Uverejnené články o TK Horec v roku 2023


Predvianočná návšteva Krakova

      Po prvý, ale určite nie posledný raz, sa turisti z klubu Horec a ich priaznivci vybrali nie do hôr na túru, ale na návštevu starobylého mesta. A to nie hocakého. Poľský Krakov je druhé najväšie sídlo našich severných susedov a má vyše 1200-ročnú tradíciu. Stojí na brehu rieky Visla. Obrovský hradný komplex, námestie s honosnými katedrálami, mestské hradby, historická tržnica, vianočné trhovisko s množstvom stánkov... to všetko spoznávala päťdesiatka cestovateľov z Partizánskeho a okolia.

      Plný autobus turistov sa druhú decembrovú sobotu vybral o pol šiestej ráno smerom k severnej hranici Slovenska. Všetci záujemcovia sa do autobusu ani nedostali. Cesta do Krakova trvala vyše päť hodín, ale to nikomu neprekážalo. Pred jedenástou dopoludnia parkujeme pri štadióne a peši sa vydávame k hradu Wawel. Ten stojí na menšom vápencovom návrší nad obrovským, trištvrte miliónovým mestom. Hrad pozostáva z viacerých budov rozostavených okolo centrálneho nádvoria. Jeho srdcom je obrovská katedrála s mnohými vežičkami. V nej bolo korunovaných mnoho poľských kráľov. Po príchode na nádvorie cez jednu z dvoch vstupných brán nás prekvapilo neuveriteľne veľa návštevníkov. Počítať by sa dali nie na stovky, ale na tisíce. A viete si predstaviť, keď sa čo i len malá časť z tých dva a pol tisíc turistov postaví do radu na lístky. Dostať sa k pokladni trvalo najmenej 20 minút. Vstupenky sa kupovali zvlášť na jednotlivé expozície, takže každý si mohol vybrať, čo ho zaujímalo. Či to už boli obrazy a sochy, kráľovské komnaty, výstava zbraní alebo Wawelská katedrála. Tá je poľskou inštitúciou i budovou národného historického významu a zároveň vzácnou kultúrnou pamiatkou. Má tisícročnú históriu a je to tradičné miesto korunovácie poľských kráľov. Mnohí sú tu aj pochovaní.

       Po dvojhodinovej prehliadke hradných budov schádzame druhým vchodom do mesta a smerujeme do jeho centra. Na námestí navštevujeme stredovekú renesančnú tržnicu Sukiennicu. I mimo nej sú rozostavené početné predajné stánky s jedlom, nápojmi a suvenírmi od výmyslu sveta. Aj tu, v centre sa promenádujú tisíce ľudí. Tí, ktorí si chcú námestie s priľahlými uličkami pozrieť zo sedadiel historických kočov, môžu využiť služby niektorého z desiatich kočiarov ťahaných vždy dvojicou ozdobených koní. Navyše sa nad Krakovom vznáša aj teplovzdušný balón s desiatimi pozorovateľmi. Na hlavnom námestí navštevujeme Baziliku Nanebovzatia Panny Márie, kostol sv. Vojtecha, radničnú vežu, pozrieme si mestské hradby s viacerými vežičkami, pofotíme sa pred vysvietenými stromčekmi. Celé mesto žiari vo vianočných farbách; veľmi pekné je hlavne po zotmení. A tak tu zostávame a vychutnávame si adventnú atmosféru až do šiestej hodiny večernej, kým dva ďalšie autobusy, ktoré tu náhodou boli tiež s cestovateľmi z okresu Partizánske, odchádzajú už o hodinu skôr. Nie vo všetkých obchodíkoch a stánkoch sa dalo platiť eurami, avšak všade fungovali platobné karty. Po nakúpení suvenírov a ochutnávke krakovských špecialít, napríklad vysmážaných šampiňónov, po vypočutí si niekoľkých speváckych folklórnych súborov a náhodnom sledovaní manifestácie proti prebiehajúcim vojnám na našom kontinente, sa zberáme k autobusu na dlhú cestu domov. Už teraz si plánujeme budúcoročný predvianočný výlet, pravdepodobne bude smerovať do Budapešti.

     

Ľ. Mazán, Tempo, 18.12.2023



Jesenná návšteva hradu Lednica

      I keď predpoveď počasia na druhú novembrovú sobotu nebola najlepšia a viacerých turistov od účasti na akcii odradil očakávaný dážď, napokon v Bielych Karpatoch nespadla ani jedna kvapka. A práve tam sa vybrali horci, aby po prvýkrát spolu navštívili vrch Zrnová, Lednický hrad a Čevenokamenské bradlo.

      Menej náročná túra započala v prihraničnej obci Zubák. Z nej sme sa vydali po zablatenej lesnej ceste k prvému dnešnému cieľu. Bola ním 854-metrová Zrnová. Cestou nachádzame množstvo rýdzikov, masliakov a bedlí. Niekto si hubársky nález zobral domov, niekto ochutnal i surové jedince. Na vrchole nás víta pekne upravený drevený stojan s názvom vrchu a s obrázkom. Kopec je pokrytý iba nízkou vegetáciou, takže v peknom počasí je z neho ďaleký výhľad. Dnes však kvôli hmle toho veľa vidieť nebolo.

      Po oddychu a spravení vrcholových fotografií schádzame zo Zrnovej dolu a pokračujeme po lúkach a riedkom lese až do dedinky Lednica. Nad ňou sa vypína vysoké a strmé vápencové bralo, na ktorom stojí malebná zrúcanina Lednického hradu. Pred ruinami nás už čaká objednaný sprievodca. Podrobne nám porozpráva o histórii obce i samotného hradu, môžeme si kúpiť magnetky či pohľadnice. Za menší poplatok sa potom cez desaťmetrový skalný tunel dostávame na hradné nádvorie. Lešenie, stavebný materiál a pomôcky napovedajú, že 800-ročná stavba je už dlhšiu dobu v rekonštrukcii. Zabezpečuje ju Historicko-astronomická spoločnosť v spolupráci s obcou.

      Hrad pôvodne slúžil na stráženie severnej hranice Rakúsko-Uhorska. Dodnes sa tu zachovalo niekoľko miestností, stopy po padacích mostoch a delová bašta. Na vrchné podlažie vedie 15-metrový kovový rebrík a k prírodnej pozorovateľni treba ešte pokračovať úzkymi schodami vytesanými do skaly. Z najvyššieho bodu zrúcacniny je krásny výhľad na obec Lednicu i na okolité pohoria, z ktorých jedno leží aj v Čechách. V niektorých obdobiach hniezdi v horných častiach hradu výr skalný a sokol sťahovavý; vtedy je tam prístup zakázaný. Keďže sa vyčasilo a na chvíľu sa dokonca ukázalo i slnko, v ruinách pobudneme takmer hodinu.

     Potom sa poberieme sa posledný úsek dnešnej 14-kilometrovej túry. Ten vedie cez sedlo k Červenokamenskému bradlu. Je to prírodná rezervácia tvorená dvomi bralnatými hrebeňmi vypínajúcimi sa nad obcou Červený Kameň. Dominantným útvarom oblasti je Červená skala, krajinársky hodnotný vápencový monolit načervenastej farby, ktorý dosahuje výšku 45 metrov. V skale sa nachádza množstvo dobre badateľných skamenelín. Je tu i otvor, v ktorom je umiestnená soška Panny Márie. K bradlu vedie z obce náučný chodník. Po príchode do dediny si doplníme tekutiny a sacharidy v miestnej cukrárni či krčmičke a okolo tretej hodiny štartuje náš autobus na cestu domov.

Ľ. Mazán, Tempo, 4.12.2023



Záhadné kamenné gule Megoňky

      Po prvý raz sa turisti z klubu Horec vybrali na Kysuce za dosiaľ nevysvetleným fenoménom – obrovskými kamennými guľami, ktoré boli objavené v opustenom kameňolome v obci Megoňky. Podhorská dedinka sa nachádza v pohorí Západné Beskydy, cez ktoré prechádza slovensko-česká hranica.

      Hodinu po poludní prichádzame na spomínaný Veľký Polom. Všade naokolo na veľkej ploche ležia popadané stromy, ktoré nik neodstránil, pretože sa nachádzame v prírodnej rezervácii. Dôležité je, že aspoň výstupová cesta bola spriechodnená a kmene zatarasujúce trasu sú prepílené. Po zápise do vrcholovej knihy a urobení spoločných fotografií klesáme na slovenskú stranu. Tu je situácia odlišná. Nikto sa nenamáhal s odstráneným prekážok, takže ležiace kmene nám často križujú cestu. Musíme ich preliezať, podliezať či obchádzať. Pomaly sa dostávame k Medvedej skale. Do zaujímavého skalného útvaru je zasadená kaplnka venovaná patrónovi poľovníctva sv. Hubertovi. Odvážlivci sa takmer kolmo hore vyštverali na vrchol skaly, ostatní posedávajú na lavičkách či pod prístreškom. Pekný slnečný deň nás nenúti nikam sa ponáhľať, a tak si i na tomto mieste poriadne oddýchneme a vychutnáme si pohľad na malebné zátišie so skalou a kaplnkou.

      Predposledným dnešným cieľom a zároveň zlatým klincom programu bola návšteva prírodnej pamiatky – kamenných gulí pri obci Megoňky. V opustenom kameňolome bolo pred 35 rokmi objavených asi tridsať guľovitých kamenných útvarov s priemerom od 20 až do 300 centimetrov.

       Smutnou realitou je, že viaceré z nich, vrátané tých obrovských, skončili v súkromných záhradách. Do dnešnej doby sa zachovalo deväť gulí a dve duté kamenné lôžka. Vznik guľovitých kameňov dosiaľ nie je uspokojivo objasnený. Geológovia sa nazdávajú, že vznikli otáčaním vo vnútri horniny, archeológovia ich radia k nevyriešeným megalitickým záhadám, priaznivci teórií o mimozemšťanoch ich zase vyhlasujú za dielo vyšších civilizácií. Tak či onak, skalné gule v Megoňkách sú jednou z našich najzaujímavejších prírodných pamiatok. Jej obdoby možno nájsť vo vyhľadávaných svetových atrakciách, ako sú napríklad Nebeské vajcia na Veľkonočných ostrovoch. My sme sa mohli dotknúť jednej dva a pol metrovej zachovalej gule, ktorá má v strede výraznú ryhu. Ďalšie tri boli rozbité a zostali z nich iba štvrtiny.

     Keďže nám zostalo ešte trocho času, vrátili sme sa znovu do Čiech a navštívili sme významnú pevnosť Šance. Vek tejto unikátnej pamiatky je päťsto rokov a v dobe svojho vzniku mala strategický a vojenský význam. Vyvýšená pevnosť je obkolesená hlbokou priekopou a pôdorys pripomína 8-cípu hviezdu. Pôvodne obsahovala veliteľský dom, delostrelecké a posádkové kasárne, vápenné pece, studňu, sklad pušného prachu a dve brány. Dnes sa v rozsiahlom areáli nachádza informačné centrum, náučné tabule a drevené sochy vojakov.

Ľ. Mazán, Tempo, 20.11.2023



Horci na Malej a Veľkej Peci, i na Bradle

      Nevysoké pohorie Malé Karpaty rozprestierajúce sa na západe Slovenska skrýva v sebe množstvo prírodných krás. Ide najmä o vápencové útvary ako sú skalné brány a okná, závrty, škrapy či jaskyne. Prvú októbrovú sobotu sa plný autobus turistov z Partizánskeho a okolia vydal do severnej časti tohto pohoria na návštevu dvoch chránených prírodných pamiatok – Malej a Veľkej Pece.

