Uverejnené články o TK Horec v roku 2021


Milí turisti, priatelia prírody !

      Pre Turistický klub HOREC pomaly končí 22. sezóna. Keďže autobusové zájazdy sa v tomto zložitom období nedajú organizovať, neurodili sa ani žiadne nové reportáže z túr. Ponúkame vám teda aspoň akési zhrnutie, čo sa v roku 2021 podarilo a čo čaká milovníkov prírody budúci, dúfajme, že oveľa žičlivejší rok.

      Náš klub zasiahli protipandemické opatrenia najmä v prvých štyroch mesiacoch a potom na konci jesene. Nemohli sme preto zorganizovať osem naplánovaných akcií vrátane trojdňovky v Pieninách a po prvý raz v našej histórii sa nedala uskutočniť ani výročná schôdza. Mnoho zaujímavých túr sa nám však vydarilo. Bolo ich pätnásť, z toho desať autobusových zájazdov. K najvydarenejším určite patril výstup na vrch Vysoká v Malých Karpatoch, návšteva Kôprovského štítu a najväčšieho tatranského plesa, v Malej Fatre to bol Veľký a Malý Rozsutec, pri guláši sme si posedeli v bufete pri priehrade po zdolaní Veľkej Ostrej a Oselnej skaly, nádherný bol výstup na západotatranský Sivý vrch. Začiatok jesene nás zastihol na Drieňku vo Veľkej Fatre, fascinujúci bol výstup na Žibrid a Budzogáň v Súľovských vrchoch a posledný zájazd smeroval do Čeladiniec, odkiaľ sme vyšli na Hrdovickú skalu a z nej prešli do Solčianskeho hája. Z menej náročných zimných a jarných túr to boli potulky po skačianskom revíri, návšteva novej rozhľadne na vrchu Chotenovec a májový pobyt na Jančekovej skale nad Cígľom. Menej vydarený bol jedine výstup na Choč, kde nám hmla a dážď znemožnili vychutnať si akékoľvek výhľady. Pre cyklistov bola pripravená 85-kilometrová trasa z Hamuliakova do Komárna. Dá sa teda povedať, že minulý rok bol i napriek pandémii celkom úspešný a spoznali sme aj kopce a skalné útvary, na ktorých sme spolu ešte nikdy neboli.

       Na rok 2022 je naplánovaných až 21 akcií, z toho 18 autobusových zájazdov. Na začiatku sezóny nás čaká nenáročná túra na Malú Ostrú v pohorí Tribeč. Návšteva Kubínskej hole bude spojená s lyžovačkou, na ktorú sa môže prihlásiť aj široká verejnosť. Znovu skúsime zrušené Baske v Strážovských vrchoch, staré slovanské hradisko na Vyšehrade, moravský Lopeník s rozhľadňou, impozantnú Poľanu, hrad Tematín a Bezovec v Považskom Inovci, ale i viacdňový pobyt v Pieninách. V rámci jarného otvárania turistickej sezóny sme pre kluby patriace pod Regionálnu radu Prievidza pripravili návštevu rozhľadne na Chotenovci, prechod popod skalnú bránu a túto hromadnú akciu, ktorej sa v minulosti zúčastnilo až 165 turistov, ukončíme na salaši pri guláši. V pohorí Javorie sa nad Zvolenom nachádza Pustý hrad, ku ktorému tiež povedú naše kroky. Vo Veľkej Fatre navštívime Krížnu, v Západných Tatrách Baranec a pokúsime sa prekonať aj známe vysokotatranské Priečne sedlo. Kto si trúfne, môže ho zdolať cez novootvorenú feratu. Nízke Tatry nám ponúknu Chabenec, v Malých Karpatoch sa skrýva Kamzík a Mariánka, Strážovské vrchy nás prilákajú vrchom Vlčinec a ruinami Košeckého hradu. V decembri zavítame na rozľahlú zrúcaninu hradu Gýmeš a skalnatý Veľký Lysec, no a koniec roka bude patriť tradičným akciám – Žarnovu a Osečnému s vareným vínom. A aby sme nezabudli ani na cyklistov: ak sa bude dať, zavítame do Rakúska k Neziderskému jazeru, náhradnou trasou bude Vlársky priesmyk.

      Veríme, milí členovia turistického klubu Horec, ale aj ďalší turisti, že z našej ponuky si budete vedieť vybrať to, čo ešte nemáte prejdené alebo kam sa chcete po rokoch vrátiť. Veľa zdravia, pekného počasia a zaujímavých zážitkov v krásnej slovenskej prírode vám praje

výbor TK HOREC, Tempo, 13.12.2021




Jesenná návšteva Hrdovickej skaly

      Cieľom novembrového autobusového zájazdu turistického klubu Horec boli dve kremencové hôrky a zároveň prírodné rezervácie v pohorí Tribeč – Hrdovická a Solčiansky háj. Nebolo treba za nimi cestovať celé hodiny, pretože oba spomínané ciele sa nachádzajú iba pár desiatok kilometrov od Partizánskeho.

      Trinásty novembrový deň stúpa z obce Čeladince popri roľníckom družstve 37 turistov na prvú kremencovú hôrku. Takých je v pohorí Tribeč viacero a všetky ponúkajú okrem zaujímavých skalných útvarov, chránených rastlín či stromov s neobvyklým tvarom aj pekné výhľady do okolia. Mimo tých dvoch dnešných sú to napríklad Člnok, Studený hrad, Michalov vrch, Kovarská hôrka, Veľký Lysec, Kozlica, Vres a ďalšie. Národná prírodná rezervácia Hrdovická bola vyhlásená kvôli ochrane krajinársky mimoriadne hodnotného ostrého skalnatého hrebeňa, kyslých stepí, vzácnych druhov rastlín a živočíchov. V atraktívnej vrcholovej časti nás čakali zaujímavé hranaté bralá vyčnievajúce z terénu. Niektoré takmer kubického tvaru. V peknom počasí z nich vidno naraz až tri zrúcaniny hradov (Oponický, Gýmeš a Topoľčiansky), ako i tri rozhľadne na hrebeni Považského Inovca. Žiaľ, dnes doobeda nám výhľad pokazila hustá hmla, takže sme boli radi, že fotoaparáty dovideli aspoň do desiatich metrov. Skaly však boli fascinujúce a zdobili ich početné trsy vresu. No nielen vres. Miestni puberťáci, nedbajúc na prísne chránené územie, postriekali mnohé bralá sprejmi, a tak sme sa mohli začítať do ich ctených mien, rôznych dátumov a ďalších nápisov. Čo sa nedá poškodiť ináč, to bez problémov zvládnu sprejeri.

       Zo skalného mesta pokračujeme na vrcholovú kótu a potom klesáme popri krásnom hustom machu a bohatej úrode papraďov do Studenej doliny. Hmla pomaly ustupuje, i keď slnko sa dnes neukázalo. Chvíľu kráčame po modrej turistickej značke spájajúcej Solčany s vrcholom Tribeča a za chatkami odbáčame na východ. Strmším chodníkom vystupujeme na druhú kremencovú hôrku a zároveň rezerváciu – Solčiansky háj. Ten je chránený kvôli zachovalým dúbravám, zriedkavým lesostepným i skalným spoločenstvám. Rezervácia slúži na vedeckovýskumné, náučné a kultúrno-výchovné ciele. My sa stretávame s popadanými stromami a ich mohutnými kmeňmi, s koreňmi dubov obrastenými machom, s imelom vysoko v korunách stromov. Lístie nám šuchoce pod nohami, kde-tu sa ponúkne k ochutnávke mrazom ošľahnutá černica a dokonca ktosi zakopol aj o starší dubák.

