Horci druhýkrát na Drieňku

     Jeden zo známych veľkofatranských vrchov je Drieňok. Do výšky 1268 metrov sa vypína nad Turčianskymi Teplicami. Presne päťdesiat turistov z klubu Horec sa ho rozhodlo zdolať prvú októbrovú sobotu z podhorskej obce Rakša.

     Dlhý zástup milovníkov prírody z Partizánskeho a okolia sa začal zo spomínanej dediny hadiť po asfaltovej cestičke ku križovatke Mača. Cestou míňame Rakšianske rašelinisko, niekoľko chát, posedov a senníkov. Stretávame jelene, lane a srnky. Popri potoku Rakša začíname strmo stúpať do sedla Skalná. Vchádzame do národného parku Veľká Fatra, ktorý bol vyhlásený vládou SR v marci 2002. Ešte trištvrte hodinu a stojíme na vrchole Drieňku. Majestátny vápencovo-dolomitový vrch je jedným z najpôsobivejších kopcov Fatry. Tak ako pred trinástimi rokmi, keď sme tu boli prvýkrát, i teraz fúka silný vietor. Nevadí, hlavne že doobedňajšia oblačnosť sa rozišla, vyjasnilo sa a my si môžeme vychutnať pôsobivý kruhový výhľad. Oproti sa nám ukazuje skalnatý vrch Ostrá, za ním zase hôľnatá Tlstá a vzadu na horizonte typický Kľak. Všetko miesta, kde už naše vibramy „onehdy“ zablúdili. Stromy naokolo sa pomaly začínajú sfarbovať do žlta a červena. Skutočne krásna jesenná sobota.

     Po dlhom oddychu a nasýtení sa panoramatickými výhľadmi pokračujeme späť do sedla a odtiaľ prudko klesáme úzkou dolinou, ktorá je súčasťou rezervácie Veľká Skalná a má názov Rožková. Namiesto očakávaných čerstvých rožkov sme sa dočkali popadaných stromov, ktorými je dolina priam zatarasená. Raz ich bolo treba podliezť, inokedy preliezť a ak sa nedalo ani jedno, ani druhé, hrubé kmene sme dookola obchádzali. Chodník bol navyše zablatený; tu sa šmykne jedna turistka, tam zase druhá, tretia sa díva pod nohy a nevšimne si vodorovný kmeň, ktorý jej poriadne ťukne do čela. Preskúšali sme ju z malej násobilky :-) a keďže to nevyzeralo na otras mozgu, ideme ďalej. Čo sa dá robiť, príroda nám pripravila aj zopár prekážok. Posledný úsek doliny je už rovnejší a ponúka nášmu zraku i fotoaparátom skaly bizarného tvaru.

     Na lúke, kam napokon prichádzame, nás víta množstvo fialových kvietkov jesienok a šantiace lúčne koníky. Po ďalšej hodine šľapania sa dostávame k horskému hotelu Kráľov dvor. Pekná drevená stavba nás zlákala dať si teplé jedlo a studené nápoje. Čo však kráľovsky vôbec nepôsobilo, bola obsluha. Dve čašníčky zrejme doteraz nezažili, že sa na nich vyrúti pol stovky hladných a smädných turistov. Nestíhali zapisovať a nosiť objednávky do kuchyne, nestíhali čapovať a variť kávu, nestíhali nosiť jedlo na stoly. Načakali sme sa veru poriadne, kým každý dostal to, čo si jeho žalúdok vysníval. Ani ceny neboli celkom ľudové – nehanbili by sa za ne ani vysokohorské chaty, kam suroviny vynášajú nosiči. Zdržanie sa na chate však malo aj jednu výhodu: väčšina horcov si ušetrila niekoľko kilometrov klesania do Čremošného, pretože autobus nám vyšiel v ústrety a úzkou cestičkou sa vydriapal až ku Kráľovmu dvoru. Po 20-kilometrovej túre v nádhernej fatranskej prírode a zdolaní 1150-metrového prevýšenia odchádzame okolo pol piatej domov.