Náročná túra v Západných Tatrách

     „Ísť či nejsť?“ rozhodoval sa výbor turistického klubu Horec ešte v piatok poobede, teda iba pol dňa pred naplánovanou túrou. Aladin a ďalšie meteorologické stránky totiž ukazovali na predposlednú júnovú sobotu búrky. Napokon sa do Tatier išlo a akcia sa (až na popoludňajší dážď) celkom vydarila.

     V „inkriminovanú“ sobotu už okolo ôsmej hodiny rannej vysadá v Račkovej doline z autobusu vyše päťdesiat turistov. Víta ich slnko a čerstvý horský vzduch. Dnes je na pláne výstup na vrch Klin, ktorý sa nachádza na slovensko-poľskej hranici. Túra vo vysokohorskom prostredí si vyžaduje prekonať takmer 1400 výškových metrov a 22 kilometrov. Ak by to pre niekoho bolo priveľmi náročné, je pripravená aj ľahšia alternatíva, a to návšteva Račkových plies a vodopádu. A naopak – komu by sa pôvodná trasa málila, môže si ju predĺžiť ešte o výstup na Otrhance a Jakubinú.

     Úzkou dolinou, ktorá je poznačená ťažbou dreva, sa dostávame k známej Račkovej doline. Tá je dlhá päť kilometrov a tečie v nej potok s rovnomenným názvom. Ten do seba priberá viaceré menšie prítoky. Stúpame proti smeru toku, obdivujeme chránený žltohlav európsky a ďalšie vzácne rastliny. Po dvoch hodinách prichádzame k útulni Pod Klinom. Kedysi tu turisti mohli v prípade náhlej zmeny počasia prespať, dnes červený text na tabuli prenocovanie prísne zakazuje. Z útulne sa totiž stalo „múzeum ovčiarstva“. No, múzeum je asi trochu silný výraz. Vnútri na stenách visí asi dvadsať zarámovaných fotografií oviec, bačov a valachov. Vonku na poličke sa vyvaľujú dve hrudy syra. Samozrejme, syr nie je skutočný, ale vytesaný z kameňa. A kvôli týmto pár artefaktom bola útulňa prekvalifikovaná na múzeum a je prísne zakázané v nej stráviť noc. Dážď, búrka, sneh, či zotmievanie sa – čo tam po tom. Bežte, turisti, ešte dve hodiny dole do kempu! Kúsok nad búdkou sa značkovaná cesta rozvetvuje. My pokračujeme západnou vetvou, fotíme si Račkov vodopád a nad ním šesť Račkovych plies. Ich počet nie je vždy rovnaký, mení sa podľa stavu vody v doline. V blízkosti sa nachádzajú i viaceré snehové polia. Za plesami sa trasa stáva dosť strmou, takže výstup do Račkovho sedla dáva viacerým z nás poriadne zabrať. Menej zdatní turisti preto ďalej ani nepokračovali a vrátili sa tou istou cestou na základňu. Bolo to rozumné rozhodnutie; vo vysokohorskom prostredí nikdy netreba preceňovať svoje sily.

     Spomínané Račkovo sedlo sa už nachádza na štátnej hranici. Tú lemujú bielo-červené hraničné kamene. Zo severnej strany sú označené písmenom P a z južnej strany písmenom S. Jednou nohou v Poľsku a druhou na Slovensku strmo stúpame na 2173-metrov vysoký Klin. Jeho tvar pripomína pyramídu. Počasie však nie je úplne priaznivé: občas nás obkolesí hustá hmla, občas prší, občas počuť aj hromy. Výhľad z Klinu preto nie je úchvatný, ako často zvykneme písať, ale skôr podpriemerný. Žiadna HD kvalita. Cez Gáborovo sedlo potom schádzame späť k Ústiu Račkovej doliny a túru končíme na chate Orešnica pri bryndzových haluškách.

     Jedenásť zdatnejších turistov si hneď zrána vybralo náročnejšiu trasu. Cez Otrhance, ktoré pozostávajú z niekoľkých skalnatých vrcholov, vystúpili až na Jakubinú. Cestou ich pozdravilo päťčlenné stádo kamzíkov, ktoré sa páslo iba kúsok od chodníka. Na Jakubinej, podobne ako na Kline, taktiež vládlo nevľúdne počasie. Iba vo vzácnych momentoch, keď hmla na chvíľu ustúpila, sa v diaľke ukázal vrchol Ostrého Roháča a Plačlivého. Cez Hrubý vrch a Končistú potom tí najvytrvalejší vystúpili na Klin, čím prekonali až 1800-metrové prevýšenie. Napokon sa všetci bezpečne vrátili k autobusu a pred šiestou hodinou vyštartovali domov. To sa nedá povedať o dvoch českých turistoch, ktorí v ten istý deň na tej istej trase zablúdili a musel ich zachraňovať vrtuľník. Nuž – kto umí, ten umí...