Rokoš obalený bielym páperím

    
       Trasa predposlednej tohtoročnej akcie turistického klubu Horec viedla z Uhrovského Podhradia na 1010-metrový Rokoš. Nočný husto padajúci sneh pripravil pre turistov skutočne nádhernú scenériu. Päť áut sme zaparkovali blízko kameňolomu, kde sa v minulosti ťažil vápenec na pálenie vápna. Už cestou z Podhradia k lesníckej chate fotoaparáty takmer neoddychovali. 20 až 30 centimetrami čerstvého snehu bola zasypaná cesta, úbočia i kmene stromov, ktoré sme museli na modrej značke často prekračovať. Skutočná turistika však začala až po vchode do žľabu Zengová. Ním treba prudko stúpať do sedla pod Rokošom. Žľab z oboch strán obklopujú strmé vápencové steny. Z nich sa môžu spúšťať menšie lavíny, na čo nás upozornila plechová tabuľa.

     Fenka Deisy, naša takmer už plnohodnotná členka, sprvoti proti snehu a príkremu svahu nemala nič. Ale neskôr veru prišiel na psa mráz. Zostalo jej zima na labky a jeden úsek ju musel jej pán niesť na pleci. Približovaním k hlavnému hrebeňu sa príroda začala meniť. Stromy obalené bielou vatou a navyše ožiarené slnkom vytvárali fascinujúcu atmosféru. K tomu ešte atramentovo modrá obloha, ligot cencúľov na skalách, naše stopy a ticho. Krajšia zimná príroda býva už len na vrchole Vtáčnika. Po náročnom výstupe sa dostávame do sedla. Tu sa napájame na červenú značku, tá vedie celými Nitrickými vrchmi z Uhrovca cez Jankov vŕšok a Rokoš až na Homôlku.

     Kúsok od križovatky sa nám ponúka fantastický výhľad na zasnežené protiľahlé pohoria s vyčnievajúcim Kľakom, Strážovom, Temešskou skalou, Magurou a Vtáčnikom. V diaľke sa dajú rozoznať vysielače na Martinských holiach, hrebeň Veľkej Fatry, v doline zase podhorské dedinky okolo rudnianskej priehrady. Kľudný biely opar nad jadrovou elektrárňou v Mochovciach dával Rakúšanom istotu, že môžu pokojne spávať.

Ľubo Mazán, Tempo, 13.12.2010

Horec nielen na fotografiách

    
       Prvý decembrový štvrtok sa už po šiestykrát uskutočnilo v knižničnom klube spoločenské posedenie, na ktorom si členovia a sympatizanti turistického klubu Horec premietli zábery zo svojich tohtoročných akcií. Okrem fotografií, ktoré - komentované Petrom Horváthom - zachytávali všetky túry od januára do konca novembra, si plný knižničný klub mohol pozrieť aj štyri dokumentárne filmy. Dva z organizovaných akcií (Výstup na Kriváň, Hrebeň Červených vrchov) a dva z individuálnej návštevy niektorých horcov v Alpách (Výstup na Alphubel a štyritisícovku Dufourspitze).

Všetky štyri filmy natočil kameraman a strihač Laco Jurík. Počas prestávky boli diváci obdarení vyzdobenými medovníkmi v tvare štvorlístka a snehuliaka, ktoré upiekla pani Habajová. Slávnostný ráz tejto akcii dodala drevorezba, ktorú od svojich priateľov k 60. narodeninám dostal Janko Šútora, jeden zo zakladajúcich členov Horca.

Ľubo Mazán, Tempo, 13.12.2010

Prechod Ponitrianskou magistrálou

    
       Pre nedostatočný záujem o pôvodne plánovanú akciu „Mojtínsky kras – Ostrá Málenica“, ktorý bol spôsobený zlým počasím, musela byť táto akcia zrušená. Výbor TK preto navrhol alternatívnu túru „Prechod Ponitrianskou magistrálou“, na ktorú sa bolo možné dostať sa aj tradičnými autobusovými spojmi.  Nočné prehánky neveštili nič dobré, ale aj napriek tomu ranný autobus vysádza 13 turistov a fenku Deisy tesne pred 7. hodinou rannou na zastávke Skýcov – hrad Hrušov. Po krátkej informácii o túre vyráža neveľká skupinka horcov po červenej značke na hrad. Pekne upraveným chodníkom prichádzame na rozľahlú lúku, na ktorej stojí pomník pripomínajúci časté návštevy týchto miest prvým prezidentom Československej republiky T. G. Masarykom. Po neodmysliteľnom fote prichádzame za pár minút k hradu Hrušov. Od našej poslednej návštevy v roku 2005 sa tu toho veľa zmenilo. Pri príchode na hrad nás víta informačná tabuľa, kde návštevník získa podrobné informácie o hrade, vrátane pôdorysu a priebehu rekonštrukcie. O hrad sa v súčasnosti vzorne stará občianske združenie Leustach. Prehliadke hradu venujeme takmer hodinu, veď je tu čo obdivovať. Začína vychádzať slnko, čo dáva predzvesť, že túto sobotu bude opäť pekné počasie. Z hradu sú výborné výhľady na všetky svetové strany. Obzor vypĺňajú pohoria Tribeč, Vtáčnik a Pohronský Inovec. Pekný je aj pohľad na zvlnenú krajinu Požitavia. Spokojní so stavom hradu vyrážame v ústrety ďalším kilometrom dnešného dňa. Trasa vedie nenáročným terénom k žrebčínu Rybník a ďalej lúkami k rázcestiu Javor. Rýchlo napredujeme lesnou cestou a onedlho stojíme pri bývalom Skýcovskom mlyne. Značka tu pretína Hostiansky potok, no po lávke či mostíku ani chýru, ani slychu. Musíme hľadať možnosti, ako sa dostať cez pomerne veľký potok. Nakoniec prekonávame túto prekážku po spadnutom kmeni stromu.

Konečne sme všetci na druhom brehu.  Za potokom trasa značky stúpa popod vrch Drieňová. Prechádzame rozsiahlymi pasienkami k prvým domom Jedľových Kostolian. Prechádzame pomerne pekne upravenou dedinou na jej horný koniec k smerovníku Lukáčov štál, odkiaľ záverečným strmším výstupom dosahujeme lúčny vrchol Drieňovej. Tento dominantný vrch stojí nad obcou Jedľové Kostoľany a vedie naň významová odbočka značky. Z vrcholu je výborný kruhový výhľad. Vidieť nielen hlavný hrebeň pohoria Tribeč a jeho najvyššie vrcholy, ale aj Vtáčnik, Pohronský Inovec a rozsiahlu mierne zvlnenú Podunajskú pahorkatinu. Preto tu ešte v nedávnej dobe stála rozhľadňa. Žiaľ, zub času a hlavne vandali ju natoľko poškodili, že musela byť zrušená. Našťastie táto stavba bola obnovená a od augusta opäť slúži verejnosti. Po hodinovej prestávke schádzame opäť k smerovníku Lukáčov štál, odkiaľ po spevnenej ceste okrajom Levasovkého štálu prichádzame k najvzdialenejšiemu štálu od dediny - na Brezov štál. Celý tento úsek je príjemnou prechádzkou nad malebnou Hlbokou dolinou s množstvom výhľadov, predovšetkým na hrad Hrušov. Na pekne upravenom námestíčku si doprajeme poslednú prestávku na tejto veľmi peknej túre. Za osadou sa značka hneď vnára do lesa. Ideme asi tri kilometre až k horárni Krížne cesty. Záverečný úsek túry vedie príjemným lesným terénom k agroturistickému centru Penhýbel s možnosťou jazdenia na koňoch. Keďže reštaurácia je už zatvorená, neostáva nám nič iné, len pešo dôjsť na Veľké Pole a túru ukončiť v nám dobre známej obecnej krčme pri dobrom čiernom pive Šteiger.

