Prvý raz na Veľkej Vápenici

     Mnohí turisti z Horca na nízkotatranskej Vápenici individuálne už boli. Ale spoločný výstup sa z viacerých dôvodov konal až tento rok, a to druhú augustovú sobotu. Na celom Slovensku vládlo v onen deň krásne slnečné počasie, a tak si milovníci prírody mohli letnú túru skutočne vychutnať.

     Dnešná trasa začala v obci Pohorelá. Po strmšom výstupe sa po necelých dvoch hodinách dostávame k útulni Andrejcová. Počas stúpania sa nám do cesty priplietlo veľké množstvo masliakov, zopár dubákov a kuriatok. Fotoaparáty sa zase potešili bodkovaným muchotrávkam. Hojná bola i úroda čučoriedok a brusníc. Zrekonštruovaná útulňa, kde sa dá občerstviť i prespať, nás privítala voňavou kapustnicou a čapovanými nápojmi. Oddýchli sme si tu dobrú hodinu. Zoznámili sme sa s chatárom a s turistami z Horehronia. Niekto ponúkol slaninu, niekto klobásu, iný zase domáci nápoj. Nakŕmili sme i mačku tínedžerského veku patriacu k výbave chaty. Do sedla Priehybka už pokračujeme červenou magistrálou s názvom Cesta hrdinov SNP, ktorá vedie z Dukly až na Devín a má spolu vyše 760 kilometrov. Po hôľnatom hrebeni Nízkych Tatier kráčame na západ a nadchýname sa slovenskou hornatou krajinou. Dnes nám príroda doprala nielen fantastické počasie, ale i výhľady. Okolo poludnia, po zdolaní 1010 výškových metrov prichádzame na Veľkú Vápenicu. Z 1691-metrového vrchu vidno úplne celé Vysoké Tatry, iba tie najvyššie vrcholce sú mierne zakryté oblakmi. Vidíme i Choč, Muránsku planinu, na východe sa zase týči Kráľova hoľa s typickým vysielačom. Pod vrcholom Vápenice sa nachádzajú viaceré skalné útvary, niektoré bizarných tvarov. Keďže sa niet kam ponáhľať, na najvyššom bode pobudneme dlhší čas. Okrem doplnenia tekutín a živín nám turistka Gabika – podobne ako v máji na fatranskom vrchu Suchý – zarecituje báseň o prírode a spolu si zaspievame krásnu ľudovú pieseň To ta Heľpa. Pod nami hlboko v doline sa totiž rozprestiera okrem iných podhorských dediniek i táto rázovitá pastierska a poľnohospodárska obec.

     Počas klesania do sedla Priehyba, kde je križovatka turistických ciest, znovu ochutnávame tohtoročnú úrodu čučoriedok a malín, obdivujeme farebné motýle a vzácne chrobáky fúzače. Pri zostupe nás masíruje kosodrevina. Zo sedla napokon príkrym šmykľavým chodníkom zídeme do Heľpy. Tá je známa zachovanými drevenými objektami pôvodnej ľudovej architektúry, ako sú zrubové podpivničené domy so sedlovou strechou. Zachovali sa tu aj ľudové kroje, tiež i výšivkárske, tkáčske a rezbárske tradície. Od roku 1963 sa v Heľpe každoročne koncom júna koná folklórny festival. My končíme svoju 16-kilometrovú púť v heľpianskej pizzerii, kde si každý doprial, čo jeho chuťové poháriky potrebovali.