Články o TK Horec v roku 2003

Žaba omotaná lanami

  Aj napriek daždivému jesennému počasiu sa 21 odvážlivcov dostavilo v poslednú novembrovú sobotu k skalnej stene Žaba, aby si vyskúšalo zlaňovanie 7 a 15 metrovej skaly. Organizátormi boli Horolezecký klub IAMES a Turistický klub Horec. Odborný výklad a dohľad nad bezpečnosťou účastníkov poskytovali horolezci na čele s ich predsedom Jankom Šútorom. Kto nemal vlastný horolezecký výstroj, mohol si požičať. Pre veľký úspech sa zlaňovanie opakovalo aj o týždeň, presne na Mikuláša. Druhého kola sa zúčastnilo 19 skalolezcov a znovu si všetci vyskúšali zlaniť najprv menšiu a potom i väčšiu skalnú stenu. Prišli aj pracovníčky firmy Bacou, ktoré šijú horolezecké popruhy, aby na vlastnom tele otestovali kvalitu svojich výrobkov. I keď sme v diaľke počuli zavýjajúcu sanitku, nám sa žiaden úraz nestal, takže "opäť nuda". Výšok sa nebál ani najmladší účastník – 10-ročný Adam Smatana. Okolo poludnia sa počasie začalo kaziť a hustý dážď s krúpami nás vyhnal z blata do Prievanu na varené víno.

Kruhový výhľad zo Šípu

  Na Slovensku sa nachádzajú nielen dva Kľaky, tri Kriváne, najmenej štyri Vtáčniky, ale aj trojica vrchov so zaujímavými názvami: Šípok, Šiprúň a Šíp. Kým Šípok je iste známy každému Partizánčanovi a veľkofatranský Šiprúň navštívili turisti z mesta minulý mesiac, cieľom novembrovej túry TK Horec bol skalnatý kopec Šíp nachádzajúci sa v prírodnej rezervácii Šípska Fatra. Trasa začala v Kraľovanoch prechodom cez úzku lavičku visiacu na lanách nad riekou Orava. 35 horcov prechádzalo v skupinkách po ôsmich na druhý breh. Ako vystríhala tabuľa na mostíku, väčšiu hmotnosť by nahnité dosky nemuseli uniesť. Po kúpeli v studenej vode nikto netúžil, upozornenie sme preto viac-menej rešpektovali. Turistická oblasť Dierová nám zase dala privoňať k inému nebezpečiu: domorodý obyvateľ nás upozornil, že sa tu nachádza veľa hladných medveďov, ktoré napádajú turistov. Nuž, ani po kúpeli vo vlastnej krvi nikto netúžil, pobrali sme sa teda ďalej. V hmle a blate sme sa dočvachtali do zachovalej osady Podšíp s rázovitými chalúpkami.
  Po kratšom oddychu, rozveselení najnovšími vtipmi (žiaľ, ani jeden by noviny neuniesli) začíname stúpať skutočne strmým svahom k vápencovým skalám. Ocitáme sa na Zadnom Šípe – západnej časti dvojklaného vrcholu. Víta nás – ako na mnohých slovenských kopcoch – nevkusný desaťmetrový kríž, pred hnevom Perúna dokonca chránený hromozvodom. Nikdy nepochopím význam takýchto ozdôb, zavŕtaných v najvyšších bodoch prírodných rezervácií. Biela šľahačka začína klesať nižšie a my máme možnosť vidieť, ako z mrakov vystupujú chrbty známych pohorí. Ešte výraznejší efekt nám inverzia pripravila na Východnom Šípe (1170 m), kam sme sa po ďalšej polhodinke dostali. Pod nami more nepreniknuteľných oblakov, v diaľke zasnežené Roháče, Kráľova hoľa so stromom zeleným, Kľak so špicatým nosom, Krížava so zdvihnutým prstom vysielača. Fatra ponúkla jeden zo svojich Kriváňov a konečne aj ten Rozsutec. Perfektný kruhový výhľad, Slovensko ako na dlani, či skôr vo vani, kúpajúce sa v hustej pene.
 Jesenný Šíp nás teda obdaril nádherným slnečným počasím a výhľadom, aký sme nikdy predtým nezažili.

Vaše listy

  Čitateľka Jana Turčeková sa nám ozvala s pozdravom "Horám zdar!", tromi fotografiami a účastníckym listom TK Horec Partizánske z Výstupu na Veľký Choč. Zároveň sľubuje do Krás napísať článok "o celkom obyčajných turistoch". Napíšte!

Veľká Fatra na druhý pokus

  Po prvom nevydarenom pokuse, kedy upršané jesenné počasie odradilo ľudí prihlásiť sa na autobusový zájazd, vybralo sa trinásť horcov o týždeň neskôr vlastnými autami do Ružomberka, aby si posvietili na liptovskú vetvu Veľkej Fatry. Zamrznuté kaluže v "meste celulózy" veštili jasný, ale studený deň.
  Po štvorkilometrovom pochode ulicami mesta a záhradkárskou osadou sme sa konečne ocitli v prírode. Hneď na začiatku lesa nás vítala Krkavá skala – nádherný vápencový útvar s tromi borovicami na vrchole, ktoré vytŕčali ako tri vlasy deda Vševeda. Očíslované výklenky nám prezradili, že tento chránený výtvor slúži aj horolezcom. Náučný chodník s novými tabuľami ďalej viedol strmým svahom na hrebeň pohoria. Ničím nerušení sme kráčali hôľnatou krajinou, keď sme v diaľke najprv začuli a potom aj zbadali helikoptéru, ktorá dlhší čas visela nad jedným miestom. Sprvu sme si mysleli, že ide o nejakú záchrannú akciu, ktorej podrobnosti sa dozvieme večer v televíznych novinách. Keď sme sa však prizreli bližšie, spozorovali sme, ako vrčiaca potvora stúpa a ťahá na lane statný kmeň. „Aha, aká moderná technika sa používa pri odstraňovaní prekážky," prekvapilo nás. Keď sa však vrtulník znovu a znovu vracal po ďalšie kmene, prekvapenie vystriedalo rozhorčenie. V národnom parku, kde je podľa nového zákona zakázaný aj prelet rogalistov, aby svojím tieňom nerušili lesnú zver (!), sa na ťažbu dreva využíva stroj, ktorý so svojimi stodvadsiatimi decibelmi určite zvieratám na kľude nepridá. Nuž čo, civilizácia nepozná hraníc a výnimky zo zákonov tiež.
  Pobrali sme sa ďalej. Pred nami sa začal črtať strmý kopec. "To je Šiprúň, náš cieľ!" zavelil predseda a vykročil. A všetci za ním. Po takmer 70-stupňovom brehu sme sa priam štvornožky štverali hore, až sme unavení konečne stáli na vrchole. Úchvatný výhľad na zasnežené vrcholky Nízkych i Vysokých Tatier stál za tú námahu. Pofotili sme, čo sa dalo, zjedli suchý obed a chceli sme sa vybrať späť. Oproti sme si všimli ďalší kopček, výškou podobný tomu nášmu. Až po podrobnom preštudovaní mapy sme usúdili, že sa dívame na pravý Šiprúň a my stojíme na falošnom. Keďže mapa nechcela prezradiť jeho meno, pomenovali sme ho podľa nášho "vodcu" Horváth-Šiprúň. Zbehli sme rýchlo do sedla a po ďalšom stúpaní sa konečne ocitáme v cieli. Nádherné slnečné počasie, lúka s popraškom snehu, ďalekohľady zamierené na bielučké Roháče a Kriváň. To je odmena, ktorá sa dostáva turistovi po niekoľkohodinovej námahe.
  Späť sme sa vybrali odlišnou trasou. Hrdzavé, vyše štvrťstoročné turistické smerovníky nás horko-ťažko priviedli k lyžiarskemu stredisku Malinô Brdo. Popod novou sedačkovou lanovkou sme zišli k chate Malina, kde nás zahrial horúci čajík. Čakala nás ešte dvojhodinová cesta do Ružomberka a jazda domov. Na druhý pokus sa teda Veľká Fatra horcom vydarila.

