Najprv slnko, potom blesky

Pol stovky turistov pri vodopáde Skok

     Kým väčšina Partizánčanov oslavovala 29. augusta výročie SNP alebo sa venovala svojim záhradkám, päťdesiat milovníkov prírody z klubu Horec sa vybralo do nášho najvyššieho pohoria. Autobus ich vyviezol na Štrbské Pleso, tam sa horci rozdelili do niekoľkých skupín a za krásneho slnečného počasia sa rozbehli za svojimi cieľmi. Hlavná skupina mala na pláne vystúpiť Mlynickou dolinou k vodopádu Skok. To sa im aj po necelých dvoch hodinách podarilo. 30-metrový vodopád patrí k najkrajším vo Vysokých Tatrách. Je napájaný vodou z Plesa nad Skokom. Padá zo skalného prahu a výstup okolo neho je zaistený reťazami, pretože vedie po klzkých žulových platniach. Pri plese si oddýchneme, dočerpáme tekutiny a pokračujeme ďalej k výšinám. Cestou viackrát začujeme, ako si svište odovzdávajú tajné signály. Stretneme aj štvorčlennú rodinku kamzíkov.

     Popri dvoch Kozích plesách napokon prídeme k veľkému Capiemu plesu. Nad ním už vidno Bystrú lávku. Je to názov sedla, ktoré musíme prekonať, aby sme sa dostali na druhú stranu Soliskového hrebeňa a neskôr k horskej chate. Sedlo prekonávame pomocou reťazí, ktoré sú pripevnené z oboch strán a uľahčujú prechod cez tento náročný úsek. Postupujeme pomaly a opatrne. Otvára sa nám prekrásny výhľad na Kriváň a ďalšie tatranské vrcholy. Traja z nás si ešte odbehli na neďaleký Furkotský štít, ktorý sa nachádza asi 15 minút od lávky. Dostávame sa na západnú stranu hrebeňa. Z výšky obdivujeme Vyšné Wahlenbergovo pleso. Kúsok pod ním je – ako inak – Nižné pleso. Plies je na dnešnej trase skutočne neúrekom. Sú to jazerá ľadovcového pôvodu, vačšinou bezodtokové, napájané topiacim sa snehom a dažďom…

     Pozor, dážď príliš nepomínať. Schádzajúc Furkotskou dolinou do nižšej nadmorskej výšky si totiž všimneme, že obloha sa zaťahuje. Zlovestné oblaky neveštia nič dobré. A naozaj. O pár minút oblohu preťal blesk, nasledoval hrom a potom už prvé kvapky. Tie sa zmenili na nie síce hustý, ale zato vytrvalý dážď, ktorý nás sprevádzal až k chate. Chodníkom tiekli potoky vody, na skalách sa šmýkalo a vibramy sa premenili na lavóry, v ktorých čľapkala voda. K tomu ďalšie blesky a hromy. Spomenieme si na nedávnu tragédiu na poľskom vrchu Giewont, kde blesk udrel do kovového kríža. Na mieste zabil štyroch ľudí a 157 bolo zranených. V poľskej tlači sa teraz diskutuje o tom, či by nebolo lepšie onen železný kríž odstrániť a či vôbec kríže na vrcholy – často sa nachádzajúce v prírodných rezerváciách – patria. Počas búrky sú to výborné magnety pre blesky. My sme sa šťastne dostali do Chaty pod Soliskom, kde sa už tlačila takmer stovka ľudí. Kapustnica a čaj zohriali naše útroby, trošku oschli aj premočené veci. Po prečkaní dažďa buď peši okolo skokanských mostíkov, alebo lanovkou dostávame sa k Štrbskému plesu. Okolo jazera vedie zaujímavý náučný chodník s popisom flóry a fauny Vysokých Tatier. Na paneloch sú krásne fotografie tatranských zvierat.

     Druhá skupina turistov si vybrala menej náročnú trasu a vystúpila na Predné Solisko. Je to jeden z najnižších a najľahšie dostupných vrchov v Tatrách. Zároveň je pekným vyhliadkovým vrcholom. Vedie naň turistický chodník od už spomínanej Chaty pod Soliskom. No a tretia skupina – nazvime ich sedem statočných – si zase zvolila náročnú trasu a podarilo sa im vystúpiť na 2422-metrový vrch Satan. Ten má dva vrcholy a nachádza sa na hrebeni Bášt. Na úbočiach Satana sú hlboké lavínové ryhy. Každý si teda mohol vybrať, na čo mal chuť a silu, prípadne sa len tak poprechádzať okolo Štrbského plesa. Nebyť popoludňajšej búrky, bola by to stopercentne vydarená akcia. Ale aj na nepriaznivé počasie musia byť turisti pripravení.