      Nenáročná 14-kilometrová túra po Karpatoch začína v obci Prašník. Po náučnom chodníku sa dostávame k prvému dnešnému cieľu, k Malej Peci. Je to súbor pieskovcových skál, ktorého dominantou je mohutná skalná brána. Dá sa do nej dostať predným a zadným vchodom, ba dokonca i otvorom zhora. Okolie má mierne pralesovitý charakter, lemujú ho i krásne tvarované staré borovice. Prelezieme bránou, vyštveráme sa na neďaleké skaly, pofotíme prírodu. Pár kilometrov chôdze a prichádzame k ďalšej prírodnej pamiatke – k Veľkej Peci. Tentoraz ide o voľne prístupnú 15-metrov hlbokú jaskyňu. Miesto je zároveň i významnou archeologickou lokalitou; našli sa tu predmety a fosílie z obdobia staršej doby kamennej, teda spred vyše 10.000 rokov. Medzi kostrové nálezy patria i zvyšky mamutov.

      Po oddychu pokračujeme k Barónovmu hrobu. Albert von Wattenwyl pochádzal zo šľachtickej rodiny, ktorá žila v kúrii v Borovciach pri Piešťanoch. V lesoch mala rodina letohrádok. Bol vypálený Nemcami koncom druhej svetovej vojny. Barón zomrel mladý a je pochovaný v milovanom lese v blízkosti letohrádku. Kamenný pomník obkolesuje kovový plôtik a je tu aj pamätný kríž.

       Od hrobu je iba na skok k ďalšiemu zaujímavému miestu, k Orlím skalám. Prírodnú rezerváciu tvoria vápencové bralá, v okolí rastú vzácne vápnomilné rastliny, ktorým vyhovuje teplo. V skalách vidíme dažďovou vodou vytvorené krasové útvary nazývané škrapy, čo sú diery, priehlbiny a kanáliky v rozpustnom vápenci. Z Orlích skál je pekný výhľad na zvyšok Malých Karpát s ich najvyšším vrchom Záruby. Ďaleko na horizonte boli vidieť i naše štyri veterné elektrárne. Potom sa už po náučnom chodníku vraciame späť do Prašníka, kde si doprajeme občerstvenie v miestnej krčmičke.

      Pekný slnečný jesenný deň by bolo škoda ukončiť odchodom domov ešte pred druhou hodinou. Autobus nás teda odváža do Brezovej pod Bradlom a vyvezie nás až na horné parkovisko pod mohylu Milana Rastislava Štefánika. Tá sa nachádza na vrchu Bradlo v pohorí Myjavská pahorkatina. Po 15-tich rokov tak znovu navštevujeme toto významné miesto slovenskej histórie. Mohyla postavená z bieleho spišského travertínu bola navrhnutá známym architektom Dušanom Jurkovičom. Hlavnou časťou terasovitej stavby je krypta, kde je pochovaný Štefánik spolu s ďalšími tromi spoluletcami, ktorí zahynuli počas pádu lietadla pri Bratislave. Milanovo srdce a mozog sú zabalzamované a uložené osobitne. Iné dôležité orgány sa nedochovali. Do krypty nie je žiaden prístup. Štyri zvislé obelisky s výškou 12 metrov symbolizujú štyri obete leteckého nešťastia. Počas komunistickej diktatúry, kedy bol náš diplomat, generál a minister v nemilosti, mohyla celé desaťročia chátrala. Až po novembrovej revolúcii došlo k jej rozsiahlej rekonštrukcii. My sa odfotíme na schodoch tejto unikátnej stavby, popozeráme si okolie a cez vyhliadkovú skalu schádzame do Dolných Košarísk. Tam končí naša dnešná poznávacia túra. Spolu sme v dvoch pohoriach nachodili 17 kilometrov, no najmä navštívili miesta s historickým, archeologickým a prírodným významom.

Ľ. Mazán, Tempo, 13.11.2023



Tri dni v Krase

      Tentoraz nie v Slovenskom, ale v Moravskom. Ten prvý navštívili horci pred piatimi rokmi. Dnes sa vybrali na Moravu, aby si prezreli najznámejšie krasové jaskyne, priepasti, ale i hrady, výhľadové skaly a ďalšie zaujímavosti. Do posledného miesta naplnený autobus spolu s dvomi autami odštartoval na atraktívnu trojdňovku v polovici septembra.

      Deň prvý – Velehrad, Živá voda, hrad Buchlov
      Využijúc štátny sviatok, nebolo si treba brať dovolenku, a tak sa tretí septembrový piatok vybralo šesťdesiat turistov z klubu Horec za spoznávaním moravských prírodných krás. Našou prvou zastávkou bolo známe pútnické miesto Velehrad. Jeho symbolom a srdcom je Bazilika Nanebovzatia Panny Márie a svätého Cyrila a Metoda z 13. storočia. Okrem nej sa vo Velehrade nachádza bývalý kláštor cisterciánov a mnoho ďalších cirkevných stavieb. My sme sa zamerali najmä na samotnú baziliku s krásnou výzdobou, mnohými freskami, pozláteným oltárom a vzácnym organom. Niektorí účastníci si pozreli aj spleť podzemných chodieb – katakomb. Potom sme sa presunuli do obce Modrá, v ktorej sa nachádza areál Živá voda. Je to netradičná expozícia, kde si zo skleneného tunela môžete pozrieť naše najväčšie sladkovodné ryby. Nad hlavami nám plávali šťuky, obrovské sumce a vyzy, pstruhy, kapre, karasy, jesetery a ďalšie druhy rýb. Vedľa v menších mokraďových akváriách „pobehovali“ korytnačky a obojživelníky. Vo vonkajšom jazierku zase plávali husi veľké, najvzácnejšie však boli štyri pratury, ktoré kedysi žili na našom území. Pred sedemsto rokmi vyhynuli a ľudia ich až teraz znovu vyšľachtili z najpodobnejších žijúcich druhov.

      Po návšteve tejto zaujímavej biologickej a botanickej záhrady pokračujeme peši pohorím Hřiby do obce Chabane, kde nás víta chránený strom sekvojovec obrovský. Má 150 rokov a s výškou 32 metrov a obvodom kmeňa 612 centimetrov patrí k najväčším jedincom tohto druhu v Českej republike. Strmým chodníkom sa od sekvojovca štveráme na výhľadovú Břesteckú skalu. Predposledným zastavením v prvý deň nášho putovania bola kaplnka sv. Barbory a posledným zastavením hrad Buchlov. Patrí k najstarším a najmohutnejším hradom na Morave. Stojí na vyššom kopci v nadmorskej výške 510 metrov. Bol vybudovaný začiatkom 13. storočia ako kráľovské sídlo s hospodárskou i strategickou funkciou. Od roku 1945 je majetkom štátu a funguje ako historické múzeum. Pozreli sme si prvé a druhé nádvorie, po 120-tich schodoch sme vyšli do veže a kto si priplatil, absolvoval i prehliadku vnútorných priestorov.

      Napokon nás autobus doviezol do rekreačného strediska Sloup, kde sme sa ubytovali a navečerali. Bývanie nebolo najluxusnejšie, niektorí turisti sa museli uskromniť s malými drevenými chatkami, v ktorých zrejme kedysi spávali účastníci pionierskych táborov. Iní prespali dve noci v päť či šesť posteľových izbách, ďalší sa zase štverali na poschodové postele. Nájsť ubytovanie pre 60 ľudí v centre Moravského krasu a navyše za rozumnú cenu totiž nebolo jednoduché. Horci však nie sú žiadni rozmaznaní malomeštiaci, takže dve noci bez extra pohodlia celkom dobre zvládli.

      Deň druhý – Punkevní jaskyňa, Macocha, Kateřinská jaskyňa
      Ráno o desiatej vstupujeme od Skalného mlyna do najnavštevovanejšej českej jaskyne. Preteká ňou podzemná riečka Punkva a podľa nej dostala jaskyňa názov Punkevní. Severnú vetvu tvorí niekoľko dómov a chodieb navzájom oddelených sifónmi. Do tejto časti bola prerazená štôlňa, ktorá tvorí dnešný vstupný priestor jaskyne. Ním začína návštevný okruh dlhý 1400 metrov prebiehajúci dómami, sifónmi a sieňami s bohatou kvapľovou výzdobou. Prehliadková trasa viedla až na dno 134 metrov hlbokej priepasti Macocha, kde vidno malé jazierko a pretekajúcu riečku. Vypočujeme si povesť o zlej macoche, ktorú ľudia pre pokus o vraždu svojho zverenca zhodili práve do tejto priepasti. Z jej dna pokračujeme k podzemnému riečisku Punkvy. Na nej prežívame atraktívnu plavbu na člnoch v dĺžke 400 metrov.

       Prehliadka vyvrcholila prestávkou v plavbe a návštevou bohato vyzdobeného Masarykovho dómu. Na rozdiel od slovenských jaskýň v tých českých nie je zakázané fotografovanie a filmovanie, takže naše digitálne aparáty a mobily sa dosýta naplnili nádhernými zábermi farebných stalagmitov, stalaktitov a spojených stalagnátov. Na Slovensku si treba za fotenie priplatiť; asertívnejší jedinci dokážu sprievodcovi vysvetliť, že krásy vytvorené prírodou má človek právo uchovať si v digitálnej podobe bez akýchkoľvek príplatkov.

      Po skončení podzemnej plavby peši stúpame z Punkevnej jaskyne k dolnému a potom i k hornému vyhliadkovému mostíku Macochy. Na chate pri tom druhom mostíku si dávame teplé jedlo a potom smerujeme k 40-metrovému Korálovému závrtu. Jeho unikátna kvapľová výzdoba pripomína morské koraly. Časť z nich žiaľ poodlamovali vandali. Náučným chodníkom schádzame ku Kateřinskej jaskyni. V jej vstupnej časti sídlil človek staršej doby kamennej, ktorého pozostatky boli nájdené v hline a pôde. Jaskyňa je i bohatým náleziskom kostí zvierat, hlavne medveďov. Vchod tvorí gotický portál, ktorým sa dostávame do najväčších podzemných priestorov Moravského krasu – do Hlavného dómu. Má dĺžku až 97 metrov, čo je takmer rozmer futbalového ihriska, a výšku 20 metrov,. Najkrajšou časťou jaskyne však je bambusový lesík s mnohými tenkými stalagmitmi pripomínajúcimi bambusové stonky.

      Po večeri a ochutnávke kvalitného bieleho i červeného vína si v spoločenskej miestnosti hlavnej budovy rekreačného zariadenia Sloup spravíme diskotéku a zabávame sa do neskorých nočných hodín.

      Deň tretí – Sloupsko-šošuvská jaskyňa
      Po raňajkách a pobalení si vecí peši odchádzame z ubytovne a smerujeme k Sloupsko-šošuvskej jaskyni. Je to rozsiahly komplex dómov, chodieb a priepastí vytvorený na dvoch poschodiach. Zároveň je i významným naleziskom kostier jaskynnej fauny, najmä medveďov, levov a hyen. Na prívítanie nám priesvitnými krídlami zakývalo niekoľko netopierov. Takmer dvojkilometrová cesta podzemím nás zaviedla do mnohých komnát vyzdobených nádhernými kvapľami, po česky křápnikmi. Najzaujímavejším kvapľom bol vápencový svietnik, ktorý sa úplne podobal na stojan s horiacou sviečkou. Kovové mostíky preklenovali hlboké, vyše 60-metrové priepasti, do ktorých sa bežný návštevník nedostane. Dá sa však prikúpiť zážitková trasa, v rámci ktorej sa fyzicky zdatnejší bludári dostanú až na dno oných priepastí; prevýšenia prekonávajú pomocou vysokých kolmých rebríkov, miestami idú po štyroch, miestami sa dokonca plazia. Niektorí z nás uvažovali, že si túto zážitkovú trasu v budúcnosti vyskúšajú. Obrovské priestory Sloupsko-šošuvskej jaskyne sme si prehliadali takmer dve hodiny. Východ z nej ústil do skalnej dutiny Kúlna, ktorú počas Druhej svetovej vojny fašisti prerobili na montážnu halu vojenskej techniky.