      Po prejdení dvanástich kilometrov a prekonaní 560-tich výškových metrov schádzame popri chránenom vtáčom území, kde hniezdi až sto druhov vtákov, do dediny Solčany. Ako sa na okres čiernej covidovej farby patrí, kávu, kofolu či pivko sme museli vypiť pred reštauráciou, nepustili nás ani na terasu. Nevadí; kto sa potreboval zohriať, dal si horúci nápoj, ostatným nevadil ani chladený žltý mok.

Ľ. Mazán, Tempo, 22.11.2021




Turisti pri atraktívnom Budzogáni

      Už niekoľkokrát členovia klubu Horec navštívili známe Súľovské skaly. Tie sú však časťou väčšieho celku, a to Súľovských vrchov. A práve tam sa predposlednú októbrovú sobotu vybral plný autobus milovníkov prírody z Partizánskeho a okolia. Cieľom bol vrch Žibrid a kamenný Budzogáň.

      Krásne slnečné počasie, stromy odeté do jesenného šatu, pasúce sa srnky na lúkach – to bolo privítanie, ktorého sme sa dočkali v Žilinskom kraji. Z dedinky Rajec, ležiacej pod Fačkovským sedlom, stúpame k prvému naplánovanému objektu – k 7-metrovej kovovej rozhľadni Dubová. Postavená bola pred tromi rokmi na mieste pôvodnej strážnej veže pri Rajeckom hrade. Ponúkla nám výhľad na hrebeň Lúčanskej Fatry, Kľak a Rajeckú kotlinu. Ďalšou etapou dnešnej stredne náročnej 15-kilometrovej túry bol zostup na lúku, ktorej dominoval obrovský poľovnícky posed. Určený bol nie pre jedného-dvoch lovcov, ale zmestilo by sa ich tam hádam aj dvadsať. Iste sa tam konajú menšie poľovnícke hody. Skupina ôsmich horcov si trasu trochu predĺžila a po náučnom chodníku došla k zrúcanine Rajeckého hradu. Kedysi rozľahlé stredoveké sídlo zub času ohlodal tak dokonale, že tu nezostal stáť ani jediný múr. Iba spod lístia vytŕčalo zopár kameňov svedčiacich o tom, že v dávnych dobách tu stálo nejaké panské sídlo. Zachovali sa však výrazné valy pôvodného hradiska. Celý náučný chodník lemovali pekne upravené panely s fotografiami vtákov, hmyzu a rastlín. Potešila aj drevom obložená studnička.

       Po zostupe na spomínanú lúku nás čakalo posledné, no strmé stúpanie na najvyšší bod túry, ktorým bol 867-metrový skalnatý Žibrid. Na jeho vrchole, kam sme sa vyštverali pomocou reťazí, veje slovenská zástava. Všade naokolo sú vysoké bralá a pod nimi priepasti. V ponuke bol i krásny výhľad na Súľovské skaly, Lietavský hrad a vrch Vápeč. K lepšej orientácii prispela aj kovová ružica s vyznačenými smermi k jednotlivým kopcom. Okrem zápisu do návštevnej knihy sme nezabudli ani na ďalšiu našu obľúbenú činnosť – nalepenie klubovej samolepky na stĺpik so smerovníkom. Turistické kluby si takto značkujú miesta, ktoré počas roka navštívili. Zo Žibridu sme už rýchlo zbehli k poslednému, ale zato najatraktívnejšiemu objektu dnešného výletu. Bol ním Budzogáň – fascinujúci skalný útvar pripomínajúci obrovský kyjak. Tento 14-metrový monument, ktorý má úzku základňu a širokú vrchnú časť, vznikol erozívnou činnosťou vody po dlhé tisícročia. Fotografovaniu nebolo konca-kraja. Cvakanie z rôznych polôh a uhlov, na výšku či na šírku, s postavami či bez nich... Budzogáň bol odborníkmi vyhlásený medzi sedem najkrajších prírodných krás Slovenska. Po dostatočnom nasýtení sa jeho nádherou sa vydávame sprvu cez les a neskôr rozľahlými lúkami plnými fialových jesienok do kúpeľného mestečka Rajecké Teplice. Tie sú známe termálnymi prameňmi s teplotou až 38 stupňov a využívajú sa na liečbu dýchacích problémov, pohybového ústrojenstva a nervových chorôb. V reštaurácii s jazierkom a malým vodným mlynom končíme po šiestich hodinách krásnu jesennú túru s fantasticky sfarbenými stromami a blankytnou oblohou.

Ľ. Mazán, Tempo, 2.11.2021




Horci druhýkrát na Drieňku

      Jeden zo známych veľkofatranských vrchov je Drieňok. Do výšky 1268 metrov sa vypína nad Turčianskymi Teplicami. Presne päťdesiat turistov z klubu Horec sa ho rozhodlo zdolať prvú októbrovú sobotu z podhorskej obce Rakša.

      Dlhý zástup milovníkov prírody z Partizánskeho a okolia sa začal zo spomínanej dediny hadiť po asfaltovej cestičke ku križovatke Mača. Cestou míňame Rakšianske rašelinisko, niekoľko chát, posedov a senníkov. Stretávame jelene, lane a srnky. Popri potoku Rakša začíname strmo stúpať do sedla Skalná. Vchádzame do národného parku Veľká Fatra, ktorý bol vyhlásený vládou SR v marci 2002. Ešte trištvrte hodinu a stojíme na vrchole Drieňku. Majestátny vápencovo-dolomitový vrch je jedným z najpôsobivejších kopcov Fatry. Tak ako pred trinástimi rokmi, keď sme tu boli prvýkrát, i teraz fúka silný vietor. Nevadí, hlavne že doobedňajšia oblačnosť sa rozišla, vyjasnilo sa a my si môžeme vychutnať pôsobivý kruhový výhľad. Oproti sa nám ukazuje skalnatý vrch Ostrá, za ním zase hôľnatá Tlstá a vzadu na horizonte typický Kľak. Všetko miesta, kde už naše vibramy „onehdy“ zablúdili. Stromy naokolo sa pomaly začínajú sfarbovať do žlta a červena. Skutočne krásna jesenná sobota.

      Po dlhom oddychu a nasýtení sa panoramatickými výhľadmi pokračujeme späť do sedla a odtiaľ prudko klesáme úzkou dolinou, ktorá je súčasťou rezervácie Veľká Skalná a má názov Rožková. Namiesto očakávaných čerstvých rožkov sme sa dočkali popadaných stromov, ktorými je dolina priam zatarasená.

       Raz ich bolo treba podliezť, inokedy preliezť a ak sa nedalo ani jedno, ani druhé, hrubé kmene sme dookola obchádzali. Chodník bol navyše zablatený; tu sa šmykne jedna turistka, tam zase druhá, tretia sa díva pod nohy a nevšimne si vodorovný kmeň, ktorý jej poriadne ťukne do čela. Preskúšali sme ju z malej násobilky :-) a keďže to nevyzeralo na otras mozgu, ideme ďalej. Čo sa dá robiť, príroda nám pripravila aj zopár prekážok. Posledný úsek doliny je už rovnejší a ponúka nášmu zraku i fotoaparátom skaly bizarného tvaru.

