Prechod Kozími chrbtami

    
      Pätnásti turisti z Horca, z toho traja Prievidžanci, sa druhú novembrovú sobotu zúčastnilo krásnej túry do neďalekého pohoria Žiar. Už pred pol šiestou rannou odchádza táto skupinka milovníkov prírody osobným vlakom z Partizánskeho do neďalekej Handlovej. Po necelých dvoch hodinách cestovania vyrážame z námestia v Handlovej po zelenej značke smerom do pohoria Žiar. Je to neveľký horský celok vypínajúci sa nad Hornonitrianskou a Turčianskou kotlinou. Prvé metre túry vedú uličkami tohto banského mesta. Na miestnom cintoríne máme v pláne si prezrieť novo vybudovaný pomník obetiam banských nešťastí. Keďže cintorín otvárajú až o ôsmej hodine, návštevu sme museli vypustiť. Nad mestom sa nám otvára priam panoramatický pohľad na Malý a Veľký Grič. Tieto pravidelné skaly, tvarom pripomínajúce pyramídy, tvoria akúsi horskú dominantu nad Handlovou. Čím stúpame vyššie, tým je výhľad na hrebeň Vtáčnika širší. Zahrňuje obidva Griče, Bielu skalu a hlavný hrebeň až po najvyšší bod pohoria. Miernym stúpaním sa dostávame k okraju lesa. Slnko pomaly začína stúpať nad hrebeň Žiaru a začína nasvecovať protiľahlý hrebeň Vtáčnika. Popri smerovníku Zimné úbočie začíname už strmšie stúpať na hrebeň, ktorý dosahujeme v sedle pod Vysokou. Počasie je priam fantastické, nad nami azúrovo modra obloha. Po dlhšej prestávke pokračujeme po hrebeni na najvyšší bod túry, vrchol Vysokej.

I keď poskytuje len obmedzené výhľady, príroda je tu úžasná.  Pred nami sú necelé dve hodiny prechodu Kozích chrbtov až k Bralovej skale. Krátke nenáročné stúpania striedajú klesania. Takto prekonávame približne tri kilometre dlhý hrebeň Kozích chrbtov. Po ľavej strane sa objavujú rôzne skalné útvary, veže a vežičky pripomínajúce tak trochu svojou stavbou Súľovské skaly. Z mnohých miest sa nám otvárajú pekné výhľady či už na Nitriansku alebo Turčiansku stranu, kde dominuje hrebeň Kremnických vrchov, Malej a Veľkej Fatry. Viditeľnosť je priam dokonalá. Na hrebeni stretávame dvadsiatku prievidzských turistov, ktorí to majú namierené do Kremnice. Prichádzame na peknú horskú lúku, na ktorej stojí chata patriaca klubu prievidzských rádioamatérov. Od chaty je úžasný výhľad na celý masív Vtáčnika. Je tu tak krásne, že sa rozhodujeme pre dlhšiu prestávku. Po hodinke slnenia sa novembrovým slnkom prichádzame na Bralovú skalu. Spoločné foto, prestávka a pokračovanie po náučnom chodníku na rozľahlé Skleniarske lúky. Tu opúšťame hrebeň a po modrej značke pozvoľne zostupujeme na Hajskú skalu. Záverečný úsek túry tvorí pomerne strmý zostup do dedinky Ráztočno, kde dnešnú mimoriadne peknú túru uskutočnenú za prekrásneho novembrového počasia končíme.

Peter Horváth, Tempo, 21.11.2011

Výstup na Choč v takmer zimných podmienkach

    
      Keďže pre malý záujem o výstup na Choč a očakávaný dážď bola akcia v plánovanom termíne zrušená, niektorí aktívnejší turisti sa predsa len dohodli, že podujatie sa uskutoční v náhradnom termíne. O týždeň neskôr vyrážajú horci autami o pol siedmej z Partizánskeho do Dolného Kubína, aby z neďalekej dedinky Vyšný Kubín vstúpili na Veľký Choč z oravskej strany, ktorý je dominantou Oravy a Liptova. Jeho vrchol sa týči 1 000 m nad dolinami Váhu a Oravy. Len z mála vrcholov na Slovensku je taký nádherný a fantastický výhľad, ktorý obsiahne obrovskú plochu a vysoký počet rôznych pohorí. Po krátkom hľadaní zelenej značky vyrážame o pol deviatej o miestneho kostola po kamenistej ceste  smerom na Slatiská.  Spočiatku cesta mierne stúpa lúkami nad dedinku odkiaľ sa nám otvára pekný pohľad na krásne skalné útvary Tupej a Ostrej skaly. Po polhodine pohodlnej chôdze prichádzame do poľanu Zásadce. Doposiaľ nenáročný výstup nahradzuje veľmi strmé stúpanie na poľanu Drapáč. Po hodine prekonávania sa sám so sebou a nekompromisným svahom prichádzame na poľanu, kde si doprajeme zaslúžený oddych. Tu už vládne pani zima. Snehový poprašok a námrazou obalené  smreky  nás budú sprevádzať počas výstupu na vrchol.

Stúpanie nepovoľuje, zasnežený les strieda malé poľany až do pásma kosodreviny. Po prekonaní posledného strmého skalnatého prahu sa dostávame do kosodreviny, odkiaľ už pozvoľne dobre vychodeným chodníkom o pol dvanástej dosahujeme vrchol Choča. Sobotňajšie počasie nám nedovolilo vychutnať si fantastický kruhový výhľad, ktorý Choč ponúka. Po necelej hodinke strávenej na vrchole schádzame strmo kosodrevinou po zelenej značke na Prednú poľanu. Počasie sa lepší,  začína svietiť slnko. Počas zostupu sa objavuje hrebeň Nízkych Tatier a Malej Fatry. Stretávame veľkú skupinu turistov, ktorý pomaly vystupujú na vrchol. Pred tak zvaným hotelom Choč dojedáme posledné zásoby a obdivujeme vynárajúci sa Choč z hmly. Po dlhšej prestávke sa vydávame po zelenej značke na poľanu Drapáč a odtiaľ po červenej značke zostupujeme do obce Jaseňová. Počas zostupu obdivujeme Krivánsku Malú Fatru s dominantným Veľkým a Malým Rozsutcom a nezameniteľným Stohom. Samotnú túru končíme v krčme pod Chočom pri dobrom pivku a káve. I napriek tomu, že počasie nebolo ideálne, akcia to bola vydarená.

