Články o TK Horec v roku 2005
|
||
|
|
Ľubo Mazán, Tempo, 5.12.2005
|
|
||
|
|
Juraj Jenis, Tempo, 21.11.2005
|
|
||
|
Ľubo Mazán, Tempo, 24.10.2005
|
Malá Fatra tradične plná
I keď má pohorie, ktoré sme tentoraz navštívili, v názve slovo malá, predsa len nie je také miniatúrne, aby sa mohlo turistami preplniť. Preplnený bol iba autobus, ktorý 49 horcov a ďalších záujemcov odviezol v prvú jesennú sobotu do Kraľovian, odkiaľ mali v pláne vystúpiť na dva významnejšie vrcholy – Stoh a Chleb. Inverzia spôsobila, že začiatok túry prebiehal v hmle, ale ako sme stúpali vyššie, hmla sa strácala a začalo nás ohrievať slniečko. Biele oblaky zostali pod nami a z nich kde-tu vytŕčal vrcholok kopca ako jahoda zo šľahačkového pohára. Tak sme sa očami najedli tejto prírodnej maškrty a po meter hlbokom a meter širokom jarku vymletom dažďovou vodou sme došli na prvý výraznejší vrchol Žobrák. Lesné zvieratká nám iste odpustia, že sme im spásli podstatnú časť čučoriedok, černíc a malín, vo vyšších polohách sme natrafili aj na červené guličky brusníc. To už sme pomaly prichádzali z južnej strany na strmý kopčisko Stoh, ktorý skutočne pripomína stoh slamy. Rozdiel medzi najrýchlejšími a najpomalšími turistami bol asi 40 minút, čo však pri takom počte účastníkov nie je nič výnimočné. Oddýchnutí a očarení prekrásnym kruhovým výhľadom hlavne na skalnatý Rozsutec sa poberáme ďalej a po zablatenej ceste sa šmýkame dole do sedla. Pri zostupe nám v brzdení pomáhajú nielen konáre, ktorých sa snažíme pridŕžať, ale občas aj naše zadky. Oproti nám stúpa skupinka Čechov a neskôr stretáme aj pár Poliakov. Slovákov – ako to už býva – sa v našich horách pohybuje najmenej. Na jeseň dávajú prednosť vykopávaniu zemiakov a ďalším maloroľníckym činnostiam. To už stúpame na Poludňový grúň a odtiaľ na ďalší výrazný vrchol Chleb. Vítajú nás známe turistky zo spriateleného klubu, prehodíme s nimi zopár slov a minieme pár megabajtov z pamäte digitálnych fotoaparátov. Chleb so svojou 1645-metrovou výškou je najvyšším bodov dnešnej náročnej túry, ktorej celkové prevýšenie je takmer 1700 metrov. Náročná-nenáročná, ako pre koho. 75-ročný pán Haviar sa ako tradične po hrebeni Malej Fatry pohyboval sťa srnec. Za pochvalu stojí skôr to, že túto 27-kilometrovú trasu zvládol aj 10-ročný Filipko Turček. Na Chlebe zjedli mnohí turisti svoje posledné chleby, čím mali na zvyšok dňa po chlebe. Za Snílovským sedlom nás míňajú horskí cyklisti, ktorým sa bolo treba vyhýbať. Dávať prednosť bezmotorovým strojom je však stále lepšie ako pred rokom, kedy sme v tomto národnom parku stretli dvoch „milovníkov prírody“ na terénnych motorkách. Poriadny oddych na chate pod Chlebom, pivko a teplé jedlo nám dodali síl na posledný úsek cesty – zostup k Mojžišovym prameňom a napokon k známemu 40-metrovému Šútovskému vodopádu.
Ľubo Mazán, Tempo,
3.10.2005
Turisti z Horca v poľských Tatrách
V prvé septembrové dni nastalo to najlepšie počasie na vysokohorskú turistiku, aké
sme si len mohli priať. Preto sme využili predĺžený víkend a po dvoch
rokoch sme sa znova vydali zdolávať náročné štíty a hrebene Poľských
Tatier, s najťažšími úsekmi zaistenými reťazami, rebríkmi a stupačkami.
Tentokrát sme ale trochu využili výdobytky civilizácie a na Kasprowy
Wierch sme sa vyviezli z rázovitej poľskej osady Kužnice lanovkou.
Bolo to veľmi múdre rozhodnutie, pretože ťažké batohy, tráviace ťažkosti
jedného účastníka a prechod masívu Svinice
na druhú stranu do Doliny piatich poľských
plies nám dali poriadne zabrať. Koniec túry sme museli absolvovať potme,
svietiac si len čelovými lampami. Niekoľko stoviek metrov povyše chaty, kde
sme plánovali prespať, sa odrazu na chodníku zjavilo svetielko a vysoký muž,
ako nejaký dobrý duch a strážca pocestných, nás pozval prespať do svojej
malej, ale útulnej drevenej chatky. Ako sme sa neskoršie dozvedeli, bol to strážca
národného parku a takto využíval voľné miesta vo svojom zrube. Slovenskí
strážcovia prírody takéto dobré zvyky ešte nemajú. A tak sme nasledujúce
noci strávili v drevenom zrube bez elektriny, svietiac si len sviečkami, ležiac
vo vlastných spacákoch, umývaním sa v studenej vode horského plesa a
pozorovaním nočnej oblohy bez rušivých svetiel a bez jediného mráčika.
Proste hotová romantika. Slnečné dni sme zas trávili vo výškach, zavesení
na reťaziach, rebríkoch a skalách. Okrem už spomínanej Svinice sme druhý
deň na jeden záťah prešli zo sedla Zawrat
cez Kozí Wierch, Granaty a Orliu cestu až
do sedla Krížne, čo nám trvalo
rovných 10 hodín. Večer sme si vychutnali lahodné pivko za 70 Sk, večeru z
vlastných zásob a spolu s mrazuvzdornými divými kačkami sme sa pri zapadajúcom
slnku umývali v studenom plese neďaleko nášho zrubu.
Prišla sobota. Za
nezmeneného krásneho počasia sme vyliezli na Szpiglasowy
Wierch. Dolu pri najväčšom tatranskom plese Morskom
Oku to vyzeralo ako na pláži v Chorvátsku. Poľskí tiežturisti sa tam
opaľovali, napchávali pečenými kuriatkami, koláčikmi, nalievali sa chladeným
pivkom a pofajčievali cigaretky. Potom prišiel mrak, ľudí rýchlo ubudlo, a
tak sme sa aj my pobrali cez hrebeň k nášmu dočasnému príbytku. Ten sa
zatiaľ tak naplnil spaniachtivými turistami s obrovskými batohmi, že sme
boli radi, keď sme sa dostali k svojim posteliam. V posledný deň, v nedeľu,
sme sa vydali cez sedlo Zawrat, kde nás ešte naposledy potešili strmé skalné
steny s reťazami a zostatkami snehu, na chatu Murowaniec. Krátke občerstvenie
a potom už len zostup do dedinky Kužnice blízko Zakopaného, kde nás v kempe
na našu veľkú radosť čakalo živé a zdravé auto.
