Články o TK Horec v roku 2013




Na Oselnej skale

    
       Predposledná akcia TK Horec viedla prvú decembrovú sobotu do severnej časti pohoria Tribeč. Orkán zúriaci v susedných štátoch odradil niekoľkých turistov od účasti, ale tí skalní sa nevzdali. Z Kolačna, kde sme ráno podráždili všetkých psov na hornom konci, kráčame po spevnenej lesnej ceste k poľovníckej chatke. Je zamračené, trochu sneží, krúžiaci jastrab si hľadá živé raňajky. My si na priedomí vyššie spomínanej chaty vyťahujeme svoje zásoby a kŕmime nimi hladné črevné klky. Potom nás už čaká strmý výstup na 600-metrový Veľký Vracov. Začína hustejšie snežiť, prichádza fujavica. Nič to, pomaly ale isto sa jeden po druhom dostávame na vrchol. Je z neho obmedzený výhľad na Michalov vrch - kopec s niekdajším slovanským hradiskom. Z Vracova sa nevraciame, ale pokračujeme na druhú stranu. Po preťatí štátnej cesty nastupujeme na modrú značku, ktorú pred pár rokmi vyznačili dvaja naši vyškolení značkári. Kúsok chôdze po Drahožickej doline a už zase do kopca smerom k Oselnej skale. V ďalšom stúpaní nás povzbudzujú dve mladé srnky, ktoré pobehovali po lese, akoby sa ani nechumelilo. A pritom sa veru chumelilo poriadne. Pod skalou sa napájame na zelenú značku, ktorej súčasťou je náučný chodník. Krásne zhotovené náučné panely nás informujú o rastlinstve a živočíšstve tohto regiónu, pripomínajú, že na týchto miestach bolo kedysi more a neskôr tu žili dinosaury. Malebné fotografie ozrutných predátorov boli výnimočné aj tým, že pred 60 miliónmi rokov nebola farebná fotografia ešte priveľmi rozšírená. Vybudovanie náučného chodníka s panelmi je skvelý ekologický počin a Veľkouherčania si zaň skutočne zaslúžia pochvalu a vďaku.

       Na Oselnej skale sa horci stretávajú s turistami z ďalších klubov. Po oddychu a ochutnávke všakovakých domácich nápojov sa poberáme k Hrubému vrchu. Kraľuje mu vykrývač. Dvaja zvedavci túžiaci po výhľade z vtáčej perspektívy prenikli cez plot až k samotnej konštrukcii. Rebrík však nepôsobil príliš bezpečne, a tak veľmi krátke vlny mohli bez vyrušovania ďalej prúdiť do slovenskej zemi.

 

     


Ďalšie náučné tabule s vyobrazenými stopami lesnej zveri lemovali lesný chodník až na lúky Brezová. Iba na skok sa nachádzajú Dobrolínske skaly, prírodná rezervácia s chránenou vegetáciou a škrapmi - otvormi vo vápencových skalách. Chodník k Dobrolínskej jaskyni bol zľadovatelý, neradno riskovať otvorené zlomeniny. Neskôr nám zememerač Jožko Toma upresnil, že jaskyňa má hĺbku okolo 20 metrov a v ďalšom objavovaní bráni speleológom mohutný balvan.

       Pred turistickou chatou Brezová, ktorá patrí KST Veľké Uherce, sa zhromaždila hádam aj stovka turistov. Uherčania totiž na ukončenie letnej turistickej sezóny pozvali do svojho hlavného stanu niekoľko spriatelených klubov. Okrem Partizánčancov sú tu aj Bošanci, Prievidžanci i Bánovčania. Každý príchodzí dostal účastnícky list, kto mal chuť, mohol sa najesť výborného bezlepkového gulášu, vypiť si kávu alebo čaj. Ktosi poznamenal, že v Cerovej zaznamenali pred touto gulášpárty rapídny úbytok psov. Bola to však zrejme nepresná informácia, pretože žiadne varené čipy pod zubami neškrípali. Po teplom obede prišla na rad živá hudba s neodmysliteľným ozembuchom a spev ľudových piesní. Elektrifikácia chatky zožala od niektorých hostí pochvalu, od iných zase počudovanie, či by predsa len nebolo romantickejšie sedieť pri sviečkach a petrolejových lampách. Atmosféra však bola výborná a ťažko sa od priateľov a hudby odchádzalo na linkové autobusy. Jedni zbehli do Cerovej, druhí do Radobice, tretích čakali vo Veľkých Uherciach autá. Zaujímavá 23-kilometrová túra s krásnymi prírodnými výtvormi a príjemnými ľuďmi určite obohatila nejednu dušu, ktorá oddych a relax hľadá mimo rušnej civilizácie.

   Ľubo Mazán, Tempo, 16.12.2013



Horci pri mori

    
            Možno viete, možno nie, na Slovensku máme okrem množstva pohorí, jaskýň a jazier aj niekoľko morí. Isteže, nie sú v nich chobotnice ani medúzy, neplávajú v nich žraloky. Naše moria sú totiž kamenné. Najbližšie k Partizánskemu more nájdeme za Brodzanmi pod vrchom Kopanica, ďalšie známe zoskupenie kameňov je v Malej Lehote pri Píle. Najväčšie more na Slovensku a dokonca i v strednej Európe sa nachádza nad dedinou Vyhne.

Do tejto bývalej baníckej osady, dnes známej hlavne výrobou piva značky Steiger, sa v predposlednú novembrovú sobotu vybralo štyridsať horcov. Začiatok nenáročnej 18-kilometrovej túry bol v sedle Červená studňa, kde nás privítalo niekoľko náučných tabúľ popisujúcich geologickú stavbu a ťažbu drahých kovov v Štiavnických vrchoch. Zo sedla sa po zablatenej lesnej ceste vydávame na sever. Prvým turistickým cieľom je Zlatý vrch, známy aj pod originálnym názvom Kolberg. Kopec je vysoký iba 850 metrov, ale poskytol nám úžasné výhľady do širokého okolia. Okrem významných telekomunikačných vykrývačov – na Sitne, Skalke a Martinských holiach – sme mohli obdivovať zasnežené vrcholky Veľkej Fatry a Nízkych Tatier. Počasie bolo takmer slnečné, navyše sa nebolo kam ponáhľať, takže na Zlatom vrchu, v útrobách ktorého sa možno i teraz nachádza niekoľko kilov zlata, sme si oddýchli takmer hodinu. V osade Majer na nás vybehlo zo päť podráždených psov, ale keď zbadali niekoľkonásobnú presilu, radšej zaliezli späť do dvora. Zostalo z neho trčať len zopár vrakov starých škodoviek a wartburgov. 