Peter Horváth, Tempo, 31.10.2011

V Rakúskych Alpách na Otscheri

    
      Potenciálnych záujemcov o autobusový zájazd do Rakúska do Ybbstalerských Álp možno odradila vyššia cena, možno náročnosť terénu či príliš skorý odchod. Tí aktívnejší turisti sa predsa len dohodli, že podujatie sa uskutoční. V sobotu o 3. hodine rannej osem členov klubu na dvoch autách vyrazilo z Partizánskeho cez Bratislavu a Viedeň, ďalej po diaľnici na Sankt Pölten do dedinky Lackenhof, kde sa nachádza aj lyžiarske stredisko. Na vrchol Otscheru vedú dve základne trasy. Jedna ľahšia popri zjazdovke a druhá náročnejšia cez skalnatý hrebeň Rauer Kamm, no o to zaujímavejšia. Keďže my sa väčšinou rozhodujeme pre náročnejší variant, z dedinky sa autami presúvame až do osady Raneck.
      Niečo po ôsmej hodine vyrážame po lesnej ceste do sedla Bärenlacken. Je to tak trochu nezáživný začiatok túry - po 45 minútach chôdze sme totiž boli stále v tej istej nadmorskej výške. No potom to začalo "naberať na obrátkach". Prvou vážnejšou skúškou bolo stúpanie viac než 500 výškových metrov zo sedla na hrebeň Rauher Kammu. Našťastie výstup lesom uľahčovali serpentíny. Na viacerých miestach sa odkryli pekné výhľady, ktoré boli vhodnou zámienkou na častejšie prestávky. Presne o 10.00 sme dosiahli Rauher Kamm. Naskytol sa nám úžasný pohľad na skalný hrebeň končiaci niekde v nedohľadne. Nezostávalo nič iné ako pustiť sa do jeho zdolávania. Nebolo to jednoduché, miestami treba použiť aj všetky štyri končatiny.

Postupne prekonávame jednotlivé zuby skalného hrebeňa. No iste to bola najkrajšia časť celej túry. Po najťažších pasážach sa dostávame na predvrchol 1 888 m, kde sa nachádza schránka s vrcholovou knihou. Klamlivé bolo zdanie, že vrchol je už zdolaný; na samotný vrchol nám zostáva ešte asi 10 minút pohodlnej chôdze po trávnatom hrebeni. Vyvrcholením našej snahy bol vrchol  Ötschera 1893 m, na ktorom sme stáli okolo pol jednej. Zdržali sme sa asi pol hodinku, pripili sme si na náš super výkon a pomaly sme začali zostupovať na chatu Ötscher Schutzhaus. Keďže bolo krásne počasie a pred chatou bolo plno, dlho sa tu nezdržujeme. Za necelú hodinku sme zbehli po zjazdovke do Lackenhofu, kde dnešnú adrenalínovú túru končíme v miestnej krčmičke pri dobrom rakúskom pive.
      Nasadáme do našich tátošov a vydávame sa do najznámejšieho stredoeurópskeho pútnického miesta Mariazell. Tu si prezrieme prekrásnu baziliku a o 18. hodine sa vydávame späť na naše rodné Slovensko. Máme za sebou ďalší krásny víkend v rakúskych Alpách. Vrchol Ötscher poriadne preveril kondičku všetkých účastníkov, no môžem konštatovať, že všetci túto nádhernú, ale predovšetkým náročnú túru zvládli bez väčších problémov.

Peter Horváth, Tempo, 26.9.2011

Horci na Čiernom hrade a Javorovom vrchu

    
      Turisti z TK Horec sa začiatkom septembra vydali na 30-kilometrovú trasu po južnom svahu Tribeča. Spopod hradu Hrušov, kde ich vyložil autobus SAD, kráčali červenou Ponitrianskou magistrálou k poľovníckej chate Piecky a k vodnej nádrži Žikava. Požitavie nás nadchýna malebnou prírodou, viacerými druhmi lesných plodov a útulnými roztrúsenými domčekmi. Na juhovýchodnom obzore vypúšťajú paru komíny mochovskej elektrárne. Prvý dlhší oddych si doprajeme v oblasti Vlčí kút pri murovanej studničke. Je tu vybudované posedenie, ohnisko a dokonca aj hojdačka zavesená na dvoch stromoch. Potom nás predseda vedie divokou prírodou s polámanými stromami na skalnatý, málo navštevovaný vrch Člnok. Bralá týčiace sa nad okolitý les dovoľujú pekné pohľady na hrebeň Tribeča. Pamätník s tabuľou pripomína 10. výročie vzniku turistického oddielu Lovce, ale zároveň aj 60. výročie VOSR. Nuž, kedysi aj turistika musela byť "správne zastrešená". Cez les a pole prichádzame do obce Zlatno. Víta nás veľký náučný panel mikroregiónu Tribečsko. Ďalší panel informuje, že Zlatno už v 12. storočí dostalo kráľovské povolenie na ryžovanie zlata. Tu presedlávame na žltú značku, ktorá nás dovedie k zrúcanine Čierneho hradu.

Bol to strážny hrad s vizuálnym kontaktom na susedné hrady Hrušov a Gýmeš. Teraz tu prebieha archeologický výskum a menšie spevňovacie práce. Napokon strmo vystupujeme na Javorový vrch, najvyšší bod dnešnej túry. Táto križovatka turistických ciest nám okrem vrcholovej knihy v sympatickej skrinke ponúka aj zvyšky zrútenej vyhliadkovej veže, ktorú zatiaľ nemá kto obnoviť. V posledných rokoch bolo totiž v okolitých pohoriach obnovených niekoľko rozhľadní (Vápenný vrch nad Skýcovom, Marhát, Panská Javorina...). Z Javorového vrchu klesáme po žltej značke, ktorú pred mesiacom preznačkovávali naši vyškolení značkári Stano Vido a Heňo Kollár. Okolo poľovníckej chaty a vápennej pece prichádzame na Cibajky a napokon do Klátovej Novej Vsi. Čašníčka v miestnej krčmičke nestačila čapovať svetlé i tmavé pivo, takí vysmädnutí sme dorazili k zdroju prevádzkových kvapalín. Síce dlhá, ale zaujímavá turisticko-vlastivedná prechádzka Požitavím a južným svahom Tribeča priniesla turistom počas slnečnej septembrovej soboty veľa pekných dojmov.

