Výstup na Machnáč
24.4.2004
Trasa : Drietoma – Sokolí kameň - Machnáč – Kykula – Dúžnik - Melčice.
Turisti sú napospol zvláštni ľudia. Dobrovoľne vstávajú ráno pred piatou, stúpajú s ťažkým batohom do veľkých výšok, trepú sa v snehu či v blate desiatky kilometrov po kostrbatom teréne, nevadí im, že moknú, že si domov prinesú otlaky, kliešte alebo opicu. I nedávno na Juraja. 32 horcov si zmyslelo plantať sa po hrebeni Bielych Karpát, ktoré tentoraz vôbec neboli biele, ale zasr... od blata. Aprílové pľuhavé počasie, 5 krát dážď a 5 krát len oblačno, hustá hmla, raz dokonca krúpy, až na konci túry – koľká to irónia – slnko!
Prvým výraznejším vrcholom bol Sokolí kameň, vápencová skala nad osadou Drietoma, odkiaľ sme vyštartovali. Kratší oddych, zopár záberov a ide sa ďalej. Pri miernom stúpaní rozsiahlym brezovým hájom uvažujeme, aká sila spôsobila, že polovica šampónotvorných stromov je polámaná. Teórie niektorých prítomných o ťažkom snehu počas zimných mesiacov sa nám nepozdávajú; skôr tu zúrila poriadna víchrica. Po hôľnatom hrebeni prichádzame na nevýrazný kopec Machnáč. Je taký nevýrazný, že mnohí si ho ani nevšimli a bez zastavenia pokračujú ďalej. Padla hmla, dovidieť sotva na 20 metrov. Nikde ani vtáčika-letáčika, len jeden neúnavný škovránok sa vznáša nad svojím hniezdom a vytrvalo trilkuje. Kľučkujeme po slovensko-českej hranici. Ľavá noha kráča po slovenskej strane, pravá po českej strane a hraničná čiara nám prechádza rovno pod zadkom. Rozsiahle pásy spálenej trávy a oškvrčaných stromov pripomínajú, že nášmu národnému športu – vypaľovaniu sušiny – sa stále darí. Vystupujeme na vrch Kykula, chvíľu oddychujeme a vnárame sa do rozľahlého bukového lesa. Pramene hovoria, že kvalitné bukové drevo z Bielych Karpát sa ťažilo už za Márie Terézie. Na vlhkých chodníkoch sa potkýňame o množstvo slimákov. V najvyššom bode dnešnej túry – Dúžniku (807 m) – nás znovu vystraší spúšť polámaných konárov a torzá stromov; i tu zrejme vyčíňal divý víchor nedbajúc na fakt, že sa nachádza v chránenej krajinnej oblasti.
Klesáme dole a popri potoku lemovanom žltučkým záružlím sa dostávame na lúku, kde sa nachádza stavba zvaná Mauzoléum. Nevíta nás však večne živý Vladimír Iljič, ale zanedbaná a burinou zarastená kaplnka. Ešte necelá hodina čvachtania sa v blate, objavenie lebky hovädzieho dobytka hompáľajúcej sa na orechu (?) a po 25 kilometroch konečne prichádzame do cieľa. Na rozdiel od Malých Karpát problémy s orientáciou sme v ich bielej odnoži nemali. Turistické značenie bolo vynovené a na žiadnej križovatke nechýbala šípka ukazujúca správny smer. V dedinke Melčice si pripíjame na našu členku Janku, ktorá sa pred pár týždňami vydávala a v brušku už nosí nádejného turistu. Zmoknutí, zablatení, ale spokojní si v reštaurácii pozrieme časť hokejového zápasu majstrovstiev sveta a odchádzame domov.
|
|
|
|
|
|
|
|