Z Jánošíkových dier na Rozsutce

  V poslednú septembrovú sobotu vyrazili turisti všetkých vekových kategórií rokov na jednu z najkrajších tohtoročných túr. Čakali ich Diery a Rozsutce v Malej Fatre. Rozcvičkou bol výstup zo Štefanovej do Podžiaru. Odtiaľ sa pustili po stredne ťažkej, no nadmieru príťažlivej a veľmi navštevovanej trase cez sústavu tiesňav Dolné, Nové a Horné diery. Tiesňavy sú sprístupnené rebríkmi, lávkami, plošinami a schodíkmi, ktoré vedú cez bohaté skalné útvary a početné vodopády. Obdivovali sme z výšky padajúcu vodu, ktorá sa trieštila o skaly a mizla vo fjordoch. Kvapky sa rozstrekovali na všetky strany a trblietali sa na slnku. Spenená voda stekala dolu do doliny medzi skaly. Zadívali sme sa na strmé vápencové skaly a stromy, ktoré dokázali narásť na ich vrcholoch. Ďalšími rebríkmi sme prekonali Hlboký potok, pozdravili sme našich i zahraničných turistov, ktorých bolo neúrekom. Počas prestávky náš pohľad spočinul na slnkom zaliatych Rozsutcoch. Do sedla Medzirozsutce došiel aj najstarší účastník – 78-ročný pán profesor Bulík. Pre väčšinu však cesta nekončila a po reťaziach sme sa vyšplhali na vrchol Malého Rozsutca, odkiaľ bol nádherný výhľad. Znovu návrat do sedla a prudkým stúpaním po skalách sme sa dostali na najvyšší bod túry – majestátny Veľký Rozsutec s výškou 1609 m. Janko Šútora čakal na vystupujúcich turistov s kamerou a filmoval ich. Na vrchole sa nazhromaždilo veľa našich i zahraničných turistov. Výhľad bol naozaj impozantný: celá Malá Fatra, ale i Kriváň, Krížna a Choč – všetko kopce, ktoré sme za posledný rok zdolali. Po odfotení do kroniky sme sa spustili strmým zrázom po reťaziach do sedla Medziholie. Tí najzdatnejší ešte vystúpili na Stoh, ktorý je len o dva metre nižší ako Rozsutec. Cestou do Štefanovej sa nám za chrbtom ešte stále vypínal Veľký Rozsutec v posledných lúčoch slnka. V chate pod Lampášom sme mali posledné občerstvenie a potom sme zišli do dediny, kde čakal autobus. Dovidenia túto sobotu vo Veľkej Fatre.

2. ročník Turistickej jedenástky

 20. septembra sa v Nitrianskych Sučanoch uskutočnil druhý ročník Turistickej jedenástky – futbalového turnaja medzi turistickými klubmi s občerstvením a gulášom. Svoje sily si prišli zmerať štyri mužstvá. Okrem domácich Sučancov to boli aj turisti z KST Ješkova Ves, z KST Otlak Nitrianske Rudno a z TK Horec Partizánske. Na prvom mieste skončilo Nitrianske Rudno. Horcom sa znovu nedarilo a umiestnili sa na poslednom mieste.

Deň s Horcom na výbornú

 Keď triatridsať horcov začalo stúpať z Fačkovského sedla strmým svahom popod lyžiarsky vlek, všade naokolo sa rozprestierala hustá hmla. Výhľad z Homôlky, kam sa napokon vyštverali, bol – ako hovoria naši bývalí bratia – veškerý žádný. Zatiahnutá obloha dokonca hrozila dažďom. Takto nevľúdne začal sobotňajší pochod pre účastníkov tretieho Dňa s Horcom – akcie pozostávajúcej z menej náročnej túry a z posedenia pri ohni či krbe u niektorého z pohostinných kamarátov. Kratšia, asi 20-kilometrová túra, teda viedla z Fačkovského sedla hore lyžiarskym svahom na už spomenutú zahmlenú Homôlku, stadiaľ prudko dole na lúku pod Čelom a cez Javorinu až do sedla pod Javorinkou chráneného mohutnou lipou. Strmé zostupové cesty boli mnohým osudné a podchvíľou sa niekto ocitol na zadku zdola okrášlenom čerstvým blatom.
 Ostatní pokračovali podľa plánu, stúpali, klesali a po prekonaní posledných 250 výškových metrov sa ocitli na lúke tesne pod vrcholom kopca zvanom Čičerman. V tráve sa túlilo množstvo fialových jesienok, kde-tu sa vyskytol i horec, v diaľke poletoval bocian čierny. Hmla ustúpila, dokonca vyšlo aj zubaté slniečko a konečne sa naskytol aký-taký vyhľad na okolité vrchy. Na horizonte sa beleli špicaté skaly Kľaku. Ako už býva zvykom, klubový čašník Peter ponalieval okolosediacim domácu pálenku. Deľba práce existuje aj medzi turistami: jeden prinesie, druhý nalieva. Po ochutnávke bolo treba ísť ďalej. Cestou dole sa horci museli vyhýbať nákladnému vozidlu, na ktoré lesní robotníci nakladali kmene vypílených stromov. Robotníci nám porozprávali, ako do neďalekého salaša chodí medveď a pochutnáva si na jahňacinke. Mlčanie jahniat tu dostáva nie metaforický, ale tragický význam. Naše múdre zákony však nedovoľujú bačovi takéhoto votrelca zastreliť, respektíve je to možné až vtedy, keď roztrhaných oviec je aspoň 15. (Bača s honelníkmi týmto pozývajú na svoj salaš aj medvede zo susedných revírov, aby sa čo najskôr naplnila predpísaná kvóta.)
 To už schádzame do sedla Obžiar nad dedinkou Čavoj a cez polia a záhrady sa dostávame do cieľa. Náš kamarát a vlastne aj člen klubu Vladko Babinec nás víta na svojej chalupe. Stoly v záhrade sa prehýbajú pod tonami dobrého jedla a nápojov. Okrem špekačiek, cibule a čerstvého chleba sme mohli ochutnať domáce cukrovinky z dielne Renáty B., voňavé cesnakové pagáčiky od Marušky, napolitánky z dielne Mlynov a pekární, s.r.o., zdravú stravu zastupovalo ovocie a zelenina, nechýbali ani syrové korbáčiky. Radi sme zablahoželali trom Máriám, ktoré deň predtým oslávili svoje meniny a taktiež Janovi k okrúhlým narodeninám. Oslávenec i hostiteľ boli obdarení výšivkou so znakom turistického klubu. A potom sa posedávalo, rozprávali sa zážitky z leta, do albumov i kroniky pribudli nové fotografie. Nechýbala ani sranda. Zopár recesistov si vyskúšalo, ako by im pristala parochňa a nadšeným divákom predviedli s nenapodobiteľnými kreáciami módnu šou.
 Keďže všetko má svoj koniec, okolo piatej hodiny posedeniu pri špekačkách náš predseda odzvonil. V dobrej nálade sme zbehli do centra dediny, kde už čakal ujo autobusár. Tohtoročný Deň s Horcom skutočne nemal chybu a veríme, že ju nebude mať ani ten budúci.

