Články o TK Horec v roku 2015


Cyklisti z Horca najazdili vyše 900 kilometrov


       Na rok 2015 si cyklooddiel pri turistickom klube Horec naplánoval osem cyklistických túr. Kvôli nepriaznivému počasiu sa ich napokon uskutočnilo šesť. Cyklisti začali sezónu Jarným prebúdzaním v okolí Chalmovej a Bojníc. Druhou akciou bola návšteva našich južných susedov s potulkami po Ostrihome a Budapešti. Nasledovalo spoznávanie myjavských kopaníc a hradu Branč. Zaujímavá májová trasa viedla Liptovom so zastávkou pri legendami opradenom gotickom kostolíku v Ludrovej. Vrcholom tohtoročných aktivít bola 10-dňová cyklotúra do Rumunska a Maďarska. Traja odvážlivci sa vybrali do krajiny, kde životná úroveň síce nie je taká vysoká ako v iných postsocialistických štátoch, zato príroda a malebná krajinka skutočne stoja za obdiv. Počas tejto akcie prešli bicykle spolu so svojimi džokejmi úctyhodných 630 kilometrov.


     No a šiestou túrou bol okruh v pohorí Tribeč s návštevou zubrej obory, Zlatna a Kostolian pod Tribečom. Tam sa cyklisti pristavili pri predrománskom kostolíku sv. Juraja, datovanom do konca 9. storočia. Práve v ňom prebiehali reštaurátorské práce, takže sa dalo vstúpiť a popozerať si vzácne fresky. Nástenné maľby v kaplnke patria k najstarším nielen na Slovensku, ale aj v strednej a východnej Európe. Tradičná jesenná akcia s poetickým názvom Šuchotajúcim lístím sa tento rok neuskutočnila. Cyklisti nechceli riskovať, že namiesto lístia sa budú musieť brodiť zabárajúcim bahnom. Budúci rok čaká záujemcov znovu osem cyklotúr spojených s návštevou historických miest na Slovensku i v zahraničí. Nebude chýbať ani známa vinohradnícka oblasť Tokaj.
     

Ľubo Mazán, Tempo, 14. 12. 2015



Potulky po Štiavnických vrchoch


       Posledný autobusový zájazd zaviedol turistov z Partizánskeho do Štiavnických vrchov. Ich cieľom bolo zdolať Jeleniu skalu, týčiacu sa nad obcou Vyhne a Banský vrch, ktorý miestni nazývajú Kerling. V rámci okružnej, približne 15 km túry, sme sa rozhodli pozrieť na panorámu Vyhní od kríža na Jelenej skale. Hneď za Božími mukami na skale nad cestou, skoro na konci Vyhní, sme prekročili Vyhniansky potok a úzkou skalnatou dolinkou po náučnom banskom chodníku sme začali stúpať hore. Obišli sme mierne sa rozpadajúci kamenný dom a vošli po machom zarastených skalách do lesa. Po krátkej chvíli objavujeme na pravej strane dolinky prvú tunajšiu štôlňu Jozef. Štôlňa je suchá a vcelku má rovné dno. Kto netrpí klaustrofóbiou, určite tu nájde prístrešie. Dnu nezateká ani pri lejaku. Neďaleko sa nachádza studnička. Nad studničkou sme sa napojili na lesnú cestu, ktorá nás doviedla na lúku s posedom. Strmým svahom sme došli k smerovníku vyhliadka Jelenia skala. Po hrebeni sme došli ku krížu. Je od neho pekný výhľad na Vyhne a ich okolie, no priam neskutočný na pohoria na obzore –Tribeč, Vtáčnik, Kremnické vrchy, Veľkú Fatru a Nízke Tatry. Klobúk dolu pred tým, kto vybral toto miesto. Slovenský dvojkríž je pomaly na každom slovenskom vrchu, no tento tu má svoje oprávnené miesto. Jeho stavbu financovali a pri výstavbe priložili pracovitú ruku všetky vrstvy obyvateľov Vyhní. Zapísali sme sa do výstupovej knižky, posilnili sa na lavičkách a kochali sa úžasným výhľadom.
    Keď už toho bolo dosť, vrátili sme sa späť na cestu pod svahom. Žltá značka traverzujúc vrch Končiar nás za necelú pol hodinku doviedla na hrebeň k bývalej osade Rumplovská. Tu sa napájame na modrú značku, ktorou je vyznačený chodník Andreja Kmeťa. Všimli sme si, že všetky smerovníky a orientačné tabuľky na trase boli nové, osadené v roku 2011. Neďaleko od smerovníka je pamätník venovaný trojmesačnému boju partizánskej skupiny VI. oddielu kpt. Zemana s nemeckými fašistami a ôsmym padlým v tomto boji. Z vypálenej osady zostali, alebo sa nanovo postavili dva domy. Jeden sa rozpadá a druhý je zamrežovaný, a teda ho asi niekto využíva.


     Po krátkej oddychovej prestávke pokračujeme otvorenou krajinou juhozápadným smerom. Prejdeme okolo samoty Strnisko a o chvíľu sa ocitneme v sedle Krížik pod Banským vrchom. V sedle Krížik nás upúta drevený kríž a košatá lipa malolistá, považovaná za najvyššie rastúci solitérny vysadený strom Štiavnických vrchov s nadmorskou výškou 690 m.
      Od križovatky starých banských ciest medzi Vyhňami a Banskou Hodrušou mierne stúpame na plošinu Kerlingu (Banský vrch) do širokého odlesneného sedla medzi Veľkým a Malým Kerlingom. Okolité udržiavané lúky sú priam ideálnym miestom na oddych. V sedle stojí nový prístrešok a od leta 1946 murovaná kaplnka Panny Márie postavená ako vďakyvzdanie obyvateľov okolitých obcí za pomerne pokojný prechod frontu 2. svetovej vojny. Odtiaľ vystúpime na najvyšší bod túry – Banský vrch 866 m, ktorý kedysi ponúkal nádherný kruhový výhľad, avšak dnes je zo severnej strany zarastený. Z vrcholu sa vrátime ku kaplnke. Po oddychu pokračujeme ďalej modrou značkou smer Vyhne. Uprostred lesa objavíme pri chodníku zachovaný chotárny kameň z roku 1930, označujúci stret hraníc Banskej Štiavnice, Vyhní a Dolných Hámrov, ktoré majú uvedený dobový názov „Dolnie Hamry". Pokračujeme západným smerom, najskôr krátkym stúpaním južným svahom masívu Priechodná, neskôr klesneme k lokalite Priechodná. O chvíľu vystúpime na menší kopec a klesneme viacerými serpentínami k hospodárskej usadlosti. Obídeme rozľahlé lúky a klesáme Rudnou dolinou. Neskôr prejdeme po spevnenej ceste popod Amáliin vrch okolo prvých vyhnianskych domov, až prídeme k prírodnej pamiatke Vyhniansky travertín. No a odtiaľ už dôjdeme okolo termálneho kúpaliska na spodný okraj obce Vyhne, kde túru v útulnom penzióne pri dobrej káve a kapustnici ukončíme.
     

Peter Horváth, Tempo, 7. 12. 2015



Krivoklátskou tiesňavou na hrad Vršatec


       Začiatkom novembra sa vybrala 42-členná skupina horcov opäť na túru. Tentokrát ich cieľom bola Krivoklátska tiesňava, hrad Vršatec a druhý najvyšší vrch Bielych Karpát 925 m vysoká Chmelová. Samotnú túru začíname pred pol deviatou z horného konca obce Krivoklát. Prvý úsek túry nie je značkovanou turistickou trasou, vedie po spevnenej ceste. Hneď za dedinou sa pred nami otvorí pohľad na Krivoklátsku tiesňavu. Je to pôsobivý geomorfologický útvar vyhlásený za prírodnú pamiatku. Ide o malú, ale veľmi peknú vápencovú tieňavu s vysokými skalnými bralami a výskytom vzácnych rastlinných a živočíšnych druhov, napríklad drobných orchideí či prísne chráneného motýľa jasoňa červenookého. Po prejdení tiesňavy sa dolina rozširuje. Za pol hodinu prídeme na Krivoklátske lúky. Cesta prekonáva potok a traverzuje zalesnený svah. Počas výstupu si prezrieme travertínové kaskády a terasy, ktoré sa vytvorili zrážaním uhličitanu vápenatého. Tá plynule stúpa a mieri k chate Chrastková, ktorá je dôležitým orientačným bodom. Počas výstupu lúkami sa nám otvorí úžasný pohľad na protiľahlé skalné bradlo Vršateckého hradu a vedľa vystupujúci vrchol Chmelovej. Od chaty Chrastková sa vydáme po zelenej značke, ktorá nás dovedie povedľa potoka Kalište k dolnej časti prírodnej pamiatky Dračia studňa. Stúpanie zmiešaným lesom je miestami pomerne strmé. Od sedla pod Bielym vrchom sa krajina otvára a ponad lúky nás prekvapí nádherná panoráma Chmelovej, Vršatca a Chotúča s početnými skalnými bralami. Po chvíli prídeme k smerovníku Vršatec, kde si doprajeme dlhšiu prestávku.