Ľubo Mazán, Tempo, 12.9.2011

Horci v daždi na Baníkove

    
      Koncom júla sa uskutočnila ďalšia akcia turistického klubu Horec, kedy sa 44 turistov v neveľmi lákavom počasí odhodlalo zdolať Baníkov v Roháčoch. Už krátko po vstupe do Žiarskej doliny začalo mrholenie, ktoré postupne prešlo do dažďa. To nám pridalo trochu pesimizmu, takže sme sa na jednom mieste zastavili a uvažovali o návrate. Padol aj návrh na uskutočnenie nejakej inej, alternatívnej túry vo Veľkej Fatre. Nakoniec však zvíťazila odhodlanosť splniť plán, aj keď nie za úplne ideálneho počasia.
     Cestou na chatu hore Žiarskou dolinou sme mali možnosť vidieť tú spúšť, ktorú po sebe zanechala tzv. storočná lavína na jar roku 2009. Poškodila aj chatu, ktorú potom zrekonštruovali, zmodernizovali a zväčšili. Turisti si teraz môžu užívať väčšieho pohodlia, v kúte na stene dokonca visí veľký plazmový televízor. Chata tým však stratila svoju pôvodnú atmosféru a ducha. Príchuť domáceho prostredia a tatranskej klasiky sa niekam vytratila. Boli to časy, keď chatár vítal nových návštevníkov kalíškom borovičky s horcom, z malej jednoduchej kuchynky bolo cítiť vôňu kapustnice a pri preplnenej chate sa spalo v jedálni na podlahe v spacákoch. Nuž čo, doba ide dopredu. Aj my sme po krátkom občerstvení vyrazili dopredu. Drobný dážď neprestával, ale ani nezosilnel, usúdili sme preto, že to nie je až tak zlé a pokračovali sme ďalej vo výstupe. Pásmom kosodreviny popri Šarafiovom vodopáde sme sa dostali do Jaloveckého sedla.

Tam sa krajina otvorila a naskytli sa nám prvé výhľady do doliny Parichvost, Salatín, na opačnej strane z nízkej oblačnosti vytŕčal vrchol Baranca, na ktorom naši horci stáli pred dvoma rokmi.
     Zo sedla nás čakal prudký - náš predseda ho nazval výživný - výšľap na Príslop. Odtiaľ ešte krátky, ale ostrý skalnatý hrebeň a konečne sme stáli na 2178 metrov vysokom vrchole Baníkova. Vtedy prestalo pršať, dokonca sa trochu oteplilo a my sme si mohli vychutnávať výhľady na okolité vrcholy, vynárajúce sa z oblačnosti ako ostrovy z bielych morských vĺn.
     Skupinka ôsmich turistov, z toho jedna žena, pokračovala ďalej po zaistenom hrebeni Baníkova cez Hrubú kopu a Tri kopy až do Smutného sedla. My ostatní sme to zhodnotili ako dosť nebezpečné, pretože skaly boli mokré a šmykľavé, na hrebeni sa stále držala hmla a z nej padajúce mrholenie. Zostúpili sme preto tou istou cestou, ako sme prišli. Na chate sme sa osušili, najedli a oddýchnutí vykročili dolu Žiarskou dolinou k nášmu autobusu. I keď väčšina z nás neprešla úplne celú naplánovanú trasu, vrchol Baníkova sme dosiahli a všetci sme sa vrátili spokojní, bez úrazu a radi, že sme nepodľahli počiatočnému nutkaniu vzdať to.

Juraj Jenis, Tempo, 8.8.2011

Po hrebeni Lúčanskej Fatry

    
      Druhú júlovú sobotu sa horci vybrali do Lúčanskej Fatry. Na pláne mali prechod časti hlavného hrebeňa známeho pod názvom Martinské hole. Tentoraz turisti nemali šťastie vidieť z autobusu medveďa pri rannej rozcvičke, zato si však všimli zrazenú líšku. Čo ako prefíkaná, proti rýchlemu autu nemala ani ona šancu.
     Na úvod 25-kilometrovej túry si v obci Kunerad prezrieme pekný secesný kaštieľ postavený na spôsob románskych architektúr s nárožnými vežičkami, terasami a arkádami. Po minuloročnom požiari a zhorenej streche je teraz znovu v rekonštrukcii. Reklamná tabuľa s nápisom SPP prezrádza, kam idú naše peniaze zo zdraženého plynu. Od zámočku vystupujeme po žltej značke Svitačovou dolinou, kde nás sprevádza zurčanie potoka a sem-tam nám cestu skríži nejaký slepúch. V druhej polovici výstupovej trasy sa mierna cestička mení na strmý lesný chodník - miestami až s 50-stupňovým sklonom - ktorý nás privádza na vrch Veterné. Už odtiaľ je krásny výhľad na okolité pohoria, dovidieť až na Západné a Vysoké Tatry, na východe sa čnie Veľká Fatra a na druhej strane sa zase v jemnom opare črtá náš Vtáčnik. Celou cestou sa od nás vzďaľuje majestátny Kľak. Najkrajšiu časť túry absolvujeme v hôľnatom pásme s viacerými bažinami, mokraďami a rašeliniskami, ktorým sa bolo treba vyhýbať. Fotoaparáty zaujala aj kosodrevina bizarných tvarov. Po chvíli sa dostávame na Veľkú lúku, čo je najvyšší vrch Lúčanskej Fatry s výškou 1475 metrov. Kúsok od nej je vrchol Krížava s televíznymi vykrývačmi. Málokto vie, že sa tu nachádza aj pracovisko pre riadenie letovej prevádzky.

