TK HOREC - články 2020

Uverejnené články o TK Horec v roku 2020

Milí turisti, priatelia prírody !
O necelé dva mesiace začne pre turistický klub Horec ďalší, už 22. rok činnosti. Ako všetci vieme, tento rok bol ovplyvnený epidémiou novej choroby, kvôli ktorej nielen kultúrne agentúry, hudobné skupiny a herecké súbory, ale aj športové kluby museli zrušiť viaceré svoje jarné a jesenné podujatia. Ani turisti z Partizánskeho a okolia nemohli preto zorganizovať očakávaný Deň s Horcom, na ktorom pri guláši na Bezovci chceli osláviť 20 rokov od založenia klubu. Taktiež museli zrušiť plánovanú trojdňovku v Pieninách, výstup na moravskú rozhľadňu Lopeník, návštevu hradu Gýmeš a ďalšie jesenné akcie. Ako sa zdá, tento rok už žiaden zájazd nebude možné uskutočniť. Zrekapitulujme si teda aspoň to, čo sa nám podarilo a čo nás čaká v budúcej sezóne. Napriek koronakríze horci do konca októbra dokázali zorganizovali 12 turistických podujatí, z toho 11 autobusových zájazdov. Na začiatku roka to bola návšteva vyhliadkovej veže na Malom Lubíne a opekačka pod Drieňovým vrchom. V Nitrických vrchoch sa vyšplhali na Suchý vrch, lyžovačka a zimná túra sa konala na Malinom Brde. V marci sa horci poprechádzali po Štiavnických vrchoch, a potom sa museli na niekoľko mesiacov odmlčať. Naši členovia však nezaháľali a v rámci individuálnych akcií navštívili mnoho zaujímavých cieľov. Koncom mája sa už spoločne vybrali na krásnu túru na juhoslovenské hrady Šomoška a Hajnáčka. Ďalej vystúpili na Veľký a Malý Javorník, absolvovali zaujímavú cyklotúru popri Dunaji z Kolárova do Štúrova. V júli vybehli do Slovenského raja prejsť celý Prielom Hornádu, spoznať Kláštorskú roklinu a Tomášovský výhľad. Až dva autobusy boli potrebné na odvoz 85 ľudí na návštevu Vysokých Tatier, kde hlavnými cieľmi boli Východná Vysoká, sedlo Prielom a Zbojnícka chata. Atraktívna bola akcia Feratou na Martinské hole, v rámci ktorej trinásť odvážlivcov zdolalo Feraty horskej služby a cez Minčol spolu s ostatnými zišli do Strečna.		Divoká príroda podobná džungli čakala horcov na Fabovej holi. Náplasťou na doškriabané nohy im boli gastronomické hody na salaši v sedle Zbojská. Zatiaľ posledný zájazd smeroval do Malých Karpát, kde vystúpili na Vápennú, navštívili jaskyňu Deravá skala, dve rozhľadne a dva hrady – Plavecký a Korlátku. Spomenúť sa patrí aj veľmi vydarenú výročnú schôdzu, ktorá sa prvýkrat konala v spoločenskej sále kultúrneho domu. Zúčastnil sa jej rekordný počet turistov a pripomenuli si na nej blížiace sa 20. výročie založenia klubu. Pri kronikách a starých fotkách si zaspomínali na svoju dlhoročnú históriu. Zároveň prekonali aj rekord v počte platiacich členov; v roku 2020 ich bolo až 171, čím sa nemôže pochváliť až tak veľa slovenských turistických klubov. Na budúci rok je naplánovaných 19 akcií. Spomeňme zimnú návštevu vrchu Baske, lyžovačku na Kubínskej holi, výstup na skalnatý Vyšehrad v pohorí Žiar, výstup na moravskú rozhľadňu Veľký Lopeník, návšteva hradu Tematín, výstup na Poľanu a Veľký Choč. Cykloakcia – ak sa podarí – by sa mala konať v Rakúsku a cyklisti tam najazdia 75 kilometrov okolo Neziderského jazera. Ďalej to bude vrch Ornak v Poľských Tatrách, Kôprovský štít v našich Vysokých Tatrách, Veľký Rozsutec v Malej Fatre, dvojdňovka v Pieninách, výstup na veľkofatranský Drieňok, v Súľovských vrchoch vylezieme na Žibrid a Budzogáň, v pohorí Tribeč na nás čaká Hrdovická skala a rok ukončíme tradičnými decembrovými túrami v blízkom okolí (Žarnov, Osečný). Želajme si, aby nám už žiadna epidémia neprekazila plány a aby sme v nádherných slovenských horách našli pokoj a pohľadenie duše. Veľa zdravia a krásnych zážitkov v prírode všetkým želá výbor TK HOREC. Ľ. Mazán, Tempo, 16.11.2020

Za krásami Plaveckého krasu
Druhú októbrovú sobotu sa štyridsiatka horcov vybrala do pohoria Malé Karpaty. Cieľom 11. tohtoročného zájazdu bol výstup na vrchy Vápenná a Klokoč, návšteva jaskyne Deravá skala a prechod vápencovým masívom Kršlenica. Napokon toho turisti stihli oveľa viac. Účastníci prechodu hrebeňom Malých Karpát začali svoju 17-kilometrovú púť v záhorskej dedine Sološnica, ktorá je známa starou papierňou a 320-ročným kostolom. Po dvoch hodinách výstupu strmým svahom sa ocitáme na 752-metrovom vrchu Vápenná. Je to tretí najvyšší vrch tohto pohoria, nachádza sa v prírodnej rezervácii Roštún a sú z neho nádherné výhľady na Záhorie. Navyše na vápencových bralách stojí železobetónová rozhľadňa vysoká šesť metrov, na ktorej veje slovenská vlajka. Celé územie sa nachádza v Plaveckom krase, ktorý je priam posiaty závrtmi, jaskyňami a priepasťami. Po oddychu a zápise do vrcholovej knihy pokračujeme po skalnatom hrebeni na východ. Cez Mesačnú lúku prichádzame na ďalší výhľadový vrch Klokoč. Víta nás rarita, ktorú sme doteraz nikde nevideli: na drevenom kríži je popribíjaných niekoľko stoviek klincov rôznych dĺžok, hrúbok, rás a národností. Žiaľ, nemohli sme túto zbierku obohatiť o ďalšie exempláre, pretože v základnej výbave turistov sa klince nenachádzajú. Prechádzajúc Amonovou lúkou obdivujeme fialové kvietky jesienky, v lese zbierame bedle a suchohríby. V popoludňajších hodinách prichádzame k ruinám poľovníckeho zámočka s názvom Mon Repos. Postavený bol koncom 19. storočia a pôvodne slúžil Pálffyovcom. Pred päťdesiatimi rokmi vyhorel. Zachovali sa len kamenné základy a vedľa stojaca zanedbaná horáreň. Kúsok za zámočkom opúšťame pôvodne naplánovanú trasu, ktorou bola červená magistrála prechádzajúca celým Slovenskom, a odbáčame do Mokrej doliny k jaskyni Deravá skala. Je to prírodná pamiatka s dĺžkou 26 metrov a výškou 15 metrov. Jej priestory sú vytvorené v tektonickej pukline činnosťou podzemných vôd. Našli sa tu hroty z mamutieho kla, nožíky, šidlá, škrabadlá a sekery z paleolitu. My si všimneme aj skoby slúžiace horolezcom na výcvik. Tie zrejme pochádzajú z mladšieho obdobia. Nablízku je ešte niekoľko ďalších jaskýň. V útrobách skalnej diery stretávame dve sympatické rodinky s malými deťmi.		A vôbec – počas dnešnej slnečnej soboty sa po Karpatoch premáva pomerne dosť turistov. Dokonca nás predbiehala skupina diaľkošľapov, ktorí sa vydali na vyše 70-kilometrový pochod. Po návšteve jaskyne sa prudkým brehom vyštveráme na krásne vápencové bralá s názvom Kršlenica. Patria do rovnomennej prírodnej rezervácie, v ktorej žijú vzácne zvieratá ako bocian čierny, pavúk stepník červený či fúzač alpský. Z Kršlenice už bez námahy zbehneme do Plaveckého Mikuláša, kde čakáme na druhú skupinu našich turistov. Tá oželela prehliadku jaskyne a radšej si pozrela rozsiahly Plavecký hrad. Z náučných panelov sa dalo vyčítať, že stavba vznikla v polovici 13. storočia a zo začiatku mala strážnu funkciu. Postupne sa z hradu stalo hospodárske a správne centrum. Keďže v čase stretnutia všetkých účastníkov zájazdu v mikulášskom občerstvovacom zariadení boli len tri hodiny popoludní, výbor turistického klubu rozhodol, že si pozrieme ešte hrad Korlátka. Autobus nás zaviezol nad obec Rozbehy, odkiaľ bolo na hrad iba pár stoviek metrov. Najprv sme si vychutnali výhľad zo sedemmetrovej rozhľadne z prírodného kameňa. A potom už hor’ sa na malebnú zrúcaninu Korlátka. Okrem múrov, okien a vstupnej brány sa pod hradným bralom krčí aj menšia jaskynka. Ako mnoho iných zrúcanín na Slovensku, i táto je práve v rekonštrukcii, aby ju zub času úplne nezničil. Keď si to všetko zhrnieme, dnes sme navštívili tri prírodné rezervácie, dve vyhliadkové veže, dva hrady a dve jaskyne. Dúfajme, že takáto zaujímavá turisticko-náučná akcia nebola posledná v tomto roku... Ľ. Mazán, Tempo, 19.10.2020