     Počasie sa kazí, začína mrholiť a mrholenie postupne prechádza do dažďa. Po prestávke pokračujeme po náučnom chodníku, ktorým vystúpime na hrad Vršatec. Pôvodne gotický hrad z 13. storočia stojí na skalnom brale vo výške 805 m. Zničený bol v období Rákócziho povstania v roku 1706. K hradu sa viaže povesť o vernom kastelánovi, ktorý si odsekol nohu, aby svojmu pánovi umožnil oslobodiť sa z tatárskeho zajatia, kde boli spoločne väznení s nohami spútanými reťazami. Po prehliadke sa vrátime späť a po žltej značke strmo vystúpime do sedla pod Chmeľovou. Zo sedla strmým lesným chodníkom pomerne rýchlo vystúpime na bralnatý vrchol Chmeľovej, ktorý patrí medzi najlepšie výhľadové body na strednom Považí. Po prestávke zostúpime po rovnakej trase do sedla pod Chmeľovou a zídeme do plytkej dolinky na severnej strane. Lesná cesta vedie z doliny popod skalky Javorníkov a pokračuje bukovým lesom. Po chvíli prichádzame na rozľahlú lúku s pekným výhľadom do Červenokamenskej doliny. Lúkou následne pohodlne zostúpime do obce Červený Kameň, kde túru ukončíme prehliadkou impozantného Červenokamenského bradla.
     

Peter Horváth, Tempo, 16. 11. 2015



Hrebeňom Malých Karpát


       Prvý jesenný autobusový zájazd tridsiatich turistov z Partizánskeho viedol do Malých Karpát. Výstup na tretí najvyšší vrch Malých Karpát – Vápennú so 752 metrami začíname v obci Sološnica. V obci sme ľahko našli turistické značky, nás zaujímala najmä zelená, po ktorej sme sa vydali smerom na Malú Vápennú.
      Samotná Vápenná je zo Sološnice pomerne nenápadná, no v tomto prípade zdanie klame. Chodník po opustení obce čoskoro vstupuje do lesa, po chvíli sa dostávame na lúku, z ktorej je dobrý výhľad na Malú Vápennú. Za pekného počasia je z lúky vidieť i Plavecký hrad a Pohanskú. My sme kvôli hmle to šťastie nemali. Za lúkou znovu vstupujeme do lesa a vchádzame do NPR Roštún, o čom nás informuje tabuľa. Na turistickej križovatke pod Malou Vápennou sa napájame na červeno značenú Štefánikovu magistrálu. Za týmto miestom absolvujeme najstrmší výstup, ktorý však nie je obzvlášť dlhý. Odmenou nám sú krásne pohľady na harmonické porasty bučiny a rozmanité formy skalnatých valov, sutí a brál.
      Po strmom výstupe sa stúpanie zmierňuje a kopíruje hrebeň Malej Vápennej a Vápennej. Prichádzame na miesto, kde sa ku červenej značke pripája žltá značka vedúca z obce Plavecké Podhradie. My pokračujeme z rázcestia smerom ku vrcholu Vápennej, ktorý je už neďaleko. Samotný vrchol je skalnatým bralom s nádherným výhľadom na druhý najvyšší vrchol Malých Karpát Vysokú, 754 m.n.m. Nachádza sa tu betónový pylón, ku ktorému pribudla rozhľadňa. Na jej vrchole sa nachádza slovenský kríž a v čase nášho príchodu tu viala i slovenská vlajka. Opäť kvôli hustej hmle nám vrchol Vápennej neposkytol žiaden výhľad do okolia. Zanechávame za sebou zápis vo vrcholovej knihe a po malom občerstvení sa vydávame ďalej po červenej značke smerom na Mesačnú lúku. Teraz už kráčame po bralnatom hrebeni a obdivujeme krásy neživej prírody, ktoré sa tu nachádzajú. Krásny skalnatý hrebeň končí a po krátkom klesaní sa ocitáme na Mesačnej lúke.
     


    Stále sme na červenej trase E 8 a po nej pôjdeme až po rázcestie Pod Čiernou skalou. Za pár minút prichádzame do sedla Uhliská. Je tu tiež ohnisko, kopa dreva a dokonca aj kovovo-drevená lavička. Po krátkej prestávke sa opäť vnárame do lesa za druhým finále dnešného dňa, do rezervácie Klokoč. Bude mať čo robiť, aby prekonala svojho suseda, rezerváciu Roštún. Po chvíľke stúpania sme už na lúčke a vidíme prvé divozely, žiaľ už len suché, pripravujúce sa na prezimovanie. Opäť prechádzame krátkym lesným úsekom a sme na ďalšej lúke. Krása! Toto sme ešte nevideli. Suché rastliny sú naozaj obrovské, niektoré sú nám výškovo vyrovnané, celkový dojem je fantastický. Po nabažení sa začíname sledovať, kde je samotný vrchol Klokoča. Stúpame po lúke hore. Medzi solitérnymi stromami zbadáme žltú tyč, prezrádzajúcu vrchol Klokoča 661 m. Zaujme nás ešte drevený kríž neďaleko vrcholu, ktorý je celý obitý klincami a visí na ňom aj kladivko. Po krátkej prestávke sa vydávame na Amonovu lúku, chodníček najprv vedie veľmi príjemným lúčno-lesným úsekom, no neskôr nás zase pohltia bučiny. Za necelú hodinku prichádzame k bývalej horárni Mon Repos. Pokračujeme opäť krásnym bukovým lesom, mierne zvlneným terénom k rázcestiu Pod Čiernou skalou. Tu opustíme Štefánikovu magistrálu a po žltej značke zostúpime ku skalným bralám Kršlenice. Jedná sa o najväčšie zoskupenie brál v Malých Karpatoch zložené z triasových vápencov a dolomitov. Zo skalných brál sa nám na chvíľu otvára krásny výhľad na Plavecký Mikuláš. Po dlhšej prestávke zostúpime strmšie do cieľa túry, kde naše putovanie Malými Karpatmi končí. Nasadáme do autobusu, ktorý nás odváža do dedinky Rozbehy, odkiaľ odchádzame prezrieť si ruiny hradu Korlátka. Počasie sa opäť kazí, začína pršať. Po krátkej prehliadke sa vraciame späť k autobusu, nasadáme a vraciame sa do Partizánskeho. I keď nebolo dobré počasie, túra splnila očakávanie každého, kto sa tejto návštevy Malých Karpát zúčastnil.

