Horec na fotkách

    
     4. decembra pred štvrtou hodinou sa do knižničného klubu v Partizánskom pomaly začali schádzať turisti z Horca. Nakoniec sa ich tam zišlo približne štyridsať. Výbor turistického klubu totiž pre svojich členov a ďalších záujemcov pripravil už 4. ročník kultúrno-spoločenskej akcie Horec na fotkách. Predseda klubu Peter Horváth srdečne privítal všetkých účastníkov. V prvom kole premietol fotografie z oficiálnych akcií klubu, ktoré sa uskutočnili v roku 2008. Zábery z osemnástich akcií doprevádzal náš predseda fundovaným komentárom. Prvý sa na scéne objavil Prechod Rokošským predhorím a posledný zase Výstup na Drieňok.

 Cez prestávku si účastníci mohli pozrieť a kúpiť nefalšované papierové fotografie, k dispozícii boli kroniky, časopis Treking a samozrejme nechýbalo ani občerstvenie. Pagáčiky, sladké pečivo, vínko a nealkoholické nápoje padli počas štvorhodinovej akcie naozaj vhod. V druhej časti Peter Horváth spolu s Dušanom Borikom premietli zábery z návštevy menších skupiniek horcov v pohorí Monte Rosa, z výstupu na Matterhorn a GrossGlockner. Napokon bol pustený dokumentárny film. Účastníci dostali stručný plán akcií na rok 2009, porozprávali sa o svojich zážitkoch a vo večerných hodinách sa rozpŕchli do svojich príbytkov.

 Ľubo Mazán, Tempo, 15.12.2008

Víchrica na Drieňku

    
     Po minuloročnom výstupe na Lysec si horci v národnom parku Veľká Fatra tento rok vybrali výhľadový vrch Drieňok. Novembrová túra s presnou polstovkou účastníkov začala v obci Blatnica. Jej okolie je bohatým archeologickým náleziskom, pýšiť sa môže napríklad mohylou slovanského veľmoža z počiatku 9. storočia. Aj zrúcanina Blatnického hradu v Gaderskej doline svedčí o bohatej histórii tohto kraja. My sme sa však k nášmu cieľu vybrali inou dolinou - Blatnickou. Hovorí sa, že je jednou z najkrajších veľkofatranských dolín. Je hlboko zarezaná vo vápencových a dolomitových horninách, ovenčujú ju skalné bralá a bohatá vegetácia. Naše oči a fotoaparáty zaujalo hlavne skalné okno nachádzajúce sa v stene pri odbočke do Juriašova. Celou cestou nás sprevádza zurčanie priezračného Blatnického potoka. Míňame niekoľko senníkov a po prechode Rakytovskou dolinou odbočujeme doprava na žltú značku. Po predchádzajúcom daždi zostal chodník mierne zablatený a práve v tomto blate sme si všimli stopy menšieho medveďa. Pekne viditeľné boli aj vpichy po pazúroch. Ešte nás čaká skutočne extrémne strmý výstup do sedla pod Drieňkom a potom posledné výškové metre na vrchol. Nedotknutá príroda má miestami pralesovitý charakter. Konečne sme hore. Na hrebeň Veľkej Fatry sa dívame z výšky 1268 metrov. V diaľke dominuje najmä skalnatý kopec Ostrá, ktorý plánujeme navštíviť budúci rok. Milo nás prekvapuje stretnutie s tromi martinskými turistami.

Spoznali sme sa pred pár mesiacmi pri prechode hrebeňa Prašivej. Z našej internetovej stránky si zistili, kam sa chystáme, druhou trasou vybehli na Drieňok a tu nás vyše hodiny čakali v nevľúdnom počasí. Apropo - počasie. Predpovede študovaných meteorológov opäť nevyšli, nepršalo nám, ale na vrchole začalo strašne fúkať. Víchrica ohýbala ihličnaté stromy, vetrisko svišťal ako divý, ľahším jedincom sa takmer nedalo kráčať. Poschovávali sme sa do závetria, ujedáme si z prinesených zásob a upíjame nápoja z liečivého horca.
     Cesta nadol bola nemenej zaujímavá ako tá nahor. Rožkova a Žarnovická dolina vytvárajú miestami tiesňavy s bohatými bralnatými útvarmi, stenami a vežami. Okolo chát Cyklamen a Žarnovica prichádzame do osady Čremošné. Po vyše dvadsiatich prejdených kilometroch nám dobre padne trochu sa osviežiť v miestnej krčmičke. Posledným prekvapením je, že tu čapujú - a teraz možno nebudete veriť - čučoriedkové pivo. Takmer celý rok sa napchávame čerstvými čučoriedkami v bobuľovitom tvare, ale že sa tieto chutné plody môžu použiť aj ako príchuť do piva, to nikoho z nás nenapadlo. Náš 14. tohtoročný autobusový zájazd sa teda vydaril - ako vysokou účasťou, tak i zaujímavými prírodnými úkazmi, s ktorými sme sa na výlete vo Veľkej Fatre stretli.

 Ľubo Mazán, Tempo, 18.11.2008

Horci si zopakovali Kremnické vrchy

    
     Kým pred piatimi rokmi turisti z TK Horec prešli po Kremnických vrchoch vyše 30 kilometrov, tento rok bola naplánovaná o tretinu kratšia trasa. Takmer päťdesiatka účastníkov zažila v strede októbra peknú jesennú prechádzku. Z Horného Harmanca viedol k Harmaneckej jaskyni strmý lesný chodník, miestami zakrivený do serpentín. Chránený prírodný výtvor Harmanecká jaskyňa, kam sme sa vyštverali, má chodby dlhé 2100 metrov. Tie skrývajú snehobielu kvapľovú výzdobu, je tu viacero jazierok a rozsiahlych dómov. Jaskyňu však otvárali až o desiatej, navyše ani cena vstupu 170 korún nebola pre každého lákavá. Z vyhliadky sme si pofotili protiľahlý hrebeň Veľkej Fatry s vysielačom na vrchu Krížna, v diaľke sme zazreli aj nedávno zdolanú Prašivú. Cez menej výrazné kopce ako Kotolnica, Vápenica a Tabla sa dostávame na Vyhnátovú. Cestou oberáme černice, ochutnávame plody tisa. Na Vyhnátovej sa tlačí nejako veľa turistov. Nie sú to len naši. Aj KST Otlak z Nitrianskeho Rudna si na dnešný deň naplánoval túru v Kremnických vrchoch. Priateľski sme sa zvítali, porozprávali sa o svojich úspechoch a plánoch, vymenili si účastnícke listy a obdarovali sa zopár centilitrami liehovín.
     Ďalším míľnikom na našej trase bol Tunel - technická pamiatka zo 16. storočia. Je to umelo vykopaný tunel v hlavnom hrebeni, ktorým viedla Zlatá cesta spájajúca Kremnicu s Banskou Bystricou. Tunel uľahčoval cestu baníkom, obchodníkom, ale i vojvodcom.

Prešiel cezeň napríklad i rakúsky cisár Jozef II. Pri tuneli stretávame skupinku Maďarov. Snažili sa porozumieť vedľastojacej náučnej tabuli, nejako im to však nešlo. Nuž, kto odmieta učebnice so slovenskými zemepisnými názvami, nech sa potom nečuduje... Na západnej strane hrebeňa si všímame rozsiahly vyrúbaný a vyčistený svah. Buduje sa tu nová zjazdovka. To už pomaly prichádzame do rekreačného strediska Skalka. I tu sa ostošesť buduje, zľava nás vítajú rozostavané hotely, sprava stožiare pre nové vleky. Nad tým všetkým čnie do 300-metrovej výšky známy televízny vysielač. Tu na Skalke si dávame dlhý oddych. Zdolali sme 1000-metrové prevýšenie, doprajeme si teda na chate Limba poriadne občerstvenie. Kusom "žvanca" nepohrdla ani sučka Gina, ktorá dnes s nami nabehala hádam aj dvojnásobnú trasu. Tu pobehla dopredu, vrátila sa k svojej panej, tu čosi oňuchala, zase odbehla... Nebolo by od veci porozmýšľať nad udelením čestného členstva v klube. Zo Skalky pokračujeme smerom na Bystrické sedlo. Z neho si môžeme na zostup k Chate nad Králikmi vybrať buď strmý a šmykľavý lesný chodník alebo starý skokanský mostík. Jeho drevená zjazdovka bola samozrejme poškodená, ale kovové schody zub času zatiaľ ohlodať nestihol. Po nich pohodlne schádzame k chate a odtiaľ k parkovisku s naším pohyblivým príbytkom.

