Na Zoborských vrchoch

    
     Predposlednou tohtoročnou akciou TK Horec bol takmer zimný prechod Zoborskými vrchmi. Tie sa vypínajú nad historickým mestom Nitra a ich dominantou je vrch Zobor. 40 horcov však v prvý decembrový deň nastúpilo na túru nie v starobylej Nitre, ale v obci Dražovce, nad ktorou drží stráž kaplnka sv. Michala. Kedysi sa tu vraj zabuchol kôň, Dražovčanov sa preto patrí pozdraviť zaerdžaním. Historickú stavbu z 11. storočia sme preskúmali zo všetkých strán, košom sme nedali ani dvom menším jaskyniam nachádzajúcim sa vo vápencových skalách blízko kaplnky. Pokračujúc cez Meškov vrch sa dostávame k Zoborskej lesostepi. Je to národná prírodná rezervácia s výskytom zriedkavej flóry a fauny. Samozrejme, že začiatkom decembra sme nemohli očakávať prebujnelú chránenú vegetáciu, ani nálet vzácnych modliviek, ság či roháčov. Namiesto toho sme po stepi kráčali tu v snehu, tu v mokrej tráve. V sedle pod Zoborom stretáme štyroch miestnych turistov, ktorí sa veru nevedeli vynačudovať, koľké desiatky vibrám to šliape po ich končinách. V lesoch pod vrcholom sme si mohli všimnúť zvyšky mohutného systému valov - pozostatkov starovekého hradiska. Najprv prichádzame k televíznemu vysielaču, ktorý sa nachádza na južnom predvrchole s názvom Pyramída.

Korene tu zapustil i okrúhly pamätník z 1. svetovej vojny a zdevastovaná budova, kedysi slúžiaca ako horná stanica lanovky. Dnes je už všetko zničené a vydané napospas vandalom, stĺpy a kabínky lanovky zase zožiera hrdza. Všimli sme si, že na budove sa uhniezdili mobilní operátori so svojimi translátormi. Ani výhľad na Nitru a okolité pohoria nebol kvôli hmle vábivý a zďaleka nedosahoval parametre impozantnosti. Pár minút od vysielača sa nachádza vlastný vrchol Zobora. Víta nás altánok s lavičkami. Súc oddýchnutí na Pyramíde mu ďakujeme za ochotu - a jeho služby nevyužívame. Ponitrianskou magistrálou a zároveň náučným chodníkom pokračujeme až na vrch Žibrica. Tam na nás netrpezlivo čaká schránka s vrcholovou knihou. Po namáhavom výstupe si tu každý doprial trochu odpočinku, občerstvenia a zvečnenia svojho trojrozmerného tela do bajtov a pixlov fotoaparátov. Na severnom svahu sa nachádza Dlhá skala s cvičnými horolezeckými. Strmá zablatená cesta z kopca nás nakoniec doviedla do dedinky Mechenice, kde sme po zbavení sa niekoľkých kíl blata dopriali nášmu vyprahnutému tráviacemu traktu chýbajúce prevádzkové kvapaliny.

Ľubo Mazán, Tempo, 10.12.2007

Horec na fotkách

    
     Turistický klub Horec pozýva vo štvrtok 13. decembra o 15:45 h všetkých záujemcov do knižničného klubu v Partizánskom na kultúrno-spoločenskú akciu Horec na fotkách. Okrem množstva fotografií z turistických podujatí za posledný rok a záberov z prírodných krás Slovenska vám premietneme i výstup na rakúsky Dachstein, 

Grossvenediger a priblížime návštevu vysokotatranského Krčmárovho žľabu. K dispozícii bude aj klubová kronika a fotoalbumy. Zabezpečené bude aj občerstvenie. 

Tempo, 10.12.2007

Cyklistický oddiel pri TK Horec nezaháľal

    
     V januári tohto roku bol v rámci Turistického klubu Horec založený cyklistický oddiel, ktorý má v súčasnosti 17 členov. Od apríla do konca októbra zorganizoval jeho predseda Juro Jenis 9 oficiálnych cyklotúr po blízkom i vzdialenejšom okolí. Túry na horských bicykloch začali Jarným prebúdzaním po kolačnianskom revíri a úspešným Dňom s Horcom, kedy sa 13 cyklistov po prejdení svojej trasy stretlo pri dobrom guláši s vyše päťdesiatkou pešiakov. Aktivity ďalej pokračovali výletom na Vtáčnik, vychádzkou za zakvitnutými (či skôr odkvitnutými) čerešňami s oddychom na hrade Hrušov a veľmi peknou akciou v okolí Topoľčianok s návštevou zámočku a priľahlého parku. Medzi tie náročnejšie túry patrila 267-kilometrová trojdňovka cez Malú a Veľkú Fatru a stokilometrová cyklotúra Strážovskými vrchmi.

Jesenným Tribčom, Babím letom na Kostríne a jazdou Šuchotajúcim lístím sa cykloturisti vrátili k menej náročným, ale zato na prírodné scenérie veľmi pekným akciám. Spolu sa im podarilo prejsť vyše 770 kilometrov. Aj keď je pochopiteľné, že cyklistických akcií sa nezúčastňuje taký počet záujemcov ako peších túr, účasť v tomto roku bola celkom uspokojivá a náročnejších trás sa nezľakli ani príslušníčky nežného pohlavia. Už teraz je takmer hotový plán na budúci rok, takže od marca sa opäť spolu vyberieme do prírody, aby sme ju mohli obdivovať zo sedla bicykla.

Ľubo Mazán, Tempo, 19.11.2007

Horci v Štiavnických vrchoch

    
     Celotýždňový dážď opäť odradil tucet záujemcov od účasti na potulkách Štiavnickými vrchmi, a tak sa Výstupu na Banský vrch zúčastnilo 41 turistov. Túto stredne náročnú akciu s dĺžkou 17 kilometrov naplánoval TK Horec na druhú novembrovú sobotu. Kým v noci pred túrou v rodnom meste husto lialo, v štiavnickom pohorí nás ráno čakala zasnežená príroda. V Hodruši-Hámre, v starej banskej obci, ktorá vznikla v 14. storočí, si pozrieme historickú ťažnú vežu, Klimentov komín a niekoľko štôlní - všetko pozostatky z ťažby zlata a striebra. Tí odvážnejší sa pustili aj dnu do starých chodieb, no ďaleko nedošli, pretože jediným zdrojom svetla boli blesky fotoaparátov a displeje mobilov, ktoré neradno len tak podaromnici vybiť. Strmým chodníkom sa dostávame do vyšších polôh, kde kráčajúc v 15-centimetrovom čerstvom snehu sme vystavení zime, miernemu blúdeniu a ďalšiemu sneženiu. Napokon sa ocitáme na nádherných lúkach v lokalite Kešnerovská. Strechu nad hlavou nám dočasne poskytne stará autobusová vlečka prerobená na turistickú útulňu, ktorej vnútorné vybavenie tvoria sedadlá zo zrušeného kina socialistického typu. Od kamarátov prišlých trochu neskôr sa dozvedáme, že tri vyplašené srnky v snahe čo najrýchlejšie ujsť do bezpečia sa im v behu takmer obtreli o chrbát. V strede lúky stojí vynovená kaplnka a kúsok nad ňou sa už nachádza cieľ našej túry - Banský vrch, s originálnym názvom Kerling.

