Články 2019

Uverejnené články o TK Horec v roku 2019

Po náučnom chodníku Tri skaly
Šestnásty autobusový zájazd turistického klubu Horec smeroval do Bielych Karpát. Nachádza sa tam zaujímavý náučný chodník Tri skaly, ktorý okrem množstva informácií na paneloch ponúka aj takmer letecký pohľad z rozhľadne na Tlstej hore. Takmer päťdesiat turistov si vychutnalo nádherné slnečné počasie a ďaleké výhľady. Dedinka Dohňany pri Púchove je známa starovekým osídlením už spred 5000 rokov. Našli sa tu mamutie kosti a ďalšie významné archeologické nálezy. V obci pôsobil spisovateľ J. G. Tajovský a nachádza sa tu chránená technická pamiatka Dujkov mlyn. Práve z Dohnian sa 48 turistov poslednú novembrovú sobotu vydalo na nenáročnú 14-kilometrovú túru. Náučný chodník Tri skaly vedie k trom prírodným útvarom: Lazovská skala, Čertova skala a skala Vieska. Ako prvú sme navštívili Lazovskú skalu. Svoje pomenovanie dostala podľa viacerých lazov, ktoré sa nachádzajú na okolí. O všetkých zaujímavostiach nás podrobne informujú náučné tabule. Na skale bol objavený malý kamenný hrádok obkolesený valom. Našli sa tu zvyšky keramiky z rímskej doby a hrdlo džbánu zo stredoveku. Lokalita je významná aj svojou faunou a flórou. Žijú tu vzácne vidlochvosty feniklové, salamandry škvrnité, modlivky a fúzače. Ďalej nás náučný chodník doviedol na Čertovu skalu. Podľa povesti sa tu kedysi stretávali a veselili čerti. Dodnes v tvrdom kameni zostali hlboké stopy po ich kopytách. V skutočnosti ide o priehlbiny vo vápencovej skale, v ktorých sa dlho udrží dažďová voda. Na okolí možno nájsť ohrozené stromy a rastliny ako oskorušu, jedľu bielu, ľaliu zlatohlavú alebo astru alpínsku. Na stromoch hniezdi výr skalný a sokol rároh, na lúkach a poliach loví bocian biely. Rozmanitosť tunajšej prírody je skutočne veľmi veľká. Zo štvornohých dravcov ešte spomeňme mačku divú a rysa. Na skale zažívame aj prvé tohtoročné sneženie. Síce je to len zopár vločiek, ale cítiť, že zima sa neodvratne blíži.		Našou treťou zastávkou je vrch Tlstá hora, na ktorom sa nachádza 22-metrová drevená rozhľadňa. Postavená bola v roku 2009 zo smrekovca. Rozhľadňa má tvar valašského klobúka, je šesťposchodová – teda poriadne vysoká – a poskytuje fantastický kruhový výhľad. A to nielen na okolité pohoria ako sú Javorníky, Malá Fatra a Strážovské vrchy, ale aj na naroztrúsené lazy v doline. Vzhľadom na jasné a slnečné počasie sme i my mali kvalitný obraz a zo známych vrchov sme mohli zazrieť Kľak, Strážov či Vápeč. Na najvyššom poschodí veže boli štyri tabule s vyobrazením a popisom vrchov, ktoré sú dostupné zraku a fotoaparátom návštevníkov. Náučné panely vedľa drevenej stavby nás zase informujú o samotnej konštrukcii rozhľadne, ale samozrejme i o ďalších zaujímavostiach v okolí, napríklad o troch susedných vyhliadkových vežiach. Po zablatenom chodníku klesáme na Dlhú lúku a odtiaľ sa miernym stúpaním dostávame na tretiu skalu s názvom Vieska. Strmé vápencové bloky tvoria dve oddelené skupiny. Jednu tvorí zelenkastý a biely hľuzovitý vápenec, druhú zase červený. Ešte dnes je tu možné nájsť skameneliny a fosílie staré vyše 120 miliónov rokov. Vyskytovali sa tu morské ulitníky, mušle, lastúrniky a korýtka. Plní dojmov z prírodných krás a archeologických zaujímavostí schádzame do obce Dohňany, kde pri dobrej pizzi končí naša dnešná túra. Ľubo Mazán, Tempo, 9.12.2019

Turisti na dvoch rozhľadniach
Javorníky sú pre turistiku veľmi vďačné pohorie. Nevyskytujú sa tam príliš vysoké vrchy a z hrebeňa, ktorý sa tiahne prevažne pozdĺž slovensko-českej hranice, sú krásne výhľady. Nachádza sa tu množstvo rezervácií a prírodných pamiatok. Počas prechodu možno okrem prírody obdivovať malebné domčeky na lazoch a vychutnať si pohľad z viacerých rozhľadní. Predposledným, teda pätnástym tohtoročným zájazdom turistického klubu Horec bola návšteva Kysuckého hrebeňa Javorníkov. Menej náročná 17-kilometrová túra začala pri známej reštaurácii u Melocika, iba dva kilometre pred hraničným prechodom Makov. Kým hlavné vrcholy pohoria sa nachádzajú na západ od tohto miesta, my sme sa vybrali opačným smerom. Treba spoznať aj východnú časť horstva. Predpoveď počasia – celodenný dážď – sa našťastie nenaplnila, takže okrem občasného mrholenia mohla päťdesiatka horcov bez totálneho premočenia absolvovať celú naplánovanú trasu. Isteže, pôda bola zablatená a šmykľavá, a tak sa občas stalo, že niektorý turista skončil na zemi a trošku sa vyváľal v bahne. Blato však nie je smrteľne jedovaté, takže nič vážne sa nestalo. Doma sa všetko očistí a operie. Prvú zastávku sme si dali pri 19-metrovej drevenej vyhliadkovej veži Luby. Po troch rebríkoch sa dalo dostať na vrchné poschodie. Výhľad nám kazila hmla. Keď sa však po chvíli rozplynula, mohli sme z výšky sledovať roztrúsené domčeky v lazoch na susedných úpätiach. Nasledoval pochod mokrým chodníkom. Po dvoch hodinách prichádzame do sedla Semeteš. Prechádza ním spojnica medzi Kysucami a Považím. Vedie tadiaľto aj cyklotrasa a zimná bežkárska trasa.		V motoreste U Cipára, ktorý prevádzkovatelia otvorili kvôli nám o hodinu skôr, sme si dali teplé či studené nápoje, i niečo tvrdšie na zahriatie. Isteže, kvôli päťdesiatim zákazníkom sa krčmárom oplatilo odbehnúť si aj od zabíjačky, ktorá práve zúrila povedľa. A prečo sa reštauračné zariadenie volá U Cipára? V neďalekej obci Vysoká nad Kysucou sa totiž narodil akademický maliar Miroslav Cipár. Po oddychu pokračujeme popri ďalších pekne upravených lazoch; jeden z nich má názov Záblatie, čo presne charakterizuje súčasnú kvalitu lesného chodníka. Ten je navyše rozrytý lesnými strojmi a možno i motokárami. Prichádzame k rozhľadni Kamenité v nadmorskej výške 834 metrov. Je to menšia veža stojaca tesne vedľa telekomunikačného vykrývača. Jej výška je síce len 6 metrov, ale tvar má unikátny. Spodná časť murovaná, vrchná časť drevená s peknou ihlanovitou strieškou. Rozhľadňa ponúka pohľad na Beskydy, Malú Fatru či Západné Tatry. V blízkosti stojí aj väčší altánok, kde sme si posedeli a naplnili naše hladné žalúdky. Potom sme už po žltej značke zišli do cieľa dnešnej túry, do obce Dlhá nad Kysucou. Počkali sme na dvoch účastníkov, ktorí si trasu predĺžili o návštevu Jakubovského vrchu. Akonáhle autobus naštartoval a vydal sa na cestu domov, začalo pršať. To nás však už netrápilo. My sme sedeli v suchu a pohostinné turistky ponúkali priateľom sladkosti, či už ručne napečené, alebo kúpené. Ľubo Mazán, Tempo, 18.11.2019

