Stovka turistov pri rakúskych vodopádoch

     Dva autobusy a jedno auto sa druhú júlovú sobotu vybralo na návštevu našich juhozápadných susedov. 50 kilometrov od hlavného mesta Rakúska sa nachádza pohorie Viedenské Alpy. A v ňom sa skrýva sústava nádherných vodopádov Myrafälle, i divoká roklina Steinwandklamm.

     Po takmer štyroch hodinách cestovania prichádzame do menšej rakúskej dedinky Muggendorf. Po zaparkovaní dopravných prostriedkov si kupujeme lístky na vstup do tiesňavy s vodopádmi. Pre dospelého bolo vstupné až 7 eur, ale poskytnutá množstevná zľava nám jedno euro ušetrila. Objekt tesne vedľa priezračného jazierka neslúži iba na predaj lístkov a poskytovanie reštauračných služieb, ale jedná sa o vodnú elektráreň, ktorá vznikla pred 110 rokmi. Tiesňava, do ktorej vchádzame, sa nazýva Myrafälle. Preteká ňou potok Myra a ten vytvára úchvatnú scenériu viacerých vodopádov. Ponad ne nás prevádza sústava 26 drevených mostíkov a rebríkov. Obdivujeme machom obrastené skaliská, skalné pukliny, menšie i väčšie vodopády, fotíme si prúdy spenenej vody. Po prekonaní 125-metrov vysokej tiesňavy, ktorá však nie je príliš dlhá, oddychujeme v hostinci Karnerwirt. Nepohrdneme ani pivom za päť eur a teplým jedlom. Z náučných tabúľ a prospektov sa dozvedáme, že okolie vodopádov bolo osídlené už pred viac ako štyritisíc rokmi.

     Po oddychu a prechode otvoreným terénom vstupujeme do lesa a štveráme sa na vrch Hausstein. Pod vrcholom vidno nepatrné zvyšky ruín hradu rovnomenného názvu. Pri chate Jagasitz je križovatka turistických trás. Červená značka nás zavedie k ústiu rokliny Steinwandklamm. Je to náš druhý dnešný naplánovaný cieľ. Najdivokejšia tiesňava v oblasti Viedenských Álp bola oficiálne otvorená v roku 1884. Opäť nás ňou prevádzajú pohodlné mostíky a rebríky. Vo vyšších pasážach sa chodník rozdeľuje na dve vetvy. Jeden je akčnejší a volá sa Rudolf Decker Steig. Zaistená cesta (ferrata) vedie niekoľkými malými jaskyňami a čakal nás i 15-metrový kolmý železný rebrík. Kto si netrúfal, mohol ísť chodníkom v smere potoka a prekážku obísť. Opatrne lezieme vyššie a vyššie, prekonávame značné prevýšenie, až sa dostávame do poslednej jaskyne s názvom Turkenloch – Turecká diera. Nie je puklinová, ale bola vymytá vodou. V nej si svietime lampášmi, mobilmi či čelovkami, pretože je tu skutočne tma. Priamo vnútri jaskyne je taktiež niekoľko menších drevených rebríkov.

     Po vyjdení na svetlo božie si poriadne oddýchneme, veď roklina dala niekomu skutočne zabrať. Počkáme ostatných a spolu schádzame späť k chate Jagasitz, ktorá je dnes zavretá. Niektorí naši turisti pre veľký úspech celú roklinu s ferratou prejdú ešte raz. Túru končíme tam, kde sme ráno začínali – v reštaurácii pri jazierku s vodnou elektrárňou. Deti sa mohli povoziť na malej kompe alebo preskakovať priezračnú zelenkavú vodu po veľkých kameňoch. Možno trochu nepozornosti, možno zmätočné značenie jednotlivých trás však spôsobilo aj to, že zopár našich účastníkov trošku poblúdilo. Napokon sme sa všetci našli a s miernym zdržaním auto i autobusy vyštartovali na cestu domov. Konštatujeme, že ako v Maďarsku, ktoré sme navštívili v jarných mesiacoch, tak i tu v Rakúsku nie sú turistické značky tak precízne vypracované ako na Slovensku. Nezriedka sa stretávalo viac ciest rovnakej farby, na smerovníkoch k jednotlivým cieľom nebol uvedený čas chôdze, ani kilometre. Možno nie každý vie, že s turistickým značením sa začalo ešte v 17. storočí, a to práve na Slovensku, konkrétne v Štiavnických vrchoch.

     Dnešná 11-kilometrová túra, ktorá sa niesla v znamení vodopádov, jaskýň, rebríkov a mostíkov, nám priniesla množstvo neopakovateľných zážitkov. Najbližšie sa spolu vyberieme do Nízkych Tatier zdolať Poľanu, Bôr a Sinú a potom do Vysokých Tatier na Jahňací štít.