Vpravo kúsok od vrcholu končia vleky a lanovky známeho lyžiarskeho strediska Martinské hole. Okolo betónového plotu obchádzame územie s vykrývačom a kosodrevinou pokračujeme na sever. Čučoriedky sú zarodené, nie však ešte celkom zrelé. Ochutnáme aspoň zopár bobuliek, zvyšok spasú premnožené medvede. Cestou stretávame viacerých cyklistov, ktorí brázdia Fatru na dvoch kolesách. Na obed prichádzame na Minčol - trávnatý vrch s fantastickým kruhovým výhľadom. Okrem mnohých slovenských a českých horstiev, ktoré sme takmer všetky navštívili, v doline vidíme Martin s Vrútkami, severnejšie zase Žilinu, i rozľahlý Lietavský hrad.
     Po poriadnom oddychu na Minčole a prezretí si dela z 2. svetovej vojny schádzame popri niekoľkých starších vlekoch do dedinky Višňové. Nuž, po ceste do centra obce sme si všimli iba jednu malú višničku. Treba veriť, že v Partizánskom bojovalo aspoň dvakrát viac partizánov, ako je vo Višňovom višní. Vysmädnutí sa nahrnieme do miestnej krčmičky a ako býva zvykom, kam príde skupina horcov, tam sa krčmár o tržbu v ten deň báť nemusí. Nádherná túra s úžasnými výhľadmi a krásnym slnečným počasím skončila teda pri pivku, kofole a slaných tyčinkách.

Ľubo Mazán, Tempo, 1.8.2011

Nezabudnuteľný výlet v Pieninách

    
      Štyridsiatka turistov, z toho dvaja až od Martina, sa v polovici júna zúčastnila s turistickým klubom Horec atraktívneho zájazdu do Pienin. Už o tretej hodine rannej museli milovníci prírody odchádzať, aby stihli naplánovanú 25-kilometrovú trasu v jednom z najkrajších slovenských pohorí. To sa nachádza v Zamagurí na hranici s Poľskom a je súčasťou Národného parku Pieniny. Tí turisti, ktorí zatiaľ nemali šťastie vidieť priamo v prírode statného medveďa, ho mohli obdivovať - i keď len z autobusu - ako sa prechádza asi 70 metrov od cesty pod horou kdesi za Sučanmi.
    Po takmer piatich hodinách cestovania dorážame do Červeného Kláštora. Dvaja účastníci si vybrali ľahšiu alternatívu a absolvovali plavbu plťou po Dunajci, ktorý je lemovaný vysokými skalnými stenami. My ostatní prechádzame po mostíku nazývanom Pieninská lávka na poľskú stranu do dedinky Sromowce Nižne. Pred očami sa nám stále vypína najznámejší pieninský trojvrchol Tri koruny. Kým sa však dostaneme až hore do 980-metrovej výšky, musíme prejsť tiesňavu Wawoz, sedlo Szopka a hlavne musíme "zdolať" búdku so strážcom, ktorý od každého pýta 4 zloté. Veru, na vrcholovú plošinu sa neplatiči nedostanú. Až po zaplatení mýtneho môžeme vystúpiť po kovových schodoch na vyhliadkovú plošinu, ktorá sa nachádza na najvyššom bode Troch korún Okraglici. Výhľad je skutočne fantastický: z 500-metrovej výšky vidíme kľukatiaci sa Dunajec a budovu Červeného kláštora. Z pekného slnečného počasia a nádhernej prírody sa tešia i naši dvaja osemdesiatnici. Po oddychu na početných lavičkách pokračujeme k najvyššie položenému hradu v Poľsku s názvom Zamek Pieninski. V zrúcanine sa zachovali hrubé obvodové múry a hlbšia šachta.   

Vysoko v horách stretávame na krížnych cestách starenku, ktorá predáva v plechových hrnčekoch žinčicu. Zrejme bola kvalitná, pretože zopár odvážlivcov, ktorí ju ochutnali, bez tráviacich ťažkostí došli do cieľa.
     Po modro značenom a dobre upravenom chodníku Sokolia prť, na ktorom sa nachádza množstvo náučných tabúľ, sa pomaly dostávame k ďalšiemu významnému výhľadovému bodu Sokolica. Niektoré nebezpečné miesta sú chránené zábradlím. Pod sebou v tristometrovej hĺbke vidíme meandre Dunajca a na ňom plno pltí, raftov a kanoe. Niet sa kam ponáhľať, výhľad z vtáčej perspektívy si aj napriek silnejšiemu vetru vychutnávame naozaj dlho. Potom schádzame k Prielomu Dunajca a kompou sa dostávame opäť na Slovensko. V Dunajci žije mnoho rýb a kačíc, ktoré nepohrdli ani našim chlebom. Ešte desať kilometrov popri hraničnej rieke a budeme opäť vo východzej obci Červený Kláštor. Cestou stretávame plte s mávajúcimi pasažiermi, na brehu pre záujemcov čakajú aj konské povozy. Niektorí z nás si požičali bicykle a cestu si tak výrazne časovo skrátili. Na nádvorí Červeného kláštora nás čakalo prekvapenie: práve prebiehalo stretnutie automobilových veteránov. Množstvo staručkých áut v nás vyvolalo nostalgické spomienky. Gastronomické potreby si uspokojujeme voňavou klobásou či hotdogom, pokrm zapíjame čapovaným pivkom a potom sa už vydávame na spiatočnú cestu. Večerný dážď nás už nemohol zaskočiť, dôležité bolo, že počas túry bolo nádherné počasie, ktoré nám spolu s pieninskou prírodou poskytlo neopakovateľné zážitky.

Ľubo Mazán, Tempo, 27.6.2011

Upršaná Veľká Fatra

    
      Poslednú májovú sobotu o piatej ráno odváža autobus horcov z Partizánskeho, Skačian a Prievidze do Vlkolínca, odkiaľ máme plánovaný prechod liptovským hrebeňom Veľkej Fatry. O pol ôsmej vyrážame z parkoviska po náučnom chodníku do osady Vlkolínec. Podhorská obec je národná kultúrna pamiatka zaradená do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva Unesco. Po prehliadke tohto kultúrneho skvostu pokračujeme strmou kamenistou cestou k smerovníku Vlkolínske lúky, odkiaľ nás bude takmer po celý deň sprevádzať zelená značka. Počasie nič moc, začína mrholiť, miestami sme zahalení pomerne hustou hmlou. Z Vlkolínskych lúk mierne stúpame, najprv po asfaltke, neskôr širokou lesnou zvážnicou. Po pravej ruke míňame prameň a v zápätí sa ocitáme v Sedle pod Vtáčnikom. Kúsok od rázcestníka je ohnisko so stolom a lavicami. Vybaľujeme zásoby a robíme si tu krátku občerstvovaciu prestávku. Čaká nás stúpanie na Vtáčnik. Vedie niekoľkými serpentínami po úzkom chodníku cez veľmi starý les. Za pekného počasia sa z Vtáčnika otvárajú prvé výhľady na Krivánsku Fatru, Veľký Choč a Západné Tatry, my však kvôli všade prítomnej hmle z výhľadov nemáme nič. Pred nami sa však kľukatí chodník traverzujúci vrch Šiprúň cez obidve šiprúnske sedlá. Po krátkej prestávke vo Vyšnom Šiprúnskom sedle sa štyria z nás odhodlali vystúpiť na Šiprúň, ostatní pokračujú do Nižného Šiprúnskeho sedla

