Uverejnené články o TK Horec v roku 2017


Vianočný vinš

      Vinšujeme vám všetkým vydarené veselé Vianoce, vrchovato všakovakých vecí vyložených vôkol vyzdobených vetvičiek, vkusne vystrojenú večeru, vynikajúco vysmaženú veľrybu vysypanú voňavými vňaťami, vyprážaného vola, vychladené vínko, voňavý vermút, vanilkové vrkôčiky, venčeky, vianočku vypchatú vysušenými výrastkami viniča. Vymeňte vašu workoholickú výkonnosť (vo vedení, výskume, výrobe, vzdelávaní, výchove výmyselníkov) vo vianočné vyvaľovanie.

      

 Vyberte voľno, vezmite vibramy, využite vábenie vymrznutých vločiek, vyšľapte Vtáčnik, Vápeč, Volovec, vychutnajte vrcholové výhľady. Vy, viac vypasení, vyvezte vašu vykŕmenú vazelínu vlekom.

Výkonný výbor vyznávačov viackilometrových vychádzok

Tempo, 18.12.2017



Slnkom ožiarená Oselná skala

      Prvá decembrová sobota privítala početnú skupinu turistov z klubu Horec mrazivým, ale zato slnečným počasím. 16. zájazd tentoraz smeroval iba hen za humná. Autobus, ktorý bol vďaka úspešnému roku zadarmo, nás doviezol k múru uhereckej priehrady. Popri priehrade, ktorá je už takmer napustená, sa tridsať dvojnohých a dvaja štvornohí turisti vybrali po zelenej značke do Drahožickej doliny. Najprv kráčame iba po rovine, neskôr za Vojtechovom stúpame i do strmšieho kopca. Zasnežené stromy, štvrť metra snehu pod nohami a ďaleký výhľad bol priam pastvou pre oči. Cestou nás sprevádzajú náučné panely, z ktorých sa dozvedáme, aké rastliny a živočíchy sa v tejto lokalite nachádzali pred dvesto miliónmi rokov. V tom čase tu bolo plytké more, čoho dôkazom sú nálezy zvyškov hlavonožcov, koralov, ulitníkov, ale i väčších zvierat podobných delfínom či krokodílom. Neskôr tu žili a množili sa aj viaceré druhy dinosaurov. Tak ako tu, more kedysi bolo aj vo Veľkých Kršteňanoch, v okolí Bratislavy a v iných častiach Slovenska. Nie sme my až takí vnútrozemskí chudáci, ako sa občas tvárime.

      Pri Oselnej skale sa zišlo množstvo turistov, a to z viacerých klubov okolitých dedín. Po zápise do návštevnej knihy sa šmykľavým chodníkom štveráme na samotný vrchol. Odtiaľ nám príroda ponúka nádherné pohľady na Inovec, Strážov, Vtáčnik, i Kľak s nezameniteľným tvarom. Slnkom ožiarená a snehom obsypaná skala je výborným objektom pre nenásytné objektívy digitálnych foťákov. Poponúkame sa medovníkmi a destilátmi, porozprávame sa o plánoch na budúci rok. Náučný chodník ďalej vedie popod 725-metrový Hrubý vrch, čo je najvyšší bod okresu Partizánske. Nachádza sa na ňom telekomunikačný vykrývač. Kto sa chcel dostať až na vrchol, musel prekonať príkry svah, brodiť sa 30-centimetrovým snehom a podliezať popadané kmene. Zasnežená rozprávková krajina však stála za tú námahu.

       Ešte pár kilometrov po pohodlnej ceste a prichádzame na rozsiahle lúky v oblasti zaniknutého štálu Brezová. Zo západného okraja lúky sa tvarovou značkou dá prísť k chránenej prírodnej rezervácii Dobrolínske skaly. Vo vápencových skalách hniezdi 26-metrová Dobrolínska jaskyňa, v ktorej zimujú netopiere. Väčšina účastníkov však rezerváciu dobre pozná, a tak sa radšej ponáhľa na chatu Brezová. Tam na čistinke blčí oheň a hrá živá hudba. Doďaleka znie zvuk harmoniky, gitary a ozembuchu.

       Ľudí je tu naozaj neúrekom. Veľkouhereckí turisti ponúkajú príchodzím guláš, no ako to už na Slovensku býva, nie vždy platí, že kto skôr príde, ten aj skôr melie. I medzi turistami sú rovní a rovnejší... Komu sa neušlo, dá si aspoň čaj a pochrúme zopár sladkostí. Najmladšieho účastníka – iba dva a pol ročného Adamka – odmenil podpredseda za krásny výkon odznakom klubu. Potom sa poberieme cez kopec do podhorskej obce Radobica. Symbolom takmer 700-ročnej dedinky je ihličnatý strom so štyrmi vetvami zospodu ovenčený ratolesťami. Obec je východzím miestom viacerých cyklistických trás. V miestnej krčme preplnenej do prasknutia pokračujeme v zábave a vymieňame si zážitky z dnešnej slnečnej 13-kilometrovej túry.

Ľubo Mazán, Tempo, 11.12.2017



Prvýkrát na Sandbergu a Devíne

      Predposledný tohtoročný autobusový zájazd turistického klubu Horec smeroval do Malých Karpát. Vyše pol stovky turistov sa tretiu októbrovú sobotu dopravilo do Bratislavy-Dúbravky, aby po prvý raz spolu vystúpili na Devínsku Kobylu, navštívili významnú paleontologickú lokalitu Sandberg a pozreli si povesťami opradený hrad Devín.

      Počasie nebolo celkom ideálne, všade vládla hmla a mierne popŕchalo. Nenáročná, asi 13-kilometrová túra viedla od kostola v Dúbravke svahmi Malých Karpát až na najvyšší bod – 514-metrovú Devínsku Kobylu. Celá lokalita je národnou prírodnou rezerváciou s ochranou vzácnych druhov rastlín a vedie ňou náučný chodník. Z panelov sa dozvedáme, že sa tu vyskytujú suchomilné druhy ulitníkov, sága stepná, modlivka, vzácne motýle, hady, sokoly a myšiaky. Z flóry sa tu dá nájsť hlaváčik jarný, vzácne poniklece, aj ružový sinokvet mäkký. Na vrchole je prístrešok, kde si doprajeme oddych a dokrmujeme sa. Kvôli hmle však analógový obraz okolitej krajiny mal mizernú kvalitu. Len pár minút od najvyššieho bodu Kobyly sa nachádzajú ruiny vojenských objektov. Keďže informácie o nich sú voľne prístupné aj na internete, môžeme prezradiť, že v časoch studenej vojny tu bolo sídlo protivzdušnej obrany Bratislavy spolu s raketovou základňou. Betónové silá, bunkre, radary a kasárne sa stavali a inštalovali v rokoch 1979 až 1983. Odpaľovacie rampy boli štyri, spolu obsahovali 16 protilietadlových rakiet typu NEVA. Dnes je základňa v dezolátnom stave a je ľahko prístupná.

      Náučným chodníkom pokračujeme Bočnou cestou na Sandberg. Je to chránené nálezisko nachádzajúce sa na území Devínskej Novej Vsi. Sandberg tvoria horninové zvyšky treťohorného mora, ktoré sa rozprestieralo vo Viedenskej panve pred desiatkami miliónmi rokov. Našlo sa tu okolo 300 druhov skamenelín ulitníkov, lastúrnikov, ježoviek, hubiek, dierkavcov, ale aj väčších morských a suchozemských živočíchov. Boli tu nájdené početné zuby žralokov a treťohorných veľrýb, pozostatky korytnačiek, fragmenty kostier opíc, tuleňa i nosorožca. Unikátnym nálezom sú zuby antropoidnej opice dryopiteka.

        Niektorí z nás mali šťastie a natrafili na niekoľko mušieľ či schránok ulitníkov. V skale sme mohli obdivovať takmer 20-centimetrovú „zatavenú“ hrebenatku. Okolo Weitovho lomu prichádzame k hmyziemu hotelu. Je to skrinka obsahujúca šišky, kôru stromov, konáriky a iný drevný odpad, ktorá slúži na prilákanie mnohých druhov opeľovačov. Podobný hotel sa dá využiť aj v našich záhradách. Aby sa v prírodnej rezervácii Devínska Kobyla nepremnožili invazívne druhy rastlín, chovajú sa tu kozy, ktoré tieto nežiaduce byliny a kríky spásajú. Na prístup k pastvinám im slúži sympatický drevený most, takzvaný kozí mostík, popod ktorý vedie turistická značka.