Cezeň vedie náučný chodník pomenovaný po Andrejovi Kmeťovi, národnom buditeľovi, prírodovedcovi a zakladateľovi slovenského múzejníctva. Chodník má 19 kilometrov a dostali by sme sa ním až na Sitno. Vrch sitnianskych rytierov však už dôverne poznáme, takže naše dnešné stopy vedú inam. Ďalšiu zastávku si plánujeme pri samote Rumplovská, ktorá pozostáva z pár zrekonštruovaných domčekov so symbolickým plôtikom. Ešte sme prešli popri samote Hadová, severne od ktorej sa nachádza najkrajšie prírodné kúpalisko Bančianske jazierko. Posledných pár kilometrov, preťatie štátnej cesty vedúcej do Banskej Štiavnice a po žltej značke prudko schádzame k chatkám nad Hodrušským jazerom. Umelo vybudovaný tajch s hĺbkou 20 metrov slúžil na pohon banských zariadení. Dnes sa využíva na rekreačné účely, chov rýb a už niekoľko rokov tu býva i atraktívna súťaž v ryžovaní zlata. V potoku vytekajúcom z priehrady sme si všimli mladé liene schovávajúce sa v tieni kameňov. V Banskej Hodruši sa ešte zaujímame o jednu opustenú odvodňovaciu štôlňu a dozvedáme sa, že baňa Rozália pod vrchom Tanád je posledná lokalita, kde sa na Slovensku doteraz ťaží zlato.

Ľubo Mazán, Tempo, 19.11.2007

Zasnežený prechod Kubínskej hole

    
     V druhej polovici októbra sa 43 horcov po prvýkrát vybralo do Oravských Beskýd, aby prešli hrebeňom Kubínskej hole. Mohlo nás byť o 10 viac, ale predpoveď počasia mnohých odradila a zo zájazdu sa odhlásili. Tentoraz sa predpoveď skutočne naplnila. Kým sa zvyšok Slovenska radoval zo slnečnej jesennej soboty, my na Orave sme zažívali pravú zimnú atmosféru. Už pri vystupovaní z autobusu v sedle Príslop snežilo a na lesnej cestičke, ktorou sme stúpali hore, sa nachádzalo vyše 10 centimetrov snehu. Takmer celý deň nás sprevádzala aj hmla. Po dvojhodinovom stúpaní zimnou krajinou prichádzame na križovatku. Smerovník nás síce informuje, že chata na Kubínskej holi je vzdialená len 15 minút od hlavnej trasy, mnohých však odradil strmý zostup šmykľavým chodníkom a pokračovali radšej po hrebeni. Iba štvrtina účastníkov do chaty skutočne došla a zohriala sa teplými nápojmi. Z hôľnatého masívu Kubínskej hole bola kvôli hmle nulová viditeľnosť. Predseda nám pripomenul, že pod južným svahom sa nachádza pamätník obetiam lavíny,

ktorá pred niekoľkými desaťročiami zasiahla študentov z Brna pri lyžiarskom výcviku a šiesti z nich to neprežili. Prešli sme okolo televízneho vykrývača, popri lyžiarskych vlekoch, z impozantných výhľadov sme si mohli pozrieť nanajvýš tabuľu s farebnou mapou okolia. Ani z najvyššieho bodu túry - z 1396 metrov vysokého Minčola - dnes neukazovali žiadne pekné zábery. Vrch Minčol sa nachádza v rovnomennej štátnej prírodnej rezervácii. Jej smrekovo-bukové porasty tu miestami majú pralesovitý ráz. Až popoludní, ako sme prechádzali popri Hlásnej skalke, hmla zmizla (múdrejší vraj ustúpi), takže sme si mohli vychutnať pohľad na zasnežené okolité kopce. Rozbahneným terénom sa napokon dostávame k voňavým maštaliam, kde na nás okrem rysavých jalovíc zazerali i statné býky. Naša 20-kilometrová túra končí v rázovitej kopaničiarskej obci Zázrivá. Nachádza sa tu ľudová architektúra drevených zrubových domov.

Ľubo Mazán, Tempo, 29.10.2007

Malebná príroda v Malej Fatre

    
     Za krásneho slnečného počasia sa 48 turistov vybralo koncom septembra navštíviť severnú časť Malej Fatry. I keď jesenná túra organizovaná Turistickým klubom Horec neprechádzala hlavným hrebeňom s dominantným Rozsutcom alebo Kriváňom, navštívené rokliny a bizarné skalné útvary stáli za to. Začíname pri hoteli Diery v osade Biely Potok. Žiadne dlhé nástupy, po pár minútach šľapania sa už vnárame do šera prvej rokliny Dolné diery. Na niekoľkých úsekoch bolo treba studený horský potok prekonať chôdzou cez lavičky a mostíky. Náučný chodník nás vedie úzkym kaňonom, v ktorom potok vytvára pereje a vodopády. Asi v polovici odbočujeme doľava a vchádzame do Nových dier. Novými sú nazvané preto, že boli sprístupnené ako posledné. Po kovových rebríkoch, miestami s veľmi úzkymi prechodmi popri skalách, sa dostávame vyššie a vyššie. Z vyhliadok zabezpečených zábradlím sledujeme fascinujúcu hru prírody - mohutné vápencové bralá obrastené borovicami. Napokon sa dostávame do sedla Vrchpodžiar, kde sa pri zavretom bufete občerstvíme aspoň vlastnými zásobami. V druhej časti túry strmo stúpame na bočný hrebeň Boboty, ktorý uzatvára Vrátnu dolinu od severu. Táto časť Fatry je zalesnená, výhľady sú preto obmedzené. Z miest, kde nám to stromy dovolia, si však môžeme vychutnať rozprávkový výhľad na Veľký a Malý Rozsutec, i na ďalšie známe vrcholy hlavného hrebeňa. Bolo že to roboty vystúpať na Boboty!

Až po prekonaní vyše 550 výškových metrov na relatívne krátkom úseku sa môžeme odfotiť na nevýraznom vrchole. Stretáme tu skupinky Čechov a Poliakov. Na zostupovej trase sú niektoré skalnaté úseky zabezpečené reťazami. Okrem zážitku zo "zlaňovania" nás veľmi potešila i bohatá úroda húb. Naše batohy a sieťovky sa naplnili stovkami rýdzikov, masliakov a jedným obrovským dubákom, ktorý mal priemer takmer 25 centimetrov a váhu vyše jedného kilogramu. Obťažkaní lesnými plodmi sme klesli až na cestu vedúcu od Terchovej do Vrátnej doliny. Tu pri turistickom smerovníku začínala najkrajšia etapa dnešnej túry - prechod Tiesňavami a výstup na Sokolie. Prírodná rezervácia Tiesňavy je známa skalnými objektmi ako modliaci sa mních alebo ťava. Najmä tá ťava na pozadí s nádhernou modrou oblohou nedala mnohým fotoaparátom spať. Prechádzame i okolo niekoľkých menších jaskyniek, prekonávame sedlo Malé nocľahy a popoludní vystupujeme na najvyšší bod túry - 1180 metrové Sokolie. I odtiaľto sú výhľady výnimočne pekné a čisté, zrejme tomu pomohol piatkový výdatný dážď. Oproti nám sa nachádza Snílovské sedlo s lanovkou, Chleb a Poludňový grúň. Zo Sokolia už nebol problém zostúpiť popri zvislých skalných stenách do sedla Príslop. 18-kilometrovú túru náročnú hlavne na prevýšenie sme ukončili v rekreačnej oblasti Starý dvor.