Pred nami je už len stúpanie na Malú Smrekovicu a zostup k horskému hotelu Smrekovica cez prírodnú rezerváciu Jánošíková kolkáreň. Na lúčny vrchol Malej Smrekovice prichádzame za rednúcej hmly, miestami sa objavuje slnko. Začíname dúfať v zlepšenie počasia. Po dvadsiatich minútach prichádzame k Vojenskej zotavovni Smrekovica, kde si doprajeme hodinovú prestávku na regeneráciu síl. Vyzerá to tak, že slnko začína víťaziť nad hmlou, no náš optimizmus trvá len krátko. Po hodinovej prestávke opúšťame za dažďa reštauráciu. Prechádzame areálom horského strediska, neskôr klesáme cez lúku Močidlo. Sledujeme tyčové značenie, ktoré je doplnené o reflexné prvky, takže vidíme až tri tyče dopredu. Jednoduché a účinné. Prichádzame k triangulačnému bodu pod Skalnou Alpou, kde robíme ďalšie foto. Pokračujeme traverzom Skalnej Alpy do Severného Rakytovského sedla. Keďže dážď neprestáva, tu sa rozhodujeme, že v prechode hrebeňa cez Rakytov a Minčol nebudeme pokračovať a z hrebeňa zostúpime do Teplej doliny. Po šmykľavom chodníku a rozbahnenou cestou schádzame do doliny. Neskôr už pohodne, ale za stáleho dažďa prichádzame k horárni Teplé, kde kvôli zlému počasiu predčasne končíme prechod hrebeňom Veľkej Fatry.

Peter Horváth, Tempo, 6.6.2011

Horci opäť na skalách
Oslava osemdesiatky

    
      Tradičná jarná akcia turistického klubu Horec je určená pre začínajúcich a mierne pokročilých záujemcov o lezenie po skalách. Aj tento rok sa druhú májovú sobotu vybrali inštruktori vysokohorskej turistiky z Horca na skaly Brálie, aby naučili turistov základom istenia, lezenia a zlaňovania. Šplhanie po 7 a 10-metrových skalných stenách zvládli aj vekovo nie najmladší záujemcovia.

     Ďalšia skupina milovníkov prírody, ktorá dala prednosť pešej turistike, si vybrala stredne náročnú trasu v južnej časti Strážovských vrchov nazývanej Drieňov. Z Partizánskeho a Šimonovian prechádzame cez kopec a okolo mlyna do obce Skačany. Tam pod nahnutou kostolnou vežou sa k nám pridali ďalší piati turisti. V poli nad dedinou si obhliadame zrekonštruované základy národnej kultúrnej pamiatky - starého románskeho kostola. Z náučnej tabule sa dozvedáme, ako sa od 13. storočia k tomuto kostolíku postupne dostavovali ďalšie časti a kedy asi zanikol. Po novšej modrej značke, ktorá vedie zo Skačian do Dolných Vesteníc, pokračujeme lesom k poľovníckej chate. Míňame krížne cesty na Vartách a nakoniec prichádzame k posiedke pod Drieňovým vrchom. Tu nás už čaká druhý najstarší člen klubu Lojzko Bruška z Nitrice, ktorý sa práve v týchto dňoch dožíva krásnych 80. rokov. Spolu so svojou manželkou pripravili pre prítomných skvelé pohostenie.

Najprv však zazneli gratulácie od kolegov turistov zavŕšené "hymnickou piesňou" Živio. Nechýbali ani dary v podobe dreveného vyrezávaného znaku od nášho rezbára Juraja či neodmysliteľná fľaša šampanského. Oslávenec si s nami pripil znamenitým 6-ročným kalvadosom a ponúkol nás domácou klobásou. Pri speve, humore a dobrej nálade sme zotrvali na posiedke takmer dve hodiny. Zlatým klincom hostiny bol kokosový zákusok od pani Bruškovej. Po Ľudvíkovi Haviarovi, ktorý sa osemdesiatky dožil minulý rok, je Lojzko náš druhý člen s ôsmimi krížikmi. Obaja osemdesiatnici - ináč spolužiaci zo základnej školy - sa stále zúčastňujú turistických akcií a ich zdravotný stav by im mohli závidieť aj oveľa mladší kolegovia.

Ľubo Mazán, Tempo, 23.5.2011

Deň s Horcom skončil ako tradične pri guláši

    
        Významná každoročne organizovaná akcia turistického klubu Horec sa tentokrát uskutočnila za pomerne dobrého, ale veterného počasia. Druhú aprílovú sobotu sa turisti vydali z Kamenca pod Vtáčnikom žlto značenou trasou spoznávať pohorie Vtáčnik. Po necelej hodinke chôdzi po rozbitej asfaltke sa dostávame k ústiu Bystričianskej doliny - najkrajšej doliny pohoria. Vstupujeme do národnej prírodnej rezervácie Veľká skala. Tá je známa sopečnými bralami, vežovými útvarmi a početnými kamennými moriami. Počas prechodu doliny sme obdivovali impozantnú, vyše sto metrov vysokú stenu Veľkej skaly tróniacu nad dnom doliny, ako i nepreberné  množstvo rôznych bizarných skalných útvarov, z ktorých nás najviac upútali veže Dvanástich apoštolov. Kúsok ďalej prichádzame k pekne upravenému prameňu vody, ktorá vysmädnutým hrdlám znamenite chutila. Netrvá dlho a prichádzame k smerovníku a prvému informačnému panelu náučného chodníka Buchlov – Žarnov, ktorý nás bude sprevádzať až na Žarnov. Po prekonaní prvej dnešnej prekážky (Bystričianskeho potoka) vytrvalo stúpame lesnou cestou na Zadnú lúku. Čaká nás ešte záverečný krátky, ale strmý výstup pod skalnú hradbu Buchlova, ktorý zvládli všetci bez problémov. Úzkou štrbinou medzi dvoma bralami postupne všetci vystupujeme na skalnatý vrchol 1042 metrov vysokého Buchlova. Námaha za výstup bola korunovaná brilantným výhľadom na centrálny hrebeň Vtáčnika a okolité horstvá.
     Po tradičnom vrcholom fote strmo zostupujeme cez rúbaniská a polomom zničený les k chránenému najmenej dvestoročnému jaseňu. Všetci spolu obdivujeme tento majestátny strom, ktorý nás svojimi rozmermi (obvodom kmeňa vyše 6 metrov a výškou koruny 30 metrov) doslova ohúril.