Peter Horváth, Tempo, 19. 10. 2015



Za výhľadmi na Strážov


      Za krásneho slnečného počasia sa vydala takmer štyridsiatka Horcov na Strážov. Tentokrát sme sa rozhodli vystúpiť na najvyšší bod Strážovských vrchov z Čičmian. O ôsmej nás autobus dopravuje do rázovitej obce Čičmany. Samotnú túru začíname od ústia doliny Šiandorová. Po úvodnom oboznámení sa s túrou vydávame sa po žltej značke hore dolinou. Onedlho miernym stúpaním prichádzame do sedla Samostrel, kde si doprajeme krátku občerstvovaciu prestávku. Po pol hodine prichádzame k rázcestiu Sútok potokov, kde stojí ďalší prístrešok. Tu sa značky rozdeľujú, my budeme pokračovať po zelenej značke. Nachádzame sa pod úpätím skalami posiateho vrchu Sokolie. Vstup do doliny má kaňonovitý charakter a je široký len niekoľko metrov. Asi za dvadsať minút prichádzame k ďalšiemu rázcestiu pri chate Červíková. Zelená značka mieri do Zliechova (mimo iného veľmi pekný úsek) a žltá vedie priamo pod Strážov. Pár minút od chaty sa nachádza veľká lúka, z ktorej prvý krát vidíme masív Strážova. A opäť tu stojí prístrešok. Zastavujeme sa a pozorujeme, ako slnečné lúče postupne osvetľujú Sokolie. Dnes bude opäť krásny deň. Niekoľko desiatok metrov od prístrešku odbočuje značka z cesty. Chodník začne stúpať a prechádza najskôr korytom malého potoka. Potom sa dostane nad potok a nakoniec ho prudkým odbočením prekonáme. Obchádzame bezmenný vrch a za veľkou skalou sa objaví prvý zaujímavý cieľ Medvedia skala. Pri nej stojí búda, ktorá sa dá v núdzi použiť k prespaniu. Vnútri sú i postele, ale okenice a piecka chýbajú. Zo samotnej skaly sa otvárajú pekné výhľady do dolín, ktorými sme prišli a na najbližšie okolie. Od búdy mieri dole úzky neznačený chodník. Ten vedie k veľkému skalnému previsu, z ktorého padá dole jeden zo Strážovských vodopádov. Pohľad na vodopád nie je zhora najlepší. Z protiľahlej kolmej steny je výhľad na vodopády výborný.
     


    Žltá značka pokračuje ďalej trochu strmším stúpaním, ale netrvá to dlho. Chodník sa po chvíli napriami a privedie nás k rázcestiu, kde sa napojíme na klasickú červenú značku zo Zliechova. Prameň pri rázcestí je opäť bez vody. V serpentínach chodník prechádza nádherným lesom a po chvíli nás privedie ku ďalšej skalnej vyhliadke. Z nej je výhľad zase o niečo lepší, vidíme už i Veľký Manín a Súlovské skaly. Na rázcestie Pod Strážovom je to už len skok a my tak po chvíli ukrajujeme posledný úsek k samotnému vrcholu. Ten prechádza cez dve lúky, z ktorých sa otvára výhľad s veľkým V. Ako na dlani máme celú Lúčanskú Fatru, hrebeň Veľkej Fatry, najvyššie partie Kremnických vrchov. K samotnému vrcholu je to už len kúsok, stačí prejsť úzkym pruhom lesa. A z vrcholu sa otvára výhľad na druhú stranu. Vidíme všetko od Veľkej Javoriny až po Babiu horu. Považský Inovec, Javorníky a Moravsko sliezske Beskydy. Tieto dve vyhliadkové miesta tak dávajú dohromady výhľad na skoro polovicu Slovenska. Na vrchole stojí kríž a schránka s knihou. Po vrcholovom foto a krátkom občerstvení sa vydávame preskúmať samotné okolie vrcholu. Strážov má v skutočnosti vrcholov niekoľko a do rôznych strán. Po obhliadke blízkeho okolia sa vraciame na najvyšší bod Strážova. Po chvíli opäť zostúpime na Strážovské lúky a z nich do sedla pod Čiernym vrchom. Odtiaľ veľmi príjemným chodníkom, neskoršie spevnenou lesnou cestou prichádzame do cieľa dnešnej túry, rázovitej dedinky Čičmany. Na záver túry ešte obdivujeme krásnu ľudovú architektúru, geometrickými ornamentami pomaľované drevenice, ktoré dnes tvoria skanzen ľudovej architektúry.

Peter Horváth, Tempo, 7. 9. 2015



Hrebeňom krivánskej Malej Fatry


      A opäť pekné slnečné počasie, a opäť výborná nálada! To sú atribúty ďalšej letnej akcie turistického klubu Horec. Takmer tridsiatku turistov z Partizánskeho a okolia priviezol autobus 15. augusta do rázovitej podhorskej osady Štefanová, ktorá administratívne patrí do Terchovej. Po krátkej príprave a oboznámení sa s trasou túry, vydávame sa po zelenej značke do sedla Medziholie. Najprv chvíľu kráčame cez lúky, neskôr cez les. Z chodníka máme dobrý výhľad na Veľký Rozsutec a Poludňové skaly, za nami na hrebeň od Kraviarskeho po Sokolie. Počasie je zatiaľ krásne, ani obláčika, trošku pofukuje. Lúka sa postupne uzatvára a vstupujeme do lesa. Terén zostáva na krátky čas prudší. Asi po polhodine prichádzame do sedla Medziholie. Vľavo máme Veľký Rozsutec. Tento kopec vyzerá neskutočne fotogenicky z každej strany. Pred nami je Osnica a vpravo najbližší cieľ – Stoh. Rázcestník píše 1,15 hodiny na vrchol. V sedle si doprajeme krátke občerstvenie. Výstup na Stoh sa začína prudším stúpaním v lese. Po polhodine sa les mení na hoľu. Prejdeme krátky rovinný úsek a stúpame, ako sa zdá, nekonečným ťahavým terénom. Pomaly rozoznávame vrcholovú tabuľu a za krátku chvíľu sme pri nej. Za ideálneho počasia Stoh ponúka neskutočné výhľady. Vidíme Veľkú Fatru, Veľký Choč, Roháče a Tatry, na severe Oravu, na západe Vrátnu dolinu a Kysuce. Zvlášť pekný pohľad je na výškovo rovnakého brata vrchu Stoh, na Veľký Rozsutec.
     


    Pokocháme sa, doplníme pitný režim a dáme sa na zostup. Nasleduje takmer rovnaká strata výšky do Stohového sedla. Veď si to znova nastúpame. Postupne mierne na Poludňový grúň, strmšie na severný vrchol Stien, potom ako na húpačke po skalnatom hrebienku cez Hromové až na Chleb, najvyšší bod túry. Tu stretávame veľa turistov. Veď počasie je priam ideálne na malofatranskú hrebeňovú túru. Táto etapa trasy nie je časovo náročná, a počasie nám umožňuje zvoliť pohodové tempo a kochať sa prekrásnymi výhľadmi na Vrátnu, či Turčiansku kotlinu.
Po obednej prestávke klesáme príjemným chodníkom do Snilovského sedla, kde sa zastavujeme na hornej stanici osemmiestnej kabínkovej lanovky pod Snilovským sedlom. Využívame príjemné prostredie reštaurácie na pohostenie a čakanie na lanovku, ktorá nás bezpečne dopraví do Vrátnej, cieľa sobotňajšej náročnej malofatranskej túry.

Peter Horváth, Tempo, 24. 8. 2015



Veľká Fatra slnečná i daždivá


      Veľkofatranskú 32 kilometrov dlhú túru začínajú turisti z Partizánskeho v sobotu 25. júla v sedle Malý Šturec. V mieste, ktorým prechádza spoločná hranica Banskobystrického a Žilinského samosprávneho kraja, pokračujú zo sedla zvážnicou s miernym stúpaním do Zalámanej doliny a k horskému hotelu Kráľova studňa. Je druhým najvyššie položeným hotelom Veľkej Fatry. Neďaleko sa nachádza krásne tvarovaný skalný útvar Kráľov kameň. Čaká nás dlhé záverečné stúpanie po hrebeni na vrch Krížna (1574 m n.m.), ktorý je tretím najvyšším vrchom v Národnom parku Veľká Fatra. Odmenou sú nám unikátne výhľady z hrebeňa do dolín a atraktívny kruhový výhľad z Krížnej. Krížna je známa množstvom lavínových svahov. Najväčšia tragédia sa tu odohrala 6. februára 1924, keď padla lavína na osadu Rybô. Zahynulo v nej 18 ľudí a v počte obetí na Slovensku je doteraz najväčšou zaznamenanou lavínou. Pri pohľade na sever parádne vidieť Frčkov, Ostredok, majestátnu Ploskú, Čierny kameň, Rakytov, Smrekovicu. Od Krížnej smerom na sever sa začína pravá hôľno-veľkofatranská hrebeňovka, po ktorej sa s obrovskou chuťou púšťame a foťáky si užívajú doslova a do písmena svoje. Uberáme sa chodníčkom vedúcim v zelenom mori a neustále nás sprevádza aj zimné tyčové značenie. Ľudí stretávame až podozrivo málo. Zato vidíme viacero stád pasúceho sa dobytka. Keď sme kdesi v okolí Frčkova, oplatí sa otočiť sa naspäť a vychutnať si pohľad na hôľny hrebeň smerom ku Krížnej. Šliapeme ďalej.