      Napokon prichádzame do obce Devín. Víta nás niekoľko bufetov a reštaurácií ponúkajúcich ríbezľové víno, špeciálne klobásy či hovädzí guláš s ríbezľami. Aj keď posledne menovaný pokrm sa s onou ovocnou prísadou môže zdať zvláštny, chuť mal veľmi dobrú. Pod hradom si pozrieme sútok Moravy s Dunajom, prejdeme cez skalnú bránu a potom sa vyberieme hore na hradné bralo. Zrúcaniny gotického, neskôr slohovo prestavaného hradu, sa majestátne vypínajú na strmej skale. Pôvodne bolo na tomto mieste hradisko keltského a neskôr rímskeho etnika. Hrad bol dôležitou súčasťou sústavy pohraničných pevností Uhorského kráľovstva. Podľa viacerých slovenských spisovateľov a dejateľov je Devín symbolickým začiatkom dejín našej krajiny a spája v sebe tradície Veľkej Moravy a cyrilo-metodskej misie. Kult tohto hradu vyvrcholil v pamätnom výlete štúrovcov na Devín v apríli 1836. Tu štúrovci na „hroboch dávnej slávy“ prisahali vernosť národu a jeho túžbam.

Ľubo Mazán, Tempo, 30.10.2017



Zablatené, no krásne Javorníky

      Prvú októbrovú sobotu sa štyridsiatka turistov z TK Horec nechala odviezť autobusom do kysuckého mesta Čadca. Odtiaľ sa diaľkošlapi vydali na 25-kilometrovú túru po hrebeni Javorníkov. Nie veľmi vysoké pohorie, ktoré väčšinou tvoria nezalesnené kopce, poskytuje pekné výhľady na Malú Fatru, Beskydy, ale i na niektoré moravské vrcholy. Zlatým klincom 13. tohtoročného zájazdu horcov má byť návšteva rozhľadne na Marťákovom vrchu.

      Prvým kopcom, na ktorý sme za oblačnej a daždivej soboty vystúpili, bola Črhľa. Cestou otvoreným terénom ochutnávame lesné maliny, zbierame rýdziky a bedle. Najvyšším bodom dnešnej trasy je Chotárny kopec (906 m), kam prichádzame už sa slnečného počasia. O chvíľu sa však všetko mení a my znovu pociťujeme vlhkosť jesenného dažďa. Takéto prehánky nás sprevádzajú celý boží deň.

      Pokračujúc po lúčnom hrebeni už zďaleka vidíme na Marťákovom kopci kamennú vyhliadkovú vežu, ktorú dala postaviť obec Zákopčie pred šiestimi rokmi. Je to vyhľadávané turistické miesto na Kysuciach. Rozhľadňa má podobu stredovekej strážnej veže. Z jej 20-metrovej výšky, kam vedie 40 betónových schodov, je pekný výhľad na všetky svetové strany; pri dobrom počasí sa vraj dajú spozorovať aj končiare Západných Tatier. Pod vežou čupí drevený altánok s ohniskom. I my ho využijeme na občerstvenie a oddych.

       Čaká nás ešte výstup na Jakubovský vrch. Celý tento úsek Javorníkov bol v minulosti starou obchodnou cestou. Všade naokolo sú lazy a samoty, roztrúsené chalúpky a menšie hospodárstva. Z nich počuť bľakot oviec, bučanie kráv, i erdžanie koní. Posledná časť trasy je rozrytá lesnými strojmi. Ťažba dreva tu zanechala hotovú spúšť. Čvachtáme sa v blate, preskakujeme kaluže a jamy. Všetko zlé je však na niečo dobré. Vyhýbajúc sa zablateným koľajam kráčame radšej po okraji lesa a tu – jeden dubák, vedľa druhý, tretí, kúsok ďalej zopár hrabákov, i všadeprítomných suchohríbov. Bude dosť nielen na praženicu, ale aj na melencovú polievku.

      Napokon celí zablatení (a poniektorí aj dobití od bolestivých pádov) schádzame do dediny Nesluša. Tam je pred nami ešte niekoľko kilometrová túra po asfalte k stanovišťu autobusu. V teplej krčmičke sušíme prevlhnuté šatstvo a znamenité jedlá zapíjame pivkom či kofolou.

Ľubo Mazán, Tempo, 16.10.2017



Tri dni v Krkonošiach

      Po niekoľkých rokoch sa výbor TK Horec znovu rozhodol zorganizovať viacdňovú turistickú akciu. V strede septembra počas troch voľných dní zamierilo 46 turistov k našim západným susedom, a to do pohoria nachádzajúceho sa na severnej hranici krajiny. Najvyšším vrchom Krkonôš a zároveň i celých Čiech je Snežka, ktorá bola hlavným cieľom prvého turistického dňa. Následne Horci navštívili prameň rieky Labe a tretí deň si pozreli Mumlavské vodopády.

      Po nepohodlnej 400-kilometrovej nočnej ceste autobusom pristávame ráno po siedmej hodine v Špindlerovom Mlyne pri hoteli Horní pramen. Počasie je nevľúdne, hotel ešte obsadený, cestovatelia nevyspatí – ale iné nám nezostáva, len si zobrať veci a vyraziť na prvú túru. Taxíky nás vyvážajú na Špindlerovku, odkiaľ už vedie turistická značka okolo Poludňových kameňov a Slazkeho domu až na Snežku. Na 1603-metrový vrch ide buď asfaltka alebo vydláždená cesta so zábradlím. Na vrchole je niekoľko chát v tvare lietajúceho taniera, meteorologická stanica, trigonometrický obelisk a rotundová kaplnka. Príliš civilizované prostredie nám veľmi neimponuje. Tak ako na Slovensku, kde vyšší z dvojvrchola Rysov patrí Poľsku, i tu si Poliaci vybrali najvyššiu časť Snežky a Čechom zostal ošmrdok. Postavili si na ňom aspoň známy bufet Poštovna. Je zamračené a miestami hmla. Ledva vidíme na poľskej strane známe plesá Malý a Veľký staw. Poberáme sa k ďalšej chate zvanej Luční bouda. Tá je povestná svojím vlastným pivovarom. Nachádza sa v úctyhodnej výške 1410 metrov a pivo má názov Paroháč. Parohatý mok sa vyrába v troch farbách a má celkom dobrú chuť. Cez Krakonošovu vyhliadku za hustého dažďa schádzame k nášmu hotelu, kde nás čaká bohatá večera.

      V sobotu sa opäť necháme vyviezť na Špindlerovku a po Ceste česko-poľského priateľstva prichádzame k Dívčím kameňom. Sú to výrazné žulové skaliská a balvany. Vrcholové skaly merajú až 8 metrov a ponúkajú výborné panoramatické výhlady.

      O kúsok ďalej sa podobný skalný útvar nazýva Mužské kameny. Prichádzame k Snežným jamám, ktoré tvoria tristo metrov hlboké ľadovcové priepasti. Na dne týchto karov ostali až do dnešných čias menšie jazierka. Krásne ich vidieť z vyhliadkových plošín. Žltá značka nás dovedie k prameňu Labe. Ten vyviera na Labskej lúke, kde bol postavený múr s erbmi 26 českých a nemeckých miest, ktorými Labe preteká. Dlhý oddych a teplé jedlá si dávame v Labskej búde a potom sa vydávame k najzaujímavejšiemu cieľu dnešnej túry. Je to 148-metrový Pančavský vodopád, najvyšší v Čechách. Je viacstupňový a viaceramenný. Na jar počas topenia snehu sa predlžuje až na 162 metrov. Okolo lyžiarskych stredísk, kŕmiac sa čučoriedkami, brusnicami a na potešenie aj rýdzikmi či dubákmi, napokon schádzame do Špindlerovho Mlyna, kde si prezrieme toto rázovité mestečko. Po večeri pripíjame oslávenkyni Ľudke k meninám, hráme pingpong a požierame zásoby rôznorodých pochutín.