Orlia cesta – návrat do ríše vtákov a vetra

 Presne v ten istý deň, ako pred rokom, vydali sme sa zavčas rána jedenásti Horci, milovníci vysokohorskej turistiky, na cestu do susedného Poľska pozrieť si ostré hrebene našich veľhôr, aj z opačnej strany, ako ich zvykneme obdivovať. V dobrej nálade cesta rýchlo ubehla a ani sme sa nenazdali, ocitli sme sa v Zakopanom, prekrásnom podhorskom mestečku, ktoré je centrom tunajšej turistiky. Treba dodať, že na vysokej úrovni.
 Tu sme autá nechali niekoľko dní odpočívať a naložení všetkými potrebnými aj nepotrebnými vecami, vydali sme sa na dvojhodinovú cestu do hôr k chate Murowaniec do výšky 1500 m, ktorá sa stala na nejaký čas naším základným táborom. Po ubytovaní v peknej kamennej chate, príjemne zapadajúcej do okolitého prostredia, sme neleňošili a hneď sme sa vydali na 4-hodinovú túru na 2155 m vysoký Koscielec, od chaty svojím tvarom nápadne pripomínajúci Matterhorn. V dychtivom očakávaní, po prekonaní náročných vrcholových platní, konečne sa nám ukázala v plnej svojej kráse celá tá hradba štítov, veží a strmých skalných stien, zvaná aj „Orlia Cesta". Tak toto na nás čaká najbližšie dni, prebehlo nám mysľou. Nasledovalo fotografovanie na slnku, skláňajúcom sa pomaly k západu, vhodenie vrcholového kamienka na pamiatku do vrecka a zostup na chatu. V doline pri Zielonom Stawe sme sa nevedeli vynadívať na krásne modro kvitnúci horec luskáčovitý.
 Večer bol veselý. Skupinky mladých Poliakov v reštaurácii spievali za doprovodu gitár, tak sme sa podujali aj my trochu reprezentovať našu vlasť a zanôtili sme niekoľko tých našich. Asi to nevyznelo až tak zle, pretože nikto neprotestoval, ba zdalo sa, že niektorí aj počúvajú.
 Na druhý deň v piatok nás hneď ráno zobudilo divé zavýjanie vetra, ktoré neveštilo nič dobré. Počkali sme ešte na nášho primátora, ktorý za nami prišiel o deň neskôr kvôli povinnostiam a v tejto silnejšej zostave sme vykročili popasovať sa so silnými nárazmi vetra a strmým stúpaním, neskôr už aj lezením do sedla Zawrat vo výške 2159 m. Priamo v sedle, vo výklenku vytesanom do skaly, sa nachádza socha Panny Márie, akoby tam bola na ochranu všetkých turistov, prechádzajúcich okolo. Po nazretí na druhú stranu hrebeňa nás prudké nárazy víchrice skoro zrazili k zemi. Hrebeň v týchto podmienkach bol nebezpečný, preto sme najprv zostúpili do doliny Pieciu Stawów Polskich a na lúke neďaleko plies si dali obed a krátku poradu. Po zhodnotení sme urobili druhý výstup na hrebeň, do sedla Kozia Przelecz vo výške 2137 m. Aj v tomto náročnom sedle, zaistenom reťazami, zavýjal vietor ako v komíne a doslova nás tlačil nahor. Tam sme sa rozdelili. Malá skupinka pokračovala ďalej po hrebeni aj napriek vetru, ostatní sme zišli do doliny. No potom nám to aj tak nedalo, znova sme sa podujali prekonať poriadne prevýšenie a opäť sme stáli na hrebeni Orlej cesty. Do večera sme stihli zdolať ešte Granaty a Krzyzne, všetko vo výškach nad 2000 m. Čo sme však už nestihli, bolo prísť na chatu v suchom oblečení, pretože počas zostupu sa strhla búrka. Spomenuli sme si však na známu vetu: „Dažďa sa nebojte, na množsto nehľaďte!", a hrdinsky sme sa vrátili na chatu. Tentokrát sa však večer nespievali ľudové piesne, ale sušilo sa oblečenie.
 V sobotu sa naša malá jednotka zmenšila na 9 osôb a v tomto zmenenom počte sme vyrazili na náročnú túru. Výstup do Ľaliového sedla nám spríjemňovalo stádo nerušene sa pasúcich kamzíkov, po krátkom fotografovaní sme pokračovali cez nádherný dvojvrchol 2301 metrovej vysokej Svinice. Na zostupe z nej sme sa príjemne porozprávali s dvoma mladými rádovými sestrami z Wroclawi, ktoré aj napriek svojmu povinnému oblečeniu statočne zdolávajú tieto hory každý rok. Nasledovalo sedlo Zawrat, Kozia Przelecz, Kozi Wierch, opäť Granaty a okolo 51 m hlbokého plesa Czarny Staw zostup k chate. 9-hodinová náročná túra, takmer celá samé lezenie stenami, rebríkmi a reťazami, takže veľa nechýbalo, boli by sme aj v noci zo sna liezli po rebríkoch našich poschodových postelí. To by sa boli teda nasmiali naše dve milé „čučoriedky", ktoré bývali spoločne s nami. Mimochodom, všetky „čučoriedky", a bolo ich hodne, ktoré sme stretali, boli vždy veľmi milé, pekné a usmievavé.
 V nedeľu nás čakal výstup na 1894 m vysoký Giewont. Túra cez Kasprowy Wierch, hrebeňom Červených Vrchov, Kondratowu Kopu až k železnému krížu na vrchole Giewontu, prebiehala vcelku dobre, aj keď miestami v hustej hmle. Zostup už nebol až taký príjemný, o čo sa postaral hustý dážď. Po prezlečení v kempingu do suchého oblečenia, vyprázdnení posledných nádob na nápoje rôznych chutí a vôní, zahájila naša malá výprava návrat do vlasti cez hraničný prechod Suchá Hora.
 Prežili sme štyri krásne dni vo vysokohorskom prostredí, aj keď miestami pražiaci sa na slnku, bičovaní vetrom, mokrí od lejaka. No šťastím žiariace oči na našich fotografiách a diapozitívoch potvrdia, že toto všetko vlastne máme radi.