Tento nevšedný strom dosahuje tieto rozmery v nadmorskej výške 850 metrov nad morom. Čas súri, preto pokračujeme v zostupe do sedla. Čaká nás strmý, nie moc dlhý výstup na skalný hrebeň Sladnej skaly. Počas prechodu hrebeňa obdivujeme bizarné zvetrané skalné útvary. Ani sa nenazdáme a už stojíme v malom sedle pod Žarnovom. Vrchol Žarnova tvorí súvislé andezitové bralo. Od jednoduchého dvojkríža, vztýčeného pred pár rokmi, si vychutnávame polkruhovitý výhľad. Od juhu vidno vrcholky Pohronského Inovca, západnejšie trčí Veľký Tribeč, cez kotlinu masív Rokoša v Strážovských vrchoch až po samotný Strážov. Pár fotiek do kroniky, hlt pálenky a pokračujeme ďalej, smer Ľubianka, kde nás čaká v miestnej reštaurácii tradičný horcovský guláš. Rozvoniava ho tam vďaka Jožkovi Gahérovi zo štyridsať litrov. Pochutnáva si na ňom i zo šesť cyklistov, ktorí dnes dali pred vibramami prednosť dvom kolesám. Ochutnávka nápoja s horcom, predaj klubových odznakov, hladoši skok po druhú i tretiu dávku...
     Všetko však má svoj koniec, a tak sa okolo tretej hodiny začal 40-členný dav pomaly rozchádzať. Cyklisti na svojich tátošoch, väčšina prejedených nastúpila do áut, aby sa dopravila až do rodného mesta. Pomerne krásny deň, zaujímavá príroda a príjemné posedenie s gastronomickými hodami - to bola ďalšia vydarená akcia turistického klubu Horec.

Peter Horváth, Tempo, 18.4.2011

Potulky po Burde, Pillise a Ostrihome

    
        19. marca sa horci druhýkrát vybrali k našim južným susedom na zaujímavú turisticko-poznávaciu akciu. Najprv však navštívili najmenšie slovenské pohorie Burda, konkrétne jeho južnú časť Kováčovské kopce. Je to národná prírodná rezervácia so skalnými útvarmi sopečného pôvodu a s ochranou vzácnych stepných rastlín a živočíchov. Vo viacerých prípadoch ide o jediný výskyt týchto druhov na Slovensku. Rastie tu napríklad kavyľ či ruman, žije tu krátkonôžka európska i cikáda mannová. V tejto lokalite sme prešli náučný chodník so šiestimi zastávkami. Zo skál bol priam letecký výhľad na sútok Dunaja s Hronom, na Štúrovo a Ostrihom, ktorému dominuje mohutná bazilika. Iba usmoklené počasie bez jediného slnečného lúča nám trochu kazilo dojem. Po zídení do dedinky Kováčov sa dozvedáme, že kvôli nízko položenému mostu nemôže autobus pre nás prísť, a tak musíme šliapať zo štyri kilometre po asfaltovej ceste do východzieho bodu. Podobnú situáciu so zníženým mostom zažijeme podvečer ešte raz.

     Po presune do Maďarska smeruje náš autobus do obce Dömös. V pohorí Pilis máme v pláne zdolať tiesňavu Rám Szakadék. Vchádzame do bukového lesa, v ktorom sa hadí bystrý horský potok a vytvára početné meandre. Náučné tabule nás jasne a zrozumiteľne informujú o faune a flóre tejto lokality. Dozvedáme sa, že "bukköseink jelentös részét szálalóvágással kezeljuk, a holtfa fontos szerepet tölt be az erdö életében". No, trochu som sa rozkecal. Prichádzame k drevenému vyrezávanému altánku, vedľa ktorého stojí malá kaplnka.

Po oddychu pokračujeme popri potoku, až kým na jednom mieste nebolo treba tento tri metre široký tok prekonať. Mostíka nablízku nie je, zostáva nám iba opatrne skákať po kameňoch, využívať pomoc konárov, palíc a rúk. Túto prekážku napokon zvládli aj ženy a onedlho stojíme na začiatku očakávanej tiesňavy. Tá svojimi rebríkmi, vodopádmi a zábradliami pripomína rokliny v Slovenskom raji. Príliš veľa vody v koryte a náročné úseky, kde jediným pevným bodom bolo nerezové zábradlie, odradilo väčšinu turistov od prechodu tiesňavou. Iba tretina tých najzdatnejších sa vrhla na boj s ťažkým terénom, kedy vibramy často končili vo vode alebo zaborené v bahne. Nič to, pomaly ale isto preskakujeme z jednej strany na druhú, stúpame po rebríkoch, fotíme vodopády, pomáhame si navzájom, až kým sa nedostaneme na vrchol. Rozbahnenou lesnou cestou sa vraciame späť do obce.

Ľubo Mazán, Tempo, 29.3.2011

Turistika i lyžovačka v Kremnických vrchoch

    
        Až 50 záujemcov prijalo pozvanie turistického klubu Horec na autobusový zájazd do Kremnických vrchov. Poslednú februárovú sobotu sa okrem horcov do moderného autobusu nalodilo aj sedem Veľkouherčancov vrátane bývalého predsedu KST Jožka Tomu, miekoľko Topoľčancov a ďalší turisti z okolitých obcí. Štyria z prítomných si priniesli zjazdové lyže, aby sa polyžovali na Krahuliach, štrnásti si priniesli bežky. Okolo strediska Skalka je totiž 25 kilometrov upravených bežeckých tratí. Väčšina účastníkov však prešla 18-kilometrovú trasu po zasneženom hrebeni Kremnických vrchov peši.