Peter Horváth, Tempo, 22.11.2010

Výhľadové vrchy Pezinských Karpát

    
       Predposlednú októbrovú sobotu si horci za svoj cieľ vybrali zaujímavé vrcholy Pezinských Karpát. Tie sú časťou pohoria Malé Karpaty tiahnuce sa od Bratislavy až po Čachtický hrad. Z osady Piesok, nachádzajúcej sa kúsok nad Modrou, sme sa spolu s fenkou Deisy vybrali po zablatenej lesnej ceste do sedla Čermák. Tam nás milo prekvapil upravený prameň pitnej vody s murovanou studničkou. Potom prehadzujeme výhybku zo žltej na červenú značku - Štefánikovu magistrálu - a strmo vystupujeme na prvý výhľadový kopec Skalnatá. Okrem osamelého stromu môžeme obdivovať aj najvyššie karpatské vrchy, ako sú Záruby a Vápenná. V sedle Javorina sa okrem nás turistov dobre najedla aj naša štvornohá kamarátka, ktorá namiesto dnešných plánovaných 17 kilometrov mohla nabehať hádam aj zo tridsať. Okolo bývalej horárne Rybníček prichádzame k Vápenke a nakoniec stúpame na Veľkú Homoľu. Vypína sa na nej 20-metrová drevená rozhľadňa. Jej prvá verzia bola postavená ešte na konci 19. storočia, obnovená bola na podnet Milana Ružeka v roku 2001. Za dobrej viditeľnosti sa dajú z rozhľadne uvidieť aj Rakúske Alpy, my sme také šťastie nemali. Množstvo ľudí kráčajúcich hore schodmi a tlačiacimi sa na vrcholovej plošine naznačovalo, že malokarpatská príroda je hlavne za pekného počasia u turistov veľmi obľúbená.

Iba päť minút od vrcholu sa nachádza ďalší prírodný úkaz - kremencové skaly Traja jazdci. Neveľký, ale zato atraktívny skalný útvar slúži okrem výhľadu aj ako cvičné horolezecké skaly. A veru i niektorí naši turisti a turistky si vyskúšali svoju šikovnosť a o pár minút už ostatným kývali z výšky. Po zápise do vrcholovej knihy klesáme k hvezdárni. Je to komplex niekoľkých budov s kopulami, v ktorých sa skrývajú hvezdárske ďalekohľady. Zariadenie patrí Univerzite Komenského v Bratislave a nachádza sa tu aj seizmologické pracovisko. Okolie bolo poznačené májovou kalamitou - všade množstvo popadaných stromov, ktoré lesníci postupne spracovávajú. Zvuk píl a rachot dreva sme počuli zďaleka. Onedlho prichádzame k Zochovej chate, tá je však kvôli rekonštrukcii zatvorená. Nevadí. Sadáme do autobusu a povestné kačacie špeciality si doprajeme cestou naspäť v príjemnej krčmičke v dedinke Ružindol. Pečená kačica či hus je vcelku drahá, nasýtime sa preto lokšami plnenými kačacou krvou alebo pečienkou a všetko to zapijeme iskrivým karpatským vínkom. Lepší záver peknej jesennej túry si ani nevieme predstaviť.

Ľubo Mazán, Tempo, 2.11.2010

Horci na zasnežených Roháčoch

    
       Začiatkom októbra vyrazili horci do Západných Tatier. Na začiatku túry nás čakal zablatený šmykľavý chodník a poriadne strmý svah. Odhodlane sme však postupovali vpred. Vo vyšších polohách vo vlhkom vzduchu pribúdalo námrazy na stromoch a kosodrevine. Neskôr sa objavil sneh a my sme sa cítili ako v zimnej krajine pred Vianocami. Na chodníku sme občas natrafili na medvedí trus, niekedy tmavej farby a hustej konzistencie, inokedy riedky, svetlofialový, so zbytkami čučoriedok a brusníc. Vyzeralo to, akoby mal maco poriadnu hnačku. Keď sme sa konečne vyšplhali na Babky a krajina sa otvorila, očakávali sme aspoň nejaké výhľady. Žiadne nám však dopriate neboli a tak sme stúpali ďalej a naberali výšku. Našu kondíciu preveril výstup na Ostrú, kde sme si na chvíľu oddýchli. Okolo poludnia sme konečne zastali na 1805 metrov vysokom vrchole Sivého vrchu. Smerovník bol obalený námrazou, akoby ho pocukrovali. Tam sme si pripomenuli nedávne 80. narodeniny nášho najstaršieho člena Ľudvíka Haviara z Bojníc. Darovali sme mu z dreva vyrezaný znak nášho klubu, on nás zas počastoval sladkosťami z niekoľkých bonboniér a neodmysliteľným fernetom. Zoznámili sme sa tiež so sympatickým mladým párikom českých turistov z Opavy. Po príjemne strávených chvíľach sme sa pobrali ďalej.

Keďže počasie aj naďalej bolo nepriaznivé, všade dookola sa rozprestierala oblačnosť a hmla, upustili sme od pôvodného plánu prejsť ešte hrebeňom na Brestovú a Salatín. Dobre sme spravili, pretože aj tento skrátený variant bol v zimných podmienkach dosť náročný. Prešli sme do sedla Pálenica a odtiaľ začali zostupovať. Ako nám dolu Bobroveckou a neskôr Jaloveckou dolinou ubúdali výškové metre, pribúdalo blata na chodníku a onedlho sme vyzerali, akoby sme kopali kanále. Okolitá príroda však bola nádherná. Niektoré úseky pripomínali tiesňavy Slovenského raja. Skaly pokrývali žltozelené lišajníky a chodník bol lemovaný kobercom z mäkkého machu. Spoločnosť nám robila horská bystrina, v ktorej sa dal občas zahliadnuť pstruh. Veľakrát sme prechádzali z jednej strany potoka na druhú po nových lavičkách so zábradlím. Prechod týchto dolín sa nám zdal nekonečne dlhý, ale nakoniec sme predsa len uvideli náš autobus.
       Po deväť a pol  hodinovej túre sme si posedeli už len v autobuse cestou domov. Niekde pri Jasenove nám nečakane do cesty skočila statná jelenica. Našťastie náš pohotový šofér stačil včas zabrzdiť a vystrašené zviera sa stratilo v lese.

Juro Jenis, Tempo, 11.10.2010

Turista bez oddychu

    
       21. septembra sa pán Ľudvík Haviar z Bojníc dožíva 80 rokov. No a čo, poviete si, takých sú medzi nami desiatky. Pán Haviar je však predsa len čímsi výnimočný. I v takomto vysokom veku sa stále venuje turistike. A keď vravíme turistike, nemyslíme tým len krátke prechádzky po okolí, prípadne vybehnutie si s košíkom na huby. Ľudvík je doteraz členom niekoľkých turistických klubov, s ktorými pravidelne chodieva i na tie najnáročnejšie túry. Kde a kedy sa vlastne prebudila jeho láska k prírode a k pohybu?
       Ľudvík Haviar sa narodil v podhorskej dedinke Nitrica. Po ukončení základnej školy začal navštevovať gymnázium v Prievidzi. Do Novák však autobus v tých časoch nechodil, cesta bola iba vo výstavbe. Študujúci mladík musel chodiť pešo z Nitrice do Novák, tam nasadol na vlak do Prievidze, no a po skončení vyučovania túto istú trasu v opačnom poradí absolvoval znovu. Takto každý pracovný deň – v lete i v zime – prešiel peši cirka 16 kilometrov. Navyše, každodenný pohľad na Rokoš v ňom vzbudil záujem o turistiku, preto na tento tisícmetrový kopec s kamarátmi často chodieval. Príliš ďaleko nebola ani Temešská skala s niekoľkými jaskyňami, Malá Magura alebo Kľak. To boli prvé turistické ciele pána Haviara. Ak nešiel autobus, pod plánovaný vrchol sa dalo prísť aj na bicykli.
       Počas letných prázdnin zvykol vypomáhať pri zememeračských prácach ako figurant. To ovplyvnilo jeho ďalší profesionálny rast. Vo štvrtom ročníku gymnázia odišiel študovať geodéziu do Košíc. Po skončení štúdia pracoval väčšiu časť života ako zememerač na rôznych pracoviskách. Vytyčoval napríklad hranice vodného diela Gabčíkovo.
       Vysoký vek má Ľudvík zrejme zakódovaný v génoch. Jeho otec sa dožil 94 rokov a jeho mamička až 97. Nebyť úrazu a následných problémov s bedrovým kĺbom, hádam by to dotiahla až do stovky.