    Vystupujeme na oblý vrchol Ostredok (1592 m n. m.), najvyšší vrch vo Veľkej Fatre. Tým sa ale jeho naj asi začína aj končí, keďže je dosť nenápadný. Váľame sa do trávy, zaslúžene oddychujeme a nasávame atmosféru. Otvára sa nám nový výhľad na sever – masív Lysca, Bielej Skaly, Borišova, v pozadí v opare sa črtá krivánska Malá Fatra. Odteraz nás čaká už len zostup. Po žltej značke zostupujeme do Dedošovej doliny, ktorá je vlastne pokračovaním známej Gaderskej. Zostup lúčnym kopcom Ostredku je pomerne pohodlný, po vstupe do zalesnenej časti sa však začína prudké klesanie. Asi po trištvrte hodine zostupujeme do Drobkova (830 m n. m.). Začína pršať a po chvíli nás zastihne silná búrka s intenzívnym dažďom. Sprevádza nás takmer po celej doline. Od Drobkova sa začína nekonečná cesta legendárnou 14 kilometrov dlhou Gaderskou dolinou po upravenej lesnej ceste, v závere pokrytej asfaltom. Dolina je skutočne pekná. Miestami sa zužuje na pár metrov, potom rozširuje do rozľahlých rúbanísk s výhľadmi na skalnaté bralá. Pocestného stále sprevádza vodnatý Gaderský potok, ktorý si vymlel cestičku do susedných brál jaskyne. V doline sú až tri horárne. Vždy po hodine chôdze jedna. Postupne pribúdajú cyklisti a neskôr aj peší výletníci. Ústie doliny je mimoriadne frekventované. Nachádzajú sa v ňom Blatnický hrad, zrubová osada a reštaurácia, kde si doprajeme dlhšiu regeneračnú prestávku. V Blatnici sa naše putovanie po Veľkej Fatre končí.

Peter Horváth, Tempo, 3. 8. 2015



Na poľskom národnom symbole


      Už po štvrtý raz vo svojej 15-ročnej histórii sa turisti z Horca vybrali spoznávať krásy Poľských Tatier. V štvrtý júlový deň bola ich cieľom východná časť hlavného hrebeňa Červených vrchov. Zo známeho turistického strediska Zakopané sa 45-členná výprava turistov z Partizánskeho a okolia dostáva do východiskového bodu, do horského strediska Kužnice, k dolnej stanici lanovky na Kasprov vrch. Po kamenistej ceste, vedúcej zeleným lesom popri potoku, sa konečne dala vychutnávať samota, i keď trošku nečakaná. Väčšina turistov totiž zostala pri lanovke. Cestou hore obdivujeme krásu okolitej prírody. Za hodinu sme na vyhliadke pri medzistanici lanovky Myslenickie Turnie. Odtiaľ sa cesta mení na klasický chodníček. Občasný hukot nás núti dvihnúť hlavu k lanovke asi 15 metrov nad nami. Čoskoro sa naše cesty rozchádzajú. Les sa končí, kocháme sa výhľadmi. Počasie je prekrásne, pohľad na rozvetvujúcu sa dolinu pod nami úchvatný, rovnako na horstvo, ktoré ju obklopuje. Vpravo od nás, na severnej vetve hrebeňa vidieť vrcholový kríž na Giewonte. Kolorit krajiny sa mení, kosodrevina sa mieša so skalami. Prechádzame akoby skalnými izbami, miestami obklopenými z viacerých strán kamennými stenami, v ktorých panuje úplné bezvetrie. Stúpame postupne po poschodiach tohto horského domu až tesne pod vrchol. V nohách máme ďalších zhruba 150 výškových metrov a ocitáme sa pri vrcholovej tabuli a observatóriu na Kasprovom vrchu. Z vrcholu schádzame kúsok do Suchého sedla, odkiaľ vidieť serpentíny stúpajúce z Tichej doliny. Východ, čiže Tatry sú krásne osvietené stále viac páliacim slnkom.


    Pokračujeme západným smerom na hrebeň Červených vrchov. Majú to, na čo sme v Západných Tatrách zvyknutí: úzky hrebeň, ktorým sa vinie úzky chodníček, skalnaté i trávnaté úseky. Napravo vidieť dolinky so vzdialeným Zakopaným. Viac nás fascinuje pohľad na druhú stranu. Tichá dolina tu chvíľu beží rovnobežne s nami, neskôr sa vo veľkom oblúku stáča na juh. Na západe vidieť Bystrú s Blyšťom. Po pravej strane vystupuje Giewont. Sedlá sa striedajú s vrchmi, za Goričkovou prichádza Kondratova kopa s odbočkou na Giewont. Vrchol sa opäť zaľudňuje, no najväčšie zhromaždenie je v sedle medzi Kopou a Giewontom. Prudké klesanie do sedla strieda záverečný stupák dňa. Množstvo ľudí a úzky chodník, na konci spestrený reťazami, znemožňujú rýchlejší postup, a tak si s náležitou úctou vychutnávame záverečné metre výstupu na poľský národný symbol. O chvíľu stojíme hore ocenení nerušeným kruhovým výhľadom. Ľudia neustále prichádzajú. Vrcholový 15-metrový kríž je impozantný. Tabuľka na ňom mnoho vypovedajúca o samotných Poliakoch, slučka chodníka (aby sa nestretali tí, čo prichádzajú, s tými, čo odchádzajú) premyslená. Pozor treba dať na hladký povrch balvanov, vyprofilovaný miliónmi podrážok, ktoré po nich prešli. Z vrchu a potom aj zo sedla smerom na Halu Kondratowu sa zostupuje dosť prudko, čo po celodennom šliapaní nie je nič príjemné. Výhľad stále viac obmedzujú priľahlé svahy. Isté zážitkové vykúpenie prinesie samotná Hala Kondratowa, horská poľana s peknou chatou a možnosťou občerstvenia. Zostup lesom a v Kužniciach sa prekrásna vysokohorská túra končí.

Peter Horváth, Tempo, 27. 7. 2015



Po najvyšších vrchoch Nízkych Tatier


      Veľká 46-členná skupina horcov začína pomerne ťažkú túru s veľkým prevýšením od horského hotela Srdiečko. Po krátkej príprave sa vydávame po žltej značke smerom na Chopok. V bezprostrednej blízkosti hotela je údolná stanica 4–sedačkovej lanovky Srdiečko–Kosodrevina a výstupová stanica lyžiarskeho vleku Krúpová–Srdiečko. Urobíme si úvodné foto a pokračujeme hore lyžiarskym svahom. Neskôr serpentínami zdolávame výškové metre. Až pod hotelom Kosodrevina znovu vychádzame na lyžiarske svahy. Pokračujeme k smerovníku, kde zabočíme doprava smerom na Chopok. Chodník spočiatku vedie kosodrevinou a stúpa priamo hore svahom. Začína viac pripekať slnko, otepľuje sa. Po vyjdení z kosodreviny na holý svah začína fúkať silnejší vietor. Pomerne strmým výstupom prichádzame ku Kamennej chate pod Chopkom. Od chaty serpentínami v skalnom svahu vystupujeme na Chopok do výšky 2023 metrov. Z vrcholu je nádherný výhľad. Po dlhšej prestávke strávenej na treťom najvyššom kopci Nízkych Tatier schádzame ku Kamennej chate, kde si oddýchneme a posilníme sa.