 Ľubo Mazán, Tempo, 27.10.2008

Poľana - najdlhšia túra Horca

    
     Koncom septembra sa uskutočnila najdlhšia túra v histórii turistického klubu Horec. 37-kilometrovú trasu po Veporských  vrchoch s výstupom na Poľanu absolvovalo 40 zdatných horcov a horčíc. Zo sedla Tlstý javor, nachádzajúceho sa za podpolianskou obcou Hriňová, stúpame na výhľadový kopec Zákľuky. Po našej pravej strane sa nachádza známy Dobročský prales. Tmavé chmáry síce neveštia slnečné počasie s poletujúcim babím letom, avšak výhľad z lúčnatého vrcholu Zákľuk stál zato. Hlavne na severe sme mohli obdivovať zasnežené vrcholky Nízkych Tatier. Po klesnutí do doliny balansujeme cez zničený kovový most po úzkych profiloch na druhú stranu Čierneho potoka. Studnička Kyslá voda je síce naplnená nejakou kvapalinou, ale povlak na povrchu nás od ochutnávky veru odrádza. Kúsok za ňou nedávali pozor traja mladší turisti a i vďaka nejasnému značeniu odbočili na nesprávnu cestičku. Dva kilometre do neznáma, dva zase naspäť - a potom čo najrýchlejšie dohnať hlavnú skupinu. Veľmi peknou časťou bola rezervácia Havranie skaly, v ktorej sú skalné steny a kamene obrastené machom, riasami a lišajníkmi. Predierajúc sa cez konáre a popadané stromy sme sa cítili ako v pralese. Nad Betónkou, kadiaľ prechádza štrková lesná cesta, počujeme v lese ručanie jeleňa. K nemu sa svojím ručaním pridáva i niekoľko našich turistov. Žeby sa takýmto netradičným spôsobom chceli pochváliť svojimi parohmi?
     Prichádzame do sedla Jasenová. Je to významná križovatka turistických chodníkov. Samotné sedlo je zalesnené, teda bez výhľadov, kúsok ďalej však odbiehame k trom vyhliadkam.

Hlavne tá, ktorá naše zraky nasmerovala dnu do krátera, bola veľmi zaujímavá. Poľana je totiž najvyššie sopečné pohorie na Slovensku. Stratovulkán, ktorý kedysi pred miliónmi rokov vybuchol, vytvoril niekoľkokilometrový okrúhly kráter. Ten je síce dnes zarastený lesmi a kríkmi, dá sa však doteraz rozoznať a vytvára kotlovitú priehlbinu, tzv. kalderu. Zvyšky stuhnutých lávových prúdov poznáme ako maloplošné chránené skalnaté územia. Cez dva menej výrazné vrcholy konečne prichádzame na samotnú Poľanu. Čučoriedky sú už kyslé, a tak jediný tvor, ktorý ich s chuťou požieral, bola vypasená myš. Výdatný oddych sme si dopriali v obrovskom horskom hoteli Poľana. V rekreačnom stredisku sa nachádza i lyžiarsky vlek so zjazdovkou a bežeckými traťami. Posledným úkazom, ktorý nám dnes príroda ponúkla, bol vodopád Bystré. Chránený prírodný výtvor má výšku 23 metrov a je tvorený prepadom Bystrého potoka cez skalnú andezitovú stenu. Samotný vodopád sa prekonáva niekoľkými kovovými rebríkmi a výhľadovou plošinou.
     Okolo siedmej hodiny sa všetci schádzame v osade Bystré pri autobuse. Prišli aj zablúdenci a už nám nič nebráni, aby sme čo najrýchlejšie uháňali domov, nech mimomestskí turisti postíhajú svoje spoje. 11-hodinová túra s 1050-metrovým prevýšením a skutočne rekordnou dĺžkou prirodzene spôsobili účastníkom miernu únavu, a tak sa pri návrate žiaden spev neozýval. (Akoby sa aj mohol, keď Zlatica bola na krštení?)

 Ľubo Mazán, Tempo, 6.10.2008

Dvojdňový pobyt horcov na Orave

    
     6. a 7. septembra sa horci vybrali na dvojdňový výlet na Oravu. Počasie bolo fantastické už od sobotného rána a tak naše vibramy, ktoré štartovali pri roháčskej chate Zverovka, mohli kráčať po slnkom zaliatych lúkach. Potom sa na chvíľu vnárame do ihličnatého lesa a strmým chodníkom Teplého žľabu stúpame až do sedla pod Osobitou. Vápencový vrch a zároveň prírodnú rezerváciu Osobitá sme však navštíviť nemohli, pretože turistický chodník bol kvôli ochrane prírody uzavretý. Veľká škoda, výhľad by bol určite nádherný. Povesť vraví, že sa tu kedysi schádzali zbojníci, ktorí tu zvykli zapaľovať vatry. Na severnej strane je zase medvedie teritórium. Po oddychu sa poberáme lesom, kosodrevinou i lúkami na hraničný vrchol Lúčna. Z lesných plodov nám okrem stoviek červených plávok lemujú cestu kríky s čučoriedkami, černicami a brusnicami. Kruhový výhľad z Lúčnej nám ukázal celý hrebeň Roháčov, Západné a Poľské Tatry. Stretáme tu veľa Poliakov a niekoľko Čechov. Čo sme vystúpali, to musíme aj zísť. Veľmi strmým kamenistým chodníkom zostupujeme do Bobroveckého sedla. Tam nás privítal ďalší "optimistický" oznam. Chodník na vrch Bobrovec je taktiež uzavretý. Zdá sa, že vo Vysokých Tatrách je vstup do tých najkrajších častí zakázaný. Pre koho potom tá príroda je, nevedno.
     Obchádzame teda nedotknuteľný kopec a po zostupe do sedla Umrlá pokračujeme po červenej značke do dolnej časti Juráňovej doliny nazývanej Tiesňavy. Je to národná prírodná rezervácia a patrí k najkrajším tiesňavám na Slovensku. Pripomína Diery v Malej Fatre alebo Prosiecku dolinu. Náučný chodník je miestami vytesaný do vápenca a prechod umožňujú iba drevené rebríky. Na dne rokliny tečie priezračný horský potok, ktorý tvorí menšie vodopádiky, kotly a jazierka. Nádherný záver dnešného dňa.

Poslednou drevenou lávkou vychádzame z tiesňavy na lúku a dostávame sa do dedinky Oravice. Tam došli i štyria zdatnejší turisti, ktorí si trasu predĺžili o výstup na Smutné sedlo, Plačlivé a Ostrý roháč. Ubytovávame sa na chate Lux a po 19-kilometrovej túre lejeme do seba jedno pivo za druhým. Oravice sú známe minerálnymi prameňmi a dvoma termálnymi kúpaliskami. Kto chcel, vymáčal sa v 30-stupňovom alebo v 35-stupňovom bazéne, iní dali prednosť obrovskému tobogánu. Raritou bol i 40-členný ruský dychový orchester, ktorý svoje umenie predvádzal priamo pred vchodom na kúpalisko. Večer na chate pokračoval diskotékou. Ani náročnejšia túra s 800-metrovým prevýšením neodradila horcov, aby si v závere dňa nezatancovali či už na diskotékové alebo na ľudové skladby.

