujímavá, čo potvrdil aj záujem Partizánčanov o poriadané akcie. Za najúspešnejšiu akciu jednoznačne možno označiť Prechod centrálnym hrebeňom Veľkej Fatry, ktorého sa 30. júna zúčastnilo až 53 turistov. Podobne možno označiť májový autobusový zájazd 47 turistov do Štiavnických vrchov alebo nezabudnuteľný "výšľap" 48 účastníkov na na Veľký Kriváň v Malej Fatre v októbri. K spomínaným akciám treba pripočítať aj ďalšiu asi tridsiatku podujatí a iných aktivít. Už teraz je ajsné, že svoju činnosť bude výbor TK Horec hodnotiť na Výročnej členskej schôdzi veľmi optimisticky. TK Horec pozýva všetkých svojich členov na výročnú členskú schôdzu, ktorá sa bude konať v pondelok 21. januára 2002 o 16:00 v Knižničnom klube Mestskej knižnice v Partizánskom. Súčasťou výročného stretnutia turistov bude okrem volenia členov výboru a schvaľovania plánu činnosti premietanie dokumentárnych filmov natočených na jednotlivých akciách. Každý si ihneď môže zaplatiť členské na rok 2002.

Štefanský výstup na Žarnov

Vianočné sviatky sa dajú prežiť rôznym spôsobom. Väčšina ľudí leňoší v kruhu svojej rodiny, navštevuje príbuzných, známych a prejedá sa. Turisti však nezaháľajú ani v tomto období. Obľúbené sú najmä ich tradičné vianočné a novoročné výstupy na zasnežené slovenské vrcholky. Poslednej tohtoročnej akcie organizovanej Turistickým klubom Horec – Výstupu na Žarnov - sa zúčastnilo 22 turistov. Stretli sme sa na Ľubianke, odkiaľ sme neznačkovanou trasou vystúpili cez zasnežené polia a lesy na vrch Žarnov. Po zápise do vrcholovej knihy a fotení akcia pokračovala na chalupe u Janka Priekalu. Varené víno, vodka s horcom, vianočné zákusky – to bola len časť zaujímavého gastronomického a kultúrneho programu. Po presune do spoločenskej sály v Ľubianke sa uskutočnila vianočná tombola. Pre účastníkov bolo pripravených 21 cien, ktoré venovali členovia výboru. Jeden získal tričko, druhý knihu od Františka Keleho, ďalší kalendár či zmeták. Hlavným programom však bolo sledovanie dokumentárnych filmov natočených na akciách TK Horec. Spomenuli sme si na Výstup na Veľký Kriváň, Zobor alebo na Salatín.