Horci druhýkrát v Raji

    
      9. júna sa štyridsiatka horcov znovu vybrala do Slovenského raja. Kým pred piatimi rokmi spoznávali turisti jeho severnú časť so známou Suchou Belou a Kyseľom, tento rok sa zamerali na južnú časť. Počas vyše 3-hodinovej cesty autobusom do strediska Biele Vody sme si na poli okrem malej srnky všimli aj čierneho bociana, na pastvinách stáda oviec, kráv a koní. Horehronie jednoducho žije párno i nepárnokopytníkmi. Zazreli sme aj prístrešok pri prameni Hrona, jeho meandre a historické viadukty určené pre železničnú trať.
     Keďže predpoveď počasia s dažďom a krúpami hydrometeorologickému ústavu nevyšla, cez prírodnú rezerváciu Zejmarská roklina prechádzame nezmoknutí. Občas nás iba ostriekal niektorý z početných Nálepkových vodopádov. Rezervácia s plateným vstupom nám poskytla i trochu lezenia po rebríkoch (väčšinou starých a hrdzavých), stúpačkách, skákanie po mokrých kameňoch v potoku, balansovanie na spadnutých kmeňoch... Napokon prichádzame na vápencovú planinu Geravy, kde oddychujeme a fotíme si v ohrade umiestnenú diviačiu i koziu rodinku.  

Po oddychu pokračujeme náučným chodníkom do ďalšej rezervácie Malý Zajf. Informačné panely sú vynovené a podrobne informujú o chránenej faune a flóre na tomto území. Najčastejšie nachádzame rozkvitnutý žltohlav. Onedlho sa ocitáme pri Občasnom prameni, ktorý bol práve v prevádzke. Jeho ordinačné hodiny využívame na osvieženie sa sviežou pramenistou vodou. Strmý výstup okolo niekoľkých menších jaskýň nás priviedol na najvyšší bod dnešnej túry - 1156 metrovú Havraniu skalu. Polkruhový výhľad nám z výšky ukázal celý Slovenský raj. Poslednou navštívenou prírodnou rezerváciou bola Stratená. Nachádzajú sa tu ďalšie vodopády, krasové útvary, ale i kamenná tabuľa z polovice 19. storočia venovaná staviteľovi Filipovi Coburgovi, ktorý nechal vybudovať cestu Stratenským kaňonom. Kedysi tu bola i skalná brána, tá však padla za obeť II. svetovej vojne. Napokon zostupujeme do baníckej obce Stratená, kde pri teplej polievke čakáme postupne prichádzajúcich účastníkov.
 

Ľubo Mazán, Tempo, 18.6.2012

Kurz základov VHT spojený s čistením rezervácie

    
      19. mája sa pod vedením inštruktorov z TK Horec uskutočnil Kurz základov VHT na skalách Brálie. Niekto na miesto činu prišiel z mesta peši, niekto na bicykli, horolezecké pomôcky docestovali autom. Dvaja vyškolení horci Peter a Dušan učili začiatočníkov i mierne pokročilých základom lezenia a zlaňovania. Svojej lezúcej mamine držal palce aj 8-ročný Miško. Neskôr sa časť účastníkov vybrala po náučnom chodníku na vrchol Veľkého vrchu, ktorý je súčasťou národnej prírodnej rezervácie. Rezervácia-nerezervácia, odpadkov i tu bolo hojne. Po oddychu, občerstvení a zápise do knihy začali horci čistiť náučný chodník od smetí, ktoré tu zanechalo civilizované ľudstvo. Hlavne okolo štyroch ohnísk bolo plastových obalov, konzerv, plechoviek a rozbitých sklenených fliaš za dve vrecia.   

Čo potešilo, bolo okrem ďalekého výhľadu aj množstvo zelených jašteričiek, ktoré sa vyhrievali na slnku, lozili po konároch a kríkoch, skákali a šuchotali. Na lúke s lesostepným rázom práve začala kvitnúť vzácna tráva kavyľ Ivanov. Okrem neho sa tu dá nájsť poniklec veľkokvetý, zo živočíchov roháč, zlatofúz, či pavúk stepník červený. Žiaľ, rozširujúca sa ťažba dolomitu poškodzuje prírodné bohatstvo tohto územia. 12-kilometrová túrička za teplej májovej soboty spríjemnila turistom dopoludnie, aby sa nadýchaní čerstvého vzduchu mohli podvečer vyvaľovať v kreslách a sledovať dôležitý hokejový zápas.  