 Ľubo Mazán, Tempo, 16.9.2008

Náročný výstup Horca na Prašivú

    
     Na august si turistický klub Horec naplánoval okrem Slavkovského štítu vo Vysokých Tatrách i prechod hlavným hrebeňom Nízkych Tatier. Vybral si zatiaľ nenavštívenú západnú časť s dominantným úsekom Prašivá. Z Donovalov, ktoré rýchlou zástavbou menia ráz z horského strediska na panelové sídlisko, sme sa vyše štyridsiati vybrali na náš 24-kilometrový pochod po červenej značke s názvom Cesta hrdinov SNP. So svojou fľaštičkou fernetu nechýbal ani maskot nášho klubu 77-ročný Ľudvík Haviar. Prechádzajúc cez nevýrazný kopec Kečka vystupujeme na vrch Kozí chrbát. Je to chránená prírodná rezervácia s ochranou vysokohorského javorového lesa a starých jedincov klenu. Cestu kúsok za vrcholom nám prekrížil menší slepúch, ktorý sa vyhrieval priamo na turistickom chodníku. Prvý dlhší oddych s prestávkou na kŕmenie sme si dali v Hiadeľskom sedle. Známa zníženina a križovatka turistických ciest oddeľuje Nízke Tatry od Starohorských vrchov, ktorými sme sa plazili doteraz. Prestávka bola potrebná aj preto, že nás čakal veľmi strmý a pre niekoho až nepríjemný výstup štrkovým chodníkom na Prašivú. Okrem názvu kopca je to aj časť hlavného hrebeňa, rozsiahly hôľnatý reliéf s riedkym porastom kosodreviny. Okrem zakrpatených borovíc nám cestu lemovalo veľké množstvo čučoriedok, brusníc a malín.

Potešili nás i obrovské trsy modrého horca luskáčovitého, kvetu, ktorý má dôstojné miesto aj v znaku nášho klubu. Prejedení lesnými plodmi prechádzame nevýrazným kopcom Prašivá na najvyšší bod dnešnej túry - 1753-metrovú Veľkú Chochuľu. Strmý stupák a rôzna výkonnosť účastníkov spôsobila, že medzi prvými a poslednými, ktorí na vrchol došli, bol vyše hodinový rozdiel. Nevadí, času bolo dosť, tak sme sa všetci svorne počkali. Polojasné počasie umožnilo pekný kruhový výhľad na mnohé slovenské pohoria ako Veľká Fatra, Choč a v diaľke sme dokonca rozoznali hrebeň nášho Vtáčnika. Negatívne na nás zapôsobili viaceré zničené alebo odhnité smerovníky, ktorých informačné tabule sa váľali po zemi. Ani vrcholovú knihu sme na Veľkej Chochuli nenašli. O národný park by malo byť postarané naozaj lepšie. Pokračujúc po červenej magistrále sa dostávame do sedla pod Skalkou a odtiaľ popri potoku strmo zostupujeme do rázovitej obce Liptovská Lúžna. V krčme sa spoznávame s dvoma turistami, oboznamujeme ich s naším klubom a berieme ich do Martina. V autobuse sa síce nespievalo (chýbala Zlatica), ale dobrá nálada vládla až do Partizánskeho, kam príjemne unavení a obohatení krásou tatranskej prírody prichádzame v podvečerných hodinách.

 Ľubo Mazán, Tempo, 2.9.2008

Letná túra vo Vysokých Tatrách

    
     Deň po zatmení Slnka bolo nad slnko jasnejšie, že túra horcov vo Vysokých Tatrách bude v znamení krásneho počasia. Už ráno pred piatou nás vítalo jasné nebo a teplota 22 stupňov. A k tomu ešte poznatok, že tretíkrát po sebe ide na zájazd 48 ľudí. V Starom Smokovci nás trochu zdržal štart cyklistických pretekov okolo Tatier, ktorý si vyžiadal dočasné uzavretie cesty, ale potom sme sa už rozbehli v ústrety kopcom, plesám a vodopádom. Väčšina účastníkov sa vydala po modrej značke na Slavkovský štít. Asi v strede trasy sa nachádza Slavkovská vyhliadka. Je to bod, odkiaľ je výhľad do Malej a Veľkej Studenej doliny. Pôvodný názov vyhliadky bol Maximiliánka po Maximiliánovi Weiszovi, zakladateľovi turistického chodníka na Slavkovský štít. Po tri a pol hodinovom šľapaní sa horci pomaly dostávali na 2452-metrový Slavkovský štít. Jednotvárne stúpanie im trochu rozptýlilo stretnutie s tromi kamzíkmi. Počasie na vrchole umožnilo panoramatický výhľad na hlavné vrcholy Vysokých Tatier.

Druhá skupina po návšteve vodopádov nad Hrebienkom vyšla Malou Studenou dolinou na Téryho chatu. Okolo nej sa vlnila hladina piatich Spišských plies. Po menšom oddychu a vypití bylinkového nosičského čaju pokračovali tri ženy a traja muži na Priečne sedlo. Cestou taktiež stretli kamzíka, ktorý sa v teplom letnom dni schladzoval vyvaľovaním v snehovom poli. Pomocou reťazí sa horci vyštverali do úzkeho skalnatého sedla. Tam sa im odkryl výhľad na Slavkovský štít, kde sa práve nachádzala hlavná skupina turistov z Partizánskeho. Kratší pobyt v sedle, fotografie na pamiatku a o hodinku už lepili samolepku klubu na Zbojníckej chate. Napokon sa Veľkou Studenou dolinou popri Dlhom a Vareškovom plese dostali späť na Hrebienok. Niekto využil pre návrat do Smokovca lanovku, niekto kolobežku, našli sa i pešiaci. Dobrá nálada vládla aj počas cesty domov, kedy v autobuse znelo z hrdiel turistov množstvo známych piesní.

 Ľubo Mazán, Tempo, 11.8.2008

V malofatranskom národnom parku

    
     Opäť nás bolo 48, teda plný autobus. Tentoraz sme zavítali do Malej Fatry, kde sme sa orientovali na jej hlavný hrebeň. Na ten sa však bolo treba nejako dostať. Lanovky a iné výdobytky civilizácie sú určené pre sviatočných turistov, horcom by nejaké 1600-metrové prevýšenie nemalo robiť väčšie problémy. Vyšľapali sme hneď zrána popri vleku na chatu pod Kľačianskou Magurou. Po ceste sme sa napchávali veľkými čučoriedkami, čím sme uchránili medvede pred prežieraním sa. Na chate viacerí zaliali lesné plody pivom, nasledovalo zoznámenie sa s chatárom a so štvornohým hnuteľným majetkom. Po nakŕmení mačky klobásou, šunkou, ale i napolitánkami s dvojitou náplňou sa poberáme na Kľačiansku Maguru a odtiaľ na Suchý. Prvý výhľadový bod nám ponúka zaujímavé kruhové pohľady na fatranský hrebeň končiaci Malým Kriváňom, v diaľke na obzore spoznávame Martinské hole, Babiu horu alebo Pilsko - hraničný kopec naplánovaný na tohtoročnú jeseň.  Vo vzduchu sa vznášalo niekoľko sokolov, neustále sledovali pohyb v tráve. Kým my, ľudia, sme sa nadžgávali chlebom so zabudovanou salámou, dravcov čakal teplý obed. Vrch Suchý už leží na červenej značke, ktorá vedie celým hlavným hrebeňom Malej Fatry.