Nádherné počasie,
fantastické zážitky, dobrá nálada a priateľskí ľudia, ktorých sme všade
stretali - to sa nedá vyvážiť žiadnymi peniazmi ani zlatom. Skalami odreté
kolená a pokožka spálená slnkom, to všetko sa zahojí, ale pekné spomienky
na chvíle strávené vo vysokých horách s partiou dobrých ľudí, tie nám v
srdciach zostanú navždy.
Juraj Jenis, Dnešok, 20.9.2005
Horci v poľských Tatrách
Prvé štyri septembrové dni počasie turistom naozaj prialo. A tak sa niekoľko členov TK Horec rozhodlo zopakovať si pobyt na druhej strane Tatier za severnou hranicou Slovenska. V prvý deň sa z rázovitej osady Kužnice blízko Zakopaného vyviezli lanovkou na Kasprov vrch a odtiaľ vystúpili na dvojtisícový hraničný kopec Svinica. Druhý deň bol najťažší. Trasa nazývaná Orlia cesta vedúca zo sedla Zavrat cez Kozí vrch a Granáty až po Krížne spočívala ani nie tak v chôdzi, ako v šplhaní sa po skalách vybavených reťazami, rebríkmi a skobami. Okrem vytrénovaných nôh bolo treba mať aj silné ruky a hlavne veľa opatrnosti. Za desať hodín sa však túto najťažšiu trasu v Tatrách podarilo polovici účastníkov bez úrazu prekonať. Ďalší deň navštívili horci najväčšie poľské pleso Morské oko a nakoniec prešli cez reťazami ovešané sedlo Zavrat na druhú stranu hrebeňa. Po občerstvení sa na chate Murovanec skončili svoju púť v dedinke Kužnice nákupmi suvenírov pre svojich najbližších.
Ľubo Mazán, Tempo,
12.9.2005
Na Krakovej holi a Poludnici
Po nestálom, chladnom a upršanom auguste -
a to je údajne najteplejší letný mesiac - sa mnohí, predovšetkým
turisti, dočkali zmeny. Nasledoval týždeň krásneho počasia. O piaty
autobusový zájazd do Nízkych Tatier organizovaný turistickým klubom Horec
bol opäť mimoriadny záujem, a tak v prvú septembrovú sobotu 49 účastníkov
vyštartovalo spoznávať menej známe vrcholy nášho druhého najvyššieho
pohoria.
O pol ôsmej vystupujeme z autobusu na parkovisku
pred Demänovskou jaskyňou Slobody, nasleduje krátka inštruktáž predsedu o trase.
Prvý úsek vedie vydláždenou cestičkou smerom k vstupu do jaskyni. My však
pokračujeme strmým serpentínovým chodníkom ku skalnato trávnatému hrebeňu
Pustého s početnými krasovými javmi a bohatou vápnomilnou flórou.
V tomto prekrásnom prostredí s mimoriadnymi výhľadmi na najznámejšie
vrcholy Nízkych Tatier sme si dopriali takmer hodinovú pauzu. Po nabažení sa
pohľadmi na okolitú prírodu pokračujeme vo výstupe na najvyšší bod
túry 1.751 metrov vysokú Krakovu hoľu s originálne formovanými tvarmi
bralnatého reliéfu. A opäť perfektné výhľady na takmer celé severné
Slovensko. Krakova hoľa je známa tým, že v jej masíve sa nachádza
najhlbšia u nás známa priepasť Starý hrad, v odbornej literatúre
sa uvádza hĺbka 432 m. I tu sme si dopriali pomerne dlhú prestávku, veď
komu by sa chcelo opustiť toľkú nádheru. Pred nami sa vypínal druhý cieľ
túry - 1.549 metrov vysoká Poludnica, nádherný bralnatý vrchol s mohutnými
vápencovými radmi. A to sme netušili, čo nás ešte čaká. Zostup do
sedla pod Kúpeľom bol mimoriadne nepríjemný, čo si odniesli kolená niektorých
menej zdatných turistov. V sedle po krátke prestávke a ošetrení unavených
kolien sa niektorý rozhodli, že obídu Poludnicu a po žltej značke zídu
do Iľanovskej doliny. Ostatní strmým výšľapom zhruba za hodinu dosiahli
vrchol Poludnice. Mnohých prekvapila mimoriadne zaujímavá skalná scenéria
pod vrcholom spestrená mnohými malými jaskyňami, skalnými oknami a inými
hračkami prírody. A opäť prekrásne výhľady z vrcholu, nádherná
scenéria časti našej domoviny. Bol to neuveriteľný zážitok z dnešnej
túry, čo mnohí ocenili chválami. Čo sa dá robiť, to naše Slovensko je
skutočne krásne.
Peter Horváth, Tempo,
12.9.2005
Na Furkotskom štíte
Panebože, zase vstávať o
štvrť na päť, zase sa viezť vyše tri hodiny prepchatým autobusom, zase stúpať
1200 metrov do výšky a osem hodín sa napchávať len salámou a konzervami.
Komu by sa to chcelo? A veru, chcelo sa to, a dokonca rovnej päťdesiatke turistov z TK Horec. Tí
sa v prvú augustovú sobotu viezli na Štrbské pleso, aby si po menších
kopcoch zdolaných v tomto roku vychutnali niečo aj z Vysokých Tatier.
Zo Štrbského plesa
sme Mlynickou dolinou pomaly stúpali k známemu vodopádu. Nie dážď, ale
hmla si s nami zahrala zaujímavú hru. Raz pred nami utekala na druhú stranu
hrebeňa, akoby sa nás bála, inokedy nám zas išla oproti alebo nás doháňala
z doliny. Väčšinu dňa však bola kdesi schovaná, takže na nedostatok výhľadov
sme sa sťažovať nemohli. Aj pri vodopáde Skok bolo slnečno a jasno, za čo
boli vďačné hlavne fotoaparáty. Cestou sme minuli niekoľko z vyše dvesto
tatranských plies. Názvoslovci si na tomto úseku požičali mená zo zoológie
a tak sme mohli prechádzať okolo Volích pliesok alebo okolo Kozích plies.
Nakoniec sme došli k ďalšiemu nepárnokopytníkovi - k Capiemu plesu. Odtiaľ
už bol vidieť cieľ našej túry - Bystré sedlo a Furkotský štít. Do sedla
viedol strmý chodník, niektoré jeho časti boli zabezpečené reťazami. Z výšky
sme zbadali ešte posledné pleso v tejto doline - snehom a ľadom pokryté Okrúhle
pleso. Asi tretina účastníkov vyšla z Bystrého sedla na najvyšší bod dnešnej
trasy, na Furkotský štít vysoký 2403 metrov. Nasledoval oddych, rozplývanie
sa nad prekrásnymi výhľadmi, pogratulovanie si navzájom k výstupu, prípadne
potykanie si s turistami, ktorí boli s Horcom prvýkrát. Na východe sa týčil
mohutný Gerlachovský štít, na západe zase Kriváň s maličkými hmýriacimi
sa postavami. Po štvrť hodinke oddychu sme zišli Furkotskou dolinou a neskôr
modrou značkou k chate pod Soliskom. Ani prehnané ceny neodradili tých
hladnejších, aby sa nenakŕmili teplým jedlom a nenapojili šarišským
pivom. Len pre zaujímavosť, vyprážaný syr s hranolkami ste mohli dostať za
smiešnych 160 korún a pivo za rovnú päťdesiatku. Posledný úsek viedol
strmo dole popri vleku k autobusu na Štrbskom plese. Kto si chcel šetriť
kolenné kĺby, ten zase neušetril peniaze a za 130 korún sa zviezol lanovkou
z chaty dole. Prechádzkou okolo plesa a nákupmi v stánkoch sa skončil zaujímavý
deň vo Vysokých Tatrách plný pohybu, slnka a čerstvého tatranského
vzduchu.