Horci na nízkotatranských dvojtisícovkách

  Druhú augustovú sobotu zorganizoval turistický klub Horec výstup na tri dvojtisícmetrové vrchy v Nízkych Tatrách. Záujem o túto náročnejšiu vysokohorskú túru bol taký veľký, že asi dvadsať záujemcov sa nevošlo do autobusu a muselo zostať doma. 48 šťastlivcov urobilo za veľmi pekného počasia a vo výbornej nálade výstup na Ďumbier a Chopok. Od chaty Trangoška sa štverali strmo hore k jaskyni Mŕtvych netopierov. Do tejto bežne neprístupnej jaskyne sa kedysi dalo dostať so sprievodcom a špeciálnym výstrojom. Naši turisti sa však v chladných chodbách osviežiť nemohli, pretože podľa nového zákona je vstup do takýchto priestorov zakázaný. Po oddychu na Štefánikovej chate už horcom nič nebránilo vystúpiť na najvyššie vrchy Nízkych Tatier. Najprv na 2043 metrov vysoký Ďumbier, potom na trošku nižší Chopok. Všetkým sa to mimoriadne páčilo, boli z toho nadšení. Pekné počasie prinieslo aj výhľady do diaľky, napríklad na Vysoké Tatry. Malé občerstvenie na Kamennej chate pod Chopkom a pokračovalo sa ďalej na Dereše. Tu sa hlavná skupinka rozlúčila s tromi nezmarmi a vrátila sa k autobusu. Trojica neúnavných diaľkošľapov (dvaja Janovia a jeden Rudo) pokračovala v hrebeňovke ďalej. Vystúpili na Poľanu a Chabenec, odkiaľ smerovali do sedla Ďurkovej. Nachádza sa tu turistická chata bez vody a elektriny, ktorá poskytuje občerstvenie a ubytovanie ľuďom, čo sa potuľujú po hlavnom hrebeni Nízkych Tatier. Aj oni sa ubytovali a keďže bolo ešte priskoro zaľahnúť na pelech, doplnili si pitný režim niekoľkými pivečkami a potom išli hajať.
 V nedeľu ráno vstávali so svišťami o 5:15, urobili základné hygienické úkony, dali si nejaký prípitoček na vypálenie červíka a pobrali sa smerom na Donovaly, čo bol cieľ putovania. Vydali sa na poriadnu 8-hodinovú šľapačku. Cesta ubiehala v pohode, bol pekný slnečný deň, akurát na hrebeni fučal pomerne silný severný vietor. Všetko však bez problémov zvládli, jedine čo nebolo príjemné, bol zostup z Prašivej do Hiadeľského sedla. Ten úsek keby sa dal nejako vypustiť, tak je to prekrásny zážitok. Zostup bol nielen strmý, ale išlo sa po štrku, nepríjemných kameňoch a bolo to nekonečne dlhé. Stretali veľa ľudí, ktorí na Prašivú vystupovali touto cestou hore a skutočne im ten výstup ani v najmenšom nezávideli. Konečne sa dotrepali až na Donovaly, kde pre nich prišlo auto. Unavení, ale v pohode, sa po zdolaní vyše 50 kilometrov po hrebeni Nízkych Tatier dostali domov.

Dni vysokohorskej turistiky s Horcom

  Ani sme sa nenazdali a už je tomu rok, čo sme zdolávali končiare nad dvetisíc metrov v Západných Tatrách v rámci akcie "Dni VHT s Horcom". Aj napriek nelichotivým predpovediam našich odborníkov na počasie stretli sme sa znova, tentokrát 16-členná partia Horcov a pred trápením sa niekde v horúčave pri vode dali sme prednosť našim horám.
 Pre tohtoročnú trojdňovú akciu sme si vybrali Vysoké Tatry. Do Tatranskej Lomnice sme sa dopravili už vo štvrtok večer, aby sme v nasledujúci deň čo najskôr mohli skočiť do vibrám, naložiť na chrbty batohy a s dobrou náladou sa vydať za novými zážitkami. A tých teda bolo neúrekom. Naším piatkovým cieľom sa stal Jahňací štít. Dolina Kežmarskej Bielej vody nás priviedla až k Zelenému plesu, kde, ako sme sa dozvedeli z rozprávania priateľa, sa občas poriada nočné kúpanie len v horolezeckých úväzoch za svitu čelových lámp. Na chate nasledovalo malé občerstvenie a po ňom strmý výstup na 2229 m vysoký Jahňací štít. Aj keď sa zo začiatku slniečko na nás usmievalo, tam hore ho to prestalo baviť a vrchol nás privítal zaodetý v hmle. Nasledovalo pár záberov, vrcholovka a rýchly presun tou istou cestou späť na chatu. Výstup na protiľahlú Veľkú Svišťovku až do výšky 2037 m sa zas konal v poriadnej horúčave. Vydýchli sme si až na Skalnatom plese, kde sme chvíľu pozorovali ostatných tiežturistov, ako sa vozia na lanovke. Nakoniec sme podľahli pokušeniu a na koniec tejto 9-hodinovej túry sme sa zviezli tiež.
 Ďalší deň sa niesol v znamení zdolávania vrcholov v skupinkách, na ktoré sme sa rozdelili ráno. Spoločný štart bol na Hrebienku a našimi cieľmi sa stali náročné Priečne sedlo, zaistené reťazami, za používenie ktorých sa nám ušlo aj kritiky od nášho vedúceho túry. Ďalším cieľom bola Zbojnícka chata a tí najväčší vytrvalci zvládli aj 2428 m vysokú Východnú vysokú. Prešli sme aj prekrásnymi dolinami, Malou a Veľkou studenou. Tam sme videli milé páriky svišťov, pískajúcich turistov, ktorí im chceli konkurovať v ich zvukovom prejave, ale aj pekné čučoriedky, ktoré sme potom galantne sprevádzali Veľkou Studenou dolinou až do Tatranskej Lomnice. Až večer za tmy sa vrátili mokrí priatelia z Poľského hrebeňa. Po večeri nasledovala porada s občerstvením a diskusiou.
  V nedeľu sme presunuli základný tábor štyrmi automobilmi z útulného penziónu „Jarka" na Popradské pleso. Náš cieľ: Rysy. Počasie nevľúdne, nálada dobrá ako vždy. Pri výstupe ešte pod Žabími plesami sa nám široké úsmevy stiahli, asi to bolo tým studeným lejakom. Nepomohla ani predčasne užitá vrcholovka. Hŕstku siedmych statočných však neodradil ani nečas. To sme ešte nevedeli, čo nás čaká vyššie. Vo výške, kde je už chodník zaistený reťazami, sa náhle dážď zmenil na husté sneženie a onedlho bolo všetko okolo nás pokryté bielou perinou. Spomenuli sme si na Vianoce a zo zaťatými zubami sme stúpali vyššie. Okolo nás zostupovali skupinky premrznutých turistov, pravdepodobne si išli dolu vziať niečo teplé na seba. My sme sa dostali len po chatu pod Rysmi. Po krátkej úvahe a dlhšom sušení oblečenia sme od ďalšieho výstupu upustili a zahájili zostup. Ten už bol oveľa nebezpečnejší, hlavne vďaka šmykľavej vrstve snehu na chodníku. V úseku s reťazami boli pod skalou pohodené krosná bez nosiča, s nákladom uhlia na chatu, tak sme využili túto výnimočnú príležitosť a fotili sme sa s nimi na chrbte. Aspoň na pár sekúnd sme sa cítili ako vysokohorskí nosiči. Do cieľa na Popradskom plese sme si ešte raz naplno vychutnali hrejivé slniečko a hneď po ňom studený lejak. Odporúčam všetkým, je to dobré na otužovanie tela i ducha.
  Touto poslednou túrou sme ukončili ďalší ročník „Dni vysokohorskej turistiky s Horcom" a aj keď nám Rysy nedovolili posedieť si na svojom vrchole, všetci sme sa domov vrátili spokojní, trochu unavení telesne ale úplne odpočinutí duševne, a to je tiež jeden z dôvodov, pre ktorý sa stále vraciame do hôr a prečo ich tak milujeme.