Kľukato a vlnito prechádzame cez Biele skaly, Stratenec a niekoľko sediel, až sa strmým stúpaním dostávame na Malý Kriváň. Počas slnečnej a teplej júlovej soboty by sa určite išlo ťažšie, keby nás neovieval čerstvý, miestami nárazový vietor. Torzo akéhosi pomníka na Kriváni nám poslúžilo ako bod, okolo ktorého sme sa zhromaždili pri robení vrcholovej fotografie. Potešili sme sa pohľadmi na Rozsutce, Stoh a Chleb. Ešte nás čakal hodinový výstup cez Pekelník na najvyšší vrch Malej Fatry, 1709-metrov vysoký Veľký Kriváň. Keďže i tu dosť fúkalo, poschovávali sme sa kde-kade do závetrí a pozorovali premávajúcu novú lanovku, ktorá z Vrátnej doliny vyvážala ľudí do Snílovského sedla. Ďalší dlhší oddych s občerstvením nám poskytla chata pod Chlebom. Nakoniec popri vleku schádzame strmo dole do rekreačnej oblasti Trusalová. Ako by to bolo, aby v národnom parku chýbali motorkári? V snahe vyhnúť sa drzým turistom, čo zabrali celú šírku chodníka, obiehali nás priamo cez čučoriedkové pole. Krásna, ale náročná túra a návšteva niekoľkých rezervácií poskytli päťdesiatke horcov nevšedný aktívny odpočinok, aký by v preľudnenom meste nenašli.

 Ľubo Mazán, Tempo, 28.7.2008

Turisti v raji

    
     Presne v deň letného slnovratu sa 48 horcov po prvýkrát vybralo do Slovenského raja. Za krásneho letného počasia začali svoje potulky po národnom parku jednou z najkrajších tiesňav Suchá Belá. Z turistického centra Podlesok sa vydali po zelenej značke najprv suchou časťou rokliny. Potok sa tu stráca v ponore, po povrchu tečie až v zadnej časti. Tam na uľahčenie chôdze treba použiť vodorovné drevené rebríky. Tiesňava zrazu končí skalou a bez pomôcok by bola neprechodná. Ďalej sa dá ísť iba po zvislých kovových rebríkoch, mostíkoch a lavičkách. Pocit istoty a bezpečia ešte zvyšujú skoby a laná. Obdivujeme miskový vodopád s nádhernými krútňavovými hrncami vymletými vodou, 15-metrový okienkový vodopád, korýtkový a bočný vodopád. Prechádzame pralesovitými úsekmi s popadanými brvnami a vyvrátenými koreňmi. Posledným rebríkom sa dostávame nad vodopád Kaskády a potom už len po potoku kráčame hornou časťou rokliny ku križovatke turistických ciest. Ďalšou tiesňavou, ktorú sme si nemohli nechať ujsť, bol Malý Kyseľ.

Je to jediná sprístupnená časť z kedysi vyhoreného Kyseľa. Rozsiahly požiar premenil vápenec na pálené vápno a dážď zase na hasené. Táto prírodná katastrofa spôsobila, že celé desiatky rokov je roklina Kyseľ uzatvorená a absolvovať sa dá len jeden menší okruh. Pri prekonávaní hrdzavých stupačiek v skale nad potokom niektorým turistkám veru nebolo všetko jedno. Iným sa kaňon zase tak páčil, že si ho prešli dvakrát po sebe. Vytúžený oddych a občerstvenie si horci dopriali na Kláštorisku. Po prezretí si zrúcaniny kartuziánskeho kláštora z 13. storočia sme zišli k riečke Hornád a absolvovali sme atraktívnu trasu Prielom Hornádu. Prechádzame niekoľkými lanovými mostíkmi a lávkami, balansujeme na stupačkách a skobách nahnutí nad vodným tokom. Po 15 kilometroch v roklinách a tiesňavach sa vraciame späť na Podlesok. Zaslúžené občerstvenie a veselá nálada v autobuse pri starších českých pesničkách ukončili túto atraktívnu a scenericky veľmi peknú akciu.

 Ľubo Mazán, Tempo, 30.6.2008

Horci na rakúskych dvojtisícovkách

    
     Rakúske pohorie Schneeberg sa nachádza približne 100 kilometrov od Viedne a vyskytujú sa v ňom okrem lákavých roklín a niekoľkých horských chát aj dva dvetisícmetrové vrcholy. Práve tie boli v pláne turistického klubu Horec, ktorý posledné roky zaraďuje do svojho programu aj akcie v horstvách okolitých štátov. Či už sú to Čechy, Poľsko, teraz Rakúsko a chystá sa aj Maďarsko.
     Poslednú májovú sobotu už o tretej v noci nasával moderný autobus prvých horcov, aby o deviatej hodine boli na mieste a mohli vyštartovať na jednu z najťažších túr v histórii klubu. K turistom sa pripojilo aj ich osem kamarátov, ktorí zadarmo stanovali v neďalekom kempe, a tak cez drevený mostík - akúsi vstupnú bránu do Schneebergu - prešlo spolu 57 slovenských turistov. Po chvíli sa vnárame do krásnej rokliny Weichtalklamm pripomínajúcu našu Prosiecku dolinu. Viaceré úseky boli zaistené rebríkmi a reťazami. Úzky chodník medzi skalami, občasné jaskynky, pramene studenej vody, miesto s večným snehom, pováľané brvná... A stále len hore a hore. Po zdolaní 800-metrového prevýšenia sme sa dostali k chate Kienthaller Huette. Nad ňou sa týči skalná veža Turmstein. Tí odvážnejší neváhali a po reťaziach a skobách sa vyšplhali až na vrchol. Výhľad na okolité dvojtisícovky pokryté snehovými jazykmi bol mierne zastretý oparom, ale aj tak sa bolo na čo pozerať. Po oddychu pokračujeme najprv lesom a potom otvoreným terénom ďalej. Čaká nás ďalších 700 výškových metrov, aby sme mohli povedať, že vyššie sa už ísť nedá. Ocitáme sa na 2076-metrovom Klosterwappene. Niektorí dorazili skôr, iní neskôr, ale nakoniec na vrchole stál i 77-ročný pán Haviar a 130-kilový Ľubo Žatko. Nad nami lietali vetrone (iste účastníci bielických majstrovstiev Slovenska), v povetrí sa mihli čierne krkavce a my sme sa vyhrievali na jarnom slnku.

Počas poriadneho oddychu na chate Fischer Huette niektorí z nás ochutnali aj rakúske pivo za tri eurá a polievku za štyri, iní dali prednosť prineseným klobásam. Čakal nás ešte ľahký výstúp na ďalšiu dvojtisícovku Kaiserstein, ktorá sa nachádza priamo nad chatou. To sme ešte netušili, aká náročná bude cesta nadol. Schádzame totiž prudko dole nepríjemným štrkovým chodníkom. Šmýka sa nám, ideme veľmi opatrne, navzájom si pomáhame, chytáme sa natiahnutých lán... Všade okolo skaly a štrk. Po nekonečnom dvojhodinovom zostupe si konečne môžeme oddýchnuť na lúke pri ďalšej chate, kde sa nachádza i salaš s pasúcimi sa Milkami. Raritou rakúskej siete turistických chodníkov je prevládajúca červená farba. Červené značky sú všade, čo občas sťažuje orientáciu. Prídete na križovatku a z nej sa na všetky svetové strany rozbiehajú štyri červené chodníky. I kvôli tomuto faktu si niekto trasu trochu predĺžil, napokon však všetci došli lesnou cestou k autobusu, ktorý nás čakal v dedinke Klostertaler. Miestny potok akoby nám z neba spadol. Nebolo turistu, ktorý by si v ňom nepoumýval a neschladil svoje vo wibramách udusené chodidlá. Ak v ňom bol pred naším príchodom nejaký život, teraz už ťažko.
     Nádherná, i keď veľmi náročná túra, slnečné počasie, zaujímavá príroda, rokliny s rebríkmi, pohľad z dvoch dvojtisícoviek - to všetko zažila šestdesiatka horcov na svojej prvej oficiálnej akcii v Rakúsku. Už teraz vieme, že o rok sa tam znovu vrátime. I keď unavení a možno aj nevyspatí, cestou domov zneli z našich hrdiel slovenské ľudové piesne a utíchli až o jedenástej večer, kedy autobus bezpečne dorazil do rodného mesta.