Ľubo Mazán, Tempo, 15.8.2005
Mont Blanc opäť zdolaný Partizánčanmi
‘Toľko sa chodí s čakanom na Mont Blanc, kým sa nedobyje‘. Tak toto si asi povedali dvaja členovia Turistického klubu Horec – Ján Podmanický a Janko Priekala – ktorým sa pred rokom na tento vrchol pre nepriaznivé počasie vyjsť nepodarilo. Tento rok to skúsili znovu a 13. júla o 8. hodine ráno úspešne vystúpili na najvyšší vrch Európy, 4.807 metrov vysoký Mont Blanc. Pridali sa tak k ďalším Partizánčanom, ktorí zdolali tento impozantný alpský vrchol.
Ľubo Mazán, Tempo, 1.8.2005
Po štvrtýkrát na Roháčoch
Dňa 16. júla zorganizoval Turistický klub Horec už po štvrtýkrát
autobusový zájazd na Roháče. Táto časť Západných Tatier patrí medzi
najobľúbenejšie, i keď zároveň najťažšie. Po Baranci, Sivom vrchu
a Baníkove prišlo na rad aj naznámejšie trojvršie: Volovec, Ostrý Roháč
a Plačlivé. Preplneným autobusom plus jedným autom absolvovali horci
dlhú cestu oravskými dedinkami a konečnou stanicou bola chata Zverovka.
52 účastníkov sa Látanou dolinou vyštveralo za necelé dve hodiny do sedla
Zábrať, kde sa im odkryla panoráma takmer celých Roháčov. Ešte lepší výhľad
bol z hraničného vrchu Volovec, ktorý sa stal prvou našou úspešne
zdolanou dvojtisícovkou. Tu sa bolo treba rozhodnúť. Nie všetci turisti si
totiž trúfali vystúpiť na vysoko sa týčiaci Ostrý Roháč, keďže je známe,
že trasa vedúca cezeň je najnáročnejšou značkovanou cestou na Slovensku.
Mnohé úseky sú zabezpečené reťazami a okrem vytrénovaných nôh sa
pri šplhaní hore zídu aj silné ruky. Jedna tretina zúčastnených sa teda
rozhodla, že po oddychu sa z Volovca vráti späť, zíde k Tatliakovej
chate a prechádzkovým tempom si prezrie národnú prírodnú rezerváciu
Roháčske plesá a pod nimi známy 18-metrový Roháčsky vodopád.
My v hlavnej
skupine sme pokračovali po plánovanej trase ďalej. Pomaly ale isto sme stúpali
vyššie a vyššie pridŕžajúc sa skál a reťazí. Počasie nám
celkom prialo, i keď nás v jednej chvíli trošku postrašil krátky
letný dáždik a v diaľke sme začuli aj niekoľko hromov. Nebili však
dosť divo na to, aby nás odradili. Nakoniec, okolo poludnia, sme jeden po
druhom prichádzali na hlavný vrchol rozoklaného Ostrého Roháča. Skutočný
obdiv si zaslúži najstarší účastník, 75-ročný pán Haviar, ktorý tento
ťažký výstup taktiež zvládol a spolu s ostatnými mohol byť zvečnený
na vrcholovej fotografii. Ďalším kopcom, ktorý nám stál v ceste, bol
vrch Plačlivé, známy aj ako Plačlivý Roháč. Ten však už nebol taký náročný
ako jeho ostrý brat. Trochu opatrní sme museli byť iba pri zostupe do Smutného
sedla. Tam sme sa znovu rozdelili. Piati nezmari, z toho dve ženy, ktorým
sa tri prekonané dvojtisícovky s 1300-metrovým prevýšením málili, vyšľapali
ešte na Tri kopy, Hrubú kopu a Baníkov, čím sa pre nich počet navštívených
dvetisíc metrových vrcholov zvýšil na šesť. Väčšina však hlavný hrebeň
opustila a nasledoval zostup Smutnou dolinou za doprovodu zvedavých svišťov
k Tatliakovej chate. Vláčikom na plynový pohon, ktorý konečne začal
premávať v Roháčskej doline, sme si značne urýchlili cestu k parkovisku.
Tam sa dali doplniť zásoby tekutín a nejeden žalúdok sa po salámach a konzervách
potešil i teplému jedlu. Záver dňa nám pokazil hustý dážď. Dôležité
však bolo, že pršať začalo až vtedy, keď sme sa už nenachádzali na
hlavnom hrebeni, a tak sa päťdesiatka horcov mohla bez úrazov (i keď
poniektorí s krvavými otlakmi) vrátiť vo večerných hodinách domov.
Ľubo Mazán, Tempo, 1.8.2005
Kráľova hoľa plná "horcov"
Plný autobus ľudí, teda 47 členov turistického klubu Horec z Partizánskeho, vystúpilo za krásneho počasia z Telgártu na Kráľovu skalu a po oddychu pokračovali až na povesťami opradenú Kráľovu hoľu. Vyše 1000-metrové prevýšenie museli prekonávať v uragánom zničenej oblasti Nízkych Tatier, preskakovali či podliezali spadnuté stromy a kľučkovali v kosodrevine. Cestou si digitálne i klasické fotoaparáty prišli na svoje: svoje clony otvárali polámaným stromom a vyvráteným koreňom, rôznym druhom kvetov ako zvončeky a veternice alebo klubovému talizmanu horcu bodkovanému. Odvážnejší fotoamatéri sa sklonili aj k menšej hnedej vretenici vyhrievajúcej sa v prachu na cestičke. Napriek tomu, že na vrchole vítal účastníkov namiesto zeleného stromu červený vysielač, i tak si hlbokými hlasmi zaspievali známu slovenskú pieseň. Po hlavnom hrebeni národného parku sa už išlo celkom ľahko. Najúžasnejším zážitkom bol výhľad na zasnežené Vysoké Tatry s Lomnickým štítom a Kriváňom. Zo Ždiarskeho sedla zbehli turisti do Pohorelej, kde po 24-kilometrovej túre v príjemnej krčmičke ukončili osemhodinový pobyt v tatranskej prírode.
