Jarné prebúdzanie turistov

22.3.2003

 Keď sa v sobotu ráno turisti schádzali pri motoreste, do kroku im vyhrávali skladby na želanie z nášho najúspešnejšieho komerčného rádia – z Pastoračného centra. Na to, že akcia nebola z objektívnych dôvodov propagovaná v tlači, sa záujemcov o stredne náročnú prechádzku našlo celkom dosť – až 33. Po pravej strane rieky Nitry sme sa presunuli do Malých Krštenian. Cestou nás zaujala jedna zo stavieb desaťročia – malá vodná elektráreň, ktorú svedomito strážil voľne pustený vlčiak. V malebnej dedinke sme si pozreli ruiny stredovekého mlyna, futbalové ihrisko a historické námestie. Tým sa oficiálna časť akcie skončila. Kto chcel, mohol ísť ďalej individuálne. Že prečo? Lebo na Slovensku je to tak.
 Po náučnom chodníku sa turisti pomaly štverali vápencovými skalami. Prírodná rezervácia Veľký vrch je známa ako najsevernejšie položená lesostep v našej krajine. Rastú tu niektoré chránené rastliny, napríklad kavyľ a žijú vzácne živočíchy. I my sme mali šťastie vidieť, ako orol skalný majestátne krúžil nad stepou. Iného dravca, ktorý by nám bránil v pohybe, sme nestretli a zanedlho sme už z vrcholu sledovali široké okolie : Michalov vrch, Vtáčnik, Rokoš – všetko známe kopce, ktorými sme blúdili minulé mesiace. Tak ako si túlavé psy značkujú každý strom a stĺp pachovou stopou, aj príslušníci istých cirkví majú neodolateľné nutkanie označiť každý významnejší kopček krížom. Nevadí, že na jeho postavenie museli v prírodnej rezervácii odhrabať pôdny kryt, vykopať jamu a vraziť do nej kusisko dreva či kovu. Po zápise do vrcholovej knihy (smelší neváhali pripojiť aj roztomilý veršík : Turistiku máme radi, zákon ten nás neodradí) a spoločnej fotografii sme sa pobrali na sever. Po lesných cestách sme pod vedením Jožka Gáhera dorazili až do sedla Slatina. Cestou sme mohli v doline obdivovať popolové jazero a usadzovaciu nádrž pri Zemianskych Kostolanoch. More škváry bez stopy života pripomínalo povrch Marsu. Ďalším potešiteľným zážitkom bolo stretnutie troch motorkárov, ktorí sa bez výčitiek svedomia preháňali na rachotiacich strojoch po ochrannom pásme. Milí strážcovia prírody, týmto smerom by ste mali zamerať svoju aktivitu, a nie naháňať počestných turistov, ktorí chcú raz za čas vypadnúť z panelovej pevnosti do prírody. Takže v sedle Slatina si tí, ktorí nemali síl nazvyš, ľahli do trávy a oddychovali, zdatnejší vystúpili na najvyšší vrchol oblasti – 616 metrov vysoký Drieňový vrch. Na stromoch sme spozorovali starú zelenú značku, ktorá kedysi viedla zo Skačian do Kostolian, teraz je však ktovie prečo zrušená. Žeby viedla nebezpečne blízko popri prísne utajovanom vojenskom objekte v Lelovciach? No a potom sme už všetci spoločne vykročili k cieľu v Skačanoch. Cez Stráže a Sviniu horu sme sa dostali k zaujímavému miestu – k lesnej jaskyni, kde sa počas tureckých nájazdov ukrývali Skačanci pred votrelcami. A už sa blížime k dedine, sprievodca Jožko nás oboznamuje s jej históriou, prechádzame okolo 900-ročného cintorína lemovaného niekoľkými smetiskami a mierne unavení končíme svoju púť v oáze pokoja a kľudu – v krčme. Tí, ktorým 22 kilometrov stačilo, využívajú na návrat do rodného mesta autobus, horským vlkom sa však i toto máli a okolo skačianskeho mlyna sa do Partizánskeho vybrali pešo. Poslednou zastávkou bol veľký ružový dom, kde dávali zadarmo... Nie, netešte sa, v Šimonovanoch neotvorili nový erotický salón s akciovými cenami, to nás len Borikovci pozvali na návštevu a pohostili domácimi jaternicami.
 Nádherný deň plný slnka, bizarných skalných útvarov, ďalekých výhľadov a dobrej nálady obohatil každého, kto nezostal sedieť doma a vybral sa s nami spoznávať menej známe končiny Drieňova.

Ešte jeden cvak a stúpame

Vápencové skaly

Na Veľkom vrchu