      No a v nedeľu nás čakajú ďalšie vodopády. Z Rokytnice nad Jizerou sa lesnou cestou dostávame k Huťskému vodopádu. Je kaskádovitý, s celkovou výškou 20 metrov. V chate Dvořačky, ktorá stojí na križovatke turistických ciest, dopĺňame, ale aj vypúšťame prevádzkové kvapaliny. Cez úsek bohatý na čučoriedky prichádzame k chatke Krakonošova snídaně. Krkonošské turistické trasy, chaty, hotely a bufety sú vôbec presiaknuté zmienkami o tomto bájnom horskom duchovi a ochrancovi pred chamtivými hľadačmi pokladov. Pozdĺž riečky Mumlava, ktorá tečie na žulovom podloží, prichádzame k Mumlavským vodopádom. Voda padá po celej šírke koryta z výšky desať metrov. V skale vytvorila za pomoci jemného štrku obrie hrnce a kotly, v ktorých sa točí voda. Okolie vodopádu je bohaté na vzácnu flóru. Po vychutnaní si pohľadu na tieto Čertove oká a ochutnaní zabíjačkovej polievky v Mumlavskej búde schádzame do Harachova. Tam po prehliadke skokanských mostíkov naša trojdňová púť Krkonošami končí.

Ľubo Mazán, Tempo, 25.9.2017



Turisti v Španej Doline

      Posledná augustová sobota bola ako vyšitá na prechádzku v prírode. Teplé slnečné počasie prilákalo takmer päťdesiat turistov z klubu Horec na zájazd do Španej Doliny. Tentoraz nešlo o prekonávanie rekordov v dĺžke trasy či o testovanie svojich vlastných schopností, ale o menej náročnú túru zameranú hlavne na spoznávanie kultúrnych a historických zaujímavostí obcí v Starohorských vrchoch.

      Prvou zastávkou bola obec Staré Hory. Nachádza sa medzi Banskou Bystricou a Donovalmi. Z pôvodne malej baníckej osady je dnes medzinárodne uznávané pútnické miesto, ktoré každoročne privíta tisíce návštevníkov. Tí sem prichádzajú už od 15. storočia. Starohorský kostol, ktorý sme si pozreli i my, bol v roku 1990 vyznamenaný titulom Bazilika minor. Pred obchodom s lyžiarskym výstrojom nás zaujala trojmetrová plastová lyžiarka, ktorú si tam zrejme zabudol náš predchodca homo gigantis.

      Po prehliadke obce nás autobus vysadil na Donovaloch, kde začíname našu 17-kilometrovú túru. Fotíme sa pred Donovalským pivovarom a začíname šľapať miernym brehom po hôľnatom úbočí. Nad Donovalmi sa vypína vrch Zvolen. Neskôr máme možnosť vidieť Veľkú Fatru s Krížnou, kde kedysi zamrzol český bežkár a zvyšok kolektívu na čele s ministrom zdravotníctva si to ani nevšimol. V diaľke dominuje Poľana a stolová hora Ľubietovský Vepor. Prechádzame trasou, kde kedysi viedol historický Špaňodolinský banský vodovod. Bolo to najpozoruhodnejšie technické dielo banskobystrickej oblasti. Postavili ho začiatkom 16. storočia a fungoval 400 rokov. V drevených žľaboch a zemných jarkoch privádzal vodu na pohon ťažných strojov v baniach na meď a striebro. Mal dĺžku vyše 26 kilometrov.

       Podľa plánu sme mali vystúpiť na Jelenskú skalu so 100-metrovým vápencovým útesom. Miestna značka však bola zarastená, odbočka na skalu sa nedala nájsť. Výhľad z výšky sme si vynahradili v rekreačnom a lyžiarskom stredisku Šachtička. Po prekonaní 16 výškových metrov sa dostávame na tretie poschodie kovovej vyhliadkovej veže a pozeráme si široké okolie. Pod vežou sa v ohrade kŕmi senom päť koníkov a jeden somárik. Po oddychu a občerstvení sa vydávame na posledný úsek trasy, ktorý vedie okolo prameňa výbornej vody do baníckej obce Špania Dolina. Tá bola pre svoje náleziská medenej rudy, obsahujúcej aj striebro, preslávená po celej Európe. Začiatky ťažby sa datujú približne do 11. storočia. Špania Dolina je lokalitou s veľkým množstvom zachovalých kultúrnych a technických pamiatok z obdobia rozkvetu banskej činnosti. Priamo nad obcou sa nachádza banská halda s vyťaženou horninou, v jej okolí sú šachty, štôlne, banícky orloj, klopačka a ďalšie objekty.

      My sme mali šťastie stretnúť pána Piška, ktorý nás zaviedol do historickej ľudovej školy. Je to unikátny projekt, v rámci ktorého sa žiaci môžu vrátiť o sto rokov späť so všetkým, čo k tomu patrí. Staré drevené lavice, dobové učebnice, pierka namáčané do kalamáru, polienka na kľačanie či trstenica. Historickú školu navštevujú žiaci z celého Slovenska. Je venovaná výnamnému jazykovedcovi, literárnemu vedcovi, stenografovi a súdnemu grafológovi profesorovi Jozefovi Mistríkovi, ktorý sa tu narodil. Po absolvovaní jednej vyučovacej hodiny v starých laviciach sa tunelom so 160 schodmi dostávame nad dedinu, kde stojí osemstoročný kostol s organom a drevorezbami. Vedľa neho sa nachádza Turecká bašta so slnečnými hodinami. Ešte kúsok stúpania a prichádzame k obrovskej halde kameňa, ktorý sem baníci vyviezli ako vyťaženú horninu. Kto je šikovný, môže nájsť skalku obsahujúcu trochu medenej rudy. Nasýtení históriou baníctva sa v popoludňajších hodinách spokojní vraciame domov.

Ľubo Mazán, Tempo, 4.9.2017



Z jedného Kriváňa na druhý

      Nielen vo Vysokých Tatrách sa týči vrch s hrdým názvom Kriváň. V Malej Fatre sú Kriváne dokonca dva. A práve tie boli cieľom turistov z klubu Horec, ktorí sa na najnáročnejšiu tohtoročnú túru vybrali prvú augustovú sobotu.

      Obavy neboli ani tak z dĺžky trasy, ale z úctyhodného, vyše 1500-metrového prevýšenia a tiež z tropických horúčav, ktoré niekoľko dní predtým umárali pospolitý ľud v celej našej domovine. I preto sa veľká väčšina účastníkov rozhodla využiť lanovku a z Vrátnej doliny sa za sedem minút pohodlne vyviezla do Snílovského sedla. Ušetrili si síce 800 metrov stúpania, ale ich rodinný rozpočet klesol o vyše 9 eur. Zo sedla už nebol problém vystúpiť na najvyšší vrch pohoria – 1709 metrov vysoký Veľký Kriváň. Trochu tam fúkalo, ale lepšie, akoby malo pripekať. Nesmela samozrejme chýbať vrcholová fotografia a pohľady z vtáčej perspektívy na krásnu slovenskú diaľ. Po pár hodinách chôdze nádherným hôľnatým hrebeňom a prechodom cez Pekelník sa turisti vyštverali aj na menšieho brata prvého Kriváňa – na Malý Kriváň. Tam sa stretli s deviatimi vytrvalcami, ktorí nevyužili výdobytky techniky a celú trasu absolvovali vlastnými nohami. Odmenou im bolo množstvo čučoriedok, malín a brusníc. A nielen to – v tráve sa hmýrili mladé masliaky, rýdziky, ba i kuriatka, ktoré sa na druhý deň premenili na paprikáš.

       Z Malého Kriváňa, kam teda okolo poludnia všetci postupne prichádzame, je fantastický výhľad na vodné dielo Žilina, na Nízke i Vysoké Tatry. Pekné slnečné počasie umožňuje dlhý oddych. Na vrchole stretávame príslušníkov okolitých národov; podaktorí vlečú aj 20-kilové batohy. Iste nesú potravu i pre naše hladné medvede. Lúčime sa s druhým Kriváňom, klesáme do sedla, stúpame na Stratenec, zase klesáme a cez Biele skaly sa dostávame na vrch Suchý. Neustála zmena výšky spôsobila niekoľkým turistom problémy s kolenami a chodidlami. Často musia oddychovať; ostatní sa im snažia pomôcť požičaním turistických palíc, pilulkami s minerálmi či bolesť tlmiacou masťou. Ešte hodinka chôdze a konečne si môžeme dopriať teplé jedlo a studené nápoje na chate pod Suchým. Porcie boli naozaj výdatné a chuťovo vynikajúce.

