Mojtínskym krasom na Ostrú Malenicu

    
       Posledný autobusový zájazd zaviedol 30-člennú skupinu horcov z Partizánskeho do Strážovských vrchov s cieľom navštíviť Mojtínsky kras a vystúpiť na najvyšší vrch tejto časti pohoria Ostrú Malenicu. Je to dolomitový vrch, nachádzajúci sa v severnej časti Strážovských vrchov. Tento vrch už v minulosti lákal uznávaných botanikov MUDr. Antona Rochela, MUDr. Karola Brančíka a Dr. Jozefa Ľudovíta Holubyho. Z jeho vrcholu je za priaznivého počasia pekný výhľad napríklad na Kľak a Strážov.

            Túru začíname v centre  obce Košecké Podhradie. Striedavo lesom a lúčkami stúpame až na rázcestie v sedle Mraznica . Rozsiahle lúčne priestory dovoľujú vidieť na západe hrebeň Bielych Karpát so skalami Vršatca, na východe pohľad zastaví charakteristická silueta Rohatej skaly. Žltá značka pokračuje spevnenou lesnou cestou okrajom lesa traverzujúc svahy Stupičia a Panciera. Po chvíli sa stáča doľava a strmým svahom stúpa poza skalnaté rebro až na skalku poskytujúcu prvý výhľad. Vhodné miesto na vydýchanie, značka sa opäť lomí na východ, ale už vedie miernejšie po bočnom hrebeni. V sedielku nad rozsiahlym rúbaniskom s výhľadom na sever nás prekvapia na strome pritlčené nové smerovky. Udávajú nadmorskú výšku 515 m a 1:15 h na vrchol Rohatej skaly, ktorá je "čo by kameňom dohodil". Nasleduje krátky traverz popod skaly a strmo na hrebeň. Značka pokračuje po ňom doprava, na vyhliadkovú skalu "severného rohu" 810 m vedie významová odbočka. Miestami to chce aj pomoc rúk a po chvíli sa rozhliadame na Považie v nerušenom západnom polkruhu. Na severe ho ohraničujú skalnaté svahy neďalekého Rohatína, priamo pod nohami máme lúky Mraznice, na juhu sa nedá prehliadnuť silueta Vápča. Ešte pridáme ďalší stručný zápis do vrcholovej knihy a zostupujeme na značku. Prehupneme sa cez sedielko a zatáčame doľava na širokú zvážnicu kľukatiacu sa okolo kóty Za Rohatou. Po necelých 200 metroch ju značka opúšťa a šípky smerujú do bučiny. Chodník tu prakticky neexistuje a treba sledovať pomerne husto umiestnené značky. Po prechode okrajom lúčky sa dostávame na lesnú cestu, ktorá zakrátko križuje tú kľukatú zvážnicu. Širokým oblúkom klesáme na horný koniec krasovej plošiny zvažujúcej sa k Mojtínu.

       Pokračujeme značkou, ktorá vedie krovinou zarastajúcim chodníkom po severnom okraji lúk. Po kilometri prichádzame k objektom družstva  a následne do centra obce, kde si doprajeme kratšiu prestávku. Fotíme sa pred sochou najdlhšie slúžiaceho vojaka Ladislava Škultétyho - Gábriša, bojujúceho viac ako 80 rokov v službách štyroch cisárov Rakúsko-Uhorskej monarchie. Po odpočinku sme prešli okolo kostola, až sme sa dostali na križovatku štyroch ciest. Stretajú sa tu modrá, zelená a žltá značka. My sa vydávame po zelenej značke,  ktorej sme verní až do cieľa. V miernom stúpaní opäť prechádzame krasovými lúčnymi plošinami. Prudší je výstup na lúku pod Rakytníkom, potom začína malebný chodník borinou traverzujúci strmý juhovýchodný svah Rohatína, miestami spestrený skalkami a výhľadom na Strážov a Kľak. Zo sedielka sa najprv strmo šplháme pomedzi mladé smreky a smrekovce, potom sa dostávame do najkrajších pralesovitých partií kopca. Pomedzi buky sú primiešané pekne tvarované borovice, množstvo práchnivejúcich bukov leží krížom - krážom, ďalšie už porastené hubami čaká podobný osud. Sotva znateľný chodník sa preplieta pomedzi pne až na vrchol hrebeňa. Významová odbočka vedie až k posledným skalám hrebeňa, kde je umiestnená vrcholová kniha a krásny kovaný kríž. Najlepší výhľad poskytuje skala asi v polovici odbočky, je mimo chodníka a výstup je trochu náročnejší.  Odmenou za námahu je kruhový výhľad len občas rušený konármi najvyšších stromov rastúcich pod skalami.

   Peter Horváth, Tempo, 1.12.2014

Miestne značenie v réžii Horca

    
       Značkár Henrich Kollár z Turistického klubu Horec spolu s ďalšími tromi členmi klubu spravili ďalší záslužný čin. Po obnove oficiálneho značkovania v pohorí Tribeč vyznačili počas letných mesiacov miestnou značkou trasu z Partizánskeho na Osečný a Hlboké. Značka je tvorená dvomi trojuholníkmi – žltým a bielym. Začína na dolnom pomníku a cez horný pomník nás vyvedie pod vysoké napätie, odkiaľ je pekný výhľad na mesto. Značka pokračuje na 552 metrov vysoký vrch Osečný, kde na návštevníkov čaká vrcholová kniha. Miestne značenie ďalej vedie na Hlboké a tam sa už napája na oficiálnu žltú značku nachádzajúcu sa aj na turistických mapách. V strede októbra dokončili značkári miestne značenie osadením smerovníkov.

         TK Horec prosí návštevníkov lesov, aby značky nezotierali a smerovníky neničili. Majú slúžiť všetkým. Zároveň klub pozýva všetkých záujemcov na 1. ročník Silvestrovského výstupu na Osečný, ktorý sa uskutoční posledný deň v roku v dopoludňajších hodinách.

   Ľubo Mazán, Tempo, 3.11.2014

Cez Javorie a Ostrôžky

    
       Juhovýchodne od Zvolena, tak trochu mimo záujmu turistov, ktorých to skôr ťahá na Poľanu, sa nachádzajú dve pohoria - Javorie a Ostrôžky. Ich najvyššie vrchy síce nedosahujú výšku pyšnej Poľany, zato krajinársky sú im rovnocennými súpermi. A tak sa tretí októbrový víkend toto prostredie rozhodla navštíviť takmer štyridsiatka turistov z Partizánskeho. Je to už desiaty autobusový zájazd, ktorý TK Horec tento rok zorganizoval. Podstatnú časť navštíveného územia zaberá vojenský výcvikový priestor. Starší ho budú určite poznať pod menom Lešť alebo Oremov laz. Z tohto dôvodu vedú turistické značené trasy len v jeho severnej časti. Vzniklo tu typické roztrúsené lazové osídlenie. Najvyšším bodom pohoria je vrch Javorie s výškou 1044 metrov.

     Túru začíname z centra obce Zaježová. Po krátkej príprave vyrážame po červenej značke (Rudnej magistrále) hore dedinou. Odbáčame z asfaltky na poľnú cestu a míňame laz Podrimáň. Čaká nás stúpanie malými poľami. Pohľady na okolitú krajinu sú veľmi pekné. Vstupujeme do smrekového lesa, stúpanie sa zmierňuje. V strede neďalekej lúky sa nachádza laz Rimáň. Obhliadame si stredoveké opevnené stavby. Ešte začiatkom 20. storočia tu bol archeológmi objavený zemepanský dvorec z 13.. storočia. Dnes tomu už nič nenasvedčuje.