Náš 80-ročný turista pravidelne chodieva na akcie s turistickým klubom Horec z Partizánskeho, s Mestským klubom slovenských turistov Prievidza, či s KST Horná Nitra. Neváha o druhej či tretej hodine ráno docestovať do Partizánskeho, aby sa s Horcami zúčastnil nejakej náročnej túry. Tento rok napríklad absolvoval výstup na Vtáčnik, na Kriváň, prechod hrebeňom Červených vrchov, výstup na Praděd, chystá sa na Roháče. Za svoju minuloročnú aktívnu účasť – 15 úspešne zvládnutých akcií – bol odmenený poukazom na autobusový zájazd. Nerobia mu problémy ani 25-kilometrové trasy, či dvojtisícové vrcholy. V mladšom veku okrem niekoľkých trojtisícoviek zdolal aj najvyšší vrch Európy Mont Blanc. Uz niekoľko desiatok rokov – či s turistickými klubmi alebo s menšími skupinkami kamarátov – každoročne vystúpi na všetky významné vrcholy Vysokých Tatier, ako sú Rysy, Kriváň, Východná Vysoká, Slavkovský štít, Kôprovský štít a taktiež na reťazami opradené Priečne sedlo.
       Ani vysoký vek mu neubral na sile, tobôž nie na optimizme a dobrej nálade. Na túru si vždy prinesie fľašku fernetu, aby mohol touto „zafarbenou vodou“ ponúknuť svojich priateľov. On sám si odpije len trošku, aby tie tisíc metrové prevýšenia s jasnou hlavou zvládol. A zatiaľ sa mu darí. Možno aj preto, že si dobrovoľne nezanáša pľúca svinstvom z cigariet, možno preto, že bol celý život slobodný. Žije v kľude, bez stresov, má veľa pohybu, neustále je na čerstvom vzduchu, v prírode.
       A to je vlastne aj návod pre ostatných, ktorí by sa radi v zdraví dožili vysokého veku. Neprestať aktívne žiť, neprestať sa pohybovať, mať svoje záľuby a koníčky. Tak ako Ľudvík Haviar, ktorému k jeho osemdesiatke prajeme hlavne veľa zdravia a nachodených ešte mnoho stoviek kilometrov.

Ľubo Mazán, Prieboj, 20.9.2010

Na Praděde - najvyššom vrchu Moravy

    
       Skrátená verzia autobusu si po 34 horcov prišla k tradičným stanovištiam už o druhej hodine ráno. Čakala nás totiž predlhá cesta na Moravu, k pohoriu Hrubý Jeseník. Menší škrt cez rozpočet okrem pritirečiaceho si navigátora spôsobil šoférovi aj trojmetrový most, pod ktorým autobus získal ľahšie odreniny. Napokon o siedmej hodine prichádzame k reštaurácii Skřítek, kde bol štartovací bod našej 25-kilometrovej túry. Trasa viedla niekoľkými prírodnými rezerváciami, najväčšou z nich je rezervácia Praděd. Kým podľa telefonátov v rodnom meste celý čas pršalo, my sme mali prevažne slnečný deň.
       Prvým turisticky významným objektom boli Stracené kameny, ktoré sme bez problémov našli. Je to výhľadová skala s kamenným morom. Nádherným hôľnatým hrebeňom pokračujeme k Jelení studánke. Okrem prameňa čerstvej vody tu stojí i murovaná turistická nocľaháreň. Celá trasa je vzorne označená, smerovníky sú osadené novými tabuľami, ktoré informujú o vzdialenostiach pre peších turistov, pre cyklistov i bežkárov. Na Vysokej holi nachádzame starý hraničný kameň z roku 1681. Po chvíli stretávame dvoch mladíkov na štvorkolke. No, vzdychneme si, ani v Čechách si nevedia rady s divokými jazdcami, ktorí sa preháňajú po chránených územiach? Z omylu sme vyvedení po priblížení sa k terénnemu stroju. Dvojica mužov prírodu neničí, ale naopak - obnovuje zimné turistické značenie, vymieňa poškodené snehové tyče za nové. Po chvíli chôdzi sa nám prvý raz odkrýva výhľad na povesťami opradený vrch Praděd.

Prudšie klesáme popri Petrových kameňoch do strediska Ovčárna. Horská chata ponúka bohatý výber dobrého jedla a nápojov. Nepohrdli sme. V okolí chaty je najvýznamnejšie a najvyššie položené lyžiarske stredisko v Českej republike.
       Po dlhšom oddychu pokračujeme po asfaltovej ceste na 1491-metrový vrch Praděd. Je to najvyššia hora Moravy so 162-metrovým vysielačom. Ten stojí na mieste bývalej kamennej rozhľadne, ktorá sa však pre 50 rokmi zrútila. V budove vysielača sa nachádza reštaurácia a vyhliadková terasa dostupná výťahom. Práve počas našej prítomnosti sa tu konala svadba. Na hostinu nás nepozvali, vystačiť sme si museli s vlastnými zásobami. Ani nie hodinka chôdze a relaxujeme pri ďalšej chate Švýcarna. Je to najstaršia horská chata v Hrubom Jeseníku. Pod ňou sa nachádza Cesnakový dol s výskytom cesnaku sibírskeho. Čakajú nás ešte mokrade Slatě. Ponad bahná a rašeliniská sú vybudované drevené chodníky. Okrem iných vzácnych rastlín tu rastú i mäsožravé rosičky. Mužská časť turistov si v tejto oblasti pre istotu odpustila malú potrebu. Čo keby náhodou? Posledným stúpaním sa dostávame na Klínovec, odkiaľ na protiľahlom hrebeni vidíme štyri veterné elektrárničky. Vrtule sa netočili, ani nefúkalo. Potom už zostupujeme do Červenohorského sedla, významného to turistického a rekreačného strediska s viacerými vlekmi. Tu končí naša púť nádherným moravským pohorím.

Ľubo Mazán, Tempo, 20.9.2010
 

Horci vystúpili na národný vrch Poľska Giewont

    
           Už o tretej hodine rannej sa plný autobus horcov vybral k našim severným susedom, aby prešli hrebeň Červených vrchov a zdolali známy Giewont. Okrem Partizánčanov a turistov z okolitých dedín sa k nám pridali aj niekoľkí Prievidžanci a dvaja Martinčania. Jasná noc plná trblietavých hviezd predznamenávala pekné slnečné počasie, a tak tomu bolo.
     Z turistického strediska Kiri sme o siedmej ráno vošli do doliny Košcieliska a po chvíli sme v rámci rozcvičky začali prudko stúpať na prvú dvojtisícovku Temniak. Je to vrch, ktorého severnú časť tvoria kolmé 200-metrové bralá. Tie väčšinu dňa nie sú osvetlené slnkom, takže pôsobia skutočne temne. Po prekonaní 1100-metrového prevýšenia väčšinou v otvorenom teréne sme si na Temniaku dopriali zaslúžený oddych. Výhľad bol unikátny. Vysoké Tatry, Roháče, ba aj Nízke Tatry sme videli v celej svojej nádhere - a to netradične zo severnej strany. Mnohé protiľahlé vrchy nám boli známe z osobnej návštevy. Z výšky obdivujeme aj náš dnešný cieľ - poľský národný vrch Giewont a oproti zase náš národný vrch Kriváň, ktorý je o 600 metrov vyšší. V porovnaní s ním vyzeral Giewont ako trpaslík.
     Ďalšou zdolanou dvojtisícovkou bol kopec Malolučniak. Celé Červené vrchy sú tvorené vápencom s početnými jaskyňami. Hôľnatý hrebeň je porastený trávou, ktorá sa na jeseň sfarbuje do červena. Vedie tade i slovensko-poľská hranica, i keď z našej strany je prístup zložitejší, preto sa ako štartovací bod radšej volí niektoré stredisko v Poľsku.