     Štartovacím bodom bola lokalita Toliar. Lesnými cestami sa okolo niekoľkých oddychových búdok so strieškami dostávame k chate Hostinec. Pôvodne to bol hostinec na starej poštovej ceste, teraz patrí KST Kremnica. V sedle Tri kríže stojí netradičný trojramenný dubový kríž, pôvodne postavený v roku 1834, nedávno zničený vandalmi a znovu obnovený. Tu sa otvárajú grandiózne výhľady na zasnežené Nízke Tatry a Veľkú Fatru. Navyše svieti slnko, sneh na stromoch sa ligoce, topí a občas sa zosype turistom rovno na hlavu. Pokračujeme po hlavnom hrebeni, pod nami paralelne vedie bežecká trasa, ktorá občas pretne našu turistickú. Stretávame niekoľkých bežkujúcich Partizánčanov a množstvo očíslovaných športovcov: práve prebieha bežkársky pretek. Cez Zlatú studňu a Králické sedlo s niekdajším zbojníckym chodníkom prichádzame na vŕšok Velestúr. Je známy tým, že na osamotenej skale sú prastaré slovanské nápisy.

     Stále vládne nádherné slnečné počasie, na blankytnej oblohe vynikajú bielou penou obalené konáre stromov. Pomaly ale isto prichádzame k lyžiarskemu stredisku Skalka. Už zďaleka počuť hlasnú hudbu a vreskot rozšanteného moderátora. Isté súkromné rádio práve robí propagačnú akciu na jeden alkoholický nápoj. Ďalšou zaujímavou zastávkou bol Gorgeiho tunel. Dnes historická pamiatka, pôvodne banícky tunel zo 16. storočia, kadiaľ viedla Zlatá cesta z Kremnice do Banskej Bystrice. Náučná tabuľa nás informuje, že cez tunel kedysi prechádzal aj rakúsky cisár Jozef II. My horci sa tu stretávame s oslianskymi turistami, ktorí pod vedením Františka Szalaya majú práve dnes tak ako my túru v Kremnických vrchoch. Samozrejme, že okrem rozhovorov nesmie chýbať spoločné foto s vlajkami oboch klubov. Ponad nás preletí helikoptéra so zaveseným dvojitým nákladom: záchranár pridŕža dvojmetrový balík - iste zraneného lyžiara. Cez novú zjazdovku so šmykľavým povrchom sa dostávame na chatu Limba, kde si doprajeme poriadny oddych. Posledný úsek trasy smeruje na lyžiarske stredisko Krahule. Tam sa celý deň lyžovali i naši zjazdári. Posledné občerstvenie nás čaká v miestnom pohostinstve. Veľkouherčanci - ako obvykle - priniesli si so sebou gitaru a spolu s neodmysliteľným ozembuchom v rukách Jožka Tomu rozospievavame celé osadenstvo krahulskej krčmičky.

Ľubo Mazán, Tempo, 7.3.2011

Prechod Považským Inovcom

    
        Druhé tohtoročné podujatie začali turisti z klubu Horec na vlakovej stanici v Partizánskom. Po chvíli čakania sa do rýchlika nazbieralo dostatočný počet ľudí na dobrú partiu. V Topoľčanoch a v Zbehoch sa k nám pridali ďalší naši členovia, takže nakoniec nás bolo 16. Je nezvykle teplé februárové ráno. Okolo pol ôsmej vytupujeme na stanici v Hlohovci a čítame si údaje na otlčenom smerovníku. Obloha je zatiahnutá, ale napriek tomu je pomerne dobrá viditeľnosť. Po krátkej porade rezko vyrážame po červenej značke štvrťou rodinných domov. Zanedlho sme mimo mesta, ešte pár vinohradov, prechod štátnej cesty Hlohovec - Topoľčany a povedľa starej zahradkárske osady vchádzame do lesa. Napriek otepleniu je dostatok snehu, deň je príjemne chladný. Miernym stúpaním vychádzame na lúky a naskytá sa nám spätný pohľad na mesto Hlohovec. Les sa mení na dubový, občas sa pripletú borovice, zo zriedkavých lúčok sa odkrývajú výhľady na dolné Považie. Prechádzame pozdĺž vojenského priestoru a po takmer 9 kilometroch prichádzame na rázcestie so sľubným názvom Ovčia skala - z tej by mohol byť aj dajaký lepší výhľad. Po akejkoľvek skale (tobôž ovciach) ani stopy - samý les.

     Asi o pol hodinu prichádzeme na Holý vrch. Znovu prekvapenie - celý je zarastený. Pokračujeme po krásnej zasneženej prírode za neuveriteľného tepla asi +6^o C. Po chvíli prichádzame nad obec Svrbice na Svrbickú plešinu a tá aj zodpovedá svojmu názvu. Máme z nej krásne výhľady na strednú a južnú časť Ponitria a pohoria Tribeč až po Zobor. Na severnej strane zasa výhľad na pokračovanie Považského Inovca až po Marhát s vyhliadkovou vežou. Po desiatich minútach chôdze sa dostávame na severný roh Svrbickej plešiny, odkiaľ môžeme z výšky sledovať Považie v okolí Jaslovských Bohuníc a časť Bielych Karpát. Počasie sa vylepšuje a občas vidno aj slniečko. Pokračujeme zasneženým lesom na Humništia, križujeme štátnu cestu, kde opúšťame Trnavské kráľovstvo a vstupujeme do Nitrianskeho kráľovstva. Pomerne hustým lesom prichádzame do časti Havran – rázcestie a po desiatich minútach do sedla Havran. Keďže krčma bola zatvorená, časovo sme na tom boli výborne a nechceli sme vychladnúť, zostúpili sme po modrej značke na Čertovú pec, kde sme pri pivečku počkali na náš autobusový spoj. Celkovo sme prešli 21 km.

Ján Kováčik, Tempo, 21.2.2011

Výročná schôdza TK HOREC

    
        Výročnej členskej schôdze, ktorá sa konala 20.1. v knižničnom klube mestskej knižnice Partizánske, sa zúčastnilo 44 členov TK Horec a dvaja hostia. Aktuálny počet členov sa v deň konania schôdze zvýšil na 92 turistov. Z nich tridsiati sú zároveň členmi celoslovenskej organizácie KST. Predseda klubu Peter Horváth vo svojom príhovore privítal prítomných a v novom roku im zaželal veľa zdravia, fyzickej kondície a pekné zážitky na túrach. O práci výboru a stave členskej základne referoval Ľubo Mazán, správu o hospodárení s financiami prečítala Renata Boriková. Minulý rok sa podarilo zorganizovať 17 turistických akcií, z toho 9 autobusových zájazdov. Medzi tie najvydarenejšie s najkrajším počasím a výhľadmi patril výstup na Kriváň a Prechod hrebeňom Červených vrchov. Horci sa v máji zúčastnili čistenia lesných chodníkov, zabezpečovali stánok Čertov kotol na Ceste rozprávkovým lesom a v decembri zorganizovali premietanie svojich dokumentárnych filmov a fotografií.