Ľubo Mazán, Tempo, 8.10.2007

Upršaný výstup na Veľkú Raču

    
     Po týždňovom oneskorení spôsobenom zlým počasím sa Výstup na Veľkú Raču predsa len uskutočnil. Presne v strede septembra, v sobotu počas štátneho sviatku začalo 39 turistov z TK Horec stúpať z Oščadnice najprv na vrch Kykula. I keď na zvyšku Slovenska vládlo slnečné počasie, nás hneď v úvode túry privítala hmla a drobný dážď, ktorý neskôr zosilnel. Ani rozbahnený terén, kaluže i potoky vody na nálade nikomu nepridali. Ešteže cestou sme mohli ochutnať černice a niektorí šťastlivci našli i obrovské zdravé dubáky, presnejšie hríby kráľovské. Prvý z nich objavil tesne pri turistickom chodníku pomocný patológ Ondrej. Po zdolaní tisícmetrovej Kykule vlnitým terénom pokračujeme k cieľu dnešnej túry. Na poľskej strane pohoria stretáme lesných robotníkov, ako na sťahovanie dreva využívajú dvoch pekných ťažných koňov. Ani po strmom výstupe na Veľkú Raču sa počasie neumúdrilo. Zmoknutí a uzimení sme radšej zaliezli do chaty, kde sme sa zoznámili s dvoma poľskými turistami. Slovo dalo slovo a po chvíli už náš predseda klubu i predseda cyklosekcie družne diskutovali s Poliakmi.

Pobyt na chate sme ukončili zanôtením si ľudových piesní. Popoludní sa vyčasilo a naše prvé kroky z chaty viedli na 5-metrovú drevenú vyhliadkovú vežu, ktorá na Rači stojí len pár rokov. V opare v diaľke sa dala najlepšie rozoznať Malá Fatra. Už za slnečného počasia sme okolo Skalných dier došli k veľkému zimnému rekreačnému stredisku Dedovka s väčším množstvom lanoviek a vlekov. Nachádza sa tu i kovová bobová dráha - tretia najdlhšia v Európe. Niektorí odvážlivci neodolali a divokú jazdu na bobovej dráhe si aj vyskúšali. Veľká Rača je známa najdlhšou zjazdovkou na Slovensku, kam lyžiarov dopraví šesťsedadlová lanovka. Všimli sme si i cvičnú lezeckú stenu a ďalšie atrakcie. My sme však turisti, a tak sme namiesto motokár znovu naštartovali svoje nohy a po modrej značke sme zišli k autobusu, ktorý nás čakal v osade Lalíkovci. Podvečer už bolo krásne slnečné počasie a najkrajší pohľad dnešného dňa bol na ožiarený Kľak.

Ľubo Mazán, Tempo, 24.9.2007

Stovka Slovákov na Giewonte

    
     18. augusta sa plný autobus turistov plus jedno auto vybralo k našim severným susedom. Druhý tohtoročný zahraničný zájazd organizovaný Turistickým klubom Horec smeroval na národný vrch Poľska - 1894 metrov vysoký Giewont. Zo Zakopaného začalo stúpať v miernom daždi 51 horcov Stražyckou dolinou, ktorá sa nachádza v poľskom národnom parku Tatry. Cestou sme si odskočili pozrieť 30-metrový dvojstupňový vodopád Siklawica. Tu sme stretli ďalšiu výpravu zo Slovenska - konkrétne turistov z Dolných Vesteníc, ktorí náhodou zrovna dnes tiež mali naplánovanú návštevu Giewontu. Celé doobedie pršalo a pri výstupe do sedla Grzybowcu i ďalej na vrchol bolo treba byť na klzkých skalách opatrný. Aj po skončení dažďa vládla všade naokolo hustá hmla a viditeľnosť bola maximálne na 10 metrov. Z Giewontu, kam sme sa okolo poludnia dostali strmým výstupom po trase zabezpečenej reťazami, nebol absolútne žiadny výhľad. Bola to veľká škoda, pretože práve tento vrch je známy svojimi nádhernými panoramatickými výhľadmi. Až na vrchole sme zistili, že s vestenickými turistami sa zviezol i predseda KST Bánovce Maťo Chovanec. Keď si k tomu prirátame nášho Petra Horvátha a Ľuba Žatku - predsedu KST Ostratice - ktorý sa sporadicky zúčastňuje akcií organizovaných Horcom, v jednom okamihu sa na poľskom národnom vrchu nachádzali traja predsedovia slovenských turistických klubov a okolo stovky slovenských turistov.

Samozrejme, že na vrcholovej fotografii nesmela chýbať naša klubová, ale ani slovenská zástava. Tí najvytrvalejší, ktorým sa tisícmetrové prevýšenie nezdalo dostačujúce, ešte navyše zdolali dvojtisícový vrch ležiaci na slovensko-poľskej hranici Kondratowu kopu. Cestou na ňu mohli pozorovať troch pasúcich sa kamzíkov. Potom sa už všetci zišli v chate na Kondratowej holi pri občerstvení. Ani relatívne vysoké ceny čaju a piva nikoho neodradili pred ochutnávkou nápojov v známej poľskej chate. Treba však povedať, že náš nosičský čaj, ktorý dostať na každej vysokohorskej chate vo Vysokých Tatrách, je vďaka bylinkám oveľa chutnejší. Po výdatnom oddychu sme už pohodlne zišli kamennou lesnou cestou do osady Kužnice, kde sa okrem veľkého kempu, parkoviska a umelej lyžiarskej dráhy so skokanskými mostíkmi nachádza i lanovka na Kasprow vrch. Tá bola práve v rekonštrukcii. Niektorí z nás však využili mikrobusy a k zaparkovanému autobusu sa za dva zlote dali odviezť. Iní zdolali posledné dva kilometre pekne po svojich a cestou, obdivujúc okolité kopce, už plánovali návrat do tohto zaujímavého vysokohorského prostredia. Peknou bodkou za dnešnou túrou bola tmavohnedá veverička, ktorá nášmu autobusu na rozlúčku zakývala svojím dlhým chvostíkom.

