Prechod hrebeňom Nitrických vrchov

31.1.2009

Prechod hrebeňom Nitrických vrchov

     V posledný januárový deň sa uskutočnil prvý tohtoročný autobusový zájazd TK Horec. Ešte za šera vyrazilo štyridsať horcov smerom na Nitrianske Rudno, kde sa k nám pripojilo ďalších šesť turistov z Prievidze. V tejto početnej zostave sme pred ôsmou vyrazili z Rudnianskej Lehoty na hlavný hrebeň Nitrických vrchov.
     Hneď na začiatku nás zelená značka zaviedla do lesa, kde nasledovalo strmé, miestami aj miernejšie stúpanie na hlavný hrebeň. Prvý oddych sme si dopriali na rázcestníku Tisovník, odkiaľ sa oddelila malá skupinka túžiaca vystúpiť na neďaleký, ale poriadne strmý Čierny vrch. Výstup a zostup im netrval dlho, pretože nás čoskoro dobehli. Na Kšinianskej poľane sme minuli mohutný betónový monument, vežu vysielača s okienkami a anténkami, ktorá pri troche predstavivosti a nahnutí hlavy pripomínala šikmú vežu v talianskej Pise. Ďalej po hrebeni nás už spoľahlivo viedla červená značka. Dlhým stúpaním sme sa dostali na najvyšší bod túry, 1028 m vysoký Suchý vrch. Z vrcholu sme pokračovali rúbaniskami, miestami prekračujúc konáre a kmene bukov, ktoré ešte nestihli odpratať. Odmenou za tieto sťažené podmienky  nám boli výhľady do dolín po oboch stranách. V prípade dobrého počasia vidno Strážov a na opačnej strane v Malej Fatre Kľak. Až toľko potešenia nám tentokrát dopriate  nebolo. Zimná príroda a les nám však poskytli aj iné vizuálne zážitky. Stromy pokrivené do rôznych fantastických a bizarných tvarov pripomínali všetko možné, v závislosti od množstva fantázie konkrétneho obdivovateľa. Snehu pribudlo a jeho hĺbka dosahovala miestami 20-25 cm. Bolo bezvetrie a snehové vločky nám veselo poletovali nad hlavami. Druhá polovica túry však bola náročnejšia, a tak sme sa nemohli zdržiavať pozorovaním hry vločiek. Museli sme poriadne zabrať do strmých svahov, ktoré sa striedali s prudkými zostupmi do sediel, čo bolo dosť vyčerpávajúce. Vpravo pod nami sa ako z vtáčej perspektívy naskytol pohľad na Valaskú Belú. Nasledovala Závadská poľana, poriadny stupák na Čiernu horu a ešte jeden na lúčny vrchol Kremenišťa. Posledné obzretie, hlt teplého čaju z termosky a potom celkom príjemný zostup do sedla pod Homôlkou, kde sme si posedeli a zohriali sa v miestnej reštaurácii pri lyžiarskom vleku.
     Domov sme sa vrátili taktiež za šera, cítiac v nohách prejdené kilometre a výškové metre. Ale na záver musíme skonštatovať, že aj táto zimná túra sa vydarila a každého naplnila niečím ťažko pomenovateľným, kvôli čomu pravidelne opúšťame pohodlie našich obývačiek a blikajúce televízory, čo však nikdy neľutujeme.