    Pokračujeme ďalej červenou značkou hlavným hrebeňom smerom na Dereše a Poľanu. Na hrebeni fúka nepríjemný nárazový vietor, čo nám tak trochu znepríjemňuje postup. Prechádzame časťou Dereše, kde odbočíme vpravo a vyjdeme na vrcholové skaly do výšky 2003 metrov. Z vrcholu postupujeme pekne upraveným chodníkom, ktorý je vyskladaný na plocho položenými skalami, takže prechod je pohodlný a nenáročný. Pomaly klesáme do sedla Poľana a následne dosahujeme vrchol Poľana. Odtiaľ je dobrý výhľad na severné svahy Chabenca a mohutnej Skalky. V Kotlisku opustíme hlavný hrebeň a po žltej značke vystúpime na najvyšší vrch bočného hrebeňa Skalku, z ktorého sa nám otvára nádherný výhľad na celé Ďumbierske Nízke Tatry, ako i Poľanu, Veporské vrchy a ďalšie pohoria. Po dlhšej prestávke sa cez Kotliská vrátime do Klížskeho sedla. Modrou značkou sa vydáme smerom k hotelu Kosodrevina. Tam si doprajeme dlhšiu regeneračnú prestávku. Popod údolnú stanicu kabínkovej lanovky následne pokračujeme lyžiarskym svahom. Dostávame sa na lyžiarsku trať pri hoteli Srdiečko, kde túto pomerne náročnú a krajinársky peknú túru končíme.

Peter Horváth, Tempo, 22.6.2015



V najväčšej tiesňave Slovenského raja - Veľký Sokol

    
      42-členná skupina Horcov sa po štvrtýkrát vybrala spoznávať tiesňavy Slovenského raja. Tentoraz ich cieľom bolo zdolať najdlhšiu a zároveň najmohutnejšiu tiesňavu Veľký Sokol.  Naším východiskom na túto náročnejšiu 24 kilometrovú túru s celkovým prevýšením 700 metrov bola osada Hrabušická Píla. Z Píly sa vydáme po zelenej značke po poľnej ceste až k ústiu Veľkého Sokola. Nachádza sa v západnom okraji náhornej planiny Glac. Brehy tiesňavy sa týčia do výšky 300 metrov nad jej dnom. Vytvárajú ich skalné zrázy, ktoré nezriedka kolmo padajú dole. Tieto miesta nesú meno Kamenné vráta. Ďalej tu nájdeme Malý a Veľký vodopád s Malými a Veľkými kaskádami. Záver rokliny tvorí Róthova roklina, ktorá je plná väčších či menších kaskád. Prvý prechod tiesňavou sa uskutočnili traja turisti v roku 1898. Z toho obdobia pochádzajú aj prvé fotografie Slovenského raja od V. Forbergera.

     Z ústia rokliny sa vydávame žltou značkou k rozvetveniu dolín Veľkého a Malého Sokola. Na rázcestí pokračujeme ľavostrannou vetvou po dne doliny. Hneď od nástupu do rokliny nadobúda krajina charakter typický pre rokliny Slovenského raja. Pre nás turistov to znamená nekonečné preskakovanie potoka z jednej strany brehu na druhu, niekde s použitím lavičiek, kameňov a pováľaných kmeňov stromov. Technické pomôcky (drevené lavičky, rebríky), ako i pováľané  kmene stromov sú značne mokré a šmykľavé, čo mnohým sťažuje prechod touto roklinou. Niektorí sa okúpu pádom do vody, mnohí majú mokré topánky, ale nikto sa nevzdáva zdolať túto náročnú tiesňavu. Čoraz strmším stúpaním brehmi potoka sa dostávame do skalného zúženia doliny s názvom Kamenné vráta. Tu sa začína naozajstná roklina, toto je vstupná brána do Veľkého Sokola. Skalné steny sa tu zužujú a vytvárajú impozantnú tiesňavu hlbokú miestami až 300 metrov. Cez Malé kaskády sa dostaneme s pomocou drevených lavičiek a reťazi k prvému vodopádu s názvom Malý vodopád. Po zdolaní rebríka v jeho tesnej blízkosti sa môžeme kochať pohľadom do rokliny z mostíka nad týmto vodopádom. Ďalej širším dnom doliny pokračujeme k ďalšiemu skalnému skoku s burácajúcou vodou – Veľkému vodopádu, ktorý prekonávame za pomoci kovového rebríka.

 
 

     


     Za vodopádom nasleduje séria kaskád z názvom Veľké kaskády s drevenými lavičkami, ktoré vás zavedú do rozšírenia doliny. Pokračujeme riečiskom do jej záverečného zúženia – Rothovej rokliny, ktorá predstavuje najužšiu časť Veľkého Sokola s romantickými kaskádami. Dnes je Rothova roklina zavalená množstvom popadaných stromov po veternej smršti, ktorá sa touto oblasťou prehnala v roku 2004. Z závere rokliny odbočíme od potoka doľava k rázcestiu na Glackej ceste. Unavení, ale spokojní si sadáme k prvému dlhšiemu odpočinku. Z rázcestia pokračujeme po červenej značke. Za necelú hodinku po planine Glac prichádzame k rázcestiu Malá poľana a neskôr ku križovatke Suchá Belá vrchol. Po žltom chodníku napokon dôjdeme na Kláštorisko. Čistinka so zrúcaninami starého kláštora ponúka za dobrého počasia krásne výhľady na Vysoké Tatry, ktoré sa určite oplatí vidieť. Vyberáme proviant a dopĺňame stratenú energiu. Možnosť najesť a napiť sa je samozrejme aj na chate Kláštorisko. Po dlhšej prestávke pokračujú zdatnejší účastníci po žltej značke zostupom k Prielomu Hornádu, konkrétne k ústiu Kláštorskej rokliny, najmenšej tiesňavy Slovenského raja. Je síce maličká, no turistom to vynahrádza v plnej miere svojou krásou. Zostup lesom je strmý a dáva zabrať našim kolenám. Rieka Hornád v týchto miestach počas svojho pôsobenia vytvorila nádherné zákutia, pri pohľade na ktoré sa priam zastavuje dych. Skalné steny ju kde-tu zovierajú do svojho mocného objatia, inde jej dávajú voľnosť a človek tam môže zísť až dole k vode. Na celom chodníku sa nachádza sedem kovových mostov a lávok, asi 320 m reťazí, 140 stúpačiek a zhruba 70 m drevených lávok. Po vyše hodiny adrenalínového prechodu sa dostávame do Hrdla Hornádu, odkiaľ sa cez Helenčin skok za slabých 15 minút dostávame do strediska Podlesok. Väčšia skupina volí ľahšiu alternatívu a po žltej značke schádzajú pohodlnou lesnou cestou na Podlesok, kde dnešnú prekrásnu a zároveň náročnú túru končíme.

   Peter Horváth, Tempo, 1.6.2015


Oslava jubilea Horca turistikou a gulášom

    
       Po 15 rokoch od ustanovujúcej členskej schôdze, na ktorej bol 10. apríla 2000 oficiálne založený nový turistický klub Horec, si takmer 70 organizovaných turistov a sympatizantov pešej turistiky pripomenulo toto pekné výročie počas tradičnej akcie Deň s Horcom. Za slnečného, ale trochu studeného počasia sa vydala početná skupina turistov na nenáročnú 12-kilometrovú túru od dolného pomníka za riekou Nitrou na horný pomník a odtiaľ popod vysoké napätie na 552 metrov vysoký vrch Osečný. Po oddychu, zápise do vrcholovej knihy a spoločnej fotografii sa zberáme do osady Hlboké. Osada bola vyľudnená, nikde ani človiečika. Na lúke nás vítajú žlté hlávky prvosienok a zopár fialiek. Z Hlbockých lúk sa nám otvorili pekné výhľady na celý centrálny hrebeň Vtáčnika i neďaleké vrcholy pohoria Tribeč (Michalov vrch, Hrubý vrch, Veľká Ostrá). Po dlhšej oddychovej prestávke sa vyberáme lesnou cestou k bývalej chate Ondrej. Tam už rozvoniaval výborný guláš z dielne Jožka Gáhera a jeho pomocníkov.