      Lúčime sa o osadou a poberáme sa ďalej. Krížom cez lúku prichádzame k rázcestiu Polomy. Za osadou Blýskavica sa terén mení. Pred nami sa týči masív Makytovej. Odtiaľto značka vedie po plochom hrebeni až na vrchol Ďurovie vrchu. Prechádzame okrajom lúk s parádnymi pohľadmi na juhovýchod. Na vrchole oddychujeme. Po prekonaní viacerých menších kopcov pohodlne vystúpime na najvyšší vrch Ostrôžok - Ostrôžku. Ten však neposkytuje žiaden výhľad. Viacerými lúkami a napokon cez Plutov vrch zostupujeme strmým svahom až k asfaltovej ceste do obce Kriváň. Stále pred sebou vidíme majestátnu Poľanu ospevovanú aj štúrovskými básnikimi. Pohľad na ňu nás bude sprevádzať až takmer na záver túry. Autobus nás prichádza vyzdvihnúť v osade Dančovci. Krátkym občerstvením v Slovenskej Slatine symbolicky končíme naše putovanie týmto krásnym krajom.

   Peter Horváth, Tempo, 27.10.2014

Rekordné prevýšenie vo Veľkej Fatre

    
       Kým pred siedmimi rokmi sa Horci na veľkofatranský vrch Lysec vybrali v marci a vrcholovú partiu vtedy ešte pokrýval sneh, tento rok v prvú jesennú sobotu sprevádzala turistov hmla a poriadne zablatená trasa. Ako by sa mohlo zdať z názvu, 1380-metrový Lysec tróniaci v bočnom hrebeni Veľkej Fatry by mal byť hôľnatý. Pravda je to iba čiastočne. Kým jeho južná strana je naozaj porastená vysokohorskou trávou, severnú časť kopca vypĺňajú husté smrečiny. Hranicu medzi zalesnenou a hôľnatou časťou tvorí práve značkovaná trasa, po ktorej horci stúpali zo štartovacieho bodu Belá-Dulice. Obec sa nachádza v Jasenskej doline, ktorá je známa ako vyhľadávané lyžiarske stredisko. Dnes bolo samozrejme ešte osirelé a prázdne, no a zjazdovka pokrytá fialovými jesienkami.

Ani nie po troch hodinách - teda oveľa skôr, ako udávala značka - štvrť stovky turistov prichádza na Lysec. Už spomínaná prekliata hmla znemožnila výhľad na okolité vrchy Veľkej Fatry a hrebene susediacich pohorí. Nebolo veľa dôvodov zdržiavať sa na vrchole príliš dlho. Občerstvenie, poponúkanie sa sladkosťami, zápis do vrcholovej knihy, zahmlené fotografie - a ide sa ďalej. Čakajú nás ešte ďalšie dve tretiny trasy, ktorá je náročná hlavne veľkým prevýšením. Druhým zdolaným vrchom bol Malý Lysec - o 90 metrov nižší ako jeho statnejší brat. Tento už leží na hlavnom hrebeni Veľkej Fatry a prechádza cezeň červene značená magistrála.

       Na treťom naplánovanom vrchole Jarabina síce tiež nevysielajú žiadne pekné zábery hornatého Slovenska, zato však ponúkajú úrodu čučoriedok a rýdzikov. Odvážnejší jedinci jedia tieto chutné korenisté huby s oranžovým mliekom aj za surova.

       Nasleduje strmé klesanie o 800 metrov po šmykľavej zablatenej lesnej ceste. Les sa strieda s pastvinami, na ktorých vidíme salaše a početné stáda oviec. Produkty ich metabolizmu sa nám lepia na podrážky wibrám. Z diaľky počuť ručanie jeleňov, jeden sa dokonca ukázal v plnej kráse. Zážitky z dnešnej túry nám naopak znepríjemnili motorkári, ktorí - preháňajúc sa po značených chodníkoch - veľmi tesne míňali našich turistov a len-len, že v jednom prípade nedošlo ku kolízii. Nakoniec na rázcestí Mažiarky odbáčame na žltú značku a za necelú polhodinu prichádzame k chate Lysec v Jasenskej doline. Chata je práve vo veľkej rekonštrukcii, občerstvujeme sa teda u susedov, kde okrem kávy a pivka ochutnáme aj kelovú polievku. Guláš vraj bude až večer a je vyhradený pre organizované podujatie. Po dvadsiatich prejdených kilometroch a rekordnom tohtoročnom stúpaní 1500 metrov si zablatení sadáme do autobusu a ponáhľame sa domov k teplej večeri a horúcemu kúpeľu.

   Ľubo  Mazán, Tempo, 6.10.2014

Horci prvýkrát na Klenovskom Vepore

    
       Štyridsať turistov z Partizánskeho a blízkeho okolia sa v prvú septembrovú sobotu vydali spoznávať prírodné krásy nami doposiaľ neprebádaného pohoria Klenovské vrchy. Plánovaná túra je krajinársky veľmi zaujímavá predovšetkým prechodom časti Sihlianskej planiny s krásnymi výhľadmi do širokého okolia spojená s výstupom na dominantný vrch tejto oblasti Klenovský Vepor.

Prichádzame k prekrásne upravenej osade Kysuca, kde každá chalupa je vynovená a vidieť, že má svojho starostlivého majiteľa. Pokračujeme nádhernou otvorenou krajinou, nevieme sa nabažiť pohľadov. Ešte kúsok krásnej krajinky a potom sa vnárame do lesa. Výstup na Tri chotáre nemá konca. Dávame si krátku občerstvovaciu prestávku. Čaká nás ešte najvyšší bod dnešnej túry. Stúpanie lesom, informačná tabuľa, za ňou strmé serpentíny v príkrom svahu. Onedlho sa nachádzame na plošine Vepra, kde je les ako v tajge.

Kúsok za odbočkou je studnička Jánošíkova slza. Na samotnom vrchole je brvno na sedenie, vrcholová kniha, drevený kríž a soška. Tu si dávame dlhšiu občerstvovaciu prestávku. Neďaleko vrcholu je upravená vyhliadka s nerezovou výhľadovou ružicou. Je tu aj veľká drevená socha zbojníka Juraja Jánošíka, ktorá vyhliadku oživuje.

Nasleduje krkolomný zostup. Poteší pohľad na andezitové skalné stĺpy. V lúčnom sedle Chlipavica je zriadený Gazdovský dvor. Na poľane Krátke sa otvorí výhľad na najvyššie partie Nízkych Tatier, ale aj na Fabovu hoľu a Muránsku planinu. Klesanie, serpentíny a napokon lesná cesta vyústi presne v strede obce Pohronská Polhora, kde dnešná vyše dvadsať kilometrová túra končí.

   Peter Horváth, Tempo, 22.9.2014

Na Veľkej Rači slnečno

    
       Po siedmich rokoch sa Horci opäť vydali do Kysuckých Beskýd, aby vystúpili na 1236-metrov vysoký výhľadový vrch Veľká Rača. Za slnečného počasia sa druhú augustovú sobotu dopravili k rekreačnému a lyžiarskemu stredisku Oščadnica - Dedovka. Množstvo zjazdoviek a lanoviek bolo teraz v auguste v letnom spánku, ale v zime celé stredisko ožíva čulým lyžiarskym životom. Nachádza sa tu aj kovová bobová dráha.