 

     


Putujúc popri menších lazoch si všímame stáda oviec a hovädzieho dobytka. Nechýbali ani kone. Z vyššie položených miest zase vidíme niekoľko štiavnických tajchov, ktoré kedysi dodávali vodu do baní. Zaujmú nás novostavby v osade Chrústov a cez záhradkársku kolóniu sa dostávame pod vrch Kamenná. Na jeho svahoch sa nachádza Vyhnianske kamenné more, prírodná rezervácia vyhlásená za chránené územie už pred 90 rokmi. Početné kamenné bloky vznikli účinkom zvetrávania za pomoci zemetrasenia. Na kameňoch rastie viacero druhov ohrozených machov a lišajníkov. Krásny výhľad z vrcholu Kamennej, ale i prechod pomedzi more kameňov v nás zanechalo hlboký dojem. Potom už schádzame do Vyhní, kde si popri ceste všimneme najmenej sedem vchodov do banských štôlní. V baniach sa kedysi ťažilo zlato, striebro a železná ruda. V obci pramenia aj teplé mineráne pramene, ktoré dnes slúžia ako zdroj vody pre termálne kúpalisko. Na jednom z námestí odpočívala stíhačka z druhej svetovej vojny. Dedine však dominoval pivovar Steiger – najstarší na Slovensku. Okrem produkcie piva je známy aj ako technická pamiatka. Samozrejme, že sme neodolali a v krčme sme ochutnali svetlý i tmavý produkt pivovaru.

          Na záver ešte jedna perlička: tejto jesennej akcie sa s horcami zúčastnil aj prasynovec spisovateľa Vladimíra Mináča.

   Ľubo Mazán, Tempo, 2.12.2013



Horci na Záruboch

    
      Turisti z klubu Horec sa už po štvrtýkrát vo svojej 13-ročnej histórii vydali do Malých Karpát. Tento raz bola naplánovaná návšteva najvyššieho vrchu pohoria - Zárub. Z dvoch tretín naplnený autobus sa vydáva pred pol siedmou na stokilometrovú púť do Smoleníc. V rekreačnom stredisku Jahodník nás autobus vysádza o pol deviatej. Tu sa k nám pripájajú traja turisti z Nitry, aby s nami absolvovali vyše dvadsať kilometrovú okružnú túru centrálnou časťou Malých Karpát. Po krátkej príprave vyrážame po žltej značke na vrchol Čiernej skaly. Po pol hodine pohodlnej chôdze prichádzame na lúku ku krytému odpočívadlu, kde si dávame krátku občerstvovaciu prestávku. Tu sa nám otvára prvý pohľad na krásne bralo Čiernej skaly. Po prestávke pokračujeme okolo neďalekej horárne Polámané, kde stretávame niekoľko hubárov. Lístie na stromoch je už z časti opadané, no i tak lesný porast hrá pestrými farbami a cesta lesom je príjemným relaxom. Pod Čiernou skalou prekonávame nepríjemný úsek chodníka, po lesnej ťažbe je úplne rozrytý. Vstupujeme do prírodnej rezervácie Čierna skala, ktorej účelom je ochrana zachovalých častí prírody Malých Karpát, prirodzených lesných a nelesných formácií, skalných stien a suťových polí s pôvodnými druhmi rastlín a živočíchov. Dostávame sa na skalnú hranu masívu Čiernej skaly. Z mnohých miest sa nám otvárajú krásne výhľady do okolia a pod nami sú strmé skalné zrázy. Prichádzame k turistickej značke, kde sa chodník stáča smerom na Kršlenicu, na značke je kovový obal na vrcholovú knižku. Pod značkou sa nachádza i veľmi pekné skalné okno. Je nádherné počasie, ktoré využívame na dlhšiu vrcholová prestávku.


 

     


Po zápise do knihy začíname pomaly zostupovať pekne udržiavaným lesom do sedla pod Čiernou skalou. Tu sa napájame na Štefánikovu magistrálu, ktorá nás bude doprevádzať až po Havraniu skalu. Ďalšia časť túry vedie miernym klesaním až k bývalému stredisku Brezinky, ktoré je toho času v ruinách. Nasleduje strmé stúpanie k ruinám hradu Ostrý kameň. Tento pohraničný hrad z 13. storočia v minulosti slúžil na ochranu Českej cesty. Za Rákocziho povstania bol poškodený, teraz zostali z neho len ruiny. Po prehliadke hradu nás čakal najkrajší úsek túry. Začíname stúpať krásnym vápencovým hrebeňom na najvyšší bod pohoria. Počas výstupu sa nám otvárajú pôsobivé výhľady na hrad, ako i na rozsiahle pláne Záhoria. Za necelú hodinu stojíme na najvyššom bode Malých Karpát – 767 metrov vysokých Zárubách. Keďže je pekné počasie, na vrchole zostávame takmer hodinu. Tu sa lúčime s našimi priateľmi z Nitry a začíname zostupovať po hrebeni, ktorý je osadený veľkým množstvom vápencových skál. Za polhodinku prichádzame k 30 metrov vysokej skalnej stene Havranej skaly. Stena je využívaná ako cvičný horolezecký terén. Z vrcholu máme krásny výhľad na Smolenický hrad. Čaká nás už len záverečný zostup do cieľa túry. Pri odchode domov takmer všetci konštatovali, že dnešná túra patrila k najkrajším akciám nášho klubu v tomto roku. Počas cesty domov sme sa ešte zastavili vo furmanskej reštaurácii nad Piešťanmi, kde si mnohí z nás pochutili na husacích a iných špecialitách ponúkaných týmto zariadením.  

Peter Horváth, Tempo, 18.11.2013



Salatín takmer bez obrazu

    
      Na našom krásnom kopcovitom Slovensku sa nachádzajú dva Kľaky (a to ešte nepočítam obec Kľak), tri Kriváne (a to ešte nepočítam obec Kriváň) a dokonca štyri Salatíny (obec sa nedochovala). Prvé dva Salatíny sú súčasťou Roháčov a horci ich navštívili v júli. Tie zvyšné sa nachádzajú v Nízkych Tatrách a turisti sa k nim vybrali poslednú letnú sobotu.

     Počasie však leto vôbec nepripomínalo. Zrána prehánky, neskôr hustá hmla znemožňujúca očakávané výhľady. Nevadí. Štart bol v rázovitej obci Ludrová, v ktorej sa nachádza starobylý kostol so vzácnymi freskami, tajnými chodbami a hovorí sa, že možno ukrýva aj templársky poklad.

     Štvrťstovka turistov sa teda vybrala i za nevľúdneho počasia na náročnú túru s vyše 1100-metrovým prevýšením. Väčšina trasy viedla národnou prírodnou rezerváciou Salatín. Ludrovskou dolinou prichádzame do tiesňavy Hučiaky. Je to kratšia roklina s viacerými krasovými útvarmi ako sú jaskyne, vyvieračky a závrty. Spočiatku v Hučiakoch nehučalo nič, neskôr sme sa mohli započúvať do hukotu dvoch bystrých potokov. Tiesňava pripomínala niektoré časti Slovenského raja. Klzké kamene v potokoch, popadané kmene, diery v skalách, machy a paprade – proste nádherná nedotknutá príroda. Na konci sa roklina rozširuje a prechádza do horskej lúky.