      Fascinovaní krásami Moravského krasu si v menšom obchodíku kupujeme suveníry ako magnetky a pohľadnice, občerstvujeme sa voňavou kávičkou či nanukmi a v popoludňajších hodinách sa vydávame na dvestokilometrovú cestu domov. Tri jaskyne, plavba v podzemí, jeden rozsiahly hrad, bazilika a katakomby vo Velehrade, kaplnka sv. Barbory, prastarý sekvojovec a areál Živá voda s podvodným tunelom a praturmi – to boli historické a prírodné zaujímavosti, ktoré sme počas troch dní na Morave navštívili. O rok to pravdepodobne budú Poloniny a potom sa znovu vrátime do Čiech.

Ľ. Mazán, Tempo, 16.10.2023



Náročný prechod Roháčmi

      Až na tretí pokus sa vydarila návšteva Západných Tatier, kde mali turisti z klubu Horec naplánované zdolať najvyšší vrch tejto časti Vysokých Tatier Baníkov. Prvé dva termíny prekazila predpoveď dažďa a búrok. Prvý septembrový piatok počas štátneho sviatku doviezol autobus vyše päťdesiat turistov na parkovisko Pod Spálenou, kde pre horcov začala najnáročnejšia tohtoročná túra.

      Hlavná skupina vystúpila od parkoviska k Roháčskemu vodopádu, ktorý má výšku 23 metrov. Vytvára ho Studený potok a za sekundu ním pretečie 900 litrov vody. Potom sa bolo treba dostať do Baníkovského sedla a odtiaľ už strmo stúpať na 2178-metrový Baníkov. Počasie bolo doobeda slnečné, neskôr sa trochu zamračilo. Vrchol ponúkal nádherný výhľad na celé Západné Tatry s Plačlivým a Ostrým Roháčom, na severozápade sa vypínala Babia hora a ďalšie vrchy, ktoré sme v minulosti už navštívili. Baníkov má okrem prívlastku „Kráľ Roháčov“ aj ďalší, ktorý hovorí o jeho nebezpečnosti. Volajú ho i „Zradný krásavec“, pretože každoročne na ňom vyhasne priemerne jeden ľudský život. Náročný je najmä zostup východným smerom cez Hrubú kopu a Tri kopy. Naši turisti však dvojtisícový vrch bez problémov zvládli a žiadnu obetu veľhorám nepriniesli. Možno i preto, že do vysokohorského terénu nechodia v sandálkach... Z Troch kôp sa dostali do Smutného sedla, odtiaľ zišli k Ťatliakovej chate. Po občerstvení čakala na milovníkov Tatier dlhá chôdza po asfaltke naspäť k parkovisku Pod Spálenou. Kedysi na tomto úseku premávali elektrické vláčiky, dnes treba nudnú cestu prejsť peši. Tí, ktorí absolvovali celú túto trasu, prekonali úctyhodné prevýšenie takmer 1400 metrov.

      Ďalšia skupina turistov, ktorá mala pred Baníkovom rešpekt, sa rozhodla okrem vodopádu navštíviť i Roháčske plesá. Sú štyri, majú ľadovcový pôvod a sú poukladané terasovite jedno nad druhým. Okolo nich sa vyskytuje vzácna flóra a fauna. Nezriedka môžete kúsok nad plesami stretnúť kamzíkov, svišťov, ba i orlov skalných. V samotných horských jazerách zase plávajú kačacie rodinky. Aj horci obdivujúci plesá sa napokon dostali k Ťatliakovej chate, ktorá okrem drahých jedál a nápojov ponúka aj vedľa ležiace Ťatliakove jazero.

       No a posledná skupinka horcov išla úplne iným smerom a namiesto hlavného hrebeňa Roháčov dala prednosť bočným chodníčkom. Okolo známej chaty Zverovka sa dostali do sedla pod Osobitou. Osobitá je nádherný hôľnatý kopec porastený množstvom chránených rastlín. Výstup na vrchol nie je kvôli ochrane prírody dovolený. Šestica teda pokračuje kŕmiac sa malinami, čučoriedkami a brusnicami na hraničný vrch Lúčna. Cestou si fotí poriadne veľké medvedie hovienka a v blate odtlačené šľapy. Na vrchole Lúčnej stretáva troch diaľkošľapov, ktorí sa rozhodli v rámci projektu Via Slovakia prejsť vyše 1800 kilometrov a spoznať všetky zákutia Slovenska. Vedie ich rodák z Kolačna Slavo Duchovič. Zatiaľ majú v nohách 880 kilometrov. Po ukončení akcie plánujú rekordmani spracovať dokumentárny film a premietnuť ho okrem iného i v panaromatickom kine v Partizánskom. Po rozlúčke s trojicou stúpajú horci po slovensko-poľskej hranici na vrch Rákoň a cez Látanú dolinu sa vracajú späť k parkovisku. Výkon hodný zmienky sa podaril nášmu turistovi Antonovi z Návojoviec, ktorý na spomínaný Rákoň vyniesol nielen svojich sedem a pol krížikov, ale aj strojček na podporu srdcovej činnosti. Ďalší náš člen Michal zase pomohol malej návštevníčke Tatier, ktorej sa rozpadli vibramy, takže ju niekoľko kilometrov niesol na pleciach. Príroda nám dnes dopriala pekné počasie, veľkolepé výhľady a zaujímavé zážitky v našich veľhorách.

Ľ. Mazán, Tempo, 25.9.2023



Návšteva rozhľadne na Veľkej homoli

      Kvôli predpovedi veľmi nevľúdneho počasia vo Vysokých Tatrách zmenil Turistický klub Horec plánovaný výstup z Popradského plesa na Ostrvu za skalné útvary a vyhliadkovú vežu v Malých Karpatoch. Turisticko-poznávacia akcia priniesla účastníkom viacero prírodných i historických zaujímavostí.

      Poslednú augustovú sobotu sa autobus s turistami dostal nad Pezinok do časti Zumberg. Odtiaľ sa vydávame na stredne náročnú 15-kilometrovú púť po Malých Karpatoch. Prvý zaujímavý skalný útvar, ktorý stretáme, sa nazýva Kamenné vráta. Po hrebeni sa tiahne pás početných kremencových brál, veží a rozvalín. Podivné siluety tohto skalného mestečka, ktoré miestami pripomínajú ruiny stredovekej pevnosti, dodávajú tomuto miestu špecifický a tajuplný ráz. Kúsok ďalej nás víta ďalší pôsobibý útvar – Traja jazdci. Sú to rozorvané skalné bralá svetlosivej či ružovkastej farby, ktoré využívajú aj horolezci ako cvičné skaly. No i bežní smrteľníci môžu pri troške opatrnosti vyliezť až na vrchol, ktorý poskytuje pekný výhľad. Aj naši turisti a turistky si vyskúšali svoju šikovnosť a o pár minút už ostatným kývali z výšky. Pokračujeme červeno značenou trasou smerom na východ. Po ceste nachádzame suchohríby, ale najmä množstvo černíc. Dlhší oddych a prestávku si doprajeme na vrchu Veľká homoľa. 709-metrový kopec týčiaci sa nad mestom Modra je známy 6-poschodovou drevenou rozhľadňou. Z výšky okolo dvadsať metrov si návštevník môže vychutnať kruhový výhľad na samotné Malé Karpaty, Považský Inovec, Tribeč, ba za dobrej viditeľnosti vidno až rakúske Alpy. Na hornom zábradlí stavby sú upevnené smerové tabuľky s označením miest, ktoré možno pozorovať. Prvýkrát vežu vybudoval v roku 1894 Modranský turistický spolok, obnovená bola v roku 2001 na podnet pána Ružeka, ktorého sme pri predchádzajúcej návšteve rozhľadne mali šťastie stretnúť a porozprávať sa s ním.

      Hrebeňom Karpát pokračujeme k vedeckému pracovisku Slovenskej akadémie vied, ktoré pozostáva z dvoch hvezdární, solárnych prístrojov a z meteorologickej stanice. Napokon sa dostávame k osade Piesok.

       Okrem niekoľkých jazierok a lyžiarskeho vleku sa tu nachádza i známa Zochova chata. Pomenovaná je podľa významného dejateľa Samuela Zocha. Pamätná tabuľa na budove nás informuje, že po vzniku ČSR v roku 1918 pôsobil Samo Zoch najskôr ako správca Slovenskej národnej rady, neskôr ako vládny komisár Bratislavskej župy. Ako prvý slovenský župan sa zaslúžil o usporiadanie národnostných pomerov, zriaďoval a podporoval kultúrne a školské inštitúcie, pričinil sa tiež o zaistenie Žitného ostrova pre Československo. Chata však zrovna dnes hostila veľkolepú svadbu, tak sme sa presunuli do menšej, ale príjemnej reštaurácie, kde sme hladným žalúdkom dopriali teplé jedlá a studené nápoje.

      Po obednej prestávke sa poberáme k ďalšiemu interesantnému skalnému celku, a to k Tisových skalám. Ak by sa niekto pohoršoval, prečo je prírodný útvar pomenovaný po rozporuplnom politikovi, dĺžeň nad ypsilonom napovie, že skaly sú nazvané nie podľa vojnového zločinca Tisa, ale podľa ihličnatého stromu tis, ktorý kedysi hojne rástol v okolí. Skalnatý celok pozostáva z troch oddelených častí a vytvára vskutku očarujúce a fotogenické miesta. Posledným zaujímavým miestom, ktorým prechádzame, je Zámčisko. V dávnoveku sa tu nachádzalo hradisko, ktoré vzniklo z dôvodu veľmi dobrého výhľadu na Modru a okolie. Dodnes sú badateľné zvyšky obranných valov pod lesnou pôdou. Je to i významná archeologická lokalita; osídlenie tejto oblasti je datované do staršej doby železnej, teda približne pred 3500 rokmi. Hradisko dosiahlo najväčší rozmach v období Veľkomoravskej ríše. Náučné tabule nás informujú nielen o vzácnych archeologických nálezoch, ale aj o rastlinstve a živočíšstve v tejto lokalite. Napokon schádzame do rekreačnej oblasti Modra-Harmónia, ktorá je zaplavená nielen množstvom chát a hotelov, ale i áut s bratislavskými značkami...

Ľ. Mazán, Tempo, 11.9.2023



Prvý raz spoločne na Veľkej Vápenici

      Mnohí turisti z Horca na nízkotatranskej Vápenici individuálne už boli. Ale spoločný výstup sa z viacerých dôvodov konal až tento rok, a to druhú augustovú sobotu. Na celom Slovensku vládlo v onen deň krásne slnečné počasie, a tak si milovníci prírody mohli letnú túru skutočne vychutnať.

      Dnešná trasa začala v obci Pohorelá. Po strmšom výstupe sa po necelých dvoch hodinách dostávame k útulni Andrejcová. Počas stúpania sa nám do cesty priplietlo veľké množstvo masliakov, zopár dubákov a kuriatok. Fotoaparáty sa zase potešili bodkovaným muchotrávkam. Hojná bola i úroda čučoriedok a brusníc. Zrekonštruovaná útulňa, kde sa dá občerstviť i prespať, nás privítala voňavou kapustnicou a čapovanými nápojmi. Oddýchli sme si tu dobrú hodinu. Zoznámili sme sa s chatárom a s turistami z Horehronia. Niekto ponúkol slaninu, niekto klobásu, iný zase domáci nápoj. Nakŕmili sme i mačku tínedžerského veku patriacu k výbave chaty. Do sedla Priehybka už pokračujeme červenou magistrálou s názvom Cesta hrdinov SNP, ktorá vedie z Dukly až na Devín a má spolu vyše 760 kilometrov. Po hôľnatom hrebeni Nízkych Tatier kráčame na západ a nadchýname sa slovenskou hornatou krajinou. Dnes nám príroda doprala nielen fantastické počasie, ale i výhľady. Okolo poludnia, po zdolaní 1010 výškových metrov prichádzame na Veľkú Vápenicu. Z 1691-metrového vrchu vidno úplne celé Vysoké Tatry, iba tie najvyššie vrcholce sú mierne zakryté oblakmi. Vidíme i Choč, Muránsku planinu, na východe sa zase týči Kráľova hoľa s typickým vysielačom.