Fantastická jeseň na Ohništi
Po trinástich rokoch si horci zopakovali výstup na vrchy Slemä a Ohnište, ktoré sa nachádzajú v pohorí Nízke Tatry. Krásne slnečné jesenné počasie umožnilo ďaleké výhľady na celé Vysoké Tatry, úchvatné boli najmä zasnežené Roháče a do neba týčiaci sa Kriváň. Vyše pol stovky turistov z TK Horec navštívilo druhú októbrovú sobotu národný park Nízke Tatry. Dnešný výstup začal v obci Liptovská Porúbka. Popri chatovej oblasti a cez dolinu ozdobenú okrem blata aj vápencovými bralami strmým stúpaním vychádzame na lúky Brtkovica. Ešte strmším chodníkom sa popri partizánskych bunkroch s náučnými tabuľami dostávame na prvý dnešný vrchol Slemä. Vrch je známy tragédiou, ktorá sa tu odohrala počas II. svetovej vojny. V jeden zamračený pochmúrny piatok, presne pred 75 rokmi, tu havarovalo vojenské lietadlo. 19 slovenských a ruských vojakov našlo pod troskami svoju smrť. Dnes sa na mieste havárie nachádza pamätník s menami obetí. V okolí sú doteraz roztrúsené veľké kusy hliníkového plechu. Z vrcholu nám príroda poskytla obmedzený výhľad na západnú stranu, kde sa vypínajú najvyššie kopce Nízkych Tatier – 2043-metrový Ďumbier a lanovkami opradený Chopok. Po zápise do vrcholovej knihy klesáme cez Prednú poľanu do Michalovského sedla a odtiaľ stúpame na najvyšší bod dnešnej túry Ohnište. Čučoriedky už mali po sezóne, zobli sme si aspoň zopár černíc. V tráve na lúke sa vyhrievala vretenica. Hodinu po poludní prichádzame na vrchol. Ohnište je národná prírodná rezervácia s množstvom vápencových i dolomitových stien, terás a krasových útvarov, ako sú škrapy a závrty.		Úzkym chodníčkom vedúcim popod bralá sa dostávame k 125-metrovej Veľkej ľadovej priepasti. Tá bola vyhlásená za národnú prírodnú pamiatku. Kvôli bezpečnosti je otvor obohnaný dreveným zábradlím. Na tabuli sa dočítame, že už v roku 1939 zostúpila na dno výprava slovenských jaskyniarov. Okrem priepasti si pozrieme i kamenný otvor podobajúci sa ľudskej šľape. Ohnište je však preslávené najmä Jánošíkovým oknom, ktoré sa nachádza na západnej strane masívu. Je to vyše 11-metrov vysoká skalná brána, najväčšia na Slovensku. Nielen neživé prírodné výtvory, ale aj rastlinstvo v rezervácii je netradičné a často má charakter pralesovitej vegetácie vrátane popadaných stromov a vyvrátených koreňov. Toto územie preto patrí k najvýznamnejším botanickým a zoologickým lokalitám v našej krajine. Z výšin Ohnišťa sme mali možnosť opäť obdivovať hlavný hrebeň Nízkych Tatier. Po dostatočnom oddychu a preskúmaní prírodnej rezervácie schádzame strmým chodníkom do Svidovského sedla, kde si oddýchneme v peknom drevenom altánku. Odtiaľ už pohodlnou cestou popri potoku kráčame smerom k horskej dedinke Malužiná. Tesne pred cieľom, na okraji národného parku, nás ohúril obrovský kameňolom. Kým pred 13 rokmi aj v sobotňajších popoludňajších hodinách fungoval a zamoroval okolitú prírodu bielym prachom, dnes si našťastie čerpal dovolenku. Náročnú túru s prevýšením takmer 1200 metrov zvládlo všetkých 52 turistov. Krásny deň ukončili horci pri výbornej teplej večeri v známom motoreste Rieka a pozreli si aj Šútovské jazero nachádzajúce sa kúsok za reštauráciou. To vzniklo na mieste bývalého kameňolomu. Okrem kúpania jazero slúži aj na výcvik záchranárskych psov. Ľubo Mazán, Tempo, 21.10.2019

Čarokrásne tri dni na Morave
Kým väčšina Partizánčanov oslavovala 29. augusta výročie SNP alebo sa venovala svojim záhradkám, päťdesiat milovníkov prírody z klubu Horec sa vybralo do nášho najvyššieho pohoria. Autobus ich vyviezol na Štrbské Pleso, tam sa horci rozdelili do niekoľkých skupín a za krásneho slnečného počasia sa rozbehli za svojimi cieľmi. Hlavná skupina mala na pláne vystúpiť Mlynickou dolinou k vodopádu Skok. To sa im aj po necelých dvoch hodinách podarilo. 30-metrový vodopád patrí k najkrajším vo Vysokých Tatrách. Je napájaný vodou z Plesa nad Skokom. Padá zo skalného prahu a výstup okolo neho je zaistený reťazami, pretože vedie po klzkých žulových platniach. Pri plese si oddýchneme, dočerpáme tekutiny a pokračujeme ďalej k výšinám. Cestou viackrát začujeme, ako si svište odovzdávajú tajné signály. Stretneme aj štvorčlennú rodinku kamzíkov. V noci zo štvrtka na piatok 20. septembra nás pohodlný autobus doviezol na Dolní Moravu. „Pohodlný“ zdôrazňujeme preto, že po dlhom čase sa na túru vezieme vo vozidle, kde nie sú sedadlá nahustené ako sardinky a neoškierajú sa nám kolená. Prvá z troch túr smeruje do pohoria Králický Sněžník, ktorému dominuje skalnatý vrch s rovnomenným názvom. Trasa začína náučným chodníkom, ktorý je určený najmä detským návštevníkom; panely ponúkajú úryvky povestí a rozprávok, sú pekne ilustrované. Nechýba ani drevený traktor, ako stvorený pre nášho najmladšieho a najmilšieho účastníka – štvorročného Adamka. Pokračujeme prudkým stúpaním popri lanovke k chate Slaměnka. Hneď vedľa stojí kovové monštrum – Stezka v oblacích. Niečo podobné máme u nás nad Bojnicami. My uprednostňujeme občerstvenie a voňavú kávičku na chate. Potom už miernejším stúpaním prichádzame k poľovníckej chate a popri Podbielke sa dostávame na Králický Sněžník. Názov dostal podľa toho, že snehová pokrývka tu môže pretrvávať až po dobu ôsmich mesiacov. Najvyššie časti Sněžníka tvoria hole s typickou subalpínskou vegetáciou. Pod vrcholom nás zaujme socha malého slona. Žeby tu kedysi slony spásali čučoriedky? Je ich na okolí skutočne neuveriteľne veľa a sú riadne veľké. Ešte si odfotíme torzo bývalej chaty, murovanú búdku, kde pramení rieka Morava a pomaly prichádzame na vrchol. Ten sa nachádza už za štátnou hranicou, teda na poľskej strane, a jeho výška je 1426-metrov. Česká vetva má o dva metre menej. Pri zostupe dole sa najprv brodíme v bažinách, potom nás pomýlia dve žlté značky, z ktorých jedna sa akosi nedostala na oficiálnu mapu. Napokon prichádzame k chate Návrší a po skonzumovaní parených buchiet s čučoriedkovou plnkou končíme prvý turistický deň v dedinke Stříbrnice. Ubytujeme sa v Hoteli na Trojce a deň zavŕšime výdatnou večerou. V sobotu po raňajkách sa autobusom presúvame do pohoria Hrubý Jeseník a zo sedla Skřítek vyrážame na druhú túru. Trasa vedie prírodnou rezerváciou Praděd, ktorá je jedna z najväčších v Čechách.		Najprv obdivujeme pozoruhodný prírodný útvar Stracení kameny, o chvíľu nato Jelení studánku a po krásnom hôľnatom hrebeni sa dostávame k chate Ovčárna. Na najvyšší bod dnešnej trasy to už nie je ďaleko, navyše k nemu vedie asfaltová cesta. Je to 1491-metrový vrch Praděd, na ktorom sa týči vysielač s vyhliadkovou vežou. Vrchol 162 metrov vysokého vysielača presahuje i najvyšší vrch Čiech Sněžku. Zrovna dnes tu zúria akési preteky na kolobežkách, takže sa každú chvíľu musíme vyhýbať pretekajúcim Poliakom. Relax si dávame v reštaurácii pri dobrom jedle a špeciálnych nápojoch. Niektorí sa za 100 českých korún vyvezú výťahom na vyhliadkovú plošinu a vychutnávajú si panoramatický výhľad z vtáčej perspektívy. Popri farme s hovädzím dobytkom prichádzame k ďalšej chate. Tentoraz je to Švýcarna, jedna z najstarších budov v oblasti Jeseníkov. Štýlová chata má vyše 130 rokov. Kúsok nad ňou sa nachádza vrch Malý Děd. Po drevených mostíkoch, ktoré vedú ponad slatiny a vlhké rašeliniská, prichádzame do Červenohorského sedla. Tam už čaká náš 45-miestny autobus. Pred siedmou hodinou pristávame pri hoteli. Šiesti otužilci sa vrhli do bazéna s 11-stupňovou vodou a zmyli zo seba nielen prach, ale i únavu. Po večeri sa do hlbokej noci niesli v jedálni krásne slovenské piesne. Tretí deň bola naplánovaná najkratšia túra, a to v severnej časti Jeseníka. Kde sme včera skončili, tam dnes začíname. Prvou zastávkou po úvodnom stúpaní je malý drevený kostolík a kúsok za ním Vřesová studánka. Voda vyviera vo vnútri sympatickej kamennej vežičky. Asi kilometer odtiaľ sa nachádza fotogenické kamenné okno a potom sa už všetci vyštveráme na skalu Keprník. Vidieť z nej nielen včerajší Praděd, ale aj predvčerajší Králický Sněžník. Občerstvenie nás čaká v chate Jiřího pod vrchom Šerák. Umelú lezeckú stenu namontovanú priamo v jedálni nemohol ignorovať náš najmladší turista a neúnavne a opakovane na ňu lozil. Svoje lezecké schopnosti si neskôr vyskúšal aj na ozajstných skalách, ktoré sa nám priplietli do cesty. Obří skály sú rozsiahly útvar obsahujúci 16-metrové skaly, ktoré sa znenazdajky vynoria na takmer rovnej pláni. Ešte pred 40 rokmi boli zakryté hustým lesom. Stromy však zničila veterná smršť a vďaka tejto prírodnej katastrofe sa odkryl pohľad na impozantné skalné bloky. Tí odvážnejší vylezú až na samý vrchol. Ešte nás čaká zostup popri Vražednom potoku a okolo tretej hodiny prichádzame do rekreačnej oblasti Ramzová. Studené pivko, teplé párky a ide sa domov. Po celý čas, teda od piatku do nedele, sprevádzalo nás horcov ustálené slnečné počasie, i keď v tisícmetrových výškach fúkal studený vietor. Po prekonaní 65 kilometrov a zdolaní 2350 výškových metrov sa bez úrazov spokojní a zrelaxovaní vraciame domov. Ľubo Mazán, Tempo, 30.9.2019

