Preplnená Téryho chata

     Dvanásty tohtoročný autobusový zájazd turistického klubu Horec smeroval do Vysokých Tatier. Cieľom bolo prekonať 1150-metrové prevýšenie a navštíviť Téryho chatu, ktorá je najvyššie položenou horskou ubytovňou s celoročnou prevádzkou.

     Pred deviatou hodinou zaparkoval autobus so 45 turistami v Starom Smokovci. Vítalo nás slnečné počasie a pekná panoráma vysokotatranských vrcholov. Väčšina účastníkov sa na Hrebienok vyviezla pozemnou lanovkou, niektorí si však tento úsek vyšľapali peši v rámci rannej rozcvičky. Na Hrebienku nás okrem chát, hotelov a reštaurácií čakalo aj niekoľko vyrezávaných drevených medveďov. Tabule upozorňovali, že v Tatrách sa s týmto dravcom možno stretnúť, treba preto dodržiavať základné „protimedvedie“ opatrenia. Z Hrebienka vedú turistické značky všetkými smermi a dá sa nimi dostať k mnohým vyhľadávaným lokalitám Vysokých Tatier, akými sú napríklad Sliezsky dom, Zbojnícka chata, Slavkovský štít či Skalnaté pleso. My využívame červeno značenú magistrálu a smerujeme na Zamkovského chatu. Cestou sa pofotíme pri obrovskom vodopáde, ktorý sa nachádza na Malom Studenom potoku. Je vysoký dvadsať metrov a jeho hukot počuť doďaleka.

     Na Zamkovského chate ešte stále vládne pekné počasie. Po občerstvení pokračujeme po zelenej značke Malou Studenou dolinou na Téryho chatu. Asi v polovici trasy vchádzame do hmly, ktorá zakryla výhľady na špicaté tatranské štíty. Neskôr vo vyšších polohách nás osviežil aj drobný dážď, ale nebolo to nič strašné. Popri viacerých menších vodopádoch, ktoré prepadávali cez skalné prahy, sa okolo poludnia dostávame na chatu. Tá leží vo výške 2015 metrov. Jej okolie je vhodné na horolezectvo, skialpinizmus, ale i relax pri piatich Spišských plesách. Kvôli šmykľavému terénu a hmle upúšťame od náročného prechodu Priečnym sedlom, a tak nám zostáva viac času na oddych v útrobách chaty. Tá je tak preplnená turistami rôznych národností, že spočiatku si ani nebolo kam sadnúť. Okrem očakávaných Poliakov a Čechov sa tu prikrmujú aj Angličania, Nemci, Francúzi, dokonca i jedna 6-členná rusky hovoriaca rodinka. Zaujímavosťou je, že pred pár rokmi tu na priedomí koncertovalo Muchovo kvarteto, ktorého prvý huslista pochádza z Partizánskeho. Ich sláčikové nástroje vyniesli do dvetisícmetrovej nadmorskej výšky horskí nosiči. I my sme stretli jedného z nich. Jeho náklad pozostával najmä z nápojov a mohol mať približne 80 kilogramov. V bufete sme sa ohriali špeciálnym nosičským čajom, voňavou kávou či horúcou čokoládou so šľahačkou. Dobre padli aj výdatné polievky.

     Počas zostupu spočiatku mrholilo, neskôr sa však vyčasilo a znovu sa ukázalo slnko. Krásne tatranské končiare z oboch strán lemovali Studenú dolinu, ktorou sme schádzali na Hrebienok. Z lesných plodov prevládali maliny, čučoriedok bolo pomenej a sem-tam sa vyskytli aj nezrelé brusnice. Zato vzácnych kvetov vrátane horcov bolo všade neúrekom. Počas návratu sme si pozreli Rainerovu útulňu, čo je najstaršia vysokotatranská chata. Čoskoro oslávi 160. narodeniny. Vnútri sa nachádza menšia expozícia histórie a súčasnosti horských nosičov, zbierka starého horolezeckého náradia, dobových lyží a tiež zvoncov. Tradičnou zimnou akciou chaty býva "Klaňanie Trom kráľom" pri snehovom betleheme. Súčasným prenajímateľom a chatárom je kežmarský stredoškolský učiteľ Peter Petras. Toho sme dnes vo svojom kráľovstve nevideli, ale zastupovala ho jeho verná napodobnenina – drevená socha. Kúsok pod chatou sme sa mohli započúvať do hukotu Veľkého a Malého Studenovodského vodopádu. Ani ony neušli našim fotoobjektívom. Z Hrebienka dole podobne ako ráno: väčšina lanovkou a menšina peši. Po prekonaní 19-kilometrovej trasy sa všetci schádzame v Starom Smokovci na parkovisku. Po šiestej hodine nasýtení zážitkami a vysokohorskou prírodou opúšťame najnavštevovanejšie slovenské pohorie.