 Ľubo Mazán, Tempo, 9.6.2008

Odvážni horci opäť zlaňovali

    
     Po dvojročnej prestávke zorganizoval turistický klub Horec kurz lezenia a zlaňovania skál Brálie. Na akciu, ktorá sa konala počas krásnej májovej soboty, postupne prišlo až 37 záujemcov. Niektorí peši po hrádzi, iní na bicykloch, inštruktori zlaňovania si pomôcky priviezli autom. Na strmej ceste ku skalám sa to len tak mihotalo zelenými jašteričkami a ukázal sa nám i jeden slepúch s modrými škvrnami. Okolo deviatej hodiny už bolo všetko pripravené, laná natiahnuté, takže šplhanie a zlaňovanie mohlo začať. Lezenie rôzne náročných ciest si okrem dospelých mužov a žien vyskúšali aj deti, napríklad 9-ročná Laurika a 10-ročná Deniska.

Zdola ich zabezpečovali horci s absolvovaným horolezeckým kurzom: Dušan a Lukáš Borik, Peťo Magdolén a Rudo Španko. Po niekoľkohodinovom pobyte na skalách sme po skupinkách vystúpili na Veľký vrch. Prírodná rezervácia bola porastená stepnou trávou kavyľom, množstvom materiny dúšky, klinčekmi a nevädzou. Objavili sme i vzácneho pavúka stepníka červeného. Na vrchole 456-metrového kopca s krásnym výhľadom prišiel na rad výdatný oddych a po ňom nenáročné loptové hry. Deti si polozili po stromoch, dospelí fotografovali rozkvitnutú prírodu. Zopár horcov namiesto zlaňovania navštívilo vzdialenejší Drieňový vrch.

 Ľubo Mazán, Tempo, 26.5.2008

Dva hrady v Súľovských skalách

    
     Až 63 záujemcov sa zúčastnilo prvú májovú sobotu nádhernej jarnej túry Súľovské skaly. Turistický klub Horec sa do tejto prírodnej rezervácie vrátil po ôsmych rokoch, aby okrem množstva skalných veží, ihiel a homolí navštívil aj dve malebné zrúcaniny hradov. Väčšina turistov sa z dedinky Súľov vydala po červenej značke popri skalných útvaroch Smrčok, Sova a Sovička. Menšina putovala po zelenom náučnom chodníku, ktorý milovníkov prírody zaviedol ku Gotickej bráne. Je to jeden z najkrajších skalných výtvorov, ktorý má výšku 13 metrov. Červení i zelení pešiaci sa napokon stretli na zrúcanine hradu Súľov. Po 600 rokoch z neho nezostalo veľa - pár múrov a úzke okno, cez ktoré bolo treba vyliezť na horné poschodie. Z najvyššie položenej časti však bol prekrásny kruhový výhľad, ktorý sme si i vďaka slnečnému počasiu naozaj vychutnali. Chodník opradený zábradlím ďalej viedol na Indiánsku lúku a pokračoval popod viaceré skalné zoskupenia ako Brada, Mních, Jašterička či Trojzubec.

Cestou si všímame odkvitnuté poniklece, prvosienku malú, množstvo fialiek a niektoré chránené druhy kvetov. Dostávame sa do sedla Roháč-Čiakov. Iba päť minút nižšie sa nachádza najväčší skalný otvor na Slovensku - Obrovská brána. Spolu s klenbou má výšku 30 metrov, takže človek si pri nej pripadá ako mravec. Po dôkladnom nafotení brány z jednej i z druhej strany sa už zberáme k poslednej zaujímavosti dnešnej túry - k Hričovskému hradu. Nádherné ruiny s množstvom otvorov, vysokých múrov, veží a oblúkov nás zamestnali takmer hodinu. Nebolo sa kam ponáhľať, pretože dnešná trasa s dĺžkou 15 kilometrov a neveľkým prevýšením sa dala prekonať za pár hodín. Niektorí rýchlejší horci si stihli navyše pozrieť aj 60-metrov dlhú Šarkaniu dieru a Hlbocký vodopád. Prechodom cez rozsiahlu lúku sme zišli do Hričovského Podhradia, kde pri oslave okrúhlych narodenín jednej našej členky zaujímavá a na prírodné krásy bohatá túra skončila.

Ľubo Mazán, Tempo, 12.5.2008

Deň s Horcom skončil pri guláši

    
     Významná a očakávaná akcia turistického klubu Deň s Horcom sa oproti pôvodnému plánu presunula o týždeň. Počasie sme však nevystihli. V nevľúdnej aprílovej sobote s prehánkami, hmlou a vetrom sa 36 turistov vydalo z Kamenca pod Vtáčnikom neznačkovanou trasou spoznávať pohorie Vtáčnik. Hneď na úvod sme vhupli do národnej prírodnej rezervácie Veľká skala. Tá je známa sopečnými bralami, vežovými útvarmi a početnými kamennými moriami. Počas výstupu na Lackov vrch a Veľkú skalu sme si mohli vychutnať množstvo bizarných skalných útvarov, suťové kužele a andezitové steny. Divoká príroda s reliktnou borovicou pôsobí nedotknuto a tajomne. Cez cestu nám prebehli tri srnky a jedna líška s krásnym chvostom. Dostávame sa až k rozsiahlemu skalnému mestu Dvanásť apoštolov. Kamenné bloky vidno aj zdola z Bystričianskej doliny, my ich však máme priamo pod nohami. Kúsok ďalej stretávame chránenú salamandru škvrnitú, ktorá sa pred našimi fotoaparátmi snažila skryť pod kameň. Cez veľký brezový háj, ba priam les sa dostávame do ďalšej prírodnej rezervácie a vystupujeme na jej centrálny vrch Buchlov. Tam na nás nečakane čakal oddychujúci poštový holub, i s krúžkom na pravej nôžke. Aj napriek silnému vetru si nenecháme ujsť kruhové výhľady zo skaly.

Zapisujeme sa do vrcholovej knihy a úzkou puklinou medzi dvoma bralami schádzame na Zadnú lúku. Po oddychu sa delíme na skupinky a tá zdatnejšia sa štverá na ďalšiu vyhliadkovú skalu Balatom. Na Rúbanom vrchu, kde sa napájame na Ponitriansku magistrálu, vládne ešte sneh a vrchol Vtáčnika býva obsypaný snehom ešte aj počas mája. Strmou neznačkovanou cestou sa púšťame k cieľu dnešnej 18-kilometrovej túry. Prechádzame zdevastovaným lesom, kde sa ťažba dreva vykonáva skutočne barbarským spôsobom. Rozrytá pôda, na zemi spúšť konárov, všade bahno zmiešané so štrkom, voľne pohodené časti lesných strojov... Rýchlo odtiaľ preč do príjemného prostredia chaty Medika, kde nás už čaká vykúrená jedáleň a výborný guláš z troch druhov mäsa. Tri tucty nás pešiakov sa na chate stretáva s ôsmimi cyklistami patriacimi do našej cyklosekcie, ktorí na kolesách prejazdili asi 50 kilometrov. Spolu s ďalšími horcami absolvujúcimi skrátený variant trasy sa pri jeleňom guláši zišlo celkom 57 turistov. Vydarenú akciu s množstvom prírodných krás nám trochu pokazilo iba počasie a pohľad na necitlivé ľudské zásahy do prírody.