My za krásneho slnečného počasia stúpame ku kaplnke na Príslope. Okrem oddychu si tu doprajeme aj osvieženie studenou vodou ručne načerpanej zo studne. Turistickú cestu lemujú viaceré chatky, menšie hospodárstva a chaty ponúkajúce pokrm. Míňame vrcholovú stanicu lanovky a nenáročným stúpaním prichádzame pred poludním na vrchol Veľkej Rače. Ten sa nachádza v národnej prírodnej rezervácii. Na rozložitých svahoch sa zachovali bohaté lesné spoločenstvá a možno tu nájsť aj pseudojaskynné formy - Skalné diery. Hore na vrcholovej plošine nás prekvapuje veľké množstvo turistov, prevažne poľských. Práve dnes tu majú akúsi náboženskú slávnosť, z  reproduktorov sa ozývajú modlitby. My vyliezame na drevenú rozhľadňu, z ktorej je úžasný výhľad najmä na končiare Malej Fatry so známym Rozsutcom a Veľkým Kriváňom. Potom si doprajeme poriadny oddych a občerstvenie v chate na Rači, ktorá je síce umiestnená na poľskej strane, ale berú v nej aj eurá. Jedlá chutné, sklamal len boršč, čo vlastne bola teplá červená voda s trochou cvikle.

           Pokračujeme magistrálou, ktorá vedie po slovensko-poľskej hranici. Prechádzame cez Malú Raču a Javorinu. Cestou sa kŕmime čučoriedkami a malinami, ktorých je tento rok naozaj bohatá úroda. Ide s nami aj najmladší účastník túry - 10-ročný Kristián, ktorý k nám prišiel s rodičmi a súrodencami na letné prázdniny z Luxemburska. Asi po dvadsiatich kilometroch oddychujeme v odpočívadle a rozhodujeme sa, čo dalej. Viacerí účastníci majú v takomto teplom dni chôdze akurát.

Veľká väčšina dáva prednosť skrátenej verzii, teda zostupu miestnou turistickou značkou k Chate na konci sveta. Chatu sme síce nenašli, ale koniec sveta áno. Nedávny polom, preliezanie cez popadané kmene, zablatená lesná cesta s koľajami od lesných strojov, chôdza po potoku, čvachtanie sa v blate, predieranie sa húštinou... až napokon lúka, maštaľ so stádom oviec a Nová Bystrica, horný koniec - Šudovci. Iba traja turisti si trasu neskrátili, vystúpili na Rycierovu horu a občerstvili sa v chate na poľskej strane hranice. Po prejdení 26 kilometrov a zdolaní 1250 metrov prevýšenia aj títo diaľkošľapi došli k čakajúcemu autobusu. Dobrosrdeční Kysučania nám darovali niekoľko fliaš minerálnej vody a pri rozhovore vysvitlo, že jedna z nich pochádza z Rybian.

Peknou bodkou za zaujímavou túrou bola návšteva Starej Bystrice, kde sa nachádza slovenský orloj. Je to najväčšia drevená stavba v našej krajine. Celková kompozícia predstavuje sediacu Madonu. Šesť bronzových plastík na priečelí znázorňuje významných predstaviteľov našej histórie, jazykovedy a politiky. Počas odbíjania celej hodiny sa v okienku striedajú slovenskí apoštoli. Srdcom orloja je však astroláb – ciferník s časovými a astronomickými údajmi. Okrem presného času nastaveného práve pre zemepisnú polohu Starej Bystrice ukazuje prístroj polohu Slnka na oblohe, fázy Mesiaca, znamenia zverokruhu, prechod Slnka obratníkmi a významné dni nášho štátu. Zložitý astronomický a hodinársky mechanizmus je riadený najnovšou elektronikou, preto je tento orloj najpresnejší na svete. My sme mali šťastie, na námestie sme prišli tri minúty pred odbíjaním celej hodiny a teda sme mohli vidieť celú ceremóniu apoštolov. Slečna z informačného strediska ešte pridala zopár informácií a zaujímavostí o orloji.

   Ľubo Mazán, Tempo, 18.8.2014

Upršaná túra v Tatrách

    
       Predpoveď na druhú júlovú sobotu neveštila nič dobrého. Na strednom a severnom Slovensku zamračené, prehánky a dážď. Horci sa do poslednej chvíle rozhodovali, či radšej nezmeniť trasu a namiesto Jahňacieho štítu nejsť niekam západnejšie, kde by toľko vody nehrozilo. Nakoniec sa predsa len plný autobus turistov vybral do Vysokých Tatier. Veď cez obed prehánky hádam ustanú a bude sa dať vystúpiť aj na niekoľkokrát odložený štít. Cestou nás potešili štyri bocianie mláďatá  kŕmené starostlivými rodičmi. Žabacie stehienka môžu byť celkom chutné a výživné raňajky.

Okolo deviatej hodiny vystupujeme z autobusu na parkovisku kúsok za Tatranskou Lomnicou. Dolinou Kežmarskej Bielej vody sa za dažďa a v blate uberáme k Zelenému plesu. Smerovník síce hovorí o takmer troch hodinách cesty, ale tento údaj je zjavne nadhodnotený. Potok po našej pravej strane hučí, je búrlivý a  spenený. Po čase prichádzame k Šalviovému prameňu. Je tu križovatka turistických ciest a miesto s výskytom šalvie lekárskej. Ani sa nenazdáme a zo štrkového chodníka, ktorý vedie k Brnčalovej chate, sa stáva ďalší potok. Toto nie je metafora, ale skutočnosť. Po kameňoch prudko steká množstvo vody, takže podchvíľou nemáme kam stúpiť. Z ľavej strany preskakujeme na pravú, chytáme sa konárov. Pomaly, postupne prichádzame k vytúženej chate. Zapĺňame jedáleň a zahrievame sa teplými polievkami, gulášmi a nápojmi uvádzanými v reklamách povinnou vetou "pite s rozumom".

Čakáme takmer dve hodiny, či dážď neustane, ale ten naše prosby i kliatby ignoruje. Zdá sa, že sa ešte zosilňuje. Nikomu sa veru v takomto počasí nechce štverať na pôvodne plánovaný Jahňací štít. I keby sa výstup podaril, viditeľnosť by bola nulová. Okrem dažďa sa v dvojtisícových výškach prevaľuje aj hmla. Po zohriati a občerstvení sa teda rozhodujeme, že namiesto výstupu bude vhodnejší zostup. Nie však tou istou cestou. Ešte kúsok do kopca k Trojrohému a napokon k Veľkému Bielemu plesu. Od neho sa dá zísť dole viacerými chodníkmi, my si vyberáme dolinu tiahnucu sa tesne pod hlavným hrebeňom Belianskych Tatier. I tu je plno vody, miestami priam detské bazény. Čľup sem - čľup tam, mokrí a zabahnení napokon schádzame k chate Plesnivec. Ďalšie teplé polievky a nápoje potešili naše uzimené a premoknuté telá.

   Ľubo Mazán, Tempo, 28.7.2014

Babia hora z poľskej strany

    
       Presne pol stovky turistov z Horca sa druhú júnovú sobotu vybralo do Poľska. Po druhýkrát bol ich cieľom dominantný vrch Oravských Beskýd Babia hora. Kým počasie doma bolo takmer bezoblačné, po príchode do štartovacieho bodu v Lipnickom sedle vítali úèastníkov výstupu husté mraky a neskôr sa spustil aj dážď. Pod prístreškami sme preèkali najhustejšiu časť lejaku, dokonca rozmýšľajúc, čo spraviť, keby sa počasie neumúdrilo. Na návštevu Babej hory pred ôsmimi rokmi za nádherného slnečného poèasia sme mohli len nostalgicky spomínať.