Ľubo Mazán, Tempo, 27.8.2007

Horci vo Vysokých Tatrách

    
     Po prechode Otrhancov v Západných Tatrách začiatkom júla sme sa koncom mesiaca vybrali opäť to Tatier, tentokrát do Vysokých. Už za svitania vyrazil autobus, obsadený 47 turistami, do Tatranskej Polianky, kde bol východiskový bod našej vysokohorskej túry. Menšia šesťčlenná skupinka sa vybrala na dámsku jazdu Veľkou Studenou dolinou k Zbojníckej chate. My ostatní sme vykročili Velickou dolinou k horskému hotelu Sliezsky dom. Tam sa k nám pridali ďalší štyria turisti, priatelia z KST Elán Rožňava. Po krátkom občerstvení sme sa všetci spoločne vydali na Poľský hrebeň. Po ľavej strane sa vypínal mohutný masív Gerlachu, ktorý nám robil spoločnosť celou cestou až do sedla. Výstup na 2429 metrov vysoký vrchol Východnej Vysokej bol strmý, ale výhľady z neho za trochu tej námahy naozaj stáli. Hneď oproti juhozápadným smerom sa týčil vrchol nášho najvyššieho tatranského štítu, trochu ďalej na západ Vysoká, Rysy, Gánok, a celkom vzadu hrebeň Červených vrchov, Svinica a Orla Perc v Poľských Tatrách, ktoré sme už viackrát navštívili. Výhľady na opačnú stranu boli nemenej krásne. Množstvo štítov, veží a vežičiek, že by tam človek sedel a obdivoval tú nádheru hádam aj do večera.

Ale bolo sa treba pobrať ďalej, čakal nás totiž náročný výstup do sedla Prielom, ktorý je zaistený reťazami. Zdolali sme ho celkom v pohode, podobne aj množstvo iných turistov z Maďarska a Poľska. Pripadali sme si tam ako na nejakom medzinárodnom podujatí. Nasledoval strmý zostup k Zbojníckej chate, oddych a občerstvenie, ktoré nám všetkým dobre padlo. Stretli sme tam tiež známych turistov z KST Otlak Nitrianske Rudno. Z Hrebienka sme mali na výber až tri možnosti, ako sa dostať dolu do Starého Smokovca. Klasicky po svojich, čo sa nám však už veľmi nechcelo, potom na kolobežkách, ktoré sa dali prenajať, a zostala ešte posledná možnosť - doprava pozemnou lanovkou. Nakoniec zvíťazila tretia alternatíva.
     V príjemnej priateľskej atmosfére skončila ďalšia zo zaujímavých tohtoročných akcií nášho klubu a hoci sme prišli domov unavení a v nočných hodinách, z dobrých pocitov a zážitkov nám to neubralo.

Juraj Jenis, Tempo, 6.8.2007

Prechod hrebeňom Otrhancov

    
     Po daždivom týždni sa druhú júlovú sobotu konečne vyčasilo, takže 51 horcov malo na svojom náročnom vysokohorskom prechode slnečné, i keď veterné počasie. Otrhance s najvyšším vrchom Jakubiná sa nachádzajú v bočnom hrebeni Západných Tatier, ktorý sa k hlavnému pripája na Hrubom vrchu. Úzkou dolinou sme sa všetci spolu presunuli k rázcestiu pri Račkovej doline, odkiaľ už pokračovali dve nezávislé skupiny. Päťčlenný čisto ženský kolektív s pracovným názvom 5P vyšiel Račkovou dolinou popri turistickej útulni až do Račkovho sedla. Všetci ostatní sa vydali strmo hore po zelenej značke, aby po prekonaní niekoľkých dvojtisícok a zdolaní 1500-metrového prevýšenia došli na Jakubinú, druhý najvyšší vrchol v Západných Tatrách. Trasa viedla najprv ihličnatým lesom, potom pásmom kosodreviny a napokon po skalách. Silný vietor, ba možno až víchor trochu znepríjemňoval turistom chôdzu, dôležité však bolo, že nepršalo a na skalách sa nešmýkalo. Najprv sme zdolali Nižnú Maguru, potom Ostredok, Otrhance, Vyšnú Maguru, až sme zakotvili na 2194-metrovej Jakubinej. Výhľad bol skutočne výborný. Na západnej strane sa do výšky týčili všetky hlavné vrcholy Roháčov, t.j. Ostrý Roháč, Plačlivé, Hrubá kopa a Baníkov, na susedných hrebeňoch sa vypínali Baranec a Bystrá,

na juhu sa rozprestieral celý hrebeň Nízkych Tatier aj s Kráľovou hoľou, no a východnej strane zase kraľoval Kriváň. V diaľke sa dali rozoznať i Červené vrchy, Kasprov vrch a Swinica patriace do Poľských Tatier. Po oddychu a načerpaní síl sme pokračovali až k Hrubému vrchu, ktorý už leží na hlavnom hrebeni Západných Tatier a jeho časť sa nachádza v Poľsku. Po štátnej hranici sme zostúpili do Račkovho sedla. Tí najzdatnejší sa ešte rozhodli zdolať ďalší dvojtisícový vrchol Klin, dnes vlastne už piaty. Väčšina však malebnou Račkovou dolinou zišla späť k rázcestiu a do kempingu k čakajúcemu autobusu. Račkova dolina vytvára v hornej časti široký kotol a viaceré plesá pripomínajú niekdajšiu prítomnosť ľadovca. Zurčiaci potok sa v určitých úsekoch mení na menšie vodopádiky. Z divej zveri sme stretli opaľujúcu sa vretenicu a krúžiace dravce, z divých bylín sme mohli obdivovať horec bodkovaný, ochutnať z čučoriedok a šťastlivci ponachádzali i dubáky. Priazeň počasia, krásna príroda a dobrá nálada medzi turistami premenili bežnú júlovú sobotu na deň, na ktorý sa tak ľahko nezabúda.

Ľubo Mazán, Tempo, 30.7.2007

Dobrodružstvo na  Dachsteine

    
     Už sa pomaly stáva pravidlom, že turistický klub Horec organizuje po získaných skúsenostiach z minulých rokov turistické podujatia v Rakúskych Alpách. Tento rok svoju pozornosť zameral na jedno z najznámejších horstiev Rakúska - Dachstein. V predposledný júnový štvrtok vyštartovali dve autá horcov do známeho rakúskeho mestečka Hallstat, kde si v dobre vybavenom kempingu postavili stany a naplánovali útok na najvyšší vrchol pohoria. V piatok vstávali o 3. hodine ráno a vyrazili k ústiu doliny Gosauských jazier. Prvý úsek vedie dolinou k hornému jazeru Gosausee. Po pravej strane sa dvíhajú mimoriadne pôsobivé vápencové veže Gosaukamm. Od horného jazera začína strmý namáhavý výstup prekonávajúci niekoľko skalných prahov až k chate Adamek hute. Počasie je dobré, všade dookola sa dvíhajú skalné hradby takmer trojtisícových štítov masívu Dachstein. A samozrejme priamo pred nami je najvyšší z nich – 2.996 metrov vysoký Hoher Dachstein. Vyrážame nepríjemným skalným kuloárom k ľadovcu Gr. Gosaugletscher. Po prekonaní skalných morén stojíme na dolnej hrane ľadovca. Tu si nevyhnutne musíme pripraviť ľadovcovú výstroj, inak je pohyb po ľadovci nemožný. Vytvárame dve družstvá, ktoré pomaly vyrážajú strmým ľadovcom do skalného sedla. Odtiaľ nás čaká posledný, najťažší úsek výstupu, miestami zabezpečený technickými pomôckami.