       Pod vrcholom sa nachádzajú viaceré skalné útvary, niektoré bizarných tvarov. Keďže sa niet kam ponáhľať, na Vápenici pobudneme dlhší čas. Okrem doplnenia tekutín a živín nám turistka Gabika – podobne ako v máji na fatranskom vrchu Suchý – zarecituje báseň o prírode a spolu si zaspievame krásnu ľudovú pieseň To ta Heľpa. Pod nami hlboko v doline sa totiž rozprestiera okrem iných podhorských dediniek i táto rázovitá pastierska a poľnohospodárska obec.

      Počas klesania do sedla Priehyba, kde je križovatka turistických ciest, znovu ochutnávame tohtoročnú úrodu čučoriedok a malín, obdivujeme farebné motýle a vzácne chrobáky fúzače. Pri zostupe nás masíruje kosodrevina. Zo sedla napokon príkrym šmykľavým chodníkom zídeme do Heľpy. Tá je známa zachovanými drevenými objektami pôvodnej ľudovej architektúry, ako sú zrubové podpivničené domy so sedlovou strechou. Zachovali sa tu aj ľudové kroje, tiež i výšivkárske, tkáčske a rezbárske tradície. Od roku 1963 sa v Heľpe každoročne koncom júna koná folklórny festival. My končíme svoju 16-kilometrovú púť v heľpianskej pizzerii, kde si každý doprial, čo jeho chuťové poháriky potrebovali.

Ľ. Mazán, Tempo, 21.8.2023



Babia hora zdolaná z poľskej strany

      Turistický klub Horec organizuje akcie nielen na Slovensku, ale aj v okolitých štátoch. I tam sú zaujímavé pohoria, pekné jaskyne, tajomné hrady a výhľadové kopce. Milovníci prírody z Partizánskeho a okolia najčastejšie navštevujú Čechy a Rakúsko, občas Maďarsko a Poľsko. Druhú júlovú sobotu sa dva autobusy vybrali do posledne menovaného štátu, aby doviezli turistov k Lipnickému sedlu, ktoré je pár desiatok kilometrov za slovensko-poľskou hranicou. Cieľom bol výstúp na 1725-metrový hraničný vrch Babia hora.

      Vrchol sa nachádza v Chránenej krajinnej oblasti Horná Orava a zároveň v Babiogorskom Parku Narodowom na poľskej strane. Je najvyšším vrchom Oravských Beskýd a zároveň sa považuje za najsevernejší bod Slovenska.. Prechádza ním štátna hranica. My sme sa mu vydali v ústrety zo strediska Przelecz Krowiarki. Na vstup do národného parku bolo treba zaplatiť poplatok, čo pre dospelých činilo 7 zlotých. Eurá nebrali, našťastie sa dala použiť platobná karta. Našich 85 turistov sa rozdelilo na dve skupiny. Tí zdatnejší išli po modrej značke k chate Markowe Szczawiny, kde si dopriali kávičku či nanuk. Kúsok od chaty sa pásla nebojácna srnka a vystavovala sa fotoaparátom návštevníkov. Po občerstvení a návrate ku križovatke sme začali stúpať náročným strmým chodníkom s názvom Perc Akademikow priamo k vrcholu. 550-metrové prevýšenie v skalnatom teréne zdolávame pomocou reťazí a stúpačiek. Druhá skupina išla po menej príkrom hrebeni, odkiaľ bol po celý čas nádherný výhľad, najmä z plošiny Sokolica. Ako vieme, sever Poľska ohraničuje Baltské more a z tejto vyhliadky boli viditeľné biele plachty plávajúcich plachetníc. Bolo to veľmi pôsobivé.

       Okolo poludnia sa všetci stretávame na vrchole, spoločne sa fotíme s klubovou i slovenskou vlajkou a na slnečnej pláni pobudneme hádam aj hodinu a pol. Dnes sa tu pohybuje naozaj veľa turistov, možno až dvesto. Okrem poľštiny a slovenčiny je počuť aj češtinu, maďarčinu a angličtinu. Na najvyššom bode sa nachádza kovový kríž, turistický smerovník a niekoľko pamätníkov. Nad nami lietajú krkavce a na kameňoch sa vyhrievajú jašteričky. Medzi kameňmi kvitnú skalné ruže. Z vrcholu je krásny kruhový výhľad. Vidíme Vysoké Tatry i Roháče, a to netradične zo severnej strany, ďalej kostrbatý Choč, ba v diaľke sa dajú rozoznať aj Nízke Tatry s Kráľovou hoľou a Ďumbierom. Na druhej strane sa zase rozprestiera rozsiahla poľská krajina, väčšinou rovinatá. Z výšky hľadíme aj na Oravskú priehradu a jej Slanický ostrov, na ktorom sa v interiéri kostola nachádza galéria ľudového umenia venovaná téme „Tradičná ľudová plastika a maľba“. Na ostrove žil spisovateľ a dejateľ Anton Bernolák. Čo sa týka samotnej Babej hory, na jej úpätí sa vyskytuje mnoho močiarov a rašelinísk, ktoré sú charakteristické pre celú oblasť Oravských Beskýd. Je tu aj množstvo prameňov a na poľskej strane i menšie plieska.

      Po dokonalom vychutnaní si prírodných krás schádzame k východziemu miestu, aby nás naše dva autobusy odviezli najprv k motorestu Rieka. Niekto si dal dobré jedlo, iný si zakúpil syrové špeciality alebo upomienkové predmety. Kúsok od motorestu sa na mieste bývalého kameňolomu nachádza Šútovské jazero, v ktorom si zopár našich turistov zaplávalo a zmylo zo seba celodenný pot i prach.

Ľ. Mazán, Tempo, 7.8.2023



Horci po Vážskej cyklomagistrále

      Turistický klub Horec zorganizoval už piatykrát po sebe hromadné cykloturistické podujatie. Tentokrát cieľom cyklistov bolo prejsť časť Vážskej cyklomagistrály. Táto najstaršia cyklotrasa na Slovensku prechádza štyrmi krajmi: Nitrianskym, Trnavským, Trenčianskym a Žilinským a vyznačené úseky majú celkovú dĺžku takmer 250 kilometrov.

      Tak ako pred rokom, presne tretiu júnovú sobotu o pol siedmej ráno sa schádza štyridsiatka cyklistov a deväť pešiakov na parkovisku pri bývalej výškovej budove ZDA. Prvou úlohou bolo naložiť bicykle rôznych značiek do pristaveného cyklobusu SAD. Po polhodine nakladania vyrážame na hodinovú púť k hraničnému priechodu Vlársky priesmyk s Českou republikou. Odjakživa tadiaľ viedla dôležitá komunikačná tepna cez Biele Karpaty a koncom 19. storočia, ešte za cisára pána, tu postavili železnicu z Uherského Brodu do Trenčianskej Teplej. Išlo o prvé železničné spojenie medzi Slovenskom a Moravou.

      Pár minút po ôsmej hodine prichádzame do východzieho bodu našej cyklotúry. Nasleduje vykladanie bicyklov, krátka príprava a o pol deviatej vyrážame na 70-kilometrovú púť. Po pár desiatkach metrov opúšťame štátnu cestu, odbočením doprava nastupujeme na luxusnú vyasfaltovanú magistrálu. Tá vedie popri riečke Vlára a popri železnici. Nasleduje rovnomerné klesanie, lúky, aj tienisté lesíky – jednoducho pohoda. Jeden úsek prechádzajúci Horným Srním síce vedie po miestnej komunikácii, no motorová premávka na nej je minimálna. Už po desiatich kilometroch šliapania prichádza pokušenie v podobe sympatického cyklobufetu. Je otvorený a my máme chuť dať si kávu, niektorí aj nejaké to pivko, respektíve iné ponúkané dobroty. Po občerstvení prechádzame najzaujímavejším úsekom cyklotrasy. Cesta sa kľukatí, dobre vidieť rieku Váh, objavujú sa veľmi pekné scenérie. Najviac nás upúta pohľad na zrúcaninu kláštora Skalka. Nachádzajú sa tu dva významné objekty, a to kostolík a kláštor niekdajšieho opátstva sv. Beňadika na Veľkej Skalke, kde žili v 10. a 11. storočí pustovníci sv. Svorad a Beňadik. Ďalším objektom je barokový kostol na Malej Skalke.

      Po krátkej prestávke prechádzame popod strmú skalnú stenu slúžiacu na tréning skalolezcov. To sa už pomaly blížime ku Trenčínu, kde sa nám naskytá pekný pohľad na Trenčiansky hrad. Tu sa dá odbočiť do mesta, my však pokračujeme po pravej strane Váhu málo frekventovanou uličkou poza záhradky opäť na oficiálnu cyklocestu. Úsek po Nové Mesto nad Váhom je vedený po priamke, a to po veľmi dobrom asfalte, kde nehrozia žiadne výtlky. Kilometre celkom rýchlo ubiehajú. Po ľavej strane máme umelý Biskupský kanál, po pravej strane polia a výhľad na kopčeky Bielych Karpát. Cestou sa zastavujeme na dlhšiu prestávku v kempingu Rybníky. Po regenerácii síl pokračujeme opäť po dokonalom povrchu cyklocesty k Novému mestu nad Váhom. Tu si spravíme zachádzku do rekreačného strediska Zelená Voda. Stredisko ponúka počas letnej sezóny možnosť kúpania, stravovania, nachádza sa tu i kemp. Dvaja naši účastníci vyskúšajú aj príjemnú vodu jazera na očistu spoteného tela.

       Po návšteve strediska sa vraciame späť a pokračujeme opäť po vynikajúcom povrchu do Piešťan. Po ľavej strane vidíme na hrebeni Považského Inovca hrad Tematín, ktorý sme navštívili minulý rok v rámci podujatia Deň s Horcom. Pred Piešťanmi sa zastavujeme pri novom odpočívadle s mapkou a cykloservisným stojanom. Na naše slovenské pomery niečo nevídané. Do cieľa to už máme len na skok. V Piešťanoch vyjdeme pri Kolonádovom moste. Chodník pokračuje tesne pri vode, je úzky a zdieľaný s chodcami. Tu musíme ísť opatrne. Do podoby peknej cyklocesty sa opäť rozšíri až za ďalším mostom. Po chvíli prichádzame k Lodenici a k vodnej nádrži Sĺňava. Tu už naše fantastické putovanie Považím končí. Za zmienku stojí výkon nášho člena Miša, ktorý sa vo večerných hodinách vrátil z Piešťan do Partizánskeho na bicykli, čím si trasu predĺžil až na 150 kilometrov.

      Kým cyklisti spoznávali Považie zo sedadiel svojich dvojkolesových tátošov, deväť pešiakov sa za krásneho slnečného počasia dalo doviezť do Skalky nad Váhom. Za obcou sa v skalách nachádza kláštor. Je to najstaršie pútnické miesto na Slovensku, jeho história siaha až do 11. storočia. Spája sa so životom pustovníkov Andreja-Svorada a Beňadika, ktorí na tomto mieste nejaký čas žili. Kláštor pozostáva z dvoch objektov. Svätyňa sv. Andreja-Svorada a Beňadika je postavená na Malej Skalke, z ktorej bol sv. Beňadik zhodený do Váhu. Na Veľkej Skalke sú pozostatky benediktínskeho opátstva a kláštora z roku 1224. Pozreli sme si spolu so sprievodcom budovu kláštora, Beňadikovu jaskyňu, kaplnku, i podzemné priestory s betlehemom. Prešli sme sa po náučnom chodníku. Z jedného panela sme sa dozvedeli, ako dostala rieka Váh svoje meno. Kedysi viedlo pôvodné koryto inak ako dnes po regulácii, rieka sa kľukatila, doslova blúdila. Keďže „blúdivý“ sa po latinsky povie vagus, historický názov Váhu bol Waag. Krajinu v jej stredovekej podobe sme si mohli pozrieť aj na starej mape vyobrazenej na jednej náučnej tabuli. Zaujímavá bola tiež prehliadka 60-metrov dlhej voľne prístupnej Opatovskej jaskyne.

