Jednou ranou dva hrady

     Slnečná marcová sobota vyhnala ľudí zo svojich bytov nielen do záhrad, ale mnohých aj do prírody. Takmer šesťdesiat turistov z klubu Horec sa vybralo na návštevu dvoch pohronských hradov: Šášova a Revišťa. Ten prvý leží na okraji Štiavnických vrchov a druhý sa nachádza na okraji Vtáčnika. Okrem malebných ruín navštívili horci aj Dolnoždanskú skalu, ktorá im poskytla krásny výhľad na kľukatiaci sa Hron.

     Poslednú marcovú sobotu bolo skutočne fantastické počasie. Slnečno, bezoblačno a celkom teplo. Škoda by bolo sedieť doma. Autobus preplnený turistami z Partizánskeho a okolia zaparkoval okolo ôsmej hodiny v Šášovskom Podhradí. Z dedinky je to na hrad iba kúsok, ani nie kilometer. Pod ruinami, ktoré sa práve rekonštruujú, nás vítala informačná tabuľa. Hrad bol postavený v 13. storočí a o jeho vzniku hovorí povesť, ktorú sme si mohli prečítať na paneli. Keď raz bol istý zvolenský veľmož na poľovačke, napadla ho obrovská medvedica, zvalila ho na zem a bola by ho i zachlomaždila, nebyť odvážneho dvorného šaša, ktorý medveďa kyjakom toľko udieral, až to zubatá šelma vzdala a hladná sa pobrala do kríkov. Z vďaky k záchrane života dal veľmož postaviť svojmu šašovi tento hrad. Rozlohou skôr menší, ale so zachovalými obvodovými múrmi, mnohými oknami a niekoľkými miestnosťami nám poskytol miesto na oddych a občerstvenie. Zrejme nie najlepšie spomienky bude mať na návštevu Šášova jedna z účastníčok, ktorá si oprela svoje turistické palice o kovovú bránu pri vstupe. Po dvadsiatich minútach v areáli hradu pri odchode s prekvapením zistila, že palice zmizli. Viacerí z nás predtým videli dvoch cudzích návštevníkov, ako sa ponáhľaju dole briežkom. Že ich ženie nečisté svedomie, to však nikoho nenapadlo. Nuž, možno by za NAJ Slováka naozaj mali vyhlásiť toho zbojníka. Presne vystihuje slovenskú povahu...

     Po návšteve Šášova nás autobus teleportoval do Dolnej Ždane, odkiaľ najprv cez pole a potom lesom stúpame na Dolnoždanskú skalu. Stretávame nielen skupinku srniek, ale aj stádo laní a jedného jeleňa. Vysoká zver si práve pochutnáva na sýtozelených oziminách. Neskôr nám cestu lemujú fialky, liečivé podbele, ale aj prvé žltučké kašky. Po prekonaní 500 výškových metrov prichádzame na mohutné bralo. Strmý výstup zvládol aj 5-ročný Peťko a 9-ročná Laurika. Z druhého konca života sa patrí spomenúť stále aktívneho 77-ročného železničiara Jožka. Z vrcholu Dolnoždanskej skaly sa kocháme výhľadmi na Štiavnické a Kremnické vrchy, i na pokojne tečúci Hron. Jarné slnko si treba poriadne vychutnať, a tak v tejto 612-metrovej výške pobudneme takmer hodinu.

     Zo skaly na hrad Revište treba prejsť dedinkou Bukovina. V obci nás zaujala farma s ovečkami a hlavne obchodík s predajom mliečnych výrobkov. A tak vo veľkom nakupujeme čerstvý i údený ovčí syr, korbáčiky, aj kvalitnú žinčicu. Posledný strmší výstup nás privádza na zrúcaninu hradu Revište. I tá je teraz v rekonštrukcii. Gotický hrad pochádza z druhej polovice 13. storočia. Spolu so Šášovom slúžil k ochrane úzkeho priechodu, ktorým viedla obchodná cesta k stredoslovenským banským mestám. Okrem múrov si obzeráme aj hlbokú studňu sídliacu uprostred nádvoria.

     Po zostupe z hradu sa šesť desiatok smädných turistov nahrnulo do revišstkej krčmičky. Viete si predstaviť, ako dlho sa muselo čakať na jedno pivko, prípadne teplú polievku. Navyše mal krčmár zranenú a obviazanú ruku, takže čapovanie mu išlo dosť pomaly. Tu sa vynašla naša členka Ľudka, ktorá už má prax s čapovaním, keďže v letnom období brigádovala v Cigánke. Ponúkla krčmárovi svoje služby, a obsluha sa konečne rozbehla. Za svoj výkon dostala Ľudmila po šichte špeciálnu tekutú odmenu. Tu, pri dobrých jedlách, skončila naša šiesta tohtoročná akcia, ktorú bez zaváhania možno nazvať veľmi vydarenou. Ešte si pofotíme ropuchy páriace sa na asfalte a už nás čaká len cesta domov. No a z túry poďho k volebným urnám, podaktorí rovno z autobusu, teda ešte vo vibramách.