      Posledným zaujímavým cieľom je zrúcanina Starého hradu. Ten bol postavený v 13. storočí na pravom brehu Váhu v Strečnianskej úžine. Pôvodne sa nazýval hrad Varín, strážil považskú cestu a vyberalo sa tu mýto. Z jeho múrov je krásny výhľad na Domašínsky meander, v ktorom sa rieka Váh kľukatí ako had a stáča sa aj o vyše 180 stupňov. Po prejdení 24 kilometrov vyčerpaní schádzame do Nezbudskej Lúčky. Prezrieme si kompu a pohľadom na skalu so Strečnianskym hradom sa lúčime s Malou Fatrou.

Ľubo Mazán, Tempo, 14.8.2017



Kamzíky a svište v Monkovej doline

      Plný autobus Horcov sa štvrtý letný deň zúčastnil nádhernej turistickej akcie v Belianskych Tatrách. Jedna z mála sprístupnených trás v tejto časti Tatier je Monkova dolina, ktorá vedie z obce Ždiar do Širokého sedla. Krásne slnečné počasie, fantastické výhľady, množstvo tatranskej zveri i rastlín – to všetko prispelo k nezabudnuteľným zážitkom pre pol stovky turistov.

      V malebnej dedinke Ždiar sa vylodilo päťdesiat horcov a jeden pes z autobusu a po úvodnej fotografii sa vydali v ústrety Monkovej doline. Kedysi sa tu vyberalo aj vstupné, dnes je mýtna búdka opustená. Spolu s Dolinou Siedmych prameňov patrí len k dvom trasám sprístupnených v Národnej prírodnej rezervácii Belianske Tatry. Ostatné sú kvôli ochrane prírody už niekoľko desaťročí zatvorené. Počas 1000-metrového stúpania nás sprevádzajú náučné panely. Po ľavej strane padá do priepasti menší vodopád. Kúsok pred Širokým sedlom si všimneme viacpočetnú rodinku kamzíkov, ktoré spásajú bujnú vegetáciu. Nakoniec sa ich ukázalo až desať, z toho dve mláďatá. Jeden odvážnejší samec pred nami pobehuje ani je vo vzdialenosti 4 metre. Pod skalou sa zase naháňajú svište. Zdravia nás dlhým hvizdom a my odpovedáme cvakaním fotoaparátov.

      V sedle, kde sa sá odpočinúť na lavičkách, sa nám otvára úžasný výhľad na Vysoké Tatry – a to netradične zo severnej strany. Ľudia sú totiž zvyknutí na pohľad od Mikuláša či Popradu. Dominuje tu Jahňací štít, na ktorom sa pohybujú drobučké postavy neznámych turistov neznámej národnosti. Za nami sa zas vypínajú neprístupné vápencové vrchy Ždiarska vidla a Havran. Cestou do Kopského sedla prechádzame rajskou záhradou plnou vzácnych kvetov, medzi ktorými je aj niekoľko druhov horcov a chránené ľalie. Prichádzame k väčšiemu snehovému fľaku, takže i začiatkom leta sa môžeme oddávať nielen guľovačke, ale i stavaniu snehuliakov. Na chladnom snehu sa vybláznila aj naša fenka Lola.

       V Kopskom sedle, ktoré oddeľuje Vysoké Tatry od Belianskych, je križovatka turistických ciest. Stretávame sa tu s našimi piatimi členmi, ktorí namiesto Monkovej doliny dali prednosť alternatívnej trase vedúcej od Belianskej jaskyne okolo chaty Plesnivec a popri Bielom plese.

      Po dosiahnutí najvyššieho bodu schádzame dolinou Zadné Meďodoly do obce Tatranská Javorina. Kedysi sa v tejto oblasti ťažila meď. Náučný chodník je obdarený mnohými informačnými panelmi, z ktorých sa napríklad dozvedáme, že v okolí prebiehali pastierske vojny. Na čistinke nás čakajú dva hnedé medvede. Ešte pred chvíľou živé od strachu razom zdreveneli. Jednoducho sme boli v presile. Pomocou tabule nás prosia, aby sme ich zbytočne nerušili, keď sme sa už rozhodli prechádzať cez ich obývačku, spálňu a komoru. Kúsok nižšie sa Meďodoly napájajú na Javorovú dolinu a po pravej strane sa vypína mohutné bralo Muráňa.

      Napokon prichádzame do cieľa v Tatranskej Javorine. Pôvodnými obyvateľmi dedinky boli železiari a uhliari. Po 16-kilometrovej túre si tu hodnú chvíľu dopĺňame vypotené tekutiny a ochladzujeme sa nanukmi. Zopár nás navštívilo netradičný drevený kostolík, ktorý dal začiatkom 20. storočia postaviť knieža Kristián Hohenlohe.

      Dobre naladení sme si cestou domov zaspievali na Kráľovej holi a To ta Heľpa. Zlatým klincom programu bolo kúpanie sa v kameňolome pri motoreste Rieka. Keďže plavky so sebou nikto nemal, muselo sa trochu improvizovať. A tak sa nám nečakane odhalili aj niektoré nezmapované pahorkatiny a jedna verejnosti neprístupná jaskynka. Krásu našej prírody nám skutočne môže závidieť celý svet.

Ľubo Mazán, Tempo, 3.7.2017



Horci piatykrát v Raji

      Nádherné počasie sprevádzalo 58 turistov z Partizánskeho a okolia prvú júnovú sobotu, kedy mali naplánovaný autobusový zájazd do Slovenského raja. Kvôli veľkému záujmu sa do rekreačného strediska Čingov vybrali aj dve autá, no i tak sa všetkým záujemcom nedalo vyhovieť. Atraktívna Sokolia dolina je totiž skutočným pozemským rajom.

      Po počiatočnom menšom blúdení – ako autobusu, tak i pešiakov – začíname túru dolinou Bieleho potoka. Okolo nás zurčia horské riavy so pstruhmi, cez cestu sa nám preplazil slepúch a prebehol hraboš. Drevenými mostíkmi pokračujeme k ústiu rezervácie Kyseľ. O pár minút vchádzame do Sokolej doliny, ktorá je jednou z najdivokejších tiesňav Slovenského raja. Na začiatku nás víta Skalný vodopád, kúsok od trasy hučí Bočný vodopád a neskôr prichádzame k najvyššiemu vodopádu v Slovenskom raji – Závojovému. Ten padá z výšky 75-metrov, ktorú prekonáva niekoľkými kaskádami. Meno dostal na základe podoby jeho vodného prúdu s rozprestretým závojom. Tesne popri vodopáde vedú hore takmer kolmé kovové rebríky a tie sú prepojené mostíkmi. Úchvatný pohľad, ešte úchvatnejšie je však lezenie nahor. Hneď prvý rebrík je najextrémnejší v celom Raji – je totiž niekoľko metrov odsunutý od skalnej steny. Roklinu ukončuje Vyšný vodopád. Potom sa charakter územia mení: širšou a plytšou dolinou stúpa chodník lesom na Glackú cestu.

      Ešte pár križovatiek, prístreškov, odpočívadiel a prichádzame na Kláštorisko. Toto rekreačné stredisko je známe hlavne ruinou kartuziánskeho kláštora z 13. storočia. Kláštor bol útočiskom obyvateľov pred tatárskymi hordami; v súčasnosti je v rekonštrukcii. V okolí sú chaty s možnosťou občerstvenia, takže i my využívame ponuku teplých jedál a studených nápojov. Nielen poloha strediska, ale aj ceny sú samozrejme vysokohorské. Niektorí horci radšej ako vyhodiť dve eurá za pol litra žltého moku prispeli na obnovu historického kláštora.