Najprv slnko, potom blesky Pol stovky turistov pri vodopáde Skok
Kým väčšina Partizánčanov oslavovala 29. augusta výročie SNP alebo sa venovala svojim záhradkám, päťdesiat milovníkov prírody z klubu Horec sa vybralo do nášho najvyššieho pohoria. Autobus ich vyviezol na Štrbské Pleso, tam sa horci rozdelili do niekoľkých skupín a za krásneho slnečného počasia sa rozbehli za svojimi cieľmi. Hlavná skupina mala na pláne vystúpiť Mlynickou dolinou k vodopádu Skok. To sa im aj po necelých dvoch hodinách podarilo. 30-metrový vodopád patrí k najkrajším vo Vysokých Tatrách. Je napájaný vodou z Plesa nad Skokom. Padá zo skalného prahu a výstup okolo neho je zaistený reťazami, pretože vedie po klzkých žulových platniach. Pri plese si oddýchneme, dočerpáme tekutiny a pokračujeme ďalej k výšinám. Cestou viackrát začujeme, ako si svište odovzdávajú tajné signály. Stretneme aj štvorčlennú rodinku kamzíkov. Popri dvoch Kozích plesách napokon prídeme k veľkému Capiemu plesu. Nad ním už vidno Bystrú lávku. Je to názov sedla, ktoré musíme prekonať, aby sme sa dostali na druhú stranu Soliskového hrebeňa a neskôr k horskej chate. Sedlo prekonávame pomocou reťazí, ktoré sú pripevnené z oboch strán a uľahčujú prechod cez tento náročný úsek. Postupujeme pomaly a opatrne. Otvára sa nám prekrásny výhľad na Kriváň a ďalšie tatranské vrcholy. Traja z nás si ešte odbehli na neďaleký Furkotský štít, ktorý sa nachádza asi 15 minút od lávky. Dostávame sa na západnú stranu hrebeňa. Z výšky obdivujeme Vyšné Wahlenbergovo pleso. Kúsok pod ním je – ako inak – Nižné pleso. Plies je na dnešnej trase skutočne neúrekom. Sú to jazerá ľadovcového pôvodu, vačšinou bezodtokové, napájané topiacim sa snehom a dažďom… Pozor, dážď príliš nepomínať. Schádzajúc Furkotskou dolinou do nižšej nadmorskej výšky si totiž všimneme, že obloha sa zaťahuje. Zlovestné oblaky neveštia nič dobré. A naozaj. O pár minút oblohu preťal blesk, nasledoval hrom a potom už prvé kvapky. Tie sa zmenili na nie síce hustý, ale zato vytrvalý dážď, ktorý nás sprevádzal až k chate. Chodníkom tiekli potoky vody, na skalách sa šmýkalo a vibramy sa premenili na lavóry, v ktorých čľapkala voda. K tomu ďalšie blesky a hromy.		Spomenieme si na nedávnu tragédiu na poľskom vrchu Giewont, kde blesk udrel do kovového kríža. Na mieste zabil štyroch ľudí a 157 bolo zranených. V poľskej tlači sa teraz diskutuje o tom, či by nebolo lepšie onen železný kríž odstrániť a či vôbec kríže na vrcholy – často sa nachádzajúce v prírodných rezerváciách – patria. Počas búrky sú to výborné magnety pre blesky. My sme sa šťastne dostali do Chaty pod Soliskom, kde sa už tlačila takmer stovka ľudí. Kapustnica a čaj zohriali naše útroby, trošku oschli aj premočené veci. Po prečkaní dažďa buď peši okolo skokanských mostíkov, alebo lanovkou dostávame sa k Štrbskému plesu. Okolo jazera vedie zaujímavý náučný chodník s popisom flóry a fauny Vysokých Tatier. Na paneloch sú krásne fotografie tatranských zvierat. Druhá skupina turistov si vybrala menej náročnú trasu a vystúpila na Predné Solisko. Je to jeden z najnižších a najľahšie dostupných vrchov v Tatrách. Zároveň je pekným vyhliadkovým vrcholom. Vedie naň turistický chodník od už spomínanej Chaty pod Soliskom. No a tretia skupina – nazvime ich sedem statočných – si zase zvolila náročnú trasu a podarilo sa im vystúpiť na 2422-metrový vrch Satan. Ten má dva vrcholy a nachádza sa na hrebeni Bášt. Na úbočiach Satana sú hlboké lavínové ryhy. Každý si teda mohol vybrať, na čo mal chuť a silu, prípadne sa len tak poprechádzať okolo Štrbského plesa. Nebyť popoludňajšej búrky, bola by to stopercentne vydarená akcia. Ale aj na nepriaznivé počasie musia byť turisti pripravení. Ľubo Mazán, Tempo, 9.9.2019

Atraktívna túra v Malej Fatre
Počas teplej a slnečnej augustovej soboty sa vyše pol stovky turistov z klubu Horec vybralo do jedného z najkrajších slovenských pohorí – do Malej Fatry. Cieľom bolo prejsť Zbojníckym chodníkom, navštíviť dolinu Obšívanka a obľúbené rokliny Diery s desiatkami vodopádov. Kúsok za obcou Vyšné Kamence začína turistická trasa, ktorá bola dlhé obdobie uzatvorená. Až pred pár rokmi ju znovu sprístupnili, a to pomocou kovových schodíkov a oceľových lán. Vybavený týmito pomôckami je Zbojnícky chodník bezpečný a môžu ho absolvovať aj bežní turisti bez špeciálneho horolezeckého výstroja. 54 horcov sa teda okolo ôsmej hodiny rannej vybralo po modrej značke v ústrety bizarným skalným útvarom. Krok po kroku stúpame po schodíkoch dolinou Obšívanka a obdivujeme rozmanité vápencové útvary. Raz je to kamenná ihla, inokedy zas mláďa orla. Prichádzame k skalnej terase, ktorú treba prekonať pomocou lán. Pod nami zíva hlboká priepasť. Vyhliadkové plošinky poskytujú pohľad z vtáčej perspektívy do terchovskej doliny s roztrúsenými domčekmi. Najvyšším bodom prvej časti dnešnej túry sú Malé nocľahy. Z nich zostupujeme dole a opäť máme príležitosť obdivovať fantastické výtvory prírody ako kamennú ťavu alebo modliaceho sa mnícha. Zbojnícky chodník konči v rezervácii Tiesňavy, kde nas na ceste do Vrátnej doliny čaká autobus, ktorým sa presúvame do Štefanovej. Druhá časť turistického dňa sa odohráva v Dierach. Je to sústava roklín a kaňonov zabezpečená rebríkmi, mostíkmi, stupačkami a reťazami. Nachádzajú sa v národnej prírodnej rezervácii Rozsutec a skladajú sa z troch ucelených častí: Dolné, Nové a Horné diery. Preteká nimi Dierový potok, ktorý tu vytvoril viac ako dvadsať vodopádov. Bizarné skalné útvary so špecifickou klímou sú domovom viacerých chránených druhov rastlín a živočíchov. Počas prechodu týmito tromi tiesňavami počúvame zurčanie, ba až hukot potoka, nadchýname sa vodopádmi a spenenou vodou v menších kotloch. Strmé a šmykľavé úseky opatrne prekonávame pomocou rebríkov.		Prekvapuje nás, že do takéhoto nie veľmi bezpečného prostredia sa niektorí rodičia odvážia zobrať i menej ako štvorročné deti, s ktorými sa potom pred náročnejšou prekážkou otočia a vracajú späť. Jedna mamička dokonca niesla v šatke iba trojmesačného novorodenca. Stačilo by jediné pošmyknutie a maličký to nemusí prežiť. Iní návštevníci zase nedodržiavajú jednosmernosť trasy v Nových dierach alebo si do klzkého terénu obujú takmer nedeľné botasky. Okrem Poliakov a Čechov, na ktorých sme v našich horách zvyknutí, sme stretali aj Nemcov, Francúzov, ba dokonca i skupinu Izraelcov. Okolo štvrtej hodiny všetci opäť prichádzame do Štefanovej, kde si pri výdatnom jedle vymieňame svoje dnešné dojmy. Keďže 13 kilometrov v Malej Fatre sa tretine účastníkov akosi málilo, vybehli ešte na menej navštevovaný horský masív Boboty, ležiaci mimo hlavného hrebeňa. Tým si trasu predĺžili o ďalšie tri kilometre, ale hlavne, celkové prevýšenie, ktoré prekonali, bolo až 1450 metrov, čo je naozaj pekný výkon. Bočný masív im poskytol ešte jeden zážitok: Sledujúc z vyhliadky impozantný Rozsutec a susedný Stoh si dvaja turisti všimli, že z protiľahlého svahu pohoria schádza dole k obydliam veľké tmavé zviera. Malo typickú kolísavú chôdzu a mierilo k jednej z chát. S veľkou pravdepodobnosťou to bol medveď túžiaci po čerstvom tovare z kontajnera. Počet týchto dravcov na Slovensku nie je presne stanovený. Niektoré odhady hovoria o 1500 jedincoch, iné až o 2250 kusoch. Pravdou však je, že stretnutí s naším najväčším dravcom v poslednom období pribúda. Ľubo Mazán, Tempo, 2.9.2019