Ľubo Mazán, Tempo, 28.5.2012

Horci na Vtáčniku

    
      Namiesto Javorníkov sa horci druhú májovú sobotu vybrali na Vtáčnik. Už na stanici čakajúc na ranný vláčik si všimli stúpajúci dym z vrchu Šípok. Nevedeli, či sa znovu rozhorel starý požiar, ale skôr to vyzeralo na nový. Ľudia sú jednoducho nepoučiteľní...
     Z Podhradia stúpame na malý hradný kopec a fotíme si zrúcaninu hradu Sivý kameň. Okolo salaša s ovcami sa dostávame na Jarabú skalu, kde sa do výšky týči novší televízny vykrývač. Po hlavnom hrebeni, ktorým vedie Ponitrianska magistrála, vchádzame do prírodnej rezervácie Vtáčnik s chránenými vzácnymi rastlinami a živočíchmi. Na 1346-metrovom vrchole sa nachádzala vyše stovka turistov. Dnes totiž mali podobný výstup aj Veľkouherčanci, hikingáči - čitatelia internetovej stránky Hiking - a ďalšie turistické kluby. Zvítavanie sa so starými známymi, rozdávanie účastníckych listov, pečiatok a odznakov, pred odchodom spoločné fotografie na vrcholovej planine. Množstvo nezrelých čučoriedok nás na tento výhľadový vrch pozýva aj koncom leta.  

Cez Kláštorskú skalu, oproti ktorej sa vypína povesťami opradené Sitno, putujeme ďalej na Rúbaný vrch a Buchlov. Do cesty sa nám priplietli tri lane, zajac a dokonca statný jeleň. Prechádzame popri chránenom jaseni s obvodom kmeňa 6 metrov a vekom vyše 200 rokov. Vystupujeme na Žarnov a nakoniec po 24 kilometroch schádzame na Ľubianku. Tu čaká na vyhladovaných turistov guláš, chladené nápoje a neskôr i hudba s neodmysliteľným ozembuchom Jožka Tomu.
     Komu sa doterajšia trasa málila, predĺžil si ju ešte o 11 kilometrov a cez polia, potoky, Chlmok a obhorený Šípok sa doplazil až do rodného mesta. Krásna túra v slnečnom počasí, bizarné skalné útvary, návšteva jedného hradu, dvoch prírodných rezervácií a zápis do troch vrcholových kníh - to nám poskytlo sopečné pohorie Vtáčnik.  

Ľubo Mazán, Tempo, 21.5.2012

Zmoknutý Deň s Horcom

    
      Počas upršanej aprílovej soboty sa 9 horcov vybralo autobusom SAD do osady Fatimová, aby si vychutnali blato a dážď na akcii Deň s Horcom. Cez Drahožickú dolinu prešli oblúkom na štátnu cestu a odtiaľ na Vrchhoru s kaplnkou a zrúcaninou kostola. Po oddychu na Michalovom vrchu pokračovali na kopec Kopanica, kde sa zapísali do vrcholovej knihy. Navštívili skalnú bránu uprostred lesa a cez sedlo Plešovica sa dostali na Štepy. Posedeli si pod prístreškom Brčovej chaty. Opekačka sa však nekonala.

Napokon klasickou trasou okolo chaty Ondrej prišli turisti až k Salašu. Okrem počasia bolo negatívom aj to, že takmer celý čas sa museli vyhýbať cyklistom, ktorí zrovna v tú sobotu mali maratón a svojimi pneumatikami usilovne rozrývali zmäknuté turistické chodníky. Možnože si ani neuvedomili, že v chránenej krajinne oblasti by sa mali pohybovať iba po vyznačených cyklistických trasách a lesných cestách.  

