Výstup na Vysokú
20.3.2004
Trasa : Kuchyňa – Vývrat - Vysoká – Panské uhliská - Taricove skaly – Skalka – Sološnica.
Po minuloročnom výstupe na Vápennú a predtým na Záruby horci po tretíkrát zavítali do Malých Karpát, aby zdolali druhý najvyšší vrch tohto pohoria – Vysokú. Túra začínala v záhorskom mestečku Kuchyňa. Hneď za osadou nás privítalo stádo tmavých jazdeckých koní, ktoré sa v rámci raňajok pásli na poli. Počiatočnú dobrú náladu však vystriedalo mierne rozčarovanie, keď celá skupina 35 turistov kvôli zlému a starému značkovaniu zablúdila a musela sa vracať. Slovenskí značkári by sa konečne mohli zobudiť z dlhoročného spánku a začať s obnovou značenia. Blúdenie nám však prinieslo aj pozitívny zážitok: videli sme doslova záhony roztomilých kvietkov – snežienok. Po „nafázovaní sa" na správnu cestu v osade Vývrat stúpame serpentínami strmo hore a vchádzame do prírodnej rezervácie Vysoká. Bralnatým vápencovým hrebeňom sa dostávame až do cieľa dnešnej túry – na rovnomenný vrch Vysoká (754 m). Víta nás silný vietor a na obzore opar, takže povestný výhľad v tohto kopca na rakúske Alpy nám dnes počasie nedoprialo. V diaľke však môžeme rozoznať obrysy hradu Červený kameň, ktorý svojou prítomnosťou poctila rodinná sekcia Horca na jar pred dvoma rokmi. V rezervácii nás zaujali kamenné moria a bizarne tvarované staré stromy. Náučná tabuľa nám pošepla, že v lokalite prevláda "lipová bučina".
Rozbahneným terénom, preskakujúc potoky topiaceho sa snehu, klesáme na križovatku a podobne ako niektorí naši politici, meníme farbu. Z modrej na červenú. Červeno značená Štefánikova magistrála je najdlhšou turistickou trasou na Slovensku, vedie z Dukly až na Devín a meria vyše 700 kilometrov. Časťou magistrály vedie aj známa Trnavská stovka – stokilometrový pochod z Bratislavy na Bradlo, ktorý musia účastníci zvládnuť za 24 hodín. Po červenej teda pokračujeme a vychutnávame si výhľady na výdobytky civilizácie: na atómovu elektráreň odsúdenú Európskou úniou k zániku a na cementáreň v Rohožníku. Cestu nám prehradili Taricove skaly, ktoré dostali pomenovanie podľa žlto kvitnúcej tarice skalnej, aká sa na nich hojne vyskytuje. V strede marca však tarica ešte k nahliadnutiu nebola. Po skalách schádzame dole a Sološnickou dolinou sa popri Sološnickom potoku dostávame – ako by sa dalo čakať – do dedinky Sološnica. Tu, v uliciach lemovaných žltými baburiatkami, končíme svoju 18-kilometrovú púť po Malých Karpatoch.
|
|
|
|