Džungľa na Fabovej holi
Slovenské rudohorie pozostáva z ôsmich podcelkov. Jedným z nich sú Veporské vrchy, ktorých najvyšším bodom je 1439-metrová Fabova hoľa. Práve ona bola cieľom turistov z TK Horec, ktorí sa do rudohoria vybrali predposlednú septembrovú a zároveň poslednú letnú sobotu. 19-kilometrová túra začínala v dedine Polomka. Náš autobus prechádzal aj cez železničné priecestie, kde sa pred 11-timi rokmi stala veľká tragédia. Vlak vtedy narazil do autobusu plného lyžiarov z Bánoviec. V blízkosti miesta zrážky sme si všimli pamätník venovaný obetiam tohto nešťastia. Priecestie je v súčasnosti vybavené semaforom. Naše prvé kroky smerovali po zjazdovke k hornej stanici lyžiarskeho vleku. Dnes, za krásneho slnečného počasia, sa namiesto lyžiarov a snowboardistov na svahu nachádzali fialové jesienky. A prečo si 42 turistov vybralo namiesto značkovanej trasy pochod hore zjazdovkou? Tesne nad ňou sa totiž vypína krásna, 30 metrov vysoká a iba dva roky stará rozhľadňa nazývaná Polomské očko. Šesťposchodová betónovo-kovová veža obohatená ďalekohľadom nám poskytla nádherný výhľad najmä na Nízke Tatry. Východnej časti kraľovala Kráľova hoľa, na druhom konci zase vytŕčal Ďumbier a Chopok. Po vniknutí do lesa sa na radosť viacerých účastníkov začali v tráve objavovať hríby. Hrabáky, kuriatka, bedle, ale aj zopár dubákov skončilo v niekoľkých batohoch. Príroda nám ponúkla ešte čerstvé maliny a mierne prezreté čučoriedky. Vchádzame do národného parku Muránska planina. Náučný panel nás informuje, že v okolí sa vyskytujú medvede a vlky. Blížiac sa k vrcholu Fabovej hole sa les začína zahusťovať. Zarastený chodník a množstvo popadaných stromov, cez ktoré sme museli preliezať, budilo dojem, že sa nachádzame v džungli. A vraj hoľa!		Kým náš najmladší 6-ročný turista niektoré prekážky podliezol, my dospelí sme všetky kmene prekračovali, preskakovali či preliezali. A bolo ich neúrekom. Ihličnaté stromy naokolo sú vyschnuté, polámané alebo napadnuté lišajníkmi. Takúto krajinu sme za dvadsať rokov pravidelnej turistiky ešte nezažili. Nikto z nás v tomto pralese našťastie nezablúdil, a tak sme sa hodinu po poludní mohli všetci spoločne odfotiť na vrchole Fabovej hole. Potom nasledoval prudký zostup do sedla Zbojská, ktoré je súčasťou 240-kilometrovej Rudnej magistrály. Sedlom prechádza známa ozubnicová železnička z Brezna do Tisovca, ktorú v nádhernej prírode postavili pred 120 rokmi. Krajinu dokresľuje menšie jazierko s dreveným vodníkom a rozsiahle pastviny. V stredoveku tu pôsobil tisovský zbojník Jakub Surovec. Na hornom konci zakvitnutej lúky navštívime ďalšiu vyhliadkovú vežu, tentoraz iba trojposchodovú a drevenú Na každom podlaží sa na nás škľabí niekoľko vypchatých zvierat, či už je to diviak, jazvec, bažant, kuna alebo paroháč. Zlatým klincom dnešnej náročnejšej túry bol oddych a občerstvenie na salaši. Široko-ďaleko známy salaš Zbojská ponúkal také špeciality ako živánsku z mangalice, baraní guláš, údené koleno, ale mohli sme si kúpiť aj rôzne výrobky z ovčieho syra, klobásu, žinčicu a legendárne buchty plnené čučoriedkami a nutelou. Turisticko-informačné centrum zase poskytovalo okrem informácií a prospektov i množstvo upomienkových predmetov. Každý sa dosýtosti najedol a čo-to kúpil aj pre svoju rodinu. Zároveň sme si v Zbojskej vychutnali kolorit typických salašníckych domčekov a do rytmu nám vyhrávala aj živá cigánska hudba. Ľ. Mazán, Tempo, 28.9.2020

Feratou na Martinské hole
Poslednú augustovú sobotu sa v našom meste nahromadilo niekoľko akcií. Na námestí od rána prebiehali v rámci osláv SNP ukážky bojov, v priestoroch kina mali scrabblisti celoslovenský turnaj, no a turisti z klubu Horec tiež nezaháľali. Vybrali sa na návštevu Lúčanskej Fatry, aby cez feraty vystúpili na Martinské hole a po hrebeni sa dostali až do Strečna. Feraty horskej záchrannej služby na Martinkách boli vytvorené v roku 2014. Sú prvými oficiálnymi feratami na Slovensku. Ferrata pochádza z talianskeho pojmu „via ferrata“ a označuje turistickú trasu, ktorá je zaistená kovovými pomôckami a prechádza náročným horským, zväčša skalnatým terénom. Takáto trasa by bez zaisťovacích pomôcok bola pre bežného turistu nepriechodná. Pri prechode martinskej železnej cesty si poriadne precvičíte hlavne svaly na rukách a zároveň si užijete nádhernú slovenskú prírodu. Ferata je prístupná takmer celoročne a vstup je bezplatný. Trasa vedie od obce Martin-Stráne nádherným kaňonom Pivovarského potoka, ktorý na svojom toku vytvára množstvo vodopádov. Prvá časť má štyri oddychové miesta, tri informačné panely a sedem mostíkov cez potok. Je obojsmerná. Po 4. informačnom paneli máte možnosť vybrať si ľahšiu vetvu B alebo náročnejšiu C. Tieto úseky sú už jednosmerné. Rebríky, oceľové istiace laná, stúpačky ponad potok, mostíky, rôzne prírodné prekážky... Toto všetko absolvovalo 13 horcov, z toho aj 4 ženy. Samozrejme, že každý mal horolezecké pomôcky, ktoré by v prípade pošmyknutia mohli človeku zachrániť život. A tu zrazu – kde sa vzala, tu sa vzala – začala nás doháňať 5-členná skupinka Čechov. Len tak naľahko, akoby išli na prechádzku po Václaváku – v teniskách a bez akejkoľvek horolezeckej výbavy štverali sa strmými skalami nahor. Ako sa už veľakrát ukázalo napríklad i vo Vysokých Tatrách, mnohým jedincom z českých zemí sa počas evolúcie akosi nevyvinul pud sebazáchovy.		My sme sa za dve a pol hodiny bez problémov dostali ku krížu na Ráztoke, kde sa obe feratové vetvy zase spojili. Odtiaľ to bolo už len na skok k chate Primanka; tam sme sa občerstvili polievkami, kávičkou a likérom so šľahačkou. Ďalšia skupina horcov, ktorá výstup cez feraty neabsolvovala, sa na hrebeň Lúčanskej Fatry dostala po žltej značke. Túra pokračovala okolo vysielačov Krížava, ktoré sa vypínajú nad lyžiarskym strediskom Martinské hole. Hnevajúc sa na zberačov čučoriedok, ktorí svojimi česákmi doslova rabovali tohtoročnú úrodu, pokračujeme na vrch Minčol. Lúčnatý vrchol poskytuje krásne výhľady na Malú a Veľkú Fatru, ako aj na Považie. Na Minčole je umiestnený veľký kovový dvojkríž a schránka s návštevnou knihou, v ktorej sme zanechali svoje podpisy. Striedajúc viaceré farby turistických značiek a navštíviac Havranie skaly sa po pár hodinách dostávame k drevenej rozhľadni Špicák. Dvojposchodová vyhliadková veža má výšku 8 metrov a z horného poschodia nádherne vidieť meandre Váhu okolo Strečna, dva hrady, aj krásnu slovenskú diaľ. Na rozhľadni stretávame našich štyroch turistov, ktorí si namiesto 20-kilometrovej trasy spravili voľný program a navštívili Strečniansky hrad, i protiľahlý Starhrad. Niektorí z nás si ešte odbehli vyfotiť 7-metrový skalný hríb. Atraktívna a zaujímavá túra každému priniesla či už adrenalínové, alebo poznávacie zážitky. Ľ. Mazán, Tempo, 7.9.2020