Vrchol Dachsteinu dosahujeme o 12. hodine napoludnie za pekného počasia, čo nám umožňuje výhľady na okolité vrcholy a na obidva ľadovce. Cestu dole nám však znepríjemňoval hustý dážď, ktorý neprestal ani počas noci. 
     Sobotné dopoludnie využívame na prehliadku romantického mestečka Hallstat učupeného na brehu rovnomenného jazera. Naše foťáky sú nepretržite v činnosti, veď je tu čo zaznamenať na naše digitálne médiá. Počasie sa lepší a tak sa štyria horci rozhodnú vyskúšať si jednu z najťažších „klettersteigov“ (zaistených ciest) v masíve Dachsteinu a prekonať takmer tisícmetrovú stenu Seewandu. Na cestu vyrážajú popoludní a vracajú sa utrmácaní a vyčerpaní pred polnocou. Všetka česť, veď prekonali cestu s obtiažnosťou D až E. V nedeľu sa zobúdzame do krásneho počasia. Balíme stanový tábor a odchádzame na trojhodinovú túru, kde vystupujeme na výhľadový vrchol Predigtstuhl. Rozhľad z tohto miesta je fantastický. Tri dni v čarokrásnom prostredí Rakúska ubehli ako voda. Už dnes plánujeme opätovnú návštevu tejto oblasti. tentokrát do pohoria Totes Gebirge.

Peter Horváth, Tempo, 2.7.2007

Chabenec zdolaný päťdesiatkou horcov

    
     Prudké lejaky, búrky, krupobitia a víchrice sa nášmu rodnému Slovensku v sobotu 16. júna vyhli, a tak mohol plný autobus horcov vyraziť na ďalšiu náročnejšiu túru, tentoraz do Nízkych Tatier. Cieľom bol Chabenec - 1955-metrov vysoký vrch ležiaci na hlavnom hrebeni Tatier. Jedenástich vytrvalcov, ktorí sa rozhodli predĺžiť si trasu na dvojnásobok a spraviť si dvojdňovku po nízkotatranskom hrebeni, sme vyložili na Donovaloch, nech si teda idú. Výstup na Prašivú s ťažkými batohmi im určite dlho zostane v pamäti. Ostatných vyviezol autobus hádam až na kraj sveta - do osady Magurka. Odtiaľ nás už zelená značka viedla strmo cez Mestskú horu na hlavný hrebeň pohoria, ktorý siaha od Kráľovej holi až po spomínané Donovaly. Po náročnom výstupe zablateným lesným chodníkom a serpentínami sme sa dostali do vyšších polôh, kde nás po nohách sprava aj zľava šľahali vetvičky kosodreviny. Bolo to, akoby sme sa nachádzali v autoumývarke s množstvom rotujúcich kief. Pohľad do diaľky sme si žiaľ vychutnať nemohli. Všade vládla hustá hmla, takže celý výstup po červenej značke na Chabenec sprevádzala viditeľnosť maximálne na desať metrov.

Jednoducho sme boli v oblakoch. Hlavné však bolo, že nepršalo. Aj na vrchole sme sa radšej utiahli do závetria, pretože studený vietor si neoddýchol ani na chvíľu. Zato my sme si dopriali dlhší oddych spojený s prijímaním dôležitých živín a tekutín. Opäť v hmle bez jediného lúča slnka a nádeje schádzame k chate pod Ďurkovou. Zohriali sme sa čajom, kávou a pivkom, ktoré pre nás pripravil chatár Vincent Šikula, synovec známeho spisovateľa. V popoludňajších hodinách sa počasie konečne umúdrilo, hmla sa rozišla a my sme konečne mali možnosť zahľadieť sa do diaľav. Okrem niektorých vrcholov Nízkych Tatier, ku ktorým patrí aj Salatín, sa na severozápade týčil Choč a na horizonte sa dali rozoznať chrbty Veľkej Fatry, Lúčanskej Fatry a dokonca i nášho Vtáčnika. Po prekonaní Zámotskej a Latiborskej hole sme sa v sedle pod Skalkou stretli s našimi dvojdňovkármi a porozprávali si dnešné zážitky.

Ľubo Mazán, Tempo, 25.6.2007

Diaľkošlapi

    
     Dvaja členovia Turistického klubu Horec - 63-ročný Heňo Kollár a študent Matúš Borik - sa 2. júna zúčastnili diaľkového pochodu Trnavská stovka. Stokilometrovú trasu, ktorá vedie z Bratislavy cez Malé Karpaty až na Bradlo, treba prejsť za 24 hodín.

Našich turistov zastihol v sobotu popoludní silný lejak, takže po príchode do obce Buková sa rozhodli, že končia. K ich výkonu a prejdeným 65 kilometrom im aj tak gratulujeme.

Ľubo Mazán, Tempo, 11.6.2007

Lysá hora plná turistov

    
     Až 51 turistov si poslednú májovú sobotu privstalo, aby sa mohli zúčastniť Výstupu na Lysú horu. Plný autobus horcov sa na potešenie bez zdržania dostal cez slovensko-českú hranicu prechodom Makov. Colníci si ani nevšimli, že namiesto pasov či iných oficiálnych dokladov im niektorí cestujúci ukázali preukaz turistického klubu. Po trojhodinovej ceste už autobus a jedno auto parkovali v moravskej dedinke Ostravice. Odtiaľ sme začali prudko stúpať najprv rozľahlou lúkou a potom smrekovým lesom k rázcestiu Lukšinec. Náučné tabule nás informovali, že kedysi tu stál salaš. Teraz sa tu nachádzal iba krytý prístrešok s lavičkami - miesto vhodné na oddych. Miernym stúpaním sme sa vnorili do prírodnej rezervácie Mazák. Namiesto prírodných skvostov nás však vítali torzá ihličnatých stromov, ktoré podľahli kyslým dažďom vznikajúcim v znečistenom ovzduší. Napokon vystupujeme na najvyšší bod dnešnej túry a zároveň Moravsko-sliezskych Beskýd- 1323-metrov vysokú Lysú horu. Kraľuje jej neprehliadnuteľný vysielač, horská chata a meteorologická stanica. Zhodou okolností sa tu práve dnes konal i maratón v behu do kopca, takže sme mohli sledovať českých bežcov, ako v slnečnom a horúcom májovom dni dobiehajú po cca desiatich kilometroch do cieľa.

My sme zo svojho pešieho maratónu mali za sebou asi tak polovicu, čo si zaslúžilo odmenu v podobe výdatného občerstvenia. Viaceré bufety na vrchole preto nemali o zákazníkov núdzu. Výhľad z troch stanovíšť obdarených informačnými tabuľami nebol najlepší. Opar v diaľke nám zahmlil napríklad vrch Radhošť, ktorý sme navštívili presne pred rokom a vôbec nám neumožnil vychutnať si pohľad na Vysoké Tatry alebo na Malú Fatru. Druhá časť trasy prechádzala väčšinou hustými lesmi, ktorými sme museli zostúpiť naakumulovaných 900 výškových metrov. Napokon prichádzame k rozsiahlej priehrade Šance. Ako radi by sme si v nej zaplávali alebo aspoň osviežili dolné končatiny, ktoré - úbožiatka - boli celý deň zavreté vo vibramách. Priehrada však nie je určená na kúpanie - je to vodárenská nádrž, ktorá zásobuje pitnou vodou celé Ostravsko. Má 65 metrov vysokú a vyše 300 metrov dlhú kamennú hrádzu. Po nej sa prechádzalo jediné "divé" zviera, čo sme dnes stretli - biely kohút. Okolo ďalších horských hotelov a chát napokon prichádzame k nášmu autobusu. 20-kilometrovú túru poľahky zvládla aj najmladšia účastníčka 9-ročná Deniska, ale i najstarší člen Horca 76-ročný pán Bruška.

