Výstup na Ostrý Roháč a Plačlivé

16.7.2005

    Turistický klub Horec zorganizoval už po štvrtýkrát autobusový zájazd na Roháče. Táto časť Západných Tatier patrí medzi najobľúbenejšie, i keď zároveň najťažšie. Po Baranci, Sivom vrchu a Baníkove prišlo na rad aj naznámejšie trojvršie: Volovec, Ostrý Roháč a Plačlivé. Preplneným autobusom plus jedným autom absolvovali horci dlhú cestu oravskými dedinkami a konečnou stanicou bola chata Zverovka. 52 účastníkov sa Látanou dolinou vyštveralo za necelé dve hodiny do sedla Zábrať, kde sa im odkryla panoráma takmer celých Roháčov. Ešte lepší výhľad bol z hraničného vrchu Volovec, ktorý sa stal prvou našou úspešne zdolanou dvojtisícovkou. Tu sa bolo treba rozhodnúť. Nie všetci turisti si totiž trúfali vystúpiť na vysoko sa týčiaci Ostrý Roháč, keďže je známe, že trasa vedúca cezeň je najnáročnejšou značkovanou cestou na Slovensku. Mnohé úseky sú zabezpečené reťazami a okrem vytrénovaných nôh sa pri šplhaní hore zídu aj silné ruky. Jedna tretina zúčastnených sa teda rozhodla, že po oddychu sa z Volovca vráti späť, zíde k Tatliakovej chate a prechádzkovým tempom si prezrie národnú prírodnú rezerváciu Roháčske plesá a pod nimi známy 18-metrový Roháčsky vodopád.
   My v hlavnej skupine sme pokračovali po plánovanej trase ďalej. Pomaly ale isto sme stúpali vyššie a vyššie pridŕžajúc sa skál a reťazí. Počasie nám celkom prialo, i keď nás v jednej chvíli trošku postrašil krátky letný dáždik a v diaľke sme začuli aj niekoľko hromov. Nebili však dosť divo na to, aby nás odradili. Nakoniec, okolo poludnia, sme jeden po druhom prichádzali na hlavný vrchol rozoklaného Ostrého Roháča. Skutočný obdiv si zaslúži najstarší účastník, 75-ročný pán Haviar, ktorý tento ťažký výstup taktiež zvládol a spolu s ostatnými mohol byť zvečnený na vrcholovej fotografii. Ďalším kopcom, ktorý nám stál v ceste, bol vrch Plačlivé, známy aj ako Plačlivý Roháč. Ten však už nebol taký náročný ako jeho ostrý brat. Trochu opatrní sme museli byť iba pri zostupe do Smutného sedla. Tam sme sa znovu rozdelili. Piati nezmari, z toho dve ženy, ktorým sa tri prekonané dvojtisícovky s 1300-metrovým prevýšením málili, vyšľapali ešte na Tri kopy, Hrubú kopu a Baníkov, čím sa pre nich počet navštívených dvetisíc metrových vrcholov zvýšil na šesť. Väčšina však hlavný hrebeň opustila a nasledoval zostup Smutnou dolinou za doprovodu zvedavých svišťov k Tatliakovej chate. Vláčikom na plynový pohon, ktorý konečne začal premávať v Roháčskej doline, sme si značne urýchlili cestu k parkovisku. Tam sa dali doplniť zásoby tekutín a nejeden žalúdok sa po salámach a konzervách potešil i teplému jedlu. Záver dňa nám pokazil hustý dážď. Dôležité však bolo, že pršať začalo až vtedy, keď sme sa už nenachádzali na hlavnom hrebeni, a tak sa päťdesiatka horcov mohla bez úrazov (i keď poniektorí s krvavými otlakmi) vrátiť vo večerných hodinách domov.

Vycestovaní horci začínajú túru v Látanej doline	Stúpanie do sedla	V sedle Zábrať	Na prvom kopčeku Rákoň

Ten prekliaty Volovec	Stráň posiata zvončekmi	Hlavná skupina na Ostrom Roháči	Aj táto trojica (plus fotograf) zdolali Roháč

Volovec a Ostrý Roháč z Plačlivého	Tri kopy a Hrubá kopa z Plačlivého	Trojvršie, o ktoré nám išlo - Volovec, Roháč a Plačlivé	Fotohádanka: Trs machu na skale alebo ježko na manévroch?

Zakvitnutý horec bodkovaný	Pri jednom z roháčskych plies	18-metrový Roháčsky vodopád	Poniektorým sa 3 dvojtisícovky málili a vybehli aj na Baníkov

Ľubka ako rušňovodička	Vláčik Tulibus šetriaci časom i nohami	Rozlúčkový pohľad na Roháče	So slzami v očiach sa s nami lúčil aj svišť tatranský