Ľubo Mazán, Dnešok, 5.7.2005
Letný výstup na Kráľovu hoľu
Medzi najznámejšie slovenské vrchy zaiste patria Kriváň, Rysy, Poľana a Kráľova hoľa. Ten posledný kopec bol cieľom júnovej akcie organizovanej turistickým klubom Horec. Po dlhej ceste autobusom sme z Telgártu začali svižne stúpať a onedlho sme sa ocitli v národnom parku Nízke Tatry. Nevítali nás však miestni predstavitelia chlebom a soľou, ale stádo kráv, ktorým sme na značkovanom chodníku radšej dali prednosť. Zopár nedočkavých býkov nám v priamom prenose predviedlo, ako sa rozmnožuje hovädzí dobytok. Po vkĺznutí do lesa nás čakalo prekvapenie. Pováľané stromy, ktoré často zatarasovali turistickú cestu, nám pripomenuli, že minuloročné vyčíňanie uragánu nezničilo len lesy vo Vysokých Tatrách, ale odniesli si to aj niektoré oblasti Nízkych Tatier. Čudné však bolo to, že pred akciou sme si u horskej služby zisťovali priechodnosť plánovanej trasy a dozvedeli sme sa, že neexistujú žiadne obmedzenia. V praxi však výraz „žiadne obmedzenia“ znamenal podliezanie popod padnuté stromy alebo ich preskakovanie, obchádzanie vyvrátených koreňov a nakoniec sme museli značkovanú trasu úplne opustiť a kľučkovať v hustej kosodrevine. Skúsenosti z minuloročných Roháčov nám však prišli vhod a tak - ošľahaní nie vetrom, ale kosodrevinou - sme nakoniec vyšli na bod s ďalekým výhľadom, na Kráľovu skalu. I napriek časovému sklzu sme si dopriali poriadny oddych. Potom sme sa opäť rozhýbali a o necelú hodinku už stojíme na povesťami opradenej a piesňami ospievanej Kráľovej holi. Najkrajší výhľad z 1946-metrov vysokého vrchola bol na Vysoké Tatry, ktoré sa nám rozprestierali v celej svojej dĺžke a mnohé vrcholky či žľaby boli aj teraz, na konci júna, pokryté snehovou pokrývkou. Zaujímalo nás, kde je ten strom zelený, o ktorom sa zmieňuje známa ľudová pieseň. Žiaľ, na vrchole sme nenašli jediný stromček, ba ani len krík. Zo zeme tu vytŕčal iba červený vysielač. Napriek tomu sme si slovenskú pieseň spoločne zaspievali, i keď do budúcna by sme neznámemu autorovi z ľudu doporučili menšiu novelizáciu textu: Na Kráľovej holi tenký stožiar stojí, vysiela signály do slovenskej zemi. Ďalšia časť túry viedla nenáročným terénom po hlavnom nízkotatranskom hrebeni. Kľudnou chôdzou sme v slnečnom počasí zdolali niekoľko menej výrazných kopcov ako Orlová a Bartková a skĺzli sme do Ždiarskeho sedla na krížne cesty. Boľavé kolená dostali potrebné masti alebo ručnú masáž. Tu bolo treba medzinárodnú červenú značku opustiť a zamieriť strmo dole do dediny Pohorelá. Cestu nám ešte prekrížila mladá vretenica, ktorá však mala ďaleko k tomu, aby na nás cerila svoje jedovaté zúbky. Zapózovala pred našimi fotoaparátmi, zavlnila sa a zmizla v tráve. Po 24-kilometrovej túre chráneným územím sme sa v krčmičke v Pohorelej osviežili chladeným pivkom, čím sa pre 47 horcov ďalší zaujímavý deň v prírode skončil.
Ľubo Mazán, Tempo, 4.7.2005
"Horci" v rakúskych Alpách
Predpoveď veštila počas posledného májového víkendu krásne počasie. A tak
po krátkej porade bolo rozhodnuté, že takéto počasie využijeme na
vysokohorskú turistiku v Rakúskych Alpách, konkrétne v masíve Rax
Alpen a Schneeberg. V sobotu 28. mája v skorých ranných hodinách
vyštartovalo desať členov Turistického klubu Horec z Partizánskeho na
dvoch autách pod masív našej najbližžej alpskej dvojtisícovky
Klosterwappen. Náš prechodný domov počas víkendu sme si zriadili v kempe
Keiserbrunn, ktorý sa nachádzal v prekrásnom údolí na brehu priezračnej
riečky Schwarza. Hneď v sobotu sme sa rozhodli, že si vyskúšame
prechod zaistenými cestami (steigami, ferátami) v masíve Rax Alpen. O pol
jedenástej sme sa dolinou dostali k prvej takejto zaistenej ceste. Jeden a pol
hodinový výstup v exponovanom teréne zvládli členovia expedície bez väčších
problémov. Počas výstupu sa nám naskytli prekrásne výhľady na okolité vápencové
steny a z náhornej plošiny, kam sme sa vyštverali, už bolo vidieť
jednotlivé dvojtisícové vrcholy, ktoré čakali na dupot našich vibrám. Ďalej
pohodlným chodníkom sme približne za hodinu došli k chate Otto Haus.
Oddych sme využili na doplnenie energie a potom niektorí z nás
vybehli ešte na 1737 metrov vysoký Jakobskogel. Slnečné počasie nás nútilo
na tomto vrchole pobudnúť čo najdlhšie a dosýta si vychutnať tú nádheru.
Cesta späť do kempu bol už len rutinný zostup mimoriadne strmým a nepríjemným
terénom. Nebezpečné miesta boli zabezpečené rebríkmi a oceľovými lanami.
Peter Horváth, Dnešok, 14.6.2005
Skalolezci opäť na Veľkom vrchu
"Takto máte liezť po skale ako táto jašterica..." hovoril Janko Šútora, predseda horolezeckého klubu IAMES Partizánske pri pohľade na zelené zvieratko uháňajúce si to hore po kolmej skalnej stene Brália. Lezci, ktorí prišli v poslednú májovú sobotu zdolávať skaly Veľkého vrchu, si malú konkurentku odfotili a pokračovali v zlaňovaní. Tradičná akcia partizánskych klubov TK Horec a HK IAMES pod dohľadom predsedu opäť prilákala nielen skúsených borcov, ale aj nováčikov. Najskôr to bolo zdolávanie trasy "ypsilonka" so stupňom obtiažnosti 4, kde lezci istení zo zeme vyliezali na vrchol, potom zase trasa "apokalypsa" s obtiažnosťou 6, kde sa z vrcholu spúšťali nadol. Okrem malého rozruchu, ktorý spôsobila jašterica, túto trasu zdolali všetci. Dokonca aj najmladší účastník, iba 11-ročný Adamko Smatana.
