Krásna túra v Nízkych Tatrách

     Po 12-dňovom odklade spôsobenom dažďom a búrkami sa turisti z klubu Horec predsa len vybrali navštíviť Chabenec – vrch ležiaci v hlavnom hrebeni Nízkych Tatier. Prvý septembrový deň ich v podhorskej obci Magurka vítalo slnečné ráno. Pekné počasie a ďaleké výhľady im boli dopriate po celých deväť hodín pobytu v prírode.

     Osada Magurka je najvyššie položená obec na Slovensku. Leží vo výške 1050 metrov v závere Ľupčianskej doliny, pod vrcholkami Latiborskej hole, Ďurkovej a Chabenca. Jedinú ulicu lemujú zrubové stavby. Pred siedmimi storočiami sa tu začalo s ťažbou zlata, čo dokumentuje i náučný Zlatý chodník a niekoľko zachovalých štôlní. Tu sa začala naša 17-kilometrová túra. Serpentínami stúpame po zelenej značke a ochutnávame lesné plody. Prevládajú maliny, vo vyšších polohách sú aj čučoriedky a brusnice. V tráve nás čaká i zopár masliakov. Počas oddychu na čistinkách sa nám otvára výhľad na Vysoké Tatry, Choč, Kľak, Rozsutec, Chopok, Ďumbier, Kráľovu hoľu a ďalšie známe vrcholy. V doline sa rozlieva Liptovská Mara. Cez Mestskú horu sa dostávame na hlavný hrebeň Tatier a po červenej magistrále pokračujeme na východ. Prechádzame okolo niekoľkých pôsobivých skalných útvaroch. Okolo poludnia dosahujeme najvyšší bod dnešnej túry – 1955 metrov vysoký Chabenec. Po potlačení SNP tadiaľto prechádzali zvyšky ustupujúcich povstaleckých vojsk. Život v hlbokom snehu a víchrici vyhasol aj horúčkou zmorenému novinárovi Jánovi Švermovi.

     Aspoň hodinu oddychujeme na kamennom vrchole s kruhovým výhľadom. Vychutnávame si pekné počasie, obdivujeme nádhernú slovenskú prírodu. Z takmer dvojtisícovej výšky vidíme celé Nízke Tatry od Kráľovej hole až po Veľkú Chochulu. Tešia nás aj vzácne kvety, najmä sýtomodré zvončeky. Po relaxe sa cez Malý Chabenec dostávame k útulni Ďurková. Je to pekne upravená horská chata s celoročnou prevádzkou. Poskytuje stravu a ubytovanie pre turistov, ktorí prechádzajú nízkotatranským hrebeňom. Na povale sa dá prespať na matracoch s použitím vlastného spacáka. Pôvodne to bol salaš, neskôr ho prestavali na chatu. Vtipne koncipovaná tabuľa nachádzajúca sa vo vnútorných priestoroch odpovedá návštevníkom na často kladené otázky. Niečo z nich vyberáme: Áno, sme tu celý rok. Áno, aj v zime. Áno, chodí aj medveď, ak nesedí. Nie, nevieme, aké bude zajtra počasie. Nie, nemáme wifi. Nie, mobil sa nedá dobiť. Nie, nechodia nám sem smetiari. Odpad si zoberte so sebou. Z otázok a odpovedí vidno, že i vysoko v horách ľudia očakávajú výdobytky civilizácie a čudujú sa, že v útulni nie je wifi alebo že elektrina vyrábaná solárnymi panelmi slúži len na nevyhnutné potreby. My si nepotrebujeme dobiť mobily, ale doplniť vlastnú energiu, a tak ochutnáme polievky, nápoje a sladkosti. Odfotíme sa pred budovou a vystúpame znovu na hlavný hrebeň. Všímame si zberačov lesných plodín, ako v národnom parku kovovými česákmi rabujú brusnice a čučoriedky. K chate samozrejme prišli na aute...

     Pod Zámostskou hoľou zabáčame doprava a strmým chodníkom klesáme do cieľa. Po nohách nás sprava aj zľava šľahajú vetvičky kosodreviny. Bolo to, akoby sme sa nachádzali v autoumývarke s množstvom rotujúcich kief. Pokefovaní prichádzame popri náučných paneloch opisujúcich ťažbu zlata späť do Magurky. Poslednou, ale veľmi zaujímavou zastávkou, sú meandre riečky Lúžňanka. Tá tečie cez dedinu Liptovská Lúžna a kúsok pred ňou vytvára na krátkom úseku mnohé kľučky; niekedy sa smer jej toku mení aj o viac ako 180 stupňov. Lokalita je chráneným prírodným územím. Jednotlivé meandre sú veľmi blízko pri sebe, je ich možné preskočiť a navyše tu bolo osadaných niekoľko malých mostíkov. Vplyvom zvlneného terénu sa zdá, akoby na niektorých miestach tiekla riečka hore kopcom. Všetko dotvára dvojposchodová drevená rozhľadňa, z ktorej je meandre veľmi dobre vidieť.