       A potom už hor’ sa dole k Letanovskému mlynu. Prvý vodný mlyn tu bol postavený začiatkom 19. storočia, neskôr bol zrekonštruovaný a zmodernizovaný. Teraz sa v jeho blízkosti nachádza bufet a zopár domčekov v lone prírody. Po kávičke nás čaká posledný úsek cesty – prielom Hornádu. Je to sústava mostíkov a stúpačiek nainštalovaných na skalách pozdĺž rieky Hornád. Prielom vedie od známeho strediska Podlesok. Cez nie veľmi bezpečné stúpačky sa po prejdení 25 kilometrov dostávame späť do Čingova.

      Tam čakáme na dvoch diaľkošľapov, ktorým sa trasa málila a vybehli ešte na známy Tomášovský výhľad. Starší turisti si určite pamätajú charakteristickú siluetu naklonenej borovice na okraji brala. Tá je už niekoľko desaťročí minulosťou. Fascinujúca vápencová skala sa týči nad hladinou rieky Hornád až do výšky 150 metrov. Tvorená je strmými, miestami až previsnutými blokmi vytvárajúcimi terasy. A tu zrazu prichádza z lesa divný zvuk, ktorý zjavne nevydáva žiadne divé zviera. Pár metrov od skaly, kam sa turisti musia štverať takmer hodinu, sa objavilo auto a vystúpili z neho dvaja policajti z čeľade Pomáhať a chrániť. Začali si všetko fotiť, filmovať a dokumentovať. Možno sa tu stal nejaký úraz alebo samovražda. To sa už dozvieme od pohotových reportérov z komerčných televíznych staníc. Na nás Slovenský raj pôsobil skutočne rajsky a radi sa tam niekedy opäť vrátime.

Ľubo Mazán, Tempo, 19.6.2017



Kruhový výhľad z Kľaku

      Po daždivom týždni sa ako na objednávku počasie umúdrilo, a tak sa druhú májovú sobotu mohli turisti z klubu Horec vybrať v žiari slnečných lúčov na 1352-metrový Kľak. Ten sa nachádza na juhozápadnej strane Lúčanskej Malej Fatry a poskytuje krásny kruhový výhľad do širokého okolia.

      Z Fačkovského sedla – známeho lyžiarskeho strediska – vychádzame za slnečného počasia na vrch Reváň. Strmší výstup serpentínami bol pre nás niečo ako ranná rozcvička, pretože dnes máme na pláne prejsť až 25 kilometrov s úctyhodným prevýšením 1350 metrov. Po dvoch hodinách prichádzame pod Kľak, kde bola v minulosti umiestnená horská chata. Fotíme sa pri zbytkoch jej základov a o malú chvíľu už stojíme na vrchu, ktorý je vďaka nezameniteľnému vzhľadu rozpoznateľný a viditeľný z veľkej diaľky. Na vrchole Kľaku sa konajú časté stretnutia turistov. Vychutnávame si fantastické výhľady, zapisujeme sa do návštevnej knihy. Cez Ostrú skalu schádzame strmým zablateným chodníkom do Vríčanského sedla. Iste tu nedávno výdatne pršalo, pretože blata je skutočne požehnane a mnohí z nás sa pri zostupe ocitajú na zemi. Pády a zosuvy nám budú pripomínať nielen zablatené odevy, ale aj zopár dlhých škrabancov. Niekoľkí turisti si odbehnú navštíviť Kľacký vodopád. Tento 30 metrov vysoký vodopád bol, ako jeden z piatich na Slovensku, vyhlásený za národnú prírodnú pamiatku a chránený prírodný výtvor. Je dotvorený kaskádami a obrími hrncami.

       Napokon sa všetci dokotúľame do Vríčanského sedla. Tam sa niekoľko turistov rozhoduje, že ďalej po hrebeni pokračovať nebudú, a tak schádzajú do Rajeckej Lesnej. Pozrú si známy drevený betlehem, občerstvia sa a keďže okrem púte sa v podhorskej dedinke koná aj svadba, ujde sa horcom aj čo-to zo svadobnej hostiny. My ostatní pokračujeme po hôľnatom hrebeni až ku Skalkám – ďalšiemu výhľadovému bodu s vápencovými skalami. Je jar a príroda sa nielen prebúdza, ale aj rozmnožuje. V tráve zašuchoce mladá jašterička, hraboš poľný drží v pysku mláďa a prenáša ho do skrýše.

      Cestou k sedlu pod Úplazom priam šliapeme po medveďom cesnaku. Rastline sa darí – hnojili ju vari? Cesnak rozvoniava po celom lese a chutí naozaj výborne. Na križovatke v sedle sa oddeľuje ďalšia veľká skupina a taktiež schádza do Rajeckej Lesnej. Nad dedinou si pozrie 10-metrový gejzír. Ten je najzaujímavejší v zime, kedy sa vytvorí obrovský, až šesťmetrový ľadový kužeľ a z jeho stredu strieka studená voda. Sedem statočných však zvládne celú trasu a cez Úplaz a Kýčeru napokon po deviatich hodinách prichádzajú do obce Ďurčiná. Tam si spravia záverečnú fotku pred 400-ročnou lipou. Svojim priateľom sa môžu pochváliť aj stretnutím so stádom urastených danielov.

Ľubo Mazán, Tempo, 22.5.2017



Dobrovodský hrad obliehaný Horcami

      Predposlednú aprílovú sobotu sa turisti z Partizánskeho vybrali do Malých Karpát, aby po prvý raz navštívili Katarínsky kláštor a ruiny Dobrovodského hradu. Po daždivom a studenom týždni sa počasie trochu umúdrilo, takže zdolávať vlnitý terén mohla štyridsiatka účastníkov bez prílišného vystavovania sa vodným kvapkám.

      Nenáročnú túru začíname v obci Naháč, ktorá sa spomína už v 16. storočí. Dlhú dobu tu žili Chorváti ukrývajúci sa pred rabujúcimi Turkami, preto viac ako polovica priezvisk je chorvátskeho pôvodu. Prvú našu dlhšiu zastávku si doprajeme pri zrúcanine Katarínskeho kláštora. Ruiny starobylého kostola a kláštora sv. Kataríny Alexandrijskej sa nachádzajú na rozľahlej lúke. Kláštor patriaci františkánskemu rádu bol založený začiatkom 17. storočia. Dnes možno vidieť ešte dobre zachované kostolné múry s vežou a zvyšky jedného krídla kláštornej budovy. Objekt sa práve rekonštruuje a po dokončení bude možný prístup aj do veže. O histórii a archeologických nálezoch nás podrobne informuje niekoľko náučných panelov.

      Kúsok od zvyškov kláštora sa nachádza ďalší povšimnutiahodný objekt – múzeum lesnej železničky. Pozostáva z niekoľko desiatok metrov koľají, výhybky a na jednej zo slepých vetví odpočíva aj zopár originálnych vagónov slúživších na prepravu dreva. Železnica vraj mala dĺžku 50 kilometrov. Sprievodca nám poskytol podrobnejšie informácie a potešil sa tržbe za pohľadnice a magnetky. Je to už raz tak: keď niekam príde 40-50 turistov z Horca, kasteláni, sprievodcovia, ale aj výčapníci majú postarané o celotýždňovú tržbu.

      Začína mierne popŕchať, ale nám to nevadí. Blížime sa totiž do dediny Dobrá Voda, kde najhustejší dážď prečkáme pri teplých nápojoch. Lokalita okolo obce bola najaktívnejšou slovenskou seizmickou oblasťou v 20. storočí a v roku 1906 tu zaznamenali najsilnejšie zemetrasenie na našom území.

       Na sklonku života tu žil a pôsobil významný slovenský dejateľ, spisovateľ a básnik Ján Hollý. Je pochovaný na miestnom cintoríne, ktorý sme tiež navštívili.

      Posledným, ale najdôležitejším dnešným cieľom je Dobrovodský hrad. Leží na území prírodnej rezervácie Slopy. Pôvodne bol hrad gotickou strážnou pevnosťou postavenou v 13. storočí na mieste staršieho hradiska. Tvoril pretiahnutú stavbu s palácom, ten mal na oboch užších stranách štvorboké veže. Nechýbala ani kaplnka. Postupný zánik hradu zavŕšil koncom 18. storočia požiar. Z rozsiahleho objektu s niekoľkými nádvoriami sa zachovali zvyšky múrov, veží a časti opevnenia, ktoré sú prerastené vegetáciou. Napriek tomu sú ruiny malebným doplnkom tejto časti Malých Karpát. Tak ako Katarínsky kláštor, aj Dobrovodský hrad sme si dôkladne prezreli a pofotili. V súčasnosti tu prebiehajú rekonštrukčné práce, takže po niekoľkých storočiach úpadku sa pevnosť znovu zobúdza.

