Fantastické počasie na Znieve

     I keď trochu chladno, ale zato slnečno a úplne bez oblakov. Také bolo počasie v strede novembra, keď sa vyše pol stovky turistov z Horca dopravilo do podhorskej obce Polerieka. Čakala ich túra v pohorí Žiar, kde sa nachádza tretí najvyššie položený hrad na Slovensku Zniev. Svoju púť horci ukončili v historickej obci Kláštor pod Znievom.

     Ale poďme pekne po poriadku. Kláštor je prastará obec, ktorá má viac ako 900 rokov. Okolité územie však bolo osídlené už v dobe bronzovej. Počas prechádzky po dedine sme si všimli viacero historicko-kultúrnych pamiatok ako kláštor premonštrátov, niekoľko starých kostolov, historickú knižnicu alebo barokovú budovu gymnázia. Gymnázium tu bolo založené v 19. storočí ako tretie na Slovensku. V obci sa narodil skladateľ Alexander Moyzes, pôsobil tu významný štúrovský básnik Janko Král, spisovateľ Martin Kukučín a študoval tu i nášmu mestu blízky Rudolf Jašík. Nad obcou sa nachádza kalvária, kde na najvyššom mieste stojí stáročný kostolík románskeho štýlu a niekoľko vežičiek. Naše fotoaparáty cvakali ostošesť.

     Ku kalvárii sme zišli z už spomínaného hradu Zniev, ktorý je po Liptovskom a Muránskom hrade tretí najvyššie položený v našej krajine. Zrúcanina stojí na vápencovom vrchu vo výške 985 metrov. Vrch tvorí severné zakončenie pohoria Žiar. Z hradu dnes ostali iba poškodené základy budov. Poschodová stavba situovaná nižšie má zachované nárožné kamenné kvádre. Nielen dotyk histórie, ale aj prekrásny nezahmlený výhľad na okolité horstvá nás skutočne fascinoval. Na západe celý hrebeň Lúčanskej Fatry s nezameniteľným Kľakom, na východe zase majestátna Veľká Fatra s výraznými vrcholmi Tlstá a Ostrá. V návštevnej knihe nachádzame zápis našich priateľov z Martina, ktorí tu boli iba pol hodinku pred nami. Dopriali sme si tu hodinový oddych vyplnený oslavou narodenín a ochutnávkou sladkostí.

     Na hrad nás doviedol strmo stúpajúci náučný chodník, ktorý prechádzal popri Ondrašovských skalách. Bieloskvúce vápencové bralá sa dali buď obísť alebo zdolať prechodom cez skalné okno. Okolo chodníka kvitli zvončeky a klinčeky, ani čoby začínala jar. Ale akáže jar v strede novembra – to sú iba dôsledky globálneho oteplenia. Odfotili sme sa nielen hore na skale, ale aj pred vchodom do menšej jaskyne. Na Ondrašovské skaly sme vyšli z obce Polerieka. Tam nás v jednej uličke zaujal dom, altánok a prístrešok, všetko vyzdobené a vymaľované slovenskými narodnými farbami. Nechýbal nápis „Milujem naše krásne Slovensko“, zástava, štátny znak, ale i steny vyzdobené podkovami a starým náradím. Kúsok vyššie zas prírodu skrášľovala klasická ručná studňa a malebná drevená zvonička.