     Pri konzumácii gulášu z troch druhov mäsa šéf klubu vo svojom príhovore zhodnotil doterajšie pôsobenie klubu. Za obdobie rokov 2000–2014 TK Horec zorganizoval celkom 253 turistických podujatí, na ktorých sa zúčastnilo celkom 8700 milovníkov a obdivovateľov prírody. Počas turistických podujatí sme prešli približne 4800 kilometrov. Postupne sme navštívili všetky najvýznamnejšie pohoria Slovenka, začínajúc Malými Karpatmi, Bielymi Karpatmi, Javorníkmi, Kysuckými Beskydami, Vysokými Tatrami, Nízkymi Tatrami, Malou a Veľkou Fatrou, Chočskými vrchmi, Slovenským rajom, Štiavnickými vrchmi, Kremnickými vrchmi, Vtáčnikom, Strážovskými vrchmi, Pohronským a Považským Inovcom, Veporskými vrchmi, Poľanou, Tribečom a končiac inými menej známymi pohoriami. 
 

     


Vystúpili sme na najvyššie vrcholy jednotlivých pohorí, prešli mnohé tiesňavy a rokliny, navštívili hrady, jaskyne, vodopády a iné prírodné zaujímavosti nášho krásneho Slovenska. Okrem tradičnej turistiky sme sa pravidelne zúčastňovali v spolupráci s mestským kultúrnym strediskom pri organizovaní tradičného podujatia pre deti Cesta rozprávkovým lesom, organizovali sme pre záujemcov o lezenie zľaňovanie skál Veľkého vrchu, pravidelne organizovali Vianočný výstup na Žarnov, populárne podujatie Deň s horcom a posledných 10 rokov organizujeme aj kultúrne podujatie Horec na fotografiách. Okrem slovenských pohorí sme postupne navštívili aj pohoria v zahraničí: začínali sme návštevou Moravsko-sliezskych Beskýd (výstup na Lysú horu a Radhošť), pokračovali poľskými Tatrami (výstup na Giewont, Kasprov vrch a Svinicu), absolvovali prechod Červenými vrchmi a Orľou cestou, v Rakúsku vystúpili na Schneeberg - k nám najbližšiu alpskú dvojtisícovku, vystúpili na Mátru, najvyšší vrch Maďarska.

     Počas konzumácií gulášu a iných dobrôt obdržal každý účastník podujatia účastnícky list a magnetku symbolizujúcu 15-ročnú históriu klubu. V družných rozhovoroch a pri dobrých nápojoch sa v popoludňajších hodinách končilo toto vydarené podujatie. Do ďalšieho obdobia želáme Horcu veľa síl, mnoho členov a hlavne zaujímavé turistické akcie v našich nádherných pohoriach.

   Peter Horváth, Tempo, 27.4.2015


Výstup na Čierny vrch

    
       Prvý jarný deň sa turisti z Horca vybrali spoznávať krásy neďalekých Nitrických vrchov, ktoré tvoria geomorfologický podcelok Strážovských vrchov. Nachádzajú sa v južnej časti pohoria a najvyšším vrcholom je Suchý vrch (1028 m). Naším hlavným cieľom bolo vystúpiť na Čierny vrch, dominantný kopec vypínajúcPrvý jarný deň sa turisti z Horca vybrali spoznávať krásy neďalekých Nitrických vrchov, ktoré tvoria geomorfologický podcelok Strážovských vrchov. Nachádzajú sa v južnej časti pohoria a najvyšším vrcholom je Suchý vrch (1028 m). Naším hlavným cieľom bolo vystúpiť na Čierny vrch, dominantný kopec vypínajúci sa nad obcou Kšinná. Pár minút po desiatej vystupuje 18 horcov z autobusu SAD v centre podhorskej obci Kšinná, odkiaľ sa začína naše putovanie Nitrickými vrchmi. Po krátkej príprave a oboznámení sa s túrou vydáva sa dobre naladená partia po zelenej značke spevnenou cestou k osade Stavanie. Tam na nás čaká náš priateľ Janko Holický s ďalšími turistami. Krátke posedenie na jeho pekne upravenej chalupe, prehliadka interiéru a po spoločnom fote vyrážame zdolať náš plánovaný cieľ. Z osady začína lesná cesta postupne stúpať striedavo strmšie a miernejšie do sedla Kšinianska poľana, kde dosiahneme hlavný hrebeň Nitrických vrchov. Priebežne sa zastavujeme na oddych a doplnenie stratenej energie. 
 

     


Míňame rázcestík na Kšinianskej poľane (svoje najlepšie roky má dávno za sebou) a v závere strmým stúpaním po zamrznutom snehu vychádzame na vrcholovú lúku Čierneho vrchu (995 m). Z vrcholu sa otvárajú nádherné výhľady do šíreho okolia, za priaznivého počasia odtiaľto dovidieť i na malofatranský Kriváň či časť Veľkej Fatry. Celkový kruhový výhľad je prerušený len nízkou smrečinou na severe. Okrem rázcestníka a vrcholovej schránky s knihou je tu tiež klasický drevený kríž a ešte jedno prekvapenie. Kúsok pod vrcholom stojí úplne nový "Mariánov prístrešok" aj so štvorverším od Janka Kráľa na drevenej tabuľke. Panuje tu vzácna, úprimná a neopakovateľná atmosféra. Po výdatnom oddychu smerujeme po červenej značke nadol do lúčneho sedla medzi Čiernym vrchom a Veľkou homoľou. Po chvíli opäť stúpame. Skaly na Veľkej Homoli poskytujú pekný výhľad, pod nohami máme Nitrianske Rudno s priehradou, masív Rokoša "čo by kameňom dohodil", obzor lemujú hrebene Veľkej Fatry a Vtáčnika. Striedavo klesajúc a stúpajúc prichádzame na križovatku so žltou značkou v sedle Rázdelie. Tu opúšťame hlavný hrebeň Nitrických vrchov a po bývalej žltej značke schádzame do cieľa dnešnej túry – do strediskovej obce Nitrianke Rudno. Tam končíme ďalší príjemne strávený deň v neďalekých vrchoch. 

   Peter Horváth, Tempo, 30.3.2015


Zimným hrebeňom Kremnických vrchov

    
       Tridsiatka záujemcov prijalo pozvanie turistického klubu Horec na autobusový zájazd do Kremnických vrchov. Tie sú známe predovšetkým milovníkom bežeckého lyžovania. Počas zimnej sezóny je hrebeň pohoria a jeho okolie pokryté najväčším množstvom upravovaných bežeckých lyžiarskych tratí na Slovensku. V okolí strediska Skalka je to až 25 kilometrov. Poslednú februárovú sobotu sa do moderného autobusu nalodilo okrem pešiakov aj sedem bežkárov a dvaja zjazdoví lyžiari. Väčšina účastníkov však prešla 19-kilometrovú trasu s celkovým prevýšením 950 metrov po zasneženom hrebeni Kremnických vrchov peši. Štartovacím bodom bol penzión Toliar. Lesnými cestami sa okolo niekoľkých oddychových búdok so strieškami dostávame k chate Hostinec. V dávnej minulosti slúžila naozaj ako hostinec a boli tu ubytuvávaní remeselníci a pocestní, ktorí sa stretávali na križovatke troch obchodných ciest. Pri Hostinci boli postavené stajne a prepriahali sa tu čerstvé kone do poštových vozov. Po dlhšej prestávke pokračujeme po lyžiarskej stope do sedla Tri kríže. Názov pochádza od dreveného trojkríža, ktorý je tu umiestnený. Na tomto mieste sa aj v minulosti stretávali tri dôležité cesty, po ktorých sa prepravovala vyťažená ruda. Zároveň sa tadiaľto vozila pošta a spracovaná meď z Bystrice do mincovní v Kremnici. Drevený trojkríž tu stojí od roku 1834. V roku 2003 bol pôvodný kríž spálený vandalmi a tak sa Klub slovenských turistov toho istého roku podujal na jeho obnovu. Pri odstraňovaní zvyškov pôvodného kríža sa našla v zemi zakopaná zakladajúca listina, ktorá je dnes uložená v Stredoslovenskom múzeu v Banskej Bystrici.
 