Ľubo Mazán, Tempo, 28.4.2008

Upršaný výstup na Bradlo

    
     Až 57 záujemcov sa koncom marca zúčastnilo s turistickým klubom Horec výletu na Bradlo. Keďže v autobuse by toľkým turistom bolo tesno, do Brezovej pod Bradlom sa vybrali aj dve autá. Už počas výstupu po Štefánikovej magistrále začali padať prvé kvapky a hore sa ojedinelé kvapky premenili na poriadny lejak. 543-metrovému vrcholu Bradlo dominuje mohyla M. R. Štefánika. Štefánik - uctievaný i zatracovaný politik - nebol iba astronóm, cestovateľ, letec, generál, vedec a filozof, ale aj zdatný turista. Niekoľkokrát vystúpil na Mont Blanc, väčšinou kvôli pozorovaniu zatmenia Slnka. Mohyla na jeho pamiatku bola postavená v roku 1928 podľa návrhu architekta Dušana Jurkoviča. V daždivom počasí sa však nedalo nadchýnať ani očakávanými výhľadmi, ani príliš dlho pobehovať po architektonickom skvoste vybudovanom z travertínu. Keďže ani horská chata pod kopcom nebola otvorená, ďalší program pokračoval v Košariskách. Cestou do dediny nám pred nohami kľučkoval vyplašený zajko a zazreli sme i menšiu srnku.

Rodný dom Štefánika slúžiaci i ako múzeum bolo zatvorené, sušili a ohrievali sme sa teda v miestnej reštaurácii. Kto nemal chuť na vyprážaný syr, mohol si s láskavým dovolením čašníčky vytiahnuť svoj chlieb so slaninou alebo salámou a naplniť tak tráviaci trakt vlastnoručne pripraveným pokrmom. Pitný režim nám pomohol dodržiavať ovocný čaj alebo dobrý český Staropramen. Po prestávke sme na lesnej ceste ešte párkrát zmokli, zasypali nás i krúpy, a napokon sa predsa len ukázalo slnko. Mladšia generácia preskúmala posed s netradičnou železnou konštrukciou, klesajúc do mestečka stretávame voz ťahaný tmavým koníkom. Keď napršalo a uschlo, ocitli sme sa opäť v Brezovej. V predajni sudového vína, kde sme spravili nezanedbateľnú tržbu, sa predavačka zaujímala, kto sme a odkiaľ prichádzame. Keď počula slovo Partizánske, potešila sa. Vraj naše mesto pozná, pretože tam kedysi chodievala hrať zápasy v hádzanej. Poslednou cikpauzou a občerstvovacou zastávkou bol bufet na Havrane.

Ľubo Mazán, Tempo, 7.4.2008

Na Temešskej skale

    
     Presne na Deň žien si turisti z turistického klubu Horec naplánovali prechod hrebeňom Malej Magury. Keďže pesimistická predpoveď počasia ako obyčajne nevyšla, mohlo sa 44 účastníkov tešiť zo slnečnej marcovej soboty. (Za čo sú tie televízne rosničky vôbec platené?) Z osady Temeš sme sa prudkým chodníkom takmer bez prestávky vyšplhali na Temešskú skalu. Tá sa nachádza v prírodnej rezervácii s ochranou vzácnych druhov rastlín a živočíchov. Kto si chcel po zime oprášiť svoje lezecké schopnosti, nešiel po značkovanom chodníku, ale dal prednosť lezeniu po menšej skalnej stene. Zvládli to nielen vytrénovaní horskí vlci, ale aj niekoľko žien a detí. Z Temešskej skaly je zaujímavý polkruhový výhľad na celú rudniansku dolinu, vidieť priehradu, novácke komíny a samozrejme Rokoš, Čierny vrch a Homôlku. Na druhej strane sme zazreli zakrivený Kľak. Škoda len, že príroda začiatkom marca ešte spala, takže žiadne zakvitnuté stráne neboli v dosahu. Okrem jedného krkavca sa nám tentoraz nepredviedli ani žiadne zvery. Ešteže sa túry zúčastnila so svojou majiteľkou Hankou aj fenka Džina, ktorá dôstojne reprezentovala zvieraciu ríšu. Za svoj turistický výkon bola podchvíľou odmeňovaná voňavými údenárskymi výrobkami. Jedine brokolicu, čo jej ponúkol akýsi vegetarián, mäsožravá "Gina" taktne odmietla a vrhla sa na ďalší kus salámy.

Vo vápencových skalách sa nachádzalo niekoľko menších jaskýň, do tej väčšej sme i nahliadli. Najvyšší funkcionár klubu Peter zablahoželal turistkám k ich sviatku a každú obdaroval drobnou sladkosťou. Stúpajúc na hlavný hrebeň Malej Magury stretávame prvé snehové fľaky, ktoré sa postupne menia na rozsiahle snehové polia. Jedno z nich pokrývalo i najvyšší bod pohoria - 1141-metrový vrchol s názvom Magura. Naň sme sa dostali na pravé poludnie. Okrem vrcholovej knihy si všímame i prístrešok, ktorý iste poskytol strechu nad hlavou nejednému trampovi. Niektoré ženy cítili na chodidlách od snehu nepríjemný chlad, na vrchole sme sa preto zdržali o dosť kratšie ako na Temešskej skale. Zvlneným terénom pokračujeme na Boškovie laz a cez rozľahlý brezový háj klesáme do Šútovského sedla. Odbočky od červeno značenej trasy vedú buď do Nitrianskeho Rudna, na Kanianku alebo k lyžiarskemu stredisku v Porube. Nám však dnes vyhovuje červená, ktorá nás paradoxne zaviedla ku kaplnke svätého Vendelína. V slovenskej histórii sa totiž červená sakrálnym stavbám vždy vyhýbala. Od kaplnky obkolesenej kmeňmi vypílených stromov to už nie je ďaleko na bojnický salaš Vígľaš, v ktorom sa pre horcov dnešná  20-kilometrová túra skončila.

Ľubo Mazán, Tempo, 17.3.2008

Horci v troch rezerváciách

    
     Kým pred tromi rokmi vládli koncom februára 10-stupňové mrazy, tento rok boli teploty o neuveriteľných 25 stupňov vyššie. Turistickému klubu Horec sa preto bez problémov podarilo naplniť, ba priam preplniť zájazdový autobus, a tak v ústrety novým zážitkom a prírodným krásam cestovalo až 55 turistov. Prvou zastávkou po štarte v Podlužanoch a strastiplnej ceste v zablatenom poli bolo posedenie pod chráneným prírodným výtvorom – takmer 300-ročným dubom. Podľa legendy mal pod ním postavený na začiatku 18. storočia svoj stan František Rákoczi. Ako sa na dub patrí, niektoré konáre mal ešte obalené hnedými vlnkovanými listami. O pár kilometrov neskôr už vnikáme do prírodnej rezervácie Ľútovský Drieňovec. Zvláštna príroda v Strážovských vrchoch "postavená" na vápencovom podloží pripomínala lesostep. Dostávame sa do Trebichavského sedla a neznačkovaným chodníkom prichádzame na vrch Kňaží stôl. Ten sa nachádza v ďalšej rezervácii s rovnomenným názvom. Zaujímavé vápencové skaly, územie s výskytom vzácnych rastlín a živočíchov, na vrchole stará i nová schránka s knihou - to všetko a ešte aj čosi naviac nás čakalo vo výške 640 metrov. Na dvojmetrovej tyči bol pripevnený plechový slovenský znak v národných farbách. Kým po príchode na výhľadový bod bola obloha zamračená a okolité horstvá neostré, okolo poludnia sa spoza oblakov predralo slnko a celú krajinu zaliali zlaté lúče. A tak sme mohli obdivovať Nitrické vrchy s Rokošom a Uhrovským hradom, kúsok vedľa sa belel Jankov vŕšok, vzadu

