Výstup na Veľký Grič a Biely kameň
14.2.2004
Trasa : Cígeľ – Kriškovce - Veľký Grič – kaplnka - Biely kameň – Prieloh - Cígeľ.
Sopečné pohorie Vtáčnik je známe najmä svojím hlavným vrcholom, ktorý je povestný širokým rozhľadom na okolité horstvá. Na jeseň býva obrastený čučoriedkami a v zime zasypaný dvojmetrovou vrstvou snehu. No i ďalšie vyvreniny na hrebeni poskytujú pri peknom počasí zaujímavé výhľady do útrob stredného Slovenska. Štvrť stovky horcov sa 14. februára vybralo preskúmať dva skalnaté kopce vo východnej časti pohoria – Veľký Grič a Biely kameň.
Z baníckej dedinky Cigeľ sme stúpali zasneženým chodníkom najprv po poliach a neskôr lesom na prvý naplánovaný vrchol. Dvaja horci použili snežnice (Rudko kúpené a Janko vlastnej výroby) a prešľapávali ostatným cestu. Po troch hodinách šľapania a prekonaní 500–metrového prevýšenia prichádzame na andezitový Veľký Grič. Zhora sa pozeráme do Handlovskej kotliny a tesne pod vrcholom vyčnievajú z lesa cvičné horolezecké skaly v podobe strmých stĺpov, bášt a rebier. I keď nás kovová platňa informovala, čo všetko je z Griča vidieť, kvôli hmle sme nevideli takmer nič. Jednoducho a jasne: Z Veľkého Griču bolo vidieť... Po červenej značke – Ponitrianskej magistrále – sme sa pobrali ďalej. Priamo na hrebeni stretáme hlučný traktor, ktorý radlicou odhrabával z lesnej cesty sneh. Aby aj nás neodhrabal, uskočili sme pred oceľovým rypákom do tridsať centimetrového snehu. Prechádzame aj okolo miesta, kde minulý rok besný rys ohrozoval lesné robotníčky a problém odstránil až privolaný poľovník. Po hodinke chôdze sa vnárame do hustého lesa v prírodnej rezervácii Biely kameň. Rezervácia so stromami obalenými bielou vatou bola skutočne očarujúca. Nechápali sme iba dve veci: čo hľadajú v chránenom území štyri poľovnícke posedy a prečo musia byť stromy očíslované plechovými tabuľkami, ktoré sú ku kmeňu pribité hrubými klincami. Popri stromoch číslo 40 a 42 sme konečne dorazili na najvyšší bod dnešnej túry – na bralnatý vrch Biely kameň (1135 m). Prirodzená erózia spôsobila, že pred pár rokmi sa zo skaly odtrhla hora kameňov, padla do údolia a vytvorila kamenné more. Ešte i dnes tu možno vidieť pol metra široké a desať metrov hlboké nebezpečné trhliny a je len otázka času, kedy sa zrúti ďalšia časť steny. Kovový komín z odvetrávacej šachty trčiaci zo zeme nám pripomenul, že sa nachádzame nad uhoľnými baňami. Kým z Griča sme videli aspoň domčeky v doline, z Bieleho kameňa nebolo kvôli hmle vidieť absolútne nič. Škoda. Po oddychu a občerstvení sme sa strmou trasou vybrali späť do Cigeľa. Cestou dole sme ešte stretli naše dve zatúlané ovečky, ktorým objektívne, no hlavne subjektívne dôvody privodili takmer hodinové meškanie. V dedine sme si počkali na pravidelný prípoj do Prievidze a odtiaľ domov.
|
|
|