     


       Tu pri kríži sa otvárajú fantastické výhľady na zasnežené Nízke Tatry a Veľkú Fatru. Navyše svieti slnko, sneh na stromoch sa ligoce, topí a občas sa zosype turistom rovno na hlavu. Pokračujeme po hlavnom hrebeni v hlbokom snehu na vrch Velestúr. Svoje meno dostal pravdepodobne podľa staroslovanského boha Velesa, ktorý je ochrancom dobytka, stád a pastierov. Je známy tým, že na osamotenej skale sú prastaré slovanské nápisy. Cez Zlatú studňu, Králické a Bystrické sedlo prichádzame na vrch Skalka. Celý vrch je v podstate plochý a dosahuje nadmorskú výšku 1232 metrov. Za pekného počasia je sa na čo pozerať, vyhliadka z vrcholu je naozaj pekná. Vidíme celú Tajovskú dolinu, za ňou sa nám v plnej kráse ukazuje veľkofatranská Krížna. V blízkom okolí Skalky práve prebiehajú bežecké preteky. Cez novú zjazdovku sa dostávame na chatu Limba, kde si doprajeme poriadny oddych. Posledný úsek trasy smeruje do lyžiarskeho strediska Krahule. Tam sa celý deň lyžovali naši zjazdári.

       Cestou domov sa ešte zastavujeme pri geografickom strede Európy. Ten sa nachádza na krásnom mieste pri Kremnických Baniach. Vztýčený kameň, ktorý symbolizuje stred Európy, stojí vedľa starobylého kostola sv. Jána Krstiteľa. Tento dôležitý bod je označený malým pamätníkom pri obrannom múre kostola. Pamätník má podobu oblého kameňa, ktorý tvarom pripomína nahor vztýčenú ragbyovú loptu. Po prehliadke tohto miesta a spoločnom foto nasadáme do autobusu, ktorý nás bezpečne dopravuje do nášho domova. 

   Peter Horváth, Tempo, 9.3.2015


Pravá zima na Malom Griči

    
       Druhé tohoročné turistické podujatie priviedlo turistov z Horca do pohoria Vtáčnik, kde nás čakal výstup na Malý Grič. Pred pol desiatou prichádza vlakom, respektíve vlastnými autami do baníckeho mesta Handlová 21-členná skupina horcov. Okolie Handlovej je svojou krásnou prírodou a možnosťou atraktívnych výstupov na vrchy s veľmi zaujímavými výhľadmi ako stvorené na relatívne nenáročné túry, ktoré príjemne prekvapia každého milovníka hôr. Zo železničnej stanice sa vydáme za nádherného slnečného počasia po červenej značke, ktorá nás neomylne navedie na začiatok túry. Neskôr sa po zelenej značke dostaneme na známe výletné miesto handlovčanov Jedna studnička, kde na romantickej lúke stojí obnovená kaplnka Ave Mária. Dá sa tu občerstviť pri studničke a zároveň sa pokochať výhľadom na najmenšiu sopku Kňazov vrch, medzi domácimi skôr známu ako Pfaffenberg. Kto má chuť, môže odbočiť z chodníka a vystúpiť na tento vrch, na ktorom krásne vidno dávne sopečné vyvreliny, vychladnuté a geologickými procesmi bizardne poskrúcané do stĺpovitých formácií. Už z tohto kopca je výhľad na celé mesto aj okolie. Asi 50-centimetrov prachového snehu vytvára tu právu zimnú idylu. Perfektne prešľapaným chodníkom ďalej pokračujeme v hlbokom snehu na ďalšie miesto, domácim dobre známe Tri studničky, kde sa občerstvíme a oddýchneme si pred výstupom na Malý Grič. Ten je obľúbený aj horolezcami pre jeho skalné steny a vežičky. Bohužiaľ, aj tu môžeme dobre vidieť negatívne dopady dnešnej doby, keďže pôvodné najznámejšie výletné miesto je spustnuté, banská chata, voľakedy miesto osláv a rôznych podujatí, už dávno vyhorela, hojdačky a kolotoč pre deti zdevastovali vandali a dielo skazy dokonal zub času.
 

     


        Posilnenie padne vhod, lebo terén sa dramaticky mení a onedlho už stúpame na ďalšiu dávnu sopku Malý Grič. Prudký výstup dal naozaj zabrať. Posledných pár metrov pred samotným vrcholom sa už štveráme po skalách, tušiac blízkosť výhľadu. Vrchol Malého Griču tvorí skalnatý kužeľ, takže výhľady z neho sú ničím nerušené. Je tam osadená aj oceľová doska s vytepanou rozhľadovou ružicou, ktorá pomáha zorientovať sa v okolitých pohoriach a vrcholoch. Zo skalnatej plošiny vidíme od Krivánskej Malej Fatry postupne Veľkú Fatru, Kremnické vrchy, Štiavnické vrchy, pohorie Žiar, Strážovské vrchy a samozrejme i blízky Veľký Grič s mohutnou skalnou stenou a Biely kameň. Na vrchole panuje dobrá nálada, nie je problém stráviť tu dlhšiu dobu, no čas neúprosne napreduje, tak sa musíme pohnúť ďalej. Zostúpime tým istým chodníkom k Trom studničkám, kde si doprajeme opäť krátku prestávku. Odtiaľto sme mali pôvodne pokračovať po zelenej značke na Uhliská, no po pár stoviek metrov zisťujeme, že chodník nie je ďalej prešľapaný a vrstva prachového snehu je čím ďalej vyššia. A tak z plánovaného výstupu na Veľký Grič upúšťame. Vraciame sa späť a nenáročným zostupom sa onedlho dostávame do ulíc Handlovej, kde ukončíme ďalší príjemne strávený deň v týchto nádherných končinách stredného Slovenska.

   Peter Horváth, Tempo, 16.2.2015


Výročná schôdza turistického klubu HOREC

    
       15. výročná členská schôdza turistov sa konala koncom januára po prvý raz v kultúrnom dome. Knižničný klub, kde schôdze pravidelne bývali, sa totiž medzičasom premenil na mestské múzeum. Schôdze sa zúčastnilo okolo 40 členov a sympatizantov TK Horec. Predseda klubu Peter Horváth vo svojom príhovore privítal prítomných a v novom roku im zaželal veľa zdravia a síl pri zdolávaní slovenských i zahraničných vrchov. Potom informoval prítomných o akciách, ktoré sa uskutočnili minulý rok a zhrnul aj činnosť klubu za 15 rokov svojej existencie. O stave členskej základne referoval Ľubo Mazán. Dozvedeli sme sa, že v súčasnosti má klub 65 aktívnych členov. Minulý rok sa podarilo zorganizovať 18 turistických akcií, na ktorých sa zúčastnilo takmer 700 turistov. Medzi tie najvydarenejšie patrila návšteva Južnej Moravy s Mikulovom a Lednicami, Výstup na Kráľovu hoľu a Výstup na Babiu horu. Veľký ohlas mal aj prvý ročník Silvestrovského výstupu na Osečný.

       Správu o hospodárení s financiami prečítala Renáta Boriková. Výročná schôdza schválila plán akcií na rok 2015. Z 18 naplánovaných akcií je aj jedna zahraničná: Prechod Červenými vrchmi v Poľských Tatrách. Okrem nich navštívime Javorový vrch, Malý a Veľký Grič, bežkári a lyžiari si prídu na svoje v Kremnických vrchoch, 15. výročie vzniku klubu oslávime na Štepoch pri guláši, zdoláme hrad Tematín, v Slovenskom raji prejdeme tiesňavu Veľký Sokol, Cez Skalku a Dereše vyjdeme na Chopok, vystúpime na najvyšší vrch Veľkej Fatry Ostredok, v Malej Fatre zdoláme Stoh a Chleb, pozrieme si Strážovský vodopád, opäť sa vydáme do malebných Javorníkov, v Malých Karpatoch vylezieme na Vápennú, obzrieme si Vršatecké bralá a zrúcaninu hradu, v Štiavnických vrchoch vystúpime na Jeleniu skalu a Kerling, no a v decembri nás opäť čaká Žarnov a Osečný.
 

     


        Prebehne aj kurz základov vysokohorskej turistiky, ktorý nám poskytnú naši vlastní vyškolení členovia.