Krížom-krážom po Vysokých Tatrách
Dva autobusy, teda spolu 85 horcov sa druhú augustovú sobotu vybralo za krásneho slnečného počasia do nášho najnavštevovanejšieho a najvyššieho pohoria. Na rozdiel od televíznych správ, v ktorých strašili preplnenými strediskami, dlhokánskymi radmi na lanovky a prepchatými horskými chodníkmi, turisti z Partizánskeho a okolia nezažili nič nezvyčajné. Ľudí vo Vysokých Tatrách bolo ako po iné roky, a tak si mohli vybrať z niekoľko trás, od ľahkých, až po veľmi náročné. Okolo deviatej prichádzame do Tatranskej Polianky. Tam z autobusov vystupuje približne tretina turistov, ktorí si naplánovali výstup na 2428-metrový vrch Východná Vysoká, respektíve prechod exponovaným sedlom Prielom. Ostatní pokračujú do Starého Smokovca, odkiaľ majú viaceré možnosti, ako v našich veľhorách využiť určených deväť hodín. Z Polianky sa teda približne 30 našich turistov začína štverať na Sliezsky dom. Je to vysokohorský hotel vo Velickej doline, ktorý bol niekoľkokrát poškodený lavínami, ale vždy znovu obnovený. Tesne nad ním sa nachádza Velické pleso a vodopád. Na samotnú Východnú Vysokú sa vystupuje z Poľského hrebeňa a horci, ktorí tento výstup zvládli, sa mohli potešiť krásnym výhľadom na množstvo tatranských štítov vrátane Gerlachu a Rysov. Zároveň mohli byť spokojní aj so svojou kondíciou, pretože prekonali prevýšenie takmer 1500 metrov. Väčšina z nich sa po oddychu vrátila na Sliezsky dom, odkiaľ zišla priamo do Starého Smokovca. Štyria najzdatnejší turisti pokračovali cez sedlo Prielom, kde sú najnebezpečnejšie úseky opradené reťazami a lanami. Okolo štyroch Zbojníckych plies zišli k rovnomennej chate a potom do Smokovca. Najväčšia skupina horcov vyšla na Hrebienok. Je to najstaršie turistické centrum vo Vysokých Tatrách s hotelmi, reštauráciami, chatami a atrakciami. Dá sa tam dostať pozemnou lanovkou. Tú však využilo iba málo našich turistov, ostatní si trasu pekne vyšľapali po svojich.		Na Hrebienku nás privítal nebojácny jeleň, ktorý sa prechádzal pred jednou z reštaurácií a k ľuďom sa nebál priblížiť ani na dva metre. Po občerstvení a návšteve Vodopádov Studeného potoka si spravíme prehliadku Rainerovej chaty, ktorá má už takmer 160 rokov. Vnútri je menšia expozícia histórie a súčasnosti horských nosičov, zbierka starého horolezeckého náradia a lyží. O chatu sa stará známy chatár Peter Petras. Potom už Veľkou Studenou dolinou, v ktorej leží až 26 plies, smerujeme k Zbojníckej chate. Cestou ochutnávame čučoriedky a maliny, obdivujeme množstvo druhov kvetov. Kamzíky ani svište sme dnes nestretli, zato sa nám do cesty znovu priplietla líška. Vôbec nebola plachá a bez mihnutia oka si z ruky človeka zobrala kus obloženého rožka. Salámu vyjedla a pečivo nevďačne vypľula. Kým kŕmič fotografoval okolité vrcholy, líška strčila hlavu do jeho vaku a zobrala si ďalší kus žvanca. Nuž, podaj čertovi prst... Pokračujúc popri potoku stretávame horského nosiča, ktorý z chaty znáša prázdne nádoby a odpadky. Na Hrebienku ho nabalia a pôjde zasa hore, nesúc na chrbte desiatky kíl jedla, nápojov a paliva. My prekonávame strmší skalný prah, míňame Vareškové a Dlhé pleso a okolo jednej hodiny prichádzame k Zbojníckej chate. Reštaurácia s krbom nás obdarila dobrou kapustnicou a nápojmi. Pred chatou je pekná terasa so stolíkmi a lavičkami, odkiaľ sú pekné výhľady do doliny. Za chatou zase tróni Sesterské pleso. Trochu vyrušoval zvuk všadeprítomných drónov, ale čo už narobíme s civilizáciou? Potešil pohľad na paraglajdistov krúžiacich nad ostrými štítmi. Po hodinovom oddychu tou istou cestou schádzame k autobusom čakajúcim v Smokovci. Tí z nás, ktorí nešli ani na Východnú Vysokú, ani na Zbojnícku chatu, sa poprechádzali okolo Hrebienka, navštívili Obrovský vodopád a podaktorí sa dostali až na Téryho chatu. Každý si z Tatier vybral to, čo mu vyhovovalo, prípadne navštívil miesto, kde dovtedy nebol. K vydarenému zájazdu prispelo aj slnečné počasie a fascinujúca tatranská príroda. Ľ. Mazán, Tempo, 24.8.2020

V Slovenskom raji
Národný park Slovenský raj je skvostom našej krajiny. Úzke tiesňavy, zurčiace potoky, dúhové vodopády, jaskyne, výhľadové bralá, skalné okná, mostíky a rebríky... To všetko sa dá nájsť v tomto pohorí, ktoré sa rozkladá na západ od Spišskej Novej Vsi. Druhú júlovú sobotu sa do Raja vybralo vyše päťdesiat turistov z klubu Horec. Sprevádzalo ich krásne počasie. Po predošlých návštevách Suchej Belej, Veľkého Sokola, Piecok, Zejmarskej rokliny, Vyšného Kyseľa a Sokolej doliny si horci tento rok naplánovali Prielom Hornádu s prechodom Kláštorskej rokliny a výstupom na Tomášovský výhľad. Na Podlesku nás privítalo slnečné ráno, takže po zakúpení vstupeniek sme sa hneď mohli rozbehnúť v ústrety fantastickej prírody. Po štvrť hodinke chôdze popri chatách a rančoch prichádzame k Hrdlu Hornádu. Tu sa východoslovenská rieka Hornád prvýkrát zarezáva do skál Slovenského raja a vytvára kaňon nazývaný Prielom Hornádu. Miestami je široký iba niekoľko metrov. V roku 1964 bol Prielom vyhlásený za národnú prírodnú rezerváciu. Brehy sú miestami vysoké až 150 metrov. Približne 16 kilometrov dlhý úsek – Chodník horskej služby – je vybavený mnohými technickými pomôckami. Chodník často vedie priamo nad riekou, kde sú v skalách upevnené kovové stúpačky, laná a reťaze. Bez nich by táto trasa nebola priechodná. Nakláňajúc sa nad Hornád pomaly postupujeme v smere toku, prechádzame niekoľkými mostami, prekonávame Vlčiu dolinu, až prichádzame k Ústiu Kláštorskej rokliny. Je to krátka, ale strmá tiesňava, v ktorej sa nachádza väčšie množstvo vodopádov a niekoľko jaskýň. Prejsť roklinou je dovolené iba v jednom smere – zdola nahor. Využívame nainštalované rebríky, po ktorých opatrne prekonávame 300-metrové prevýšenie. Fotografujeme Dúhový vodopád, prezeráme si Bielu jaskyňu, obdivujeme popadané kmene obrastené machom.		Pred poludním prichádzame na Kláštorisko. Je to známe turistické stredisko na náhornej planine uprostred Raja. Zbieha sa tu mnoho turistických a cyklistických trás. Na Kláštorisku sa nachádza ruina kartuziánskeho kláštora z 13. storočia. Stavba bola útočiskom obyvateľov pred tatárskymi hordami. V súčasnosti je v rekonštrukcii. Občerstvujeme sa v niekoľkých bufetoch, prezeráme si pozostatky kláštora, opaľujeme sa. Práve tu zúri jedna reklamná akcia sprevádzaná hlasnou hudbou a nalievaním alkoholu. Neviem, či takéto aktivity patria zrovna do národného parku. Z Kláštoriska klesáme po klzkých kameňoch znovu k Prielomu Hornádu a neskôr k Letanovskému mlynu. Prvý vodný mlyn tu bol postavený začiatkom 19. storočia, neskôr bol zrekonštruovaný a zmodernizovaný. Teraz sa v jeho blízkosti nachádza bufet a zopár domčekov v lone prírody. Medzi murovanými stenami doteraz odpočíva zhrdzavený hriadeľ a náhonové mlynské kolesá. Napokon sa po prekonaní ďalších stúpačiek a mostíkov dostávame na Tomášovský výhľad. Starší turisti si určite pamätajú charakteristickú siluetu naklonenej borovice na okraji brala. Tá je však už niekoľko desaťročí minulosťou. Fascinujúca skala sa týči nad hladinou rieky Hornád až do výšky 150 metrov. Tvorená je strmými, miestami až previsnutými blokmi vytvárajúcimi terasy. Slúži aj na výcvik horolezcov. Vychutnáme si pohľad z vtáčej perspektívy do hlbokej doliny, započúvame sa do country piesní, ktoré na gitare vyludzuje jeden český pesničkár. Oddýchnutí, osviežení lesnými jahodami a ríbezľami, poniektorí aj s menším úlovkom dubákov, klesáme okolo skaly Ihla do rekreačného strediska Čingov. Okrem toho, že toto stredisko je východiskom viacerých turistických trás, je to aj významné archeologické nálezisko. Práve po príchode do cieľa sa spustil hustý lejak. Ten nás však už nezaskočil, pretože sme sa poschovávali v útrobách bufetov, predajní suvenírov alebo pod veľkými slnečníkmi. Krásnu a zaujímavú túru s dĺžkou asi 17 kilometrov bez problémov zvládol aj 74-ročný turista zo Skačian, či náš najmladší 5-ročný Adamko. Ľ. Mazán, Tempo, 10.8.2020

