Fascinujúce Roháče

     Vyše päťdesiat turistov z klubu Horec sa druhú septembrovú sobotu vybralo do Západných Tatier. Ďalší pokus o zdolanie Sivého vrchu (prvý totiž prekazilo počasie) sa vydaril nad očakávanie. Tatry ponúkli nielen krásne výhľady, ale aj množstvo osviežujúcich plodov.

     Toto všetko však mohlo dopadnúť úplne ináč, nebyť rýchlej reakcie šoféra autobusu. Pri Návojovciach nám do cesty náhle vbehol statný daniel a iba prudkým zašliapnutím brzdového pedála sa podarilo zabrániť zrážke. Autobus zastal jeden meter od paroháča. Stačila o desatinu sekundy neskoršia reakcia a nasledovalo by čakanie na policajtov, poľovníkov, rozbité svetlá a smerovky, prípadne i väčšie škody. Túra by sa zrejme znovu nekonala. Všetko však dobre dopadlo a o pol deviatej sme už vystupovali na Orave pri horárni Biela skala. Vítalo nás krásne slnečné počasie, ktoré nás sprevádzalo počas celého dňa. Hneď na úvod dal zabrať poriadne strmý stupák na Bielu skalu, nachádzajúcu sa na západnom okraji Roháčov. Tvoria ju vápencové bralá, ktoré okrem hojnosti chránených kvetov ponúkli aj dve pôsobivé skalné okná. Podľa povesti majú byť v skale ukryté zbojnícke poklady a má vraj tadiaľto viesť aj zlatá žila. Poklady nám tentoraz neposkytli zbojníci, ale príroda.

     Pokračujúc po červenej značke vchádzame do národnej prírodnej rezervácie Sivý vrch. Nachádza sa tu až 500 druhov rastlín. Pomaly vchádzame do rozsiahleho skalného mesta so špicatými bralami, výčnelkami, štrbinami a strmými prahmi. Tie bolo treba prekonávať pomocou reťazí a stupačiek. Postupujeme pomaly a opatrne. Pred poludním prví horci prichádzajú na 1805-metrový vrchol Sivého vrchu. Tu sa pohybuje množstvo ďalších turistov. Nádherné počasie dnes prilákalo do Tatier, ale aj do iných slovenských pohorí tisíce návštevníkov. A navyše – tu na Roháčoch nikde ani obláčika, takže kam sa len človek pozrel, všade mohol zazrieť známe kopce a hrebene. Na západnej strane sa pekne vynímal Choč a Veľký Rozsutec s jeho menším bratom. Dovideli sme až na poľské hranice, nad ktorými kraľovala Babia hora. V dolinách sa zase rozprestierali dve známe priehrady – Liptovská Mara a Oravská priehrada.

     Zostup zo Sivého vrchu bol – podobne ako výstup – tiež dosť strmý, ale už nie taký skalnatý. Chodník lemovalo množstvo šťavnatých čučoriedok, brusníc a malín, ktorými sa ľudia schuti osviežili. Našlo sa aj zopár pravých rýdzikov. V sedle Pálenica, pri ktorom sa nachádzajú Bobrovecké plesá, je križovatka turistických ciest. Keďže ani po prekonaní 960-metrového prevýšenia netrpeli horci priveľkou únavou, väčšina sa rozhodla pokračovať po hrebeni Roháčov ďalej. Vystúpili ešte na vrchy Pálenica a Brestová. Cez Predný Salatín potom serpentínami zišli na parkovisko pri lanovke, kde počkali do príchodu autobusu. Ten parkoval na pôvodne plánovanom mieste, na okraji dedinky Zuberec. Tam skončili svoju 13-kilometrovú púť ostatní naši turisti a občerstvili sa v sympatickej drevenej kolibe Pribisko. Vchod do nej strážil vyrezávaný bača, do dreva zakliata slovenská deva a trio dopĺňal ozrutný medveď. Ako býva u nás horcov zvykom, pri návrate z Tatier si vždy doprajeme polhodinovú prestávku v motoreste Rieka, kde sa dá okrem dobrých jedál zaplávať v jazere, ktoré vzniklo v opustenom lome.