Ľubo Mazán, Tempo, 4.6.2007

Horec v tiesňavách Súľovských vrchov

    
     Za slnečnej májovej soboty, ktorá nasledovala po strašnej piatkovej búrke, doviezol autobus štyridsiatku horcov do autokempingu Manín. Odtiaľ sme sa už pešo vybrali do Národnej prírodnej rezervácie Manínska tiesňava, ktorá patrí do CHKO Súľovské vrchy a je známa skalnými stenami vysokými až 400 metrov. Teraz ňou preteká potok v jurských vápencoch, ale kedysi sa tu rozprestieralo more, čoho dôkazom sú aj nájdené fosílie vyhynutých morských živočíchov. Tiesňavou prechádza cesta spájajúca obce Manín a Záskalie, kvôli ktorej sa museli skaly v jednom úseku rozširovať dynamitom. V najužšom mieste sú bralá od seba vzdialené len 3,7 metra. Pod cvičnými lezeckými skalami sme objavili menší symbolický cintorín s tabuľkami tragicky zahynutých horolezcov. Náučným chodníkom s množstvom vynovených tabúľ prechádzame druhou prírodnou rezerváciou Kostolecká tiesňava, kde nás ohuruje pohľad na veľkú jaskyňu nachádzajúcu sa vysoko v jednom brale. Všade okolo nás strmé skalné steny, previsy, na skalách borovice a nad tým všetkým lieta niekoľko druhov dravcov. Po príchode do dediny Kostolec nás predseda klubu upozornil na zrekonštruovanú budovu školy, v ktorej kedysi učil známy spisovateľ Peter Jilemnický.

Popri pasienkoch s dobytkom a koňmi pokračujeme zablateným chodníkom k prírodnej pamiatke Bosmany. Je to vápencový skalný hrebeň skladajúci sa z troch veží zoradených do jednej línie. Sú odtiaľ fantastické výhľady na obe prejdené tiesňavy a na masív Manínu, ktorý na nás ešte len čakal. Na ceste v obci Drieňovka sme si všimli zrazeného salamandra škvrnitého, na lúke sme vyplašili skokana hnedého. Na Veľký Manín - najvyšší bod túry -  bolo treba vystúpiť po strmom lesnom chodníku a veru niekoľkí unavení účastníci radšej zostali čakať v sedle pod vrcholom. Nevadí, väčšina na vrchol vyšla a spravila si zaujímavú vrcholovú fotografiu. Posledným úsekom boli serpentíny, bez ktorých by zostup o 600 výškových metrov bol skutočne veľmi namáhavý. I tak sa u niektorých turistov ozvali klasicky či laparoskopicky operované kolenné kĺby. Odmenou za tento náročný zostup bolo občerstvenie v manínskom autokempingu, kde 20-kilometrová, na prírodné i ženské krásy bohatá túra pre horcov skončila. Dojem z celého dňa nám pokazilo len stretnutie so šiestimi motorkármi, ktorí na rachotiacich strojoch rozorávali lesné chodníky v chránenom území.

Ľubo Mazán, Tempo, 21.5.2007

Vydarený Deň s Horcom 

    
     V strede apríla sa uskutočnil už 7. ročník tradičnej a čoraz obľúbenejšej akcie Deň s Horcom. Až 70 turistov - z toho 13 zblúdilých cyklistických duší - sa zúčastnilo tejto nádhernej túry ukončenej spoločenským posedením. Ráno o pol siedmej kráčajúc z osady Fatinová cez Drahožickú dolinu bolo ešte celkom chladno, iba dušu nám trošku zohrial pohľad na krásne žltučké záružlie močiarne. Postupne však aprílové slnko začalo našu rodnú zem ohrievať, takže po strmom výstupe na Oselnú skalu zostali mnohí iba v krátkych tričkách. Nová zelená značka, ktorá nás na tento prvý významný vrchol priviedla, prechádza Veľkopoľskou vrchovinou a navrhli i zrealizovali ju pred dvoma rokmi veľkouhereckí turisti. Zo skaly bol fantastický výhľad na susedný Hrubý vrch s vykrývačom, na Vtáčnik, Strážov a Kľak. Ďalším našim cieľom bol už spomenutý Hrubý vrch, najvyšší bod dnešnej trasy. Cez lúku posiatu jarnými kvetmi sme došli do prírodnej rezervácie Dobrolínske skaly.

Množstvo odkvitnutých poniklecov nám prezradilo, že pred dvoma týždňami tu museli vytvárať priam fialové more. Zvedavci sa schladili v menšej jaskyni, kde v zimných mesiacoch majú prechodné bydlisko netopiere. Popri chate na Brezovej po kratšom rozhovore s brigádujúcimi Uherčancami sme sa nádherným úsekom s množstvo prvosienok, jašteríc, srniek, ale i kliešťov dostali až k bufetu pri veľkouhereckej priehrade. Tam už rozvoniavalo 50 litrov vynikajúceho gahérovského gulášu, v ktorom okrem bravčového a hovädzieho mäsa voľným štýlom plávala aj záhadná divina. Na predaj boli tričká so znakom turistického klubu, drevené prívesky a fotografie, turisti si mohli prezrieť aj tri kroniky z posledných rokov. Pochváliť sa patrí najmladšiu účastníčku túry - len 7-ročnú Natálku - ktorá 17-kilometrovú trasu prešla takmer celú sama, iba v namáhavých úsekoch sa dala povoziť živým taxíkom.

Ľubo Mazán, Tempo, 23.4.2007

Zasnežený Lysec 

    
     V strede marca zorganizoval TK Horec stredne náročnú zimnú túru Výstup na Lysec vo Veľkej Fatre. Pôvodne bola v pláne pre záujemcov aj lyžovačka v Jasenskej doline, avšak na kopci, kde niet ani 1 centimeter snehu, sa to proste nedalo. Aj napriek tomu sa zájazdu zúčastnilo rekordných 56 turistov, z toho takmer polovica boli ženy. Z dediny Belá-Dulice sme vyštartovali po zablatenom chodníku, miestami ešte rozrytom lesnými strojmi, ktoré všade naokolo ťažili drevo. Strmé stúpanie nám sťažovali i popadané stromy blokujúce značkovaný chodník. Tí šikovnejší prírodné prekážky preliezli, ostatní ich obišli. V hôľnatej časti, ktorá sa už nachádzala v štátnej prírodnej rezervácii Lysec, sme mohli obdivovať nádherne kvitnúci šafran fialový. Na vrchole 1381-metrov vysokého lysého kopca nás privítal poriadny vetrisko.