Letná prechádzka po Choči

 Keď päťdesiatku turistov z TK Horec, sladko driemajúcu v rannom autobuse, necitlivo prebudil ostrý zápach, bolo jasné, že sa nachádzajú v Ružomberku. Ešte pár minút a pristávali v liptovskej dedinke Likavka. V prvý letný deň ich čakala dĺžkou síce nie veľmi náročná, ale prevýšením poriadna túra na majestátny Choč.
 Po úvodnej chôdzi popri zvlhnutom smetisku (potok) sa nám do cesty postavil Likavský hrad. V prehliadke vnútorných priestorov bránila železná brána. Pohľadom na vysoké lešenie sme vytušili, že hrad je práve v rekonštrukcii. Na rozdiel od podobnej stavby v Trenčíne tu žiaden prezident po múroch nebehal, preto sme sa pobrali ďalej. Po strmom stúpaní a klesaní sa ocitáme na lúke, kde informačná tabuľa oznamuje, že tu kedysi stála Hviezdoslavova hájovňa. Bol to zvláštny pocit, vedieť, že zrovna v týchto miestach čerpal inšpiráciu na svoje básne náš velikán Paľko Országh. Na ďalšej lúke zvanej Predná poľana nás privítal "štvorhviezdičkový Hotel Choč" – bývalý salaš prerobený na turistickú útulňu bez DPH a bez kormidelníka. Ubytovací poriadok upozorňoval trampov, aby sa nezľakli, keď v noci začujú zvláštne zvuky. To sa len námesačný miestny medveď občas vyberie na nočnú prechádzku. Ešte chvíľu chôdze po lúke a vnorili sme sa do kráľovstva ihličnatých stromov a množstva chránených kvetov. Štátna prírodná rezervácia Choč nám otvorila svoje brány. Prudké stúpanie na vrchol zvládol aj najstarší účastník – 75-ročný pán Ševc, ktorý si svoje rodné kopce bol pozrieť znovu po štyridsiatich rokoch. I keď známy politik mu je iba menovcom, nevyhol sa priateľskej prezývke súdruh predseda. Na pravé poludnie sme konečne všetci stáli na vrchole 1611 metrov vysokého Veľkého Choča. Bolo zamračené a na horúčavy sme sa tiež nemohli sťažovať, výhľad však bol impozantný. Okrem všetkých významných slovenských pohorí sme mohli z výšky obdivovať naše najznámejšie "kaluže" – na jednej strane Oravskú priehradu a na druhej Liptovskú Maru.
 Po oddychu a doplnení kalórií bolo treba zostupovať. Strmým skalnatým chodníkom, miestami priam posiatym materinou dúškou, sme pomaly schádzali nižšie. Kto mal síl navyše, odskočil si na ďalší vyhliadkový bod Malý Choč. Pamätná tabuľa v kosodrevine nás upozornila, že opatrnosti nikdy nie je dosť. Zrútil sa tu totiž na vetroni 19-ročný chlapec a nehodu neprežil. Časti hliníkových krídel boli doteraz uložené vedľa tabule. Smutnú udalosť sme na odpočívadle zaliali kvapkou slivovice a zišli sme do cieľa – do kúpeľnej dedinky Lúčky. Tu, obdivovaním chráneného prírodného výtvoru travertínového vodopádu, sme ukončili náročnú, ale zaujímavú túru.

V Kremnických vrchoch

 Turistov z TK Horec, ktorí sa v poslednú májovú sobotu skoro ráno schádzali pri autobuse, vítali slnečné lúče polovičnej intenzity. Drzý Mesiac sa totiž rozhodol zatieniť našu najbližšiu hviezdu, a tak si účastníci výletu do Kremnických vrchov mohli pozrieť čiastočné zatmenie Slnka. Dnes nás čakala dlhá 30-kilometrová túra zo sedla Malý Šturec do Kremnice. I napriek náročnosti trasy sa zišlo až 42 milovníkov diaľkových pochodov, medzi ktorými nechýbal ani primátor Janko Podmanický.
 Hneď na úvod nám príroda postavila do cesty príkry breh, po ktorom sme sa štverali na Priečny vrch. V namáhavom teréne si málokto uvedomoval, že v zemi pod nami sa nachádza najdlhší železničný tunel na Slovensku s dĺžkou 6 km. Po Tureckej ceste (podľa množstva čučoriedok by sa skôr mala volať Čučoriedková) sme vystúpili až na Svrčinník. Druhý najvyšší bod pohoria nám poskytol úchvatné výhľady na Veľkú Fatru, Poľanu, ale i dole na metropolu stredného Slovenska Banskú Bystricu. Pokračovali sme cez Kordícke sedlo a vrch Vyhnátovú k historickej pamiatke Tunel. Je to umelo vykopaný tunel v skalách, ktorým pred 500 rokmi viedla Zlatá cesta spájajúca Kremnicu s Banskou Bystricou. Okrem iných významných osobností šiel Tunelom aj cisár Jozef II. K chatám v známom lyžiarkom stredisku Skalka to bolo už len na skok a tu sme si mohli vychutnať po zdolanej polovici trasy čapované pivko či kofolu. Po oddychu bola možnosť využiť na zostup do cieľa skrátený variant, všetci však dali prednosť dlhšej trase. Cez kopec Zlatá studňa sme došli k Trom krížom. Očakávaný trojramenný dubový kríž nám, žiaľ, nebolo dopriate uvidieť. Neodolal výčinom vandalov, ktorí ho odpílili a spálili v ohni. Obhorené zvyšky tejto historickej pamiatky z 19. storočia znovu pripomenuli, že na Slovensku si nevieme vážiť ani minulosť, ani prítomnosť. Sedlo Tri kríže bolo aj našou poslednou zastávkou. Úzkym kaňonom a prírodnou rezerváciou Vejmutovský porast s výskytom vzácnej borovice vejmutovky sme došli až do Kremnice.
 Ďakujeme počasiu, že nás obdarilo slnečnými lúčmi, ďakujeme prírode, že nám poskytla množstvo prekrásnych výhľadov, tri prírodné rezervácie či stretnutie s bocianmi, ďakujeme Kremnici, v ktorej sme zacítili závan baníckej histórie.