      Na lúke, kam napokon prichádzame, nás víta množstvo fialových kvietkov jesienok a šantiace lúčne koníky. Po ďalšej hodine šľapania sa dostávame k horskému hotelu Kráľov dvor. Pekná drevená stavba nás zlákala dať si teplé jedlo a studené nápoje. Čo však kráľovsky vôbec nepôsobilo, bola obsluha. Dve čašníčky zrejme doteraz nezažili, že sa na nich vyrúti pol stovky hladných a smädných turistov. Nestíhali zapisovať a nosiť objednávky do kuchyne, nestíhali čapovať a variť kávu, nestíhali nosiť jedlo na stoly. Načakali sme sa veru poriadne, kým každý dostal to, čo si jeho žalúdok vysníval. Ani ceny neboli celkom ľudové – nehanbili by sa za ne ani vysokohorské chaty, kam suroviny vynášajú nosiči. Zdržanie sa na chate malo však aj jednu výhodu: väčšina horcov si ušetrila niekoľko kilometrov klesania do Čremošného, pretože autobus nám vyšiel v ústrety a úzkou cestičkou sa vydriapal až ku Kráľovmu dvoru. Po 20-kilometrovej túre v nádhernej fatranskej prírode a zdolaní 1150-metrového prevýšenia odchádzame okolo pol piatej domov.

Ľ. Mazán, Tempo, 11.10.2021




Fascinujúce Roháče

      Vyše päťdesiat turistov z klubu Horec sa druhú septembrovú sobotu vybralo do Západných Tatier. Ďalší pokus o zdolanie Sivého vrchu (prvý totiž prekazilo počasie) sa vydaril nad očakávanie. Tatry ponúkli nielen krásne výhľady, ale aj množstvo osviežujúcich plodov.

      Toto všetko však mohlo dopadnúť úplne ináč, nebyť rýchlej reakcie šoféra autobusu. Pri Návojovciach nám do cesty náhle vbehol statný daniel a iba prudkým zašliapnutím brzdového pedála sa podarilo zabrániť zrážke. Autobus zastal jeden meter od paroháča. Stačila o desatinu sekundy neskoršia reakcia a nasledovalo by čakanie na policajtov, poľovníkov, rozbité svetlá a smerovky, prípadne i väčšie škody. Túra by sa zrejme znovu nekonala. Všetko však dobre dopadlo a o pol deviatej sme už vystupovali na Orave pri horárni Biela skala. Vítalo nás krásne slnečné počasie, ktoré nás sprevádzalo počas celého dňa. Hneď na úvod dal zabrať poriadne strmý stupák na Bielu skalu, nachádzajúcu sa na západnom okraji Roháčov. Tvoria ju vápencové bralá, ktoré okrem hojnosti chránených kvetov ponúkli aj dve pôsobivé skalné okná. Podľa povesti majú byť v skale ukryté zbojnícke poklady a má vraj tadiaľto viesť aj zlatá žila. Poklady nám tentoraz neposkytli zbojníci, ale príroda.

      Pokračujúc po červenej značke vchádzame do národnej prírodnej rezervácie Sivý vrch. Nachádza sa tu až 500 druhov rastlín. Pomaly vchádzame do rozsiahleho skalného mesta so špicatými bralami, výčnelkami, štrbinami a strmými prahmi. Tie bolo treba prekonávať pomocou reťazí a stupačiek. Postupujeme pomaly a opatrne.

       Pred poludním prví horci prichádzajú na 1805-metrový vrchol Sivého vrchu. Tu sa pohybuje množstvo ďalších turistov. Nádherné počasie dnes prilákalo do Tatier, ale aj do iných slovenských pohorí tisíce návštevníkov. A navyše – tu na Roháčoch nikde ani obláčika, takže kam sa len človek pozrel, všade mohol zazrieť známe kopce a hrebene. Na západnej strane sa pekne vynímal Choč a Veľký Rozsutec s jeho menším bratom. Dovideli sme až na poľské hranice, nad ktorými kraľovala Babia hora. V dolinách sa zase rozprestierali dve známe priehrady – Liptovská Mara a Oravská priehrada.

      Zostup zo Sivého vrchu bol – podobne ako výstup – tiež dosť strmý, ale už nie taký skalnatý. Chodník lemovalo množstvo šťavnatých čučoriedok, brusníc a malín, ktorými sa ľudia schuti osviežili. Našlo sa aj zopár pravých rýdzikov. V sedle Pálenica, pri ktorom sa nachádzajú Bobrovecké plesá, je križovatka turistických ciest. Keďže ani po prekonaní 960-metrového prevýšenia netrpeli horci priveľkou únavou, väčšina sa rozhodla pokračovať po hrebeni Roháčov ďalej. Vystúpili ešte na vrchy Pálenica a Brestová. Cez Predný Salatín potom serpentínami zišli na parkovisko pri lanovke, kde počkali do príchodu autobusu. Ten parkoval na pôvodne plánovanom mieste, na okraji dedinky Zuberec. Tam skončili svoju 13-kilometrovú púť ostatní naši turisti a občerstvili sa v sympatickej drevenej kolibe Pribisko. Vchod do nej strážil vyrezávaný bača, do dreva zakliata slovenská deva a trio dopĺňal ozrutný medveď. Ako býva u nás horcov zvykom, pri návrate z Tatier si vždy doprajeme polhodinovú prestávku v motoreste Rieka, kde sa dá okrem dobrých jedál zaplávať v jazere, ktoré vzniklo v opustenom lome.

Ľ. Mazán, Tempo, 20.9.2021




Deň s Horcom pri guláši

      Turistický klub Horec každoročne organizuje pre svojich členov špeciálnu aprílovú akciu – Deň s Horcom. V apríli roku 2000 bol totiž klub založený. Po kratšej túre obyčajne nasleduje posedenie, guláš, priateľské rozhovory a niekedy aj spoločenský program. Minulý rok, ako aj na jar tohto roku nám vírus znemožnil uskutočniť toto tradičné podujatie. A tak výbor naplánoval túto akciu na prvý septembrový deň, kedy je na Slovensku štátny sviatok.

      Pôvodne sa malo ísť na zrúcaninu hradu Tematín a skončiť na Bezovci, ale kvôli pandemickým problémom sa okrem dátumu zmenilo aj miesto. V stredu ráno teda autobus odviezol štyridsiatku turistov k Mullerovmu štálu; ten sa nachádza medzi Cerovou a Penhýbľom. Síce nepršalo, ale po utorkovom daždi boli chodníky zablatené. Prechádzame okolo kameňolomu a vstupujeme do lesa. Prvým dnešným navštíveným vrchom bola Veľká Ostrá, kam sme sa vydriapali strmým svahom. Je to zaujímavý a netradičný kopec s dosť riedkym lesom, bizarnými stromami a vápencovými skalami. Z vrcholu bol kvôli stromom iba čiastočný výhľad, navyše väčšina okolitých hrebeňov bola skrytá v oblakoch. Pri zostupe na zelenú turistickú značku nachádzame množstvo plávok, ale aj masliaky a ďalšie huby. Popod Hrubý vrch, ktorý je najvyšším bodom v našom okrese, pokračujeme na Oselnú skalu. Je to ostrý skalnatý útvar nad Drahožickou dolinou s pekným kruhovým výhľadom. Pod ním sú lavičky, stôl a ohnisko. V sedle nás náučná tabuľa informovala, že kedysi v dávnoveku sa tu rozprestieralo more, čo ilustrovali aj farebné obrázky s morskými živočíchmi. No a priamo pod bralom sa doteraz nachádza nie slané, ale kamenné more. Z Oselnej skaly, kam sme sa opatrne vyštverali, bol už lepší výhľad ako z Veľkej Ostrej; na severe sa ukazovali Nitrické vrchy s Rokošom, trochu západnejšie Šípok, Osečný i nová rozhľadňa na Chotenovci, v diaľke sa črtal Považský Inovec. Dlhší oddych na špicatom skalnatom výčnelku poslúžil i na spravenie zaujímavých fotografií. A chuťové poháriky sa zase potešili čerstvým čučoriedkam.