Miro Jančich, Tempo, 6.6.2005
Horci v Javorníkoch
Prvý tohtoročný autobusový zájazd sa členom TK Horec skutočne vydaril. Zúčastnilo sa ho až 47 turistov. Počas nádherného slnečného májového dňa sme prekonali po hrebeni Javorníkov 27 kilometrov, prechádzali sme dvoma Chránenými krajinnými oblasťami - Kysuce a Beskydy - a vystúpili sme na niekoľko výhľadových vrcholov. Najvyšším bol 1071-metrový Veľký Javorník, nachádzajúci sa v rovnomennej štátnej prírodnej rezervácii, odkiaľ sme mali možnosť vidieť na severnej strane vrchy Beskydov a na južnej strane celú Malú Fatru počnúc Kľakom a končiac Rozsutcom. Ďalšími vrcholmi, na ktoré sme počas dňa vystúpili, boli Čemerka, Stratenec, Malý Javorník a Stolečný. Celý hlavný hrebeň bol zarastený čučoriedkami a brusnicami, škoda, že ešte neboli zrelé. Časť trasy viedla po slovensko-českej hranici, takže pri chôdzi sa jedna noha nachádzala na Slovensku a druhá v Česku. Túru sme ukončili v horskom hoteli Portáš pri českom pive, odkiaľ sme zbehli k autobusu do osady Stolečné. Menšou kuriozitou bol zabudnutý fotoaparát, ktorý si jedna účastníčka položila na zem pri nevyhnutnej návšteve kríčkov a po "obrade" už foťák akosi nepotrebovala. Vracala sa preň niekoľko kilometrov, našťastie nie zbytočne. Ďalšími príjemnými zážitkami boli mladé jašteričky šuchotajúce v tráve, sladký spev slávikov a veľa druhov chránených kvetov rastúcich po celej trase. Negatívnym javom bolo množstvo cyklistov, ktorí sa premávali po prírodnej rezervácii a často sme museli pred ich rýchlymi strojmi uskakovať. Ináč celá akcia nemala chybu. Tak ako v apríli pri Starohutskom vodopáde a andezitovom kamennom mori na náučnom chodníku Vojšín, i tentoraz to bola nádherná túra v prekrásnej slovenskej prírode.
Ľubo Mazán, Tempo, 30.5.2005
Deň s Horcom na Štepoch
Členovia turistického klubu Horec každoročne organizujú
jednu špeciálnu akciu, ktorá sa skladá z menej náročnej túry a z posedenia pri
ohníku, pri guláši alebo na chate. Na rozdiel od minulých ročníkov sa tohtoročný
Deň s Horcom uskutočnil už 2. apríla. Dátum nebol vybraný náhodne: presne pred
piatimi rokmi bol turistický klub založený a prebehla i prvá túra, ktorej trasa
bola zhodná s tou dnešnou.
O ôsmej ráno sa začali záujemci
schádzať pri Dolnom pomníku. Napriek predpovedi slovenského meteorologického
génia Iľka vládlo celý deň krásne slnečné počasie. Všetkých účastníkov privítal
predseda Peter Horváth a v krátkom prejave zhrnul päťročnú činnosť turistického
klubu. Potom sa už niekoľko desiatok turistov vybralo cez Horný pomník na
Baranie rožky. Pri oddychu pod napätím sme si z výšky pozreli naše mesto, rybník
a okolité pohoria, ktoré už dupot našich vibrám dôverne poznajú. Známou trasou
prichádzame na najvyšší vrchol v okolí – 552 metrov vysoký Osečný. Nasleduje
hromadný zápis do vrcholovej knihy, prípitok a nenudia sa ani digitálne
fotoaparáty. Strmším svahom schádzame k osade Hlboké, odkiaľ mobilným telefónom
nahlasujeme „na základňu“ počet hladných krkov a približný čas príchodu.
Pokračujeme smerom k bývalej chate Ondrej. Tu sa k nám pripája osem kamarátov –
mamičky s deťmi z KST Kamarát. Spoločne prichádzame do cieľa dnešnej túry
k chatkám na Štepoch.
Absolvujeme nepovinnú, ale zaujímavú
exkurziu v Brčovej chate, kde môžeme obdivovať rôzne pamiatkové predmety, ktoré
si tento cestovateľ priniesol zo svojich výprav. Všetci však čakajú na vytúžený
guláš, ktorý večer pred akciou uvaril so svojimi tromi pomocníkmi Jožko Gahér.
A veru – bol výborný. Sedemdesiat porcií sa len tak rozplynulo v ústach 48
vyhladovaných turistov. Mierne pikantným jedlom nepohrdol ani najmladší účastník
– iba štvorročný potomok Královcov a jedlo chutilo i prítomnému príslušníkovi
čelade psovitých. Vôňa prilákala dokonca aj čmeliaka, ktorý si farbu chilli
papriky v miske pomýlil s nejakým jarným kvietkom a začal ju opeľovať. Dobré
jedlo sme zaliali nápojmi od výmyslu sveta, chutilo najmä pivko z rodného
pivovaru a špecialita s horcom. Kto vládal, zapojil sa po obede do športových
hier; prinesená lopta slúžila raz ako futbalová, inokedy ako volejbalová. Deti
sa vyšantili pri ohníku, dospelí diskutovali pri albumoch s fotografiami. Na
pamiatku všetci dostali účastnícky list a členovia klubu i farebnú samolepku so
znakom TK. Ako sa slnko blížilo k západu, ľudia postupne začali opúšťať lúku na
Štepoch a vydali sa pešo domov. A tak si môžu k svojim 80-tim tohtoročným
kilometrom absolvovaným s Horcom pripočítať ďalších trinásť.
Ľubo Mazán, Tempo,
11.4.2005
Na Čiernom vrchu sa stretli turisti troch okresov
Čísla
veľa napovedia, napríklad aj to, že v Topoľčanoch registrujú v Klube
slovenských turistov 64 členov, v Bánovciach nad Bebravou 48, v Partizánskom
v KST Kamarát 40 členov a v TK Horec vyše 70 členov (nie všetci horci sú
registrovaní v KST), tak nám vychádza, že najviac turistov v regióne má bývalé
mesto obuvi. Aktívnou turistikou žijú vo Veľkom Klíži, kde sa k členstvu
prihlásilo 37 nadšencov, v Bošanoch záujem, žiaľ, klesá, k členstvu sa
hlásia len 15-ti. Všetky spomínané kluby prijali pozvanie Spartaka Bánovce,
aby sa tohtoročná turistická sezóna otvárala na Čiernom vrchu (horci otvárali
sezónu na druhý deň o kúsok ďalej na Rokoši).
KAMARÁTKA, Tempo, 29.3.2005
Hviezdicový výstup na Rokoš
Tento rok pripadol prvý jarný deň na nedeľu 20. marca. Štyri stupne pod
nulou však vôbec nenasvedčovali, že jar to myslí s návštevou
Slovenska vážne. V takýto netradičný termín – v nedeľu, navyše
nie obyčajnú, ale Kvetnú – sa vybralo 13 horcov do Uhrovského
Podhradia, odkiaľ mali na pláne vystúpiť na 1010-metrový Rokoš nachádzajúci
sa v rovnomennej prírodnej rezervácii. Pridali sa tak k trom
turistickým klubom, ktoré každoročne otvárajú turistickú sezónu práve výstupom
na tento známy vrchol.