      Druhou zastávkou pešiakov bol hrad Beckov. Ten sa vypína sa na vysokom vápencovom brale nad obcou. Hrad s areálom je národnou kultúrnou pamiatkou. Spomína ho už Anonymova kronika z 12. storočia. Archeologický výskum potvrdil, že najstaršie osídlenie hradného brala pochádza z prelomu letopočtu. V čase rozmachu moci Matúša Čáka Trenčianskeho patril Beckov pod jeho panstvo. Požiar, ktorý v objekte vypukol v 18. storočí, zničil väčšinu budov a od tej doby je Beckov opustený. V súčasnosti sa rekonštruuje. Hodinovou prehliadkou nás sprevádzala fundovaná sprievodkyňa. Navštívili sme hradnú kaplnku, západný i východný palác, zachovalé miestnosti s dobovým nábytkom, riadom, i spoločenskými hrami. Raritou bolo, že na hrade sa v čase jeho najväčšej slávy nachádzalo až 17 vysunutých toaliet.

P. Horváth, Ľ. Mazán, Tempo, 26.6.2023



Náročná túra v Malej Fatre

      Predpoveď počasia na poslednú májovú sobotu bola priaznivá, takže výbor TK Horec nemusel do poslednej chvíle čakať, či akciu kvôli dažďu presunúť alebo nie, ako to bolo v predošlých prípadoch. Na pláne bol totiž náročný výstup na mohutný vápencový vrch Suchý. Obtiažnosť túry spočívala najmä v stúpaní a klesaní, a to o 1240 metrov. Našťastie budú po ceste dve horské chaty, kde si môžeme doplniť stratenú energiu sýtym pokrmom.

      Pred deviatou hodinou vystupujeme z autobusu v Nezbudskej Lúčke, kde začína dnešná 20-kilometrová túra. Teplé slnečné počasie vládlo po celý deň, tak sme si hneď zrána pofotili slnkom ožiarený hrad Strečno vypínajúci sa na vápencovom brale. Ten sme však nenavštívili, pretože naším cieľom bol Starhrad, nazývaný aj Varín. Vychádzame naň popri menšej kalvárii. Prvé zmienky o tomto hrade, postavenom na ochranu považskej cesty, siahajú do 13. storočia. Nálezy na hradnom kopci dokladajú osídlenie lokality už v dobe laténskej, teda 450 rokov pred n. l. Počas archeologického výskumu sa našli bronzové i keramické artefakty. V roku 2017 bol hrad zapísaný medzi národné kultúrne pamiatky Slovenska. Jeho ruiny sú v súčasnosti rekonštruované; i my sme videli brigádnikov, ako usilovne domurovávali to, čo zub času počas stáročí ohlodával. Na hradnom nádvorí nás víta kopa kameňov a pred nimi ceduľka: „Pomôžte nám a vyneste hore jeden kameň.“ Náš maskot Mišo nelenil, schytil 35-kilový balvan a vyteperil ho po drevenom rebríku na poschodie. Odtiaľ bol pekný výhľad do doliny, najmä na meandre Váhu. Rieka sa tu stáča až o 180 stupňov.

       Po dvoch hodinách stúpania prichádzame na Chatu pod Suchým. Na občerstvenie sa teplými polievkami a čapovaným pivkom si treba vystáť poriadne dlhý rad. Turistov je dnes všade ako maku. Po oddychu stúpame strmým chodníkom na najvyšší bod dnešnej trasy. Naokolo kvitnú oneskorené fialky, prvosienky, potešíme sa i krásnej modrej farbe horca Clusiovho. Okolo poludnia prichádzame na vrch Suchý, ktorý dosahuje výšku 1468 metrov. Na jeho severnom svahu sa rozkladá rovnomenná národná prírodná rezervácia s lesnými spoločenstvami miestami až pralesovitého rázu a so vzácnym živočíšstvom. Zapisujeme sa do návštevnej knihy a vychutnávame si výhľady na okolité kopce. Na východ od nás sa na hlavnom hrebeni Malej Fatry nachádza Malý Kriváň, v diaľke vidíme Martinské hole a Krížnu s vysielačmi, vedľa je Choč a na juhu sa rozprestiera celý hrebeň Veľkej Fatry. I keď Kráľovu hoľu sme dnes nenavštívili, ba nebolo ju ani vidieť, predsa len sme si zaspievali krásnu slovenskú pieseň Na Kráľovej holi. Do kultúrnej vložky prispela chvíľkou poézie aj turistka Gabika, ktorá všetkým precítene zarecitovala svoju báseň o prírode. Odmenili sme ju potleskom.

      Kým tí najvytrvalejší si trasu ešte predĺžili a došli na vrch Stratenec, či dokonca až na čiastočne zasnežený Malý Kriváň, väčšina sa pustila nepríjemne strmým a štrkovým chodníkom k chate na Kľačianskej Magure. Tá patrí k najdostupnejším horským zariadeniam v Turci, je tu ubytovanie pre 30 osôb a jej okolie poskytuje krásne ďaleké výhľady. Nás chata potešila mnohými druhmi teplých jedál. Po zaslúženom oddychu schádzame do Turčianskych Kľačian, kde končí náš ôsmy tohtoročný zájazd. Ten deviaty bude zaujímavý najmä pre cyklistov, pretože je naplánovaná 68-kilometrová považská cyklotrasa z Vlárskeho priesmyku do Piešťan.

Ľ. Mazán, Tempo, 19.6.2023



Po prvýkrát na hrade Divín a Halič

      Horci toho za svoju 23-ročnú históriu pochodili naozaj veľa, ale malebnú zrúcaninu hradu Divín a krásne zrekonštruovaný zámok Halič navštívili prvý raz. Stalo sa tak počas prvej májovej soboty, ktorá nás napriek predpovedi potešila slnečným počasím.

      Opäť do posledného miestečka naplnený autobus zaviezol milovníkov prírody na stredné Slovensko, kde sa nachádza menej známe vulkanické pohorie Ostrôžky. Nemá síce ani veľkú dĺžku, nedosahuje ani nedozierne výšavy, ale je lákavé peknou prírodou a viacerými historickými pamiatkami. Vrchovinový reliéf má charakter náhornej planiny. 53 horcov sa nechalo priviezť do obce Divín, vedľa ktorej sa nachádza známe rekreačné stredisko a priehrada Ružiná. Popri rozľahlom kaštieli a kostole Všetkých svätých, kde si odfotíme nádhernú výzdobu, stúpame na menší vápencový vŕšok. Na ňom odpočívajú ruiny hradu Divín. Hrad aj s podhradím sú písomne doložené v roku 1329. V druhej polovici 17. storočia po týždňovom obliehaní sa majiteľ hradu Imrich III. vzdal. Cisárske vojsko stavbu vyplienilo a vyhodilo do vzduchu; odvtedy je v ruinách. V súčasnosti sa však hrad rekonštruuje a prebieha tu archeologický výskum. Pozrieť sme si mohli viacero zachovalých miestností a pivnice, kde sa ukrývali netopiere. Jeden prekvapený jedinec poletoval v podzemí dlhšiu dobu, a nie a nie vyletieť von otvorom. Zrejme mu celkom dobre nefungovala wifina. Na hradnom nádvorí bolo vystavené menšie delo, ale i stredoveké mučiace nástroje ako škripec, klada a dereš. Skúmaniu ruín sme venovali približne hodinu.

      Krásnou májovou prírodou plnou farieb a vôní pokračujeme v chôdzi krajinným celkom Ostrôžky. Cez sedlo Žiar sa dostávame na rázcestie Sedem chotárov. Stojí tu väčší prístrešok s lavičkami, nachádza sa tu schránka s vrcholovou knihou, aj menšia sakrálna stavba. Po oddychu a nakŕmení hladných žalúdkov postupne prichádzame do dedinky Stará Halič.

       V hniezde na elektrickom stĺpe sedí bociania matka na vajciach. Vo výškach poletujú ďalšie bociany, dokopy ich je hádam aj deväť. Za obcou nás zaujme cestný smerovník, na ktorom je pri šípke smerujúcej doprava napísané: „Praha 8 km“. Niektorí z nás ani netušili, že stovežaté hlavné mesto Česka má v našej krajine svojho menovca. Po prejdení 16 kilometrov prichádzame do cieľa v obci Halič. Na kopci stojí nádherne zrekonštruovaný Haličský zámok. Jeho počiatky siahajú do 12. storočia a pôvodne slúžil ako hrad. Neskôr ho prestavali na šľachtické sídlo. Jeho súčasťou je baroková fontána, park s pergolou a plastika. Za socializmu to bola ošarpaná budova, dnes honosný štvorhviezdičkový hotel s možnosťou prehliadky väčšiny vnútorných priestorov. Nám stačilo pozrieť si pekne upravené nádvorie so sochami, živým plotom a červeným kobercom. Práve sa tu totiž odohráva svadba. Nevestu so ženíchom priviezol na oslavu koč ťahaný koníkmi.

      Dnešnú turisticko-poznávaciu akciu končíme v kultúrno-spoločenskom centre Zbrojica. Žlto namaľovaná budova vyniká vežičkou s drevenou vyhliadkovou plošinou. Centrum vybudoval známy herec a humorista Jožo Pročko, rodák z Haliče. Okrem reštaurácie je v budove i divadielko pre deti a možnosť ubytovania. Objednávame si pizze, ktoré nám Pročko osobne nosí na stôl. Zaujíma sa, odkiaľ sme prišli a vysvetľuje, že v Malých Kršteňanoch má pokrvných príbuzných. V rozhovore o turistike sa pochváli, že minulý rok zdolal Kriváň. Dalo mu to vraj zabrať a počas túry schudol dve kilá. Samozrejme, že nechýba ani jeho typický humor. Navrhol nám tykanie, porobil si s nami selfie, spomenul, že v dedine založil historické múzeum, ktoré nám rád ukáže. Po hodine zábavy a hurónskeho smiechu však musel odísť na nejaké stretnutie a jeho návratu sme sa už nedočkali. Tak či tak nás dnes milo prekvapila ako zrúcanina hradu Divín, tak i pekne upravená dedinka Halič s malebným zámočkom.

Ľ. Mazán, Tempo, 22.5.2023



Horci na túre spoločne so Skačancami

      Turistický klub Horec každoročne na jar organizuje pre svojich členov a sympatizantov špeciálnu akciu ako spomienku na výročie založenia klubu v apríli 2000. Po menej náročnej túre nasleduje posedenie pri guláši, dlhšie priateľské rozhovory a niekedy aj spoločenský program. Tentoraz nás na spoznávanie okolitej prírody a dva kotly gulášu pozvali priatelia zo Skačian.