Horci po druhýkrát na bicykloch
Turistický klub Horec po druhýkrát vo svojej 20-ročnej histórii zorganizoval hromadné cykloturistické podujatie. Tentokrát bolo cieľom prejsť slovenskú časť medzinárodnej cyklotrasy Eurovelo 6, ktorá sa tiahne v dĺžke 3653 kilometrov pozdĺž majestátnych európskych riek Loira, Saôna, Rýn a Dunaj. Tí, ktorí dali pred dvojkolesovým dopravným prostriedkom prednosť vlastným nohám, si prezreli historické pamiatky Kolárova, Komárna a Ostrihomu. Tretiu júnovú sobotu, presne v deň letného slnovratu, sa o pol šiestej ráno schádza 44 horcov na parkovisku pri bývalej výškovej budove ZDA. Prvou úlohou bolo naložiť štyri desiatky bicyklov rôznych značiek do pristaveného špeciálneho prívesu – cyklobusu SAD. Po polhodine nakladania vyrážame na dvojhodinovú cestu do juhoslovenského mestečka Kolárovo. Tam nás čaká vykladanie bicyklov a krátka príprava na 77 kilometrov dlhú púť popri Váhu a Dunaji do Štúrova. Cyklotúru začíname z parkoviska neďaleko národnej kultúrnej pamiatky – plávajúceho vodného mlyna v Kolárove. Nachádza sa tu expozícia múzea vodného mlynárstva. O pol desiatej teda vyrážame popri mŕtvom ramene Váhu po červeno značenej cyklotrase. Po pár minútach križujeme hlavnú cestu a od tej chvíle pokračujeme po hrádzi popri rozľahlých poliach. Po hodine pohodlnej jazdy prichádzame do Komárna, ktoré je známe najväčšou a najsilnejšou obrannou stavbou rakúsko-uhorskej monarchie. Prejdeme popod most a pokračujeme po druhej strane Váhu, kde máme možnosť občerstviť sa v miestnej rybárskej reštaurácii. Po dlhšej prestávke pokračujeme popri Dunaji do obce Iža. Cestou po hrádzi obdivujeme historickú pamiatku rímsky kastel Kelemantia. Bol súčasťou rozsiahleho rímskeho pevnostného systému Limes Romanus, ktorý sa tiahol pozdĺž rieky Dunaj a tvoril severnú hranicu oddeľujúcu Rímsku ríšu od „barbarského sveta“. Po chvíli prechádzame najjužnejšou obcou Slovenska Patince, ktoré sú známe termálnym rekreačno-kúpeľným areálom. Postupne navštevujeme malebné dedinky južného Slovenska. Každá dedinka nás niečím okúzli. Cestou obdivujeme množstvo bocianích hniezd, ktoré si naše brodivé vtáky stavajú väčšinou na stĺpoch elektrického napätia. V Radvani nad Dunajom sa fotíme pred pamätníkom Žitavský mier. V Kravanoch nad Dunajom navštevujeme 17 metrov vysokú turistickú rozhľadňu vybudovanú v miestnom parku. Po zdolaní 90-tich schodov sa nám otvorí krásny výhľad, ktorému dominuje dunajská scenéria. Na zábradlí je vyznačený smer k tridsiatim svetovým miestam aj s ich vzdialenosťou. Za obcou sa naša trasa Eurovelo odkláňa. My pokračujeme po hlavnej ceste so širokou krajnicou do neďalekého Štúrova. Cyklotúru končíme na parkovisku pred termálnym kúpaliskom Vadaš, ktorý je v lete najväčšou atrakciou mesta.		Keďže šesť pešiakov malo viac času na prezretie si historických pamiatok, ich prvé zastavenie bolo v národnej kultúrnej pamiatke – plávajúcom lodnom mlyne v Kolárove. Z dedinky sa k mlynu dá dostať ponad mŕtve rameno Váhu po 86 metrov dlhom drevenom moste. Je to najdlhší most tohto druhu v Európe. Lodný mlyn na druhom brehu je jedinečná technická stavba a posledným exemplárom plávajúceho mlyna na Slovensku. Postavený je na dvoch rovnobežných člnoch a ukotvený o breh rieky. Počas 40-minútovej prednášky sme sa podozvedali mnoho informácií o lodných a kolových mlynoch na Slovensku, o technológii mletia obilia, aj o prepojení tohto mlyna na pletacie stroje slúžiace na výrobu rybárskych sietí. Druhou zastávkou peších turistov bolo Komárno s rozsiahlou pevnosťou stojacou na sútoku Dunaja a Váhu. Je to najväčší fortifikačný systém na území Slovenska a aj bývalého Rakúska-Uhorska. Jadrom komplexu a jeho najstaršou časťou je Stará pevnosť, ktorá vznikla v 16. storočí na mieste niekdajšieho hradu v snahe zabrániť postupnému prenikaniu Turkov na naše územie. O sto rokov neskôr bola dostavaná aj Nová pevnosť. Nikdy sa žiadnemu nepriateľovi nepodarilo pevnosť dobyť. Iba počas „bratskej pomoci“ v roku 1968 po podpise Moskovského protokolu, ktorý legalizoval pobyt intervenčných vojsk v našej krajine, bola pevnosť vydaná ruským vojakom. Tí tu vyše dvadsať rokov hospodárili, zanášali jednotlivé miestnosti stovkami ton odpadu a postupne premaľovávali všetky múry na červeno. Pevnosť má dve veľké nádvoria. Okolo nej bola v minulosti vodná priekopa. Po obvode sú kazematy – rozsiahle niekoľkoúrovňové podzemné priestory, čo kedysi slúžili ako vojenské sklady. I my sme mali možnosť nahliadnuť za svetla lampášov do niekoľkých kazematov a zažiť tak atmosféru starých časov. V Komárne sme si ešte pozreli Nádvorie Európy. Je to námestie pozostávajúce z viac ako štyroch desiatok budov, postavených v mierke jedna k jednej, ktoré reprezentujú architektúru a stavebné slohy typické pre takmer všetky európske štáty. Obdivovať sme mohli budovy z Walesu, Vatikánu, Írska, Talianska, Islandu či Grónska. Napokon sme sa autobusom presunuli do Štúrova a cez 510 metrov dlhý most Márie Valérie sme prešli do maďarského mesta Ostrihom. Tam sme po povinnom zmeraní teploty absolvovali prehliadku ostrihomskej baziliky, ktorá je najväčšou sakrálnou stavbou v Maďarsku a treťou najväčšou v Európe. So svojou 100-metrovou výškou pôsobí skutočne impozantne. V minulosti slúžila aj na korunováciu uhorských kráľov. Pod bazilikou sa nachádza zachovalý kráľovský hrad s výstavou zvonov a kanónov. Počas najdlhšieho tohtoročného dňa nebolo síce slnečno, ale napriek predpovediam ani nepršalo. Akcia sa vydarila ako cyklistom, tak i peším turistom. Cesta domov priniesla aj malý bonus: krásne výhľady na malebnú juhoslovenskú krajinu a rozlúčkový pohľad na impozantnú Ostrihomskú baziliku, týčiacu sa nad malebným Dunajom. P. Horváth, Ľ. Mazán, Tempo, 6.7.2020