 

     


Potom nasleduje extrémne strmý výstup na 1630-metrov vysoký Salatín. Je to mohutný vápencový vrch homoľovitého tvaru. Nachádza sa tu vzácna vápnomilná flóra a fauna. Postupne prichádzame na vrchol, ktorý za slnečného počasia poskytuje nádherné kruhové výhľady na Nízke a Vysoké Tatry, na Chočské vrchy a Fatru. Dnes však kvôli hmle nevidíme takmer nič. Iba na pár minút odhrnulo slnko záves z mrakov a ukázalo nám svoju usmiatu tvár. Na chvíľu sme uvideli aj zasnežené vrcholky Roháčov. Po zápise do knihy a po oddychu pokračujeme prudko dole najprv hustou a mokrou kosodrevinou, neskôr lesom do sedla pod Malým Salatínom. Zle značkovaná trasa nám niekoľkokrát spôsobila zaváhanie na križovatkách, napokon sme správnu cestu i vďaka navigátoru našli a po vyše siedmich hodinách sa znovu vraciame do východzieho miesta v obci Ludrová.

      Na menšom kopčeku trónil onen starobylý kostol, ku ktorému viedli kryté schody. Miestni futbalisti sa veselo preháňali po ihrisku a o hmle a daždi ani nechyrovali. Zato nám viacerí dedinčania rozprávali, ako deň pred našou návštevou napadol medveď tesne nad dedinou jedného muža. Veru, i niektorí horci už majú svoje skúsenosti zo stretnutia s našou najväčšou šelmou. Našťastie Partizánčania nie sú pre medvede asi príliš vhodní na zahryznutie.

Ľubo Mazán, Tempo, 30.9.2013



Rozhľadňa na Panskej Javorine

    
      Kým v Partizánskom na námestí zúrili urputné boje a partizáni napokon zvíťazili nad nenávideným fašizmom, horci si poslednú augustovú sobotu zorganizovali úplne ináč. Vydali sa na hrebeň Považského Inovca, aby si okrem 1042-metrového vrcholu vychutnali aj pohľady z drevenej rozhľadne na Panskej Javorine. V Mníchovej Lehote, odkiaľ túra začínala, predseda prívítal účastníkov a oboznámil ich so zaujímavosťami dnešnej trasy. Po zelenej značke pokračujeme strmším stúpaním ku skalám, v ktorých kedysi prebýval pustovník František Rozvodzský. Kvôli nešťastnej láske sa utiahol do samoty jaskyne a celé dni si spieval operetný šláger Len bez ženy môže byť človek blažený... Onedlho sa už blížime k chate pod Inovcom. Potešilo nás síce viacej druhov piva, ale zarmútilo správanie čašníkov, ktorí nás doslova vyháňali z terasy, kde sme si ujedali z našich zásob. Nepoviem, vnútri v reštaurácii sa prinesený pokrm žuvať nepatrí, ale prečo nie na terase, kde sme popíjali ich pivo? Vraj nám budú účtovať používanie zariadenia. V jedálnom lístku takúto položku síce nemali, ale načo sa hádať s blbcami? Rozčarovaní sa teda zberáme s nedojedenou bôčikovou nátierkou na vrchol pohoria. Lyžiarsky vlek na lúke nám pripomína, že turistický ruch tu i napriek svojskej pohostinnosti vládne aj v zime.

      Na Inovci stoja dva vysielače - civilný a vojenský. Oddychujeme a občerstvujeme sa pod strieškou, kde prekvapivo nemusíme za opotrebovanie inventára nič platiť. Vrchol je zarastený, lepší výhľad je z ďalšieho kopca Palúch.


 

     


Cestou sa do sýtosti môžeme najesť černíc a malín. Z hrebeňa je vidieť niekoľko považských hradov: Trenčiansky, Beckov, Vršatec. Neskôr sa nám ešte odkryl Uhrovský hrad a napokon i Topoľčiansky. Pri kríži pod Ostrým vrchom sme sa náhodou ocitli v centre hviezdicového výstupu. Desiatky turistov si spevom a pamätnými listami pripomenuli druhý ročník tejto akcie. Organizátorom výstupu bola obec Kálnica. Vymenili sme si účastnícke listy, ich guláš sme však už neochutnali a pokračovali sme po červenej značke ďalej. Asi po hodine chôdze sa dostávame do sedla a onedlho stojíme na Panskej Javorine. Do výšky čnie 16-metrová drevená vyhliadková veža. Z najvyššieho tretieho poschodia bol skutočne krásny kruhový výhľad na celý hrebeň Považského Inovca, Tribeča, Vtáčnika a Bielych Karpát. Pohľad späť nám ukázal päť rogalistov ladne sa vznášajúcich vo vzduchu na svojich vtákoch. V orientácii pomáhali aj kovové ružice s vyznačenými smermi k zaujímavým prírodným objektom. Po oddychu a záchrane ropuchy, na ktorú si brúsila jedovaté zuby vretenica, sa zberáme do cieľa dnešnej túry. Tým je Topoľčiansky hrad vypínajúci sa na vápencovom brale nad obcou Podhradie. Mali sme šťastie, prišli sme pol hodinu pred jeho uzamknutím. Kráľovskému hradu z 13. storočia dominuje výrazná veža. V súčasnosti je hrad v rekonštrukcii. Prímestský autobus nás po dlhšom čakaní odviezol domov.

Ľubo Mazán, Tempo, 9.9.2013



Najvyšší vrch Veľkej Fatry ukrytý v hmle

    
     25 horcov sa ráno po prudkej nočnej búrke vydalo do Veľkej Fatry. Tentoraz bol na pláne prechod hlavným hrebeňom s výstupom na najvyšší vrch pohoria Ostredok. Keď predseda počas privítacieho prejavu spomenul búrlivú noc, viacerí sa nazdali, že hovorí o svojich vlastných zážitkoch. Bližšie podrobnosti však neprezradil. Vyšná Revúca je malá horská obec, jedna z troch častí Liptovských Revúc. Názov dostala podľa potoka, ktorý hlavne v jarných mesiacoch pri topení snehu svojím hukotom a revom zapĺňal celú dolinu. Z Revúcej sa teda zberáme na 22-kilometrovú okružnú túru po fatranských končiaroch. Veľká Fatra je známa svojimi hôľnatými lúkami, ktoré sú využívané na chov oviec. O pastierstve a salašníctve nás informujú aj panely na náučnom chodníku Čierny kameň. I my sme mali príležitosť prechádzať okolo niekoľkých salašov. Na jednom nám ponúkli žinčicu. Tekutina v typických črpákoch bola naozaj výborná - nie nejaká kyslastá šťavička, ale hustý nápoj s množstvom syrových hrudiek. Hovorí sa, že žinčica enormne urýchľuje tráviace procesy. My sme našťastie nič také nespozorovali.

      Ďalším stúpaním do sedla pod Ploskou sa dostávame do hmly, ktorá nás sprevádzala takmer celý deň. Tak ako naposledy na Roháčoch, ani dnes sme nemali z 1500-metrových vrcholov žiaden výhľad. Hmla sa zrážala na rosu nielen na tráve, ale aj na našich vlasoch. A tak zasrienení kráčame vo vetre a hmle využívajúc na orientáciu hlavne tyče zimného značenia. Na rozložitom vrchu Ploská oddychujeme na jej náhornej plošine, pozrieme si pomník padlého bojovníka.


