Výstup na Stoh a Chleb

24.9.2005

    I keď má pohorie, ktoré sme tentoraz navštívili, v názve slovo malá, predsa len nie je také miniatúrne, aby sa mohlo turistami preplniť. Preplnený bol iba autobus, ktorý 49 horcov a ďalších záujemcov odviezol v prvú jesennú sobotu do Kraľovian, odkiaľ mali v pláne vystúpiť na dva významnejšie vrcholy – Stoh a Chleb. Inverzia spôsobila, že začiatok túry prebiehal v hmle, ale ako sme stúpali vyššie, hmla sa strácala a začalo nás ohrievať slniečko. Biele oblaky zostali pod nami a z nich kde-tu vytŕčal vrcholok kopca ako jahoda zo šľahačkového pohára. Tak sme sa očami najedli tejto prírodnej maškrty a po meter hlbokom a meter širokom jarku vymletom dažďovou vodou sme došli na prvý výraznejší vrchol Žobrák. Lesné zvieratká nám iste odpustia, že sme im spásli podstatnú časť čučoriedok, černíc a malín, vo vyšších polohách sme natrafili aj na červené guličky brusníc. To už sme pomaly prichádzali z južnej strany na strmý kopčisko Stoh, ktorý skutočne pripomína stoh slamy. Rozdiel medzi najrýchlejšími a najpomalšími turistami bol asi 40 minút, čo však pri takom počte účastníkov nie je nič výnimočné. Oddýchnutí a očarení prekrásnym kruhovým výhľadom hlavne na skalnatý Rozsutec sa poberáme ďalej a po zablatenej ceste sa šmýkame dole do sedla. Pri zostupe nám v brzdení pomáhajú nielen konáre, ktorých sa snažíme pridŕžať, ale občas aj naše zadky. Oproti nám stúpa skupinka Čechov a neskôr stretáme aj pár Poliakov. Slovákov – ako to už býva – sa v našich horách pohybuje najmenej. Na jeseň dávajú prednosť vykopávaniu zemiakov a ďalším maloroľníckym činnostiam. To už stúpame na Poludňový grúň a odtiaľ na ďalší výrazný vrchol Chleb. Vítajú nás známe turistky zo spriateleného klubu, prehodíme s nimi zopár slov a minieme pár megabajtov z pamäte digitálnych fotoaparátov. Chleb so svojou 1645-metrovou výškou je najvyšším bodov dnešnej náročnej túry, ktorej celkové prevýšenie je takmer 1700 metrov. Náročná-nenáročná, ako pre koho. 75-ročný pán Haviar sa ako tradične po hrebeni Malej Fatry pohyboval sťa srnec. Za pochvalu stojí skôr to, že túto 27-kilometrovú trasu zvládol aj 10-ročný Filipko Turček. Na Chlebe zjedli mnohí turisti svoje posledné chleby, čím mali na zvyšok dňa po chlebe. Za Snílovským sedlom nás míňajú horskí cyklisti, ktorým sa bolo treba vyhýbať. Dávať prednosť bezmotorovým strojom je však stále lepšie ako pred rokom, kedy sme v tomto národnom parku stretli dvoch „milovníkov prírody“ na terénnych motorkách. Poriadny oddych na chate pod Chlebom, pivko a teplé jedlo nám dodali síl na posledný úsek cesty – zostup k Mojžišovým prameňom a napokon k známemu 40-metrovému Šútovskému vodopádu. Tentoraz nebol tak pekne osvetlený ako pri jeho prvej návšteve, náš zrak nepotešila ani dúha. Napriek tomu pôsobil tento mohutný závoj z vody a peny skutočne majestátne. Ešte posledné štyri kilometre a prichádzame k chate Fatranka nachádzajúcej sa v ústí Šútovskej doliny. Posedávajúc na lavičkách pred chatou preleteli vysoko nad nami dva bociany, ktoré nám svojimi krídlami zamávali na pozdrav. Tak ako sa chvíľu nato stratili z dohľadu, vytratili sme sa z malofatranského parku aj my.

Vodou vymletý kanál pri stúpaní na vrch Žobrák	Inverzia nám priniesla aj takéto pohľady	Náš prvý cieľ - Stoh	Konečne na Stohu

Vrcholová fotografia	Veľký Rozsutec - najkrajší slovenský vrch	Hlavný hrebeň Malej Fatry	Oddych na Poludňovom grúni

Horci na Chlebe	Stretnutie so známymi turistkami	Chleb zo Snílovského sedla	Po ceste nás sprevádzali horce

Oddych na chate pod Chlebom	Mojžišove pramene	40-metrový Šútovský vodopád