       Keď dážď zaèal ustávať, nasledoval další organizačný rébus - platba za vstupné do národného parku. Vrátnik sa snažil 5 zlotých, ktoré od každého požadoval, premeniť na eurá príliš nepresne, samozrejme v jeho prospech. Ako sa do hory volá, tak sa z nej ozýva. Napokon sme teda "premieňali a zaokrúhľovali" my, aj čo sa týkalo počtu účastníkov a počtu dôchodcov, aj prevodného kurzu. Špekulantský vrátnik bol nakoniec rád, že dostal polovicu z toho, čo si vysníval. Namiesto bifteku bude mať na obed nanajvýš konskú salámu. Po vyjednaní lacného vstupu už kráčame po upravenom kamennom chodníku k prvej vyhliadkovej plošine Sokolica. Ešte prejsť okolo nevýrazného vrchu Kepa a o jedenástej hodine už stojíme na Babej hore vo výške 1725 metrov. Poliaci ju nazývajú Diablak. Nuž, dnes si toto pomenovanie skutočne zaslúžila. Prudký vietor, miestami až víchrica, sťažovala nielen pohyb, ale niekomu aj bežné postávanie a pojedanie. Našťastie je na vrchu vybudovaný vyšší kamenný múr, ktorý tvorí závetrie a pri ňom sa dá v kľude prestravovať.

Po oddychu na vrchole zostupujeme po kamenných blokoch do sedla Brána. Jeden chodník vedie z neho aj na Malú Babiu horu. Takmer nikto však netúžil v nevľúdnom počasí zdolávať ďalšie výškové metre iba preto, aby si vychutnal ešte hustejšiu hmlu ako na Diablaku. Iba jeden náš člen si odbehol aj na Malú... My ostatní po kratšom úseku lesom prichádzame k poľskej chate Markowe Szcawiny, kde si v príjemnom prostredí doprajeme dlhší oddych a občerstvenie. Vedľa chaty je aj cvičná horolezecká stena. Posledným zaujímavým prírodným objektom, okolo ktorého prechádzame, je Modré pliesko. A potom už finálny zostup do Lipnického sedla, kde naša túra začínala. Tak ako to už býva, na záver túry sa počasie umúdrilo a slnečných lúčov sme si mohli užiť aspoň na parkovisku. Bohatý výber propagačných predmetov nejedného z nás pripravil o pár eur.

      Po ceste späť sa na nevyhnutné zbavovanie i dopĺňanie kvapalín zastavujeme v motoreste Rieka pri Kraľovanoch. Dobrú tržbu spravíme v reštaurácii, i v stánku s ovčím a kozím syrom. Zaujímavejší bol však pohľad na Šútovské jazero nachádzajúce sa kúsok za motorestom pod kameňolomom. Malebná okolitá príroda a krištáľovo čistá voda, ktorá je vhodná nielen na kúpanie, ale mihali sa v nej aj urastené pstruhy.

   Ľubo Mazán, Tempo, 23.6.2014

Kráľova hoľa cestou-necestou

    
       Ráno 24. mája o piatej hodine úplne plný autobus s 53 Horcami a ďalšími turistami vyrazil z Partizánskeho do Telgártu. Po deviatich rokoch sme sa znovu rozhodli absolvovať výstup na Kráľovu hoľu. Tentokrát sme išli na vrchol po červenej značke z Telgártu (kedysi Švermovo). Pred týždňom bola na strednom Slovensku a hlavne vo Vysokých Tatrách veterná smršť, tak sme sa obávali, či bude cesta prechodná alebo pôjdeme cez polom ako po prvý raz. Zo začiatku bol chodník v pohode, len sem-tam spadnutý strom, ale postupným naberaním výšky bolo aj padnutých stromov stále viac a viac. Po hodine preliezania sme sa dostali na horskú cestu. Pozreli sme sa smerom hore - a zhrozili sme sa: celý lesný porast padnutý ako skladačka mikádo. Preto sme sa rozhodli pokračovať po lesnej ceste, kadiaľ viedla cyklotrasa. Traverzovaním sme prešli na zelenú značku, ktorá vedie na vrchol cez Kráľovú skalu. Tento variant výstupu je náročnejší, ale bezpečnejší. Výstup bol bez popadaných stromov, ale zato cesta cez kosodrevinu pripomínala kefy v umývačke áut.

Na Kráľovej skale sme si dopriali menší oddych, načerpali sily a hor’ sa na Kráľovú hoľu. Viacerí tu boli prvýkrát a všetci hľadali strom, o ktorom sa spieva v známej slovenskej pesničke. Nikde sme ho nenašli. Možno v stredoveku, kedy pieseň vznikla, tu aj nejaké stromy rástli, teraz je tu skutočne len hoľa a televízny vykrývač s niekoľkými budovami.

Keby sme boli v Čechách, lákali by nás svojimi špecialitami najmenej tri bufety, stánky s propagačnými predmetmi, mapami a pohľadnicami... Tu na Kráľovej holi o ničom takom nechyrovať, horko-ťažko sa tu dá v prípade nepriaznivého počasia prespať. Po zborovom zaspievaní si onej pesničky o zelenom strome sme sa rozhodli dnešnú túru skrátiť a zísť z Andrejcovej do Pohorelej. Šiesti zdatnejší sa predsa len vybrali aj cez polom, a tak absolvovali celú plánovanú túru až do Helpy. Na hrebeni sme sa kochali nádhernými výhladmi na Vysoké Tatry, Muránsku planimu, Volovské vrchy a obdivovali sme krásne skalné útvary na Orlovej a Bratkovej. Pri zostupe z Bratkovej do Žiarskeho sedla sme sa opätovne dostali do menšej džungle, zato však hustejšej ako na začiatku túry. Niekde bol problém prejsť cez padnuté stromy, ale nakoniec sme to zvládli. Pri schádzaní do Pohorelej tých pomalších účastníkov zastihol slabý dáždik, ale bolo to len také malé osvieženie na konci trasy. Po menšom občerstvení v miestnej reštaurácii sme sa vybrali domov. V Heľpe sme vyzvihli našich najzdatnejších a piesňou To ta Heľpa sme sa rozlúčili s obcou. Spevom sme si tak spravili za dnešnou nádhernou túrou definitívnu bodku. V autobuse Horci, hoci mali za sebou namáhavú túru, vydržali spievať až Veľkých Uheriec, kde sme sa rozlúčili s turistami z Uheriec a z Kolačna.

   Renata Boriková, Tempo, 2.6.2014

Potulky Horcov po južnej Morave

    
       Vyše 40 turistov z turistického klubu Horec odviezol autobus prvú májovú sobotu do juhomoravskej chránenej krajinnej oblasti Pálava. Oblasť predstavuje územie mimoriadnej prírodovedeckej a estetickej hodnoty. Tam sa uskutočnila naša turisticko-poznávacia akcia, ktorej cieľom bolo okrem návštevy dvoch zrúcanín v Pavlovských vrchoch spoznať aj vinárske mestečká Mikulov, Valtice a Lednice. Po vystúpení z autobusu v obci Pavlov sa nám pred zrakmi rozlievala obrovská priehrada Nové Mlyny - megalomanská to stavba z čias prekvitajúceho socializmu. Okolo vínnych pivníc a vinárskeho múzea stúpame na kopec, na ktorom sa vypínajú ruiny Dívčího hradu. Kedy vznikol, kto ho dobyl a kedy začal pustnúť, nie je až také zaujímavé, veď každý z niekoľkých stoviek českých a slovenských hradov má svoju bohatú históriu. Dôležitejšie bolo, že z hradu sa naskytol ďaleký výhľad na údolie rieky Dyje a na spomenutú priehradu. Na severovýchodnom svahu sa nachádza skalný útvar Tri panny.