Horci v Rakúskych Alpách
Presne pred desiatimi rokmi turisti z klubu Horec po prvýkrát navštívili pohorie Raxalpen, ktoré je súčasťou Rakúskych Álp. Pokúsili sa zdolať najvyšší vrch tohto pohoria – dvojtisícový Heukuppe. Vtedy im to však veľmi studené a daždivé počasie nedovolilo, a tak výlet skončil návštevou viedenského Schönbrunnu. Tento rok to dopadlo inak a výstup na „Sennú kopu“ sa vydaril. O štvrtej hodine rannej sa autobus so 49 turistami vybral k našim juhozápadným susedom. K sedlu s názvom Preiner Gscheid, kde je štart našej dnešnej trasy, dorážame okolo deviatej hodiny. Víta nás slnečné počasie, a tak po kratšej príprave vyrážame prekonať 1200 výškových metrov a približne 18 kilometrov v skalnatom pohorí. Prvým testom kondície, ale aj odvahy bol úsek Reisstaler steig, ktorý je kvôli obtiažnemu terénu zabezpečený lanami, rebríkmi a stupačkami. Okrem nôh bolo treba používať aj ruky a držiac kovové lano vyťahovať sa na ďalší a ďalší skalný stupienok. Napokon túto zaistenú cestu kategórie A/B všetci zvládli. Možno väčším nebezpečenstvom ako samotná ferata boli odkopnuté kamene, ktoré neraz len tesne preleteli vedľa niektorého turistu. V pohorí Raxalpen je takýchto lezeckých úsekov niekoľko, a veru nie všetky sú také ľahké ako ten dnešný. Po prekonaní feraty sa dostávame na planinu. Po nej to už ide ľahšie a predpoludním pomaly prichádzame na vrchol oblého a hôľnatého kopca Heukuppe, ktorý sa týči do výšky 2007 metrov nad morom. Nachádza sa tu štvorhranná mohyla poskytujúca tieň, i posedenie. Turistky poponúkajú ostatných domácimi ovocnými koláčmi, turisti zase vyťahujú niečo tekuté. Vrch nám doprial krásny kruhový výhľad na okolité rakúske pohoria, ale i na severné svahy nášho Raxu, ktoré sú priam obsypaných chatami a salašmi. Kdeže sa s takýmto vybavením môžu porovnávať slovenské hory. Nieže chatu, ale ani len náznak bufetu nenájdete napríklad na povestnej Kráľovej holi, ktorá je východiskom viacerých nízkotatranských túr a prechádza ňou i hlavná hrebeňovka. V Rakúsku sa o horské chaty a útulne dá zakopnúť takmer na každom kroku.		Z dvetisíc metrovej výšky vidíme okrem spomínaných ubytovní aj väčšie snehové pole, kde sa poležiačky chladí stádo kráv. Je to logické, veď majú plné vemená čerstvého plnotučného mlieka, ktoré by sa v takomto teple mohlo rýchlo zraziť a premeniť na hrudkovitý tvaroh... Na menšom snehovom poli zase oddychujú dva kamzíky, kým tretí behá okolo nás. Zo samotného vrcholu sa rozbiehajú a skáču do neznáma paraglajdisti, krúžia tu i menšie lietadlá poskytujúce vyhliadkové lety. Skutočne je čo obdivovať, aj fotiť. Pol kilometra pod vrcholom sa nachádza chata Carl Ludwig Haus. Tam si doprajeme občerstvenie v podobe rakúskeho pivka a gulášu. Pokračujeme na vrch Predigstuhl, kde natrafíme na menšiu útulňu. Slúži turistom, ktorí majú nejaké zdravotné problémy alebo ich navečer zastihlo nepriaznivé počasie. Prekvapivá nie je samotná útulňa, ale časť jej vybavenia – klasický telefón, t.j. pevná linka, ktorou sa dá privolať pomoc. My problémy zatiaľ nemáme, a tak pokračujeme po hrebeni ďalej, spievajúc si clivú slovenskú pieseň Na Kráľovej holi. Počas zostupu začalo husto pršať a dážď prikrášlili aj krúpy veľké ako hrach. Kto stihol, skryl sa pod strieškou, kto nie, premokol do nitky. Keďže dážď nie je smrteľne jedovatý, bez ujmy sme túto sprchu prežili. Popri ďalších dvoch chatách prichádzame pred piatou hodinou do miesta, kde naša túra začala. Zopár najzdatnejších horcov vystúpilo ešte na vrch Preiner Wand, na ktorom sa týči kovový kríž. Naopak, piati turisti, ktorí prehliadli jednu odbočku, pokračovali nesprávnym smerom a zišli do susednej dediny. Tam sme ich počas cesty domov v prudkom lejaku vyzdvihli. Piata návšteva Rakúska sa horcom celkom vydarila a okrem pár boľavých kolien nezanechala na nikom žiadne trvalé následky. Ľubo Mazán, Tempo, 12.8.2019

Odznaky pre aktívnych turistov
Významným turistickým podujatím, ktorého sa zúčastnili aj niekoľkí členovia klubu Horec z Partizánskeho, bola Trilógia – Vrcholy Strážovských vrchov. V roku 2017 ju vyhlásil Trenčiansky vysokohorský klub. V rámci nej bolo treba počas troch rokov vystúpiť na 75 vrcholov, zväčša menej známych alebo neznačkovaných. Z turistického klubu Horec sa do akcie prihlásili predseda Peter Horváth a podpredseda Ľubo Mazán. Už v prvom roku sa im podarilo dosiahnuť 54 vrchov a po druhom roku im do splnenia celej trilógie chýbal iba jeden kopček. Na ten vystúpili v polovici apríla tohto roku, čím absolvovali všetky predpísané strážovské vrcholy. Na pozvanie autora a organizátora Trilógie, 77-ročného Mariána Petrinca sa dvaja horci v slnečnú júnovú nedeľu vybrali z Nitrianskych Sučian na tisícmetrový Rokoš. Tam prebehlo odovzdávanie odznakov.		Zo 122 pôvodne prihlásených turistov sa druhú etapu podarilo absolvovať iba necelej tridsiatke. Naši dvaja členovia ako prví a zatiaľ jediní vystúpili na všetky predpísané strážovské vrcholy, takže od predsedu Trenčianskeho vysokohorského turistického klubu pána Petrinca si prevzali hneď dva odznaky naraz. Keďže prvé kovové ocenenia dostali pred rokom v Pružinskej Dúpnej jaskyni, tým sa pre nich celá Trilógia úspešne uzavrela. Odznak za absolvovanie druhej etapy získal aj nový člen Horca Ľubo Meňhert. Na vrchole Rokoša pobudli turisti vyše hodiny, porozprávali sa s priateľmi z iných klubov o svojich cestovateľských plánoch, spravili si spoločné fotografie a potom zostúpili buď do Sučian alebo do Nitrianskeho Rudna, aby doma stihli chutný nedeľný obed. Výbor TK Horec, Tempo, 15.7.2019