 

     


Za Koniarkami navštívime salaš pod Suchým vrchom. Pozval nás tam náš priateľ Janko Duchaj od Martina, ktorý s horcami občas absolvuje nejakú túru. Spolu so svojimi známymi vytvoril skupinu Štyri nity a ich hlavnou činnosťou je rekonštrukcia dvoch starých salašov. Na svojom panstve, kam sme sa prebojovali cez vysokú žihľavu, nás Nity pohostili hriankami s cesnakom, pochválili sa kronikou s fotografiami a porozprávali nám o svojich ďalších plánoch. Salaš slúži ako útulňa pre turistov, ktorí musia z nejakých dovôdov prespať na hrebeni. Žiaľ, ako to už na Slovensku chodí, mnohí, čo využili toto bezplatné ubytovanie, zanechali po sebe neporiadok a hŕbu odpadkov.

      Ostredok - 1592 metrov vysoký najvyšší vrch Veľkej Fatry - bol taktiež zahalený v hustej hmle. Kruhový výhľad sa nekonal. Iné to nebolo ani na Krížnej, kde sa nachádza vojenský objekt spojovej služby s vysielačmi. Je tu menšia rarita - križovatka troch červených turistických značiek. Pod vysielačom stretávame dvoch diaľkošľapov, ktorí sa vydali naprieč celým Slovenskom po Ceste hrdinov SNP. Putujú od Dukly až na Devín. My sme ich stretli na 13. deň, kedy mali za sebou už viac ako polovicu 760-kilometrovej trasy. Naša trasa začala od Krížnej prudko klesať a cez Rybovské a Prašnícke sedlo nás nakoniec doviedla späť do Vyšnej Revúcej. Potok bol síce zakalený, ale celkom pokojný, jeho rev sme si vypočuť nemohli. Kráčajúc dole dedinou nás z každej strany pozdravovali svojimi zvukmi ovce, kozy, lichva, kone a napokon aj svadobčania.

Ľubo Mazán, Tempo, 19.8.2013



Túra v oblakoch  (Horci zdolali Roháče)

    
     Plný autobus horcov a ďalších záujemcov sa zúčastnilo náročnej túry v Roháčoch. Hneď z parkoviska pri vlekoch začalo prudké stúpanie na Predný Salatín. Zamračené počasie nás ušetrilo od páľavy. Popri chodníku rástlo veľké množstvo čučoriedok, takže sme sa do sýtosti mohli napásť týchto zdravých a chutných plodov. Ako sme stúpali vyššie a vyššie, vnárali sme sa čoraz viac do oblakov. Nakoniec nás oblačnosť a hmla úplne pohltila a vládla takmer celý deň. Výhľad z  prvého vrcholu - Predného Salatína - bol teda nulový. Podobne to bolo aj na Brestovej, ktorá sa už nachádza na hlavnom hrebeni Roháčov. Tu okrem hmly fúkal aj silný vietor. Po oddychu a hmlistých fotografiách pokračujeme na prvú dnešnú dvojtisícovku Salatín. Cestou stretáme veľa Poliakov, niekoľko Čechov a  dokonca aj Nemcov. Iba Slovákov je pomenej. Samozrejme, veď tí majú cez leto iné starosti ako pobehovať po horách: murovanie, rekonštrukciu obydlí, výmenu okien, maľovanie...
     Nasleduje najnáročnejší úsek - skalnaté Skriniarky, kde sú ťažké miesta zabezpečené reťazami. To však nebol žiaden problém pre nášho najmladšieho účastníka - 14-ročného Jaromíra. V hmle sa dostávame na druhú dvojtisícovku Spálenú a potom ešte na tretiu Pachoľu. Hľadači "kešiek" (skrýš v rámci celosvetovej aktivity geocaching) si tiež prišli na svoje.
 

     


V Baníkovskom sedle sa tí zdatnejší rozhodujú ešte pre výstup na Baníkov a Hrubú kopu. Väčšina však schádza dole popri 23-metrovom Roháčskom vodopáde. Najvyšší vodopád v Západných Tatrách bol tentoraz bohatý na vodu. Účastníci, ktorí nemohli ísť na náročnú hrebeňovku, si spravili okruh okolo vodopádu a Roháčskych plies. Na stráni pod plesami si odfotili párik terénnych kôz a popri bývalej Tatliakovej chate sa po nudnej asfaltke vrátili do cieľa. Kedysi na tomto úseku premávali ekologické vláčiky, v súčasnosti sú zrušené. Nuž, čo je na Slovensku dobré a fungujúce, to treba zrušiť. Na parkovisku si turisti po zdolaní 1400-metrového prevýšenia dopriali guláš, teplé i studené nápoje, pri prechádzke v blízkom lese si okrem čučoriedok nazbierali aj zopár dubákov. Cestou domov sa nám na rozlúčku ukázali tri srnky, ktoré stojace v potoku príkladne dodržiavali pitný režim. Na rozlúčku s  Oravou nám z poľa ešte zamával aj bocian. No a milou bodkou za náročnou, ale zaujímavou túrou bola tombola, kde hlavnú a jedinú cenu tvoril ručne upletený košík od Vlada Gahéra.

Ľubo Mazán, Tempo, 29.7.2013



Na Veľkom Kriváni

    
     34 horcov obohatených o niekoľkých turistov z Prievidze a Nedožier si deň pred našim Rozprávkovým letiskom naplánovalo zájazd do Malej Fatry. 18-kilometrová túra nebola náročná ani tak svojou dĺžkou, ale vyše 1550-metrovým prevýšením. Tentoraz nebolo cieľom zdolať atraktívne Jánošíkove diery alebo Rozsutce, ale bočným hrebeňom sa dostať na najvyšší vrch Fatry. Počasie nám v prvú letnú sobotu prialo, takmer celý deň bolo slnečno a teplo. Už v Starom dvore, kde bol štartovací bod dnešnej túry, k nám pribehlo ani nie dvojmesačné mačiatko. Nedalo sa odohnať, jednoducho sa s nami vybralo na túru. Síce s mraučaním, ale pekne po svojich štyroch labkách vyšlo nielen do sedla Príslop, ale strmým a miestami skalnatým chodníkom sa vyštveralo až na výhľadový vrch Baraniarky. Mača nezabúdalo ani na pitný režim a od turistov si vymraučalo niekoľko deci mlieka. Namiesto účastníckeho listu dostalo pár koliesok salámy. Až po piatich kilometroch a prekonaní 700 výškových metrov (!) sa na vrchu Kraviarske rozhodlo, že na dnes už stačilo. Čo s ním? Šup do batohu a zvyšok túry buď prespalo alebo pohodlne sledovalo fatranské končiare z otvoru na vaku. My ostatní, ktorých nechcel nikto nosiť ani kŕmiť, sme v horúčave poctivo šľapali ďalej. Občerstvenie malým prameňom vody v sedle, výstup na vrch Pekelník a odtiaľ na Veľký Kriváň. Na Slovensku máme Kriváne až tri, z toho dva sú na hlavnom fatranskom hrebeni.