      Skačianski turisti si totiž tento rok založili vlastný turistický klub s názvom Zobor. Neinšpiroval ich však známy vrch vypínajúci sa nad Nitrou, ale menší kopček nad Skačanmi, podľa ktorého je pomenovaná aj jedna z ulíc v obci. Tretiu aprílovú sobotu o pol deviatej ráno sa pred skačianskym kostolom zišlo okolo deväťdesiat turistov. Horcov priviezol autobus, domáci prišli peši, ďalší využili vlastné autá či bicykle. Všetkých účastníkov privítal predseda TK Horec Peter Horváth a potom odovzdal slovo predsedovi KST Zobor Jozefovi Gahérovi, ktorý prítomných oboznámil s dnešnou trasou. Po spoločných fotografiách sa už dlhý rad tiel vybral k základom zaniknutého kostola sv. Juraja. Tam Jozef Gahér podrobnejšie informoval o histórii Skačian, i o samotnom kostole. Ten bol postavený v roku 1280 a medzi ním a kaplnkou sv. Barbory sa rozprestierali pôvodné Skačany. Až neskôr, po vysušení močiarov, sa ľudia začali sťahovať nižšie do doliny, kde teraz stojí súčasná dedina. Lokalita kostola je zapísaná aj v zozname národných kultúrnych pamiatok Slovenska. V roku 2004 sa na tomto mieste začal archeologický výskum. Sústredil sa najmä na vyhodnotenie pôdorysu objektu. Ten je dnes zvýraznený novo postavenými základmi. Po prednáške sa jeden z účastníkov spýtal aj na povestné skačianske bosorky. Odpoveď Jožka Gahéra bola takáto: „V Skačanoch máme bosoriek stále dosť. Potvrdzujú nám to hlavne muži, ktorí sa pozabudnú a večer sa neskoro vratia z krčmy domov.“

       Horský podcelok, ktorým dnes viedla naša 19-kilometrová trasa, sa nazýva Drieňov. Z vŕšku, kde stál kostol sv. Juraja, bol pekný výhľad na Nitrické vrchy s Rokošom, na pohorie Tribeč, i na Topoľčiansky hrad. Okolo diviačej obory sa dostávame k Svinej hore a potom k horárni Dolina. Cestou stretávame 20-členné stádo mladých danielov. Popri viacerých senníkoch a posedoch prichádzame na Cinínovú lúku. Je tu ohnisko, stolík, lavičky a hojdačka zavesená na stromoch. Po oddychu pokračujeme miestnou turistickou značkou cez vrchol Stráže na križovatku Varty. Tam na menšej čistinke stojí chatka. Naším cieľom je však iná poľovnícka chata, ktorá sa nachádza pod vrchom Chotoma. Postupne k nej prichádza asi stovka turistov, i keď niektorí na neznačkovaných častiach trasy trošku poblúdili.

      Naokolo rozvoniava guláš. Ten pod vedením gulášmajstra Martina Štrpku uvarili poľovníci zo združenia Háj Skačany. Na chate prespali a o šiestej ráno už začali s prípravami pokrmu. Navarili dva kotly, jeden z diviny a druhý bravčový. Hlavne ten divinový bol skutočne unikátny. Niektorí hladoši si dali aj dve-tri porcie. K dobrému jedlu patrí samozrejme aj pivko, ktoré osobne čapoval starosta Skačian Juraj Klížan. Za výborné pohostenie im patrí veľká vďaka. Okrem hostiny si turisti mohli zakúpiť záznamník k plneniu akcie Sto jarných kilometrov, po absolvovaní ktorej každý dostane pekný odznak. Na záver sme spravili ešte zopár spoločných fotografií so slovenskou zástavou a pomaly sa treba zberať naspäť do východzieho bodu. Silný dážď, ktorý meteorológovia predpovedali na jednu hodinu popoludní, sa našťastie nekonal. Počasie nám vcelku prialo, ukázalo sa aj jarné slnko. Až okolo tretej začalo trochu pršať, ale to sme už postupne prichádzali do Skačian k autobusu, ktorý nás dopravil späť do Partizánskeho.

Ľ. Mazán, Tempo, 2.5.2023



Pri mohutnom Kľackom vodopáde

      Lúčanskej Fatre dominuje vrch Kľak s typickým, nezameniteľným tvarom. Pod ním sa nachádza 30 metrov vysoký kaskádovitý vodopád. Práve tam smerovali poslednú marcovú sobotu kroky päťdesiatich šiestich horcov. Keďže toľko ľudí by sa do autobusu nezmestilo, išlo aj jedno naplnené auto.

      Z dedinky Vrícko vyrážame popri potoku Vríca ku križovatke ciest s názvom Bak. Chodník je po daždi poriadne zablatený, takže podobne ako minule, i dnes sa musíme čvachtať v bahne. Nevadí, hlavne že neprší. Cestou si všímame staré duby a buky zvláštnych tvarov. Po slabých dvoch hodinách prichádzame ku Kľackému vodopádu. Nachádza sa v nadmorskej výške 990 metrov a je národnou prírodnou pamiatkou a zároveň i chráneným výtvorom. Predmetom ochrany je samotný vodopád dotvorený kaskádami a obrími hrncami. V okolí rastú mnohé chránené, či dokonca ohrozené rastliny a tiež druhy indikujúce zachovalé pralesovité porasty. Vody bolo dnes dosť, takže 30-metrový prírodný úkaz pôsobil mohutným dojmom ako na pohľad, tak i svojím hukotom. Fotografovaniu nebolo konca-kraja. Spenená voda stekala po skalách a s vírením a bublaním pokračovala ako potok ďalej do doliny.

      Našou druhou zastávkou bola útulňa na lúke Javorinka. Sympatický domček so zelenou strechou slúži ako dočasné útočisko turistom, ktorých zastihlo nepriaznivé počasie alebo blížiaca sa noc. Je tu piecka, stôl s lavicami, drevené lehátka na prenocovanie, na stenách fotografie a samolepky, na kredenci panvice, príbory a v policiach strukoviny, koreniny či horčica. Čo viac si môže unavený diaľkošľap želať? Dokonca na stole nás čakala nedopitá fľaša tatranského čaju. To veru nedostanete ani v interhoteli. Počas oddychu a rozhovorov sa dozvedáme, že zopár turistov dnes videlo medvedie exkrementy. Ktovie, prečo okrem rastlinných zvyškov obsahovali aj šnúrky od vibrám :-)

       Vo vyšších polohách sa začína objavovať sneh. Na suchých ostrovčekoch vidno klíčiace snežienky. Je ich tu neúrekom, miestami nie je kam stúpiť, aby sme ich biele hlávky nepoškodili. Uprostred rozľahlej lúky sa sčista-jasna zjavil nečakaný skalný útvar. Hor’ sa naň spraviť si zopár záberov. Odtiaľ už vchádzame do národnej prírodnej rezervácie Kľak. Popri menšej jaskyni, na dne ktorej sa dnes nachádzali ľadové kvaple – stalagmity, prichádzame na 1352-metrový vrchol Kľaku. Je to výrazný hôľnato-skalnatý vrch a zároveň výborný vyhliadkový bod s kruhovým výhľadom na všetky okolité pohoria. Vďaka nezameniteľnému vzhľadu je rozpoznateľný a viditeľný od Rajeckých Teplíc až po Bystričany. Na vrchole je umiestnený dvojkríž, pri ktorom sa často konajú organizované stretnutia turistov. Pod vrcholom, na súčasnej zelenej turistickej trase, stála v minulosti horská chata. Dôkazom sú ostatky základov a dobová fotografia z roku 1947 umiestnená na skale. Trochu sa nám zamračilo, ale i tak máme pekný výhľad na Martinské hole, Veľkú Fatru a Strážovské vrchy, v diaľke vidno i Vršatské bralá. Po pol hodine začína snežiť. Nepadajú však typické snehové vločky, ale malé biele guličky podobné polystyrénu. Treba sa pobrať ďalej.

      Po červenej magistrále prichádzame k Ostrej skale, odkiaľ je tiež pekný kruhový výhľad, napríklad do Rajeckej doliny. Veľmi strmým, spočiatku zasneženým, neskôr zablateným, teda poriadne šmykľavým chodníkom, klesáme do Vríčanského sedla. Mnohí z nás sa nevyhli pádom, niekedy i bolestivým. V sedle na spílených kmeňoch si doprajeme zaslúžený oddych a studený obed. V tráve rastú šafrany, podbele a ďalšie jarné kvietky. Čaká nás ešte miernejší zostup na križovatku Bak a odtiaľ už známou cestou popri potoku späť do Vrícka. I keď 14-kilometrová túra s prevýšením 850 metrov v blate a snehu bola pre niekoho dosť náročná, všetci ju bez vážnejších problémov zvládli a presne o pol štvrtej mohol autobus štartovať na cestu domov.

Ľ. Mazán, Tempo, 3.4.2023



Horci na zasneženom Kňažom stole

      Svoju štvrtú tohtoročnú turistickú akciu si klub Horec naplánoval do Strážovských vrchov. V ich západnej časti sa vedľa seba nachádza až päť prírodných rezervácií. Tri z nich – Ľutovský Drieňovec, Kňaží stôl a Bradlo – navštívila druhú marcovú sobotu štyridsiatka turistov.

      Štart 18-kilometrovej trasy je v obci Podlužany. Počasie nie je optimálne, fúka silnejší vietor a po včerajšom daždi je chodník popri poli poriadne zablatený. Nuž ale turistika je taká: buď sa môže celá akcia zrušiť alebo i napriek istej nepohode predsa len dosiahnuť naplánovaný cieľ. Veď takmer každá športová aktivita je spojená aj s prekonávaním prekážok. Po polhodine sa dostávame k starému chránenému dubu. Obrovské stromisko má vyše 340 rokov a obvod jeho kmeňa je štyri a pol metra. V minulosti priamo pod ním sedával vodca protihabsburského povstania František Rákoci aj so svojimi mužmi. Odtiaľto, z tieňa stromu, riadil boje proti centralizovanej moci vtedajšieho Rakúsko-Uhorska. Rákociho dub si chodia pozerať aj dovolenkári z Maďarska. Občas sa ich tu vyrojí celý autobus. My si na lavičkách pod stromom chvíľu oddýchneme, spravíme spoločné fotografie, zapíšeme sa do návštevnej knihy a pokračujeme ďalej.

      Po chvíli vchádzame do lesa. Víta nás prvá prírodná rezervácia Ľutovský Drieňovec. Je zaradená do najvyššieho, piateho stupňa ochrany. Drieňovec je chránený kvôli výskytu veľkého množstva teplomilnej vegetácie so vzácnymi druhmi živočíchov a rastlín. Pri stúpaní na vrch Vysoká začína snežiť. Na takéto počasie sme však pripravení. Snehu nie je veľa, napadalo ho ani nie desať centimetrov.

       Popri ďalších zaujímavých či bizarných stromoch sa dostávame na križovatku turistických ciest v Trebichavskom sedle a odtiaľ strmším briežkom stúpame na najvyšší bod dnešnej túry. Je ním 673-metrový vápencový Kňaží stôl. Na vrchole je umiestnený farebný kovový slovenský znak s tromi kopčekmi znázorňujúcimi známe pohoria Tatra, Matra a Fatra. Matra dnes patrí Maďarsku, ale kedysi bola súčasťou Horného Uhorska. Výhľad z Kňažieho stola je kvôli sneženiu minimálny, i tak tu pobudneme asi dvadsať minút. Poponúkame sa upečenými koláčikmi a spravíme zápis do tretej z dnešných štyroch vrcholových kníh. Naše kroky pokračujú k poslednej rezervácii, ktorou je Bradlo. Nachádzajú sa tu vzácne horské a dealpínske druhy rastlín na vápencovom a dolomitovom podklade.

      Z Bradla, kde si spravíme poslednú spoločnú fotografiu, klesáme po modrej značke do dedinky Dubnička. Okolo sympatickej drevenej kaplnky a cez riedky les so stromami obrastenými sýtozeleným machom sa dostávame do cieľa dnešnej túry, ktorý je v známej obci Uhrovec. Odfotíme si rodný dom dvoch významných slovenských osobností – jazykovedca Ľudovíta Štúra a reformátorského politika Alexandra Dubčeka. V súčasnosti sa v dome nachádza múzeum venované týmto dvoch Slovákom. Napokon sa štyridsiatka unavených turistov nahrnie do miestnej krčmičky a pri horúcich nápojoch si rozpráva svoje dojmy z posledných spoločných či individuálnych návštev prírody.

Ľ. Mazán, Tempo, 20.3.2023



Zimná púť z Kremnice na Krahule

      Ďalšia turistická akcia klubu Horec viedla do Kremnických vrchov. Štyridsiatku milovníkov prírody priviezol autobus poslednú februárovú sobotu do Kremnice, aby po prezretí si historického mesta vystúpili na Krahuľský štít s rozhľadňou, navštívili lyžiarske stredisko Krahule a navštívili geografický stred Európy.