Náročná túra v Západných Tatrách
„Ísť či nejsť?“ rozhodoval sa výbor turistického klubu Horec ešte v piatok poobede, teda iba pol dňa pred naplánovanou túrou. Aladin a ďalšie meteorologické stránky totiž ukazovali na predposlednú júnovú sobotu búrky. Napokon sa do Tatier išlo a akcia sa (až na popoludňajší dážď ) celkom vydarila. V „inkriminovanú“ sobotu už okolo ôsmej hodiny rannej vysadá v Račkovej doline z autobusu vyše päťdesiat turistov. Víta ich slnko a čerstvý horský vzduch. Dnes je na pláne výstup na vrch Klin, ktorý sa nachádza na slovensko-poľskej hranici. Túra vo vysokohorskom prostredí si vyžaduje prekonať takmer 1400 výškových metrov a 22 kilometrov. Ak by to pre niekoho bolo priveľmi náročné, je pripravená aj ľahšia alternatíva, a to návšteva Račkových plies a vodopádu. A naopak – komu by sa pôvodná trasa málila, môže si ju predĺžiť ešte o výstup na Otrhance a Jakubinú. Úzkou dolinou, ktorá je poznačená ťažbou dreva, sa dostávame k známej Račkovej doline. Tá je dlhá päť kilometrov a tečie v nej potok s rovnomenným názvom. Ten do seba priberá viaceré menšie prítoky. Stúpame proti smeru toku, obdivujeme chránený žltohlav európsky a ďalšie vzácne rastliny. Po dvoch hodinách prichádzame k útulni Pod Klinom. Kedysi tu turisti mohli v prípade náhlej zmeny počasia prespať, dnes červený text na tabuli prenocovanie prísne zakazuje. Z útulne sa totiž stalo „múzeum ovčiarstva“. No, múzeum je asi trochu silný výraz. Vnútri na stenách visí asi dvadsať zarámovaných fotografií oviec, bačov a valachov. Vonku na poličke sa vyvaľujú dve hrudy syra. Samozrejme, syr nie je skutočný, ale vytesaný z kameňa. A kvôli týmto pár artefaktom bola útulňa prekvalifikovaná na múzeum a je prísne zakázané v nej stráviť noc. Dážď, búrka, sneh, či zotmievanie sa – čo tam po tom. Bežte, turisti, ešte dve hodiny dole do kempu! Kúsok nad búdkou sa značkovaná cesta rozvetvuje.		My pokračujeme západnou vetvou, fotíme si Račkov vodopád a nad nim šesť Račkovych plies. Ich počet nie je vždy rovnaký, mení sa podľa stavu vody v doline. V blízkosti sa nachádzajú i viaceré snehové polia. Za plesami sa trasa stáva dosť strmou, takže výstup do Račkovho sedla dáva viacerým z nás poriadne zabrať. Menej zdatní turisti preto ďalej ani nepokračovali a vrátili sa tou istou cestou na základňu. Bolo to rozumné rozhodnutie; vo vysokohorskom prostredí nikdy netreba preceňovať svoje sily. Spomínané Račkovo sedlo sa už nachádza na štátnej hranici. Tú lemujú bielo-červené hraničné kamene. Zo severnej strany sú označené písmenom P a z južnej strany písmenom S. Jednou nohou v Poľsku a druhou na Slovensku strmo stúpame na 2173-metrov vysoký Klin. Jeho tvar pripomína pyramídu. Počasie však nie je úplne priaznivé: občas nás obkolesí hustá hmla, občas prší, občas počuť aj hromy. Výhľad z Klinu preto nie je úchvatný, ako často zvykneme písať, ale skôr podpriemerný. Žiadna HD kvalita. Cez Gáborovo sedlo potom schádzame späť k Ústiu Račkovej doliny a túru končíme na chate Orešnica pri bryndzových haluškách. Jedenásť zdatnejších turistov si hneď zrána vybralo náročnejšiu trasu. Cez Otrhance, ktoré pozostávajú z niekoľkých skalnatých vrcholov, vystúpili až na Jakubinú. Cestou ich pozdravilo päťčlenné stádo kamzíkov, ktoré sa páslo iba kúsok od chodníka. Na Jakubinej, podobne ako na Kline, taktiež vládlo nevľúdne počasie. Iba vo vzácnych momentoch, keď hmla na chvíľu ustúpila, sa v diaľke ukázal vrchol Ostrého Roháča a Plačlivého. Cez Hrubý vrch a Končistú potom tí najvytrvalejší vystúpili na Klin, čím prekonali až 1800-metrové prevýšenie. Napokon sa všetci bezpečne vrátili k autobusu a pred šiestou hodinou vyštartovali domov. To sa nedá povedať o dvoch českých turistoch, ktorí v tej istý deň na tej istej trase zablúdili a musel ich zachraňovať vrtuľník. Nuž – kto umí, ten umí... Ľubo Mazán, Tempo, 1.7.2019

Úchvatné výhľady z Rakytova
Po daždivom týždni sa konečne vyčasilo, a tak sa štyridsať turistov z klubu Horec mohlo bez obáv z prechladnutuia vydať na svoju ôsmu tohtoročnú akciu. Cieľom bolo vystúpiť na dva vrcholy vo Veľkej Fatre a navštíviť tri prírodné rezervácie. Pohorie Veľká Fatra má dve vetvy: západnú turčiansku a východnú liptovskú. V tej prvej sa nachádza napríklad vrch Lysec, Veľkofatranský Kľak a lyžiarske stredisko Jasenská dolina. Liptovskej časti dominuje 1567-metrový vrch Rakytov, je tu rekreačné stredisko Smrekovica, známe lyžiarsko-turistické centrum Donovaly a trojjediná obec Liptovské Revúce. Nažhavení slnečným počasím a trpiaci abstinenčnými príznakmi z nedostatku turistiky (kvôli zrušeniu predchádzajúcej akcie) sa púšťame do boja s 20-kilometrovou trasou a hlavne s nekompromisným 1380-metrovým prevýšením. Z podhorskej obce Teplô sa popri Teplom potoku s niekoľkými menšími vodopádmi dostávame k útulni Limba. Chodník je zablatený a šmykľavý, po kameňoch tečie voda. Vedľa útulne sa nachádza menšie jazierko, ktorému vládne statný žabiak – skokan hnedý. Ten sa o svoj príbytok delí s velikánskym pstruhom. Už aj od Limby sú krásne výhľady smerom na východ. Po strmom výstupe na samotný Rakytov treba prívlastok „krásne“ zmeniť na „úchvatné“. Po dažďoch je obloha vyčistená, nikde žiaden opar. Kam sa len človek pozrie, všade sa rozprestierajú slovenské pohoria. Na severe vidno zasnežené vrcholky Západných Tatier, kúsok vpravo západnú časť Nízkych Tatier. V diaľke sa týči niekoľko vysielačov: z tých známejších spomeňme Skalku v Kremnických vrchoch a Krížavu nad Martinskými hoľami. Rozoznávame aj nezameniteľný tvar Kľaku či Choča. Orientáciu uľahčuje kovová ružica s vyznačenými smermi a vzdialenosťami k jednotlivým vrchom.		Po dlhej občerstvovacej prestávke – veď výstup na Rakytov dal mnohým poriadne zabrať – pokračujeme hôľnatým terénom k Čiernemu kameňu. Cestou míňame niekoľko snehových polí, takže zimné radovánky, ako napríklad stavanie snehuliaka, si vychutnávame aj koncom mája. Čierny kameň je nielen výrazná skala obrastená tmavými smrekmi, ale aj prírodná rezervácia s ochranou pralesovitých porastov tvorených stromami a kosodrevinou. Samotný vrchol nie je kvôli ochrane prírody prístupný. Popri viacerých potokoch, ktoré lemuje sýtožlté záružlie močiarne, prichádzame k sedlu pod Ploskou. Kto má dnešného šľapania už dosť, schádza popri salašu do Vyšnej Revúcej, kde si môže posedieť pri nápojoch v reštaurácii Horec. Bolo to celkom milé: Horcov privítali v Horci. Ostatní pokračujú podľa plánu na hôľnatý vrch Ploská. Práve tu sa fatranský hrebeň delí na už spomínanú turčiansku a liptovskú vetvu. Na vrchole sa nachádza pamätník bojovníkom SNP. Strmé úbočia sú teraz v máji porastené množstvom šafranu, v zime sú však nebezpečné kvôli lavínam. Na Ploskej sa stretávame s našimi šiestimi diaľkošľapmi, ktorým naplánovaná trasa po fatranskom hrebeni nestačila, túru si predĺžili o ďalších šesť kilometrov a vystúpili na vrch Borišov. Napokon všetci schádzame na horný koniec dedinky Vyšná Revúca. Názov dostala podľa zvukov potoka počas jarného topenia snehu. Tam si v reštaurácii pozrieme poslednú tretinu semifinálového hokejového zápasu a potom už rýchlo domov, aby voleniachtiví občania stihli vhodiť do urny svoj hlas za europoslancov. Ľubo Mazán, Tempo, 3.6.2019