Ľubo Mazán, Tempo, 7.5.2012

Rozkoš na Rokoši

    
      Predposlednú marcovú sobotu, kedy už v prírode vládlo teplé jarné počasie, sa horci vydali do Nitrických vrchov. Zrána síce početné teplomery na autobusových zastávkach ukazovali iba tri stupne, cez deň sa však výrazne oteplilo. Cieľom turistov bol vrch Rokoš, na ktorý začali stúpať z Nitrianskeho Rudna po náučnom chodníku Fraňa Madvu. Madva bol známy národovec, kňaz a divotvorný lekár liečiaci ľudí hlavne bylinkami. Po spravení úvodnej foto pri náučnej tabuli sa úzkou dolinou dostávame do národnej prírodnej rezervácie Rokoš. Kúsok za vstupným panelom do rezervácie nás víta poľovnícka maringotka s prístreškom. Ako vešiaky slúžia poľovníkom odseknuté srnčie nožičky pribité k doske. Aby sme lovcom náhodou nevyplašili zver, ktorej plánovaný odstrel treba dodržať, zberáme sa od ortopedickej maringotky ďalej. Popri stúpaní na vrch Plevňa si na protiľahlom svahu nemôžeme nevšimnúť výrazný vápencový útvar – známu Košútovu skalu. Na Plevni si doprajeme kratší oddych a schádzame ku križovatke turistických ciest Pinkove viechy. Potom nás už čaká záverečné stúpanie na 1010-metrový Rokoš. Zatiaľ 750-metrové prevýšenie zvládol aj náš 81-ročný člen Lojzko Bruška a 70-ročný Jožko Oremus.   

Miestami zasnežený vrchol "obsahuje" okrem vrcholovej knihy a ďalšej náučnej tabule aj niekoľko viac či menej nám známych turistov z Rudna, Sučian a Novák. Hviezdicový výstup s otvorením novej sezóny tu mali práve pred týždňom. Odpočívame a dopĺňame spotrebovanú energiu pri pamätníku Ľudovíta Štúra. Keďže na dnešnej akcii sa zišli až štyria Jozefovia, ktorí mali začiatkom týždňa meniny, nevyhnutným bodom programu boli aj blahoželania a prípitok. Z vrcholu je pekne vidieť Uhrovský hrad a celá bánovecká dolina, z iného miesta zase rudnianska priehrada a za Malou Magurou vytŕča zabielený Kľak. Nádherný slnečný a teplý deň s peknými výhľadmi bol dôvodom, prečo by sme pri pamätníku zotrvali hádam aj ďalšiu hodinu. Iba spoj odchádzajúci z Dolných Vesteníc, od ktorých nás delilo ešte 10 kilometrov, nás popohnal ďalej. Cestou na Veľkú Čihoc nám cez chodník prebehlo zo dvadsať urastených srniek. Prechádzame snehovými poliami, kde sa občas zaboríme do vyše 30 cm hlbokého snehu. Neskôr sa zase vyhýbame záplave snežienok. Je ich toľko, že takmer nemáme kam stúpiť. Novšia žltá značka nás privádza na výhľadový bod Bukovina a potom už strmo schádzame do Dolných Vesteníc.  

Ľubo Mazán, Tempo, 2.4.2012

Nádherný i nebezpečný Ďumbier

    
      Štyridsiatka horcov sa v prvú marcovú sobotu vybrala do Nízkych Tatier. I keď zájazd bol určený aj pre zjazdových lyžiarov, všetci účastníci patrili k pešiakom, ktorí si zimnú prírodu chceli vychutnať na vlastných nohách.