Zlaňovanie na Veľkom vrchu

 Slnečné sobotné predpoludnie sa dá prežiť rôzne. Niekto však práve tento deň využije na to, aby zažil niečo, k čomu sa už dlho odhodláva. To si možno povedala i skupinka ľudí, ktorá v sobotu 24. mája prijala pozvanie Horolezeckého klubu IAMES. Jeho členovia v spolupráci s TK Horec opäť zorganizovali pre verejnosť ukážky zlaňovania na skalnatom 10-metrovom útvare neďaleko Krštenian. Po teoretickom výklade, ako sa treba bezpečne pripútať, ako a kde treba stúpiť, sa takmer tridsiatka odvážlivcov odhodlala i k samotnému lezenie a zlaňovaniu. Ochranná prilba, riadne upevnený sedací úväz či iné zaisťovacie pomôcky, ešte pokyny od inštruktora a hore stojaci Ján Šútora už čakal na prvých odvážlivcov, ktorí sa šťastne dostali až na vrchol skaly. Tých menších zase kontroloval najmladší člen HK IAMES. Mnohí po tomto nevšednom zážitku určite nabrali na zdravom sebavedomí a uistili sa, že keď sa chce, všetko sa dá, i zdolať na prvý pohľad nezdolateľné.

Hrebeňom Nitrických vrchov

 Skoro ráno sa v prvú májovú sobotu zišla štyridsiatka turistov z TK Horec, aby sa autobusom dostali do Nitrických Sučian. Tu popri Sučianskom potoku začali svoj výstup do Mankovej doliny a vo výške asi 600 metrov v skalnom útvare vyhľadali Brložnú jaskyňu. S baterkami a fotoaparátmi sa vybrali po rebríku do jej útrob, aby preskúmali všetky jej pomerne priestranné zákutia. Túra pokračovala cez Pinkové vrchy po náučnom chodníku Františka Madvu cez Malý Rokoš a sedlo na najvyšší vrch Nitrických vrchov Rokoš. Chvíle oddychu, občerstvenia, fotografovania a zápisu do vrcholovej knihy a pokračovalo sa ďalej na Kňažinové lúky. Tu turistov pred rokom vítali veľké horúčavy, dnes naopak dážď. Na Kňažinových lúkach sa stretli s turistickými rodinami, ktoré sem vystúpili z celého okolia. Keďže prestalo pršať, pri ohníku si vymieňali svoje zážitky, opekali a najmä sušili premočený odev. Cesta pokračovala ďalej, k Medvedej jaskyni, ktorá však bola zamknutá. Posledný výstup patril Veľkému Čihocu, výhľady z neho boli na celý kraj. Horci napokon zostupovali okolo kameňolomu do Horných Vesteníc, kde na nich čakal autobus. Druhá skupina skončila na Jankovom vŕšku, kde sa stretla s primátorom Jánom Podmanickým, ktorý práve absolvoval 40-kilometrový pochod z Homôlky...

Malokarpatská túra cez Vápennú na Plavecký hrad

 Bláznivý apríl vyčíňal v plnej sile hneď v prvú aprílovú sobotu, keď do autobusu TK Horec nastupovalo 36 horcov, 8 Chynorancov a 2 Topoľčanci. Snehom prikryté polia a ťažké čierne mračná znásobovali obavy, ako to bude na hrebeni Malých Karpát. Nálada však bola výborná.
  "V Plaveckom Podhradí, kde sme nechali na 6 hodín odpočívať autobus, snehu nebolo, ale stúpajúc na Vápennú poprašku pribúdalo a silnel vetrisko. Cestou nám kývali zo snehu vytŕčajúce biele hlávky snežienok a okolo desiatej sme už stáli na Vápennej v prírodnej rezervácii Roštún. Za sedlom Uhliská sme natrafili na niekoľko typických krasových útvarov, z jedného sa na nás škerila tmavá jaskyňa. Množstvo kvetov zdobilo lúky na vrchu Klokoč a cez Amonovu lúku sme pokračovali do prírodnej rezervácie Pohanská k Plaveckému hradu...," opisuje päťhodinovú túru člen výboru TK Horec Ľubo Mazán. Niektorí, momentálne menej zdatní, sme tie hodiny využili aj na krátky rozhovor s domácimi a na prehliadku obce. Potešil vzácny trasochvost žltý a niekoľko ďatlov, ktorí obývali prastarú gaštanovú alej. Najväčšiu pozornosť pútal rozsiahly renesančný kaštiaľ so štyrmi nárožnými vežami, v ktorom sídli Štátny archív. Domáci sa pochválili, že okrem už známej Plaveckej jaskyne s bohatými kolóniami netopierov (prístupnú len párkrát do roka) objavili speleológovia v katastri obce ďalšiu jaskyňu. Modrá značka nás zaviedla k vrchu Pohanská, kde kedysi bolo hradisko s bohatými archeologickými nálezmi. Z tabule sa dozvedáme o histórii Plaveckého hradu, ktorý sa týči obďaleč. Spomína sa od roku 1296 ako kráľovský pohraničný hrad, ku ktorému patrilo 16 obcí. Okolie náučného chodníka bolo posiate fialovo-bielymi chochlačkami, žltými veternicami, odkvitajúcimi snežienkami a zelenou záplavou listov cesnaku medvedieho. Krasové úpätie hradu zas obývali prvosienky. Ako prví návštevníci tohto dňa sme vyplašili majestátneho dravca a párik sokolov, neďaleko krákal krkavec. Opodstatnenosť strážneho miesta Uhorska potvrdili výhľady z hradu, ktoré siahali na celé Záhorie vrátane vojenského výcvikového priestoru, na opačnej strane zase na hrebeň Malých Karpát. Po kompletnej prehliadke nádvorí, ktoré niekde pripomínali skládku povypiľovaného dreva a po oddychu v jedinej zachovalej miestnôstke hradu už čakala horcov len cesta späť do dediny a potom domov. Do našich príbytkov nás vyprevádzala bláznivá aprílová snehodažďová fujavica.