Stovka turistov na Temešskej skale
Turistický klub Horec každoročne začiatkom apríla oslavuje výročie svojho založenia. Tento rok sa dva autobusy naplnené milovníkmi prírody vybrali prvú aprílovú sobotu do pohoria Malá Magura, aby spolu vystúpili na Temešskú skalu a potom oslávili 19. rok svojej existencie pri dobrom guláši. I keď nás pri odchode z mesta vyprevádzal jarný dážď, v prievidzskom okrese ustal, a tak sme mohli z podhorskej dedinky Temeš začať šľapať po úplne suchom lesnom chodníku. Prvým naším cieľom bola Temešská skala, ktorá sa vypína do výšky 910 metrov. Nachádza sa v prírodnej rezervácii s ochranou vzácnych živočíchov a rastlín. Výhľady kvôli hmle neboli najlepšie. Oproti vyčnieval o sto metrov vyšší Rokoš a v doline sa zrkadlila rudnianska priehrada. Vrchol zdolali aj naši najmladší účastníci Adamko, Peťko a Laurika. Tá sa dokonca nebála vyštverať na takmer kolmú skalu, ktorá jej stála v ceste. Prekážky predsa treba zdolávať, nie obchádzať. Odfotili sme sa nielen pri schránke s vrcholovou knihou, ale aj v útrobách desaťmetrovej jaskyne. Temešská skala je totiž tvorená prevažne vápencom a v takejto hornine nie sú jaskyne ničím výnimočným. Strmším stúpaním pokračujeme k druhému dnešnému cieľu, ktorým je Malá Magura. 1101 metrov vysoký vrch sa už nachádza v hlavnom hrebeni rovnomenného pohoria, ktoré sa tiahne od Čičmian až po Bojnice. Cestou nás potešil pohľad na viaceré druhy kvetov, ako boli prvosienky, fialky a sirôtky.		Podľa pôvodného plánu sa z vrcholu Malej Magury malo schádzať dole, približne tretina turistov sa rozhodla, že navštívi ešte o 50 metrov vyššiu Veľkú Maguru, ktorá je vzdialená iba dvadsať minút cesty. Putujúc po hrebeni narážame na menšie i väčšie fľaky snehu. I keď v dolináááách sú snežienky už dávno odkvitnuté, tu v tisísmetrovej výške sa im teraz darí najlepšie. A tak naše foťáky zaostrujú aj na množstvo bielych hlávok roztrúsených po čistinke. Po zápise do vrcholovej knihy a strmom zostupe prichádzame do sedla Obšiar. Nachádza sa tu menšia kaplnka a je tu križovatka turistických ciest. Smerovník nám ukazuje cestu do obce Čavoj, ktorá bola v minulosti známa košikárstvom, tkáčstvom a výrobou kolovratov. Z Čavoja do cieľa našej túry prechádzame popri domčekoch a políčkach. Ľudia vylákaní jarným slnkom pracujú vo svojich záhradkách, sadia, upratujú, pília. Pri potoku rastie žiarivožlté záružlie močiarne. Naše 12-kilometrové putovanie končí v penzióne Dolinka nachádzajúcom sa v malej podhorskej obci Gápel. Tá sa v minulosti preslávila najmä sklárskou výrobou; fungovali tu až tri taviace pece. Po tom, čo bola prevádzka presunutá do Valaskej Belej, sa počet obyvateľov rapídne znížil. My sa však o demografické problémy dedinky príliš nezaujímame. Vyhladovaní vchádzame do penziónu, kde nás čaká plný kotol znamenitého hovädzieho gulášu. Okrem sýteho obeda si tí, ktorí ešte vládzu, môžu zahrať biliard alebo bowling. Osadenstvo reštaurácie nám bolwingovú dráhu sprístupnilo úplne zadarmo. Nuž ale nečudo, veď päťstoeurová tržba nebýva každý deň. Najedení, vyšportovaní a hlavne spokojní si sadáme do našich dvoch autobusov, ktoré sa s nami vrátili tam, odkiaľ prišli – do rodného Partizánskeho. Ľubo Mazán, Tempo, 23.4.2019

Jednou ranou dva hrady
Slnečná marcová sobota vyhnala ľudí zo svojich bytov nielen do záhrad, ale mnohých aj do prírody. Takmer šesťdesiat turistov z klubu Horec sa vybralo na návštevu dvoch pohronských hradov: Šášova a Revišťa. Ten prvý leží na okraji Štiavnických vrchov a druhý sa nachádza na okraji Vtáčnika. Okrem malebných ruín navštívili horci aj Dolnoždanskú skalu, ktorá im poskytla krásny výhľad na kľukatiaci sa Hron. Poslednú marcovú sobotu bolo skutočne fantastické počasie. Slnečno, bezoblačno a celkom teplo. Škoda by bolo sedieť doma. Autobus preplnený turistami z Partizánskeho a okolia zaparkoval okolo ôsmej hodiny v Šášovskom Podhradí. Z dedinky je to na hrad iba kúsok, ani nie kilometer. Pod ruinami, ktoré sa práve rekonštruujú, nás vítala informačná tabuľa. Hrad bol postavený v 13. storočí a o jeho vzniku hovorí povesť, ktorú sme si mohli prečítať na paneli. Keď raz bol istý zvolenský veľmož na poľovačke, napadla ho obrovská medvedica, zvalila ho na zem a bola by ho i zachlomaždila, nebyť odvážneho dvorného šaša, ktorý medveďa kyjakom toľko udieral, až to zubatá šelma vzdala a hladná sa pobrala do kríkov. Z vďaky k záchrane života dal veľmož postaviť svojmu šašovi tento hrad. Rozlohou skôr menší, ale so zachovalými obvodovými múrmi, mnohými oknami a niekoľkými miestnosťami nám poskytol miesto na oddych a občerstvenie. Zrejme nie najlepšie spomienky bude mať na návštevu Šášova jedna z účastníčok, ktorá si oprela svoje turistické palice o kovovú bránu pri vstupe. Po dvadsiatich minútach v areáli hradu pri odchode s prekvapením zistila, že palice zmizli. Viacerí z nás predtým videli dvoch cudzích návštevníkov, ako sa ponáhľaju dole briežkom. Že ich ženie nečisté svedomie, to však nikoho nenapadlo. Nuž, možno by za NAJ Slováka naozaj mali vyhlásiť toho zbojníka. Presne vystihuje slovenskú povahu...		Po návšteve Šášova nás autobus teleportoval do Dolnej Ždane, odkiaľ najprv cez pole a potom lesom stúpame na Dolnoždanskú skalu. Stretávame nielen skupinku srniek, ale aj stádo lani a jedného jeleňa. Vysoká zver si práve pochutnáva na sýtozelených oziminách. Neskôr nám cestu lemujú fialky, liečivé podbele, ale aj prvé žltučké kašky. Po prekonaní 500 výškových metrov prichádzame na mohutné bralo. Strmý výstup zvládol aj 5-ročný Peťko a 9-ročná Laurika. Z druhého konca života sa patrí spomenúť stále aktívneho 77-ročného železničiara Jožka. Z vrcholu Dolnoždanskej skaly sa kocháme výhľadmi na Štiavnické a Kremnické vrchy, i na pokojne tečúci Hron. Jarné slnko si treba poriadne vychutnať, a tak v tejto 612-metrovej výške pobudneme takmer hodinu. Zo skaly na hrad Revište treba prejsť dedinkou Bukovina. V obci nás zaujala farma s ovečkami a hlavne obchodík s predajom mliečnych výrobkov. A tak vo veľkom nakupujeme čerstvý i údený ovčí syr, korbáčiky, aj kvalitnú žinčicu. Posledný strmší výstup nás privádza na zrúcaninu hradu Revište. I tá je teraz v rekonštrukcii. Gotický hrad pochádza z druhej polovice 13. storočia. Spolu so Šášovom slúžil k ochrane úzkeho priechodu, ktorým viedla obchodná cesta k stredoslovenským banským mestám. Okrem múrov si obzeráme aj hlbokú studňu sídliacu uprostred nádvoria. Po zostupe z hradu sa šesť desiatok smädných turistov nahrnulo do revišstkej krčmičky. Tu, pri dobrých jedlách, skončila naša šiesta tohtoročná akcia, ktorú bez zaváhania možno nazvať veľmi vydarenou. Ešte si pofotíme ropuchy páriace sa na asfalte a už nás čaká len cesta domov. No a z túry poďho k volebným urnám, podaktorí rovno z autobusu, teda ešte vo vibramách. Ľubo Mazán, Tempo, 8.4.2019