V Podhradí sa k nám
pripája domáci turista, takže už po štvrtýkrát tento rok je nás na túre
presne 14. Zengovou dolinou sa dostávame k poľovníckej chate a za
ňou sa vnárame do lesa. Nádherným strmým kaňonom obklopeným skalami z vápenca
a dolomitu stúpame do sedla. Cestou nás prekvapí tabuľka s nápisom:
„Pozor, lavíny!“ ‘Lavíny v Nitrických vrchoch?‘ čudujeme sa.
Ceduľka však mala pravdu. Onedlho si všímame kopy snehu zosunutého z južného
svahu takmer na chodník. Takýchto malých lavínok tu bolo pospúšťaných
niekoľko. Po hodine poriadneho šľapania sa dostávame do sedla a odtiaľ
je to na vrchol už len na skok. Na hrebeni sa nám otvárajú výhľady na
zasneženú Veľkú i Malú Fatru a v diaľke dokonca vidíme časť
Nízkych Tatier. Prví turisti sú už hore. Patria ku KST Otlak z Nitrianskeho
Rudna. My sme teda prišli ako druhí, očakávajú sa ešte Sučanci a Bánovčania.
Hore sme pobudli takmer hodinu. Bolo treba pripiť si s predsedom
rudnianskych turistov, ktorý pokračoval v oslave menín, ísť navštíviť
pamätník venovaný dvom významným Slovákom narodeným v Uhrovci,
odfotiť sa s vlajkami zúčastnených klubov a ochutnať – i napriek
pôstu, ktorý sa má skončiť až o týždeň – z domácej klobásky
alebo slaniny. Nechýbala ani vatra, tá ale pomaly klesala v roztápajúcom
sa snehu nižšie a nižšie. Tešili sme sa aj na stretnutie s Maťom Nemčekom,
predsedom sučianskych turistov, aby sme si vyjasnili veľkosť jeho
psychickej ujmy i formu odškodného za nelegálne kopírovanie úvodníkov
z jeho turistických kalendárov. Nádej na plodný rozhovor sa nám
rozplynula vo chvíli, keď sme sa dozvedeli, že sučanci začali stúpať na
kopec až o desiatej. Vo viere, že Maťova urazená ješitnosť nebude ďalších
desať rokov ovplyvňovať jeho činy, sme sa pobrali po červenej značke ďalej
smerom na Kňažinové lúky. Časť trasy bolo treba kvôli prepadávaniu sa do
snehu zmeniť a ísť po neznačkovanej vrstevnicovej ceste cez Rakytie. V skalách
sa na nás zaškeril tmavý otvor akejsi neprístupnej jaskyne. Posledným bodom
programu bola návšteva Uhrovského hradu. Na hrade pred piatimi rokmi vo veľkom
začali (i za podpory zahraničnej nadácie) rekonštrukčné práce. Množstvo
kovových lešení, drevených schodíkov, rebríkov, pripravený piesok, dosky
i pracovné náradie naznačovali, že so záchranou ruín to tu myslia vážne.
Zo zrúcaniny sme už rýchlo zbehli do dediny k autám a tu sa náročnejšia,
ale krásna 16-kilometrová túra v zasneženej prírode pre horcov opálených
do červena skončila.
Ľubo Mazán, Tempo,
29.3.2005
1. apríla 2005 oslávi TK Horec piate výročie svojho vzniku. Starší turisti
sa tejto informácii možno začudujú, veď Horec pri ZDA Partizánske fungoval
ešte za socializmu. Áno, ale po revolúcii – podľa vzoru mnohých iných
organizácií – sa klub rozpadol a niekoľko rokov nebolo v našom
meste žiadnej organizovanej turistickej činnosti. Až
v roku 2000 sa zopár nadšencov a členov bývalého Horca
stretlo a prejavilo záujem vytvoriť nový turistický klub. Prvý výlet
na Osečný a Hlboké zorganizoval prípravný výbor 1. apríla a
ustanovujúca členská schôdza sa konala 10. apríla. Medzi zakladajúcimi členmi
boli Alena Dobiašová, Ján Šútora a Peter Horváth, v prvom výbore
pracovali ešte Mária Lysá, Ľubo Michna a Valter Rotter. Predsedom sa
stal a už piaty rok túto funkciu vykonáva Peter Horváth.
Za päť rokov pôsobenia klubu zorganizoval výbor, ktorého
členov každoročne volí Výročná členská schôdza, približne stovku akcií.
Zúčastnilo sa ich vyše 2.500 záujemcov. Najobľúbenejšími sú autobusové
zájazdy do Malej Fatry, na Roháče alebo do Nízkych Tatier. Tradičnými
akciami s vysokou účasťou sa stali napríklad Deň s Horcom, Zlaňovanie
skál Brálie či Vianočný výstup na Žarnov. Okrem vlastných túr sa členovia
zúčastňujú regionálnych zrazov, pomáhajú organizovať Cestu rozprávkovým
lesom, spolu s horolezcami z IAMESu spoluúčinkujú pri kurzoch zlaňovania,
navštevujú podujatia iných turistických klubov spojených s premietaním
diapozitívov s vysokohorskou tematikou. Naši turisti sa neboja ani náročných
akcií. Výstupom na vrcholy pohoria Monte Rosa, na najvyšší vrch Európy
Mont Blanc, zdolávaním Kaukazu alebo účasťou na diaľkovom pochode Trnavská
stovka potvrdzujú svoju dobrú kondíciu.
V súčasnosti má
TK Horec 77 členov. Keby zo zdravotných, rodinných alebo osobných dôvodov
niektorí členovia z klubu nevystúpili, bolo by nás už 130. Turisti
nezabúdajú ani na propagáciu: od začiatku si vzorne vedú svoju kroniku.
Fotografie, aktuality a plán akcií zverejňujú na internetovej stránke,
oznamy o plánovaných túrach a reportáže z uskutočnených bývajú
uverejňované v regionálnych novinách alebo na nástenke vo vestibule
kultúrneho domu. Čo sa týka materiálneho zabezpečenia, klub vlastní niekoľko
stanov, horolezecké pomôcky do vysokohorského a ľadovcového
prostredia. Odoberajú sa tematické časopisy, kupujú sa mapy a turistickí
sprievodcovia. Všetok tento materiál je členom klubu hocikedy k dispozícii.
Z dôvodu prilákania čo najväčšieho počtu ľudí do prírody a tiež
kvôli štatistickému vyhodnocovaniu návštevnosti okolitých vrchov horci
nainštalovali tri schránky s vrcholovými knihami a miestnou značkou
vyznačili trasu na vrch Šípok.
Všetkých ľudí, ktorí
by radi strávili pekné chvíle v prírode, srdečne pozývame na naše
akcie. Okrem výstupov na významné slovenské vrcholy a prechodov hrebeňmi
pohorí sa nevyhýbame ani návštevám hradov, jaskýň, vodopádov, prírodných
rezervácií či národných parkov. Tohtoročný plán akcií spolu s fotografiami
navštívených miest si môžete pozrieť na internetovej stránke www.tkhorec.szm.sk.
výbor TK Horec, Tempo,
29.3.2005
Ponitrianska magistála plná zveri
Tretiu tohtoročnú túru naplánovali horci vo východnej časti pohoria Tribeč.