      Opúšťame zrúcaninu a pokračujeme smerom k prírodnej rezervácii Slopy. Nachádzajú sa tu vápnomilné sutinové spoločenstvá Dobrovodského krasu. Na bralách sa vytvorili povrchové krasové formy – škrapy a krasové jamy. I my prechádzame okolo jednej hlbokej diery, na dno ktorej ani nedovidieť. Chodník pokračuje lesom; ten má miestami pralesovitý charakter. Rastie tu množstvo chránených rastlín, my stretávame konvalinky a klinčeky. Rozšíril sa tu aj medvedí cesnak. Zbierať sa však môže len v oblastiach, ktoré nie sú chránené. Napokon po prejdení 16 kilometrov prichádzame do Hradišťa pod Vrátnom. Trošku upršanú, ale veľmi zaujímavú poznávaco-turistickú akciu končíme prehliadkou tejto neveľkej malokarpatskej obce.

Ľubo Mazán, Tempo, 2.5.2017



Deň s Horcom na Sitne

      Rekordných 109 turistov a dva psy sa vybrali prvoaprílovú sobotu s turistickým klubom Horec do Štiavnických vrchov. Návšteva Sitnianskeho hradu, výstup na povesťami opradený vrch Sitno, na obed pre všetkých guláš a nakoniec prehliadka Banskej Štiavnice – to bol program Dňa s Horcom, ktorý sa každoročne koná 1. apríla pri príležitosti založenia klubu.

      Okrem dvoch autobusov sa na cestu muselo vydať aj zopár áut, ináč by sa toľko záujemcov k Počúvadlu nedostalo. Vodná nádrž, pôvodne slúžiaca na získavanie energie pre ťažbu a úpravu rúd, sa nazývala tajch. Počúvadlo je najväčším takýmto tajchom v okolí. Dnes slúži na rekreačné účely. Náučným chodníkom sa vyberáme smerom k Sitnianskemu hradu. Po slabých dvoch hodinách prichádzame k ruinám. Sitno so strmými skalnými stenami bolo výhodným miestom na obranu pred nepriateľom už v praveku. Z tohto obdobia pochádza mohutné opevnenie. V 16. storočí sa dobudovali a spevnili múry barbakánu, čím vznikol strážny hrad, ktorý mal dôležitú úlohu hlavne pri útokoch Tatárov a Turkov. Po preskúmaní zrúcaniny za desať minút prichádza predlhý had pešiakov na 1009-metrový vrchol Sitna.

      Na najvyššom bode Štiavnických vrchov sa nachádza rozhľadňa a tiež vysielač. Za socializmu túto technickú stavbu strážili vojaci a odháňali ľudí, ktorí si chceli 70-metrový stožiar odfotiť. Čo keby sa fotografií zmocnili zlomyseľní imperialisti? Vyhliadková veža postavená pred 300 rokmi bola prvou rozhľadňou v Európe. Je venovaná Andrejovi Kmeťovi – slovenskému archeológovi, mineralógovi, historikovi, botanikovi a etnografovi. Na prízemí veže je informačné stredisko s predajom suvenírov a prírodovedecká expozícia. Po točitých schodoch sa dá dostať do podkrovia, kde sú dve orientačné ružice ukazujúce na zaujímavé turistické ciele.

       Sitno je vrch opradený mnohými povesťami a bájami. Najznámejšia povesť hovorí o Sitnianskych rytieroch žijúcich v masíve Sitna, pripravených pomôcť národu, keď mu bude najhoršie. Vrchol a jeho okolie je národnou prírodnou rezerváciou s výskytom viacerých chránených druhov živočíšstva a rastlinstva. Rastie tu okolo 300 druhov ruží. V okolitých lesoch má domov "sitniansky srnec" – populácia s tmavými parožkami s perleťovým efektom. Sitno je vyhlásené aj ako archeologicky chránené územie.

      Po návšteve rozhľadne si stovka horcov sadá do chaty a oddáva sa gastronomickému pôžitku. Pri príležitosti 17. výročia založenia klubu si každý účastník môže pochutiť na dobrom bravčovom guláši. Potom si zo sopečných skál, ktoré vznikli stuhnutím lávy, vychutnávame výhľad na Banskú Štiavnicu a priľahlé obce. Tie hniezdia v obrovskej kaldere – kráteri po prepadnutom stratovulkáne s priemerom 23 kilometrov. Po 289 drevených schodoch schádzame na Tatársku lúku a odtiaľ znovu k Počúvadlu.

      Poslednou dnešnou zastávkou je starobylá Banská Štiavnica. Počas dvojhodinovej prestávky sme si mohli pozrieť mnohé historické a banské pamiatky ako Trojičné námestie, časť bane s dobovými vozíkmi, mineralogické múzeum, Starý a Nový zámok, Klopačku, botanickú záhradu a náučný chodník Glanzenberg, po okraji ktorého prechádzali mohutné zlaté a strieborné žily.

Ľubo Mazán, Tempo, 10.4.2017



Cez Vápeč na Homôlku

      Až 56 turistov prijalo pozvanie turistického klubu Horec a vybralo sa druhú marcovú sobotu do Strážovských vrchov na stredne náročnú túru. Do cesty sa im najprv priplietol 956-metrový výhľadový vrch Vápeč a neskôr i Homôlka.

      Z dedinky Horná Poruba, ktorá sa nachádza medzi Valaskou Belou a Ilavou, vykročilo za slnečného počasia 55 dospelých a jedno trojročné dieťa. Malý Peťko okrem najstrmších partií, kde mu trochu pomohol zákonný zástupca, zvládol 8-kilometrovú túru celkom sám. Väčšinu trasy sme šli po červenej magistrále s názvom Cesta hrdinov SNP; tá sa tiahne cez celé Slovensko od Dukly až po Bradlo. Odtiaľ už ako Štefánikova magistrála pokračuje až na Devín. Celá magistrála meria približne 750 kilometrov.

      Po prekonaní 650 výškových metrov sa dostávame na Vápeč. Súčasťou vápencového vrchu je aj niekoľko menších jaskyniek a pôsobivé skalné okno. Vrchol sa nachádza v národnej prírodnej rezervácii s ochranou vápnomilných rastlín. Otvára sa nám nádherný výhľad nielen na okolité kopce, ale aj na Vtáčnik, Tribeč, Inovec a časť Veľkej Fatry.

       Na najvyššom bode stretávame rádioamatérov s rozloženými anténami. Ešte zaujímavejšie však bolo stretnutie s pánom Mariánom Petrincom, ktorý je autorom a organizátorom trojročnej turisticko-poznávacej akcie Vrcholy Strážovských vrchov. Každý rok by mali prihlásení turisti vystúpiť na 25 určených vrcholov, za čo obdržia špeciálny odznak. Z klubu Horec sa na túto výkonnostnú akciu prihlásili traja turisti, takže pri stretnutí s autorom si mohli priamo na Vápeči upresniť niektoré detaily.

      Po oddychu a zápise do vrcholovej knihy pokračujeme na Srvátkovú lúku, kde sa občerstvíme pod väčším prístreškom. V lete býva lúka posiata nie srvátkou, ale množstvom voňavých lesných jahôd. Napokon sa po piatich hodinách dostávame k známemu lyžiarskemu stredisku Homôlka. K dispozícii sú tu tri vleky, zjazdovka a trate pre bežkárov. V chate pri dobrej polievke a voňavej káve končíme dnešnú túru. Sedem statočných, ktorým sa prejdená trasa málila, ešte vystúpilo na zalesnený vrch Homôlka – kopec homoľovitého tvaru s veľmi strmým svahom.

Ľubo Mazán, Tempo, 20.3.2017



Lyžovačka i túra na Malinom Brde

      Takmer päťdesiat záujemcov sa s turistickým klubom Horec vybralo predposlednú februárovú sobotu do Veľkej Fatry, kde sa nachádza známe lyžiarske stredisko Malinô Brdo. Časť turistov zamenila vibramy za lyžiarky a oddávala sa pôžitkom pri zjazdovom lyžovaní. Väčšina absolvovala náročnú zimnú túru po vrcholoch severnej časti Fatry.