Po hrebeni Javorníkov
Ďalší postkoronový zájazd turistického klubu Horec smeroval k severozápadnej hranici Slovenska. Rozprestiera sa tam prekrásne pohorie Javorníky, ktoré zasahuje aj na moravskú stranu. Hôľnatý hrebeň poskytuje okrem ďalekých výhľadov aj hojnú úrodu čučoriedok. Do posledného miesta naplnený autobus sa druhú júnovú sobotu presunul do malej obce Štiavnik. Tu začína zelená značka, ktorá nás po dvoch hodinách chôdze a vyše 400-metrovom stúpaní priviedla na križovatku Butorky. Cestou sme navštívili rozhľadňu Štiavnik. Pôvodne to bola protipožiarna veža, dnes slúži ako vyhliadková veža. Je drevená a má výšku deväť metrov. Keďže počasie bolo ideálne, mohli sme si vychutnať výhľady na Lúčanskú Fatru s typickým Kľakom. Na Butorkách, kde vyrastá moderný komplex ubytovacích zariadení, sme sa napojili na červenú magistrálu. Tá spája všetky významné vrchy Javorníkov. Prvým z nich bol Veľký Javorník. Je to najvyšší bod pohoria s výškou 1072 metrov. Čaká nás tu schránka s vrcholovou knihou a drevený dvojkríž. Na severovýchodnom svahu tohto kopca sa rozkladá najstaršia prírodná rezervácia na Kysuciach – Veľký Javorník. Po oddychu a občerstvení pokračujeme na vrch Stratenec. Tu nás poteší ďalšia rozhľadňa, z ktorej vidno aj na moravskú stranu. V diaľke spoznávame Lysú horu a Radhošť – všetko vrcholy, ktoré sme už kedysi navštívili. Na Stratenci si posedíme v prístrešku s lavičkami a obdivujeme tri betónové kríže. Po krásnom trávnatom hrebeni s množstvom čučoriedok (ešte však nezrelých) sa dostávame na Malý Javorník, ktorý sa už nachádza na slovensko-českej hranici. Pripomína to aj výstražná tabuľa.		Na južných svahoch sa rozprestiera prírodná rezervácia s názvom Adamkov. Ďalšiu trasu lemujú hraničné kamene, takže ľavou nohou na Slovensku a pravou v Čechách kráčame na Stolečný vrch. Cestou stretáme mnoho našich, i zahraničných peších turistov, ale aj bicyklistov. Keďže deň pred túrou tu riadne pršalo, lesný chodník je poriadne zablatený. Vidieť to nielen na našich vibramách, no aj na chrbtoch cyklistov, ktorí – nepoužívajúc na horských strojoch blatníky – majú vzadu na tričkách zvislý ornament z čerstvého blata. Od Stolečného vrchu už rýchlo zídeme k túžobne očakávanému horskému hotelu Portáš. Je to tradičný valašský drevený hotel, ktorý nám poskytol výborné jedlo a nápoje. Po vyše hodinovej sieste sa zberáme na posledný úsek dnešnej 21-kilometrovej túry – klesanie do dediny Čertov. Kto si chcel trasu ešte trošku predĺžiť, došiel až na chatu Kohútka. Vleky a lanovky signalizujú, že sme sa ocitli v modernom lyžiarskom stredisku. Vybudovaných je tu až desať zjazdoviek rôznej obtiažnosti. Teraz v júni, keď namiesto snehu všade naokolo kvitnú liečivé rastliny, nás to priveľmi neohúrilo, ale viacerí sa rozhodli, že v zimných mesiacoch sa sem znovu vrátia. Dnešnú túru končíme v teple čertovskej reštaurácie a akonáhle sadáme o pol štvrtej do autobusu, začína dážď, ktorý sa miestami zmenil na prietrž mračien. Kvôli mohutnému stromu, do ktorého udrel blesk a padajúci kmeň zatarasil cestu, sa tvorí zápcha a aj my musíme nejakú pol hodinu čakať. Hasiči však prekážku odstránili a tak sa náš autobus šťastne dostal domov. Ľubo Mazán, Tempo, 22.6.2020

Krásny výlet za juhoslovenskými hradmi
Po takmer troch mesiacoch bez autobusových zájazdov turisti z klubu Horec konečne mohli vycestovať aj trochu ďalej. Dovtedy si jednotlivé rodiny robili svoje vlastné vychádzky po okolitých kopcoch a skalkách. Poslednú májovú sobotu sa plný autobus horcov vybral podľa plánu na náučno-turistickú akciu do Cerovej vrchoviny za poznávaním hradov Šomoška a Hajnáčka. Okolo ôsmej hodiny päťdesiatka turistov vystupovala na parkovisku nad juhoslovenskou obcou Šiatorská Bukovinka. Okrem pohotovej panej, ktorá bleskurýchle priletela z dediny na aute, aby od nás vybrala vstupné, nás hneď vedľa parkoviska privítala aj Šimonova veža. Pri nej je detské ihrisko a ohnisko. Po náučnom chodníku kráčame popri Bukovinskom potoku, niekoľkých jazierkach, prameňoch a kamennom mori až k lávovému vodopádu. Je to nielen slovenský, ale aj európsky unikát. 9-metrov vysoký prírodný výtvor vznikol pred štyrmi miliónmi rokov. Je tvorený šesťbokými stĺpovitými hranolmi čadiča. Pôvodcom je bazaltová láva, ktorá pomaly stuhla v kanáli bývalej sopky. Od vodopádu je to na hrad Šomoška už len pár minút. Zrúcanina je pamiatkou na tatársky vpád v roku 1241. Kráľ Belo IV. utekal po porážke na rieke Slaná do Nitry a jednou z možných ciest bolo aj údolie, ktoré neskôr chránili hrady Šalgó a Šomoška. Hrad stojaci na bazaltovom brale neskôr dobre poslúžil aj v časoch protitureckých vojen. Ako väčšina podobných bášt na Slovensku, nakoniec aj on vyhorel a bol zrúcaný. Koncom dvadsiateho storočia sa ho však podarilo pekne zrekonštruovať a zakonzervovať. O histórii malebnej zrúcaniny s dominantnou okrúhlou vežou, zachovalými hradbami a tromi studňami sme sa mohli dozvedieť podrobnosti z vynovených informačných tabúľ.		Ďalšou zastávkou na našej dvadsaťkilometrovej púti bola rozhľadňa Mačacia. V podstate išlo až o dve vyhliadkové veže blízko seba. Jedna staršia, trochu poškodená, a druhá úplne nová. Z druhého poschodia bol nádherný výhľad nielen na nedávno navštívenú Šomošku, ale aj na maďarský hrad Šalgó. Navyše sme v opare spozorovali aj najvyšší vrch našich južných susedov – 1009-metrový Kékes. Horci ho navštívili pred jedenástimi rokmi. Po hodine chôdze sa dostávame do prírodnej rezervácie Pohanský hrad. Je to tajomná lávová hora so zvyškami kamenného valu starých Keltov, pozostatkami slovanského hradiska a tiež niekoľkými nesprístupnenými jaskyňami. Na skalke poskytujúcej kruhový výhľad si odpočinieme a pokračujeme na vrch Tilič. Z neho sa nám už otvára severovýchodný pohľad na cieľ dnešnej túry – hrad Hajnáčka. Stačí zísť do rovnomennej obce a popri pekne upravenom námestí a obnovenom kostole vystúpať na neveľký kopec, ktorému kraľuje ostré čadičové bralo. Zrúcanina gotického hradu, ktorý bol postavený v 13. storočí, sa nachádza priamo v skalách tohto brala. Na mnohých miestach skala tvorí časť hradieb, i vnútornej architektúry hradu. Do skaly je vysekané aj schodište. Na najvyššej časti bola pravdepodobne menšia palácová stavba a podkovovitá bašta. Do dnešných čias sa zachovala iba jedna menšia miestnosť, zvyšky múrov a jedno okrúhle okno. Bralo aj so zvyškami hradu sa nachádza v prírodnej rezervácii Hajnáčsky hradný vrch. Stredne náročnú poznávaciu túru sme absolvovali v peknom slnečnom počasí. Potešili nás srnky, jašteričky, ale aj rozvoniavajúca materina dúška. Púť sme ukončili v pizzerii v dedinke Hajnáčka. Cestou domov nám okná autobusu poskytli výhľady na ďalšie slovenské hrady a zámky, takže napokon sme ich dnes napočítali až jedenásť. Ľubo Mazán, Tempo, 8.6.2020