       Do cieľa pri uhereckej priehrade neklesáme po turistickej značke, ale okolo upravenej studničky. Od nej prichádzame k skalnému útvaru s miestnym názvom Kozie chrbty. Mnohí z nás sú tu prvýkrát. Opäť sme si mohli zaliezť po vápencových skalkách a obdivovať 3D obraz slovenskej prírody. Pri zostupe do Drahožickej doliny nám však dobrý pocit z pekne prežitého dňa skazil roj sršňov. Či do ich hniezda niekto nechtiac zakopol alebo ich vyplašil iným spôsobom, to už nezistíme. Sršne ako zmyslov zbavené začali nad nami nielen lietať a bzučať, ale štípali, koho zasiahli. Vyberali si najmä oblasť hlavy. Veľmi bolestivé štípance, ktoré neskôr začali červenieť a opúchať, si odnieslo sedem našich turistov. Jeden dostal naraz až štyri zásahy. Ľudia nedobrovoľne zaočkovaní sršním jedom použili dezinfekčné prostriedky, ktoré okrem hygienickej funkcie aj príjemne chladili. Prežili sme covid, prežijeme aj uštipnutie agresívnym bodavým hmyzom.

      Pred jednou hodinou sa dostávame k priehrade do bufetu Na kameni. Tam na všetkých čaká guláš z diviny a bravčoviny. Pri teplom jedle a osviežujúcich nápojoch ešte takmer dve hodinky pobudneme v príjemnom prostredí, vymeníme si zážitky z dovoleniek a povyberáme peniaze na ďalšiu akciu, ktorou bude výstup na Sivý vrch. Okrem pešiakov, ktorí absolvovali 12-kilometrovú trasu, prišli na guláš aj dvaja naši cyklisti a niekoľko horcov sa priviezlo autami. Spolu sa nás zišlo na tohtoročnom Dni s Horcom takmer pol stovky. Ale iba zopár sa vybralo späť do Partizánskeho peši, aby si cestou pozreli uhereckú kalváriu a Skalu pod vrchom Šípok.

Ľ. Mazán, Tempo, 13.9.2021




Horci na Veľkom Rozsutci

      Ďalšou úspešnou akciou turistického klubu Horec bola letná návšteva Malej Fatry. Náročná trasa s veľkým prevýšením viedla cez Osnicu na najkrajší a najnavštevovanejší fatranský vrch Veľký Rozsutec. Krásnu prírodu a slnečné počasie si vychutnalo takmer päťdesiat turistov.

      14-kilometrová trasa začína predposlednú augustovú sobotu o pol deviatej ráno v Lučivnej pri Párnici, kam nás doviezol objednaný autobus. Cestou sme na poliach mohli vidieť nielen srnky a bociany, ale aj mladú líšku, vo výške krúžil sokol a vo Váhu sa kúpali čajky. Zo spomínanej Lučivnej sa strmým stúpaním najprv cez les a potom lúkami dostávame do Strungového príslopu. Príslop je plytké vysokohorské sedlo. Pod týmto čupí menší salaš s pasúcimi sa kravkami. K dosiahnutiu prvého naplánovaného cieľa treba ešte prekonať dvesto výškových metrov najprv po chodníku rozšľapanom kravskými kopytami, potom po lúkach a pasienkoch. Pod nohami nám behajú jašteričky a skáču koníky, niektoré aj desať centimetrov dlhé. Nachádzame posledné čučoriedky, ale i prvé červené bobuľky brusníc. Napokon prichádzame na trávnatý vrch Osnica. Je z nej nádherný kruhový výhľad na hlavný hrebeň Malej Fatry, na Kľak, Choč, ale dobrý zrak rozozná v diaľke aj vrchol nášho Vtáčnika. Z Osnice klesáme do sedla Medziholie. Tu sa väčšina horcov rozhoduje, že na Veľký Rozsutec nepôjde, predsa len je to ešte ďalšie náročné stúpanie skalnatým terénom.

      Tí zdatnejší pomaly pokračujú príkrym svahom k dnešnému hlavnému cieľu. Ťažké úseky sú zabezpečené reťazami. Po prekonaní úctyhodných 1410 výškových metrov prichádzame chvíľu po poludní na vrchol Veľkého Rozsutca. Tento vrch sa stal symbolom celého pohoria a nachádza sa aj v logu národného parku Malá Fatra. Ľudí je tu ako maku. Nečudo, slnečná sobota vylákala do hôr veľké množstvo turistov. Niet sa kam ponáhľať, a tak si oddych i krásne výhľady vychutnávame takmer hodinu. Fotíme panorámu Fatry s jej známymi vrcholmi ako je Stoh, Poludňový grúň, Chleb a Veľký i Malý Kriváň.

      Kým výstup dal zabrať najmä stehenným svalom, zostup do sedla Medzirozsutce bol náročný hlavne na kolená. V sedle sa opäť nachádza množstvo ľudí, ktorí sem vystúpili cez známe Jánošíkove diery. Tí najzdatnejší z nás ešte navštívia Malý Rozsutec, a potom už klesáme neuveriteľne strmým chodníkom do obce Petrová. Tam v Jánošíkovom dvore sa občerstvujeme teplými jedlami, vo vedľa stojacom stánku si kupujeme syry, žinčicu a klobásy. Na tieto výrobky sa vytvoril taký dlhý rad, že náš predseda s úsmevom povedal šoférovi: „Vojto, zapoj celý stánok za autobus a dotiahni ho do Partizánskeho.“ I keď dnešná malofatranská túra bola s ohľadom na prevýšenie najťažšia za posledné tri roky, námaha stála zato. Autentický pohľad z vtáčej perspektívy na slovenské kopce a doliny sa nedá nahradiť.

Ľ. Mazán, Tempo, 30.8.2021




Fantastické počasie na Kôprovskom štíte

      Prvá augustová sobota, na ktorú bol pôvodne naplánovaný výstup na známy tatranský vrchol, neveštila nič dobré. Už skoro ráno pri nastupovaní do autobusu privítal turistov z klubu Horec hustý lejak a predpovede ohlasovali vo Vysokých Tatrách nielen dážď, ale aj intenzívne búrky. Priamo v autobuse sa hlasovaním rozhodlo, že akciu presunieme o týždeň neskôr, teda na 7. augusta. A vyplatilo sa. Presnú päťdesiatku horcov po celý deň sprevádzalo nádherné slnečné počasie.