     Na Kondratowej kope okrem nás oddychovala i desiatka mníšok. Sympatické, že aj v kláštoroch holdujú turistike. Naša doteraz jednotná výprava sa rozdelila na dve časti. Väčšina klesla do sedla Kondračka a vystúpila na 1894 metrov vysoký Giewont. Vzhľadom na krásne počasie tam bolo príšerne veľa turistov, v exponovaných úsekoch sa im bolo treba vyhýbať a postupovalo sa dosť pomaly. Na vrchole sa to ľuďmi len tak hemžilo. Viacerí si na kopček vybehli iba tak v teniskách. Výhľad vďaka izolovanej polohe tohto vrchu bol uchvacujúci. Po urobení vrcholových fotografií so slovenskou zástavou klesáme k chate na Kondratowej poľane, kde si doprajeme dlhý oddych. Už náš čaká iba kratší zostup do turistického strediska Kužnice a odtiaľ buď pešo, taxíkom alebo koňmo do Zakopaneho.
     Menšia skupinka, ktorá túžila prejsť celý hrebeň Červených vrchov, pokračuje po červenej značke až na Kasprov vrch, čím dosiahli dnešnú štvrtú dvojtisícovku. Na ňom sa nachádza vrchná stanica lanovky, hvezdáreň a bufet. Pred nami sa týči mohutná Svinica, ktorú sme mali česť navštíviť minulý rok. Zostup z Kasprovho vrchu trval necelé dve hodinky. Podchvíľou nám takmer nad hlavami prefrnkla kabínka modernej lanovky. Napokon sa všetci schádzame na parkovisku pod skokanskými mostíkmi a po piatej hodine plní dojmov z krásnej prírody odchádzame domov.

Ľubo Mazán, Tempo, 30.8.2010
 

Fantastické počasie na Kriváni

    
     Turistický klub Horec si v roku svojich desiatych narodenín naplánoval výstup na národný vrch Slovenska Kriváň. Jednak tam horci v rámci autobusového zájazdu ešte nikdy neboli a navyše je Kriváň od nepamäti symbolom Slovenska, zobrazený dokonca aj na eurominciach. Keďže turisti z Horca sa odkajživa vyhýbajú masovým akciám typu "národný výstup" s predpokladom posúvať sa dopredu rýchlosťou 3 metre za minútu, na najzápadnejší vrch centrálnych Vysokých Tatier sa vybrali druhú júlovú sobotu - a spravili veľmi dobre. Nádherné slnečné počasie so skutočne impozantnými výhľadmi sprevádzalo 43 turistov počas celého dňa.
     20-kilometrová vysokohorská túra začala na Troch studničkách - križovatke ciest s chatou kapitána Rašu. Dlhými serpentínami stúpame do svahu. Nevyhneme sa ani úseku poznačenému veternou kalamitou spred niekoľkých rokov. V časti na Grúniku sa nachádza pomník venovaný kpt. Štefanovi Morávkovi a aj odbočka k partizánskemu bunkru. Počas stúpania sa nám otvárajú prvé výhľady na celý centrálny hrebeň Nízkych Tatier počnúc Kráľovou hoľou a končiac Salatínom. V diaľke sa rysuje Liptovská Mara, celkom slabo aj Oravská priehrada. Popri chodníku rastie niekoľko druhov horcov a ďalších chránených kvetov.
     V malom sedielku pod Vyšnou Priehybou si doprajeme približne polhodinovú prestávku na regeneráciu síl. Pokračujeme vo výstupe pozdĺž Krivánskeho žľabu.

Na jeho dne vidieť stopy po činnosti Belianskeho potoka, ktorý je však v tomto čase takmer vyschnutý. Okrem niekoľkých dvojnohých turistov si zásoby tekutín dopĺňa aj jeden štvornohý. Prišiel na psa smäd! Vo víchricou „vykosenom“ páse sa trbliece Jamské a Štrbské pleso, pod nami sa zelení Krivánske Zelené pleso a vedľa neho učupené Malé pliesko. Na vrchol Kriváňa do výšky 2494 metrov prichádzame okolo poludnia. Nikde ani mráčika, výhľad nekazí ani mlieko v pozadí. Samozrejme nesmie chýbať vrcholové foto so slovenským dvojkrížom, kocháme sa panoramatickými výhľadmi na celé Západné, ako i Vysoké, Nízke a Poľské Tatry. Na Kriváni pobudneme približne hodinu. Čítame tabuľky na novom kríži a na blízkych balvanoch. Jedna z nich je venovaná pamätnému výstupu Ľ. Štúra a jeho druhov na Kriváň v roku 1841.
     Po neopakovateľnom pobyte na vrchole Kriváňa sa vydávame na Štrbské Pleso. Zostupujeme naspäť k rázcestiu v Krivánskom žľabe, tentokrát sa niektorí z nás rozhodli pre kratšiu alternatívu po staršom chodníku. Práve tento úsek vytvára na krivánskom “nose“ charakteristickú „jazvu“, ktorú možno spozorovať už z diaľky. Okolo štvrtej konečne prichádzame k nášmu autobusu na Štrbskom Plese, kde pri chladených nápojoch čakáme na ostatných, postupne prichádzajúcich turistov.

Peter Horváth, Ľubo Mazán, Tempo, 26.7.2010
 

Cyklotúra v Čechách

    
     Už po tretí krát v čase letného slnovratu sa zišla partia cyklistov z Cyklosekcie TK-Horec, aby si pripomenula pamiatku kamaráta Michala a spoznala nové zaujímavé miesta v okolitých krajinách na kolesách svojich bicyklov.  Tentokrát sa nás zišlo sedem, akurát do mikrobusu, ktorý sme si objednali aj s prívesným vozíkom. Ním sme sa odviezli do Telče, kde sme boli na pravé poludnie. Tam sme už nasadli do sediel svojich bicyklov a po 45 kilometroch sme popoludní dorazili do Jindřichovho Hradce, kde sme na turistickej ubytovni strávili prvú noc. Počasie spočiatku nebolo príliš veselé, ale na druhý deň ráno nás zobudilo usmiate slniečko. Z Jindřichovho Hradce sme pokračovali do Třeboně, cieľa tejto najdlhšej, 120 km dlhej etapy. Cestou sme sa zastavili na krásnych zámkoch Červená Lhota a Hluboká, kde sme sa cítili ako v rozprávke. Po večernej prechádzke v Třeboni sme posedeli v Kniežacom pivovare Regent a ochutnávali dobré pivko priamo z prameňa. Nasledujúci deň sme prekročili hranicu a obdivovali mierne zvlnenú rakúsku krajinu s čistými upravenými dedinkami. Popoludní sme sa opäť vrátili do Čiech a ubytovali sa v Slavoniciach. Nasledujúce ráno sme vyrazili smerom na Moravu. Všimli sme si, že čím viac sa blížime k východu, tým viac odpadkov pribúda na okrajoch ciest. V južných Čechách a v Rakúsku sme nevideli ani papierik, nieto ešte plechovice a fľaše od rôznych nápojov.

Došli sme až k Vranovskej priehrade, kde sme navštívili stredoveký hrad Bítov. Potom sme si obzreli priehradu a posedeli v jednej z mnohých reštaurácií pri hrádzi. Posilnení fazuľou, klobásou a párkami sme vzdychajúc do poriadneho kopca pokračovali v ceste do Znojma, kde sme mali zaistené ďalšie ubytovanie. Večer sme sa prešli mestom a pozreli jeho historické pamiatky, napríklad rotundu sv. Kataríny a nádherný Chrám sv. Michala. Potom sme ešte posedeli v príjemnej hospůdke pri utopencoch a pivku z miestneho pivovaru. Ráno sme si museli privstať, pretože sme sa presúvali vlakom do Břeclavi. Na rozdiel od našich vlakových súprav, tie české, aj regionálne vlaky, majú vždy priestranný vozeň pre bicykle a nikde s prepravou bicyklov nie je problém tak ako u nás. Nuž čo, veď na Slovensku nepotrebujeme podporovať turizmus a cyklistiku. Z túlačky po Čechách sme si po 395 najazdených kilometroch priniesli pekné zážitky a poznanie, že všetko sa dá robiť aj ináč, lepšie. Dedinky a mestá môžu byť čistejšie a upravenejšie, ľudia milší, ústretovejší, vodiči tolerantnejší a ohľaduplnejší k cyklistom. Na budúci rok sa opäť niekam vyberieme, spoznávať ďalšie krajiny, ich prírodu, históriu, ale aj ľudí.