Turistický klub Horec 20-ročný
Je to už takmer dvadsať rokov, čo sa po niekolkoročnej odmlke v našom meste znovu oživila pravidelná turistika. 1. apríla 2000 sa uskutočnila prvá túra, ktorú zorganizoval novozaložený klub Horec. Menej náročná jarná prechádzka viedla vtedy cez Osečný na Hlboké a chatu Ondrej. O pár dní neskôr sa konala ustanovujúca členská schôdza. Boli na nej odsúhlasené stanovy klubu, zvolený predseda a členovia výboru. Predsedom sa stal Peter Horváth, ktorý túto funkciu vykonáva doteraz, teda nepretržite už skoro dvadsať rokov. Nový 7-členný výbor začal organizovat turistické akcie a autobusové zájazdy. Za prvý rok sa ich podarilo uskutočniť 13. Členov a sympatizantov postupne pribúdalo, pocet akcií rástol. V súčasnosti má turistický klub presne 150 aktívnych členov. Ak by zo zdravotných, rodinných či iných dôvodov neboli další ludia z klubu odišli, bolo by nás už vyše 350. Za obdobie od apríla 2000 do dnešného dna sa uskutočnilo 342 zaujímavých akcií, z toho 196 autobusových zájazdov. Na dalších podujatiach, a to nielen turistického zamerania, sa naši členovia podielajú ako spoluorganizátori alebo hostia. Na našich túrach sa doteraz zúčastnilo 13.200 záujemcov. Najväčšia účast býva pri Vianocnom výstupe na Žarnov, kde sa na vrchole zíde od 120 do 200 turistov. Stovka sa naplna aj pocas Silvestovského výstupu na Osečný, kde sa podáva varené víno. Najúspešnejším rokom pocas 20-ročnej histórie klubu bol práve ten minulý, kedy priemerná účast na jednu akciu bola až 60 turistov. Okrem návštev slovenských pohorí, vrchov, hradov, jaskýn a vodopádov sa horci venujú aj turistike v zahraničí. Najčastejšie to naplnené autobusy majú nasmerované na Moravu a do Čiech, ale nevyhýbajú sa ani polským Tatrám, rakúskym Alpám či madarskej Mátre. Štyrikrát sa podarilo klubu uskutočniť viacdnové zájazdy: Prvý raz to boli Západné Tatry a Oravské Beskydy, potom Krkonoše so Snežkou, pred dvomi rokmi Slovenský kras a naposledy Králický Snežník a Hrubý Jeseník. Medzi dalšie aktivity Horca patrí pomoc pri organizovaní Cesty rozprávkovým lesom – tradicne zabezpečujeme stánok Čertov kotol. Po vstupe horcov do celoslovenskej organizácie turistov pozvala Regionálna rada KST v Prievidzi dvoch našich členov na školenie znackárov. Po jeho absolvovaní začali naši znackári s obnovou modrých a žltých turistických znaciek v našom okrese, kedže toto znacenie bolo už niekolko desatrocí v zanedbanom stave. Dalej sa horci venujú zdokonalovaniu svojich schopností účastou na kurzoch VHT, na horolezeckých kurzoch a na školeniach cvičitelov turistiky.		Už 14. rok funguje pri TK Horec cyklistický oddiel, ktorý pre milovníkov bezmotorových dvojkolesových strojov pripravuje stredne tažké, ale i nárocné cyklotúry. Okrem peších a cyklistických podujatí organizuje Horec aj zájazdy pre lyžiarov a bežkárov. Medzi novšie aktivity patrí spoluorganizovanie celoslovenskej cyklistickej akcie Batovianska galuska. Aby bolo na co spomínat, ku koncu roku sa naši turisti stretávali v knižničnom klube, kde si premietali fotografie a dokumentárne filmy z uskutočnených akcií. Knižničný klub sa však zmenil na múzeum, a tak si posledné roky fotografie premietame v rámci výročných schôdzí. Navyše sme koncom minulého roku v Gril pube na Červenej ulici zabezpečili besedu s bežcom a ultramaratonistom Štefanom Karakom. Na hodnotiacej členskej schôdzi každý člen v rámci členského príspevku dostával okrem turistického kalendára aj cédečko so všetkými fotografiami. V súčasnosti namiesto cédečiek čaká na turistov vždy nejaké prekvapenie: či už magnetka, pero, odznak, kalendárik, šatka, výšivka alebo šálocka. Okrem toho bývajú najaktívnejší turisti pravidelne odmenovaní poukazom na autobusový zájazd. Výbor klubu zabezpečil výrobu už niekolkých vydaní farebných triciek s logom a fotografiami. TK Horec vzorne vedie kroniky s reportážami a fotografiami zo všetkých uskutočnených akcií, máme vlastné nástenky s plagátmi, clánky o túrach sa pravidelne objavujú v novinách Tempo a pozvánky na akcie zase v mestskej televízii. Všetky aktuálne informácie sa dajú nájst na vlastnej internetovej stránke. Horec vlastní turistické a horolezecké pomôcky ako stany, úväzy, macky, laná, tlmice pádov a další materiál. členovia si preto môžu požicat z bohato zásobeného klubového skladu, čo potrebujú. Práve začal dvadsiaty rok krásnych výletov do prírody, dvadsiaty rok spoznávania slovenských a zahranicných pohorí. Oslava okrúhleho výrocia založenia klubu je samozrejme naplánovaná v lone prírody. Pozývame týmto všetkých našich členov a dalších záujemcov na Den s Horcom, ktorý sa uskutoční v sobotu 18. apríla Stredne nárocná túra bude prechádzat Považským Inovcom. Po návšteve Ducového a hradu Tematín dôjdeme na Bezovec, kde už bude rozvoniavat znamenitý guláš. Všetkých vás srdečne pozývame. Ľubo Mazán, Tempo, 27.4.2020

Prelet nad Banskou Štiavnicou
Keďže turisti z Partizánskeho sa ázijských vírusov neboja a navyše im častý pobyt v prírode posilňuje imunitný systém, plný autobus horcov sa prvú marcovú sobotu vybral na svoju štvrtú tohtoročnú akciu. V Štiavnických vrchoch mali na pláne navštíviť dva deväťstometrové kopce Paradajs a Tanád. 16-kilometrová túra započala v sedle Červená studňa, ktoré sa nachádza nad Banskou Štiavnicou. Vítajú nás tam informačné tabule a mapy. V sedle začína známy náučný chodník s názvom Po žile Terézia. Na devätnástich zastávkach sa návštevníci môžu podozvedať mnoho zaujímavostí o vzniku Zeme, o jednotlivých geologických obdobiach, o vulkanickej činnosti v okolí Štiavnice a o nerastoch a zlatých žilách, ktoré sa tu nachádzajú. Grafikou nás milo prekvapil panel ilustrujúci vývoj vesmíru od Veľkého tresku až po galaxie, hviezdy a planéty. Na viacerých miestach tvorcovia chodníka nahromadili na homoľovité kôpky horniny, ktoré sa vyskytujú v okolí. Oblasť Štiavnice je známa najmä ťažbou zlata a striebra, ktorá tu prebieha už vyše 2200 rokov. Prvými baníkmi boli ešte starovekí Kelti. V stredoveku sa ťažbe venovali nemeckí prisťahovalci, vďaka čomu má viacero tajchov nemecký názov. Na turistickom chodníku, po ktorom kráčame, je asi 15 centimetrov snehu, čo nás celkom teší, pretože sme sa obávali čvachtania v blate.		Prvým vrcholom, kde si doprajeme dlhší oddych, je Paradajs. Keďže sa blíži MDŽ, predseda klubu Peter Horváth zablahoželal všetkým prítomným turistkám k ich sviatku a každá dostala malú sladkosť. Veď energiu spotrebovanú stúpaním do 900-metrovej výšky treba doplniť. Viditeľnosť síce nebola optimálna, predsa sme však mali staré banícke mesto ako na dlani. Najvýraznejšie svietil Nový zámok a krásna bola z vtáčej perspektívy aj kalvária. „Prelet“ nad Štiavnicou, ktorá leží vo veľkom sopečnom kráteri – kaldere, pokračoval presunom na ďalší výrazný vrch Tanád. Snehu bolo toľko, že sme si mohli postaviť snehuliaka a rozprúdila sa aj guľovačka. Z výšky okrem zasneženej Štiavnice bolo vidno aj niekoľko tajchov, ktoré kedysi slúžili ako zásobáreň vody pri banskej činnosti. Dnes sa využívajú na rekreačné účely. Oproti sa do výšky vypínalo povesťami opradené Sitno, aj so svojím vysielačom a vyhliadkovou vežou. Po oddychu a vychutnaní si výhľadov zostupujeme z Tanádu strmým a šmykľavým chodníkom k hornej stanici lanovky, ktorá patrí lyžiarskemu stredisku Salamander. Lyžovačka tu ešte prebieha, i keď milovníkov najrozšírenejšieho zimného športu nie je príliš veľa. Cez osadu Kopanice prichádzame do banskej obce Hodruša-Hámre, kde v hoteli Daro pri voňavej kávičke končíme dnešnú túru. Ľubo Mazán, Tempo, 16.3.2020