      O pol deviatej vystupujeme na zastávke pod Popradským plesom a po modrej značke kráčame smerom k samotnému plesu. Tatry sú priam prepchaté turistami, a to nielen slovenskými, ale aj českými, poľskými a maďarskými. Načo však vzdychať, keď my k tým tisíckam návštevníkov patríme tiež. Po odbočení na severozápad pokračuje naša trasa popri Žabom potoku, kde ťažšie úseky sú preklenuté drevenými mostíkmi. Prekonávame niekoľko skalných prahov a blížime sa k najväčšiemu jazeru na slovenskej strane Vysokých Tatier – k Veľkému Hincovmu plesu. Leží v Mengusovskej doline, v nadmorskej výške 1945 metrov. Je nielen najrozsiahlejšie, ale aj najhlbšie: jeho rozloha je 20 hektárov a maximálna hĺbka až 54 metrov. Povrch plesa býva zamrznutý približne 270 dní v roku. Tam si dávame oddych a prikrmujeme hladné žalúdky. To už máme za sebou prevýšenie 900 metrov a cítiť to i v nohách. Väčšina horcov sa rozhodla, že na Kôprovský štít sa štverať nebude, pobudla teda ešte chvíľu pri plese a potom sa pomaly vybrala na spiatočnú cestu. Preceňovať svoje sily sa naozaj neoplatí, najmä v náročnom vysokohorskom teréne. Dvadsiatka zdatnejších turistov sa serpentínami vydala do Vyšného Kôprovského sedla a odtiaľ po skalnatom hrebeni na samotný Kôprovský štít, ktorý tróni vo výške 2363 metrov. Výhľady z vrcholu sú dnes nádherné, hlavne na poľskú časť Tatier. Obloha má azúrovú farbu a hlboko dole sa vo vodách Veľkého i Malého Hincovho plesa zrkadlia Mengusovské štíty.

       Obe naše skupiny sa stretávajú pri chatách na Popradskom plese. Tam si doprajeme dlhší oddych, teplé jedlo a studené nápoje. Navštívime aj symbolický cintorín. Jednu z pamätných tabuliek tu má umiestnenú aj náš bývalý člen Damián, ktorý v Tatrách zahynul pred šiestimi rokmi. Veru, veľhory vedia byť nielen vďačné, ale aj kruté. Ako i dnes. Krúžiaca záchranárska helikoptéra, ktorú sme pozorovali desiatky minút, dávala tušiť, že Tatry si zrejme vybrali svoju ďalšiu obeť. Ako sme sa dozvedeli večer v správach, z vrcholu Žabieho koňa spadol poľský horolezec a svoj stometrový zvislý let neprežil. Niekoľko našich turistov, ktorí namiesto Kôprovského štítu dali prednosť Rysom, jeho pád sledovali v priamom prenose...

      Okolo piatej hodiny sa postupne schádzame na Štrbskom Plese, kde sa to priam hmýri návštevníkmi. Zastavujeme sa pri stánkoch, kupujeme suveníry a sladkosti, posielame rodinným príslušníkom fotografie. Dnes sme za krásneho počasia prekonali dvadsať kilometrov s prevýšením 1310 metrov. O šiestej hodine sa naloďujeme do autobusu a bez úrazov odchádzame domov. Cestou späť sme v motoreste Rieka stihli nielen večeru, ale kto chcel, mohol sa aj okúpať v prírodnom jazierku v lome pri Šútove.

Ľ. Mazán, Tempo, 16.8.2021




Za krásami Malých Karpát

      Tretí tohtoročný zájazd turistického klubu Horec mal smerovať do Roháčov s výstupom na Sivý vrch. Keďže ešte dva dni pred plánovanou túrou predpoveď počasia hovorila o daždi a možnej búrke, horci sa vybrali do úplne iného kúta Slovenska – na Záhorie. V Malých Karpatoch po 17 rokoch znovu vystúpili na nádherný výhľadový kopec Vysoká. Druhý pokus zdolať Sivý vrch bude začiatkom septembra.

      Kvôli zmene trasy sa zopár ľudí zo zájazdu odhlásilo, iní sa zase prihlásili. Napokon sa počet účastníkov ustálil na pol stovke. Za slnečnej júlovej soboty sa turisti nielen z Partizánskeho, ale aj z Topoľčian, Novák, Prievidze a Handlovej vybrali do záhorskej obce Kuchyňa, kde začínala dnešná náročnejšia túra s takmer 1100-metrovým prevýšením. Prvýkrát sme sa zastavili v rekreačnom stredisku Vývrat; stojí tu stará horáreň. Prekvapila nás vedľajšia drevená budova, teraz zrekonštruovaná a obohnaná dvojmetrovým kamenným múrom s množstvom kamier. Kto tu sídli a aké pikle sa tu kujú, to sme sa nedozvedeli. Pomaličky stúpame na druhý najvyšší vrch Malých Karpát Vysokú. Vchádzame do prírodnej rezervácie s najvyšším piatym stupňom ochrany. Vyskytujú sa tu vzácne vápnomilné rastliny, chránené živočíchy (napríklad muflóny), bizarne tvarované stromy, netradičné skalné útvary, strmé bralá a v nich pukliny či jaskyne. Na vrchole sa zapisujeme do návštevnej knihy, rozhliadame sa dookola a okrem vrchov samotných Karpát vidíme v diaľke aj Zobor, Tribeč, Vtáčnik a na druhej strane zase veterné elektrárne v Rakúsku. Alpy však vidno nebolo. Úsmev v nás vyvolali esemesky prichádzajúce na mnohé mobily, aby sme sa po návrate na Slovensko nezabudli zaregistrovať a odísť do karantény. Premúdrelá technika sa zrejme domnievala, že sme prekročili rakúsku hranicu a teraz sa vraciame späť do rodnej krajiny. Pritom vzdušná vzdialenosť od hraníc bola niekoľko desiatok kilometrov.

       Na križovatke Panské uhliská sa napájame na Cestu hrdinov SNP, ktorá spája Duklu s Devínom a meria vyše 760 kilometrov. Časťou tejto magistrály vedie aj známa Trnavská stovka – stokilometrový pochod z Bratislavy na Bradlo, ktorý musia účastníci zvládnuť za 24 hodín. Niekoľkým členom nášho klubu sa to už podarilo. Po magistrále prichádzame na Taricové skaly. Názov dostali podľa taričníka skalného, ktorý tu hojne kvitne a vytvára žlté polia. Aj odtiaľ je krásny výhľad, a to nielen na okolité lesy, ale aj na výdobytky civilizácie: atómovú elektráreň, kameňolom a cementáreň v Rohožníku.

      Kilometer za sedlom Skalka je odbočka. Modrá značka vedie na Veľký Peterklín – vrch s komunikačným stožiarom, ktorý teraz slúži ako rozhľadňa. Keďže výstup je veľmi prudký a na krátkom úseku treba prekonať až 300 výškových metrov, zdolať ho sa rozhodla iba tretina turistov. Štverali sme sa príkrym svahom, občas bolo treba pridržiavať sa koreňov stromov, aby sme zvládli najstrmšie úseky. Námaha však stála zato. Na vrchole Peterklínu okrem ohniska a lavičiek stojí spomínaný kovový stožiar, na ktorom sa vo výške asi 16 metrov nachádza malá vyhliadková plošina. Krásne z nej bolo vidno Vápennú, Vysokú a ďalšie vrcholy Malých Karpát. Tak ako výstup, aj zostup bol namáhavý, ale to sme sa už všetci tešili na občerstvenie, ktoré nás čakalo v dedinke Sološnica. Po 19 kilometroch chôdze sme pri osviežujúcich nápojoch a pohľadoch na veteránske autá, ktoré kdesi na okolí mali svoj zraz, ukončili túto zaujímavú a scenericky bohatú túru.