Jarné prebúdzanie turistov na Drieňovom vrchu

 Na to, že Výstup na Drieňový vrch v réžii TK Horec nebol z objektívnych dôvodov propagovaný v tlači, sa záujemcov o stredne náročnú prechádzku našlo celkom dosť – vyše tri desiatky. Po pravej strane rieky Nitry sme sa presunuli do Malých Krštenian. Cestou nás zaujala jedna zo stavieb desaťročia – malá vodná elektráreň, ktorú svedomito strážil voľne pustený vlčiak. Z obce po náučnom chodníku už každý mohol ísť individuálne. Že prečo? Lebo na Slovensku je to tak.
 Turisti sa pomaly štverali vápencovými skalami. Prírodná rezervácia Veľký vrch je známa ako najsevernejšie položená lesostep v našej krajine. Rastú tu niektoré chránené rastliny a žijú vzácne živočíchy. I my sme mali šťastie vidieť, ako orol skalný majestátne krúžil nad stepou. Iného dravca, ktorý by nám bránil v pohybe, sme nestretli a zanedlho sme už z vrcholu sledovali široké okolie. Nechápem, prečo má niekto neodolateľné nutkanie označiť každý významnejší kopček krížom. Nevadí, že na jeho postavenie musí v prírodnej rezervácii odhrabať pôdny kryt, vykopať jamu a vraziť do nej kusisko dreva či kovu. Po zápise do vrcholovej knihy a spoločnej fotografii sme sa pobrali na sever. Po lesných cestách sme pod vedením Jožka Gáhera dorazili až do sedla Slatina. Cestou sme mohli v doline obdivovať popolčekové jazero a usadzovaciu nádrž pri Zemianskych Kostolanoch. More škváry bez stopy života pripomínalo povrch Marsu. Ďalším potešiteľným zážitkom bolo stretnutie troch motorkárov, ktorí sa bez výčitiek svedomia preháňali na rachotiacich strojoch po ochrannom pásme. Milí strážcovia prírody, týmto smerom by ste mali zamerať svoju aktivitu, a nie naháňať počestných turistov, ktorí chcú raz za čas vypadnúť z panelovej pevnosti do prírody.
 Takže v sedle Slatina si tí, ktorí nemali síl nazvyš, ľahli do trávy a oddychovali, zdatnejší vystúpili na najvyšší vrchol oblasti – 616 metrov vysoký Drieňový vrch. Na stromoch sme spozorovali starú zelenú značku, ktorá kedysi viedla zo Skačian do Kostolian, teraz je však ktovie prečo zrušená. Žeby viedla nebezpečne blízko popri prísne utajovanom vojenskom objekte v Lelovciach? No a potom sme už všetci spoločne vykročili k cieľu v Skačanoch. Cez Stráže a Sviniu horu sme sa dostali k zaujímavému miestu – k lesnej jaskyni, kde sa počas tureckých nájazdov ukrývali Skačanci pred votrelcami. A už sa blížime k dedine, sprievodca Jožko nás oboznamuje s jej históriou, prechádzame okolo 900-ročného cintorína lemovaného niekoľkými smetiskami a mierne unavení končíme svoju púť v "oáze pokoja a kľudu" – v krčme. Tí, ktorým 22 kilometrov stačilo, využívajú na návrat do rodného mesta autobus, horským vlkom sa však i toto máli a okolo skačianskeho mlyna sa do Partizánskeho vybrali pešo. Poslednou zastávkou bol veľký ružový dom, kde dávali zadarmo... Nie, netešte sa, v Šimonovanoch neotvorili nový erotický salón s akciovými cenami, to nás len Borikovci pozvali na návštevu a pohostili domácimi jaternicami.
 Nádherný deň plný slnka, bizarných skalných útvarov, ďalekých výhľadov a dobrej nálady obohatil každého, kto nezostal sedieť doma a vybral sa s nami spoznávať menej známe končiny Drieňova.

Zimný výstup na Vtáčnik

 Tradičný májový výstup na Vtáčnik členovia TK Horec tentoraz presunuli na druhú februárovú sobotu. Dúfajúc, že aj dnes im bude počasie priať aspoň tak ako na Michalovom vrchu, vykročila štvrťstovka turistov na náročnejšiu 23-kilometrovú púť zasneženou prírodou.
 Hneď zrána nás privítala Bystričianska dolina svojím kľukatým, pstruhmi preplneným potôčikom, v ktorom mráz vyčaril všakovaké bizarné útvary. Viaceré fotoaparáty tu absolvovali prvú rozcvičku. Po kratšom oddychu a občerstvení pri Hornom dome sme serpentínami začali stúpať k Jaseňovej skale. Cestu nám ukazovali vynovené turistické značky a smerovníky, na náučnom chodníku aj tabule s podrobným opisom rastlinstva a živočíšstva v okolí. I keď všetkým odborným formuláciam bežný smrteľník nie vždy rozumel, dozvedeli sme sa aj mnoho zaujímavostí. Jednou z nich je napríklad tá, že pred dvadsiatimi miliónmi rokov bola celá oblasť zaliata morom, neskôr tu nastala búrlivá sopečná činnosť, ktorej pozostatkami sú mnohé skalné útvary ako Žarnov, Buchlov, Dvanásť apoštolov, Hrádok a už spomínaná Jaseňova skala. Jej strážcom kupodivu nie je nejaký prastarý jaseň, ale chránený vyše 150-ročný buk. Na skale i pri stromisku sme načerpali ďalšie sily a popri sopečnej vyvrenine Kostolík cez ihličnanmi zarastené Siahy sme vystúpili až na náhornú plošinu Vtáčnika. Očiam sa naskytol rozprávkový pohľad : stromy zahalené v snehobielom závoji, trblietavý snežný koberec, v ňom úzky vyšliapaný chodníček, poblíž stopy srniek a zajacov – jednoducho zázračná krajina.
 Očarení fantáziou prírody a hĺbajúci nad ďalšou prefíkanou informáciou náučnej tabule, že "lesné porasty majú v danej lokalite pestrú vertikálnu gradáciu", dostali sme sa presne na poludnie až na samotný vrchol – 1346 metrov vysoký Vtáčnik. Po prekonaní tisícmetrového prevýšenia sme si teda konečne mohli dopriať výdatnejší oddych, glg domácej pálenky, tri glgy horúceho čaju, cvakali fotoaparáty, pribúdali podpisy do vrcholovej knihy. Hlboká vrstva snehu inšpirovala mladých kaskadérov, aby si vyskúšali divoké skoky z päťmetrovej skaly.
 Po trištvrte hodine strávenej na slnkom zaliatom vrchole, kde sme sa zoznámili so žilinskými turistami, začal fúkať mrazivý vietor, preto sme sa pobrali dole. Strmšie úseky sme prekonávali zrýchleným presunom po ri... pardon, po zabudovanej sklznici. Zostup do chatovej osady v Kamenci pod Vtáčnikom trval relatívne krátko. V dedine sme príjemne unavení využili služby miestneho reštauračného zariadenia. No a potom autobusmi a dočasne neštrajkujúcimi vlakmi všetci šťastne docestovali do rodného mesta.
 Zimný Vtáčnik nás teda obdaril nádherným slnečným počasím a zasneženou flórou. Želáme si, aby sme si podobné zážitky mohli odniesť aj o mesiac z Drieňového vrchu.