     Prírodná rezervácia Děvín s bizarnými vápencovými skalami nám poskytla miesto na odpočinok, studený pokrm a výhrevné nápoje. Nasledoval zostup do rokliny, prechod popod skalný útvar Pod Martinkou a okolo poludnia už vchádzame do dedinky Klentnice. Tu sa k nám pripája sestra jednej našej turistky a absolvuje s nami výstup na Sirotčí hrádek. Je to ďalšia malebná zrúcanina nachádzajúca sa na strmých skalách. Z hradu zostupujeme na štátnu cestu, aby sme po chvíli znovu stúpali, tentoraz na Stolovú horu. Na jednom svahu vidíme asi 30-členné stádo muflónov. Popri rozsiahlych viniciach prídeme ku Kočičí skale. Kvitne na nej niekoľko chránených druhov rastlín.

Napokon sa cez vrch Turold s prístupnou jaskyňou dostávame do historického mesta Mikulov. Jeho dominantou je zámok vypínajúci sa na skale. Východne sa nachádza Svatý kopeček s kalváriou, na Kozom hrádku je zase rozhľadňa s fantastickým kruhovým výhľadom. Mesto je známe i viacerými kaplnkami, kostolmi, synagógami a kláštormi. Horci sa rozpŕchli po uličkách a podľa záujmu ponavštevovali početné mikulovské pamiatky. Na zámku sa práve odohrávala svadba, na námestiach ponúkali predavači kvalitné víno a suveníry.

     Z malebného historického mestečka sa presúvame do Valtíc. Lednicko-valtický areál je unikátna oblasť, v ktorej sa nachádzajú upravené parky, rybníky, kanále a architektonicky zaujímavé stavby. Areál je zaradený do zoznamu pamiatok Svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Vo Valticiach si prezeráme zámoček Ešte krajšie bolo v Ledniciach. Okrem vyčačkaného zámočku a skleníka s tropickými rastlinami sme si pozreli rozsiahly upravený park. Po kanáloch sa dalo plaviť loďkou, k vzdialenému Minaretu sa tí pohodlnejší mohli odviezť na koči. V jazere plávali labute a kačice, nad hlavami nám lietali volavky. Na ostrovčekoch v korunách vysokých stromov bolo množstvo veľkých hniezd s vodnými a krkavcovitými vtákmi. Turistika, história, vzorne upravené moravské parky a námestia v nás zanechali hlboký dojem. Samozrejme, že aj naši amatérski degustátori vín si prišli na svoje.

   Ľubo Mazán, Tempo, 12.5.2014

Päťdesiatka turistov na Veľkom Inovci

    
       A opäť plný autobus a opäť pekné slnečné počasie a opäť výborná nálada. To sú hlavné znaky ďalšej jarnej akcie turistického klubu Horec. Keď takmer päťdesiatku účastníkov viezol autobus ráno do Novej Bane, bolo ešte celkom zima a prízemné mrazíky vykúzlili na tráve bielu srieň. Autobus vyplašil pred Cerovou dve srnky raňajkujúce blízko cesty, od potoka na turistov žiarilo množstvo záružlia močiarneho. Po hodinke prichádzame do Novej  Bane, starobylého kráľovského mesta. Archeologické nálezy hovoria, že oblasť bola osídlená už v dobe bronzovej. V stredoveku bola obec známa ťažbou zlata a ďalších vzácnych kovov.

            Nás však dnes skôr ako história zaujíma okolitá príroda. Po červenej značke - Rudnej magistrále - stúpame k osade Bukovina. Chodník je lemovaný množstvom fialiek a prvosienok. Obyvatelia Bukoviny sa kedysi venovali uhliarstvu, výrobe dreveného riadu a ovocinárstvu. Malebné rozľahlé lazy s roztrúsenými domčekmi, veľkými lúkami a kvitnúcimi čerešňami nejednému z nás vnukli myšlienku, či by život na takomto mieste nebol oveľa krajší ako v prepchatom sídlisku. S troškou irónie sme komentovali prítomnosť dvoch bratislavských áut, posádka ktorých musela byť takýmto množstvom kyslíka vskutku priotrávená. Na odlesnených náhorných plošinách sú rozptýlené obydlia a hospodárske budovy čoby pozostatok niekdajšej kolonizácie. V jednom dvore práve zúrila zabíjačka. Nešťastníkom tentoraz nebol statný brav, ale nevinná krava v zrelom veku. Po občerstvovacej prestávke a kratšom rozhovore s domorodcom vchádzame do lesa a chodníkom sa dostávame na Loksovu lúku. Z jej hornej časti je pekný výhľad na masív Vtáčnika. Napokon rúbaniskami a strmším chodníkom prichádzame na vrchol Pohronského Inovca.

Veľký Inovec s výškou 901 metrov poskytuje krásne výhľady. Takmer všade, kam sa pozrieme, sme už niekedy boli. Na juhovýchode sa do tisícmetrovej výšky čnie povestné Sitno s televíznou vežou, na západe takúto vežu nesie zase Zobor. Juh zdobia chladiace veže atómovej elektrárne Mochovce. Vrcholové bralá boli vyhlásené za prírodnú pamiatku s ochranou vulkanického prúdu a zachovalých rastlinných a živočíšnych spoločenstiev. Na chate pod Inovcom, kde sme si dopriali poriadny oddych, nestíhali obsluhovať množstvo smädných a hladných krkov. Fazuľovú polievku museli dovárať a toľko návštevníkov, koľko im prišlo dnes, vraj nemávajú ani za mesiac. Nuž, potešenie na obidvoch stranách.

            Ďalšiu zaujímavú scenériu nám poskytujú rozsiahle Obycké lúky s viacerými posedmi, senníkmi a kŕmidlami pre zver. Napokon opúšťame Rudnú magistrálu a po žltej značke smerujeme k skalnému mestu Benát. Nachádza sa na vrcholovej hrane kameňolomu a je typickým príkladom stuhnutého lávového prúdu. Osem až desať metrové osamotené skalné bloky nám poskytujú pekné výhľady nielen na zrúcaniny hradov Gýmeš a Hrušov, ale aj pôžitok z preliezania rôznych skalných puklín a jaskyniek. Kvôli obnovenej ťažbe v kameňolome bola zrušená žltá značka, a tak sa zo skalného mesta zberáme do cieľa najmä podľa intuície. Trochu po rúbanisku, trochu lesom, potom zvážnicami, až sa napokon všetci zliezame v žitavianskej krčmičke, pri ktorej už čaká náš šofér s 50-miestnou pojazdnou maringotkou. Záver vydarenej 22-kilometrovej túry sa niesol v znamení oduševneného spevu slovenských ľudových a českých trampských piesní.

   Ľubo Mazán, Tempo, 22.4.2014

Deň s Horcom na Drieňovom vrchu

    
       Tento rok sa účasť na turistických akciách organizovaných Horcom výrazne zvýšila. Minule na Kľaku 58 turistov, teraz na akcii Deň s Horcom 43 prítomných. Tešiť to môže nielen organizátorov jednotlivých akcií, ale aj samotných účastníkov, pretože okrem príjemne stráveného času medzi priateľmi robia čosi aj pre svoje zdravie. Ranným vlakom sa desiatky turistov dopravilo z Partizánskeho do Bystričian a odtiaľ už pešo do Chalmovej. V areáli termálnych kúpeľov privítal predseda prítomných a zaželal im peknú túru. Prinajmenšom počasie svedčilo o tom, že takou aj bude. Trasa začala strmým stúpaním po modrej značke na výhľadový vrch Malý Lubín. Pred desiatou hodinou už stojíme na vrchole. Opar dosť kazil výhľady na hrebeň Vtáčnika a jeho povestné skalnaté útvary sopečného pôvodu Buchlov a Žarnov. Zato oddych medzi slnkom vyhriatymi skalkami bol veľmi príjemný. Obohatilo ho aj niekoľko jašteričiek, ktoré vyliezli z dier ohriať sa teplými jarnými lúčmi. V tráve žiarili prvosienky a fialky, na kameňoch sa vyvaľovali červenočierne chrobáky cifruše, niektoré ešte odpojené, iné už pozapájané...