      Kremnica je staré banské mesto známe najmä ťažbou zlata a mincovňou. Prvé štôlne tu začali baníci budovať už v 8. storočí. Centrum je obkolesené hradbami, vďaka ktorým nebolo mesto nikdy dobyté. Kremnická mincovňa nepretržite pracuje od roku 1328 až podnes, takže o pár rokov oslávi svoje sedemsté výročie. Keď sme pred deviatou hodinou vystúpili pri mestských hradbách z autobusu, naše prvé kroky smerovali práve do mincovne, konkrétne do múzea mincí a medailí. Pozreli sme si zbierku mincí, najmä eurových, ďalej kolekciu minerálov, medailí, starých i moderných váh, zbraní aj odznakov. Tých bolo na jednom veľkom paneli napichaných hádam aj osem tisíc. Kto chcel, mohol si vyraziť alebo kúpiť pamätné mince a iné spomienkové predmety. Odfotili sme sa na námestí pri Stĺpe sv. Trojice, ktorý bol postavený na pamiatku stredovekej epidémie. Je to najvýznamnejšia stavba tohto druhu na Slovensku. Ďalej naše vibramy smerovali na menší vŕšok, kde stojí Kremnický hrad. Sústave stavieb dominuje kostol sv. Kataríny. Okrem krásneho oltára nás zaujal aj koncertný organ obsahujúci až 15 tisíc píšťal a 60 registrov. Patrí k najmodernejším nástrojom na Slovensku a umožňuje realizovať interpretácie najnáročnejších diel svetovej hudby. Drevenými schodíkmi sme sa dostali aj do dvoch menších pozorovacích vežičiek. Zlatým klincom bol výstup po 127 schodoch na vyhliadkovú plošinu kostolnej veže, kde v minulých storočiach nepretržite hliadkoval strážca. Mal tu i vlastný menší príbytok. Pri spozorovaní nepriateľa blížiaceho sa k mestu vydal vartáš varovné signály.

      Po nasýtení sa histórie a občerstvení sa v útulnej kaviarničke stúpame náučným chodníkom na 958-metrový Krahuľský štít. Na mierne zasneženej cestičke nás ohrievajú slnečné lúče. Predpoveď nevľúdneho počasia s dažďom a zimou, ktorá odradila niekoľko turistov od účasti na dnešnej akcii, sa našťastie nenaplnila. Na vrchole štítu stojí 14-metrová drevená rozhľadňa. Má tri poschodia a už na prvý pohľad zaujme originálnym šesťbokým pôdorysom. Z jej najvyššieho poschodia možno pozorovať nielen blízke Štiavnické a Kremnické vrchy, ale aj Malú Fatru a Vtáčnik. V okolí sa nachádzajú náučné panely a tiež stoly s lavicami. Využili sme ich na oddych a občerstvenie.

       Začalo trochu snežiť, ale to vo februári nie je žiadne prekvapenie. Po rozsiahlych lúkach schádzame do lyžiarskeho a rekreačného strediska Krahule, kde sa stretávame s našimi lyžiarmi. Päť účastníkov zájazdu totiž pred pešou túrou dalo prednosť zjazdovému lyžovaniu. Na Krahuliach vládne veselie; zrovna sa tu odohráva Blaufuss ski karneval. Spojený je s ochutnávkou zabíjačkových špecialít. Stačilo do väčšej sklenenej nádoby vhodiť zopár eurových mincí alebo papierovú päťeurovku a mohli ste si nabrať klobás i jaterníc, čo vám hrdlo ráčilo. Aj sme to patrične využili. Kto vládal, mohol si ešte zatancovať na produkované ľudové piesne, prípadne si zaspievať. Náhoda chcela, že v stredisku sme stretli televízny štáb, ktorý tu natáčal ďalší diel dlhoročnej sobotňajšej relácie Televíkend. Slovo dalo slovo a náš predseda pozval hlavnú redaktorku do Partizánskeho, aby aj v našom okrese natočila niečo zaujímavé pre divákov z celého Slovenska. Ktovie, možno sa to o pár mesiacov podarí.

      Predposlednou dnešnou návštevou bol vrch Trnovník. Je to andezitový masív vypínajúci sa nad obcou Kremnické Bane. Zo skaly je vynikajúci výhľad do širokého okolia. Na skalisku stojí jednoduchý kríž. Pod Trnovníkom rastie veľmi vzácna bylina žltohlav európsky. Dnes však bolo ešte priskoro hľadať ho pod 15-centimetrovou vrstvou snehu. No a našou poslednou zastávkou bol gotický kostol svätého Jána Krstiteľa, pri ktorom sa nachádza geografický stred Európy. Samotný stred je označený malým pamätníkom stojacom pri jednom z múrov kostola. Oblý kameň pripomína nahor vztýčenú ragbyovú loptu; na ňom je pripevnená informačná tabuľa. Pravdou je, že aj ďalších sedem krajín si nárokuje na svoj stred Európy; ide totiž o to, aká metodika sa pri jeho určovaní použije. My však vieme, že nielen stred starého kontinentu, ale aj stred Slovenska leží práve na našom území :-)

      V poradí tretia túra, ktorú zorganizovali horci, merala iba jedenásť kilometrov. Účastníkom však priniesla veľa zaujímavých informácií hlavne o Kremnici, Krahuliach a tiež pekný výhľad z drevenej rozhľadne.

Ľ. Mazán, Tempo, 13.3.2023



Premietanie s Horcom

      V Klube spoločenských organizáciíí sa posledný februárový štvrtok uskutočnila spoločensko-náučná akcia turistického klubu Horec. Po dlhšom čase pripravil výbor pre svojich členov a sympatizantov premietanie fotografií a horolezeckého filmu. Najprv si štyri desiatky divákov pozrelo snímky zo všetkých dvadsiatich minuloročných turistických a cyklistických akcií vrátane atraktívnej trojdňovky v Pieninách. Odborný komentár k jednotlivým záberom si pripravil predseda klubu Peter Horváth a videoprojektor obsluhoval Peter Belák. Po prestávke, kedy sa prítomní mohli občerstviť čerstvými pagáčikmi a surovým či vareným vínkom, bol pustený dokumentárny film „Nič nie je nemožné“. Hovoril o nepálskom horolezcovi Nirmalovi Purjovi, ktorý v roku 2019 iba za šesť a pol mesiaca zdolal v rámci akcie „Project possible“ všetkých 14 svetových osemtisícoviek.

      Tú poslednú sa mu takmer nepodarilo dosiahnuť – a to kvôli čínskej byrokracii – nakoniec však všetko potrebné stihol vybaviť, a tak si do svojej zbierky pridal aj tú štrnástu. Jeho nadľudský výkon ocenil aj prvý pokoriteľ Mount Everestu Reinhold Messner. Nepálec Purja navyše počas zostupov z práve zdolaných osemtisícových vrcholov dvakrát pomáhal vyčerpaným a podchladeným cudzím horolezcom dostať sa do bezpečia. Jedného sa mu podarili zachrániť, druhého, žiaľ, nie. Ako svetový rekordér sám hovorí: „Medzi tým byť odvážny a hlúpy, či žiť pre moment a zabiť sa, je tenká hranica. Ja chcem žiť pre tieto momenty dlhú dobu. Chcel som svetu ukázať, čo je ľudsky možné, keď si správne nastavíte myseľ a vložíte do toho dušu aj srdce.“

Ľ. Mazán, Tempo, 6.3.2023



Opekačka na Marháte

      Druhý autobusový zájazd, ktorý tento rok zorganizoval turistický klub Horec, viedol do pohoria Považský Inovec. Vyše päťdesiat účastníkov navštívilo Visiace skaly, dve Dolnosokolské jaskyne, rozhľadňu na Marháte a rotundu sv. Juraja.

      Z Nitrianskej Blatnice, kam nás poslednú januárovú sobotu zaviezol objednaný autobus, smerujeme k bývalej horárni Jurko. Od nej sa stúpaním dostávame na Trhovičnú lúku a potom k prírodnej pamiatke Visiace skaly. Lokalita nás zaujme pekným výhľadom, ale hlavne vzácnymi lesnými a lúčnymi spoločenstvami s viacerými ohrozenými druhmi rastlín a živočíchov. Sú tu tiež pôsobivé krasové útvary, tzv. škrapové polia – ide o priehlbiny vo vápencových skalkách. Na území platí ochrana 4. stupňa. Z informačného panela sa dozvedáme, že z chránených kvetov tu rastie cesnak žltý, tarica horská a poniklec veľkokvetý, zo živočíchov tu môžete stretnúť pôvabnú babôčku pávookú, kobylku zelenú a nenásytnú modlivku. Po štvrťhodine skúmania prírodnej pamiatky sa zberáme na Krahulčie vrchy. V skalách sa nachádzajú dve jaskyne. Veľká Dolnosokolská jaskyňa má 15-metrovú podzemnú chodbu. Boli tu nájdené predmety z mladšej doby kamennej, čo znamená, že sa v nej skrývali pravekí ľudia. Kvapľová výzdoba je trochu slabšia, dnes nás však potešili ľadové kvaple visiace z chladných stien. V dierach zimujú netopiere. Kúsok nižšie sme si pozreli aj Malú Dolnosokolskú jaskyňu. Jej dĺžka je 10 metrov.

       Vraciame sa späť na Trhovičnú lúku a po hrebeni Inovca smerujeme na vrch Marhát. Na 748-metrovom kopci sa týči drevená rozhľadňa, ktorá bola vybudovaná v roku 2008 a je z nej ďaleký výhľad na všetky svetové strany. Na Marháte sú tiež prístrešky, ohniská, lavičky a niekoľko náučných tabúľ. Opečieme si prinesenú slaninku a vystúpime na najvyššie poschodie 17-metrovej veže. Za vhodného počasia poskytuje krásny výhľad na protiľahlý Tribeč, na niekoľko zrúcanín hradov a dokonca sa dajú spozorovať aj chladiace veže atómovej elektrárne v Jaslovských Bohuniciach. Dnes však bolo trochu zahmlené, takže výhľad nebol ideálny. Po vyše hodine odpočinku a ohrievaní sa pri ohníku sa zapíšeme do návštevnej knihy a schádzame k historickej pamiatke – k vzácnej predrománskej rotunde sv. Juraja. Jej vznik sa datuje do 9. storočia a je to jedna z najstarších stavieb na Slovensku, ba dokonca v celej strednej Európe. Na jej vnútorných stenách sa nachádzajú staroveké maľby a obdivovať sa dá i barokový oltár. Na lúke nad kaplnkou bol vybudovaný menší amfiteáter. Každoročne sa tu konávajú púte. Dnes bola rotunda zatvorená, vnútorné priestory sme si preto pozreli iba cez sklenené dvere.

      Napokon sa vraciame do východzieho miesta pri Nitrianskej Blatnici. Cestou si fotíme dvoch diviakov čvachtajúcich sa v bahne v ohradenom areáli. Nepohrdli ani jablkami, ktoré sme im z nesmiernej lásky darovali. Človek nikdy nevie, kedy bude nejakú sviňu potrebovať... V Blatnici, našej štartovej i cieľovej obci, sa nachádza múzeum, ktoré vystavuje archeologické nálezy z okolia rotundy i modely stavieb približujúce slovanské osídlenie v regióne pod Marhátom.

Ľ. Mazán, Tempo, 13.2.2023



Turisti na výročnej schôdzi

      Koncom januára sa deväťdesiat turistov z klubu Horec stretlo v spoločenskej sále kultúrneho domu na svojej výročnej schôdzi. Predseda Peter Horváth privítal účastníkov, ktorí si minútou ticha uctili pamiatku troch zosnulých členov.

      Podpredseda Ľubo Mazán predniesol hodnotiacu správu z minulého roku. Vyplynulo z nej, že turistický klub v roku 2022 zorganizoval 20 akcií, z toho až 18 autobusových zájazdov. Spolu sa túr zúčastnilo 1290 turistov, čo je rekordný počet v celej klubovej histórii. Rekordný bol aj priemer na jednu akciu – a to 64 účastníkov. Na Otvorení jarnej sezóny s návštevou rozhľadne na Chotenovci sa zúčastnilo až 125 turistov, iba o jedného menej bolo na Osečnom počas silvestrovského výstupu. Úspešná bola aj návšteva Poľany, kde stovku účastníkov doviezli na miesto činu dva autobusy. Vydarila sa i Trojdňovka v Pieninách, v rámci ktorej horci vystúpili na najkrajšie vrchy pohoria Pieniny, a to na Tri koruny, Sokolicu a Vysoké skalky.

