Po hrebeni Javorníkov

     Ďalší postkoronový zájazd turistického klubu Horec smeroval k severozápadnej hranici Slovenska. Rozprestiera sa tam prekrásne pohorie Javorníky, ktoré zasahuje aj na moravskú stranu. Hôľnatý hrebeň poskytuje okrem ďalekých výhľadov aj hojnú úrodu čučoriedok.

     Do posledného miesta naplnený autobus sa druhú júnovú sobotu presunul do malej obce Štiavnik. Tu začína zelená značka, ktorá nás po dvoch hodinách chôdze a vyše 400-metrovom stúpaní priviedla na križovatku Butorky. Cestou sme navštívili rozhľadňu Štiavnik. Pôvodne to bola protipožiarna veža, dnes slúži ako vyhliadková veža. Je drevená a má výšku deväť metrov. Keďže počasie bolo ideálne, mohli sme si vychutnať výhľady na Lúčanskú Fatru s typickým Kľakom. Na Butorkách, kde vyrastá moderný komplex ubytovacích zariadení, sme sa napojili na červenú magistrálu. Tá spája všetky významné vrchy Javorníkov. Prvým z nich bol Veľký Javorník. Je to najvyšší bod pohoria s výškou 1072 metrov. Čaká nás tu schránka s vrcholovou knihou a drevený dvojkríž. Na severovýchodnom svahu tohto kopca sa rozkladá najstaršia prírodná rezervácia na Kysuciach – Veľký Javorník.

     Po oddychu a občerstvení pokračujeme na vrch Stratenec. Tu nás poteší ďalšia rozhľadňa, z ktorej vidno aj na moravskú stranu. V diaľke spoznávame Lysú horu a Radhošť – všetko vrcholy, ktoré sme už kedysi navštívili. Na Stratenci si posedíme v prístrešku s lavičkami a obdivujeme tri betónové kríže. Po krásnom trávnatom hrebeni s množstvom čučoriedok (ešte však nezrelých) sa dostávame na Malý Javorník, ktorý sa už nachádza na slovensko-českej hranici. Pripomína to aj výstražná tabuľa. Na južných svahoch sa rozprestiera prírodná rezervácia s názvom Adamkov. Ďalšiu trasu lemujú hraničné kamene, takže ľavou nohou na Slovensku a pravou v Čechách kráčame na Stolečný vrch. Cestou stretáme mnoho našich, i zahraničných peších turistov, ale aj bicyklistov. Keďže deň pred túrou tu riadne pršalo, lesný chodník je poriadne zablatený. Vidieť to nielen na našich vibramách, no aj na chrbtoch cyklistov, ktorí – nepoužívajúc na horských strojoch blatníky – majú vzadu na tričkách zvislý ornament z čerstvého blata. Od Stolečného vrchu už rýchlo zídeme k túžobne očakávanému horskému hotelu Portáš. Je to tradičný valašský drevený hotel, ktorý nám poskytol výborné jedlo a nápoje. Jedinou nevýhodou bolo, že na teplú stravu a studené nápoje sme museli čakať dlhú dobu, pretože obslúžiť päťdesiatku horcov a ešte niekoľko českých turistov bolo pre personál neľahkou úlohou.

     Po vyše hodinovej sieste sa zberáme na posledný úsek dnešnej 21-kilometrovej túry – klesanie do dediny Čertov. Kto si chcel trasu ešte trošku predĺžiť, došiel až na chatu Kohútka. Vleky a lanovky signalizujú, že sme sa ocitli v modernom lyžiarskom stredisku. Vybudovaných je tu až desať zjazdoviek rôznej obtiažnosti. Teraz v júni, keď namiesto snehu všade naokolo kvitnú liečivé rastliny, nás to priveľmi neohúrilo, ale viacerí sa rozhodli, že v zimných mesiacoch sa sem znovu vrátia. Dnešnú túru končíme v teple čertovskej reštaurácie a akonáhle sadáme o pol štvrtej do autobusu, začína dážď, ktorý sa miestami zmenil na prietrž mračien. Kvôli mohutnému stromu, do ktorého udrel blesk a padajúci kmeň zatarasil cestu, sa tvorí zápcha a aj my musíme nejakú pol hodinu čakať. Hasiči však prekážku odstránili a tak sa náš autobus šťastne dostal domov.