Juro Jenis, Tempo, 26.7.2010
 

Prechod hrebeňom Veľkej Fatry

    
     V poslednú májovú sobotu sa vybrala štyridsiatka horcov do Veľkej Fatry. Už o siedmej sme boli v Dolnom Harmanci a náročná fatranská túra mohla začať. Hneď na úvod nás čakalo asi šesťsto metrové prevýšenie. Svah bol miestami skutočne strmý a dvojhodinové stúpanie lesom únavné. Hrebeň Zadného a Predného Japeňa sa nám však odvďačil peknými výhľadmi na masív Krížnej a Majerovu skalu. Vyskúšali sme si aj výhľad z okna starého bútľavého stromu. Počasie nám prialo a na Japeni vo výške 1154 m sme si dali prvú prestávku. Žltá značka nás potom viedla zalesneným terénom na Malú Krížnu. Stúpania sa striedali s klesaniami, miestami sme museli preliezať, podliezať, ale aj obchádzať spadnuté kmene stromov. Neskôr pribudlo otvorených hôľnatých úsekov, aj výhľadov. Z Malej Krížnej sme pretraverzovali ku Kráľovej skale a odtiaľ zbehli kúsok nižšie občerstviť sa v horskom hoteli Kráľova studňa

Po polhodinovom oddychu, ktorý nám vyšiel na pravé poludnie, sme sa vrátili na hrebeň a ten nás doviedol na najvyšší bod tejto túry, 1574 m vysoký vyhliadkový vrchol Krížnej. Tento úsek bol bohatý na výhľady a opäť sme sa presvedčili, že to naše vŕškovaté Slovensko je veľmi krásne. Miernym klesaním sme pokračovali na Majerovu skalu. To sa už začalo mračiť a videli sme, že v priľahlých dolinách aj prší. Nás to zatiaľ stále obchádzalo, dopriali sme očiam ešte posledné výhľady z Majerovej skaly a potom nasledoval vyše hodinový zostup do cieľa túry, ktorou bola obec Staré Hory. Tu sme sa už dažďu nevyhli, ale dáždniky, pláštenky, pršiplášte a rôzne iné ochranné prostriedky sme mali v pohotovosti, takže sme zvládli aj tento mokrý záver. Tak sme ukončili jeden z ďalších vydarených dní strávených v prírode s priateľmi, s ktorými si máme čo povedať.

Juro Jenis, Tempo, 7.6.2010
 

Pokútsky vodopád pod Vtáčnikom

    
     33 turistov z TK Horec sa v deň májového štátneho sviatku zúčastnilo náročnejšej akcie Výstup na Vtáčnik popri Pokutskom vodopáde. Z obce Prochot stúpame za slnečnej jarnej soboty hlbokou dolinou k horárni Gronštolne. Po menšom hľadaní sa neznačkovaným chodníkom dostávame k menej známemu, ale zato zaujímavému vodopádu. Pokutský vodopád je najvyšší nielen v pohorí Vtáčnik, ale aj v celej CHKO Ponitrie. Voda padá z andezitového brala cez šesť kaskád, jeho výška môže byť asi 30 metrov. Kvôli svojej jedinečnosti bol vyhlásený za prírodnú pamiatku. V plnej nádhere sa predvádza hlavne na jar, kedy býva veľa vody - a práve v tom čase sme ho svojimi fotoaparátmi zvečnili aj my. Po oddychu pri Partizánskej chate už stúpame priamo na vrchol. Príroda sa začína meniť a bežný les dostáva miestami pralesovitý charakter. Vchádzame do národnej prírodnej rezervácie Vtáčnik. Ani sa nenazdáme a sme na vrchole. Na vrcholovej plošine sa okrem pomôcok pre turistov - smerovníkov, náučných tabúľ a knihy návštev - nachádzajú zakrpatené stromy bizarného tvaru, množstvo čučoriedok a chránených kvetov.

Stretáme tu niekoľkých bicyklistov a dvoch Partizánčanov, ktorí sa k nám pripájajú a zvyšok trasy absolvujú s nami. Z Vtáčnika je nádherný kruhový výhľad na Sitno, Kľak, Strážov, Veľkú a Malú Fatru či Inovec.
     Cestou do cieľa ešte vylezieme na Kláštorskú skalu sopečného pôvodu. Je to najvýraznejšie skalné mesto na hrebeni. Skupina pilierov prečnieva vysoko nad okolitý terén a skutočne pripomína zrúcaninu kláštora. Navyše sa tu nachádza aj skalné okno tvaru kríža. Zo skaly dovidíme až do nášho rodného mesta a v diaľke dokonca rozoznávame paru z komínov bohunickej elektrárne. Cez Rúbaný vrch a malebné Tatričky schádzame do sedla pod Rajtokom. Tam opúšťame červenú značku a klesáme do starej baníckej obce Veľké Pole, kde končí dnešná vydarená túra.

Ľubo Mazán, Tempo, 17.5.2010
 

Sviatok práce oslávený čistením lesných chodníkov

    
     V rámci aprílovej akcie Svetový deň Zeme viaceré turistické kluby a občianske združenia zorganizovali brigády so zbieraním odpadkov na lesných chodníkoch, pod skalami a na okraji lesa. Zrovna v tom termíne mal turistický klub Horec autobusový zájazd do Volovských vrchov. O týždeň neskôr sa však horci spolu s pracovníkmi firmy Velux stretli na spoločnej čistiacej akcii. Stalo sa tak presne na Sviatok práce. Užitočnejšie ako počúvať staré-známe frázy dakde na námestí  bolo vybrať sa do voňavej májovej prírody a spraviť aj niečo prospešné. A tak sa vyše dvadsať milovníkov prírody stretlo pri Dolnom pomníku, kde ich privítal predseda Horca s kratším prejavom. Veluxáci porozdávali účastníkom plastové vrecia a mohlo sa začať čistenie lesných chodníkov na 12-kilometrovej trase Dolný pomník - Horný pomník - Osečný - Hlboké - chata Ondrej - studnička - Salaš. 

Svojimi malými nôžkami časť túry absolvoval aj dvojročný Janko, ale tiež najmladší turista, iba 9-mesačný Dárius, domácky nazývaný Darček. Samozrejme, že na kopce sa neštveral po vlastných, zatiaľ sa iba pohodlne viezol v sedačke na chrbte svojich rodičov. Jeho nenarodený súrodenec sa celý čas vozil v ešte pohodlnejšej kolíske...
     Nazbieralo sa niekoľko vriec plných všakovakého odpadu, medzi ktorým nechýbali staré hrnce, metly, sklo, ale väčšinu tvorili plastové fľaše a obaly z napolitaniek (v kurze bola hlavne horalka). Kupodivu na danej trase nebolo odpadu až tak veľa, koľko by sa dalo od Partizánčanov očakávať. Výdobytky civilizácie priniesli účastníci akcie k Salašu, kde ich už čakal dobrý guláš a osviežujúce nápoje.