Kvôli hmle sme si nemohli vychutnať sľubované impozantné výhľady na hrebeň Veľkej a Malej Fatry, ledva sme rozoznali susediaci Borišov a veľkofatranský Kľak. Kým pri výstupe sme kráčali po uľahnutej tráve, zostup severozápadným svahom Lysca nám pripravil brodenie sa v snehu, ktorý našťastie nebol príliš hlboký. Ako sa v nižších výškach sneh postupne strácal, všimli sme si z blata vytŕčajúce biele hlávky snežienok. Nikto ich však netrhal. Snežienky sú chránene a rezervácia je rezervácia. Posledný strmý úsek viacerým účastníkom priniesol bolesti v kolenách. Chvíľkové sneženie sa premenilo na dážď, to sme však už prichádzali k chate v Jasenskej doline, kde sa skončilo naše 15-kilometrové putovanie.

Ľubo Mazán, Tempo, 26.3.2007

Zimný výstup na Vápeč 

    
     Prvý tohtoročný zájazd, ktorý zorganizoval TK Horec v Partizánskom, bol určený pre nenáročnú, desať kilometrov dlhú zimnú túru. Jej cieľom bol najkrajší vrchol Strážovských vrchov - 955 metrov vysoký Vápeč. Preplnený autobus priviezol 52 záujemcov do podhorskej dedinky Horná Poruba, nad ktorou sa vypína mimoriadne pôsobivá skalná pyramída Vápča. Pohľad na tento kopec každému vyráža dych, veď na krátkej vzdialenosti treba prekonať takmer 550 metrové prevýšenie.

Mimoriadne strmé stúpanie končí na malej trávnatej plošine, odkiaľ sa naskytá skutočne letecký pohľad na Hornú Porubu učupenú v doline hlboko pod nami. Traverzujúc popod bralá sa dostávame do sedla pod Vápčom a ponad strmé zrázy vystupujeme na pyramídu Vápča. I keď viditeľnosť nebola najlepšia, predsa sme uvideli Strážov, najvyšší vrchol pohoria, masív Baske a v diaľke vytŕčal nápadný Manín, kam sa chystáme vydať v máji.

Peter Horváth, Tempo, 5.3.2007

Opekačka na Marháte 

    
     Presne toľko turistov, koľko je dní v nepriestupnom februári, začalo svoju 15-kilometrovú vlastivednú prechádzku v Nitrianskej Blatnici. TK Horec totiž zorganizoval Výstup na vrch Marhát v Považskom Inovci. Po obnovenom náučnom chodníku husto osiatom informačnými tabuľami sme sa dostali k významnej historickej pamiatke - k rotunde sv. Juraja - ktorá patrí k najstarším zachovalým stavbám na Slovensku. Archeológovia na tomto mieste objavili i stopy osídlenia z doby kamennej. Samotný kostolík, ako i dva dvorce s náznakmi slovanských obydlí, pochádzajú z 9. storočia. Po preskúmaní zaujímavej lokality sa už vydávame zablatenou cestou na samotný Marhát. Vo vyšších partiách sa blato zmenilo na mokrý sneh, ktorého však bolo ledva 10 centimetrov.

Biely koberec vydržal až na najvyšší bod túry - 746-metrový Marhát. Tam sme si spravili dlhší oddych a aj napriek snehovej pokrývke sme sa vychytili zakladať oheň. Vlhké drevo spočiatku nie a nie horieť, ale usilovné dúchanie do pahrieb pomohlo. A tak nám bolo dopriate opiecť si rôzne sorty napospol nezdravých údenín. Zablahoželali sme kamarátke k meninám, ochutnali doma pečený chlieb, zohriali sa nejakou tou -icou a poctili vrcholovú knihu svojimi autogrammi. Cez sedlo Gajda  napokon schádzame popri Mačacej jaskyni a Visiacich skalách späť do Blatnice, kde si ešte cvakáme schátraný kaštieľ v chránenom parku.

Ľubo Mazán, Tempo, 19.2.2007

Turistický klub HOREC na výročnej schôdzi 

    
     19 z 20 naplánovaných akcií, z toho bolo 10 autobusových zájazdov, pravidelná účasť na Ceste rozprávkovým lesom a jesenné premietanie fotografií. Celkom vyše 400 pešo prejdených kilometrov a účasť rekordných 743 milovníkov prírody. Toľko v krátkosti zo správy, ktorú na Výročnej schôdzi Turistického klubu Partizánske predniesol Ľubo Mazán. Za prítomnosti 45 účastníkov horci v knižničnom klube predposledný januárový piatok hodnotili uplynulý turistický rok.
     K najvydarenejším túram patril Výstup na Radhošť, na Bystrú, Rysy, Rakytov a Ohnište. Scenericky najkrajšou akciou bola zase návšteva Vršateckého a Lednického hradu. Takmer na každej akcii bol autobus do posledného miesta naplnený, niekedy sa všetci záujemci na zájazd ani nedostali. Dalo by sa povedať, že rok 2006 patril k najúspešnejším rokom v celej novodobej histórii Horca. Svedčí o tom aj počet členov, ktorý ku dňu výročnej schôdze dosiahol hodnotu 83. Po správe o hospodárení s financiami a stave majetku predniesol predseda návrh plánu na rok 2007. Naplánovaných je 17 akcií, z toho 12 zájazdov. Turisti bez pripomienok plán schválili a tak sa tento rok môžeme tešiť na Vápeč, Lysec, Manínsku tiesňavu, Lysú horu na Morave, Chabenec, Otrhance a Jakubinú, Východnú Vysokú, poľský národný vrch Giewont, Veľkú Raču, Malú Fatru, Kubínsku hoľu, Zoborské vrchy a ďalšie pohoria. Do výboru boli schválení tí istí členovia ako pred rokom a za predsedu si plénum zvolilo už po ôsmy raz Petra Horvátha.

Novinkou na tohtoročnej schôdzi bolo založenie cyklistického oddielu - takzvanej cyklosekcie. Tá bude organizovať bicyklové túry po slovenských aj zahraničných pohoriach. Cyklosekcia - i keď patrí pod TK Horec - bude mať vlastnú internetovú stránku a plán cyklotúr.
     Medzi najaktívnejších turistov, ktorí dostali voľný poukaz na zájazd, patria Peter Horváth, Emília Šarinová, Jozef Bencze a zásobovač Marián Habaj. Každý člen zároveň obdržal cédečko s fotografiami zo všetkých akcií od roku 2000 do roku 2007. V diskusii odznel trochu netradičný návrh na postavenie vyhliadkovej veže na vrchu Osečný. Peter Horváth poinformoval prítomných o možnosti celoročného poistenia sa na túry pre prípad úrazu a záchrannej akcie Horskou službou. Po skončení oficiálnej časti prišli na rad vzorne spracované kroniky, prezeranie a predaj fotografií a posedenie s pohostením.
     Všetkých členov i nečlenov pozývame na naše tohtoročné akcie a veríme, že každý si z ponúknutých túr aspoň zopár vyberie. Ich zoznam sa nachádza na stránke www.tkhorec.szm.sk. Zároveň by sme chceli poďakovať ľuďom, ktorí prispeli svojou pomocou k tomu, aby sa turistika v našom meste naďalej rozvíjala.