      V roku 2022 pribudlo do klubu 54 nových členov. Na začiatku januára mal teda TK Horec rekordných 195 členov a postupne pribúdajú ďalší. Čo sa týka hodnotenia aktivity, všetkých uskutočnených peších túr sa zúčastnili rekordéri Jozef Mesiarik a Michal Radobický. O jednu akciu menej absolvovali Radoslava Majerová, Dušan Žák a Ľubo Mazán, dve akcie chýbali Petrovi Horváthovi a Pavlovi Bezákovi. Týmto a ďalším aktívnym členom patrí bezplatný poukaz na niektorý z autobusových zájazdov v tomto roku. A z čoho si môžu vybrať?

      Na rok 2023 je naplánovaných 20 akcií. Zájazdy začnú návštevou hradu Hrušov a rozhľadne na Vápennom vrchu nad Skýcovom, ďalej na nás budú čakať Visiace skaly a Marhát, lyžiari si prídu na svoje v stredisku Krahule, v marci sa vydáme za prírodnými krásami Kňažieho stola, neskôr cez Kľacký vodopád vystúpime na Kľak.

       Deň s Horcom orientovaný do podcelku Drieňov skončí pri guláši na poľovníckej chate spoločne so Skačancami. Ostrôžkami sa vydáme k zámku Halič, v Malých Karpatoch navštívime Malú a Veľkú Pec a po dlhšom čase sa vrátime na Bradlo. Cykloakcia povedie cez Vlársky priesmyk, v lete sa z poľskej strany vyštveráme na Babiu horu, na Roháčoch navštívime Baníkov, po prvý raz sa vyberieme pozrieť nízkotatranskú Veľkú Vápenicu, vo Vysokých Tatrách vystúpime na Ostrvu a navštívime Sliezsky dom, v rámci trojdňovky navštívime Moravský kras s jeho tajomnými jaskyňami a priepasťami. Zo Strečna sa dostaneme na vrch Suchý, pozrieme si kamenné gule Megoňky, v Bielych Karpatoch sa cez Zrnovú dostaneme na hrad Lednica a Červenokamenské bradlo, no a autobusové zájazdy ukončíme návštevou Zvoničky a rozhľadne Háj nad Novou Baňou. Okrem toho Horec ponúka pre svojich členov, ale aj ďalších záujemcov novú bezplatnú aktivitu – severskú chôdzu Nordic walking, ktorá má mnoho zdravotných prínosov. Viesť ju bude certifikovaný inštruktor Rudolf Palo.

      Do výboru boli zvolení traja noví členovia, a tak okrem Petra Horváta a Ľuba Mazána bude vo výbore pracovať Katka Hubková, Richard Cimerman a Marianna Ivanková. Po skončení oficiálnej časti, ktorá bola zavŕšená prijatím uznesenia, výročná schôdza pokračovala spoločenskou časťou. Turisti si mohli pozrieť kvalitne vedené kroniky, časopis Krásy Slovenska a v rámci členského príspevku dostal každý ako darček menší batôžtek. Na jedálnom lístku boli okrem nápojov aj obložené chlebíčky, slané pečivo a výborné zákusky vlastnej výroby, za čo patrí poďakovanie všetkým členkám, ktoré občerstvenie pripravili. Diskusia a dobrá nálada sa niesla prenajatou sálou až do večerných hodín.

Ľ. Mazán, Tempo, 6.2.2023



Dobytie hradu Hrušov

      Prvej tohtoročnej turistickej akcie, ktorú zorganizoval klub Horec, sa zúčastnilo vyše pol stovky turistov. Ich kroky viedli do pohoria Tribeč, v ktorom navštívili ruiny hradu Hrušov, Vápenný vrch nad obcou Skýcov a Prostrednú skalu. Namiesto snehu a mrazu vládlo prvú januárovú sobotu slnečné a teplé, priam jarné počasie.

      Deň po sviatku Troch kráľov doviezol autobus 52 horcov na parkovisko pod hradom, odkiaľ na Hrušov vedie žltá turistická značka. Popri horárni a pomníku prvého československého prezidenta prichádzame na lúku pod zrúcaninou. Vítajú nás tu lavičky, prístrešky, ohniská a viacero náučných panelov. Tie nás informujú, že hrad Hrušov pochádza z polovice 13. storočia. Spolu s neďalekou Živánskou vežou povyše Jedľových Kostolian strážil cesty vedúce dolinou Žitavy. V roku 1316 sa ho zmocnil Matúš Čák Trenčiansky. Po vyhorení a vyplienení sa v 18. storočí stal ruinou. V súčasnosti ho obnovuje a rekonštruuje občianske združenie Leustach. Okrem stavebných prác je tu vykonávaný aj archeologický výskum. Cez kamennú bránu a kovové dvere vnikáme do útrob zrúcaniny. V posledných rokoch sa naozaj spravilo kus práce. Obnovili sa múry, pribudli mostíky, schody, zábradlia. Z nádvoria „dobytého hradu“ si prezeráme územie naokolo. Na jednej strane sa rozprestiera Pohronský Inovec, na druhej zase Považský. Vidíme aj komíny jadrovej elektrárne Mochovce. Po hojnom odpočinku a presnorení všetkých zákutí sa pomaly zberáme na odchod.

      Okolo národného žrebčína Topoľčianky s názvom Rybník, kde sa chová až päť plemien koní, prichádzame cez rozľahlé lúky do obce Skýcov. Tá má, podobne ako naše mesto, partizánsku históriu. V útulnej krčmičke si doprajeme voňavú kávu a pokračujeme cez dedinu k jej hornému koncu.

       Po strmom úbočí sa štveráme na vrchol Vápenného vrchu. Chodník lemujú zastavenia krížovej cesty. Na jej konci je okrem veľkého gréckeho písmena omega i kovové srdce, kde si zaľúbenci môžu zavesiť zámok. Na 536-metrovom vápennom kopci sa nachádza drevená rozhľadňa oficiálne otvorená v auguste 2020. Pôvodne tu stála iná veža netradičného tvaru, ale kvôli narušenej statike musela byť pred desiatimi rokmi zbúraná. Súčasná stavba má betónové základy, výšku 18 metrov a je súčasťou dvojkilometrového náučného chodníka s deviatimi zastávkami. Za dobrej viditeľnosti je z horného poschodia dohľad až do sto kilometrov. No a prečo sa vrch nazýva Vápenný? V minulosti sa na ňom nachádzalo niekoľko lomov na ťažbu vápenca. Ten sa potom pálil vo vápenných peciach, z ktorých dve sa stále nachádzajú na parkovisku pod kopcom. O ich histórii podrobnejšie hovoria náučné tabule. Vedľa je vybudovaná lavička pre obrov, kam sa treba s menšou námahou vyštverať a zmestí sa na ňu až tucet bežných smrteľníkov.

      Posledným miestom našej januárovej návštevy bola Prostredná skala, ktorá sa nachádza iba 400 metrov od cesty vedúcej zo Skýcova do Klátovej Novej Vsi. Výhľadové bralo patrí k jednej z mnohých kremencových hôrok pohoria Tribeč. Túto zdobia štíhle brezy a staré duby bizarných tvarov s koreňnmi obrastenými machom. Po rozlúčke s ôsmimi turistami, ktorí na dnešnú turisticko-poznávaciu akciu prišli z južného Slovenska autami, sadáme do autobusu, aby nás pred treťou hodinou „vypľul“ pred železničnou stanicou v našom rodnom meste.

Ľ. Mazán, Tempo, 23.1.2023



Vianoce s Horcom

      Vianočný výstup na Žarnov

      Už 23. ročník výstupu na sopečný Žarnov sa za slnečného počasia uskutočnil v medzisviatkovom období v utorok 27. decembra. Zúčastnilo sa ho asi päťdesdiat turistov z klubu Horec a desiatky ďalších milovníkov prírody z okolitých klubov, ktorí pred sledovaním dookola opakovaných vianočných filmov a rozprávok dali prednosť fyzickej aktivite.

      Menej náročná túra v pohorí Vtáčnik mala štart na Bridovych štáloch. Po žltej značke vedúcej cez pole a les stúpali účastníci do sedla pod Žarnovom. Okrem horcov sa po blate čvachtali i turisti z Oslian, Prievidze, Kanianky, Nitrianskeho Rudna, Kolačna, Skačian a Topoľčianok. Ba dokonca prišli aj deti z Pastoračného centra na sídlisku Šípok. Vrcholová časť Žarnova, kam sme sa asi po hodine stúpania dostali, sa už nachádza v prírodnej rezervácii. Bieleho páperia nikde, iba osemročný Adam objavil v priehlbine metrový fľak špinavého snehu. Tohtoročný december je skutočne obzvlášť teplý.

      Na 840-metrovom vrchole sa postupne zišlo vyše sto turistov a tiež niekoľko štvornožcov rôznych plemien. Poblahoželali sme si k sviatkom, poponúkali sa prinesenými sladkosťami, údeninami, kávou i tuhšími tekutinami. Z vrchu bol krásny a ďaleký výhľad; okrem blízkych pohorí boli dokonca vidieť aj Malé Karpaty a komíny jaslovskej elektrárne. Neskôr sa zamračilo a začal padať drobnučký sneh. Po hodine strávenej na vrcholovej plošine sme postupne začali schádzať dole. Mnohí skončili v reštaurácii Red Dollars pri teplých jedlách a nápojoch. Niektorí turisti si trasu predĺžili výstupom na sopečný Buchlov, ktorý je o dvesto metrov vyšší.

       Silvester na Osečnom

      Posledný minuloročný deň sa doobeda o deviatej zišlo pri dolnom pomníku niekoľko desiatok milovníkov prírody. Turistický klub Horec organizoval ôsmy ročník Silvestrovského výstupu na Osečný. Ráno bolo teplé, nikde ani jedinej vločky snehu. Predseda klubu Peter Horváth privítal účastníkov, zaželal im šťastný nový rok a pozval ich na najbližšiu januárovú akciu. Bude ňou návšteva hradu Hrušov a rozhľadne na Vápennom vrchu.

      Po privítaní sa vlniaci had tiel vydal serpentínami na horný pomník a odtiaľ pod vysoké napätie. Na križovatkách sa k hlavnému prúdu pridávali ďalší a ďalší turisti. Na vyhliadke pod stožiarom sme si spravili menší oddych, súčasťou ktorého bolo občerstvenie a zhotovenie zopár fotografií. Výhľady na protiľahlé pohoria však kazila hmla. Pokračujeme na 552-metrový kopec Osečný. Víta nás blčiaci oheň a rozvoniava varené vínko. Drevo pripravili turisti z Kolačna a tridsať litrov vína uvarili členovia výboru spolu s ďalšími účastníkmi. Podľa odporučenia na internetovej stránke si každý účastník priniesol svoju vlastnú šáločku, aby sme plastovými pohárikmi nezanášali prírodu. Ľudí postupne pribúdalo, až sa na vrchole zišlo rekordných 124 občanov. Bola to vynikajúca účasť v poslednom dni roku, navyše nikdy predtým sa na Silvestra nezišlo na Osečnom toľko turistov. Okrem teplého nápoja a mnohých druhov sladkostí sa ľudia ponúkali aj surovými či grilovanými klobásami, opečenou slaninkou, jednohubkami, pagáčikmi, tyčinkami a ďalšími dobrotami. Po vyše dvoch hodinách na vrchole sme si urobili spoločné fotografie, zapísali sa do knihy návštev a pomaly sme schádzali späť. Niekto tou istou trasou, niekto popri minivodopáde na prameni Geradza a cez Čertovu lúku k salašu. Dvadsiata akcia turistického klubu Horec sa vydarila a my v novom roku bez nejakého zimného spánku pokračujeme ďalšími túrami.

Ľ. Mazán, Tempo, 16.1.2023