Ľubo Mazán, Tempo, 10.5.2010
 

Výstup na Volovec

    
     V sobotu na Juraja už ráno o štvrtej vyrazilo 45 horcov do Volovských vrchov na vzdialený Gemer, krásny hornatý kraj oplývajúci prírodným bohatstvom a dýchajúci bohatou históriou. Za cieľ si vybrali Volovec s jeho skalnatou vrcholovou časťou Skalisko, poskytujúcou jeden z najkrajších kruhových výhľadov na Slovensku.
     Za Lučencom však odoprel poslušnosť náš supermoderný autobus, ktorý sme tam museli nechať, no šikovný a pohotový šofér Vojto hneď začal vybavovať náhradnú dopravu. S časovým sklzom dve hodiny nás autobus z Rimavskej Soboty odviezol do východiskového bodu túry, do dedinky Pača. Odtiaľ sme začali stúpať strmo hore zmiešaným listnatým lesom do Uhornianskeho sedla. Tam sme si dopriali prvý oddych a povyhrievali sa na jarnom slniečku. Lesný porast sa zmenil na ihličnatý a my sme pokračovali miernym stúpaním na lúčny hrebeň Tri chotáre. Cesta k nemu nebola jednoduchá, ale doslova zarúbaná. Po rozsiahlej veternej kalamite sme sa museli predierať bludiskom vyvrátených stromov, koreňov a polámaných konárov, čo nám značne sťažovalo orientáciu. Nakoniec sme sa z toho všetkého akosi vymotali, počkali na pomalšie skupinky turistov a pohodlným zvlneným terénom po hrebeni sme v popoludňajších hodinách vystúpili na vrchol Skaliska. 

 Je to asi 10 metrov vysoká skalnatá pyramída s nadmorskou výškou 1293 metrov. Počasie bolo stále slnečné a my sme sa nevedeli nasýtiť výhľadov na všetky svetové strany. Hlboko pod nami ležalo staré banícke mesto Rožňava, kedysi známe ťažbou zlata, striebra, medi a neskôr železnej rudy. Ďalej na juh sa rozprestierala nekonečná rovina tiahnuca sa do Maďarska. Na opačnej strane zas naše pohľady kĺzali po pekných zaoblených slovenských vŕškoch, zalesnených kopcoch a trávnatých holiach. Vzadu za nimi sme v sivom opare zahliadli Kráľovu hoľu a zasnežené štíty Vysokých Tatier. Niekoľko turistov si ešte odskočilo na neďaleký 1284 metrov vysoký hôľnatý vrchol Volovca. Potom sme sa všetci stretli v turistickej chate ležiacej len kúsok pod ním, jednoducho zariadenej, ale útulnej. Po oddychu a doplnení tekutín nasledoval už len zostup.
     Aj napriek tým počiatočným problémom s dopravou sme celú túru absolvovali tak, ako bola naplánovaná a príjemne unavení sme po polnoci už len padli do postelí a zaspali spánkom spravodlivých turistov.

Juraj Jenis, Tempo, 3.5.2010
 

Značkári

    
     S jarou prišla aj nová turistická sezóna a čas, kedy na to vyškolení značkári obnovujú turistické značky. V Partizánskom pri moste cez rieku Nitru začali svoju pracovnú trasu Stanislav Vido a Henrich Kollár.

Nanovo natierali žltú turistickú značku, ktorá nás dovedie na bývalú chatu Ondrej, na Hlboké a do Kolačna.

Mária Bielešová, Tempo, 3.5.2010

Deň s Horcom zavŕšený znamenitým gulášom

    
     Presne 10 rokov od ustanovujúcej členskej schôdze, na ktorej bol 10. apríla 2000 oficiálne založený turistický klub HOREC, si 63 turistov pripomenulo toto okrúhle výročie počas akcie Deň s Horcom. I napriek nepriaznivej predpovedi počasia nielenže nepršalo, ale zo začiatku sa na nás usmievalo aj jarné slnko. Stredne náročná, asi 23-kilometrová túra začala výstupom na vrch Šípok. Zaujímavé je nielen to, že to bol prvý spoločný výstup horcov na tento vrch, ale aj to, že viacerí Partizánčania navštívili Šípok po prvýkrát. Strmosť severného svahu dala niektorým účastníkom poriadne zabrať. Po oddychu, zápise do vrcholovej knihy a spoločnej fotografii sa zberáme na Hlboké. Osada bola vyľudnená, nikde ani človiečika. Na lúke nás vítajú žlté hlávky prvosienok a zopár fialiek. Podľa povôdného plánu sa malo vystúpiť aj na vrch Osečný, ale z časových dôvodov sa tento cieľ vynechal. Ďalšou zastávkou bola kaplnka na križovatke lesných ciest, odkiaľ je už len kúsok na Michalov vrch známy zvyškami po starom slovanskom hradisku a stredovekom hrade. I tu sa niektorí turisti ocitli po prvýkrát, takže si vychutnali výhľady na Strážovské vrchy a Vtáčnik. 

Cez Vrchhoru a Kolačno sa dostávame k osade Fatinová s pekne upravenými chalúpkami. Celou cestou sme nestretli žiadne väčšie zviera, iba v Drahožickej doline ležala v prachu jedna zlisovaná salamandra. Napokon všetci schádzame k bufetu pri uhereckej priehrade. Tam už rozvoniaval výborný guláš z dielne šéfkuchára Jožka Gahéra a jeho pomocníkov Renáty a ďalšieho Jožka. Po obede, kedy si niektorí hladoši dali naložiť až trikrát, sme si vypočuli prejav predsedu Petra Horvátha, v ktorom zhodnotil desať rokov činnosti Horca. Poslucháči sa podozvedali zaujímavé štatistické a faktografické údaje o turistickom klube. Gulášom preplnení turisti si mohli zakúpiť aj odznak so znakom nášho klubu. V družnom rozhovore pri dobrých nápojoch sa pomaly končilo toto vydarené podujatie.
     Do ďalšej desiatky želáme Horcu veľa síl, mnoho členov a hlavne zaujímavé turistické akcie v nádherných slovenských, ale i zahraničných pohoriach.

Ľubo Mazán, Tempo, 19.4.2010
 

10 rokov turistického klubu HOREC

Pozvánka na oslavu

    
     Veru, je to už celých desať rokov, čo sa po niekoľkoročnej odmlke v našom meste znovu oživila organizovaná turistika. 1. apríla 2000 sa uskutočnila prvá túra, ktorú zorganizoval novozaložený klub Horec. Menej náročná jarná prechádzka viedla vtedy cez Osečný na Hlboké a chatu Ondrej. O pár dní neskôr sa konala ustanovujúca členská schôdza. Boli na nej odsúhlasené stanovy klubu, zvolený predseda a členovia výboru. Predsedom sa stal Peter Horváth, ktorý túto funkciu vykonáva doteraz.
     Nový 7-členný výbor začal organizovať turistické akcie a autobusové zájazdy. Za prvý rok sa ich podarilo uskutočniť 13. Členov a sympatizantov postupne pribúdalo, počet akcií rástol. V súčasnosti má turistický klub 90 aktívnych členov. Ak by zo zdravotných, rodinných či iných dôvodov neboli ďalší ľudia z klubu odišli, bolo by nás v súčasnosti už takmer 210. Za desať rokov sa uskutočnilo 175 zaujímavých akcií, z toho vyše polovica autobusových zájazdov. Na ďalších podujatiach sa naši členovia podieľajú ako spoluorganizátori alebo hostia. Na túrach sa spolu zúčastnilo 6350 záujemcov. Najväčšia účasť býva pri Vianočnom výstupe na Žarnov, kde sa na vrchole nezriedka zíde vyše 100 turistov.
     Okrem návštev slovenských pohorí, vrchov, hradov, jaskýň a vodopádov sa v posledných rokoch horci venujú aj turistike v zahraničí. Najčastejšie to naplnené autobusy majú nasmerované do Čiech, ale nevyhýbajú sa ani poľským Tatrám, rakúskym Alpám či maďarskej Mátre. Medzi ďalšie aktivity klubu patrí pomoc pri organizovaní Cesty rozprávkovým lesom – tradične zabezpečujeme stánok Čertov kotol. Po vstupe dvadsiatich horcov do celoslovenskej organizácie turistov pozvala Regionálna rada KST v Prievidzi dvoch našich členov na školenie značkárov.

