Fantastické počasie na Kôprovskom štíte

     Prvá augustová sobota, na ktorú bol pôvodne naplánovaný výstup na známy tatranský vrchol, neveštila nič dobré. Už skoro ráno pri nastupovaní do autobusu privítal turistov z klubu Horec hustý lejak a predpovede ohlasovali vo Vysokých Tatrách nielen dážď, ale aj intenzívne búrky. Priamo v autobuse sa hlasovaním rozhodlo, že akciu presunieme o týždeň neskôr, teda na 7. augusta. A vyplatilo sa. Presnú päťdesiatku horcov po celý deň sprevádzalo nádherné slnečné počasie.

     O pol deviatej vystupujeme na zastávke pod Popradským plesom a po modrej značke kráčame smerom k samotnému plesu. Tatry sú priam prepchaté turistami, a to nielen slovenskými, ale aj českými, poľskými a maďarskými. Načo však vzdychať, keď my k tým tisíckam návštevníkov patríme tiež. Po odbočení na severozápad pokračuje naša trasa popri Žabom potoku, kde ťažšie úseky sú preklenuté drevenými mostíkmi. Prekonávame niekoľko skalných prahov a blížime sa k najväčšiemu jazeru na slovenskej strane Vysokých Tatier – k Veľkému Hincovmu plesu. Leží v Mengusovskej doline, v nadmorskej výške 1945 metrov. Je nielen najrozsiahlejšie, ale aj najhlbšie: jeho rozloha je 20 hektárov a maximálna hĺbka až 54 metrov. Povrch plesa býva zamrznutý približne 270 dní v roku. Tam si dávame oddych a prikrmujeme hladné žalúdky. To už máme za sebou prevýšenie 900 metrov a cítiť to i v nohách. Väčšina horcov sa rozhodla, že na Kôprovský štít sa štverať nebude, pobudla teda ešte chvíľu pri plese a potom sa pomaly vybrala na spiatočnú cestu. Preceňovať svoje sily sa naozaj neoplatí, najmä v náročnom vysokohorskom teréne. Dvadsiatka zdatnejších turistov sa serpentínami vydala do Vyšného Kôprovského sedla a odtiaľ po skalnatom hrebeni na samotný Kôprovský štít, ktorý tróni vo výške 2363 metrov. Výhľady z vrcholu sú nádherné, hlavne na poľskú časť Tatier. Obloha má azúrovú farbu a hlboko dole sa vo vodách Veľkého i Malého Hincovho plesa zrkadlia Mengusovské štíty.

     Obe naše skupiny sa stretávajú pri chatách na Popradskom plese. Tam si doprajeme dlhší oddych, teplé jedlo a studené nápoje. Navštívime aj symbolický cintorín. Jednu z pamätných tabuliek tu má umiestnenú aj náš bývalý člen Damián, ktorý v Tatrách zahynul pred šiestimi rokmi. Veru, veľhory vedia byť nielen vďačné, ale aj kruté. Ako i dnes. Krúžiaca záchranárska helikoptéra, ktorú sme pozorovali desiatky minút, dávala tušiť, že Tatry si zrejme vybrali svoju ďalšiu obeť. Ako sme sa dozvedeli večer v správach, z vrcholu Žabieho koňa spadol poľský horolezec a svoj stometrový zvislý let neprežil. Niekoľko našich turistov, ktorí namiesto Kôprovského štítu dali prednosť Rysom, jeho pád sledovali v priamom prenose...

     Okolo piatej hodiny sa postupne schádzame na Štrbskom Plese, kde sa to priam hmýri návštevníkmi. Zastavujeme sa pri stánkoch, kupujeme suveníry a sladkosti, posielame rodinným príslušníkom fotografie. Dnes sme za krásneho počasia prekonali dvadsať kilometrov s prevýšením 1310 metrov. O šiestej hodine sa naloďujeme do autobusu a bez úrazov odchádzame domov. Cestou späť sme v motoreste Rieka stihli nielen večeru, ale kto chcel, mohol sa aj okúpať v prírodnom jazierku v lome pri Šútove.