Výstup na Sivý vrch, Brestovú a Salatín

2.10.2010

Horci na zasnežených Roháčoch

            Po predchádzajúcich autobusových zájazdoch, kedy sme odchádzali veľmi zavčasu, o tretej, ba dokonca o druhej hodine rannej, sme si tentokrát pospali dlhšie. V počte 35 horcov sme vyrazili do najzápadnejšej časti Západných Tatier až o piatej. Turisti z Martina sa na akcii nezúčastnili, ale svojou účasťou nás poctil kamarát Laco z Nitry, ktorý má na svojom konte 24 vrcholov nad 2000 metrov v Západných Tatrách. Z toho na niektorých stál aj viackrát.

            Na začiatku túry nás čakal zablatený šmykľavý chodník a poriadne strmý svah. Odhodlane sme však postupovali vpred. Vo vyšších polohách vo vlhkom vzduchu pribúdalo námrazy na stromoch a kosodrevine. Neskôr sa objavil sneh a my sme sa cítili ako v zimnej krajine pred Vianocami. Na chodníku sme občas natrafili na medvedí trus, niekedy tmavej farby a hustej konzistencie, inokedy riedky, svetlofialový, so zbytkami čučoriedok a brusníc. Vyzeralo to, akoby mal maco poriadnu hnačku. Keď sme sa konečne vyšplhali na Babky a krajina sa otvorila, očakávali sme aspoň nejaké výhľady. Žiadne nám však dopriate neboli a tak sme stúpali ďalej a naberali výšku. Našu kondíciu preveril výstup na Ostrú, kde sme si na chvíľu oddýchli. Okolo poludnia sme konečne zastali na 1805 metrov vysokom vrchole Sivého vrchu. Smerovník bol obalený námrazou, akoby ho pocukrovali. Tam sme si pripomenuli nedávne 80. narodeniny nášho najstaršieho člena Ľudvíka Haviara z Bojníc. Darovali sme mu z dreva vyrezaný znak nášho klubu, on nás zas počastoval sladkosťami z niekoľkých bonboniér a neodmysliteľným fernetom. Zoznámili sme sa tiež so sympatickým mladým párikom českých turistov z Opavy. Po príjemne strávených chvíľach sme sa pobrali ďalej. Keďže počasie aj naďalej bolo nepriaznivé, všade dookola sa rozprestierala oblačnosť a hmla, upustili sme od pôvodného plánu prejsť ešte hrebeňom na Brestovú a Salatín. Dobre sme spravili, pretože aj tento skrátený variant bol v zimných podmienkach dosť náročný. Prešli sme do sedla Pálenica a odtiaľ začali zostupovať. Ako nám dolu Bobroveckou a neskôr Jaloveckou dolinou ubúdali výškové metre, pribúdalo blata na chodníku a onedlho sme vyzerali, akoby sme kopali kanále. Okolitá príroda však bola nádherná. Niektoré úseky pripomínali tiesňavy Slovenského raja. Skaly pokrývali žltozelené lišajníky a chodník bol lemovaný kobercom z mäkkého machu. Spoločnosť nám robila horská bystrina, v ktorej sa dal občas zahliadnuť pstruh. Veľakrát sme prechádzali z jednej strany potoka na druhú po nových lavičkách so zábradlím. Prechod týchto dolín sa nám zdal nekonečne dlhý, ale nakoniec sme predsa len uvideli náš autobus. V horskom hoteli Mních bola práve svadba, takže záverečné posedenie sme si museli odpustiť.

            Po deväť a pol  hodinovej túre sme si posedeli už len v autobuse cestou domov. Niekde pri Jasenove nám nečakane do cesty skočila statná jelenica. Našťastie náš pohotový šofér stačil včas zabrzdiť a vystrašené zviera sa stratilo v lese. Ináč by sme asi autobus domov tlačili. Do Partizánskeho sme prišli až neskoro večer, zablatení a unavení, ale ako vždy šťastní a plní nových zážitkov z krásnej slovenskej prírody, ktorá nám za každého počasia má čo ponúknuť.
 

Posledné prípravy na výstup	Vrch Babky		Krásy zimy v októbri

Sedlo Predúvratie

Cukrová krajinka	Už len kúsok na vrchol	Prvý gratulant osemdesiatnikovi	Tradičný fernet

Ďalšie blahoželania	Vyrezávaný znak klubu	Oslávenec v kruhu priateľov	Pod bielou čiapkou

Posledné obzretie...	... a vykročenie do hmly	Náročný zostup z vrcholu	Pomaly, ale isto

Krása zimnej prírody	V sedle Pálenica		A nedajte sa zjesť !

Posledná lavička cez potok	Bobrovecké pleso		Lišajníkmi obalené skaly