Po jeho absolvovaní začali naši značkári s obnovou modrých a žltých turistických značiek v našom okrese, keďže toto značenie bolo už niekoľko desaťročí v zanedbanom stave. Ďalej sa horci venujú zdokonaľovaniu svojich schopností účasťou na kurzoch VHT, na horolezeckých kurzoch a na školeniach cvičiteľov turistiky. Už štvrtý rok funguje pri TK Horec cyklistický oddiel, ktorý pre milovníkov bezmotorových dvojkolesových strojov pripravuje stredne ťažké, ale i náročné cyklotúry.
     Aby bolo na čo aj spomínať, vždy ku koncu roku sa turisti stretnú v knižničnom klube, kde si premietajú fotografie a dokumentárne filmy z uskutočnených akcií. Na hodnotiacej výročnej členskej schôdzi býva samozrejmosťou, že každý člen v rámci neveľkého členského príspevku dostane okrem podrobného turistického kalendára aj cédečko so všetkými fotografiami. Navyše si záujemcovia môžu požičať z bohato zásobeného klubového skladu či už turistické alebo horolezecké pomôcky.
     Desať rokov krásnych výletov do prírody, desať rokov spoznávania slovenských a zahraničných pohorí. Oslava tohto výročia je samozrejme naplánovaná v lone prírody. Pozývame týmto všetkých našich členov a ďalších záujemcov na stredne náročnú túru, ktorá sa uskutoční v sobotu 10. apríla. Spoločné stretnutie bude o 7:30 pri supermarkete na sídlisku Šípok. Vystúpime na vrch Šípok, na Osečný, zbehneme na Hlboké a cez Kopanicu, skalné mesto a Kamennú bránu prídeme na lúku Štepy. Tam už bude rozvoniavať znamenitý guláš, účastníci si budú môcť opiecť prinesené údeniny a nebudú chýbať ani propagačné predmety. Všetkých vás srdečne pozývame.

Ľubo Mazán, Tempo, 6.4.2010
 

Krásne jarné počasie v Štiavnických vrchoch

    
     Takmer plný autobus turistov z turistického klubu Horec sa deň pred jarnou rovnodennosťou vybralo autobusom do banskej osady Hodruša, aby prešli hlavný hrebeň Štiavnických vrchov. Výstup na Tanád a Paradajs sprevádzalo krásne slnečné počasie, veď na druhý deň mala prísť konečne jar. Cez obec Kopanice sa po otvorenom teréne dostávame do sedla Pleso. Po pravej strane sa vypína povesťami opradený vrch Sitno so svojím vysielačom. Z výšky vidíme aj niekoľko zamrznutých tajchov - vodných nádrží, ktoré v minulosti slúžili pri banskej činnosti. Teraz sa využívajú na rekreačné účely. Po lúke pobehujú štyri lane, nad nami neúnavne trilkuje škovránok. Vo vyšších polohách nás vítajú snehové polia a neskôr dokonca súvislá snehová pokrývka vysoká asi 20 centimetrov. Prichádzame k hornej stanici lanovky nového lyžiarskeho strediska Salamandra. Lyžovačka na 1450-metrovej zjazdovke je v plnom prúde. Prudkým výšvihom po šmykľavom chodníku vystupujeme na výhľadový vrch Tanád.
 

Čaká nás na ňom kus inventáru - staré kreslo. Kto a prečo ho tam dovliekol, netušíme, ale keď už tam bolo, posedeli sme si. Červenou značkou vedúcou po hlavnom hrebeni pokračujeme k ďalšiemu vrchu Paradajs. Ten nám poskytuje nádherný výhľad na Banskú Štiavnicu so svojimi dvoma zámkami, Kalváriou a lesníckym skanzenom. Keďže zároveň prechádzame náučným chodníkom, stretáme veľké množstvo tabúľ informujúcich o sopečnej činnosti v tejto oblasti a o zlatých žilách. Štiavnické vrchy totiž obkolesujú kalderu - kráter po mohutnej sopke, ktorá tu kedysi v treťohorách zúrila. Je to najväčšia kaldera v strednej Európe s priemerom 20 kilometrov. Cez sedlo Červená studňa a lazy Hadová napokon schádzame do baníckej dediny Hodruša-Hámre. Okolo Klopačky, niekoľkých vchodov do banských štôlní a domu so slnečnými hodinami prichádzame až k nášmu milovanému autobusu.

Ľubo Mazán, Tempo, 29.3.2010
 

Za históriou Tribečských hradov

    
     Poslednú februárovú sobotu sa horci vybrali do Oponíc, aby absolvovalo 25 km dlhú túru za spoznaním histórie Tribečských hradov. Po krátkom príhovore predsedu sa skupina turistov vydala po zelenej značke k školskému poľnohospodárskemu majetku. Oproti stojí kaštieľ Apponyiovcov obklopený anglickým parkom, postavený v renesančnom slohu v 16. storočí. V súčasnosti prebiehajú na objekte kaštieľa rozsiahle rekonštrukčné práce. Po necelej hodine prichádzame k ruinám Oponického hradu. I tu badať zmenu k jeho lepšej budúcnosti. Nám neznáma nadácia tu vykonáva obnovu spustnutého hradu, okolie je vyčistené od kríkov a lesného porastu, na nádvorí je osadená informačná tabuľa. Z nádvoria je krásny výhľad na Ponitrie, Považský Inovec, Zoborské vrchy a celý hrebeň Malých Karpát od Bratislavy až po Smolenice. Počasie sa začína zlepšovať, badať predieranie sa slniečka nad hradom, čo nám dodáva dobrú náladu. Z vrcholu Veľkej skaly sa nám opäť otvára priam panoramatický výhľad predovšetkým na Ponitrie. Pokračujeme príjemným hrebeňovým úsekom do malého sedielka, z ktorého zostúpime k rázcestiu Pusté a neskôr k Červenému krížu.
 

V roku 1944 tu havaroval americký bombardér B 17. Nenáročným terénom prichádzame k Jelenskej gaštanici a rozbitým chodníkom vstupujeme do jej chráneného areálu. Množstvo odumretých gaštanov jedlých a celkovo zanedbaný stav gaštanice v nás vytvára negatívny dojem z tohto jedinečného chráneného areálu. Po chvíli začíname strmo stúpať na vrch Dúň, na ktorom stojí hrad Gýmeš. Z ruín hradu sa nám otvára krásny výhľad na Tribeč, Veľký Lysec, Žibricu, Pohronský Inovec a Vtáčnik. Prehliadke tohto rozsiahleho hradu venujeme takmer hodinu. Z informačnej tabule sa dozvedáme o pochmúrnej histórii tohto hradu. Ďalej krátkym odbočením zo značkovanej trasy vystupujeme na skalnú hranu Studeného hradu. schádame do rekreačného strediska Remitáž – Jelenec. Tu pri zamrznutom rybníku dojedáme posledné zásoby a po modrej značke sa vraciame do východiskového bodu - do dedinky Oponice.

Peter Horváth, Tempo, 8.3.2010
 

Veľký Vracov strážený laňami

    
      Namiesto Prechodu pohoria Žiar, na ktorý sa neprihlásil dostatočný počet ľudí, sa 16 turistov z TK Horec vybralo na Veľký Vracov. Bežným prímestským spojom, ktorý sa zaiste potešil, že namiesto štyroch tradičných cestujúcich bude zaplnená polovica autobusu, sme sa dopravili do Kolačna. Tam nás v jednom dvore prekvapil dvojmetrový snehový slon. Autor nezabudol ani na kly, oči a dlhý chobot. Po rozlúčke s pravekým zvieraťom kráčame lesnou cestou poza cintorín k poľovníckej chatke. Tam vytiahol oslávenec Jozef Bencze fľašku becherovky, a tak sme si pripili na jeho ďalšiu bezproblémovú päťdesiatku. Potom nasledoval prudký výstup na Vracov. Na úbočí pod nami sme zazreli pomník venovaný neznámemu rumunskému vojakovi. Snehu bolo asi 25 centimetrov, čo vôbec nevadilo 10-člennému kolektívu laní, ktoré sa čudovali, aké divné zveri sa to štverajú na kopec. Okrem množstva vibrám si párnokopytníky mohli všimnúť na nohách jedného z nás snežnice a u ďalšieho skialpinistické lyže.