Červená značka, ktorá sa stala našou sprievodkyňou, vedie z Nitry až do
Handlovej a nazýva sa Ponitrianska magistrála. Náhoda chcela, že tak ako pri
prvých dvoch akciách, aj teraz do tretice sa nazbieralo opäť 14 záujemcov, čo
sa neboja mrazu, hlbšieho snehu a ôsmych hodín chôdze.
Už cestou autobusom do Skýcova nás pozdravila
menšia srnka hľadajúca v poli pod Šípkom nejaké raňajky. Samotná túra začala
výstupom na malebnú zrúcaninu hradu Hrušov. Zrúcanina sa nachádza na kremennom
vrchu Skalka medzi Skýcovom a Topoľčiankami. Vlastníkom hradu v 14.
storočí bol známy panovník Matúš Čák Trenčiansky a funkciou hradu bolo
strážiť obchodnú cestu. Po oddychu medzi zasneženými ruinami sme sa vybrali
magistrálou ďalej. Väčšina turistov v hlbšom snehu využila bežky alebo
snežnice, niektoré aj vlastnej výroby. Po presune slnkom zaliatymi pláňami sa
vnárame do lesa, kde nás čaká prekvapenie dňa. Medzi stromami zazrieme nejaké
tmavé zvery. Bolo to päť obrovských rohatých muflónov, ktoré žijú v tomto
pohorí. Počas fotenia sa vynorili ďalšie, takže nakoniec sme mohli obdivovať
asi 20-členné muflónie stádo.
Z lesa sa dostávame
k Skýcovskému mlynu, kde nás očakával uvítací výbor – desať hladných
mačiek rôzneho veku, pohlavia a sfarbenia. Tu sme sa tiež rozhodli, že
nepôjdeme pôvodne plánovanou trasou do Jedľových Kostolian, ale k cieľu
dôjdeme Hlbokou dolinou. Kráčajúc takmer po rovine sme si na snehu všimli nejaký
čierny predmet. Bol to nehybný krtko. Krutý osud mu nedovolil dožiť sa
dôchodkového veku a smrť ho objala svojou doslova ľadovou náručou. Nad cestou
sa vznášalo osem myšiakov hôrnych, malého tvora si však nevšimli. Míňali sme
lesnícke budovy i poľovnícke chaty, neskôr – po odbočení do lesa –
i dva rozľahlé senníky. Nakoniec chodník vyústil na štátnu cestu nad
osadou Müller,
v blízkosti ktorej sa nachádza 50-metrov dlhá neprístupná jaskyňa. Po
asfalte sme dopochodovali do Cerovej a pohľadom sme sa potešili na tri
tmavé koníky pobehujúce v ohrade. 23-kilometrový výlet sme ukončili
v horskej ubytovni pri horúcom čaji. Ako sme s prekvapením zistili,
v susednej miestnosti nacvičovali partizánski divadelníci svoju novú hru.
Čo to bude za kus, to neprezradíme, kam budú smerovať najbližšie kroky horcov,
to však povedať môžeme: koncom marca sa stretneme na Rokoši a Uhrovskom
hrade.
Ľubo Mazán, Tempo,
7.3.2005
Vtáčnik pod snehom
Za nádherného zimného počasia sa 5. februára vybralo 14 horcov navštíviť bielou vatou
obalený Vtáčnik. Netradičnou cestou z Lehoty pod Vtáčnikom sme stúpali najprv
snehovými pláňami k poľovníckej chate Vrvrava, kde sme si po troch hodinách šliapania
dali prvý dlhší oddych. Potom nasledoval strmý a namáhavý výstup na Malú Homôľku
a na hlavný hrebeň. Polovica účastníkov bola motorizovaná - mala bežky alebo snežnice - išlo sa im
teda ľahšie. Nám ostatným nezostalo nič inšie, iba sa brodiť pešo v hlbokom, aspoň
jeden a pol metrovom snehu. Často sme sa zabárali až po pás. Po takom náhlom prepade
do hlbín museli prísť zavše na pomoc aj kamaráti a nešťastníka vytiahnuť. Na
čele skupinky sa pravidelne striedalo päť prešľapávačov, pretože ten prvý sa po
niekoľkých minútach unavil. Tu i tam sa na nás zosypala spŕška snehových vločiek
zo stromov. Až po šiestich hodinách skutočnej námahy sme sa o pol tretej konečne dostali na 1346-metrový Vtáčnik. Nádherný výhľad, slnkom zaliata
náhorná plošina, trblietavá príroda a fantastická atramentovo-modrá obloha však stáli zato.
Tuším ešte nikdy sa nám nestalo, aby sme sa po vrcholovú knihu museli zohýbať.
Bolo tu toľko snehu, že schránka, ale i náučná tabuľa spod neho ledva vytŕčali.
Na horizonte sme mohli obdivovať Veľkú Fatru, Prašivú, kremnickú
Skalku, no a samozrejme Sitno, Kľak a Strážov. Pri zápise do knihy sme sa
dozvedeli, že dnes poctili vrchol tohto sopečného pohoria už dve skupinky
turistov. Čas ale nečakal, nemohli sme sa zdržiavať ani my. Kto mal, dal si
bežky, a ostatní pešky vydali sme sa zrýchlenou chôdzou dole na Siahy. Medzi
hustou, ihličkami obalenou kosodrevinou sme si pripadali ako na ceste
rozprávkovým lesom - tentoraz bez vodníkov a čertov, ale kam sme sa pozreli,
všade rozprávkovo zasnežené stromy. Naokolo ticho a kľud, len sem-tam
sme zazreli nejakú zajačiu stopu a raz sa nám zdalo, že svoju šľapaj nechal v snehu i rys. Neskôr
nám do kroku klopkal ďateľ. Náučný chodník nás spoľahlivo doviedol k amfiteátru
a popri preplnenom lyžiarskom vleku do Kamenca pod Vtáčnikom. Tí šikovnejší na minútu
presne stihli autobus, ostatní si počkali na ďalší. Výročná členská schôdza TK Horec
Zohriať sa dá nielen pohybom na čerstvom vzduchu a
zdolávaním desiatok kilometrov, ale aj vysedávaním na schôdzi v príjemne vykúrenej miestnosti. 28. januára si takto posedelo a podiskutovalo
34 členov turistického klubu Horec a dvaja hostia na svojej piatej výročnej členskej schôdzi. Strechu nad hlavou im poskytol knižničný klub
Mestskej knižnice Partizánske. Prvá túra smerovala na Tribeč Svoju prvú spoločnú
túru v tomto roku začal TK Horec 15. januára zavčasu ráno v Solčanoch. 14
sa ich vydalo šľapať dlhou zamrznutou cestou najskôr k Dekanovej chate.