     


Vzhľadom k peknému počasiu i kvôli nejakým hromadným organizovaným akciám bolo všade plno turistov, hmýrili sa i na najvyššom vrchole Fatry. Okrem Čechov a Poliakov stretávame aj Nemcov a Angličanov. Obloha sa však postupne zaťahuje a pri príchode do Snílovského sedla veru začínajú padať aj prvé kvapky. Veľká väčšina našich turistov sa rozhodla nepokračovať ďalej po hrebeni, ale lanovkou zísť dole do doliny a na ostatných počkať v štýlovej reštaurácii. Iba zopár horcov sa vybralo podľa plánu na ďalšie výhľadové vrchy. Cez národnú prírodnú rezerváciu Chleb a Hromové sa nádherným hrebeňom dostali na Poludňový grúň. Na Hromovom skutočne bolo počuť hromy, ale blesky šľahali iba vo vzdialenom pohorí, takže ani búrka, ani dážď sa nakoniec v Malej Fatre nekonali. Strmý zostup k Chate na Grúni  dal zabrať hlavne kolenám. Menší oddych s občerstvením a potom už posledná časť trasy buď popri vlekoch alebo po modrej značke späť k Starému dvoru. Z lesných plodov sa dalo osviežiť najmä jahodami, čučoriedky budú zrelé neskôr. V cieli túry dobre padlo aj umytie sa v horskom potoku. Viacerí kúpili pre svojich blízkych nejaký ten suvenír. A ako skončilo štvornohé odstavča z čelade mačkovitých? Bolo prepašované do autobusu a v rodnom meste obohatí jednému nášmu turistovi zbierku domácich zvierat.

Ľubo Mazán, Tempo, 1.7.2013



Návrat do Raja

    
     Tretíkrát sa autobus s horcami vybral do Slovenského raja. Po Suchej Belej a Zejmarskej rokline bola na poslednú májovú sobotu naplánovaná návšteva niekoľkých prírodných rezervácií v najatraktívnejšom národnom parku. Z času na čas totiž treba vypadnúť z "veľkomesta" a od zhonu, hluku a tlačenice si oddýchnuť v nádhernej slovenskej prírode. Počas celej vyše 200-kilometrovej cesty do Spišského Štvrtka pršalo, ale nakoniec vyhrala viera v pekné počasie podporená i presnými výpočtami. Program Aladin, ktorý beží v laboratóriu SHMÚ na superpočítači s 256-timi procesormi, totiž vypočítal, že v sobotu bude v Raji väčšiu časť dňa celkom pekné počasie. A aj bolo. Pri vstupe do prvej tiesňavy nielenže vôbec nepršalo, ale široko-ďaleko nebol žiaden zriadenec, ktorý by vyberal jeden a pol eurový poplatok za návštevu národného parku. Ako sme neskôr zistili, nezanedbateľná časť vyzbieraných poplatkov určená na úpravu chodníkov a obnovu technických pomôcok končí zrejme kdesi inde, pretože viaceré rebríky a hlavne stúpačky nad potokmi si určite pamätajú aj normalizačné roky.

          Z osady Píla sa poberáme do prvej rokliny Piecky. Prakticky od začiatku nás sprevádzajú drevené rebríky. Preskakovaním z jednej strany potoka na druhú prichádzame k Veľkému vodopádu. Padajúca voda vymodelovala do skaly niekoľko výklenkov v tvare pecí, ktoré dali tejto tiesňave meno. 12-metrový vodopád bolo treba zdolať takmer kolmým kovovým rebríkom. Neskôr sa kaňon stáča na juh a onedlho prichádzame k ďalšiemu mohutnému vodopádu, ktorý nesie názov Kaskádový. Ten vznikol prepadnutím jaskynného stropu. Ešte niekoľko rebríkov, stúpačiek, skôb a prichádzame ku križovatke nad Suchou Belou. Oddychujeme na kmeňoch vypílených stromov.

     


Zoznamujeme sa s výpravou českých železničiarov, ktorí do Slov. raja prišli vlakom na štvordňovú aktívnu dovolenku. Vysvetľujeme im, aké časti národného parku sú v súčasnosti uzatvorené. Za informácie nám naši bratia ponúkli za kalíštek slivovice. Vraj je vysoko pravdepodobné, že sa po nej dožijeme aj ďalšej túry.
    
Oproti pôvodnému plánu si trasu predlžujeme a navštívime kratšiu, ale atraktívnu roklinu Vyšný Kyseľ. V Slovenskom raji sa nachádza vyše 20 prírodných rezervácií a chránených pamiatok. Horské turistické centrum Kláštorisko nás víta zaliate slnkom. Trávnatej plošine kraľuje zrúcanina kartuziánskeho kláštora, o ktorú sa dnes zaujímajú archeológovia a reštaurátori. V reštaurácii ponúkajú naše národné jedlo bryndzové halušky, a to za smiešnu cenu 6,50 eur. No kto z nás by odolal? Všetci! Strmšou cestou schádzame k Letanovskému mlynu a náučným chodníkom Prielom Hornádu postupujeme do cieľa dnešnej túry. Cestou si ešte odfotíme vzácny druh orchidey črievičník papučkový, prejdeme ponad rieku cez niekoľko mostíkov, prekonáme skalné útesy pomocou stúpačiek a kramlí, tesne nad vodným tokom obdivujeme menšie jaskyne, vyrušíme počerných občanov, ktorí usilovne vyrubu v chránenom území stromy, spozorujeme pri love pstruhov aj rybára, zdola si fotíme skalné steny Tomášovského výhľadu, no a nakoniec po 17 kilometroch prichádzame na Čingov. Trošku nás pokropí májový dáždik, ale hneď zase ustúpi slnku, takže na záver túry sa nad krajinou rozžiarila dvojitá dúha. V rekreačnom stredisku Čingov si doprajeme zaslúžený oddych a občerstvenie. Príroda sa nám predvádza aj počas cesty domov, kedy môžeme z autobusu obdivovať pekne vysvietené a čiastočne zasnežené vrcholky Vysokých Tatier.

Ľubo Mazán, Tempo, 17.6.2013



Horci na Muráni

    
     Turisti z klubu Horec sa prvýkrát vo svojej 13-ročnej histórii vydali do národného parku Muránska planina. Kým v rodnom meste začalo ráno o piatej popŕchať a celodenné predpovede tiež neveštili nič dobré, v obci Muráň privítalo 40 horcov usmiate jarné slnko. Muránska planina bola za národný park vyhlásená v roku 1997 hlavne kvôli ochrane vzácnych endemických druhov rastlín a živočíchov (lykovec muránsky, fúzač alpínsky). Planina je chránená i kvôli početným krasovým útvarom ako sú závrty, vyvieračky a hlavne jaskyne, ktorých je dohromady až 116. Svoj domov tu má orol skalný, medveď, vlk, i rys ostrovid.