Čutkovskou dolinou na Malinô Brdo
Rovná päťdesiatka záujemcov sa s turistickým klubom Horec vybrala do severnej časti Veľkej Fatry, kde sa nachádza známe lyžiarske stredisko Malinô Brdo. Časť turistov zamenila vibramy za lyžiarky a oddávala sa pôžitkom pri zjazdovom lyžovaní. Väčšina absolvovala pomerne náročnú 18-kilometrovú zimnú túru po Čutkovskej doline a vrcholoch Veľkej Fatry. Samotnú túru začíname od ústia Čutkovskej doliny nachádzajúcej sa v mestskej časti Ružomberka Nová Černová. V doline vytvorili nadšenci a turisti z Černovej náučný chodník pod názvom ZNÁMA–NEZNÁMA Čutkovská dolina. Chodník je dlhý okolo 6 kilometrov, má 10 informačných tabúľ, 6 mostíkov a 3 lavičky na sedenie. Najväčšími lákadlami sú 24-metrový vodopád a 64 metrov dlhá tiesňava. Po krátkej príprave vyrážame na túru spoznávať nevšedné krásy doposiaľ nám neznámej oblasti. Prejdeme cez drevenú bránu, nablízku sú koliby s občerstvením a možnosťou ubytovania. Pri Kolibe U dobrého pastiera je Detský zábavný park obra Čutka. Po chvíľke prichádzame k Zbernej vodnej nádrži Čutkovo, ktorá bola postavená pre potreby závodov v Rybárpoli. Dnes slúži na rekreačné účely. Samotná dolina nesie názov podľa Čutkovského potoka, ktorý preteká celým jej územím v celkovej dĺžke 8 kilometrov. Jeho charakter horského potoka sa v strede údolia mení a začína meandrovať. Pokračujeme romantickou cestou lemovanou vysokými stromami. Z informačných tabúľ sa dozvedáme, že hlavnými drevinami sú dub letný a smrek obyčajný, ktorého drevo sa dopravovalo do mnohých kútov Slovenska a plťami dokonca až do Komárna. Cesta pokračuje k ďalšiemu zastaveniu Červená skala, ktoré sa venuje skalným útvarom naokolo.		Tu opúšťame dolinu a ideme si prezrieť Jelení vodopád. Dlhšie tiahle stúpanie preveruje našu kondíciu. Okolo nás je divoká zasnežená príroda, stúpame do neba. Nasledujú schody z guľatiny, potom ešte jedna alebo dve serpentíny a sme pri Jeleňom vodopáde, jednom z najväčších vodopádov Veľkej Fatry. Meria 24 metrov. Pofotíme čarovné miesto a sutinou opatrne zostupujeme dolu. Do cesty sa nám priplietla chata pod Kozím, no nie je tu možnosť občerstvenia. Nachádza sa tu však odbočka k ďalším vodopádom – Jamišským. Niekoľkí z horcov odchádzajú na prehliadku spomenutých vodopádov, ostatní oddychujú pod novučičkým prístreškom. Za pol hodinku prichádzame k rázcestiu Lúčky. Niektorí z nás si idú prezrieť veľmi peknú, i keď krátku tiesňavu na hornom toku Čutkovského potoka. Potom pokračujeme strmým výstupom do sedla pod Vtáčnikom. Snehu pribúda, miestami sa brodíme až po kolená. V sedle oddychujeme, slníme sa, je veľmi teplo. Obdivujeme nádhernú zasneženú prírodu. Na východe vidíme Západné a Vysoké Tatry s dominantným a nezameniteľným Kriváňom. Čaká nás záverečný výstup na 1209-metrový vrch Malinné, kde sa nachádza horná stanica lanovky. Keď sa pred poludním dostaneme na vrchol, rozprestrie sa pred nami široká zjazdovka so stovkami lyžiarov. Medzi nimi je aj 12 našich, ktorí si štyri hodiny užívali svahy Malinného Brda. Schádzame popod sedačkovú lanovku k dolnej stanici, kde stojí niekoľko hotelových a reštauračných zariadení. Ľuďmi sa to tu len tak hemží, je tu obrovský hluk, práve prebieha akási hudobná prezentácia regionálnej rozhlasovej stanice. Po hodine strávenej občerstvovaním opúšťame hlučné stredisko a po asfaltovej ceste schádzame do Hrabova, kde túto prekrásnu zimnú túru končíme. Peter Horváth, Tempo, 24.2.2020

Inverzia na Suchom vrchu
Ešte sa ani neskončil prvý tohtoročný mesiac, a turistický klub Horec už má za sebou okrem výročnej schôdze aj dve túry. Tá druhá zaviedla vyše pol stovky milovníkov prírody do Nitrických vrchov, aby vystúpili na 1028-metrový Suchý vrch. Menej náročná, asi 14-kilometrová trasa začala v Rudnianskej Lehote, kam nás zaviezol objednaný autobus. Cestou sme si na poli pri Diviakoch všimli stádo raňajkujúcich srniek. Kým človek ráno zhltne salámu, syr či párky s horčicou, srnke k šťastiu stačia oziminy. Lehota je malá obec pri Nitrianskom Rudne, ktorá nemá ani osemsto obyvateľov. V stredoveku bola známa ťažbou nerastných surovín. Na vyšnom konci sa nachádzajú na potoku malé kaskádovité vodopády. Po zľadovateľom, a teda šmykľavom chodníku opatrne stúpame na hrebeň Nitrických vrchov. V zamrznutom potoku obdivujeme malebné ľadové sošky vytvorené prírodou. Dostávame sa na čistinu s krížom a mramorovým stolčekom. Poslúži nám ako jedálenský stolík. Po dvoch hodinách už stojíme na Kšinianskej poľane. Je to rozľahlá lúka, z ktorej sa dá dostať až do Kšinnej na druhej strane hrebeňa. My však pokračujeme po červenej značke. Veľká časť prítomných turistov si mimo plánu odbehla na Čierny vrch, ktorému do tisícky chýbajú iba tri metre. Pravidelne tam bývajú hviezdicové výstupy.		Potom uz všetci kráčame na sever, míňame okrúhlu betónovú vežu s telekomunikačnými vykrývačmi, oddychujeme pri poľovníckej chate a napokon prichádzame na najvyšší bod dnešnej túry – Suchý vrch. Víta nás sympatický drevený altánok s lavičkami a stolom. Teplomer pripevnený na strome ukazuje +1 stupeň. Pod nohami máme asi pätnásť centimetrov staršieho snehu. Kým zrána bola v doline hmla, po vystúpení nad úroveň 700 metrov sme vodnú paru nechali pod sebou a tu, na vrchole, sa môžeme tešiť zo slnečných lúčov. Inverzia spôsobila, že celé okolie pod nami je zahalené bielou penou, iba kde-tu z nej vytŕčajú vrcholky vyšších kopcov. Skutočne úchvatný pohľad. Ako keď z kľudnej morskej hladiny vyčnievajú osamotené menšie ostrovčeky. Zotrváme tu na najvyššom bode takmer hodinu. Okrem 53 turistov pobehujú po vrcholovej plošinke aj dvaja Zlaticini psy. Po zápise do návštevnej knihy schádzame zo Suchého vrchu cez Rovienku do dediny Liešťany. Tá spolu s ďalšími obcami tvorí mikroregión Magura-Strážov. Menšou raritou sú dva dobové stroje vystavené pri ceste – mláťačka a starý hasičský voz s ručnou pumpou. V Liešťanoch pri dobrej pizzi a teplých nápojoch končíme našu druhú túru. Tretia – vo Veľkej Fatre – bude spojená aj s lyžovačkou na Malinom Brde. Ľubo Mazán, Tempo, 3.2.2020