Pohodlnú cestu o chvíľu vymenilo prudké stúpanie na Medvedí vrch, kde bola
druhá zastávka. Na trase nás čakala krátka odbočka k Pustovníkovej
studni, kde ešte badať náznaky niekdajšieho obydlia pustovníka. Pod strieškou
studničky sme objavili uzavretú schránku s listinou, kde istý profesor
popisuje život pustovníka. Žil tu ďaleko od ľudí, v horách, postavil si
obydlie s pieckou a kaplnku zo skál a dreva, kde sa modlil. Dokonca tu mal aj záhradku,
kde si dopestoval všetko, čo potreboval. Málokomu sa ho však podarilo
zhliadnuť, pred ľuďmi sa ukrýval. Posledná správa o ňom končí v 50-tych
rokoch minulého storočia. Na listine je aj fotografia jeho obydlia a kaplnky. Počas sviatkov turisti
nezaháľali Po predvianočnom
nastalo desať sviatočných dní ničnerobenia v pokojnej atmosfére rodiny.
Turisti sú však tiež ako jedna veľká rodina a neodpustia si ani počas
sviatkovania vyjsť na ten-ktorý kopec nablízku. K tým tradičným akciám
patrí Štefánsky výstup na Čierny vrch v Nitrických vrchoch v réžii KST Bánovce
a Vianočný výstup na Žarnov turistického klubu Horec Partizánske.
Účastníkov privítal predseda klubu Peter Horváth, ktorý zároveň celú schôdzu viedol. Po voľbe pracovných
komisií predniesol Ľubo Mazán správu o činnosti klubu a výboru za minulý rok.
Šestnástich zrealizovaných túr sa zúčastnilo takmer štyristo záujemcov a spolu
prešli 350 kilometrov. Jedna akcia bola zrušená. Okrem vlastných výletov do prírody sa turisti zúčastnili premietania filmov a diapozitívov s
vysokohorskou tematikou v Kultúrnom dome vo Veľkých Uherciach, strašili malé deti ako čerti na Ceste rozprávkovým lesom, čistili lesy od
odpadkov a na prelome rokov vymenili tri vrcholové knihy za nové (na Žarnove, Šípku a Osečnom). Úspechom bol aj výstup niekoľkých našich
turistov na vrchy pohoria Monte Rosa a na najvyšší vrch Európy Mont Blanc. O hospodárení a finančnom stave klubu referoval Janko Šútora.
Zaujímavou informáciou bolo, že v minulom roku sa nakúpilo väčšie množstvo horolezeckého materiálu (mačky, čakany, slučky, prilba).
Spolu s lanami sme tak vybavení i na vysokohorskú a ľadovcovú turistiku. Tento materiál si môže každý člen požičať u členov výboru.
Potom predseda predniesol návrh turistických akcií na rok 2005. Devätnásť navrhnutých akcií, z toho desať
autobusových zájazdov, prítomní s menšími pripomienkami schválili. Tento rok
teda vystúpime na okolité vrchy Tribeč, Vtáčnik a Rokoš, posedíme si na Štepoch
pri guláši počas Dňa s Horcom pri oslave 5. výročia vzniku klubu, prejdeme
náučným chodníkom Vojšín a navštívime Starohutský vodopád, vylezieme na hrad
Hrušov i na rekonštruovaný Uhrovský hrad, zúčastníme sa aj pomôžeme pri
organizovaní Regionálneho zrazu turistov v Brodzanoch, pokúsime sa zdolať
Ostrý Roháč a Plačlivé, vystúpime na Kráľovu hoľu, Furkotský štít a Poludnicu,
v Malej Fatre nás čaká Stoh, Chleb a Šútovský vodopád, prejdeme nádhernou
Prosieckou a Kvačianskou dolinou, vychutnáme si Súľovské skaly a Lietavský
hrad, vybehneme na Drieňový vrch, cez Vianoce tradične navštívime Žarnov a
posedíme si pri kapustnici, no a opäť budeme zlaňovať blízke skaly Brálie a Žaba.
Do výboru boli zvolení siedmi turisti, ktorí v ňom pracovali aj minulý rok. Za predsedu si členská
schôdza zvolila jediného kandidáta Petra Horvátha. Oficiálna časť sa skončila diskusiou a prijatím uznesenia.
Traja členovia klubu, ktorí sa v minulom roku zúčastnili najväčšieho počtu akcií alebo významne prispeli k
organizovaniu túr či poskytli materiálnu pomoc, boli odmenení diplomami. Najaktívnejšími turistami za rok 2004 boli Lukáš Borik a Ľubo Mazán,
diplom za materiálnu pomoc dostal Janko Priekala. Po odpočítaní vyškrtnutých členov a pripočítaní nových
môžeme konštatovať, že v súčasnosti má TK Horec 76 aktívnych členov, z toho traja noví sa prihlásili priamo na schôdzi.
V diskusii vystúpil jeden člen klubu, ktorý navrhol organizovať aj zájazdy do
zahraničia, prípadne viacdňové akcie. Predseda sľúbil, že na budúci rok výbor zaradí do plánu akcií aj takéto túry. Turisti listovali v bohatej
starej i novej klubovej kronike, v odoberaných časopisoch a povymieňali si fotografie. Pri vínku a pagáčikoch im v mysliach znovu ožívali
minuloročné zážitky.
Turistický klub Horec chce zároveň poďakovať všetkým svojim členom za účasť na turistických podujatiach
v roku 2004, ďakuje mestskému úradu za poskytnuté finančné príspevky, redakcii Tempo, mestskému kultúrnemu stredisku a mestskému rozhlasu
za pomoc pri propagácii jednotlivých turistických a horolezeckých akcií. Tešíme sa na ďalšie spoločné stretnutia v prírode!
Stúpanie k vrcholu viedlo cez
množstvo kamenia a skál. Kedysi okolo Veľkého Tribeča stálo staré
slovanské hradisko. Vrchol bol poprášený snehom, kde bolo dobre znať stopy
zveri, pre hmlu však bola slabá viditeľnosť. Zápis do vrholovej knihy,
fotky do klubovej kroniky a krátke občerstvenie, dokonca vykuklo aj slnko.
Priaznivé počasie využili aj turisti z Nitry, ktorí vyšľapali na vrchol z
opačnej strany. Pri zostupe smerom na Kovarce sa horci dostali na miesto, kde
sa minulý rok konala pri príležitosti 30. ročníka výstupu na Tribeč svätá
omša. V závere boli turistické chodníky úplne rozbahnené. Pekný slnečný
deň sme však ukončili pri príjemnom posedení a občerstvení v kovarskej krčmičke.
Pod dvojkrížom na vrchole žarnovských skál sa v
onen poštefánsky pondelok zišla celkom asi polstovka priaznivcov pohybu na čerstvom
vzduchu. Opäť sa slávnostne nainštalovala nová vrcholová kniha a opäť sa
účastníci tešili na spoločné posedenie na Ľubianke. Tentokrát v chalupe
Priekalovcov, kde sa ponúkala kapustnica a losovala vianočná tobmola.
Spravodlivosť žrebovania zabezpečovala Mirka Jančichová, jediná účastníčka
z kategórie detí. Počasie bolo nevyspytateľné a odradilo nielen deti, ale
aj mnoho dospelých, takže oproti minulému roku bola účasť polovičná.
Zato však nálada v teplúčku chalupy bola stopercentná. Spomínalo sa,
hodnotilo a plánovalo, bola to akási generálka výročnej schôdze, ktorú
horci naplánovali na 28. januára.