            Od chaty Trangoška stúpame za krásneho slnečného počasia k Halášovej jame. Zasnežený hlavný hrebeň i jeho bočné výbežky vytvárajú nádhernú zimnú scenériu. Obloha je atramentovo modrá, čo úžasne ladí s bielymi kopcami. Ani nie po dvoch hodinách prichádzame k Štefánikovej chate. Tá je preplnená hladnými a smädnými turistami. Dlho tu neoddychujeme, čaká nás ešte výstup na najvyšší vrch Nízkych Tatier Ďumbier. Jeho masív zasypaný dvojmetrovou vrstvou snehu sa trbliece ožiarený slnkom. Stúpajúc vyššie a vyššie si uvedomujeme, že sneh je tu zmrznutý a zľadovatený, čo niektorým turistom robí problémy. Hlavne tí, ktorí nemajú horolezecké mačky alebo aspoň palice, sa šmýkajú, občas padajú. Zopár účastníkov, ktorí sa necítili na takýto náročný terén, radšej zvolilo návrat z kratšej cesty znovu na chatu. Ostatní pomaly a opatrne stúpajú do dvetisícmetrovej výšky. Okolo poludnia šťastní stojíme na vrchole. Výhľad je fantastický. Nikde ani mráčika, nikde žiaden opar. Bielou vatou obalené Vysoké Tatry susedia so zamrznutou Liptovskou Marou; Kriváň, Choč, Rozsutec a Kráľova hoľa – to je len zopár vrcholov, ktoré nám mávajú svojimi bielymi čiapočkami. Slovenský dvojkríž na Ďumbieri je obalený 70-centimetrovou vrstvou naviateho snehu. Fúka silný nárazový vietor, ťažko bez otrasov udržať v ruke kameru alebo fotoaparát. Okrem peších turistov stretávame aj väčšie množstvo lyžiarov a bežkárov. Trochu sa aj čudujeme ich riskantnému správaniu, pretože na zľadovatenom hrebeni sa môže stať všeličo.

A veru sa aj stalo. Najprv sa dozvedáme, že z chodníka odfúklo jedného z viacerých psov, ktoré spolu so svojimi pánmi zdolávali vrcholy Tatier. Pri druhej návšteve Štefánikovej chaty nám počas konzumovania gulášu či kapustnice lietajú nad hlavami helikoptéry. Akoby niekoho hľadali. Okolití ľudia hovoria, že z hrebeňa sfúklo bežkára a zatiaľ sa nenašiel  Počas zostupu vidíme v blízkosti Halášovej jamy ležiacu lyžiarku. Je v bezvedomí a pomoc jej poskytujú traja okoloidúci a jeden zdravotník. Onedlho už uháňa hore dolinou lekár na snežnom skútri. Kúsok nižšie vidíme ležať ďalšieho skialpinistu. Šmykol sa na ľade a tristo metrov letel dole, kým ho nezabrzdil väčší strom. Žiaľ, záchranár už mohol skonštatovať iba smrť. Pri chate Trangoška, kde nás čakal autobus, sme sa dozvedeli, že dnes to bola už tretia obeť v tejto oblasti. Sanitky, policajti, autá horskej služby a vrtuľníky neustále lietajú hore-dole. Nuž, nešťastie chodí aj po horách, hlavne keď ho ľudia privolávajú svojím nezodpovedným a riskantným správaním. Horcom sa našťastie nič nestalo, jeden náš člen dokonca zvládol aj veľmi náročný prechod z Ďumbiera na Chopok, odkiaľ klesol k chate Kosodrevina a napokon k Srdiečku.

Ľubo Mazán, Tempo, 12.3.2012

Vyhliadková veža na Marháte

    
      Druhú februárovú sobotu sa štvrť stovky turistov z TK Horec Partizánske a z priľahlých dedín zúčastnilo prechodu južnou časťou Považského Inovca. Zo sedla Havran, kam nás vyviezol autobus SAD, sme sa za mrazivého rána vydali k rázcestiu Plešiny. Teplota mínus 10 stupňov sa dala vydržať iba pri zrýchlenej chôdzi. Bieleho poprašku nie je na lesnej ceste veľa, 5 až 15 centimetrov. Smerom na Krahulčie vrchy sa nám otvára výhľad na sever. Postupne sa otepľuje, slnko žiari a obloha dostáva krásnu modrú farbu. Na Trhovičnej lúke sa z náučného panela dozvedáme, že v stredoveku tadiaľto viedla frekventovaná obchodná cesta. Po vyše troch hodinách sa blížime k vrchu Marhát. Dominuje na ňom 17-metrová drevená vyhliadková veža postavená pred štyrmi rokmi. Zvítame sa s turistami, ktorí si tu opekajú špekačky. Pod prístreškami nás ponúkajú domácim nápojom. A potom už hor' sa na vyhliadku.

