Poľské Tatry – Orlia cesta
28.8.-31.8.2003
Túry : Prechod najťažším úsekom Poľských Tatier – Orlou cestou
Presne v ten istý deň, ako pred rokom, vydali sme sa zavčas rána jedenásti Horci, milovníci vysokohorskej turistiky, na cestu do susedného Poľska pozrieť si ostré hrebene našich veľhôr, aj z opačnej strany, ako ich zvykneme obdivovať. V dobrej nálade cesta rýchlo ubehla a ani sme sa nenazdali, ocitli sme sa v Zakopanom, prekrásnom podhorskom mestečku, ktoré je centrom tunajšej turistiky. Treba dodať, že na vysokej úrovni.
Tu sme autá nechali niekoľko dní odpočívať a naložení všetkými potrebnými aj nepotrebnými vecami, vydali sme sa na dvojhodinovú cestu do hôr k chate Murowaniec do výšky 1500 m, ktorá sa stala na nejaký čas naším základným táborom. Po ubytovaní v peknej kamennej chate, príjemne zapadajúcej do okolitého prostredia, sme neleňošili a hneď sme sa vydali na 4-hodinovú túru na 2155 m vysoký Koscielec, od chaty svojím tvarom nápadne pripomínajúci Matterhorn. V dychtivom očakávaní, po prekonaní náročných vrcholových platní, konečne sa nám ukázala v plnej svojej kráse celá tá hradba štítov, veží a strmých skalných stien, zvaná aj „Orlia Cesta". Tak toto na nás čaká najbližšie dni, prebehlo nám mysľou. Nasledovalo fotografovanie na slnku, skláňajúcom sa pomaly k západu, vhodenie vrcholového kamienka na pamiatku do vrecka a zostup na chatu. V doline pri Zielonom Stawe sme sa nevedeli vynadívať na krásne modro kvitnúci horec luskáčovitý.
Večer bol veselý. Skupinky mladých Poliakov v reštaurácii spievali za doprovodu gitár, tak sme sa podujali aj my trochu reprezentovať našu vlasť a zanôtili sme niekoľko tých našich. Asi to nevyznelo až tak zle, pretože nikto neprotestoval, ba zdalo sa, že niektorí aj počúvajú.
Na druhý deň v piatok, nás hneď ráno zobudilo divé zavýjanie vetra, ktoré neveštilo nič dobré. Počkali sme ešte na nášho primátora, ktorý za nami prišiel o deň neskôr kvôli povinnostiam a v tejto silnejšej zostave sme vykročili popasovať sa so silnými nárazmi vetra a strmým stúpaním, neskôr už aj lezením do sedla Zawrat vo výške 2159 m. Priamo v sedle, vo výklenku vytesanom do skaly, sa nachádza socha Panny Márie, akoby tam bola na ochranu všetkých turistov, prechádzajúcich okolo. Po nazretí na druhú stranu hrebeňa nás prudké nárazy víchrice skoro zrazili k zemi. Hrebeň v týchto podmienkach bol nebezpečný, preto sme najprv zostúpili do doliny Pieciu Stawów Polskich a na lúke neďaleko plies si dali obed a krátku poradu. Po zhodnotení sme urobili druhý výstup na hrebeň, do sedla Kozia Przelecz vo výške 2137 m. Aj v tomto náročnom sedle, zaistenom reťazami, zavýjal vietor ako v komíne a doslova nás tlačil nahor. Tam sme sa rozdelili. Malá skupinka pokračovala ďalej po hrebeni aj napriek vetru, ostatní sme zišli do doliny. No potom nám to aj tak nedalo, znova sme sa podujali prekonať poriadne prevýšenie a opäť sme stáli na hrebeni Orlej cesty. Do večera sme stihli zdolať ešte Granaty a Krzyzne, všetko vo výškach nad 2000 m. Čo sme však už nestihli, bolo prísť na chatu v suchom oblečení, pretože počas zostupu sa strhla búrka. Spomenuli sme si však na známu vetu: „Dažďa sa nebojte, na množsto nehľaďte!", a hrdinsky sme sa vrátili na chatu. Tentokrát sa však večer nespievali ľudové piesne, ale sušilo sa oblečenie.
V sobotu sa naša malá jednotka zmenšila na 9 osôb a v tomto zmenenom počte sme vyrazili na náročnú túru. Výstup do Ľaliového sedla nám spríjemňovalo stádo nerušene sa pasúcich kamzíkov, po krátkom fotografovaní sme pokračovali cez nádherný dvojvrchol 2301 metrovej vysokej Svinice. Na zostupe z nej sme sa príjemne porozprávali s dvoma mladými rádovými sestrami z Wroclawi, ktoré aj napriek svojmu povinnému oblečeniu statočne zdolávajú tieto hory každý rok. Nasledovalo sedlo Zawrat, Kozia Przelecz, Kozi Wierch, opäť Granaty a okolo 51 m hlbokého plesa Czarny Staw zostup k chate. 9-hodinová náročná túra, takmer celá samé lezenie stenami, rebríkmi a reťazami, takže veľa nechýbalo, boli by sme aj v noci zo sna liezli po rebríkoch našich poschodových postelí. To by sa boli teda nasmiali naše dve milé „čučoriedky", ktoré bývali spoločne s nami. Mimochodom, všetky „čučoriedky", a bolo ich hodne, ktoré sme stretali, boli vždy veľmi milé, pekné a usmievavé.
V nedeľu nás čakal výstup na 1894 m vysoký Giewont. Túra cez Kasprowy Wierch, hrebeňom Červených Vrchov, Kondratowu Kopu až k železnému krížu na vrchole Giewontu, prebiehala vcelku dobre, aj keď miestami v hustej hmle. Zostup už nebol až taký príjemný, o čo sa postaral hustý dážď. Po prezlečení v kempingu do suchého oblečenia, vyprázdnení posledných nádob na nápoje rôznych chutí a vôní, zahájila naša malá výprava návrat do vlasti cez hraničný prechod Suchá Hora.
Prežili sme štyri krásne dni vo vysokohorskom prostredí, aj keď miestami pražiaci sa na slnku, bičovaní vetrom, mokrí od lejaka. No šťastím žiariace oči na našich fotografiách a diapozitívoch potvrdia, že toto všetko vlastne máme radi.
|
|
|
|
|
|
|
|
