Za krásami Malých Karpát

     Tretí tohtoročný zájazd turistického klubu Horec mal smerovať do Roháčov s výstupom na Sivý vrch. Keďže ešte dva dni pred plánovanou túrou predpoveď počasia hovorila o daždi a možnej búrke, horci sa vybrali do úplne iného kúta Slovenska – na Záhorie. V Malých Karpatoch po 17 rokoch znovu vystúpili na nádherný výhľadový kopec Vysoká. Druhý pokus zdolať Sivý vrch bude začiatkom septembra.

     Kvôli zmene trasy sa zopár ľudí zo zájazdu odhlásilo, iní sa zase prihlásili. Napokon sa počet účastníkov ustálil na pol stovke. Za slnečnej júlovej soboty sa turisti nielen z Partizánskeho, ale aj z Topoľčian, Novák, Prievidze a Handlovej vybrali do záhorskej obce Kuchyňa, kde začínala dnešná náročnejšia túra s takmer 1100-metrovým prevýšením. Prvýkrát sme sa zastavili v rekreačnom stredisku Vývrat; stojí tu stará horáreň. Prekvapila nás vedľajšia drevená budova, teraz zrekonštruovaná a obohnaná dvojmetrovým kamenným múrom s množstvom kamier. Kto tu sídli a aké pikle sa tu kujú, to sme sa nedozvedeli. Pomaličky stúpame na druhý najvyšší vrch Malých Karpát Vysokú. Vchádzame do prírodnej rezervácie s najvyšším piatym stupňom ochrany. Vyskytujú sa tu vzácne vápnomilné rastliny, chránené živočíchy (napríklad muflóny), bizarne tvarované stromy, netradičné skalné útvary, strmé bralá a v nich pukliny či jaskyne. Na vrchole sa zapisujeme do návštevnej knihy, rozhliadame sa dookola a okrem vrchov samotných Karpát vidíme v diaľke aj Zobor, Tribeč, Vtáčnik a na druhej strane zase veterné elektrárne v Rakúsku. Alpy však vidno nebolo. Úsmev v nás vyvolali esemesky prichádzajúce na mnohé mobily, aby sme sa po návrate na Slovensko nezabudli zaregistrovať a odísť do karantény. Premúdrelá technika sa zrejme domnievala, že sme prekročili rakúsku hranicu a teraz sa vraciame späť do rodnej krajiny. Pritom vzdušná vzdialenosť od hraníc bola niekoľko desiatok kilometrov.

     Na križovatke Panské uhliská sa napájame na Cestu hrdinov SNP, ktorá spája Duklu s Devínom a meria vyše 760 kilometrov. Časťou tejto magistrály vedie aj známa Trnavská stovka – stokilometrový pochod z Bratislavy na Bradlo, ktorý musia účastníci zvládnuť za 24 hodín. Niekoľkým členom nášho klubu sa to už podarilo. Po magistrále prichádzame na Taricové skaly. Názov dostali podľa taričníka skalného, ktorý tu hojne kvitne a vytvára žlté polia. Aj odtiaľ je krásny výhľad, a to nielen na okolité lesy, ale aj na výdobytky civilizácie: atómovú elektráreň, kameňolom a cementáreň v Rohožníku. Kilometer za sedlom Skalka je odbočka. Modrá značka vedie na Veľký Peterklín – vrch s komunikačným stožiarom, ktorý teraz slúži ako rozhľadňa. Keďže výstup je veľmi prudký a na krátkom úseku treba prekonať až 300 výškových metrov, zdolať ho sa rozhodla iba tretina turistov. Štverali sme sa príkrym svahom, občas bolo treba pridržiavať sa koreňov stromov, aby sme zvládli najstrmšie úseky. Námaha však stála zato. Na vrchole Peterklínu okrem ohniska a lavičiek stojí spomínaný kovový stožiar, na ktorom sa vo výške asi 16 metrov nachádza malá vyhliadková plošina. Krásne z nej bolo vidno Vápennú, Vysokú a ďalšie vrcholy Malých Karpát. Tak ako výstup, aj zostup bol namáhavý, ale to sme sa už všetci tešili na občerstvenie, ktoré nás čakalo v dedinke Sološnica. Po 19 kilometroch chôdze sme pri osviežujúcich nápojoch ukončili túto zaujímavú a scenericky bohatú túru. Cestou domov nás ešte rozveseľoval rozpadávajúci sa televízor v autobuse a jeho snaha o záchranu. Obväzy a leukoplasty namiesto boľavých nôh putovali na resuscitáciu monitora.