Ľ. Mazán, Tempo, 19.7.2021




Horci znovu na bicykloch

      Turistický klub Horec presne po roku zorganizoval už po tretíkrát po sebe hromadné cyklistické podujatie. Tentokrát cieľom cykloturistov bolo prejsť časť slovenského úseku medzinárodnej cyklotrasy EuroVelo 6 z Hamuliakova do Komárna. Jedná sa o riečnu diaľkovú cyklotrasu siete EuroVelo vedúcej v dĺžke 3653 kilometrov pozdĺž viacerých veľkých európskych riek. Trasa spája francúzske atlantické pobrežie s rumunským mestom Constanta pri Čiernom mori. Dve turistky, ktoré dali pred dvojkolesovým dopravným prostriedkom prednosť vlastným nohám, si prezreli vodné dielo v Gabčíkove a historické pamiatky Komárna.

      Tretiu júnovú sobotu o pol šiestej ráno sa schádza štyridsiatka horcov na parkovisku pri bývalej výškovej budove ZDA. Prvou úlohou bolo naložiť bicykle rôznych značiek do pristaveného cyklobusu SAD. Po polhodine nakladania vyrážame do juhoslovenskej dediny Hamuliakovo. Pred pol deviatou prichádzame do východzieho bodu našej cyklotúry. Tu nás čaká milé prekvapenie: sestra našej hospodárky nás víta s bohatým občerstvením. Nasleduje vykladanie bicyklov a krátka príprava na 85 kilometrov dlhú púť popri Dunaji. Túru začíname za veľmi pekného, slnečného a mimoriadne teplého počasia v miestnom prístave, ktorý je strediskom vodných športov. Umelo vybudované stavebné dielo tu vytvára obrovskú vodnú plochu. Hamuliakovo je známe vzácnou pamiatkou, kostolom sv. Kríža, pochádzajúcim z 13. storočia. Veža kostola je šikmá, preto ju aj nazývajú slovenská Pisa. Sklon veže je pravdepodobne spôsobený únavou stavebného materiálu alebo podmočením. Vnútri tejto významnej románskej stavby sa nachádzajú fresky staré takmer 600 rokov.

       Po hodinke pohodovej cyklojazdy prichádzame ku kompe Vojka-Kyselica, kde si doprajeme krátku prestávku. Odtiaľ pokračujeme ďalej po hrádzi smerom na Gabčíkovo. Možnosť občerstvenia je len v obciach popri cyklotrase. Po ďalšej hodinke po ľavom brehu Dunaja prichádzame k toľko diskutovanému, kritizovanému a zároveň velebenému vodnému dielu Gabčikovo. Z mosta si pozrieme, ako fungujú plavebné komory, niektorí z nás vystúpia aj na vyhliadkovú vežu. Hlavné objekty vodného diela Gabčíkovo tvoria zdrž Hrušov, stupeň Čunovo, Gabčíkovo a odpadový kanál. Stupeň Gabčíkovo sa skladá z vodnej elektrárne a plavebných komôr. Tie sú nenahraditeľnou súčasťou plynulej medzinárodnej plavby po Dunaji. Vďaka vodnému dielu je územie Slovenska a aj Maďarska chránené pred záplavami. Najzaujímavejším faktom týkajúcim sa mesta Gabčíkova je, že v roku 1948 bolo pomenované na počesť Jozefa Gabčíka, ktorý v operácii Anthropoid v roku 1942 vykonal atentát na zastupujúceho ríšskeho protektora Reinharda Heidricha.

      Od Gabčíkova pokračujeme po ľavom brehu dunajského kanála, ktorý sa po 10 kilometroch pri obci Cap napája na starý tok Dunaja. Tam si v miestnej krčme doprajeme dlhšiu občerstvovaciu prestávku. Pokračovaním po hrádzi prichádzame k Národnej prírodnej rezervácii Číčovské mŕtve rameno, ktoré je zapísané v zozname mokradí medzinárodného významu. Je jednou z najkrajších chránených prírodných oblastí Žitného ostrova. Pokračujúc po hrádzi vidíme ďalšie pozoruhodné zákutie – Veľkolélsky ostrov pri Zlatnej na Ostrove s rozlohou vyše 250 hektárov. Po piatich hodinách cyklojazdy prichádzame do Komárna, kde na parkovisku pred komárňanskou pevnosťou naša cyklojazda po Eurovele 6 končí.

P. Horváth, Tempo, 28.6.2021




Veľký Choč v oblakoch

      Prvý tohtoročný autobusový zájazd turistického klubu Horec (po šiestich zrušených akciách) smeroval do Chočských vrchov. Cieľom bolo vystúpiť na Veľký Choč, čo je jeden z najkrajším výhľadových vrchov na Slovensku.

      Kvôli nepriaznivej predpovedi počasia na poslednú májovú sobotu sa výbor rozhodoval ešte medzi dvomi ďalšími alternatívami; nakoniec sa však predsa len išlo do pôvodne plánovaných Chočských vrchov. 42 záujemcov priviezol autobus do Valaskej Dubovej, čo je menšia obec v okrese Ružomberok. Cestou sme na poliach videli raňajkovať nielen desiatky srniek, ale aj mláďatá danielov. V okolí obce sa nachádza viacero prieskumných baní a niekoľko jaskýň. My sme však podzemné priestory neskúmali, zamerali sme sa na samotný výstup na 1611-metrový vrchol Choča. Kým ráno okolo deviatej hodiny ešte bolo počasie prijateľné, postupne sa začalo zmrákať a neskôr nás zastihol drobný dážď. Stúpajúc po štrkovom a neskôr hlinenom chodníku si v blate všimneme výrazný odtlačok medvedej stopy. Toto pohorie je výskytom našich najväčších šeliem povestné. Prvou dlhšou prestávkou po hodine chôdze bola Stredná poľana. Tá sa už nachádza v národnej prírodnej rezervácii Choč s ochranou vzácnych rastlinných spoločenstiev a ohrozených druhov zvierat. Na lúke sme okrem ihličnatých stromov bizarného tvaru mohli obdivovať aj luxusný horský hotel. Konkrétne išlo o drevenú chatku slúžiacu ako útulok pre turistov. Kedysi to bol salaš, dnes dvojposchodová koliba s možnosťou skrytia sa pred búrkou, prípadne prenocovania. Tu sme prvýkrát napĺňali naše hladné žalúdky prineseným jedlom a rozmýšľali, čo ďalej.

        Kvôli dažďu a hustej hmle sa približne tretina účastníkov rozhodla, že na vrchol pokračovať nebude a zíde cez Drapáč do Vyšného Kubína. Poľana je totiž aj križovatkou turistických chodníkov. Väčšina turistov však pokračovala ďalej po červenej značke a po prekonaní 970-tich výškových metrov sa ocitla na Veľkom Choči. Niektoré ťažšie úseky boli zabezpečené reťazami. Za pekného počasia by z vrchola bolo vidieť Oravskú priehradu a Liptovskú Maru, Nízke i Vysoké Tatry, Malú a Veľkú Fatru, aj ďalšie známe pohoria.