     Do "útrob" národného parku vchádzame Hrdzavou dolinou, ktorú lemujú viaceré skalné steny a menšie vodopády. V mokradiach priam žiari sýtožlté záružlie močiarne, na slnku sa vyhrievajú jašteričky. Počas oddychu na lúke Nižná Kľaková sa okrem prvosienok kocháme pohľadom i na množstvo šafránu. Prístrešky, chatky, i väčšia poľovnícka chata nám poslúžila ako dočasná jedáleň. Križovatka turistických a cyklistických ciest s názvom Studňa sa nachádza na rozľahlej horskej lúke. V určitých obdobiach sa na nej pasú polodivoké kone špeciálne vyšľachteného plemena norik muránsky. Ďalšou raritou na tejto lúke je ľadová jama - 64-metrov dlhý závrt s celoročným výskytom snehu a ľadu. Vstup do jaskyne síce nie je dovolený, ale aj cez zátarasy vidno ľadom pokryté dno. Na ďalšej zastávke sa miestnou značkou dostávame na výhľadový bod Poludnica.

     


Ten poskytuje skutočné nádherné výhľady na okolité horstvá, aj na mestečko Revúca. Po červenej značke - Rudnej magistrále - sa dostávame na Veľkú lúku. Práve tu sa na jej východnom konci nachádzajú v ohradách oné polodivoké kone. Po návšteve menšej jaskynky s kŕdlami netopierov nás ešte čaká výstup do prírodnej rezervácie Cigánka. V poľovníckej chate sme ochutnali jelení guláš a potom už hor' sa na vrchol skalnatého kopca, kde sa  nachádza zrúcanina hradu Muráň. Je to jeden z najvyššie položených hradov na Slovensku. Bol postavený v 13. storočí ako strážny hrad. Najvyšší rozmach dosiahol počas života Márie Széchyovej, ktorú pre jej krásu nazývali Muránska Venuša. V súčasnosti je Muráň zrúcaninou so samoobslužným náučným chodníkom. Najzachovalejšou časťou je vstupná brána s vežou, zachovali sa i fragmenty gotického paláca, obydlie zlatníka a dom hasiča (dvakrát vyhorel v 18. storočí). Z východnej terasy okrem majestátnej Kráľovej hole bol v diaľke vidieť aj kaštieľ na Prednej Hore so špecializovaným zariadením na liečenie drogových závislostí.

     Po takmer hodinovej prestávke medzi hradnými múrmi schádzame popri početných náučných paneloch tam, odkiaľ sme ráno vyšli - do obce Muráň. 27-kilometrová túra poskytla turistom krásne zážitky a relax v lone prírody.

Ľubo Mazán, Tempo, 20.5.2013



Potulky po Nitrických vrchoch

    
           V rámci tradičnej akcie Deň s Horcom sa okolo štvrť stovky turistov vybralo na menej náročnú spoznávaciu túru do severnej časti Strážovských vrchov. Z Uhrovského Podhradia vystupujeme k Uhrovskému hradu. Cestou sme vyrušili dve srnky a poľutovali sme zrazenú salamandru. Brána do vnútorných priestorov hradu bola síce zamknutá, ale na nádvorí bolo i tak dosť možností na oddych, občerstvenie a preskúmanie pozostatkov stredovekej stavby. Prvá zmienka o hrade je z roku 1295. Vďaka odľahlosti od hlavných strategických trás a miest bojov sa hrad ako celok zachoval relatívne dobre, hlavne jeho románske časti. V súčasnosti tu prebiehajú archeologické výskumy a rekonštrukčné práce. Tesne pod hradnými múrmi sme mali možnosť vyfotografovať si množstvo rozkvitnutých poniklecov. Navštívili sme aj 11-metrovú jaskyňu nachádzajúcu sa priamo v hradnom brale. Strmším stúpaním sa dostávame do vyšších miest, kde nás privítala 15-centimetrová vrstva snehu. Výhľad na Strážovské vrchy so skalnatým Vápečom a tisícmetrovým Rokošom stál za to. Pre svoje biele obloženie sa nedal prehliadnuť ani pomník na Jankovom vŕšku.

            Na Kňažinových lúkach nás čakal najstarší člen klubu - 82-ročný Lojzko Bruška. Ešte i v takomto úctyhodnom veku nielenže vládze chodiť po horách, ale založil oheň, ktorý ostatní využili na opekanie prinesených údenín.


     


Príjemné posedenie si na zachovalých lavičkách, rozhovory o turistických plánoch a preskakovanie ohňa ukončil predsedov povel, že treba ísť ďalej. Čakala nás ešte návšteva Medvedej jaskyne. Žiaľ, správcov jaskyne práve dnes postihla choroba, takže dnu sme sa nedostali. Dlhou dolinou Hradištnica preto klesáme raz po snehu, raz po blate približne do stredu doliny, kde sa zrazu blato mení - na asfalt. Niekoľko kilometrová lesná cesta je vyasfaltovaná tak dokonale, že cesty a chodníky v našom meste jej môžu iba tíško závidieť. Po celom úseku odvodňovacie jarky a šachty, ochranné zábradlie - sme my vôbec na Slovensku? Odpoveď nám dala až tabuľa v spodnej časti doliny: "Financované Európskou úniou v ramci projektu Rozvoj vidieka." Nuž, načo až takýto prepych? Kvôli ťažbe dreva? Alebo pre poľovníkov? Znalec oblasti Jožko Gahér nás informuje, že kúsok nad miestom, kde sa dolina prudko stáča na juh, sa nachádza výdatný prameň pitnej vody, z ktorého je zásobované i mesto Partizánske. Les pomaly končí, blíži sa otvorená krajina. Zrak potešili prvosienky, zarmútilo množstvo smetí, pneumatík a vriec s odpadom, všetko tesne pri ceste. Áno, predsa len sme na Slovensku.

Ľubo Mazán, Tempo, 15.4.2013



Turisti otvárali jarnú sezónu

    
           Takmer päťdesiat turistov sa zúčastnilo predposlednú marcovú sobotu akcie Otvorenie jarnej sezóny. Hlavnými organizátormi boli turistický klub Horec a Regionálna rada KST Prievidza. Okrem Partizánčanov sa teda pred železničnou stanicou zišlo aj niekoľko desiatok Prievidžancov. Medzi nimi aj dve osemročné turistiky. Účastníkov privítal predseda Regionálnej rady Matúš Chovan, ktorý prítomným rozdal pamätné listy. Predseda horcov Peter Horváth turistov stručne oboznámil s históriou a súčasnosťou nášho mesta a rozdal im mapy okolia. Po spoločnej fotografii pred symbolom mesta - ozdobnou topánkou - sa už hadiaci húf vybral cez námestie po žltej značke k dolnému pomníku. Kvalitu obnoveného značenia si mohol osobne preveriť aj predseda okresných značkárov Milan Lomnický. Na dolnom pomníku sa k akcii pripojilo niekoľko ďalších Partizánčanov. Dlhšiu prestávku sme si dali na hornom pomníku, odkiaľ boli obmedzené výhľady na mesto. Oveľa lepšie výhľady, hlavne na sídlisko Šípok, bager a priľahlé obce, sme mali spod vysokého napätia. Zasnežený Vtáčnik a Rokoš oznamovali, že zima sa ešte stále nechystá vzdať svojej vlády. A veru aj dnes ráno bolo okolo nuly, i keď jar je oficiálne už niekoľko dní tu.