      15-kilometrová trasa začína vo Vlkolínci. Je to síce malá podhorská osada, ale zato s veľkým významom. Založená bola v 14. storočí drevorubačmi a uhliarmi. Dnes je pamiatkovou rezerváciou ľudovej architektúry. Typické zrubové domčeky pomaľované pastelovými farbami očarili nielen bežných návštevníkov, ale aj úradníkov UNESCA, a tak je Vlkolínec od roku 1993 zapísaný do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva. My si vychutnávame prechod úzkymi uličkami, fotíme starú studňu, zvonicu pokrytú šidľom, dlhé dvory s obytnými a hospodárskymi budovami.

      Po opustení obce prichádzame po zasneženej lesnej ceste do sedla pod Vtáčnikom. Čaká nás výstup na 1209-metrový vrch Malinné, kde sa nachádza horná stanica lanovky. Už z diaľky počujeme hudbu a hlasy z reproduktorov. Zrejme nejaký pretek v lyžovaní. Keď sa pred poludním dostaneme na vrchol, rozprestrie sa pred nami široká zjazdovka so stovkami lyžiarov. Medzi nimi je aj 14 našich, ktorí si spolu až šesť hodín užívali svahy Malinovho Brda. V hoteli Malina si doprajeme oddych a teplú cesnakovú polievku.

       Na pláne je ešte výstup na strmý kopec Sidorovo, kam vedie chodník so sklonom vyše 45 stupňov. Na náročnú trasu sa vydáva 23 pešiakov, ostatní schádzajú do Ružomberka. Okolo cvičných lezeckých skál a popri mini zoologickej záhrade, kde však teraz vo februári zíva len prázdna ohrada, sa dostávame pod úpätie. Lesný chodník vedúci nahor je nielen príkry a zasnežený, ale i zľadovatelý. Počas výstupu sa snažíme vyhnúť šmykľavým úsekom odbáčaním do lesa, prechodom cez krovie, chytáme sa kríkov, kmeňov a pomaly postupujeme. Pomáhame si turistickými či prírodnými palicami, aj horolezeckými mačkami. Občas sa však predsa len niekto pošmykne, padá, kĺže sa pár metrov dole, doudieraný vstáva a pokračuje silou vôle ďalej v stúpaní. Napokon prichádzame na vrchol. Odmenou za námahu nám je fantastický výhľad z vtáčej perspektívy na Vlkolínec, i na zasneženú západnú časť Nízkych Tatier.

      Zostup do Ružomberka už nebol taký náročný, pretože chodník bol našťastie bez ľadu. Popri kalvárii sa dostávame na námestie, kde si prezrieme tehlovočervený kaštieľ slúžiaci ako radnica. Námestie spájajú s "dolným mestom” známe schodištia typické pre Ružomberok. Je ich šesť. My si vyberáme Ružové schody a okolo mauzólea Andreja Hlinku prichádzame k benzínovej pumpe, kde sa nalodíme do nášho autobusu.

Ľubo Mazán, Tempo, 27.2.2017



Zasnežená Panská Javorina

      Koncom januára sa turisti z Horca vybrali do neďalekého pohoria Považský Inovec. Na dvoch jeho vrchoch – Marháte a Panskej Javorine – sa nachádzajú drevené vyhliadkové veže, ktoré poskytujú nádherné kruhové výhľady do širokého okolia.

      Z rekreačnej oblasti Duchonka sa poberáme po náučnom lesníckom chodníku na Kulháň. Bohato vyzdobený vyše dvadsiatimi náučnými panelmi nás chodník vedie cez dve prírodné rezervácie. Dozvedáme sa zaujímavé informácie o rastlinstve a živočíšstve v tejto oblasti, ale aj o lesnej úzkorozchodnej železničke, ktorá tu pred pár desiatkami rokov slúžila na prepravu dreva a stavebného materiálu. Po hodinke prichádzame na Kulháň. Je to prírodná rezervácia s ochranou stáročných dubov. Poniektoré jedince mali taký hrubý kmeň, že ho ledva obtiahlo šesť turistov. Kulháň je známy aj rybníkmi s chovom, grilovaním a predajom pstruhov. Spoza ohrady na nás však necivia pstruhy, ale diviaky, ktorým tu človek vytvoril útočisko.

      Pomaly sa dostávame do lesa a Jeleňou dolinou stúpame k vrcholu. Kým v údolí bola hmla, tá sa s rastúcou nadmorskou výškou stráca a my si môžeme vychutnávať slnečné lúče. Prežiarené slnkom sú najmä horské lúky. Biely sneh a atrametrová oboha vytvárajú nádherný kontrast. A do toho množstvo stôp srniek a zajacov, ku ktorým pridávame aj odtlačky našich vibrám.

       Ako sa blížime k 943-metrovému vrcholu Panskej Javoriny, drevená rozhľadňa – sprvu pôsobiaca miniatúrne – sa zvačšuje a nakoniec sa ukáže v celej svojej 18-metrovej výške. Staneme si do závetria a dopĺňame energiu prinesenými krmovinami. Potom vychádzame na tretie poschodie veže, odkiaľ sa nám odhaľuje výhľad na celý hrebeň Inovca. Žiaľ, kvôli inverzii nevidíme vzdialenejšie pohoria, ani dedinky a zrúcaniny hradov v nižších výškach. Nevadí. I tak je tu krásne, takže na vrchole pobudneme vyše hodiny.

      Po zápise do návštevnej knihy začíname klesať cez Bielu Bukovinu k lesníckej chate. Tam vchádzame do doliny Železnica. Ako sme už spomínali, v rokoch 1911-1964 dolinou viedla 45-kilometrová úzkokoľajka, ktorú pomáhali stavať aj vojnoví zajatci z I. svetovej vojny. Vlaková súprava mala obyčajne 15 vagónov plne naložených drevom, ktoré sa vozilo do nábytkárskeho závodu v Topoľčanoch. V súčasnosti už po koľajach nie je ani stopy, drevo tu ťažia, spracúvajú a zvážajú modernejšie mechanizmy. Stretávame lesnícke autá i bežcov, tesne vedľa zurčí horský potok. Pred treťou hodinou prichádzame na Duchonku, kde naša 24-kilometrová zimná túra končí.

Ľubo Mazán, Tempo, 13.2.2017



Turisti hodnotili a odmeňovali

      Koncom januára sa vo výstavnej sieni Domu kultúry v Partizánskom uskutočnila výročná schôdza turistického klubu Horec. Zúčastnilo sa jej štyridsať stálych členov a desať záujemcov, ktorí do klubu pred začatím rokovania vstúpili. Predseda Peter Horváth informoval prítomných o akiách, ktoré sa podarilo zorganizovať minulý rok. Z 18 túr bolo 11 autobusových zájazdov. Okrem najvyhľadávanejších slovenských pohorí ako Nízke a Vysoké Tatry, Súľovské skaly, Prosiecka a Kvačianska dolina či Kubínska hoľa, sa horci vybrali aj do zahraničia. U južných susedov navštívili roklinu Rám Szakadék a vystúpili na vrch Dobogó. V Rakúsku prešli nádhernou Medveďou tiesňavou so 164 rebríkmi. Kvôli veľkému záujmu o túto atraktívnu akciu sa cez hranice vydali dva autobusy. Priemerná účasť na jedno podujatie bolo asi 50 ľudí, takže celkovo sa vydalo s Horcom do prírody takmer 900 turistov.

      Najaktívnejšími členmi v minulom roku boli Peter Horváth, Edita Michalovičová, Marián Hrebíček, Ján Šandera, Ľuba Ivanková, František Galko a Marta Jakabová. Podpredseda klubu Ľubo Mazán im zablahoželal a odovzdal poukazy na bezplatné zájazdy. Zhodnotená bola aj činnosť cyklistického oddielu, ktorý zorganizoval sedem zaujímavých cyklotúr.