         Plénum si zvolilo 7-členný výbor. Predsedom klubu naďalej zostáva Peter Horváth. Schôdza prerokovala aj činnosť cyklistického oddielu a jeho plán na tento rok. Predseda cyklosekcie Juraj Jenis informoval, že minulý rok cyklooddiel absolvoval osem cyklotúr. Najatraktívnejšou akciou bola 9-dňová návšteva Ukrajiny a Poľska, kde cyklisti spolu najazdili 513 kilometrov.

            Výročná schôdza odmenila štyroch najaktívnejších turistov v minulom roku. Bezplatný poukaz na autobusový zájazd získala Ľuba Ivanková, Peter Ivanka, Edita Michalovičová a Ján Šandera. Po skončení oficiálnej časti si turisti premietli fotografie zo všetkých akcií organizovaných v minulom roku a niekoľko vlastných dokumentárnych filmov.

   Ľubo Mazán, Tempo, 9.2.2015


Prvý bol Javorový vrch

    
       Prvá tohoročná túra zaviedla skupinu Horcov do pohoria Tribeč. Po šiestich rokoch si horci opätovne zopakovali tento zajímavý prechod hrebeňa zo Skýcova cez Javorový vrch do Klátovej Novej Vsi. Prvým raňajším spojom sa ešte za šera dopravíme k horárni nad Skýcovom. Po krátkom oboznámení sa s trasou vyrážame na 19-kilometrový pochod. Počasie svojou teplotou pripomína skôr jar ako zimu, po snehu ani pamiatky. Nuž čo, musíme si pomaly zvykať, že sneh v našich podmienkach už nebudeme ani poznať. Začíname pomaly stúpať na nevýrazný vrch Adamichová. Práve svitá, slnko vychádza nad hrebeňom Pohronského Inovca. Odtiaľto až po sedlo Rakyta budeme pokračovať po náučnom partizánskom chodníku, ktorý vedie zo Skýcova do Zlatna a má niekoľko zastávok. Prvým zastavením náučného chodníka je bývalý sklad zbraní partizánskeho oddielu pôsobiaceho počas SNP v pohorí Tribeč.

        Nenáročným terénom sa dostávame k vyhliadke Krásny vrch. Počas túry prechádzame cez niekoľko rúbanísk po nedávnych veterných smrštiach. Na mnohých miestach je lesný porast úplne zdevastovaný, na druhej strane však tieto výruby poskytujú celkom pekný výhľad jednak na Ponitrie, ako i na Požitavie. Popri studničke s názvom Posledná nádej a niekoľkých partizánskych bunkroch sa dostávame na Javorový vrch, najvyšší bod dnešnej túry.
 

     


Na vrchu sa nachádza križovatka turistických chodníkov. Žltá značka spája Zlatno s Klátovou Novou Vsou a zelená značka pokračuje hrebeňom na Veľký Tribeč. Po dlhšej prestávke začíname zostupovať. Prichádzame k vyhliadke, z ktorej sa nám otvára pekný výhľad najmä na hradbu Vtáčnika. Strmším klesaním prichádzame k ďalšiemu partizánskemu bunkru. Veľký neporiadok v bunkri nasvedčuje, že nedávno sa tu musela konať nejaká miestna akcia. Po necelej hodine sa ocitáme pri lesnej chate Podskalie, kde si pod altánkom doprajeme poslednú prestávku. Zostáva nám už len nenáročný zostup na Cibajky. V tejto lokalite sa dodnes zachovalo niekoľko technických pamiatok. V rokoch 1914-1916 bola podnikateľmi Haupt-Stummerovcami v obci vybudovaná úzkorozchodná železničná trať Cibajky - Klátova Nová Ves – Bošany – Práznovce. Slúžila na prepravu dreva, kameňa, cukrovej repy a neskôr i vápna. Na samote Cibajky dal barón Biedermann v roku 1929 postaviť vápenku. Mala slúžiť na spracovanie vápenca na vápno. Dodnes sa zachovala iba schátralá vysoká okrúhla vápenná pec. Po krátkej obhliadke týchto pamiatok prichádzame na salaš Kostrín, kde prvú tohoročnú vydarenú akciu končíme.

   Peter Horváth, Tempo, 26.1.2015


Silvestrovský výstup na Osečný

    
       Prvý raz vo svojej 15-ročnej histórii usporiadal turistický klub Horec akciu v posledný deň roka. Na 31. decembra naplánoval 1. ročník Silvestrovského výstupu na Osečný. O deviatej ráno v dosť tuhom mraze sa pri dolnom pomníku pomaly začali schádzať účastníci. Zo začiatku nás nebolo príliš veľa, ale keď sa ďalší turisti pridali na hornom pomníku a ďalší na lesnej križovatke, napokon sa nazbierala dobrá tridsiatka záujemcov. Z vyhliadky pod napätím sme si užívali výhľady na mesto, zamrznutý rybník a hrebene protiľahlých pohorí. Pochváliť treba najmladšiu účastníčku - iba 5-ročnú Stelu - ktorá po lese pobehovala neúnavne ako srnka.

       Okolo pol jedenástej prichádzame na 552-metrov vysoký vrch Osečný. Tam už čakali naši skôr vstavší kolegovia s plným kotlom - tentoraz však nie gulášu, ale vareného vínka. V decembrovom mrazivom počasí horúci nápoj každému dobre padol.
 

     


Poponúkali sme sa vianočným pečivom, ohriali sa pri ohníku, urobili vrcholovú fotografiu, zapísali sa do návštevnej knihy. Okrem horcov sa akcie zúčastnili aj turisti z Kolačna, takže spolu sa na vrchole nachádzalo vyše päťdesiat veseliacich sa ľudí. Najmenej hodinu sme pobudli v prírode pri vínku s priateľmi a známymi. Potom sa účastníci začali pomaly vytrácať - niekto kvôli zime, niekto kvôli ďalším povinnostiam.

      Príjemné stretnutie na Osečnom počas silvestrovského dopoludnia bolo síce prvé, ale určite nie posledné. Do videnia o rok, milovníci prírody.

   Ľubo Mazán, Tempo, 12.1.2015


Horci nezaháľali ani v decembri

    
       Turistický klub Horec pripravil na december hneď tri akcie. Prvou túrou, ktorá sa uskutočnila 13.12. a štartovala v Klížskom Hradišti, bol Výstup na Michalov vrch. Trasa ďalej pokračovala ku malebnej kaplnke. Odtiaľ si turisti odbehli pozrieť jaskyňu pod Šimonovým vrchom. Potom vystúpili na vápencový vrch Kopanica, cez kamenné mesto sa dostali ku skalnej bráne a napokon zišli po modrej značke k Štepom a na salaš.

            Druhou akciou bol tradičný Vianočný výstup na Žarnov. 27. decembra konal už 15. ročník tohto obľúbeného podujatia. Za krásneho počasia, žiaľ, bez jedinej snehovej vločky, sa odhadom asi 150 turistov stretlo okolo poludnia na vrchu Žarnov. 840-metrový kopec bol doslova zasypaný, keď už nie čerstvým snehom, tak aspoň účastníkmi výstupu. Okrem turistov z Partizánskeho sa slnečným počasím dali zlákať aj Prievidžanci, Čereňanci, Oslanci, Kolačanci, Veľkouherčanci a mnohí ďalší milovníci prírody. Tí si z výšky vychutnávali ďaleký výhľad do okolia.

 

     


Po prvýkrát sme videli stupujúcu paru z chladiacich veží oboch našich atómových elektrární, ako i okolité horstvá obklopujúce hornonitriansku kotlinu. Po vzájomnom zvítaní sa, poponúkaní sa vianočnými koláčikmi a rozdaní turistických kalendárikov sa rozprúdila živá debata o turistickom dianí v jednotlivých kluboch. Až po hodine a pol pobytu na slnkom zaliatej planine sme postupne začali schádzať dole. Turistická akcia skončila posedením na Ľubianke.

        No a treťou akciou, ktorú zorganizoval TK Horec, bol v poslednom dni minulého roku Silvestrovský výstup na Osečný. Keďže táto túra mala svoje osobité čaro, venujeme mu aj osobitný článok.

   Peter Horváth, Ľubo Mazán,  Tempo, 12.1.2015