     


Našťastie sa nepriaznivé predpovede nevyplnili a žiaden dážď nám dnešnú akciu neprekazil. Naopak, takmer po celý deň sme sa mohli vystavovať príjemným lúčom slnka. Cestičkou popod napätie, k triangulačnému bodu, okolo bútľavého stromu s divými včelami a cez rúbanisko sa dostávame na 551-metrov vysoký vrch Osečný. Desiatky podpisov do vrcholovej knihy, ponúkanie sa čajovým pečivom i nápojmi na zahriatie, rozdávanie samolepiek... Ďalej nás čaká strmší zostup po zablatenej a lesnou technikou rozrytej ceste do osady Hlboké. Priateľom z Prievidze ukazujeme Hrubý vrch a Oselnú skalu z miesta, odkiaľ ich ešte nevideli. Na lúke pri bývalej chate Ondrej skúmame pivničné priestory a bunkre. Podľa inventáru a pachu možno usúdiť, že tu aktívne žijú bezdomovci. Dnes však nie sú doma, zrejme šli dakde za potravou. Zato na vzdialenom konci poľa zbadáme päť laní. Poslednou etapou dnešnej túry bola známa cesta od "chaty" popri studničke, ktorá tento rok opäť ožila, až na salaš. Tam pri teplých i chladených nápojoch sme ukončili dnešnú vydarenú 13-kilometrovú akciu.

Ľubo Mazán, Tempo, 2.4.2013



Horci v Kremnických vrchoch

    
           Predpovede o daždivom počasí sa nenaplnili a tak sa mohol autobus s horcami vybrať do Kremnických vrchov na zimnú túru. Okrem peších turistov sa akcie zúčastnilo aj sedem bežkárov. V pohorí je totiž niekoľko desiatok kilometrov upravených bežkárskych trás a dlhé roky sa tu organizuje aj Biela stopa SNP. Podhorská dedinka Kordíky nás víta zasnežená, mnohé strechy sú ešte stále pokryté polmetrovou vrstvou snehu. Obnovené turistické a lyžiarske značenie nás hneď vedie k lesu, kde začíname nielen stúpať, ale i prebárať sa do mokrého snehu. Väčšinou sa zabárame po kolená, niekedy sa podarí až po stehná. Ľudovo sa tomu hovorí vajcový sneh. Pomaly stúpame serpentínami do Kordíckeho sedla. Prvú hodinu si musia bežkári svoje pomôcky niesť na pleciach. V sedle však už narážajú na bežkársku trať a potom to môžu rozbehnúť. My pešiaci mierne meníme trasu a namiesto červenej značky, ktorá vedie neprešľapaným hrebeňom, dávame prednosť upravenej zvážnici. Počasie je striedavé: chvíľu hmla, chvíľu iba zamračené, občas vykukne aj slnko. Prichádzame ku Gorgeyho tunelu. Dnes je to historická pamiatka, pôvodne to bol banícky tunel zo 16. storočia, kadiaľ viedla Zlatá cesta z Kremnice do Banskej Bystrice.

     


Náučná tabuľa nás informuje, že cez tunel kedysi prechádzal aj rakúsky cisár Jozef II. a ďalší významní panovníci. Ešte necelá pol hodinka a cez zjazdovku sa dostávame k chate Limba na Skalke. Tu si doprajeme dlhší oddych pri teplej polievke, čaji a pivku. Nevýraznému vrchu Skalka, ktorý je známy ako lyžiarske a rekreačné stredisko, dominuje 312 metrov vysoký rozhlasový, kedysi aj televízny vykrývač. Patrí medzi najvyššie na Slovensku. Vleky a lanovky na Skalke stále fungujú, lyžiari nezaháľajú ani v hmle. Kúsok od vykrývača sa nachádza Pekná vyhliadka - miesto, odkiaľ je naozaj veľmi pekný výhľad. Z vtáčej perspektívy si vychutnávame Nízke Tatry, Banskú Bystricu a Králiky - cieľ našej túry. Pokračujúc po červenej značke si všímame niekoľko zaujímavých skalných útvarov. Zo zvieracej ríše máme šťastie na srnky a lietajúce dravce. V Bystrickom sedle väčšina turistov opúšťa hrebeň a pohodlnou cestou smeruje dole k lyžiarskemu vleku na Králikoch. Zopár Horcov, ktorým sa 14 kilometrov máli, si trasu ešte o pár kilometrov predlžuje. Spokojní so zimnou túrou boli nielen pešiaci, ale aj naši bežkári.

Ľubo Mazán, Tempo, 25.3.2013



Snehom zasypaná Malá Magura

    
           Ani desaťstupňové mrazy, ani pol metra sypkého snehu neodradilo skupinku horcov, aby v prvú februárovú sobotu nevsunuli nohy do wibrám a nešli navštíviť ďalšie slovenské pohorie. Tentoraz to bol podcelok Strážovských vrchov Malá Magura. Kedysi sa na úpätí týchto kopcov ťažilo zlato a boli to tretie najvýznamnejšie náleziská zlatej rudy v našej krajine. Už o siedmej hodine ráno stúpame z podhorskej obce Poruba po zelenej značke. Snehu je najprv menej, neskôr pribúda. Po hodine chôdze sa ocitáme pri hornej stanici vleku, kde nás na raňajky pozýva nová drevená chatka s lavičkami. Po saláme a čaji ochutnávame - radšej bez analýzy DNA - poľské sušienky. Zjazdovka pod nami je síce dlhá takmer 1200 metrov, ale opustená. Vleky stoja, nikde ani živej duše. Po prestávke sa vnárame do lesa. Úzku cestičku lemujú snehom obsypané ihličnany. Pár metrov od nás prebehlo niekoľko srniek, neskôr spozorujeme aj líšku. Snehu pribúda, je ho už vari pol metra.

     


Hlavný prešľapávač Peter vytvára stopu a my ostatní ticho kráčame za ním. Biela nádhera všade navôkol, stromy zabalené do páperia. Na križovatke turistických trás Roveň oddychujeme pri poľovníckej chatke a potom znovu stúpame až na 1140-metrový vrchol. Tam nad nami preleteli dva krákajúce krkavce. Samospúšť nás fotí pri vrcholovom kríži, zápis skrehnutými rukami do návštevnej knihy a rozhodnutie, že kvôli namáhavému prešľapávaniu nebudeme pokračovať po červenej značke do Bojníc, čo by v snehu trvalo ďalších päť hodín. Po prekonaní 800 výškových metrov sa teda vraciame ponad zjazdovku späť do Poruby a keďže spoje nespájali, poľnou cestou dochádzame až do obce Kanianka. 15-kilometrová zimná túra nám okrem namáhavého šľapania priniesla aj pekné výhľady na pohorie Žiar s Vyšehradom a možno niektorým účastníkom aj dobrú svalovicu.