vytŕčal náš obľúbený Vtáčnik a zo vzdušnej vzdialenosti vyše 20 kilometrov sme mali možnosť uvidieť aj naše rodné mesto s typickým komínom a svietiacimi činžiakmi. Po výdatnom oddychu a zápise do novučičkej návštevnej knihy sa pomaly poberáme do tretej prírodnej rezervácie Udrina. Mohutné skalné útvary začínajú už v lese, vystupujú ponad stromy a končia vrcholovou plošinkou. Z nej je opäť fantastický výhľad nielen na Čierny vrch strážený televíznym vykrývačom, ale ak sme naše zraky nasmerovali aj trochu nižšie, v tráve sme mohli zbadať biele hlávky prvých jarných kvietkov. Kým nám prítomnosť snežienok priniesla radosť, pre istú 60-ročnú turistku znamenali smrť. Ako sme sa dozvedeli z rozprávania miestnych návštevníkov a nasvedčoval tomu aj krížik na vrchole, dôchodkyňa nedbala na zákaz trhania kvetov v chránenej oblasti a pri usilovnom zbere snežienok si nevšimla okraj skaly... Jej pád do hlbín sme si chceli uctiť desiatimi minútami ticha. Po dvoch minútach však pietny akt prerušili - ako inak - jedny netrpezlivé ženské ústa. Posledný úsek dnešnej stredne náročnej 17-kilometrovej trasy prechádzal sedlom Mely a časťou, kde víchrica vyvrátila niekoľko desiatok stromov aj s koreňmi. Pri ich preskakovaní či podliezaní sme sa občas cítili ako v pralese. Krásnu túru v krásnom slnečnom počasí sme ukončili pri kofole v Krásnej Vsi.

Ľubo Mazán, Tempo, 3.3.2008

Veselí horci na Inovci

    
     Ani pesimistická predpoveď počasia neodradila štyridsaťštyri optimisticky naladených horcov od prvého tohtoročného autobusového zájazdu, ktorého cieľom bol neďaleký Považský Inovec. Túru sme začali v Mníchovej Lehote, pokračujúc miernym stúpaním lesom po červenej značke. Počasie bolo celkom príjemné a žiadny avizovaný dážď nás zatiaľ neobťažoval. Veď aj tak vraj neexistuje zlé počasie, iba zle oblečený turista. Postupným naberaním výšky sa nám síce žiadne impozantné výhľady nenaskytli, ale príjemné posedenie ponúkla Chata pod Inovcom. Od nej sme pokračovali popod opustené lyžiarske vleky na 1042 metrov vysoký vrchol skrývajúci sa v hustej hmle. Po dosiahnutí cieľa sme si oddýchli, vytiahli jedlo, nápoje všetkých možných chutí a tiež sme zagratulovali našim dvom oslávencom. Deň predtým mala meniny Tatiana a polstoročné narodeniny oslávil náš kamarát a sponzor pri premietaniach a schôdzach Marián Habaj. Niet sa preto čo diviť, že všeobecná nálada stúpala geometrickým radom a ešte ju umocnilo druhé zastavenie na chate cestou naspäť.

To sa už ale začala napĺňať predpoveď počasia - najskôr padal hustý sneh a ten  postupne prešiel do dažďa. Aj v takomto nečase sme si neďaleko chodníka pozreli senník a kŕmidlá výborne zásobené všetkým, čo zvieratá v zime potrebujú, ale široko ďaleko sme žiadnu zver nevideli. Bol to však možno len dočasný stav spôsobený hlasitým prednesom ľudových piesní našej záverečnej skupinky tzv. "rozveseľovačov", ako ich nazvala jedna z okoloidúcich turistiek z Trenčína. Vraj sme boli veľmi podarení. Najpopulárnejšia pieseň amatérskej vokálnej skupiny bola "Na tú svätú Katarínu..." a hoci sa išlo dolu lesom, chlapci rozveseľovači  nôtili aj "Chodíme chodíme hore po dedine..." Vidno, že relativita platí nielen vo fyzike, ale aj na túrach.
     Do cieľa našej túry v Trenčianskom Jastrabí sme však prišli všetci v poriadku a načas.

Juraj Jenis, Tempo, 11.2.2008

Opäť veľmi úspešný rok pre TK HOREC

    
     Štvrtok od štvrtej sa knižničný klub mestskej knižnice začal pomaly zapĺňať. Na 17. januára si totiž turisti z Horca naplánovali svoju výročnú schôdzu. Tentoraz sa ich zišlo až 61 a jeden hosť. Predseda TK Peter Horváth privítal prítomných, otvoril schôdzu a oboznámil účastníkov s jej programom. Ľubo Mazán predniesol správu o činnosti klubu za uplynulý rok. Dozvedeli sme sa, že turistom sa podarilo zorganizovať všetkých 17 naplánovaných akcií, z toho až 13 autobusových zájazdov. K ďalším činnostiam patrila príprava Čertovho kotla na Ceste rozprávkovým lesom, decembrové premietanie fotografií a účasť na viacerých prezentáciách organizovaných inými klubmi (Aconcagua, Deň Medzihoria, Hory objektívom, Turistická zábava). V roku 2007 prešli horci vyše 300 kilometrov a na akciách sa zúčastnilo rekordných 827 milovníkov prírody. K najvydarenejším túram patril prechod Manínskou a Kostoleckou tiesňavou, prechod hrebeňom Otrhancov, výstup na Východnú Vysokú a návšteva poľského národného vrchu Giewontu. Scenericky najkrajšou túrou bol prechod Dierami a Tiesňavami v Malej Fatre. Jesenné počasie turistom neprialo a väčšina akcií prebiehala v hmle a daždi, čo znemožňovalo očakávané výhľady napríklad z Veľkej Rače alebo z Kubínskej hole. Autobus býval už niekoľko týždňov pred akciou vypredaný, čo je poučenie pre záujemcov aj na tento rok – jednoducho kto prv príde, ten prv melie. Počet členov dosiahol ku dňu výročnej schôdze hodnotu 95. Priamo na schôdzi sa do klubu prihlásilo ďalších 14 turistov a jedna členka odhlásila, takže v súčasnosti má TK Horec rekordných 108 členov.
     Zhodnotenie činnosti cyklosekcie a plán na tento rok prečítal predseda cyklooddielu Juraj Jenis. Prvá z ôsmich cyklotúr s názvom Jarné prebúdzanie sa uskutoční – ak to počasie dovolí – 15. marca

Po správe o hospodárení s financiami a stave majetku predniesol predseda klubu návrh plánu na rok 2008. Naplánovaných je 20 akcií, z toho 15 zájazdov. Turisti bez pripomienok plán schválili. Čaká nás teda Medvedia jaskyňa, Považský Inovec, Kňaží stôl, Malá Magura, Výstup na Bradlo, Súľovské skaly s dvoma hradmi, kurz zlaňovania, atraktívna vysokohorská turistika v Rakúsku – výstup na Schneeberg, Slovenský raj, hlavný hrebeň Malej Fatry, Slavkovský štít, Kozí chrbát a Prašivá, dvojdňový zájazd s výstupom na Bobrovec a Pilsko, vysoká divá Poľana, Kremnické vrchy s Harmaneckou jaskyňou, veľkofatranský Drieňok a hrady pohoria Tríbeč. Do výboru boli schválení tí istí členovia ako pred rokom a za predsedu si plénum zvolilo už po deviaty raz Petra Horvátha.
     V rámci odmenenia najaktívnejších turistov dostala voľný poukaz na zájazd Gabriela Janíková, ktorá v minulom roku vynechala iba jedinú akciu. Poukaz získali aj Matúš Borik a Jana Turčeková za úspešné riešenie internetovej súťaže Fotohádanka. Každý člen – ako je v klube zvykom – obdržal v rámci členského príspevku cédečko s fotografiami z akcií v roku 2007. Po skončení oficiálnej časti si turisti mohli prezrieť fotkami bohato zásobené kroniky, kúpiť si chýbajúce fotografie a posedieť pri oškvarkových pagáčikoch.