Milióny snežienok na Marháte
Začiatkom marca sa plnučičký autobus Horcov vybral do neďalekého pohoria Považský Inovec. Cieľom poznávacieho zájazdu bolo navštíviť kaplnku Jurko, vystúpiť na výhľadový vrch Marhát a pozrieť si unikátne archeologické nálezisko Valy. Rotunda sv. Juraja sa nachádza kúsok nad Nitrianskou Blatnicou. Pochádza z prvej tretiny 9. storočia, teda ešte z predveľkomoravského obdobia. Je to najstaršia zachovalá rotunda na Slovensku. Neskôr bola prebudovaná v románskom slohu. V blízkosti kaplnky sa podarilo odkryť 130 hrobov. V nich sa našli pozoruhodné nálezy zo striebra a bronzu. Mali sme šťastie, že kaplnka bola práve otvorená, a tak sme si mohli pozrieť nástenné kresby i maľby, kríže, zachovalý oltár a vypočuť si čo-to z histórie stavby od vedúceho občianskeho združenia, ktoré sa o tento objekt stará. Popri čistinkách, kde rástlo neuveriteľne veľa snežienok, stúpame na vrch Marhát. Samozrejme, prvé jarné kvietky, i keď ich boli hádam aj milióny, sme nevytrhávali zo zeme, aby po pár dňoch uvädli vo váze. Nechali sme ich tam, kde ich vyčarila samotná príroda. Vrchol Marhátu sa nachádza v 748-metrovej výške. Okrem prístrešku a lavičiek tu stojí aj 17-metrová drevená rozhľadňa. Z nej sme si mohli pozrieť protiľahlé pohorie Tribeč s tajuplnou a ľudí hltajúcou Žibricou, na dohľad však bol aj Zobor a obe naše jadrové elektrárne.		Po oddychu a zápise do vrcholovej knihy sa poberáme po náučnom chodníku k najzaujímavejšiemu miestu dnešnej túry – k slovanskému hradisku Valy. To sa nachádza nad obcou Bojná. V minulosti bolo významným hospodárskym a mocenským centrom Nitrianskeho kniežactva a neskôr i Veľkej Moravy. Našlo sa tu množstvo vzácnych archeologických nálezov, ako napríklad zvyšky poľnohospodárskeho náradia, kladivá a kliešte, dláta, vrtáky a sekery, nechýbali ani ozdobné predmety, pozlátené plakety, nádoby a zbrane. Všetko vyše tisíc rokov staré. V rozľahlom areáli obohnanom priekopami a valom, ktorý ešte i dnes dosahuje miestami výšku až deväť metrov, možno obdivovať odkryté základy hradištných obydlí, rekonštrukciu vonkajšieho opevnenia a dvoch polozemníc. Areálu dominuje veľká drevená brána. Poslednou našou zastávkou bol Ranč pod Babicou. Tam sme už prichádzali za slabého dažďa. Okrem reštaurácie je súčasťou ranča jazierko a prírodný zverinec s exotickými zvieratami. A tak niektorí z nás, ktorí celý čas nepresedeli pri tanieroch a pohároch, mohli obdivovať klokany, jaguáre, levy, makaky, surikaty, tigre, lamy, ťavy a dikobrazy. Zaujímavosťou na rozdiel od väčšiny zoologických záhrad je, že s niektorými zvieratami je možný fyzický kontakt, takže deti si môžu zvieratká aj pohľadať. Ľubo Mazán, Tempo, 18.3.2019

Čarokrásna zima nad Donovalmi
A či viete, že na Slovensku sa okrem mesta Zvolen nachádza aj vrch s rovnakým názvom? Čnie nad Donovalmi a so svojou výškou 1403 metrov poskytuje návštevníkom krásny kruhový výhľad. Naň, ale nielen tam, sa vybralo vyše šesťdesiat turistov z klubu Horec v rámci svojej tretej tohtoročnej akcie. Do posledného miesta naplnený autobus plus dve autá navyše sa tretiu februárovú sobotu dopravili do známeho rekreačného strediska Donovaly. To sa nachádza na východnej strane Veľkej Fatry. Je to lyžiarske stredisko so 17 zjazdovkami a 14 kilometrami bežeckých tratí. Asi tretina účastníkov dala pred pešou turistikou prednosť lyžovaniu a bežkovaniu. Spúšťali sa dole z Novej hole. Ostatní sa vydali na 10-kilometrovú zimnú túru. Množstvo snehu pod nohami, ale aj na protiľahlých pohoriach vytváralo krásnu zimnú atmosféru. Úplne priezračné ovzdušie poskytovalo ďaleké výhľady na vatou obalené vrcholky Nízkych Tatier a Roháčov. Na severe sa zase týčil Choč, východnejšie i náš národný vrch Kriváň. Oproti z hrebeňa vytŕčali kovové prsty vysielačov na Krížnej a Krížave. Nádherné slnečné počasie a teplota vysoko nad februárovým priemerom dovolila účastníkom kráčať iba v tričkách. Výstupová trasa na hôľnatý Veľký Zvolen bola strmá a chodník miestami zľadovatelý. Po dlhšom oddychu na vrchole a oslave narodenín pokračujeme zasneženou planinou na trochu nižší Malý Zvolen.		Všetko je ožiarené slnkom, nad nami atramentovo modrá obloha. Cestou stretávame skialpinistov – či už patriacich Horcu alebo ďalších – ktorí tu majú vyznačené vlastné trasy. Našich bežkárov zase predbiehali deti na psích záprahoch. Nechýbali ani sane ťahané koníkom. Všetko na okolí žije, športuje a oddáva sa slnečným lúčom. Na Novej holi, kam napokon prichádzame, sa stretávame s našimi lyžiarmi. Z vrcholu sa spúšťajú aj paraglajdisti. Rozbehnú sa dole brehom, v istom okamihu pokrčia kolená a už sa aj vznášajú v atmosfére. V ponuke majú i tandemový zoskok, ale cena 70 eur za štvrť hodinu krúženia nad krajinou je privysoká. A tak od vrcholovej stanice lanovky pekne peši – ako sa na turistov patrí – schádzame popod kabínky strmo dole späť k autobusu. Sneh už je mokrý a naberá sa do vibrám. Pred treťou hodinou prichádzame na Donovaly, kde v sympatickej reštaurácii napĺňame svoje hladné žalúdky výbornou kapustnicou s hríbami, pečeným kolenom alebo živánskou. Nezabudnuteľná túra s fantastickým počasím, unikátnymi výhľadmi a výbornou atmosférou uspokojila všetkých šesťdesiatich účastníkov. Už teraz rozmýšľame, kam sa vydať o rok. Ľubo Mazán, Tempo, 25.2.2019

Vyrazte do hôr
Koncom januára sa sedemdesiat turistov z klubu Horec stretlo na svojej výročnej schôdzi. Predseda Peter Horváth predniesol hodnotiacu správu z minulého roku. Vyplynulo z nej, že turistický klub v roku 2018 zorganizoval 18 akcií, z toho 15 autobusových zájazdov. Spolu sa túr zúčastnilo 955 turistov, čo je rekordný počet v celej histórii klubu. Rekordný bol aj priemer na jednu akciu – a to 53 účastníkov. Na Dni s Horcom spojenom s výstupom na Veľkú Javorinu a oslavou 18. výročia sa zúčastnilo až 108 turistov. Vydarená bola aj lyžovačka v Jasenskej doline a zimný výstup na Lysec, návšteva Pulčínskych skál, výstup na Šíp, prechod Martinskými hoľami, zdolanie rakúskeho Hochschwabu alebo dva dni v Gemeri s návštevou Zádielskej tiesňavy a Kojšovskej holi. Krásne počasie sme si mohli vychutnať počas jesenného výstupu na tri malokarpatské hrady alebo neskôr na zrúcaninu hradu Zniev. Ani počas silvestrovského dopoludnia horci nezaháľali a na Osečnom sa ich pri varenom vínku stretlo takmer osemdesiat. Popri prednese správy o minuloročných podujatiach boli na plátne premietané príslušné fotografie. Okrem vlastných akcií bol TK Horec spoluorganizátorom Baťovianskej galusky, pomáhal pri zabezpečení stánku Čertov kotol v Rozprávkovom lese, pri podchode osadili členovia klubu informačnú tabuľu a vyznačili miestnou značkou trasu na Hlboké, Skalnú bránu a Kolianovú. V roku 2018 pribudlo do klubu 36 nových členov. Na začiatku januára mal teda TK Horec rekordných 131 aktívnych členov. Priamo na výročnej schôdzi vstúpilo medzi milovníkov prírody ďalších desať členov. Čo sa týka hodnotenia aktivity, všetkých 18-tich uskutočnených akcií sa už druhý rok po sebe zúčastnil Ľubo Mazán a prvý raz sa to podarilo aj Františkovi Cisaríkovi. O dve akcie menej mali Ľudka Šalgová, Peter Psota a Peter Krajčovič. Týmto najaktívnejším členom patrí bezplatný poukaz na niektorý z autobusových zájazdov v tomto roku. A z čoho si môžu vybrať?		Na rok 2019 je naplánovaných 20 akcií. Okrem kratších zimných túr v blízkom okolí to bude lyžovačka na Donovaloch a výstup na vrch Zvolen, návšteva hradu Revište a prechod náučným chodníkom Zvonička, Deň s Horcom na Temešskej skale, juhoslovenské hrady Hajnáčka, Hodejov a Šomoška s travertínovým vodopádom. Vo Veľkej Fatre vystupime na Rakytov, v Malej Fatre prejdeme Dolnými i Novými dierami, Tiesňavami a prvýkrát podupeme vibramami Zbojnícky chodník. V Západných Tatrách vystúpime na hraničný vrch Klin, v júli si odskočíme aj do susedného Rakúska na dvojtisícmetrový Heukuppe. Novinkou bude 75-kilometrová cyklistická túra popri Baťovom kanáli z Kroměříža do Skalice. Vo Vysokých Tatrách si pofotíme vodopád Skok, prejdeme Bystrou lávkou, prípadne navštívime Predné Solisko. Na jeseň nás čaká trojdňovka na Morave (Králický Snežník a Hrubý Jesenník), Nízke Tatry nám ponúknu obrovskú skalnú bránu na Ohništi a v závere roka to bude rozhľadňa Tlstá hora a tradičné vianočné výstupy na Žarnov a Osečný. Do výboru bol zvolený Jozef Hlavna, ktorý má na starosti cyklooddiel. Ten naplánoval na tento rok sedem vlastných cyklotúr. Po skončení oficiálnej časti, ktorá bola zavŕšená prijatím uznesenia, výročná schôdza pokračovala spoločenskou časťou. Turisti si mohli pozrieť kvalitne vedené kroniky, v rámci členského príspevku dostal každý farebnú výšivku so znakom klubu. Na jedálnom lístku boli okrem nápojov aj obložené chlebíčky, slané pečivo a výborné zákusky či koláče vlastnej výroby, za čo patrí poďakovanie všetkým členkám, ktoré občerstvenie pripravili. Diskusia, smiech a dobrá nálada sa niesla prenajatou sálou až do večerných hodín. TK Horec, (dl), Tempo, 11.2.2019