Ľubo Mazán, Tempo, 18.2.2013



Výročná členská schôdza TK Horec

    
         Koncom januára sa v knižničnom klube konala výročná schôdza turistického klubu Horec. Zúčastnilo sa jej 36 členov a sympatizantov klubu. Prítomných privítal predseda Peter Horváth, správu pripravil Ľubo Mazán. V súčasnosti má klub 63 aktívnych členov. Minulý rok sa podarilo zorganizovať 15 turistických akcií. Medzi tie najvydarenejšie patril zimný výstup na Ďumbier, návšteva južnej časti Slovenského raja s Nálepkovými vodopádmi, prechod hrebeňom Zvolena a návšteva geografického stredu Slovenska v Ľubietovskom Vepore. Okrem naplánovaných túr sa horci autami vybrali aj do Rakúska, kde zdolali nádherný výhľadový vrch Gippel a vo Vysokých Tatrách vyšli Jordánovou cestou na Lomnický štít. V rámci ekologických aktivít turisti vyčistili od odpadu národnú prírodnú rezerváciu Veľký vrch.

            Správu o hospodárení s financiami prečítala Renáta Boriková. Výročná schôdza prerokovala a schválila plán akcií na rok 2013. V tomto roku navštívime Skalku a Vyhnátovú, prvý raz zájdeme na Muránsku planinu, v Slovenskom raji prejdeme tiesňavu Piecky a východnú časť Prielomu Hornádu, v Malej Fatre sa bočným hrebeňom dostaneme na Veľký Kriváň a Chleb, v Roháčoch vystúpime na Salatín a Brestovú, vibramami podupeme hlavný hrebeň Veľkej Fatry, navštívime aj nízkotatranský Salatín, na jeseň nás osud zaveje do Malých Karpát na Záruby a hrad Ostrý kameň, v Štiavnických vrchoch nás čaká Zlatý vrch a v závere roku ešte zdoláme Oselnú skalu a Dobrolínske skaly.

 

     


Schôdza prerokovala aj činnosť cyklistického oddielu a plán na tento rok. Predseda cyklosekcie Juraj Jenis informoval, že minulý rok cyklooddiel absolvoval deväť cyklotúr. Najatraktívnejšou akciou bol dvojdňový 170-kilometrový výlet do Štiavnických vrchov. Trénovaní cyklisti bez problémov zvládli i niekoľko ďalších stokilometrových cyklotrás.

            Výročná schôdza odmenila štyroch najaktívnejších turistov v minulom roku. Bezplatný poukaz na autobusový zájazd získala Renáta Boriková, Peter Horváth, Ľubica Ivanková a Jozef Hlavna. V diskusii predseda spomenul nášho najstaršieho člena Ľudvíka Haviara, ktorý s nami až do svojich osemdesiatych rokov chodieval i na tie najnáročnejšie túry. Teraz so strojčekom na srdci odpočíva v penzióne.

            Po skončení oficiálnej časti si turisti premietli fotografie zo všetkých akcií uskutočnených v minulom roku a taktiež tri dokumentárne filmy, ktoré natočili a zostrihali členovia klubu.

Ľubo Mazán, Tempo, 4.2.2013



Zasnežený Vyšehrad

    
         Prvá tohtoročná akcia turistického klubu Horec sa uskutočnila 12. januára. Prilákala 7 turistov. Z Nitrianskeho Pravna sa cez osadu Solka dostávame do polí, kde sme vyplašili volavku. Vzlietla a vznešene nad nami krúžila. Čoskoro vchádzame do Čertovej doliny. Nádhernou zasneženou dolinou pomaly stúpame do južného Vyšehradského sedla. Pod nohami nám vŕzga asi 30 centimetrov snehu. Občas treba preskočiť potok, občas preliezť spadnutý kmeň alebo podliezť ohnutú brezu. Miestami sa šmýka. Príroda obalená bielou vatou nám však poskytuje úchvatné scenérie. Po dvoch hodinách od štartu sa dostávame do sedla, odkiaľ v hmle slabo vidieť niektoré končiare Veľkej Fatry. Vchádzame do národnej prírodnej rezervácie, kde nás víta informačná tabuľa. Náučný chodník so šiestimi zastávkami má prírodovedné, ochranárske, archeologické a historické zameranie. Vzácny hmyz a vápnomilná vegetácia sa oddáva zimnému spánku, nebudeme rušiť.

     


Serpentínami sa štveráme na skalnatý Vyšehrad. Je to výrazný bralnatý vrchol a významná archeologická lokalita. Našli sa tu stopy osídlenia z doby bronzovej a staršej doby železnej. Bolo tu mohutné slovanské hradisko, neskôr prebudované na drevený hrad. Po výdatnom oddychu, občerstvení a zápise do vrcholovej knihy pokračujeme po červenej značke po hrebeni Žiaru. Prechádzame okolo niekoľkých poľovníckych chát, stretávame lesnícke autá, poľovníkov s puškami. Zakrvavený sneh prezrádza, že niekto sa môže tešiť na diviači guľáš. Cez Žiare sa dostávame k Štyrom chotárom. Zdravíme sa s viacerými bežkármi, dokonca aj s jedným cyklistom. Napokon klesáme do prievidzského lesoparku a 27-kilometrovú zimnú túru končíme v Prievidzi na stanici.

Ľubo Mazán, Tempo, 21.1.2013



Vianočný výstup na Žarnov

    
         Tak ako každoročne, aj minulý rok ukončil TK Horec tradičným výstupom na Žarnov. Za pomerne pekného inverzného počasia sa Horci vydali deň po Štefanovi dobre známymi chodníčkami z Ľubianky na neďaleký 840 metrov vysoký bralnatý Žarnov. Tentokrát sa výstup uskutočnil bez snehovej prikrývky, takže účastníci sa  nebrodili v hlbokom snehu, ani nemrzli v chladnom vetre. Na sopečnom vrchole vládlo veterné, ale zato pomerne príjemné počasie, ktoré umožňovalo krásne výhľady na celé horné Ponitrie.  Na Žarnove sa zišlo vyše 60 turistov, ktorí sa sem vyštverali z rôznych strán a rôznymi chodníkmi. Okrem skalných Horcov sa výstupu zúčastnili aj Prievidžania, Oslanci so svojím starostom, Rudňanci a Veľkouherčania.

     


Väčšina účastníkov sa dostala na vrchol neznačenými chodníkmi. Necelú hodinu pred pravým poludním sme sa už všetci zhromaždili neďaleko vrcholového kríža. Všetkých účastníkov podujatia privítal predseda klubu Horec a do nového roku im okrem zdravia zaželal nádherné zážitky v prírode. Potom nasledovala družná debata, fotenie, rozhovory s priateľmi, koštovanie vianočného pečiva a rôznych nápojov. Po vyše hodinovom pobyte na vrcholovej plošine Žarnova schádzame na Ľubianku.

Peter Horváth, Tempo, 7.1.2013