Všetkých členov i nečlenov pozývame na naše tohtoročné akcie. Je ich skutočne dosť, takže každý si určite niečo zaujímavé vyberie. Zoznam túr sa nachádza na stránke www.tkhorec.szm.sk.

Ľubo Mazán, Tempo, 28.1.2008

Medvedie stopy poblíž Medvedej jaskyne

    
     V druhú januárovú sobotu sa uskutočnila prvá tohtoročná akcia organizovaná TK Horec - Prechod Rokošským predhorím. Z Hradišťa sa presne 30 horcov vydalo dlhou dolinou Hradištnica najprv k partizánskym bunkrom a k pomníku padlých bojovníkov. Jožko Gahér, ktorý toto územie pozná ako svoju dlaň, informoval turistov o činnosti partizánskej skupiny v tejto lokalite a o oslavách výročí SNP, ktoré sa tu dlhé roky konali ako akési "tieňové" slávnosti k hlavnému programu na Jankovom vŕšku. Na konci doliny vyvierajú tri pramene výbornej pitnej vody, ktorou je zásobované mesto Partizánske. Po oddychu a menšej lekcii z histórie sme začali stúpať k Medvedej jaskyni. Zablatená cesta sa mení sa zasnežený chodník s 15 centimetrami mokrého snehu. Cestou sme si okrem množstva stôp srnčej a diviačej zveri všimli v snehu aj obrovské laby medveďa. Prichádzame k jaskyni, ktorú sa pred pár rokmi snažili sprístupňovať amatérski jaskyniari. Našli v nej kosti medveďov a losov. Po sprísnení zákona na ochranu prírody museli objavitelia práce zanechať, a preto i dnes bola jaskyňa zavretá. Oddýchli sme si aspoň v drevenej chatke s názvom "Ubytovňa majstrov" a spravili si spoločné fotografie na pekne upravenom priedomí. Posledné stúpanie nás doviedlo na Kňažinové lúky. Tam nás už čakal náš najstarší člen, 76-ročný pán Bruška s rozloženým ohňom, čo mnohých príjemne prekvapilo.

Sám sa z Nitrice vyštveral strmým svahom na horskú lúku a po dlhšom úsilí sa mu podarilo z mokrého dreva rozložiť vatru. Ohriali sme sa nielen teplými plameňmi zvonku, ale samozrejme aj zvnútra. Príslovečná pohostinnosť Slovákov sa prejavila v tom, že turistovi, ktorý si ráno zabudol v autobuse vak s jedlom, peniazmi a fotoaparátom, darovali dobrosrdeční kamaráti 10 kusov obloženého chleba, 15 cm klobásy, 4 napolitánky, množstvo teplého čaju a borievky v cudzej šťave. Človek ani netušil, ako ľahko sa dá na túre prestravovať :-)  Všetkým ochotným horcom, ktorí nenechali svojho druha živiť sa korienkami a napokon zomrieť strašnou smrťou vyhladovaním, treba úprimne poďakovať. Mnoho času na opekačku nad ohňom však nebolo, pretože sme chceli stihnúť autobus v Dolných Vesteniciach. Rýchlou chôdzou cez výhľadový bod na Veľkej Čihoci sa dostávame na novú žltú turistickú značku. Tá nás vedie popri viacerých senníkoch a krmelcoch do dediny. Nad okrajom lesa sa s nami rozlúčilo sedem srniek s bielymi zadočkami a potom sme už vhupli do náručia civilizácie.

Ľubo Mazán, Tempo, 21.1.2008

Rekordný počet turistov na Žarnove

    
     27.12. zorganizoval TK Horec už 8. ročník Vianočného výstupu na Žarnov. Prepchaté žalúdky si prišlo rozhýbať, ale hneď aj napchať ďalšími dobrotami až 102 záujemcov. Túra začala v hmle v obci Rudica, odkiaľ sme popri malebných domčekoch prišli k autobusovej otočke. Tam stretávame ešte päťdesiatku turistov z Oslian, ktorí sa rozhodli priamo na vrchole založiť nový turistický klub. Medzi Oslancami sa nachádza i František Szalay, bývalý učiteľ, cestovateľ, fotograf a niekdajší vedúci turistického krúžku na gymnáziu v Partizánskom. Z rozhovoru s ním vyplynulo, že funkcia starostu mu veľa voľných chvíľ na ušľachtilé záľuby - turistiku a prírodu - neposkytuje. Spolu stúpame nie síce zasneženou, ale zamrznutou prírodou najprv po poli, potom lesným neznačkovaným chodníkom až na 840-metrový vrchol. Cestou sme okrem jedného dravca oddychujúceho na strome nestretli žiadne zvery. Aj medvede pred takým obrovským ľudským stádom radšej zostali drichmať v brlohoch. Stromy a kríky sú obalené tenkými bielymi ihličkami.

V hornej časti trasy sa hmla stráca, odkrýva sa krásna modrá obloha a konečne vidíme aj decembrové slnko. Postupne sa na skalnatý vrchol Žarnova doplazilo vyše 150 turistov. Tí odvážnejší si to švihli cez skalné veže sopečného pôvodu. Inverzia nám dopriala fantastické výhľady do okolia. Z najbližších kopcov spopod hmly vytŕčajú vrcholky Hrubého vrchu a Veľkej Ostrej. Oslanci sa zhromaždili na južnom konci náhornej plošiny a venovali sa svojej ustanovujúcej schôdzi. Horcov v tom čase čakala bohatá tombola s vyše 40 cenami. Prvou cenou bol bezplatný zájazd na Bradlo. Po vyše hodinovom pobyte v prírodnej rezervácii, do ktorej okrem Žarnova patrí aj tisícmetrový Buchlov, sme potom tou istou cestou zbehli do dediny. Turistická akcia v nádhernom slnečnom počasí skončila posedením v salóne na Ľubianke pri pizzi, vianočnom pečive a nápojoch od výmyslu sveta.

Ľubo Mazán, Tempo, 7.1.2008

Horec na fotkách

    
     Vyše polstovky záujemcov sa v knižničnom klube Mestskej knižnice v Partizánskom zúčastnilo v strede decembra premietania turistických a vysokohorských fotografií i dokumentárnych filmov. Turistický klub Horec, ktorý má za sebou veľmi úspešný rok, sa týmto snaží založiť tradíciu novej kultúrno-spoločenskej akcie. Stúpajúci počet divákov, ale aj jednotlivých prezentácií svedčí o tom, že turisti majú záujem nielen o samotný pobyt v prírode, ale aj o posedenie s priateľmi pri slovných a obrazových spomienkach na krásne zážitky.
     Ako predkrm poslúžili zaujímavé zábery zvierat a rastlín, ktoré sme postretali na našich potulkách prírodou. V prvom hlavnom kole boli premietnuté fotografie z akcií v roku 2007 - od Výstupu na Čierny vrch cez návštevu Otrhancov až po Prechod Zoborskými vrchmi. Komentár k jednotlivým obrázkom predniesol predseda Horca Peter Horváth.

V prestávke sme sa občerstvili pagáčikmi, sladkým pečivom, vínkom a teplými nápojmi. Potom program pokračoval fotkami a kratším dokumentárnym filmom z rakúskych Álp. Konkrétne išlo o návštevu Dachsteinu a Grossvenedigeru. Zopár záberov bolo venovaných i pokusu o výstup na Gerlach cez Krčmárov žľab. Napokon nám Marián Farbiak priblížil svoj pobyt v Himalájach s túrami okolo Anapurny. Okrem premietania bola k dispozícii aj pešia a cyklistická kronika a časopis Energia s článkom a fotografiami z výstupu horcov na Giewont. Účastníci si mohli kúpiť propagačné predmety - drevené prívesky so znakom klubu. Každý dostal aj stručný plán akcií na rok 2008. Po štyroch hodinách v zajatí krásnych obrázkov sme akciu ukončili.

Ľubo Mazán, Tempo, 7.1.2008