     Výročná schôdza schválila plán akcií na rok 2011. Z 18 naplánovaných akcií sú tri zahraničné: kráľ dolného Rakúska Otscher, poľské Pieniny a Ostrihom v Maďarsku. Okrem nich navštívime Kremnické vrchy, Burdu a Kováčovské kopce, Javorníky, Veľkú Fatru, Tribeč, Čachtické Karpaty, Lúčanskú Fatru, pohorie Žiar, vystúpime na Baníkov, na Jahňací štít, Baske, Choč a ďalšie výhľadové kopce.

     Prebehne aj kurz základov vysokohorskej turistiky, ktorý nám poskytnú naši vlastní vyškolení členovia. V ďalšom bode sme sa dozvedeli o aktuálnom stave a plánoch obnovy turistického značenia, na ktorej sa podieľajú Stano Vido a Heňo Kollár.

     Voľba nového výboru a predsedu sa tento rok nekonala, pretože na minulej výročnej schôdzi sa turisti uzniesli, že voliť sa bude každé tri roky. Predsedom teda zostáva Peter Horváth. Schôdza prerokovala aj činnosť cyklistického oddielu a plán na tento rok. Predseda cyklosekcie Juraj Jenis informoval, že minulý rok zorganizoval osem cyklotúr. Najvydarenejší bol takmer 400-kilometrový 5-dňový výlet do Južných Čiech.

Ľubo Mazán, Tempo, 31.1.2011

Severná časť pohoria Žiar

    
        Januárové turistické podujatie horcov viedlo do pomerne málo známeho a málo navštevovaného pohoria Žiar. Je to veľmi pekné pohorie väčšinou s ihličnatými lesmi, prekrásnymi lúkami a výhľadmi. Turisti vystupujú z expresného autobusu krátko pred pol deviatou vo Fačkovskom sedle. Toto sedlo častejšie slúži ako nástupné miesto pre hrebeňovku Lúčanskou Fatrou. My sme však neodbočili na žltú značku smer Kľak, ale pokračovali sme pod hranicou lesa prekrásnym úbočím plným výdatných prameňov a s krásnymi výhľadmi na oblasť Horná Nitra. Tu pramení i naša rieka Nitra. Asi po hodine chôdze prichádzame na rozľahlé horské lúky k smerovníku Pod Vranou skalou. Za mierneho mrholenia prichádzame až pod vrchol Barana, kde chodník prudko zatáča do lesa. Tu začína pomerne prudký zostup z výšky 900 metrov do Vríckeho sedla 550 m. Tak ako rozdeľuje Fačkovské sedlo Malú Fatru od Strážovských vrchov, tak rozdeľuje Vrícke sedlo Malú Fatru od pohoria Žiar. Tu sme si dopriali dlhšiu prestávku.

Cez zarastené lúky vystupujeme na Závozy. Pri lesníckej chate strácame kvôli chybe značkárov našu značku. Jej hľadaním sme stratili takmer jeden a pol hodiny. Nakoniec predsa len značku nachádzame a pokračujeme výstupom pod lúčny vrchol Gaštana. Nasleduje veľmi pekný hrebeňový úsek s prevažujúcimi horskými lúkami nad osadu Hadviga. Počasie sa zlepšuje, začína svietiť slnko, čo nám dodáva pozitívnu energiu na prekonanie záverečného úseku túry. Od smerovníka Hadviga pokračujeme striedavo lúkami a lesom až doVyšehradského sedla, kadiaľ prechádza štátna cesta z Nitrianskeho Pravna na Turiec. Začíname pociťovať deficit času. Po krátkej prestávke sa rozhodujeme, že pre pokročilý čas výstup na Vyšehrad vypustíme a najkratšou možnou trasou zídeme k autobusu do Nitrianskeho Pravna. K autobusovej zastávke prichádzame tri minúty pred odchodom expresu, ktorý nás šťastne dopravil domov.

Peter Horváth, Tempo, 24.1.2011

Žarnov plný turistov

    
        Iba 5 (slovom päť) horcov nastúpilo 27.12. do ranného vlaku smerujúceho do Oslian. Organizátori sa sprvoti aj zľakli: kdeže sú tie desiatky, ba až stovky turistov, ktoré sa po minulé roky zúčastňovali Vianočného výstupu na Žarnov? Neskôr, keď ich na ceste z Oslian na Ľubianku predbiehalo jedno auto za druhým, sa strach z nízkej účasti rozplynul. Napokon sa nazbieralo vyše 70 turistov, ktorí sa z rôznych strán a rôznymi chodníkmi vyštverali na 840-metrový Žarnov. Okrem Horcov sa výstupu zúčastnili aj Prievidžania, Oslanci, Hornovesania, Veľkouherčania, predsedovia a podpredsedovia viacerých turistických či horolezeckých klubov a ďalší hostia. Zasnežené lesné cesty, biele stromy a potok okrášlený ornamentami z ľadu vytvárali nádhernú scenériu. Časom sa stratila aj nízka oblačnosť, takže vrchol bol zaliaty decembrovým slnkom.

Tam si turisti blahoželali k vianočným sviatkom, ponúkali sa koláčmi, klobásami a výhrevnými tekutinami. Do novej vrcholovej knihy pribudli desiatky podpisov, kluboví funkcionári sa navzájom pochválili novými vlajkami, kalendármi akcií, nálepkami. Úsmevy vyvolal zamaskovaný huncút Mišo pripomínajúci tetku z Londýna. Po vyše hodinovom oddychu na vrcholovej planine, ktorá sa nachádza v prírodnej rezervácii Buchlov, schádzame po žltej značke na Ľubianku.
     Nádherné slnečné počasie, výborná atmosféra na vrchole, prípitky a blahoželania, ďaleké výhľady na okolité horstvá a napokon občerstvenie v novej reštaurácii - tomu sa hovorí vydarená túra a zaujímavo prežitý deň.

Ľubo Mazán, Tempo, 10.1.2011