       Na rok 2017 naplánoval výbor klubu 19 túr, z toho až 16 zájazdov. Vyberieme sa teda peši i na lyžiach na Malinô Brdo, vystúpime na vápencový Vápeč, v rámci Dňa s Horcom navštívime Sitno a Banskú Štiavnicu, pozrieme si Dobrovodský hrad, opäť sa vrátime na Kľak a Skalky v Lúčanskej Fatre, v Slovenskom raji budeme obdivovať Sokoliu dolinu a Závojový vodopád, v Rakúsku sa vyštveráme na vrch Hochschwab, v Belianskych Tatrách prejdeme náučným chodníkom Monkova dolina, vo Fatre to bude Malý Kriváň, prvý raz si pozrieme pieskovcové skaly Sandberg s nálezmi žraločích zubov a navštívime starobylý Devín, hneď nato si vychutnáme výhľad z Považského hradu, prejdeme Javorníkmi a v decembri to budú tradičné akcie – Oselná skala, Žarnov a Osečný. Zlatým klincom tohto roku bude 3-dňový zájazd do Krkonôš, kde okrem iného vystúpime na najvyšší vrch Čiech Snežku.

      Výbor klubu bol doplnený o Ľudmilu Šalgovú. V súčasnosti má klub 90 členov. Po skončení oficiálnej časti a prijatí uznesenia si turisti pozreli kroniku, premietli si fotografie a videá z minuloročných akcií, každý dostal šatku a podrobný kalendár podujatí.

Ľubo Mazán, Tempo, 6.2.2017



Víchrica na Rokoši

      Prvá tohtoročná akcia turistického klubu Horec smerovala do Nitrických vrchov. Plný autobus záujemcov sa po ceste lemovanej veľkými stádami srniek dostal do Rudnianskej doliny. Vylodili sme sa v podhorskej dedinke Ješkova Ves a po novej žltej značke začalo vyše 40 odvážlivcov stúpať smerom k Prednému Rokošu. Odvážlivcov preto, že známi meteorológovia ako Iľko, Jurkovič, ale i náš Úradníček predpovedali na trojkráľový piatok až 14 stupňov pod nulou. Turisti sa však ani chladu, ani snehu neboja. Stačí sa primerane obliecť.

      A tak pomaly, ale isto kráčame v 35-centimetrovom snehu najprv miernym brehom, neskôr strmým svahom. Miestami sa zabárame, miestami šmýkame, preliezame popadané konáre, chránime sa pred silnejúcim vetrom, oddychujeme, dopĺňame si energiu sladkosťami. Občas musíme použiť všetky končatiny, ktorými nás príroda obdarila. Najmenej zvyknutý na takéto arktické počasie bol turista tmavšej pleti Keen, ktorý pochádza nieže z inej krajiny, ale dokonca z iného kontinentu. Jeho rodným štátom je totiž Maurícius, ostrov v Indickom oceáne. Ten je známy najmä vzácnymi známkami.

      Vo vyšších polohách začalo poriadne fúkať a neskôr sa vietor zmenil na víchor. Opatrne postupujeme po strmom chodníku, až sa dostávame na Predný Rokoš. Neuveriteľne krásny je výhľad na Vtáčnik, Inovec, Tribeč a Veľkú Fatru, k tomu stromy zahalené bielou penou a atramentovo modrá obloha.

       Ešte nám zostáva okolo 200 výškových metrov, aby sme dosiahli 1010-metrový Rokoš – hlavný cieľ dnešnej túry. To však už zúri riadna víchrica a zo snehových dún nám fúka biely prach do očí. Skutočná teplota nie je až taká nízka, ako predpovedali ľudské i kremíkové mozgy, ale vďaka vetrisku mohlo byť hádam aj –16 stupňov. Cez Plevňu a sedlo pod Rokošom napokon prichádzame na vrchol. Do návštevnej knihy sa nám akosi nedarí zapísať – všetky tri perá boli zamrznuté. Oddýchli sme si aspoň pod novým prístreškom, pozreli si pamätník venovaný Ľudovítovi Štúrovi, z výšky sme obdivovali Uhrovský hrad a turistom z iných klubov sme popriali úspešný nový rok.

      Pôvodná zostupová trasa mala viesť cez Košútovu skalu do Nitrianskeho Rudna, ale keďže nebola prešľapaná, zišli sme radšej po modrej značke do Diviackej Novej Vsi. Tam pri teplej polievke, pizzi či káve skončila naša prvá tohtoročná túra. I keď počasie bolo naozaj mrazivé a nie všetci účastníci dosiahli vrchol, dôležité je zúčastniť sa, snažiť sa prejsť čo najviac a občas aj skúsiť prekonať samého seba.

Ľubo Mazán, Tempo, 16.1.2017



Vianoce s Horcom

Stovka účastníkov na Osečnom

      Počas vianočných sviatkov pripravil turistický klub Horec pre svojich členov a milovníkov prírody dve zimné akcie. Prvou bol 17. ročník Vianočného výstupu na Žarnov. Uskutočnil sa 27. decembra za takmer jasného počasia. K majestátnym bralám 840-metrového Žarnova sa blíži vyše 60 účastníkov tohto tradičného výstupu. Na vrchole nás víta slovenský dvojkríž a kniha návštev. Otvárame termosky s teplým čajom, ujedáme z domácich zásob, pripíjame si na zdravie a ponúkame priateľov vianočnými koláčikmi. Všade počuť veselý smiech a cvakot fotoaparátov.

      Okrem turistov z okolitých obcí tu dnes mala zastúpenie aj regionálna rada KST Prievidza. Jej predseda Milan Lomnický po privítaní účastníkov informoval o plánovanom preložení žltej značky, keďže jednému majiteľovi pozemku sa dlhodobo nepáči, že blízko jeho statku majú turisti trasu, čím vyrušujú jeho krvilačné psy. Predseda oslianskych turistov Fero Szalay dostal za prácu na preznačkovaní Vyšehradu ďakovný list. Po oficialitách zase začali kolovať medovníky, pagáčiky a vanilkové rožky. I keď zima bola skúpa na sneh, nám to veľmi nevadilo. Dôležité bolo, že sme sa zúčastnili, rozhýbali si prejedený organizmus, mali sme pekné výhľady a v spoločnosti priateľov prírody sme prežili príjemný deň.

       Ďalšou decembrovou túrou bol tretí ročník Silvestrovského výstupu na Osečný. Posledný minuloročný deň sa o deviatej ráno zišlo pri dolnom pomníku približne 50 milovníkov prírody. Ráno bolo mierne mrazivé, ale zato slnečné. Predseda TK Horec privítal účastníkov, zaželal im šťastný nový rok a pozval ich na najbližšie januárové akcie. Cez horný pomník sa zástup džavotajúcich turistov dostal pod vysoké napätie. Tam si účastníci vychutnali nielen prinesené vianočné pečivo, ale aj výhľad na okolité pohoria. Keďže bol mimoriadne priezračný deň, na severovýchode sa dalo rozoznať aj zopár zasnežených končiarov Veľkej Fatry.

      Ešte pár kilometrov a ocitáme sa na 552-metrovom Osečnom. Tu nás už víta blčiaci oheň a rozvoniava varené vínko. Okrem teplého nápoja a mnohých druhov sladkostí koluje medzi labužníkmi aj klobása z mangalice, pagáčiky a ďalšie dobroty. Prichádzajú ďalší a ďalší turisti, napokon sa po vrcholovej plošinke premávalo rekordných 102 ľudí. Tak ako minulý rok, ani teraz nechýba sympatická rodinka z Holandska so štyrmi menšími deťmi. A dokonca slovenské koláče ochutnáva aj jeden Černoch. Najmladším účastníkom je 3-ročný Peťko a najstaršou 78-ročná pani Irena. Vidno, že v turistike nehrá vek až takú veľkú úlohu. Mnohokrát stačí iba prekonať pohodlnosť. Na Osečnom sú prítomní aj rádioamatéri, ktorí vytiahli antény a vysielali svoje vlny do celého sveta. Napokon sme si urobili vrcholové fotografie, zapísali sa do knihy návštev, zaspievali si niekoľko ľudových piesní a pomaly sme schádzali späť. Niekto rovnakou trasou, niekto cez chatu Ondrej po náučnom chodníku vytvorenom gymnazistami. Stovku sa nám teda podarilo pokoriť. Ktovie, aké prekvapenie nám prinesie ďalší ročník.

Ľubo Mazán, Tempo, 9.1.2017