       Dnes, kedy sme vošli priamo do oblaku a navôkol sa rozprestierala hmla, bol výhľad nulový. Spravili sme aspoň vrcholovú fotografiu, zápis do návštevnej knihy a pobrali sme sa podobne ako prvá skupina do cieľa dnešnej túry vo Vyšnom Kubíne. Zostup vedie Chodníkom Martina Kukučína, slovenského lekára a spisovateľa, ktorý sa narodil v neďalekej obci Jasenová. My však schádzame do už spomínaného Vyšného Kubína, ktorý je rodiskom ešte významnejšieho slovenského dejateľa a umelca – básnika Pavla Országha Hviezdoslava. Tesne nad dedinou ešte môžeme obdivovať dve krásne bralá – Tupú a Ostrú skalu – aj tie sú vyhlásené za prírodné rezervácie. V Kubíne pri pamätníku venovanom nášmu najväčšiemu básnikovi a v blízkosti renovovaného kaštieľa Kubínyi končíme dnešnú 12-kilometrovú túru.

Ľ. Mazán, Tempo, 7.6.2021




Prvýkrát spolu na Jančekovej skale

      Keďže na plánovanú Poľanu sa autobusom ešte nedalo ísť, výbor turistického klubu Horec naplánoval na začiatok mája návštevu neďalekej podhorskej dediny Cígeľ. Nad baníckou osadou sa nachádza výhľadová Jančekova skala. Z nej sa potom turisti presunuli na hlavný hrebeň pohoria Vtáčnik, aby vystúpili ešte na Biely kameň a Veľký Grič.

      Krásna slnečná májová sobota sa jednoducho nedala presedieť doma, prípadne „premárniť“ kosením záhrady. A tak sa zo desať áut s tridsiatimi tromi turistami dopravilo na parkovisko pri lyžiarskom stredisku Cígeľ. Odtiaľ už po svojich kráčame lesnou cestou, ktorá je opatrená miestnou turistickou značkou. Správny smer ukazuje aj mnoho drevených smerových tabúľ. Prechádzame okolo chatiek, posedu a menšieho jazierka, pokračujeme pekným bukovo-dubovým lesom s prastarými dopukanými jedincami. Po prekonaní tristometrového prevýšenia sa ocitáme na Jančekovej skale. Tá sa nachádza v nadmorskej výške 843 metrov. Tvorí ju andezit, vytŕča nad okolitý terén a je z nej úchvatný výhľad na široké okolie. Navyše dnes je jasno, teda ideálny čas vychutnať si pohľady z vtáčej perspektívy. Okrem protiľahlých Nitrických vrchov, Malej Magury, hrebeňa Vtáčnika, Tribeča a Považského Inovca vidíme aj typický vrch Kľak. No a v údolí sa skvie prekrásny Bojnický zámok. Na vrchole rastú bizarne tvarované buky, na skale sa vypína kovový dvojkríž, sú tu lavičky i návštevná kniha. Na vrch okrem oficiálneho chodníka vedie aj 50 horolezeckých ciest. Vedľa schránky s knihou je nainštalovaná náučná tabuľa. Dozvedáme sa z nej, že Janček bol vojak, ktorý sa v roku 1550 po skončení bojov pridal k zbojníckej družine. Prepadol aj neďaleký hrad Sivý kameň. Zbojníkov však zajali a odsúdili na smrť. K úteku Jančekovi pomohla dcéra majiteľa hradu Uliša, ktorá sa doňho zaľúbila. Dala mu koňa a otvorila bránu. Hradná stráž však začala utečenca prenasledovať a na skale ho obkľúčili. On, uvedomujúc si svoju beznádejnú situáciu, zoskočil aj s koňom z brala a zahynul. Uliša na jeho počesť nazvala skalu „Jančekova“.

       Do sýtosti vynadívaní na svet z výšky sa poberáme o kúsok vyššie, kde nás poteší výhľad z ďalšieho kamenného masívu. Vychodenou cestičkou stúpame k hlavnéme hrebeňu pohoria Vtáčnik, ktorý sa už nachádza v tisícmetrovej výške. Tu narážame na červenú značku. Je to 107-kilometrová Ponitrianska magistrála, ktorá spája Nitru s Handlovou. Vchádzame do prírodnej rezervácie Biely kameň. Územie slúži na ochranu vzácnej vegetácie a rozpadajúcich sa stuhnutých lávových prúdov. Príroda pod skalným amfiteátrom má pralesovitý charakter. Mimoriadne zaujímavý bralnatý vrchol tvorí veľmi strmý skalný zráz, ktorý sa na niektorých miestach odlamuje a mohutné balvany padajú do rokliny. I my sme si museli dávať pozor, aby sme neskončili podobne ako spomenuté balvany.

      Posledným dnešným cieľom bol Veľký Grič. Vrch má sopečný pôvod a tvorí ho vulkanická hornina andezit, vďaka čomu sa na Griči vytvorili zaujímavé tvary brál a skalných zrázov. Okrem návštevnej knihy sa tu nachádza aj kovová rozhľadová ružica, ktorá pomôže identifikovať názvy kopcov viditeľných z vrcholu. Tí bystrozrakí mohli v diaľke rozoznať televízne vysielače na Skalke a na Sitne. Na východnej strane skalnej steny je vybudovaná atraktívna, no málo známa feratka zabezpečená reťazami. Dnešnú 20-kilometrovú túru so 730-metrovým prevýšením zvládla aj jedna naša turistka, ktorá začiatkom roka prekonala ťažkú formu covidu a navyše od narodenia má iba jednu obličku. Blahoželáme jej k tomuto krásnemu výkonu a ostatným účastníkom ďakujeme za dobrú náladu, ktorú počas celého pochodu vytvárali. Veď poriadne sme sa nevideli a nepočuli už takmer trištvrte roka.

Ľ. Mazán, Tempo, 17.5.2021




Horci si opäť obuli turistické topánky

      Po aprílovom čiastočnom uvoľnení opatrení sa menšia skupina turistov z klubu Horec rozhodla navštíviť niekoľko zaujímavých cieľov v neďalekom okolí Partizánskeho. Boli to Kamenná brána nad Hlbokým, vápencový vrch Kopanica, rozhľadňa na kopci Chotenovec a napokon hôľnatá Kolianová s lavičkami a upraveným ohniskom.

      Posledná aprílová sobota bola na turistiku ako stvorená: celý deň slnko, teplo a žiaden opar. Horci začali svoju 23-kilometrovú trasu na parkovisku za salašom. Známou cestou sme sa po žltej značke dostali k bývalej chate Ondrej a odtiaľ na Hlboké. V strede rozľahlej lúky stojí kaplnka, kde sme si dopriali oddych, spoločnú fotografiu a zápis do prvej z piatich návštevných kníh, ktoré sme dnes počas nášho putovania stretli. Lesnou cestou pokračujeme ku Kamennej bráne. Tá sa nachádza uprostred lesa a pred dvoma rokmi k nej viedla miestna zelená značka. Žiaľ, väčšinu tabuliek neprajníci poodlamovali. Skalnou bránou, ktorá má výšku asi štyri metre, sa dá priamo prejsť a na uľahčenie pohybu v strmom teréne slúžia natiahnuté laná. Nad klenbou sa nachádza lavička a schránka s knihou, do ktorej sme spravili druhý zápis. Kúsok nad bránou sa nachádza vápencový vrch Kopanica. Na vrchol stúpame popri väčšej bažine, kde sa chodia napájať a kúpať diviaky. Samozrejme, že v blízkosti stál nový poľovnícky posed.

