Zraz VHT vo Vysokých Tatrách

24.6.-27.6. 2010
            

     Od 24. do 27. júna sa v Tatranskej Štrbe zišli nadšenci vysokohorskej turistiky, aby sa znovu po x-týkrát presvedčili, že Vysoké Tatry stoja za litre potu a námahu a že stáť na vrchole našich slovenských veľhôr je zážitok aj pre veľmi náročného turistu. Naša skupinka v počte 7 mužov a 3 ženy mala reprezentovať partizánsku a tiež prievidzskú odnož VHT, ako si v skratke vysokohorskí turisti hovoria. Vo štvrtok večer sme stihli okrem ubytovania v kempe aj prvú z troch spoločných akcií - a to slávnostné otvorenie. Väčšina účastníkov však končila večer v Humne (miestnom pohostinstve) koštujúc nápoje rôzneho druhu a kvality. Tak to sme ešte poniektorí nevedeli, čo sa chystá, a smelo sme si ukrajovali z hodín spánku, ktoré sme mohli čerpať len do rána do piatej. Presne vtedy totiž zatrúbil budík Renátky Borikovej, aby naštartoval prvý dlhý deň.
     Tatry nám od rána neprejavovali takú priazeň, ako by sme si boli želali. Zvlášť preto, že cieľ bol náročný – Veľký Mengusovský štít. Mrholenie, dážď a hmla, vo vyšších polohách aj riadna zima, tak to bola na prvú túru riadna skúška síl a vytrvalosti. Cesta od Veľkého Hincovho plesa sa nám často strácala a párkrát sme sa aj museli vracať. A keď sa trasa začala zbelievať snehom, prišla na rad výbava zimného kurzu – mačky, čakany a samozrejme laná, úväzy a prilby ako bežná výstroj do skál. No zlé počasie sa nedalo poraziť a asi 30 metrov pod vrcholom sme museli zvážiť, že dôležitejšie bude bezpečne sa vrátiť späť. Treba povedať, že niektorí mali dosť síl ísť až hore, ale sila skupiny sa meria tými najslabšími, a tak sa hrdinsky vzdali víťazstva kvôli nim (ďakujeme, chlapci…). Napriek tomu vládla pozitívna nálada, veď dostať sa v takých podmienkach tak ďaleko bolo nečakané. Cesta naspäť bola nebezpečná a všetkým nám odľahlo, keď sme sa šťastlivo vrátili k plesu.
     Na zajtra niečo ľahšie – tak si už v duchu plánovali naši vodcovia. Dlho to nebolo jasné, kam vlastne pôjdeme, ale nakoniec zvíťazil Satan. Nie, nič mystické, to jeden z vrcholov sa vážne volá Satan a ani keď sme ho v sobotu vyšlapali, neprišli sme na to, prečo. Počasie bolo o kus lepšie ako v piatok, a aj keď sa nám výhľady otvárali len tak po kúsku, tešili sme sa, že neprší. Akoby sa nám chceli Tatry odhaliť len po kúskoch ako krásna žena, ktorá stráži svoje vnady a nedopraje pohľad na svoju krásu ani lacno, ani na prvýkrát. Naše plány sme tvorivo obohatili ešte o jednu neplánovanú časť a zo Satana sme bližšie neurčenou trasou po hrebeni Bášt trafili na ukážkový vrch nad Štrbským Plesom – na Patriu. Po strmom zostupe dolu, kde sa jeden kameň veľmi snažil trafiť členku výpravy (neúspešne, našťastie), sme už zažili aj tatranské slnko a prognóza na nedeľné počasie bola výborná. Horšie to už bolo so silami. Ani sobotná zábava v Humne nebola dvakrát dobrým liekom na boľavé nohy a otlaky.
     Ranné vstávanie nám nešlo akosi od srdca a s polhodinovým meškaním sme naposledy vyrazili k Popradskému plesu. Slnko žiarilo tak jasne, akoby v nás chcelo vybudiť sily na posledný náročný výstup. A zase sa za jazdy menili plány, vlastne už tradične. Po prechode krásnou a nepoškvrnenou Zlomiskovou dolinou sme museli uznať, že snehový výstroj nemal zostať v kempe. Tak kam teraz? Prechod snehovými poľami na plánovanom vrchole nebol bezpečný. Napriek obavám sme teda vyrazili na vedľajší a náročnejší výstup. Gánok, tak sa volal najkrajší z troch pokorených tatranských štítov (ak teda nerátame Veľký Mengusovský). Miestami s horolezeckou obtiažnosťou tretieho stupňa, ale odmenil nás nádherou, pri ktorej sa tajil dych. V tej vzácnej chvíli sme pocítili, že toto mocné horstvo nám dovolilo vidieť nevídané a že sme mu skromne vďační za jeho priazeň. Aj neživá skala k vám môže prehovoriť. A kto to ešte nezažil a chcel by, môže prísť zase o rok a opáčiť svoje sily, pomerať sa s ozrutami, ktoré tu stoja už tak dlho a víťazne nad oblakmi. Tak zase o rok dovidenia, Tatry milé ...

Ľudka Slamková