Ľubo Mazán, Tempo, 29.1.2007

Výstup na Čierny vrch 

    
     Lákalo by sa napísať, že prvá tohtoročná túra zorganizovaná Horcom sa uskutočnila v sychravú jesennú sobotu... bol však stred januára. Neuveriteľne vysoké teploty spôsobili, že 18 turistov, ktorí sa ráno schádzali na vlakovej stanici, nevítala zasnežená krajina, ale daždivý a hmlistý deň. I napriek nelákavému počasiu sme okolo pol ôsmej začali stúpať z Rudnianskej Lehoty do sedla pod Čiernych vrchom. Cestou sme nestretli ani živej duše, či už zo zvieracej alebo ľudskej ríše. Jedine v chatke nad lyžiarskym vlekom patriacej KST Bánovce traja turisti obnovovali interiér. Vymenili sme si zo pár slov a už sme zase stúpali strmým zablatených chodníkom na takmer tisícmetrový Čierny vrch. Hore nás čakala nová vrcholová kniha a bonus pre nášho najmladšieho turistu Filipka Turčeka - prsteň ležiaci v tráve. Šťastnému nálezcovi gratulujeme a menej šťastnému zábudlivcovi - ďakujeme. Okolité kopce, ktoré sme chceli z vrchu preskúmať pohľadom, boli zahalené v hmle. Zišli sme teda cez prerezávkou zdevastovaný les do sedla Rázdelie. Podľa pôvodného plánu mala akcia skončiť v Nitrianskom Rudne. Keď sme si však uvedomili, že kvôli neprítomnosti snehu išlo všetko oveľa rýchlejšie a už o dvanástej hodine by sme boli v cieli, väčšina sa rozhodla pokračovať ďalej. Hneď prvou dominantou druhej etapy túry bola Košútová skala. Keďže počasie sa vylepšovalo a teplota stúpla až na 13 stupňov, aj výhľady konečne stáli za to.

Okrem Malej Magury, Vtáčnika a Tribeča sme na horizonte rozpoznali i zasnežené vrcholky Veľkej Fatry. Hm, aspoň niekde nekvitnú v januári sedmokrásky. Pod Košútovou skalou navštívime 10-metrovú jaskyňu Čierny kotol. Potom sa už prudko stúpajúcou cestičkou štveráme na ďalší známy vrch - 1010-metrový Rokoš, ktorý sa nachádza v rovnomennej prírodnej rezervácii. Tu sa ideme odfotiť k pamätníku venovanom dvom významným uhrovským rodákom - Ľudovítovi Štúrovi a Alexandrovi Dubčekovi. Z Rokoša sa poberáme smerom ku Kňažinovým lúkam, kde sme plánovali zásobiť sa chýbajúcou vodou a že hádam dôjdeme dolinou Hradištnica až do Hradišťa. Z časových dôvodov však štvrť hodinku pred lúkami odbáčame na juh a po novej žltej značke, ktorá ešte nie je ani na mapách, schádzame popri piatich senníkoch a krmelcoch do Dolných Vesteníc. Pôvodná túra sa nám takto predĺžila zo 16 na 26 kilometrov, čomu sa pri prevýšení 1100 metrov už naozaj nedá povedať stredne náročná. To cítili v kolenách a v členkoch aj viacerí účastníci. Osemhodinový pobyt v prírode im však priniesol uspokojenie a niektorým aj úbytok na váhe, ktorá cez vianočné sviatky nebezpečne vzrástla.

Ľubo Mazán, Tempo, 22.1.2007

Výstup na Vtáčnik 

    
     V predposledný deň starého roka sa zúčastnili tradičného, teraz už okrúhleho 20. ročníka Výstupu na Vtáčnik aj deviati členovia TK Horec. Tentokrát sme si však nezvolili pravidelnú trasu, začínajúcu v Radobici, ktorou sa rok čo rok za každého počasia vydávajú turisti z Radobice a blízkeho okolia, ale vydali sme sa na hrebeň z rekreačného strediska Medika neznačenými chodníčkami smerom na Rúbaný vrch. Odtiaľ sme sa napojili na červenú značku, ktorá nás priviedla až na vrchol Vtáčnika.

Cestu nám križovalo množstvo stôp lesnej zveri, medzi nimi aj medvedie stopy. Na vrchole nás privítal vietor, hmla, a kopa turistov. Preto sme sa tam nezdržali dlho a zahájili rýchly zostup končiaci v Kamenci pod Vtáčnikom. Celá túra nám trvala vďaka slabej snehovej pokrývke asi 5 hodín a my sme sa v spomienkach vracali k minuloročnému náročnému výstupu, kedy sme sa v snehovej kalamite dovliekli do cieľa až za tmy s vypätím posledných síl.

Juraj Jenis, Tempo, 8.1.2007

Žarnov zasypaný turistami 

    
     Za krásneho slnečného počasia, žiaľ, bez jedinej snehovej vločky, sa rekordných 130 turistov stretlo okolo poludnia na vrchu Žarnov patriaceho do sopečného pohoria Vtáčnik. Turistický klub Horec totiž koncom decembra zorganizoval už 7. ročník Vianočného výstupu na Žarnov. Hlavná skupina naň vystúpila z osady Rudica pri Hornej Vsi. 840-metrový kopec bol doslova zasypaný, keď už nie čerstvým snehom, tak aspoň účastníkmi výstupu. Okrem turistov z Partizánskeho sa pekným počasím dali zlákať aj Prievidžanci, Čereňanci, Oslanci, Ostratičanci a ďalší milovníci prírody. Tí si z výšky vychutnávali ďaleký výhľad do okolia, aj keď obzor bol trochu skalený miernou inverziou. Po privítaní a poponúkaní sa navzájom vianočnými koláčikmi pokrstili členovia výboru prvým zápisom novú vrcholovú knihu. V tradične bohatej tombole získalo zo 30 šťastlivcov nejaký ten darček

Náhoda chcela, že hlavnú cenu - autobusový zájazd podľa vlastného výberu - si vytiahol najstarší člen Horca, 75-ročný pán Bruška. Až po hodine a pol pobytu na slnkom zaliatej planine sme postupne začali schádzať dole. Pri zostupe do osady Ľubianka okolo nás prebehlo zopár srniek. Po výdatnom občerstvení v miestnej krčmičke sa časť turistov rozlúčila a pravidelná autobusová linka ich odviezla späť k vianočným stromčekom. Kto mal chuť a neponáhľal sa domov, mohol ešte ochutnať kapustnicu a čerstvý syr v chalúpke u Janka. Tu zároveň prebiehala narodeninová oslava, takže hodujúci Horci zablahoželali Rudkovi Špankovi k práve dovŕšenej päťdesiatke všetko najlepšie a veľa ďalších kilometrov bez zlomených kostí. Vydarená decembrová turistická akcia sa skončila spievaním krásnych slovenských piesní.

Ľubo Mazán, Tempo, 8.1.2007