     Stúpaním lúkou lesostepného charakteru sa dostávame do lesa. Najprv sa ocitneme pri väčšej mláke slúžiacej ako bazén pre čiernu zver, neskôr nás zaujme vysoký posed. Postupne prichádzame na 616-metrov vysoký Drieňový vrch, najvyšší vrchol podcelku Drieňov, ktorý patrí do Nitrických vrchov. Kopec je zarastený stromami, sem-tam sa dá nájsť stará zelená značka. Zaujme nás historický kameň s nápisom K.F. 1908.

Potom už rýchlo klesneme k poľovníckej chate, kde zakladáme vatru. Špekačky, klobása, slanina - to všetko sa roztápa nad horúcimi plameňmi a slastne kvapká na pripravený chlieb. Vyše štyridsať turistov sa oddáva hodom, opečené údeniny zapíja domácimi nápojmi. Celé to pripomína menšiu oslavu - a vlastne aj je čo oslavovať. Práve 1. apríla totiž uplynie 14 rokov od založenia novodobého turistického klubu Horec. Všetkých prekvapil príchod najstaršieho člena klubu, takmer 83-ročného Lojzka Brušku, ktorý k chate prihrmel na štvorkolke. Obdivovaniu jeho raketového pohonu nebolo konca-kraja.

     Koniec opekaniu však prísť musel. Predznamenalo ho aranžovanie davu na zhotovenie spoločných fotografií. Potom sa už kŕdeľ turistov pobral cez lúku Slatina a popod Telesný vrch do prírodnej rezervácie Veľký vrch. Tu okrem chránených jašteríc zelených potešil zrak aj hebký let vidlochvostov. Po zápise do vrcholovej knihy nasledoval zostup do Veľkých Krštenian, kde v bufete pri futbalovom ihrisku ukončili horci vydarenú 20-kilometrovú túru. Trasu bez problémov zvládlo nielen niekoľko sedemdesiatničok a sedemdesiatnikov, ale aj 9-ročný Matej a jeho 7-ročný brat Jakub. Kto neplánoval zísť do Krštenian, zostúpil popri cvičných horolezeckých skalách Brálie ku kameňolomu, ktorý z výšky strážili majestátne kane.

   Ľubo Mazán, Tempo, 7.4.2014

Polstovka Partizánčanov na Kľaku

    
       Druhú marcovú sobotu sa turisti z Horca vydali vlastným autobusom na neďaleký Kľak, krásny skalnatý vrch ležiaci na začiatku hlavného hrebeňa Lúčanskej Fatry. Vďaka nezameniteľnému vzhľadu je vrch už zďaleka rozpoznateľný a viditeľný Pod vrcholom bola v minulosti umiestnená horská chata. Dôkazom sú ostatky základov a dobová fotografia z roku 1947 umiestnená na skale. A keďže bol aj Medzinárodný deň žien a krásne slnečné počasie, náš do prasknutia naplnený autobus bol obsadený aj mnohými peknými a veselými turistkami. Celkovo sa tejto už skoro jarnej túry zúčastnilo až 58 turistov, čo je medzi autobusovými zájazdami skutočne rekord.

Už o pol deviatej ráno sme vyskočili z autobusu vo Fačkovskom sedle a začali strmý výstup svahom. Dal nám poriadne zabrať, nielen kondične, ale aj technicky. Teleskopické paličky sa veru zišli. Na chodníku ležal sneh, ktorý sa cez deň trochu roztopil, v noci trochu primrzol, a tak zostal na povrchu zľadovatelý, veľmi šmykľavý a v strmom svahu dosť nebezpečný. Zvládli sme ho však bez úrazov. Na slnkom vysvietenom Reváni sme si dopriali prvý oddych, urobili spoločné foto a potešili sa výhľadmi na Strážovské vrchy s dominantným Strážovom. Potom sme pokračovali pekným zvlneným hrebeňom až na vrchol 1352 metrov vysokého Kľaku. Ten už bol zaplnený turistami z iných oddielov a tiež z historických krajín českých. Trochu sme sa obávali o nášho prizvaného hosťa Lojza, ktorý mal dnešný zájazd gratis. Maskot nášho mesta sa k nám odvážne pripojil v dôchodcovských papučkách a s jednou požičanou turistickou paličkou. Ako v tej domácej obuvi zdolal ľadovcový chodník a iné nástrahy tejto zimnej krajiny, zostáva záhadou. Nakoniec však s nami zastal pri vrcholovom dvojkríži a bol šťastný.

Po povinnom spoločnom fotografovaní s rozvinutou vlajkou Horca sme sa kochali z krásnych kruhových výhľadov a panorámou, akú človek turista len tak hocikedy nevidí. Počasie bolo priam ideálne, a tak sme videli všetky okolité pohoria, hrebene Veľkej a Malej Fatry, v pozadí dokonca Západné a Vysoké Tatry s majestátnym Kriváňom. Spoločnosť nám robil malý psík. V zelenej veste pôsobil ako záchranársky, malý súdok s rumom sme však u neho nenašli. Naše ženy turistky boli príjemne prekvapené, keď ich členovia výboru Horca obdarovali drobnými sladkosťami pri príležitosti Medzinárodného dňa žien.

Zostup sme zahájili severnými zasneženými svahmi, čo robilo trochu problém turistom a turistkám s menej vhodnou obuvou. To sa však dalo vyriešiť šmýkaním sa po zadnej časti tela. Postupne snehu ubúdalo, terén sa stal schodnejší, ale tiež strmší a zostup bol po čase dlhý a únavný. A tak si jeden spoluturista krátil čas spevom. Horou sa ozývala stará známa pieseň o rómovi, ktorý mal čierne kučeravé vlasy. Všetci sme sa nakoniec stretli v dedinke Fačkov pri miestnom hostinci, akoby vystrihnutom zo starého socialistického filmu, kde sa zastavil čas. Po oddychu a občerstvení nás náš spoľahlivý šofér Vojto bezpečne dopravil domov do Partizánskeho.

        Tento prvý tohtoročný autobusový zájazd sa skutočne vydaril. Záujemcov o našu turistiku potešiteľne pribúda a spokojní sú aj noví a náhodní turisti, ktorí sa k nám pridávajú. Zostáva už len veriť, že aj počasie nám bude v tomto roku naklonené a všetky plánované akcie sa úspešne uskutočnia.

