Prechod liptovskou vetvou Veľkej Fatry
18.10.2003
Trasa : Ružomberok – Krkavá skala – Vtáčnik – Šiprúnske sedlo – Šiprúň – Malinô Brdo – chata Malina - Ružomberok.
Po prvom nevydarenom pokuse, kedy upršané jesenné počasie odradilo ľudí prihlásiť sa na autobusový zájazd, vybralo sa trinásť horcov o týždeň neskôr vlastnými autami do Ružomberka, aby si posvietili na liptovskú vetvu Veľkej Fatry. Zamrznuté kaluže v „meste celulózy" veštili jasný, ale studený deň – a tak aj bolo.
Po štvorkilometrovom pochode ulicami mesta a záhradkárskou osadou sme sa konečne ocitli v prírode. Hneď na začiatku lesa nás vítala Krkavá skala – nádherný vápencový útvar s tromi borovicami na vrchole, ktoré vytŕčali ako tri vlasy deda Vševeda. Očíslované výklenky nám prezradili, že tento chránený výtvor slúži aj horolezcom. Náučný chodník s novými tabuľami ďalej viedol strmým svahom na hrebeň pohoria. Ničím nerušení sme kráčali hôľnatou krajinou, keď sme v diaľke najprv začuli a potom aj zbadali helikoptéru, ktorá dlhší čas visela nad jedným miestom. Sprvu sme si mysleli, že ide o nejakú záchrannú akciu, ktorej podrobnosti sa dozvieme večer v televíznych novinách. Keď sme sa však prizreli bližšie, spozorovali sme, ako vrčiaca potvora stúpa a ťahá na lane statný kmeň. „Aha, aká moderná technika sa používa pri odstraňovaní prekážky," prekvapilo nás. Keď sa však vrtulník znovu a znovu vracal po ďalšie kmene, prekvapenie vystriedalo rozhorčenie. V národnom parku, kde je podľa nového zákona zakázaný aj prelet rogalistov, aby svojím tieňom nerušili lesnú zver (!), sa na ťažbu dreva využíva stroj, ktorý so svojimi stodvadsiatimi decibelmi určite zvieratám na kľude nepridá. Nuž čo, civilizácia nepozná hraníc a výnimky zo zákonov tiež.
Pobrali sme sa ďalej. Pred nami sa začal črtať strmý kopec. „To je Šiprúň, náš cieľ!" zavelil predseda a vykročil. Stádo turistov za ním. Po takmer 70-stupňovom brehu sme sa priam štvornožky štverali hore, až sme unavení konečne stáli na vrchole. Úchvatný výhľad na zasnežené vrcholky Nízkych i Vysokých Tatier stál za tú námahu. Pofotili sme, čo sa dalo, zjedli suchý obed a chceli sme sa vybrať späť. Oproti sme si všimli ďalší kopček, výškou podobný tomu nášmu. Až po podrobnom preštudovaní mapy sme usúdili, že sa dívame na pravý Šiprúň a my stojíme na falošnom. Keďže mapa nechcela prezradiť jeho meno, pomenovali sme ho podľa nášho „vodcu" Horváth-Šiprúň. Zbehli sme rýchlo do sedla a po ďalšom stúpaní sa konečne ocitáme v cieli. Nádherné slnečné počasie, lúka s popraškom snehu, ďalekohľady zamierené na bielučké Roháče a Kriváň. To je odmena, ktorá sa dostáva turistovi po niekoľkohodinovej námahe.
Späť sme sa vybrali odlišnou trasou. Hrdzavé, vyše štvrťstoročné turistické smerovníky nás horko-ťažko priviedli k lyžiarskemu stredisku Malinô Brdo. Popod novou sedačkovou lanovkou sme zišli k chate Malina, kde nás zahrial horúci čajík. Čakala nás ešte dvojhodinová cesta do Ružomberka a jazda domov. Na druhý pokus sa nám teda Veľká Fatra vydarila.
|
|
|
|
