Výstup na Suchú horu

11.1.2014

 Takmer sucho na Suchej hore
 

     Prekvapivo až 34 účastníkov prišlo na prvú tohtoročnú akciu turistického klubu Horec. Zvyčajne chodí na začiatku roka aj o polovicu turistov menej. Od štátnej cesty za Hornou Vsou sa zberáme Hornoveskou dolinou k bývalému pionierskemu táboru. V doline vyrástlo niekoľko nových chát a ubytovní. Pomaly sa dostávame k lyžiarskemu vleku. Snehu niet, lyžiarov niet, vlekárov tobôž niet. O hubároch zatiaľ písať nebudeme, tých sme stretli až o dve hodiny. Bufet samozrejme tiež spí zimným spánkom. Ešteže máme vlastné zásoby a tých nebolo málo. Po prvých gastronomických hodoch a ochutnávke hnedých i bielych tekutín začíname stúpať zjazdovkou hore. Táto skratka poskytuje lepšie výhľady a viac otvorený terén než modrá značka vedúca hustým lesom. Zaujímavé, po niekoľkých desiatkach rokov sme ešte našli zelené plastové pichliače - pozostatky po umelej zjazdovke, ktorá sem kedysi lákala početných lyžiarov a nebola závislá na prídele snehu. Rýchlejšie či pomalšie, každý napokon zvládol takmer 600-metrové prevýšenie a dostal sa na červenú značku - Ponitriansku magistrálu. Táto 106-kilometrová trasa vedie hlavným hrebeňom pohoria Vtáčnik, Tribeč a končí až pod Zoborom. My sme ňou tentoraz išli len kúsok. 879-metrový vrch Suchá hora je čiastočne lúčnatý kopec, ktorý leží v CHKO Ponitrie. Snehu nebolo ani tu, iba trochu blata. V sedle pod Rajtokom stretávame dvoch hubárov, ktorí si vyšli na lov hlivy ustricovej. Zatiaľ naprázdno. V sedle sa z magistrály odpája žltá značka. Ňou zostupujeme dole okolo polozrúcaných domčekov patriacich kedysi nemeckým osadníkom. O tom, že hosťujúce národnosti mali aj svoje potreby, svedčí niekoľko klasických drevených záchodov, dokonca s príslovečným srdiečkom na dverách. Trochu neskôr naše fotoaparáty zaujala rekonštruovaná kaplnka, ktorá sa nachádza nad obcou Cerová. Tá je súčasťou podhorskej dedinky Radobica, kedysi pozostávajúcej až z 13 osád. Pri mlyne pod Cerovou vyvieralo v minulosti niekoľko termálnych prameňov. Domáci pamätníci hovoria, že keď sa jednému sedliakovi nepodarilo v Prievidzi predať bohatú úrodu mrkvy, celú zimu ňou kŕmil kravy. Výsledkom tohto netradičného pokrmu bol nielen hovädzí dobytok s výborným zrakom, ale aj oranžové mlieko priamo z vemena. My sme si namiesto mrkvy mohli pochutiť na výborných, mrazom ošľahnutých šípkach, ktorých rástlo popri ceste neúrekom. Ktovie, či sa i nám nezafarbia niektoré prevádzkové kvapaliny.
     Po 12 kilometroch sme sa dostali do cerovskej krčmy, kde nás majiteľ pohostil domácou jablkovicou. Samozrejme, že sme nelenili a spravili sme mu dobrú tržbu. Komu sa trasa málila a nechcel vysedávať takmer dve hodiny pri pive, predĺžil si túru až do Radobice alebo si vybehol nad dedinu pozrieť staršie zrúcané domčeky so zachovalou studňou a dokonca i niekoľkými žumpami. Rozstrúsené obydlia po okolitých úbočiach - či už obývané alebo opustené - tvorili zvláštnu atmosféru týchto prírodou obklopených lazov.

Šlapanie Hornoveskou dolinou	Skromný príbytok	Predsedov privítací prejav	Spodná stanica vleku

Zjazdovka bez kúska snehu	Pomaly, ale isto	Na vrchole zjazdovky	Pohľad na Buchlov

Posledný mohykán	Z kaluže do blata	Suchá hora

Záhada na kameni	Pozostatky nemeckej samoty	Kaplnka nad Cerovou

	Dopĺňanie tekutín v cerovskej krčme