Výhľady na všetky svetové strany boli uchvacujúce. V diaľke sa črtali hrady Gýmeš a Tematín, zasnežená Veľká Fatra, Kľak a Strážov, na druhej strane zase celý hrebeň Tribeča a Vtáčnika. Slovenské pohoria ako na dlani. Po poriadnom oddychu a vychutnaní si pohľadov do diaľav schádzame k starorománskej rotunde sv. Juraja. Jej základy boli postavené na začiatku 9. storočia a kostolík patrí medzi najstaršie stavby na Slovensku. O histórii tohto objektu, i o archeologickom prieskume a vykopávkach v okolí podrobne informuje niekoľko náučných tabúľ. Nad lúčkou s lavičkami sa na svahu nachádza aj národná kultúrna pamiatka Súsošie Golgoty. Nakoniec schádzame k rázcestiu Jurko a našu 20-kilometrovú trasu končíme v 800-ročnej obci Nitrianska Blatnica.

Ľubo Mazán, Tempo, 20.2.2012

Výročná členská schôdza TK Horec

    
      Už 12. výročnej členskej schôdze, ktorá sa konala koncom januára v knižničnom klube mestskej knižnice Partizánske, sa zúčastnilo 46 členov TK Horec a jeden pes. Ten síce nemal hlasovacie právo, ale ako častému účastníkovi turistických akcií mu bolo dovolené posedieť si v pléne. Predseda klubu Peter Horváth vo svojom príhovore privítal prítomných a v novom roku im zaželal veľa zdravia, síl pri zdolávaní slovenských i zahraničných vrchov a pekné zážitky na túrach. O práci výboru a stave členskej základne referoval Ľubo Mazán. Dozvedeli sme sa, že v súčasnosti má klub 73 členov. Minulý rok sa podarilo zorganizovať 16 turistických akcií. Medzi tie najvydarenejšie s najkrajším počasím a výhľadmi patril zimný prechod Kremnickými vrchmi a návšteva pohoria Pieniny s výstupom na známe Tri koruny a Sokolicu.
      Správu o hospodárení s financiami prečítala Renáta Boriková. Výročná schôdza schválila plán akcií na rok 2012. Zo 16 naplánovaných akcií je aj jedna zahraničná: Západné Tatry z poľskej strany. Okrem nich navštívime vyhliadkovú vežu na Marháte a rotundu sv. Juraja, v snehu vystúpime na Ďumbier a Chopok, vylezieme na Rokoš, prejdeme krásnym hrebeňom Javorníkov, navštívime juh Slovenského raja,

v Malej Fatre vystúpime na Malý Kriváň, prejdeme Španiu dolinu, Ľubietovský Vepor, na jeseň si sfarbené lístie odfotíme na Tribeči a napokon sa na Hornú Nitru budeme dívať z Kozlice a Vresu. Prebehne aj kurz základov vysokohorskej turistiky, ktorý nám poskytnú naši vlastní vyškolení členovia.
      V ďalšom bode sme sa dozvedeli o ukončení obnovy žltej turistickej značky z Klátovej Novej Vsi na Javorový vrch, na ktorej sa podieľali Stano Vido a Heňo Kollár. Predsedom klubu naďalej zostáva Peter Horváth. Schôdza prerokovala aj činnosť cyklistického oddielu a plán na tento rok. Predseda cyklosekcie Juraj Jenis informoval, že minulý rok cyklooddiel absolvoval šesť cyklotúr. Najatraktívnejšou akciou bol 77-kilometrový výlet popri Neziderskom jazere v Dolnom Rakúsku a plavba loďou.
      Výročná schôdza odmenila štyroch najaktívnejších turistov v minulom roku. Bezplatný poukaz na autobusový zájazd získal Peter Horváth, Renáta Boriková, Edita Michalovičová a Jozef Bencze.
      Po skončení oficiálnej časti si turisti premietli fotografie zo všetkých akcií organizovaných v minulom roku a Brčov dokumentárny film o výstupe Partizánčanov na vrch Ararat.