       Po oddychu na Kopanici, ktorý bol spríjemnený rozhovorom s tromi turistami z Vráblov, už smerujeme k hlavnému objektu dnešnej túry – k novej rozhľadni na vrchu Chotenovec. Jeho názov na rozdiel od Kopanice nie je uvedený vo všetkých mapách. Návrh na výstavbu vyhliadkovej veže, ktorá stojí v nadmorskej výške 470 metrov, padol v Občianskom združení Tu žijeme z Veľkého Klíža. Rozhľadňa bola vybudovaná v prvých mesiacoch tohto roka. Má celkovú výšku 16 metrov. Stojí na menšej čistinke, ktorej dominuje pekná borovica. Občianske združenie tu plánuje vyznačiť aj oficiálny turistický chodník. Z výšky asi jedenásť metrov, kde sa nachádza najvyššie podlažie veže, je pekný výhľad na pohorie Považský Inovec, na hrebeň Tribeča a Vtáčnika, vidno i najvyšší vrchol nášho okresu Hrubý vrch s telekomunikačným vykrývačom. V doline sa rozkladajú dediny ako Veľký Klíž, Klátova Nová Ves, v diaľke sa dajú zazrieť i Topoľčany.

      Ďalším naším cieľom bola už spomenutá Kolianová – lúka s lavičkami, stolom a vybetónovaným ohniskom, kde sme si opiekli špekáčiky. Výhľady sa nám ponúkali najmä na južnú a západnú časť pohoria Tribeč, ale z určitého miesta bolo vidieť aj sympatickú vežičku novej rozhľadne. Na čistinke nás vítali fialky a kašky. Rastú tu i chránené poniklece, tie však už boli odkvitnuté. Po skončení opekačky a zápise do piatej dnešnej knihy sa zberáme do Brodzian, kde v bufete pri futbalovom ihrisku končíme dnešnú zaujímavú túru. Prebúdzajúca sa príroda nám priniesla pekné vizuálne zážitky a pohyb na čerstvom vzduchu zase zvýšenie imunity a hladiny vitamínu D. Treba využiť každú možnosť nechať na seba pôsobiť jarné slnečné lúče.

Ľ. Mazán, Tempo, 3.5.2021




Nové vrcholové knihy na Osečnom a Šípku

      Za krásneho slnečného, ale mrazivého februárového piatku sa Peter a Ľubo vybrali osadiť na neďaleké kopce dve nové vrcholové knihy. Tie staré už majú svoje roky a ako zub času, tak i vandali zanechali na nich stopy. Zo sídliska Šípok stúpame k novému vedeniu vysokého napätia. Po ceste je asi 15 centimetrov snehu, atramentovo modrá obloha a spod stožiara ďaleké výhľady na okolité horstvá, nevynímajúc ani hrebeň Lúčanskej Fatry s Martinskými hoľami. Po oddychu pokračujeme známou trasou, označenou miestnou žltou značkou, na 552-metrový vrch Osečný. Cestou stretávame zopár turistov, na chodníku je mnoho stôp, ako ľudských, tak i zvieracích. Z vrcholu Osečného opäť krásny výhľad na Nitrické vrchy, Inovec, hrebeň Tribeča, v diaľke vidíme aj paru z komínov bohunickej elektrárne. Urobíme prvý zápis do novej knihy, odfotíme sa a strmým svahom klesneme na Hlboké. Na planine pri kaplnke už z diaľky spozorujeme terénne auto. Reku – to už aj sem musia chodiť ľudia na autách? Po príchode na miesto zistíme, že ide o dvoch strážcov prírody z Topoľčian, ktorí prišli skontrolovať stav tejto lokality. Okrem oficiálneho zamestnania vo voľnom čase navštevujú chránené územia a kontrolujú, či niekto neporušuje zákazy súvisiace s ochranou prírody. Porozprávame sa, poukazujeme Topoľčancom okolité vrchy, spravíme si fotografiu a dozvieme sa, že dnes majú v pláne vyjsť ešte na Zobor.

       Po rozlúčke pokračujeme z Hlbokého po magistrále severovýchodným smerom ku križovatke pod Šípkom. Vystupujeme na 464-metrový vrchol sopečného pôvodu, kde taktiež osadíme novú knihu. Stará tu slúžila od roku 2014 a je v nej niekoľko stoviek zápisov. Z vrchu Šípok výhľad nie je, a tak iba dojeme prinesené zásoby a strmým severným svahom klesáme dole. Všímame si obhorené kmene stromov od požiaru, ktorý tu zúril asi pred piatimi rokmi. Cestou ešte odbehneme navštíviť Skalu, kde turisti z Malých Uheriec nainštalovali schránky so zápisníkmi a drevenú tabuľu. Potešil nás pekný výhľad na Malé Uherce a časť Partizánskeho. Zanedlho zídeme do dediny, preštudujeme si náučný panel pred škôlkou a vraciame sa do Partizánskeho. Kto by si chcel za jeden deň urobiť štyri zápisy do vrcholových kníh, môže začať od dolného pomníka výstupom na Osečný, z neho zísť na Hlboké ku kaplnke, odtiaľ magistrálou na vrch Šípok a napokon navštíviť Skalu nad cestou. Bez ponáhľania sa táto 14-kilometrová trasa dá prejsť asi za štyri a pol hodiny.

Ľ. Mazán, Tempo, 1.3.2021




TK Horec odporúča

      Turistický klub Horec informuje svojich členov a ostatných milovníkov prírody, že z pochopiteľných dôvodov sa neuskutoční februárová akcia Prechod hrebeňom Kubínskej hole, ktorá mala byť spojená s lyžovačkou na Kubínskej holi. Výstup na Vyšehrad plánovaný na 6. marca tiež nebude možné zorganizovať. Zrušiť sme museli aj výstup na Baske v Strážovských vrchoch. Na Výročnú členskú schôdzu s voľbou nových členov výboru vás pozveme hneď, ako to epidemiologická situácia dovolí. Keďže však individuálna turistika v rámci nášho okresu nie je zakázaná, odporúčame využívať hlavne túto možnosť. Ak to počasie dovolí, neseďte doma, ale čo najčastejšie navštevujte prírodu. Pohyb, trochu slnka a čerstvý vzduch vášmu imunitnému systému iba prospejú.

       V neďalekom okolí máme niekoľko zaujímavých vrcholov: Oselná skala s pekným kruhovým výhľadom, Dobrolínske skaly s jaskynkou, Hrubý vrch (najvyšší bod okresu Partizánske) alebo prírodná rezervácia na Veľkom vrchu s vápencovými pozostatkami morského dna. Nad Klátovou Novou Vsou sa nachádza Kostrín obkolesený prastarým hradiskom, vedľa je pôsobivá Malá Ostrá s bizarne tvarovanými dubmi, ale pohrdnúť nemusíte ani Osečným, kam vás od dolného pomníka zavedie miestna žltá značka. A napokon, mnoho Partizánčanov v živote nevystúpilo ani na Šípok.

Ľ. Mazán, Tempo, 15.2.2021