Najťažšia, ale najkrajšia

     To sú prívlastky, ktoré by sme mohli dať túre zorganizovanej klubom Horec predposlednú augustovú sobotu. Smerovala do Vysokých Tatier, kde bolo cieľom vyšplhať sa na 2230-metrový Jahňací štít. Pozvanie na akciu prijalo až 56 turistov, takže okrem autobusu sa na púť vybralo aj jedno auto.

     Dvanásty tohtoročný zájazd horcov sa uskutočnil za krásneho slnečného počasia. Pred deviatou hodinou vyrážame z Kežmarskej Bielej vody, čo je parkovisko a zároveň východzí bod k Brnčalovej chate. Dolinou Bielej vody sa dostávame k Šalviovému prameňu a odtiaľ po nie príliš pohodlnej štrkovej ceste k Zelenému plesu. Jazero má skutočne krásnu zelenkavú farbu. Plávajú v nej kačice a okolo sa prechádza množstvo ľudí. Dnes je veru všade plno; pekné počasie vylákalo do Tatier okrem našincov aj mnoho Poliakov, zopár Ukrajincov a kde-tu sa ozve i ľúbozvučná maďarčina :-) Vedľa plesa stojí známa Brnčalova chata, nad ktorou sa vypína mohutný Kežmarský štít. Pred okienkom na výdaj stravy sa tiahne dlhočizný rad, ktorý trčí až von z budovy a končí kdesi na schodisku. Čakanie na jedlo odhadujeme najmenej na pol hodiny. Vytiahneme si teda svoje zásoby a hodujeme pri drevených stoloch obkolesených nádhernou prírodou. Na nápoje sa až tak dlho čakať nemuselo, pretože na prízemí chaty bol otvorený ďalší bufet venujúci sa iba čapovaniu kofoly a pivka. Múdry to nápad. Z rozhovorov pri stole vyplynie, že po ceste hore niekto stretol líšku, niekto zase kŕdeľ krkavcov. Iba kamzíkov dnes akosi nebolo.

     Po oddychu si približne polovica horcov vyberá veľmi náročný výstup na Jahňací štít, kým druhá polovica si zvolí ľahšiu trasu. Nad chatou vedie k štítu strmý chodník. Počas štverania sa do oblakov nám na cestu okrem prudkého slnka neustále svieti aj mesiac v poslednej štvrti. Po hodine chôdze prichádzame na planinu. Nachádza sa tu Červené pleso, pomenované podľa farby piesku a skál, ktoré sú v ňom. Ochutnáme trochu brusníc, nie sú však celkom zrelé. Míňame ešte dve menšie plieska a potom už nastupujeme do príkreho svahu, v ktorom sú najťažšie úseky zabezpečené reťazami. Ľudstvo postupuje pomaly, treba si vystáť – podobne ako pri bufete – dlhší rad. Počas výstupu počujeme zvuky fujary. Reku, nejaký trubač oznamuje na chate presný čas. Nás čas dnes nenaháňal, odchod domov sme si určili tak, aby každý stihol to, čo si naplánoval. Nad reťazami vchádzame do sedla a potom ešte niekoľko desiatok výškových metrov na samotný vrchol. Výhľad je fantastický, malebné sú najmä Belianske Tatry, do ktorých je vstup už niekoľko desaťročí zakázaný. Okrem nedostupných skalnatých vrchov ako Ždiarska vidla a Havran vidíme aj vrchol Monkovej doliny, kde pred pár týždňami spôsobil prívalový dážď tragickú udalosť. Kde sa vzal, tu sa vzal, zrazu sa k vrcholu Jahnacieho štítu blíži onen trubač a v rukách nesie nefalšovanú fujaru trombitu. Ona má niečo cez dva metre, fujarista je od svojej partnerky menší, oblečený v kroji, má malú pastiersku kapsičku a obuté iba nízke krpce pripevnené k nohám remienkami. Nuž, v takomto teréne je to dosť odvážne. Spoznávame v ňom turistu z prievidzského klubu, ktorý tu bol náhodou zrovna dnes tak ako my na vysokohorskej túre. Porozprávame sa, pofotíme, zatrúbi nám na odchod a my sa zberáme dole späť k chate pri Zelenom plese. Výstupom na najvýchodnejší bežne prístupný štít sme prekonali rekordné prevýšenie 1450 metrov, takže si znovu zaslúžime nejaké to občerstvenie.

     Druhá naša skupina sa vydala okolo Trojrohého plesa k Veľkému Bielemu plesu. V minulosti tu stála Kežmarská chata, ktorá vyhorela. Plánuje sa jej obnova. Pleso je obrastené množstvom chránených kvetov. Nachádza sa tu križovatka viacerých turistických trás. Jedna vedie do Zadných meďodolov, kde sa pred pár stovkami rokov ťažila meď. Druhá trasa, kadiaľ sa vybrali aj naši turisti, ide opačným, teda východným smerom. Popod hlavný hrebeň Belianskych Tatier sa dostali k chate Plesnivec. Tá stojí na konci Doliny siedmich prameňov. Poskytuje stravu a celoročné ubytovanie. Horci si aj tu oddýchli a nabrali síl na posledný úsek, a ten viedol okolo Šumivého prameňa do Tatranske Kotliny. Tam už čakal autobus, ktorý otvoril dvere najprv tejto skupine turistov a po ceste domov zobral pri Bielej vode ešte výškošľapov. I keď túra bola skutočne veľmi náročná, najmä čo sa týka prevýšenia, nádherný slnečný deň s krásnou tatranskou prírodou obohatil všetkých o nové, neopakovateľné zážitky vrátane nečakanej fujarovej šou. Zamračiť sa dá iba pri cenách niektorých služieb, ktoré sú v našich veľhorách priam vydieračské. Napríklad za celodenné parkovanie autobusu chcel správca parkoviska 50 eur; toľko však od nás ani náhodou nedostal.