Holý vrch zaodetý v snehu
Druhá tohtoročná túra klubu Horec zaviedla tridsiatku turistov len sem neďaleko – do Nitrických vrchov. Z Dolných Vesteníc sa po obnovenej modrej značke vybrali na Holý vrch. Sprvu snehu nebolo veľmi veľa, ale s rastúcou nadmorskou výškou pribúdal. Zimnú túru s nami absolvoval i najmladší účastník – 5-ročný Peťko. Ten prvú polovicu trasy zvládol pekne po svojich dolných končatinách, neskôr mu však v hlbokom snehu došli sily. Pod Holým vrchom je miesto s výhľadom na Jankov vŕšok, Uhrovský hrad a severnejšiu časť pohoria. Tam sme si oddýchli a vychutnali si 3D obraz slovenskej krajiny vo vysokom rozlíšení. Pokračujeme východným smerom. Onedlho sa k modrej značke pripojila červená, ktorá sa tiahne hlavným hrebeňom Nitrických vrchov, nevynechajúc ani Rokoš a Čierny vrch. Táto trasa sa nazýva po jazykovedcovi Ľudovítovi Štúrovi a politikovi Alexandrovi Dubčekovi, keďže títo dvaja sa narodili v Uhrovci, dokonca v tom istom dome. 60-centimetrový sneh dal zabrať hlavne horcom idúcim vpredu, ktorí prešľapávali cestu.		Na Kňažinové lúky prišli niektorí turisti dosť unavení, a to nás ešte čakal výstup na Surdov. Nakŕmime sa, vypijeme si voňavý čaj, poponúkame sa čokoládou. Zábudlivec, čo si doma nechal proviant, bol obdarený obloženou žemľou, takže od hladu sa dnes neumieralo. Napokon padlo rozhodnutie: túru si kvôli hlbokému snehu skrátime a okolo Medvedej jaskyne zídeme priamo do Dolných Vesteníc. Sily ubudli aj malému Peťkovi, a tak ho najprv jeho otec, neskôr aj obetavý Miro niesli na chrbáte. K tomu sa pridali ešte problémy jednej turistky s kolenom, ktoré začalo tak silno bolieť, že bolo treba použiť nielen elastický obväz, ale aj lieky proti bolesti. Pomaly a opatrne schádame dolinou Hradištnica, pomáhame spolupútnikom, predseda vpredu sa telefonicky dohaduje so zadnými radmi, zisťuje, kde sa kto nachádza a aký chodník bude najschodnejší. Desiati účastníci si odbehli pozrieť Medvediu jaskyňu. Bola síce zamknutá, ale posedieť sa dalo aspoň v chatke kúsok od podzemnej diery. Jaskyňa je známa nálezmi kostí medveďov a ďalších cicavcov. Napokon všetci šťastne schádzame späť do Vesteníc, kde už čaká vyhriaty autobus. Ľubo Mazán, Tempo, 4.2.2019

Po snehu na Javorový vrch
Začiatkom januára konečne nasnežilo a tak sa mohlo 40 horcov a dvaja psi vybrať na svoju prvú tohtoročnú túru do poriadne zasneženej krajiny. Zároveň to bol i prvý zájazd, ktorých tento rok turistický klub Horec naplánoval až 16. Autobus nás vyviezol k Prostrednému vrchu nad Skýcovov, odkiaľ sme po zelenej značke začali šľapať smerom na západ. Cestou sme si pozreli partizánsky bunker, ktorý je umiestnený v skalách. Informuje o ňom aj náučná tabuľa. Kedysi bolo toto miesto ukryté v lese, dnes – vďaka intenzívnej ťažbe dreva – je okolo skál veľká čistina. Po krátkom oddychu pri bunkri a v sedle Rakyta sa pred jedenástou hodinou dostávame na 730-metrov vysoký Javorový vrch. Je to zalesnený kopec ležiaci na hlavnom hrebeni pohoria Tribeč. Nachádza sa tu schránka s vrcholovou knihou a je tu križovatkou turistických ciest. Kedysi na vrchu stála aj rozhľadňa, zub času ju však zničil. Pri smerovníku sa stretávame s turistami z okolitých klubov, blahoželáme si k novému roku, rozprávame sa o svojich minuloročných zážitkoch a tohtoročných plánoch.		Po strmšom žlto značenom chodníku schádzame k poľovníckej chate, kde bošianski turisti pre všetkých pripravili guláš z diviny, za ktorý im ďakujeme. Po oddychu pokračujeme k pozostatkom vápennej pece na Cibajkách. Od roku 1916 boli Práznovce a Bošany spojené s Cibajkami úzkokoľajovou železnicou. Tá slúžila na prepravu dreva, kameňa, cukrovej repy a neskôr i vápna. Barón Biedermann tu dal v roku 1929 postaviť vápenku. Lom na vápenec sa nachádzal iba 150 metrov od komína pece. Dodnes tu stojí schátraná vysoká okrúhla vápenná pec a časť výrobnej budovy. Dnešnú 17-kilometrovú túru končíme na salaši Kostrín pri teplých nápojoch. Ľubo Mazán, Tempo, 21.1.2019

Turisti nezaháľali ani cez Vianoce
Trochu sa prevetrať a rozhýbať usedené telá si členovia TK Horec zaumienili hneď vo štvrtok po sviatočných dňoch. Vyrazili na sopečný vrch Žarnov, ktorý patrí do pohoria Vtáčnik. Síce bolo zamračené, ale nešťastie nepršalo, ani nezúrila víchrica ako pred rokom. Na vrchole sa predpoludním zišlo vyše stovky turistov. Okrem horcov to boli aj milovníci prírody z KST Žarnov a z ďalších klubov. Blahoželania k sviatkom, ponúkanie sa vianočným pečivom a nápojmi nemalo konca-kraja. Predsedovia jednotlivých klubov Peter Horvát, František Szalay, ako aj predseda regionálnej rady Prievidza Milan Lomnický predniesli kratšie príhovory, rozdali kalendáriky, účastnícke listy a potom nahnali všetkých účastníkov ku krížu, kde urobili spoločné fotografie. Po hodinke strávenej na vrchole sa väčšina prítomných vrátila k svojim štvorkolesovým tátošom po žltej značke. Tucet turistov sa však ešte vydal hľadať jaskyňu v žarnovskom brale. Okrem vysokej pukliny objavili aj nádherný ľadopád s desiatkami cencúľov. Napokon sa všetci zišli v salóne na Ľubianke, kde mohli ochutnať výbornú kapustnicu sponzorovanú oslianskymi turistami.		Ďalšou decembrovou akciou turistov z Horca bol Silvestrovský výstup na Osečný. Rekord v účasti sme síce neprekonali, ale aj 77 ľudí na vrchole je celkom pekné číslo. Hlavne keď ešte večer predtým pršalo a nebolo isté, aké počasie bude v posledný deň roka. Na dolnom pomníku privítal účastníkov predseda klubu a okrem želaní no nového roku informoval turistov o najbližších akciách. Potom sme sa už po zablatenej lesnej ceste vybrali na horný pomník a pod vysoké napätie. Odtiaľ bol krásny výhľad najmä na zasnežený Rokoš. Na vrchole Osečného už čakali členovia výboru s horúcimi nápojmi. Takmer osemdesiat turistov sa navzájom poponúkalo aj vianočnými sladkosťami a klobásou. Po zápise do vrcholovej knihy a spoločných fotografiách nasledoval spev. Nádherne znela najmä známa ľudová pieseň Na Kráľovej holi. Ľubo Mazán, Tempo, 14.1.2019