   Juraj Jenis, Tempo, 17.3.2014

Horci v piatich rezerváciách

    
       Koncom februára sa 20 horcov vybralo spoznávať prírodné rezervácie v Strážovských vrchoch. A to nie jednu alebo dve, ale hneď päť. Cestou prímestským autobusom do Krásnej Vsi nastupovali vBánovciach a v nasledujúcich dedinách ďalší a ďalší turisti. Bánovčania totiž práve organizovali zimné stretnutie na Baske. Našim hlavným cieľom však bol výhľadový vrch Kňaží stôl. Aby sme sa naň dostali, museli sme z Krásnej Vsi najprv prejsť do sedla Mely a do prírodnej rezervácie Smradľavý vrch. Tá sa vyznačuje ochranou významnej lokality suchých lesov a vzácnej rastliny škumpy vlasatej. Na vrchu Udrina, ktorý sa nachádza v ďalšej prírodnej rezervácii, rástlo mnoho snežienok. Nuž, čudný názov pre tvory, ktoré tohto roku sneh vôbec nevideli. Na vrchole bol okrem schránky s knihou aj krížik ako pamiatka na tragickú nehodu, pri ktorej jedna staršia turistka spadla zo skaly. Našim turistom takýto pád nehrozil, pretože takmer všetci sa skalnatým partiám vyhli a vrch traverzovali.

      Počas schádzania do sedla pod Kňažím stolom sa z hĺbky lesa ozýval klepot ďatla a zhora zase škrekot havrana. Strmým brehom sa napokon dostávame na 637-metrov vysoký Kňaží stôl. Nebolo by štýlové, keby sa aj on nenachádzal v prírodnej rezervácii, tentoraz s výskytom vzácnych a ohrozených vstavačovitých rastlín.

Okrem návštevnej knihy víta príchodzích aj kovový slovenský znak s trojvrším vo farbách slovenskej zástavy. Z vrcholu bol pre opar obmedzený výhľad, ale predsa len sme v diaľke rozoznali nielen pamätník na Jankovom vŕšku, ale aj činžiaky na našom sídlisku Šípok. Po výdatnom oddychu pokračujume po hrebeni na skalnatý kopec Bradlo. Cestou sa potkýname o ďalšie dve rezervácie - Ľutovský Drieňovec a Bradlo. Staršia turistka, ktorá trochu precenila svoje sily, dostáva proti kŕčom tabletku horčíka a poslednú časť trasy napokon absolvuje taxíkom. My sa delíme na viacero skupín. Jedna schádza do Dubničky, po žltej značke sa dostáva k vodnej nádrži Prusy a po občerstvení v Rybárskej bašte peši dôjde do Bánoviec. Druhá skupina sa z Bradla spúšťa po lúke plnej šípok do dedinky Ľutov, kde im domáci ochotne poradia, ako ďalej. Napokon sa po prejdení 22 kilometrov všetci úspešne dostávame do Bánoviec. Turista, ktorý tu prežil svoje detstvo, ukazuje na jeden z činžiakov pri autobusovej stanici a spomína, ako v zime na preliačenej streche pokrytej ľadom hrávali hokej. Z jeho účasti na dnešnej túre sa dá vydedukovať, že dokázal vždy včas zabrzdiť. Okolo piatej hodiny prichádzame príjemne unavení buď autom alebo spojmi do rodného mesta.

   Ľubo Mazán, Tempo, 3.3.2014

Prvýkrát na Mačacej skale

    
       Keď sa prvú februárovú sobotu do ranného vlaku nahrnulo okolo 30 turistov, sprievodkyňa od prekvapenia zabudla aj na svoju najhlavnejšiu povinnosť, a tak sa medzi horcami viezli do Topoľčian aj dvaja čierni pasažieri. Polhodinka čakania pri káve a čokoláde z automatu, cesta prímestským autobusom a konečná v Topoľčianskom Podhradí. Konečná pre hromadnú dopravu, začiatok pre pešiu turistiku. Napokon sa v dedinke kúsok od Duchonky zišlo vyše 40 turistov z TK Horec. Prvým cieľom bol Topoľčiansky hrad so svojou typickou vežičkou. Hrad bol zavretý, v zimnom spánku sa vraj bude nachádzať až do konca februára. Náučné tabule nás však informovali, že gotický hrad vznikol v prvej polovici 13. storočia. Plnil obrannú funkciu proti Turkom, okrem iných majiteľov bol aj strediskom husitov. Poslednými vlastníkmi boli Stummerovci, ktorí sa neskôr presťahovali do kaštieľa v Továrnikoch. Vyfotili sme sa aspoň pred vstupnou bránou a pobrali sa hore zjazdovkou za ďalším prírodným výtvorom. Je ním jaskyňa Opálená skala. Diera v skale má dĺžku asi 47 metrov a hĺbku 13 metrov. Na stenách si všímame nie veľmi honosnú kvapľovú výzdobu. Potešia aspoň veľké cencúle visiace pri vchode. Po jaskyniarskych pokusoch nasleduje stúpanie mierne zasneženým chodníkom na dolomitový vrch Úhrad. Pri hľadaní informácií o tomto archeologicky významnom území našiel internetový vyhladávač množstvo stránok s heslom "sadzobník úhrad". Tak toto teda nie! Na našom Úhrade sa nenachádzajú žiadne sadzobníky, ale kameňozemný val čoby pozostatok hradiska z halštatskej doby asi spred 2500 rokov.
 

Predstavitelia staršej doby železnej si tu pozabúdali sekeromlat, strelky, časti kovového opasku a ďalšie verejnoprospešné predmety. Z vrcholu bol netradičný výhľad na spiaci Topoľčiansky hrad. Po oddychu, občerstvení a zahriati sa voňavým škoricovým čajom prichádzame neznačkovaným chodníkom na Mačaciu skalu. Okrem dediniek v okolí okresného mesta je pekný výhľad aj na drevenú rozhľadňu na Marháte, z ktorej sme sa dívali na svet presne pred dvoma rokmi. V blízkosti Mačacej skaly sa nachádza zvláštny prírodný výtvor - asi 8-metrová skalná ihla. Potešil nás aj 20-členný kolektív srniek, ktorý prebehol v lese pod nami. Nepotešil zase šmykľavý terén, ktorý viacerým účastníkom privodil pád na zadok alebo na kolená. A veď nevadí: čo nezahojí samotná príroda, tomu pomôže dolgit. Posledná časť túry už viedla širokou lesnou cestou až na krížne cesty. Časť turistov pokračuje podľa pôvodného plánu do Závady, druhá časť schádza k ranču pod Babicou, kde sa oddá gastronomickým hodom a ochutná výborný jelení guláš. Na ranči sa i teraz v zime producírujú pštrosy, dvojhrbé ťavy a ďalšie cudzokrajné zvieratá. Hrby tiav sú posiate hustým ochlpením, takže nehrozí, že by púštne párnokopytníky dostali akútny zápal predného alebo zadného hrbu. Napokon s jeleňom v žalúdku prichádzame do Bojnej, kde opäť potešíme uja autobusára a napcháme sa do jeho vykúreného diaľkového autobusu.

   Ľubo Mazán, Tempo, 10.2.2014

Turisti schôdzovali a premietali

    
       14. výročnej schôdze turistického klubu Horec sa zúčastnilo 42 členov a dvaja hostia. Predseda klubu Peter Horváth srdečne privítal všetkých prítomných a poprial im v novom roku hlavne veľa zdravia a zaujímavé pobyty v prírode. O činnosti cyklosekcie referoval a plán cyklotúr na rok 2014 predniesol Juraj Jenis. Ľubo Mazán zhodnotil uplynulý turistický rok. Na 16 akciách sa zúčastnilo 440 turistov, ktorí spolu prešli vyše 300 kilometrov. Medzi vydarené akcie patril prechod hrebeňom Roháčov, návšteva Muránskej planiny a Slovenského raja, Veľká a Malá Fatra, výstup na Panskú Javorinu, Malé Karpaty a nízkotatranský Salatín. Potom predseda podrobne oboznámil účastníkov schôdze o túrach na tento rok. Je naplánovaných 18 akcií, z toho 10 autobusových zájazdov. Medzi tie atraktívnejšie patrí Výstup na Kráľovu hoľu, návšteva Pálavských vrchov na Morave, Výstup z poľskej strany na Babiu horu, výlet k Zelenému plesu a výstup na Jahňací štít, Veľká Fatra, Javorie, Kysucké Beskydy a ďalšie.

