Zamrznutý vodopád obdivovalo vyše 40 turistov

     Starohutský vodopád v pohorí Pohronský Inovec nie je významný ani tak svojou výškou – veď meria len necelých osem metrov – ale svojou krásou. Na nenápadnom mieste v nevysokom pohorí sa zo skalnej kaskády valia prúdy vody. Sem viedli prvý decembrový deň kroky štyridsiatich troch turistov z klubu Horec.

     18-kilometrová trasa začala v obci Stará Huta. Tá sa nachádza pri Novej Bani a v súčasnosti tvorí jednu z jej miestnych častí. Nová Baňa patrila k slobodným kráľovským a banským mestám so 600-ročnou tradíciou ťažby zlata a striebra. V jej okolí je viacero prírodných rezervácií, ktoré chránia vzácne rastliny, živočíchy, i geomorfologické útvary. Pri tých najzaujímavejších sú informačné panely tvoriace náučný chodník Vojšín. No a jeden z prvých panelov sa nachádza práve pri Starohutskom vodopáde. Ten bol vyhlásený za národnú prírodnú pamiatku a je považovaný za najkrajší a najmohutnejší padajúci vodný prúd v sopečných pohoriach stredného Slovenska. Ranný mráz spôsobil, že vodopád bol z väčšej časti zamrznutý a po dlhých ľadopádoch stekala studená voda. Ani mrazivé počasie však neodradilo jedného otužilca, aby neodhalil hornú časť svojho tela. O chvíľu však prišiel na psa mráz :-) Asi neviete, že niekoľko ďalších členov a členiek turistického klubu Horec sa i v týchto studených dňoch chodí pravidelne kúpať buď na priehradu alebo na „pustak“ v Belanke. Možno ich čoskoro uvidíme aj medzi ľadovými medveďmi.

     Druhou zastávkou, kam nás priviedol náučný chodník, bola Jašekova skala. Bralo bizarného tvaru nám poskytlo pekné výhľady na Novú Baňu a okolie. V lesoch severne od skaly sa nachádza staré slovanské hradisko Zámčisko. Medzi vzácne nálezy z obdobia praveku, ktoré tu archeológovia našli, patria napríklad črepy hlinených nádob. Po menšom zaváhaní spôsobenom nedokonalým značením náučného chodníka a po obchádzke oploteného súkromného pozemku sa dostávame na Sedlovú skalu a potom do prírodnej rezervácie Bujakov vrch. Bujaky nás tu síce nevítali, ale neďaleko prebehla osamelá srnka. Snehu nám dnes príroda dopriala len jeden centimeter, zato stromy boli obalené krásnou bielou inovaťou. Zastavíme sa i pri Masarykovej jedle – mohutnom to ihličnane, pod ktorým vraj sedával prvý československý prezident. Vedľa kmeňa sa nachádza kameň a na ňom tabuľa so známymi slovenskými prísloviami. Ako áno, ako nie, priplichtil sa k nám jeden veľký pes, niečo ako kríženec vlčiaka s ovcou. Počas prestávky sme ho kŕmili salámou, klobásou, pečivom i sladkosťami. Taký výdatný pokrm veru nemajú niektorí Slováci ani počas štedrej večere. Čaká nás ešte jeden výstup – a to na 819-metrový Vojšín. Je tretím najvyšším vrchom Inovca. Z jeho vrcholových častí sú krásne pohľady na Tribeč, Vtáčnik a Štiavnické vrchy. Zrovna pri našom príchode však naokolo vládla hmla, takže obraz nebol v HD kvalite.

     Napokon schádzame do obce Malá Lehota. V nej sa nachádza významná prírodná a geologická lokalita Skálie. Ide o andezitové kamenné more, ktoré vzniklo rozpadom lávového prúdu, ktorý tu tiekol pred štrnástimi miliónmi rokov. Žiaľ, i napriek plánovanej trase, ktorá mala skončiť práve pri tejto národnej prírodnej pamiatke, sa väčšina turistov ku kamennému moru neunúvala a pokračovala do obce Píla. Tam sme si posedeli v Gazdovskom dvore, kde sme okrem nápojov obdržali aj brožúrky a mapy regiónu Pohronie.