Náročná túra v Nízkych Tatrách

     Ďalšia úspešná akcia, ktorú v strede augusta zorganizoval TK Horec, smerovala do Nízkych Tatier. Cieľom bolo vystúpiť na 1752-metrovú Krakovu hoľu a o 200 metrov nižšiu Poludnicu.

     44 turistov sa ráno o deviatej pohlo z Demänovskej doliny po modrej značke v ústrety náročnej trase. Okolo Demänovskej jaskyne Slobody, ktorá je najkrajšou jaskyňou na Slovensku, stúpame serpentínami a neskôr lúčnym porastom do sedla s typicky liptovským názvom Machnatô. Priľahlá lúka nás víta odkvitnutým žltohlavom európskym. Priamo pri značkovanom chodníku rastie nedozierne množstvo rýdzikov pravých. Nie desiatky, ale stovky. Prechádzame cez rúbaniská, ochutnávame čučoriedky, maliny a lesné jahody. Strmé stúpanie nemá konca-kraja. Smerom na juh vidíme hlavný hrebeň Nízkych Tatier s najvyšším vrchom Ďumbierom, vedľa neho je Chopok a jeho severné zjazdovky. Úplne na východnom konci hrebeňa sa mihá Kráľova hoľa. Nie však s nakloneným zeleným stromom, ale so 140-metrovým vysielačom.

     Konečne prichádzame na Krakovu hoľu. Tu stretávame turistov zo Žiaru nad Hronom, nadväzujeme s nimi družbu a vymieňame si odznaky. Nasleduje nepríjemná chôdza pomedzi pichľavú kosodrevinu. Cítime sa ako automobil v umyvárke, kde ho zo všetkých strán masírujú husté kefy. Na poľane Kosienky takmer stúpime do urasteného lajna. Hovorí sa, že v medveďom truse často bývajú zvončeky, ktorými sa niektorí turisti snažia odplašiť divú zver. Je to však len povera. Okrem zopár klávesov zo staršieho mobilu a menšieho kardiostimulátora nenachádzame vo výkale žiadne ľudské stopy. Popri jaskyni Večná robota napokon zostupujeme do sedla pod Kúpeľom. Tu už máme prekonaných 1000 výškových metrov a po krátkej prestávke sa väčšina rozhoduje, že upúšťa od ďalšieho 400-metrového výstupu na Poludnicu. A tak nenáročným terénom zostupujeme do hornej časti Iľanovskej doliny, po ktorej za necelé dve hodiny prichádzame do obce Iľanovo.

     Sedem statočných sa však nevzdáva a pokračuje na výhľadový vrch Poludnica. Tento vápencový kopec poskytuje úžasné scenérie – je tu mnoho menších jaskýň, skalných okien, strmých brál, puklín a štrbín. Vrchol tvorí plošina s trávnatým porastom. Žiaľ, práve v čase, keď sme sa dostali na vrchol, celé Nízke Tatry sa zahalili do hmly. Výhľad nulový, ochladenie, padajú na nás drobnučké kvapôčky. Nie je to však dážď, ale jeho predchodca – kondenzačné jadrá, z ktorých neskôr budú nefalšované kvapky. Nachádzame sa totiž priamo v oblaku. Aké ľahké by teraz bolo doniesť niekomu modré z neba. Po nakŕmení sa nezdravou slaninou strmo zostupujeme do dediny. Zvláštne je, že i keď sa nachádzame v národnom parku, turistické značenie je nepresné, nadmorské výšky sú uvedené aj s dvestometrovými chybami, i názvy niektorých vrchov nie sú správne. Asi by do tejto oblasti mali vybehnúť naši značkári.

     Napokon sa všetci stretávame v miestnom pohostinstve v dedinke Iľanovo. Horskí vlci zdolavší celú trasu sú pri príchode odmenení potleskom. V krčmičke po protekcii dostávame pivo a ďalši pokrm za výraznú zľavu. Po poslednej spoločnej fotografii sadáme do autobusu, vyzúvame si vlhké vibramy (fúúúj) a odchádzame do mesta obuvi.

V Demänovskej doline	Pred jaskyňou Slobody

Hlavný hrebeň Nízkych Tatier so zjazdovkami		Na Krakovej holi	No neoplatí sa chodiťs Horcom?

	Blíži sa Poludnica	Jaskynky a skalné okná	pod Poludnicou

		Jeden zo siedmich statočných, čo prešli celú trasu	V Iľanove pred krčmou