Výročná členská schôdza TK Horec

 Dňa 23. januára sa v knižničnom klube Mestskej knižnice v Partizánskom uskutočnila Výročná členská schôdza Turistického klubu HOREC. Vyše štyridsať turistov privítal predseda pán Horváth. Potom predniesol podrobnú správu o činnosti klubu za minulý rok. Dozvedeli sme sa, že dvadsiatich oficiálnych i neplánovaných túr sa zúčastnilo okolo šesť stoviek záujemcov a spolu prešli takmer 500 kilometrov. Členovia sa ďalej oboznámili s návrhom turistických akcií na rok 2003. Devätnásť akcií, z toho 10 autobusových zájazdov, bez pripomienok schválili. Tento rok sme už navštívili Michalov vrch so zvyškami slovanského hradiska a čaká nás Vtáčnik, Drieňový vrch, Vápennú a Plavecký hrad v Malých Karpatoch, Uhrovský hrad a hrebeň Rokoša, Kremnické vrchy, Choč, Rysy a Jahňací štít vo Vysokých Tatrách, tri dvojtisícovky v Nízkych Tatrách, Orliu cestu v Poľských Tatrách, Lúčanskú Fatru, Malý a Veľký Rozsutec v Malej Fatre, Rakytov vo Veľkej Fatre, Súľovské skaly a Lietavský hrad, Šíp, Žarnov a dvakrát budeme zlaňovať blízke skaly.
 Pri voľbe členov výboru bola namiesto Paľa Švarca zvolená Renáta Boriková. Tým posilnila ženské pohlavie vo výbore, čo by sa malo prejaviť na kvalite turistických akcií. Za predsedu si plénum zvolilo jediného kandidáta Petra Horvátha. Oficiálna časť sa skončila prijatím uznesenia.
 Traja členovia klubu, ktorí sa v minulom roku zúčastnili najväčšieho počtu akcií, boli odmenení diplomami. Najaktívnejšia teda bola rodina Boriková, potom Rudko Španko a Janko Priekala. Členstva sa zo zdravotných dôvodov vzdal jeden turista a štyria noví sa prihlásili. Môžme teda konštatovať, že v súčasnosti má Horec 74 aktívnych členov.
 Schôdza pokračovala spoločenským posedením, kde si turisti prezreli bohatú klubovú kroniku a povymieňali si fotografie.

Zimná rozprávka cestou na Michalov vrch

 Pre prvú tohtoročnú akciu TK Horec bol vybraný naozaj pekný dátum – 11.1. Kým deň predtým Perinbaba štedro rozdávala svoje dary, sobota vítala účastníkov novoročného pochodu rozprávkovým počasím. Dobre známa trasa z dolného pomníka na Osečný bola len akousi rannou rozcvičkou. A keď sa všetci pozapisovali do klubovej vrcholovej knihy, zbehnúť na Hlboké v hlbokom snehu bola hračka. Panenstvo snehobielej prikrývky na veľkej lúke bolo poprerývané kolesami áut, pretože sa poľovníci vybrali prikrmovať zver (len prečo tie pušky na pleciach?).
 A práve tu sa tridsiatka horcov, niektorí aj na bežkách, náhodne rozdelila. Za horským himalájskym vodcom Brčom sa vybrala väčšina cestou-necestou popod Kopanicu až na krížne cesty ku kaplnôčke pod Veľkým Cerokom. Po štvorhodinovom pochode niekde aj po kolená v snehu sme sa konečne štverali skalnatým úbočím Michalovho vrchu. Našou odmenou boli rozprávkové výhľady ... To už každý siahal po vrcholovej knihe, až sa urobil rad čakajúcich. Krátku prestávku využili horci nielen na zaslúžené vstrebávanie potravinových zásob, horúcich i inak zohrievajúcich nápojov, ale aj na vypočutie si odborného výkladu Peťa Horvátha, svojho predsedu, o tom, ako sa ten-ktorý kopček či horský chrbát volá, či o bohatej histórii tohto miesta, kde stálo kedysi stredoveké hradisko. Vyše desaťstupňový mráz však napriek oslepujúcemu slnku nedovolil dlhšie zotrvávať bez pohybu, preto sa všetci zišli pozrieť na Vrchhoru k ruinám kláštora a ku kaplnke.
 A potom lesnou cestou údolím popod Michalov vrch, neskôr vedľa kolačnianskeho potoka to bola do Kolačna už len hodinka. I v autobuse sa potvrdilo, že z vyše sedemhodinovej túry sa každý lúčil s úsmevom. Takže, dovidenia horci, tentokrát na výročnej !

TK Horec ďakuje

 Výbor TK Horec Partizánske ďakuje všetkým členom a sympatizantom za aktívnu účasť na akciách v minulom roku. Spolu ich bolo 20, zúčastnilo sa ich okolo šesť stoviek záujemcov a spolu sme prešli takmer 500 km. TK Horec zároveň ďakuje redakcii Tempo a MsKS Partizánske za propagáciu turistiky a klubu, mestu Partizánske za poskytnutie finančného príspevku na nákup turistických a horolezeckých pomôcok.

Vianočná tombola na Žarnove

 Turisti z TK Horec, ktorých už nebavilo povaľovať sa doma na gauči a oddávať sa vianočnému obžerstvu, prišli sa rozlúčiť so starým rokom ako ináč – zimnou túrou. V posledný decembrový piatok rekordných 60 záujemcov rozhýbalo prejedené žalúdky a zišli sa na chalupe v Ľubianke. Hneď zrána, aby že im zima nebolo, ochutnali z voňavého vareného vínka. Potom už vykročili cez bielučké polia a lesy do kopcov a za necelé dve hodiny obdivovali prírodu zhora - zo Žarnova. Priamo tu na vrchole, v objatí zasnežených stromov, pripravil výbor turistického klubu prekvapeným účastníkom bohatú tombolu. Niekto sa tešil z nového kalendára, niekto z ručne maľovanej keramiky, jeden šťastlivec dokonca vyhral pomôcky k plánovanému rodičovstvu. Pochváliť sa po prvýkrát môžeme aj medzinárodnou účasťou : Žarnov prišli spolu s horcami spoznávať aj dvaja turisti zo stovežatej Prahy. Pobyt na vrchole sme ukončili ľudovými piesňami a poponáhľali sme sa dole, kde nás uzimených znovu privítala vykúrená chalúpka s voňavými koláčikmi, čajom či tradičnou vodkou s horcom. Kultúrna referentka Maja sa snažila rozospievať prítomných večne živými budovateľskými pesničkami. Tí, ktorým do spevu nebolo, si na posledné klubové akcie zaspomínali listovaním v albumoch s fotografiami. Nakoniec sme si zaželali úspešný nový rok a pomaly sme sa pobrali pod hviezdnatou oblohou na vzdialenú osliansku železničnú stanicu.