Ľubo Mazán, Tempo, 6.2.2012

Horci v snehu na Jarabú skalu

    
      Prvé tohtoročné turistické podujatie TK Horec viedlo do nám blízkeho a dôverne známeho pohoria Vtáčnik. Toto sopečné pohorie je známe najmä svojím hlavným vrcholom, ktorý je povestný širokým rozhľadom na okolité horstvá. Na jeseň býva obrastený čučoriedkami a v zime zasypaný dvojmetrovou vrstvou snehu. No i ďalšie vyvreniny na hrebeni poskytujú pri peknom počasí zaujímavé výhľady do útrob stredného Slovenska. V sobotu 14. januára sa horci vybrali prejsť východnú časť hlavného hrebeňa pohoria z Jarabej skaly cez Biely kameň a Veľký Grič do Handlovej. Z podhorskej obce Podhradie sa vydávame na trasu označenú žltými turistickými značkami. Za posledným domom sa začína stúpanie po holom svahu. Onedlho sa ocitneme na horských lúkach Breziny, z ktorých sa nám otvára pohľad na hornonitriansku kotlinu, celý hrebeň Nitrických vrchov a Malej Magury. Po prejdení horských lúk vojdeme do lesa. Strmo vystúpime pod bralnaté Buckovo, ktoré obídeme z pravej strany. Náročný výstup lesom a lúkami pokračuje na ďalšiu horskú lúku, kde sa nachádza novopostavená chatka. Priestor malého prístrešku využívame na krátku občerstvovaciu prestávku.
 

Po doplnení energie pokračujeme vo výstupe na hlavný hrebeň. Onedlho prichádzame do sedla pod Jarabou skalou, kde od vlaňajšieho roka stojí nový telekomunikačný vykrývač. Výška snehovej prikrývky tu dosahuje 60 až 80 centimetrov. Zo sedla sa vydávame Ponitrianskou magistrálou  po hrebeni Predného Kľaku. Onedlho prekonáme Orlí kameň a lesnou cestou sa dostaneme na rázcestie Pod Bielym kameňom. Keďže husto sneží, výstup na vrcholové skaly Bieleho kameňa vypúšťame. Od rázcestia pomerne strmo zostúpime v hlbokom snehu k ďalšiemu rázcestiu Dierovce. Pod Gričom stretávame dvoch odvážlivcov z Topoľčian, ktorí majú naplánovaný dvojdňový prechod hrebeňa Vtáčnika z Handlovej až na Veľké Pole. Odvážny to počin v týchto zimných podmienkach. Po krátkom rozhovore pokračujeme na výhľadový vrchol Veľkého Griča, kde si doprajeme prestávku. Keďže nás čas súri, dlho sa tu nezdržujeme. Z vrcholu zostúpime strmo na Zbojnícke a odtiaľ už pohodlne do cieľa túry – do baníckeho mesta Handlová, kde túto skutočne náročnú zimnú túru končíme.

Peter Horváth, Tempo, 23.1.2012

Vianočný výstup na Žarnov

    
      Tak ako každý rok, aj teraz sa vydali Horci deň po Štefanovi dobre známym chodníčkom z Ľubianky na neďaleký Žarnov. Tentokrát sa ale nebrodili v hlbokom snehu, ani nemrzli v chladnom vetre. Tento rok na sopečnom vrchole vládlo sychravé a nepríjemné hmlisté počasie. Na vrchole 840-metrového Žarnova sa zišlo vyše 50 turistov, ktorí sa sem vyštverali z rôznych strán a rôznymi chodníkmi. Okrem Horcov sa výstupu zúčastnili aj Prievidžania, Oslanci so svojím starostom, Rudňanci a Veľkouherčania. Väčšina účastníkov sa dostala na vrchol chodníkom po žltej značke, ale niekoľko fajnšmekrov z Horca si zvolilo skratku po reťazami zaistenej mini feratke. Necelú hodinu pred pravým poludním sme sa už všetci zhromaždili neďaleko vrcholového kríža.
 

Všetkých účastníkov podujatia privítal predseda TK Horec a do nového roku im okrem zdravia zaželal nádherné zážitky v prírode. Potom nasledovala družná debata, fotenie, rozhovory s priateľmi, koštovanie vianočného pečiva a rôznych nápojov. Po vyše hodinovom pobyte na vrcholovej plošine Žarnova schádzame známymi chodníkmi na Ľubianku. Tohtoročný výstup na Žarnov sme zakončili v príjemnom prostredí novej útulnej krčmičky na Ľubianke, kde sme pokračovali v nedokončených rozhovoroch, pri ktorých sme zabudli na problémy všedných dní. Bolo dosť príležitostí venovať sa viac priateľom, na ktorých možno inokedy nemáme až toľko času.

Peter Horváth, Tempo, 16.1.2012