      Ďalším bodom programu bolo odmenenie najaktívnejších členov. Len jedna túra k plnému počtu nevyšla v minulom roku Ľubovi Mazánovi, trinástich akcií sa zúčastnil Peter Horváth a Renáta Boriková.

Voľný poukaz na autobusový zájazd získali ďalší aktívni turisti Edita Michalovičová, Peter Ivanka a Ján Šandera. Zájazd bol darovaný aj sponzorom turistického klubu Petrovi Belákovi a Jurajovi Laššovi, ktorým srdečne ďakujeme.

       V rámci diskusie odznel návrh na založenie novej tradície - každoročne uskutočniť Silvestrovský výstup na Osečný s podávaním vareného vína. Návrh bol okamžite schválený. Značkár Heňo Kollár sa podujal vybaviť u vlastníkov lesa povolenie na označenie trasy z dolného pomníka na Osečný miestnou turistickou značkou. Po odhlasovaní uznesenia a prestávke zhaslo svetlo, rozžiaril sa videoprojektor a vrhal na plátno fotografie z minuloročných akcií. Skalnaté vrcholy sa striedali s hôľnatými partiami, hrady s jaskyňami, vodopády s roklinami, drevené rozhľadne so stožiarmi, nechýbali ani zábery na kamenné more. Neskôr ešte nasledovali kratšie videosnímky a na záver 40-minútový dokumentárny film z Korziky, kde dovolenkovalo niekoľko našich turistov.

   výbor TK, Tempo, 4.2.2014

Takmer sucho na Suchej hore

    
       Prekvapivo až 34 účastníkov prišlo na prvú tohtoročnú akciu turistického klubu Horec. Zvyčajne chodí na začiatku roka aj o polovicu turistov menej. Od štátnej cesty za Hornou Vsou sa zberáme Hornoveskou dolinou k bývalému pionierskemu táboru. V doline vyrástlo niekoľko nových chát a ubytovní. Pomaly sa dostávame k lyžiarskemu vleku. Snehu niet, lyžiarov niet, vlekárov tobôž niet. O hubároch zatiaľ písať nebudeme, tých sme stretli až o dve hodiny. Bufet samozrejme tiež spí zimným spánkom. Ešteže máme vlastné zásoby a tých nebolo málo. Po prvých gastronomických hodoch a ochutnávke hnedých i bielych tekutín začíname stúpať zjazdovkou hore. Táto skratka poskytuje lepšie výhľady a viac otvorený terén než modrá značka vedúca hustým lesom. Zaujímavé, po niekoľkých desiatkach rokov sme ešte našli zelené plastové pichliače - pozostatky po umelej zjazdovke, ktorá sem kedysi lákala početných lyžiarov a nebola závislá na prídele snehu. Rýchlejšie či pomalšie, každý napokon zvládol takmer 600-metrové prevýšenie a dostal sa na červenú značku - Ponitriansku magistrálu. Táto 106-kilometrová trasa vedie hlavným hrebeňom pohoria Vtáčnik, Tribeč a končí až pod Zoborom. My sme ňou tentoraz išli len kúsok. 879-metrový vrch Suchá hora je čiastočne lúčnatý kopec, ktorý leží v CHKO Ponitrie. Snehu nebolo ani tu, iba trochu blata. V sedle pod Rajtokom stretávame dvoch hubárov, ktorí si vyšli na lov hlivy ustricovej. Zatiaľ naprázdno.
       V sedle sa z magistrály odpája žltá značka. Ňou zostupujeme dole okolo polozrúcaných domčekov patriacich kedysi nemeckým osadníkom. O tom, že hosťujúce národnosti mali aj svoje potreby, svedčí niekoľko klasických drevených záchodov, dokonca s príslovečným srdiečkom na dverách.

Trochu neskôr naše fotoaparáty zaujala rekonštruovaná kaplnka, ktorá sa nachádza nad obcou Cerová. Tá je súčasťou podhorskej dedinky Radobica, kedysi pozostávajúcej až z 13 osád. Pri mlyne pod Cerovou vyvieralo v minulosti niekoľko termálnych prameňov. Domáci pamätníci hovoria, že keď sa jednému sedliakovi nepodarilo v Prievidzi predať bohatú úrodu mrkvy, celú zimu ňou kŕmil kravy. Výsledkom tohto netradičného pokrmu bol nielen hovädzí dobytok s výborným zrakom, ale aj oranžové mlieko priamo z vemena. My sme si namiesto mrkvy mohli pochutiť na mrazom ošľahnutých šípkach, ktorých rástlo popri ceste neúrekom. Ktovie, či sa i nám nezafarbia niektoré prevádzkové kvapaliny.

     Po 12 kilometroch sme sa dostali do cerovskej krčmy, kde nás majiteľ pohostil domácou jablkovicou. Samozrejme, že sme nelenili a spravili sme mu dobrú tržbu. Komu sa trasa málila a nechcel vysedávať takmer dve hodiny pri pive, predĺžil si túru až do Radobice alebo si vybehol nad dedinu pozrieť staršie zrúcané domčeky so zachovalou studňou. Rozstrúsené obydlia po okolitých úbočiach - či už obývané alebo opustené - tvorili zvláštnu atmosféru týchto prírodou obklopených lazov.

   Ľubo Mazán, Tempo, 20.1.2014

Vianočný výstup na Žarnov

    
       Asi 40 horcov a ďalších turistov sa za hustej hmly a ešte hustejšieho blata vybralo po 14. raz cez Vianoce na Žarnov. Niektorí vyštartovali od futbalového ihriska na Ľubianke, iní z Hornej Vsi - Rudice. V autobuse sa s nami viezol aj čestný občan mesta a úkaz zapísaný v prírodnom dedičstve UNESCO Lojzo Fujak. Podľa poslednej informácie TASR je to aj poctivý nálezca väčšej sumy peňazí. I tešili sme sa, že počas výstupu na 840-metrový vrch nás bude zabávať svojimi príbehmi. Lojzo sa však v Rudici s nami rozlúčil a išiel pomáhať známemu na chatu pripravovať silvestrovskú oslavu.
       Túra sa tak ako pred rokom uskutočnila bez snehu, takže účastníci sa nebrodili v závejoch, ani nemrzli v chladnom vetre. Iba to blato spôsobovalo niektorým šmyky, ba i pády na zadok.

Takmer po hranici prírodnej rezervácie Buchlov prebehli dve mladé srnky. Na vrchole Žarnova sa Partizánčania stretli s niekoľkými desiatkami oslianskych turistov. Zablahoželali si k sviatkom, vypili si domácej pálenky, ponúkli sa medovníkmi, klobásami, slaninou a dokonca i domácou tlačenkou. Ako obyčajne, akciu až na výnimky ignoroval KST Kamarát, nechýbali zato Prievidžania, Hornovešťania a Topoľčanci. Po zápise do vrcholovej knihy, rozdaní účastníckych listov, kalendárikov a spoločnej fotografii sa ľud pomaly začal zberať späť do dediny. Tam na hladné krky čakali obrovské pizze, čapované pivko, čaj, káva a ďalšie dobroty.

   Ľubo Mazán, Tempo, 7.1.2014