Zajatí v hustom polome

     V pohorí Chočské vrchy sa okrem známeho Veľkého Choča nachádzajú i ďalšie zaujímavé prírodné objekty. Sú to najmä Prosiecka a Kvačianska dolina, vodopád Červené piesky a výhľadové kopce Lomné či Pravnáč. Práve sem sa vybralo v druhej polovici októbra pol stovky turistov z klubu Horec.

     15-kilometrová náročnejšia túra začala v obci Prosiek, kde má svoj štart známa Prosiecka dolina. Tá patrí k rovnomennej národnej prírodnej rezervácii. Vedie ňou náučný chodník a medzi turistami je jednou z najvyhľadávanejších roklín. Má dĺžku 3,5 kilometra a nachádza sa v nej veľké množstvo prírodných krás – vysoké skalné steny, vodopády, prírodné jazierka, ale i bohaté druhy lesných a rastlinných porastov. Hneď pri vstupe nás čakal najpôsobivejší zjav celej doliny – skalné Vráta. Sú to dve vysoké steny stojace oproti sebe, cez ktoré sa prechádza úzkym priechodom. Chvíľu kráčame po potoku, chvíľu po drevených mostíkoch. Po kilometrovej suchej časti vchádzame do ďalšej úzkej rokliny; strmšie miesta sú vybavené kovovými rebríkmi. V skalným priehlbinách sa usadila dažďová voda a vytvorila šesť sympatických jazierok. Naokolo je nádherná príroda, listy stromov sú sfarbené do žlta a do hneda. Prichádzame k altánku, kde oddychujeme. Od neho nás šípka nasmeruje k 15-metrovému vodopádu Červené piesky. Je považovaný za jeden z najkrajších na Slovensku. Za desať minút sme pri ňom. Dnes kvôli suchému týždňu nemá veľkú výdatnosť, ale i tak obohacuje našu túru. Teší nás aj slnečné počasie, už spomínané pestré sfarbenie stromov a tiež rýdziky, ktoré nachádzame v tráve.

     Po vyjdení z rokliny prichádzame na lúku Svorad. Východným smerom sa dá dostať do Kvačianskej doliny, čo je ďalšia atraktívna časť Chočských v rchov. My však odbáčame na západ. Naším ďalším cieľom je 1278-metrov vysoký vrch Lomné. Ťažkosti by ani tak neboli so samotným strmším výstupom, ale s popadanými stromami, ktoré nám zahatali cestu. Po zeleno značenom chodníku sa ísť vôbec nedalo, celý bol zahradený konármi a kmeňmi. Polom, ktorý tu vznikol pre niekoľkými rokmi po prudkej víchrici, nikto neodstránil. A tak sme sa museli predierať húštinou, podliezať alebo preliezať zvalené kmene, často sme sa vracali a hľadali alternatívnu cestu na vrchol. Blúdili sme tu hádam aj hodinu, kričali na seba, telefonovali jeden druhému, snažili sa orientovať podľa máp v mobiloch. Napokon sa vynaložená námaha vyplatila a konečne sme dorazili na Lomné. Oddych a pekný výhľad nám vylepšil náladu. Zhora sme videli Oravskú priehradu, Babiu horu, Kubínsku hoľu so zjazdovkou a mnoho ďalších pohorí, ktoré sme už predtým navštívili.

     Posledným cieľom dnešnej túry bol trochu nižší vrch Pravnáč. Naň už viedla pohodlná cestička. Na vrchole nás vítali dve schránky s návštevnými knihami a drevený kríž. Čo sme však ocenili oveľa viac, bol úchvatný kruhový výhľad do širokého okolia. Takýto sme vari ešte nezažili. Nebol ani opar, a tak sme si bez zníženej kvality obrazu vychutnávali Malú Fatru s Rozsutcami, Chlebom a Kriváňmi, vedľa stojaci Veľký Choč, na juhu sa črtali Nízke Tatry s Ďumbierom ale i Kráľovou hoľou, potešili aj Západné Tatry a Roháče. V doline sa rozprestierala Liptovská Mara, dnes už druhá veľká priehrada, ktorá bola „k nahliadnutiu“. V okolí vrcholu rástli vzácne vápnomilné rastliny. Ani sa nám nechcelo opustiť toto malebné miesto a začať schádzať strmým svahom dole k autobusu. Ale keďže z Liptovskej Anny, kde bol zaparkovaný náš plechový tátoš, nás čakala ešte dva a pol hodinová cesta domov, napokon sme museli dať Pravnáču zbohom a príkrym chodníkom klesať cez lesy a lúky do cieľovej dedinky. Tí, ktorí prišli ako prví, si pozreli na miestnom cintoríne dve zaujímavé drevené kaplnky a stihli sa občerstviť aj v krčmičke; tí pomalší iba dorazili k autobusu a ten hneď naštartoval na cestu domov.