Opekačka pod Drieňovým vrchom
Hneď prvú januárovú sobotu sa 45 turistov z klubu Horec vybralo na menej náročnú zimnú túru do neďalekého pohoruia Drieňov. Od kúpeľov v Chalmovej vedie na vrch Malý Lubín lesnícky náučný chodník. Informačné panely približujú návštevníkom význam a funkcie lesa, ochranu prírody, lesostepné spoločenstvá, zvieratá a rastlinstvo v okolí, ako aj poľovníctvo v tejto oblasti. Postavený tu bol altánok, kaplnka a na Lubíne aj menšia drevená rozhľadňa. Pri nej sme si prvý raz oddýchli a rozhliadli sa. Kvôli hmle však výhľad nebol veľmi pôsobivý. Zaujali nás aspoň žlté guľaté plody cudzopasného imela, ktoré si pochutnávalo na starších duboch. Trasa ďalej vedie menšou lesostepou so solitérnymi (osamotenými) listnatými stromami až na Drieňový vrch. Vo výške 616 metrov si robíme vrcholovú fotografiu, pretože dnes už vyššie nevystúpime. Kilometer pod vrchom sa nachádza poľovnícka chata. Tu zakladáme oheň a keďže sa niet kam ponáhľať, dobrú hodinu sa venujeme opekaniu špekačiek a slaninky. Tá rozvoniava do širokého okolia. Po nasýtení hladných žalúdkov pokračujeme cez Slatinu na Cinínovú lúku. Tu sa od nás odpájajú piati Skačanci, aby sa cez križovatku na Vartách dostali do svojej obce.		Väčšina pokračuje neznačkovanými cestičkami na juh. V jednej chvíli nám chodník prekrížilo šesť mladých srniek. Okolo poludnia prichádzame na Veľký vrch. Zapisujeme sa do návštevnej knihy a dojedáme prinesenú potravu. Veľký vrch je národná prírodná rezervácia s výskytom vzácnych rastlín a živočíchov. Vyhlásený tu bol 4. stupeň ochrany so zákazom vjazdu akýchkoľvek motorových vozidiel. Narušiteľov, ktorí sa tu žiaľ občas vyskytnú, čaká vysoká pokuta. Hmla pomaly ustupuje, takže z vrcholu si môžeme pozrieť protiľahlý hrebeň pohoria Vtáčnik so známymi vrchmi sopečného pôvodu ako Žarnov či Michalov vrch. Západným svahom schádzame na pole a pokračujeme smerom k Malým Kršteňanom. Teplejšia zima spôsobila, že namiesto snehu sa miestami brodíme v blate. Kedysi sa dali na poli spozorovať stáda danielov, dnes sú z väčšej časti vystrieľané. Po príchode do Krštenian nečakáme na autobus, ale peši kráčame do Šimonovian a 20-kilometrovú túru končime o druhej hodine v meste obuvi. Ľubo Mazán, Tempo, 20.1.2020

Cez Vianoce na Žarnove a Osečnom
Deň po vianočných sviatkoch sa na Žarnove stretlo vyše 200 turistov, z toho vyše pol stovky z klubu Horec. Nechýbali ani turisti z Oslian, Veľkých Uheriec a z ďalších klubov, taktiež i z vedenia Regionálnej rady KST v Prievidzi. Počas výstupu sprevádzalo milovníkov prírody blato, vo vyšších polohách aj hmla. Tá sa však neskôr rozplynula, takže z 840-metrového vrcholu bol aký-taký výhľad do hornonitrianskej doliny. Privítanie, rozdávanie účastníckych listov, kalendárikov, pier, ponúkanie sa napečenými či vypálenými dobrotami. Okrem dvojnohých návštevníkov sopečného Žarnova sa tu stretlo aj niekoľko štvorožcov rôznych plemien. Pokrstená bola nová vrcholová kniha. Horci si pripomenuli aj svojich dvoch zosnulých členov, ktorým na pamiatku nainštalovali na skale pamätné tabule. Po hodinke strávenej na vrchole sa záplava turistov začala zberať na spiatočnú cestu. Väčšina tou istou trasou (teda po žltej značke), niekoľko desiatok však zostupovalo okolo poľovníckej chaty, pri ktorej blčal oheň a opekali sa špekačky. Hlavné jedlo však čakalo na Ľubianke v reštaurácii Red Dollars. Bolo to dvesto porcií dobrej kapustnice a ku každej aj prípitok. Hodovanie a neskôr i gitara a spev ľudových piesní – taký bol záver 20. ročníka Vianočného výstupu na Žarnov. Posledný minuloročný deň sa doobeda o deviatej zišlo pri dolnom pomníku niekoľko desiatok milovníkov prírody. Turistický klub Horec organizoval piaty ročník Silvestrovského výstupu na Osečný.		Ráno bolo mierne mrazivé, ale zato slnečné. Predseda klubu privítal účastníkov a zaželal im šťastný nový rok. Potom sa vlniaci had tiel vydal serpentínami na horný pomník a odtiaľ pod vysoké napätie. Na križovatkách sa k hlavnému prúdu pridávali ďalší a ďalší turisti. Na vyhliadke pod stožiarom sme si spravili menší oddych. Občerstvenie, fotografie, výhľady na protiľahlé pohoria a pokračujeme na 552-metrový kopec Osečný. Spolu sa nás na vrchole zišla presná stovka, čo nie je len krásne okrúhle číslo, ale aj vynikajúca účasť v poslednom dni roku. Víta nás blčiaci oheň a rozvoniava varené vínko. Drevo pripravili turisti z Kolačna a tridsať litrov vína uvarili členovia výboru spolu s ďalšími horcami. Okrem teplého nápoja a mnohých druhov sladkostí sa ľudia ponúkali aj niekoľkými druhmi klobás, pagáčikov a ďalšími dobrotami. Medzi najstaršou účastníčkou, osemdesiatničkou pani Irenou a najmladším minituristom bol až 76-ročný rozdiel. Na veku však nezáleží, dôležité je čo najčastejšie rozvíjať fyzickú aktivitu a pobyt medzi múrmi bytov zameniť za pohyb v prírode. Po takmer dvoch hodinách na Osečnom sme si urobili vrcholové fotografie, zapísali sa do knihy návštev a pomaly sme schádzali späť. Niekto tou istou trasou, niekto popri minivodopáde na prameni Geradza a cez Čertovu lúku k salašu. Ľubo Mazán, Tempo, 13.1.2020

Turisti na besede so Štefanom Karakom
V Gril pube na Červenej ulici sa v strede decembra stretlo vyše tridsať turistov z klubu Horec, ale aj ďalších záujemcov, aby si vypočuli zaujímavé rozprávanie horolezca, bežca a spisovateľa Štefana Karaku zo Zemianskych Kostolian. Kvôli jeho neuveriteľným výkonom dostal prezývku „železný dôchodca“. O tom, ako si poradil so svojimi zdravotnými problémami a ako sa mu darilo robiť jeden rekord za druhým, napísal knihu „Ako som prekonal sám seba“. Štefan sa pôvodne venoval viacerým športom, jeho najobľúbenejšou aktivitou bol beh. Kvôli závažným problémom s bedrovou chrbticou mu ortopéd pred časom odporučil s touto činnosťou skončiť. Štefan sa však s týmto lekárskym verdiktom nestotožnil a vzal osud do vlastných rúk. Začal postupne športovať. Najskôr to boli len krátke túry po okolí, a dnes – stokilometrové ultramaratóny po hrebeňoch troj až štvortisícmetrových pohorí. „Behať som začal v roku 2007 ako 55-ročný. O rok neskôr som odbehol svoje prvé tri horské maratóny nazývané Alpský pohár. Pribúdali ďalšie. Za 11 rokov som odbehol viac ako dvadsať ultramaratónov. Ten najuznávanejší v Európe má skratku UTMB – Ultra Trail du Mont Blanc. Meria 170 kilometrov a prevýšenie je 9800 metrov. Beží sa okolo Mont Blancu cez tri štáty: Francúzsko, Taliansko a Švajčiarsko. Absolvoval som ho ako tretí Slovák v histórii pretekov, zato však najstarší. Mal som vtedy 62 rokov. Ďalším mojím pekným výkonom bol desaťnásobný výstup na vrch Vtáčnik absolvovaný za 24 hodín.		Za najúspešnejší však považujem svoj domáci rekord opäť na Vtáčniku, kde som v roku 2014 za 47 hodín a 16 minút absolvoval 16 výstupov, pričom som prešiel vzdialenosť 192 kilometrov a prekonal prevýšenie 14.400 metrov. Samozrejme, bez spánku a väčšieho oddychu. Za tento výkon som si vyslúžil zápis do Slovenskej knihy rekordov. Zúčastnil som sa ešte na šiestich Majstrovstvách sveta v behu do vrchu veteránov a odbehol som štyri klasické cestné maratóny...“ Je toho naozaj neúrekom, čo 68–ročný Štefan Karak po päťdesiatke dokázal. Počas besedy premietal turistom videá a fotografie zo svojich ultramaratónov, rozprával o zdravej životospráve a hlavne o potrebe pravidelne cvičiť a pohybovať sa. Dôležité podľa neho je spevňovať si chrbtové svaly, napríklad robením sklápačiek. On ich každý deň spraví aspoň sto. Po videoprezentácii odpovedal ultramaratonista prítomným na otázky, ukazoval ocenenia a spomienkové predmety, vysvetľoval a radil. Jeho knižku Ako som prekonal sám seba si aj s venovaním a podpisom kúpilo 14 záujemcov. Tí, ktorí ju už mali, hovorili, že sa dá prečítať na jeden hlt. V druhej časti náučno-spoločenskej akcie premietol predseda TK Horec Peter Horváth dve videá z výstupov Horcov na európske tritisícovky Wildspitze a Similaun. Potom poďakoval vzácnemu hosťovi za ochotu prísť medzi turistov a daroval mu niekoľko upomienkových predmetov. Ľubo Mazán, Tempo, 13.1.2020