Viac ako náš výstroj ich však zaujímalo, čo budú dnes raňajkovať, odbehli preto hlbšie do lesa. Na Vracove si doprajeme dlhšiu prestávku a potom pokračujeme smerom na Vrchhoru - niekdajšiu známu križovatku obchodných ciest. Teraz tu stojí menšia kaplnka a zrúcaniny renesančného kostola. Stretávame dvoch veľkouhereckých turistov a prehodíme s nimi zopár slov. Ďalším cieľom je Michalov vrch známy starým slovanským hradiskom a stredovekým hradom, ktorý žiaľ už nie je medzi nami. Zato je z vrcholu krásny výhľad na Strážovské vrchy, Vtáčnik a dokonca i na zasnežené vrcholky Malej Fatry. Popri ďalšej kaplnke pod Veľkým Cerokom schádzame na Hlboké. Cestu nám prekríži päť statných diviakov. Pôvodný plán dôjsť po obnovenej žltej značke na chatu Ondrej sme si ešte sťažili výstupom na Osečný a vychutnali si pohľad na naše mesto z vyhliadky pri vysokom napätí. Zaujímavá 20-kilometrová zimná túra skončila na Salaši pri kávičke a pivku.

Ľubo Mazán, Tempo, 15.2.2010

Slávnostný charakter 10. výročnej schôdze
turistického klubu HOREC

    
      Výročnej členskej schôdze, ktorá sa konala 21.1. v knižničnom klube mestskej knižnice Partizánske, sa zúčastnilo 48 členov TK Horec a jeden hosť. Aktuálny počet členov sa v deň konania schôdze zvýšil na 90 turistov. Z nich 26 sú zároveň členmi celoslovenskej organizácie KST. Keďže išlo o desiatu výročnú schôdzu klubu, mala slávnostnejší charakter. Predseda Peter Horváth vo svojom obsiahlejšom prejave zhodnotil celé obdobie existencie novodobého Horca od jeho vzniku v apríli 2000 až po december 2009. Úspešne sa darí organizovať autobusové zájazdy, ktorých bolo minulý rok až 14 a ďalších 5 akcií využilo bežné spoje. Za takmer 10 rokov sa na 172 túrach zúčastnilo 6.350 turistov a spolu prešli 3.400 kilometrov. Predseda vyzdvihol aj súkromné aktivity našich členov či už pri zdolávaní náročných alpských vrcholov a dobytí najvyššieho vrchu Európy Mont Blancu, alebo zvládnutie 100-kilometrových pochodov. Pripomenul aj obnovu turistického značenia, na ktorej sa podieľa Stano Vido a Heňo Kollár. O práci výboru a stave členskej základne referoval Ľubo Mazán, správu o hospodárení s financiami prečítala Renata Boriková. Výročná schôdza schválila plán akcií na rok 2010. Z 19 naplánovaných akcií sú tri zahraničné: kráľ dolného Rakúska Otscher, poľské Červené vrchy a Hrubý Jeseník v Čechách. Okrem nich navštívime Veľkú Fatru, slovenský národný vrch Kriváň, Nízke Tatry, Roháče, Malé Karpaty, Vtáčnik, Rokoš, Žiar, hrady Tribeča, Štiavnické vrchy a ďalšie pohoria.

Prebehne aj kurz základov vysokohorskej turistiky, ktorý nám poskytnú naši vlastní vyškolení členovia.
     Nasledovala voľba nového výboru a predsedu. Stal sa ním už po jedenásty raz Peter Horváth. Schôdza prerokovala aj činnosť cyklistického oddielu a plán cyklotúr. Kvôli vysokým finančným nákladom prítomní nesúhlasili s organizovaním výstavy fotografií v kultúrnom dome, bolo navrhnuté alternatívne riešenie v rámci turisticko-spoločenskej akcie Deň s Horcom. Schôdza nielen hodnotila, ale aj odmeňovala. Tentoraz až šiestich najaktívnejších turistov za minulý rok. Bezplatný poukaz na autobusový zájazd získal Peter Horváth zúčastnivší sa 18 túr, ďalej Jozef Bencze, Renáta Boriková, Edita Michalovičová, Ľudovít Haviar a Peter Magdolen.

     Po skončení oficiálnej časti nasledovalo posedenie pri výbornej pizzi, vínku a slanom pečive, prezeranie kroník a fotografií. Ako darček každý dostal od pani Habajovej okrúhly perník so znakom nášho klubu, nechýbali cédečka s množstvom fotografií a kalendár podujatí s farebným obalom.

Ľubo Mazán, Tempo, 1.2.2010

V minulom roku boli aktívni aj cyklisti

    
      Turistický klub Horec má už tretí rok oficiálny cyklistický oddiel. Jeho predseda Juraj Jenis pripravuje pre svojich 20 členov cyklotúry rôznej náročnosti, ktorých dĺžka býva od 50 do 100 kilometrov. V roku 2009 sa podarilo uskutočniť sedem výletov na dvoch kolesách. Bolo by ich aj viac, keby počas jesene neprevládalo upršané počasie. Prvou akciou bolo Jarné prebúdzanie – potulky okolo Skýcova. Ďalej sa cyklisti zúčastnili Dňa s Horcom, kedy sa po prechode Drahožickou a Hlbokou dolinou pridali k pešiakom a pri Uhereckej priehrade im pomohli s jedením dobrého gulášu. V máji navštívil cyklooddiel zrúcaninu hradu Hrušov, v júni zase Uhrovecký hrad – a to v rámci rekordne dlhej 99-kilometrovej trasy.

Nasledovalo okolie Duchonky s Topoľčianskym hradom, potom pohorie Žiar a výhľadový vrch Vyšehrad so starým slovanským osídlením. Poslednou akciou bola septembrová návšteva vrchu Tribeč s účasťou na omši pod holým nebom. Uplynulú sezónu cyklisti spolu prešli 460 kilometrov. Sympatické je, že náročnejších trás sa nezľakli ani príslušníčky nežného pohlavia, ktoré statočne šliapali do pedálov a boli rovnocennými partnermi predstaviteľom mužského pokolenia. Podrobnosti s fotkami nájdete na stránke www.cyklosekcia.eu

Ľubo Mazán, Tempo, 18.1.2010

Vianočný výstup na Žarnov

    
      Tak ako každý rok, aj teraz sa vydali Horci deň po Štefanovi dobre známym chodníčkom z Ľubianky na neďaleký Žarnov. Tentokrát sa ale nebrodili v hlbokom snehu, ani nemrzli v chladnom vetre. Tento rok na sopečnom 840-metrovom vrchu vládlo skoro jarné počasie, ktoré turistom poskytlo pohodu a krásne výhľady do okolia. Na vrchole nebolo pritesno ako pred rokom, pretože turisti z Oslian a okolia si pre výstup zvolili iný termín. Väčšina účastníkov sa dostala na vrchol chodníkom po žltej značke, ale niekoľko fajnšmekrov si zvolilo skratku po reťazami zaistenej mini ferratke. Pol hodinu pred pravým poludním, keď sme sa už všetci zhromaždili neďaleko vrcholového kríža, nás privítal predseda TK Horec Peter Horváth.

Po jeho príhovore prebehla družná debata, fotenie, rozhovory s priateľmi, koštovanie vianočného pečiva a rôznych nápojov. Pri zostupe sme si tiež zaspievali slovenské ľudové a národné pesničky. Tohtoročný výstup na Žarnov sme zakončili v príjemnom prostredí novej útulnej krčmičky na Ľubianke, kde sme pokračovali v nedokončených rozhovoroch z vrcholu.
     Počasie, aj keď nie práve mrazivé, nám vytvorilo pohodovú atmosféru, pri ktorej sme zabudli na problémy všedných dní a doprialo nám venovať sa viac priateľom, na ktorých možno inokedy nemáme až toľko času.

Juro Jenis, Tempo, 11.1.2010