Na Sklabinskom hrade a Katovej skale

     Za polojasného počasia sa turisti z klubu Horec vybrali poslednú septembrovú sobotu do severnej časti Veľkej Fatry. V tomto známom pohorí zavítali do oblasti, kde predtým ešte nikdy neboli. Prvým cieľom boli Teplické serpentíny, druhým ruiny Sklabinského hradu a tretím Katova skala.

     Koncom 19. storočia dal gróf Révay vybudovať nad Turčianskou Štiavničkou sústavu menších horských jazierok prepojených vodnými kanálikmi. Ide o dômyselný historický systém prívodu vody do obce, najmä do kaštieľa a priľahlého parku. Voda tečie hustým lesom umelo vybudovanými serpentínovými korytami, drevenými žľabmi alebo medzerami medzi skalami. Na niektorých miestach sa neustálym prietokom minerálnej vody vytvorili pôsobivé travertínové útvary – kopy, kaskády, terasy a menšie vodopády. Práve prehliadkou tohto unikátneho umelého výtvoru sme začali dnešnú túru. V jednom z jazierok plávali jalce a kapry, ktoré strážil umelý vodník s fajkou. Kľukatiaci potok bol na viacerých miestach preklenutý drevenými mostíkmi. Hubárov potešila veľká úroda bedlí. Na konci prehliadkovej trasy sa do výšky týči menšia vyhliadková skala s krížom. Netradičný vodný systém sme mohli obdivovať ešte raz, a to pri návrate do Štiavničky tou istou cestou.

     Druhým dnešným cieľom boli ruiny Sklabinského hradu nachádzajúce sa nad obcou Sklabinský Podzámok. Na nevysokom návrší sa vypína zrúcanina najväčšieho a najzachovalejšieho turčianskeho hradu. Jeho história siaha až do 13. storočia. Hrad vlastnil významný uhorský rod Révayovcov, ktorý si v predhradí vystaval pohodlný kaštieľ. Obývateľný bol až do roku 1944, kedy ho v rámci partizánskych bojov vypálili Nemci. Ruiny pred pár rokmi odkúpil od štátu súkromník a ten návštevníkom ponúka nielen prehliadku areálu, ale organizuje tam i rôzne kultúrne podujatia. Kvôli rekonštrukcii si sme nemohli prezrieť všetky zákutia zrúcaniny. Pohybovali sme sa po náučnom chodníku prakticky iba po vonkajšom obvode. Súčasťou hradu je aj expozícia venovaná SNP. Povstanie sa začalo – ako málokto doteraz vedel – zrovna v Sklabinskom Podzámku. Po prehliadke starých múrov nás svojský sprievodca zaviedol do hospodárskej budovy, kde sa v jej hornej časti nachádza múzeum dobových predmetov a obrazov. V rámci dlhej prednášky sme si okrem histórie areálu vypočuli aj netradičné názory na naše dejiny a politiku. Svojrázny hostiteľ používal na vyjadrenie svojich myšlienok dosť hrubé výrazy, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani poslanec Huliak. Za zmienku ešte stojí, že vedľa hradu sa páslo 30-členné stádo hnedých kôz a kozliatok. Výrobky z nich sme si mohli kúpiť v menšom bufete. Avšak 35 eur za kilo syra a dokonca neuveriteľných 50 eur za kilo klobás nás od ochutnávky odradilo.

     Poslednou etapou našej veľkofatranskej túry bol náročný výstup na Katovu skalu. Strmý chodník sa kľukatil cez prírodnú rezerváciu, kde popadané stromy obrastené machom pripomínali prales. Raz bolo treba prekážku preliezť, inokedy podliezť či obísť. Po namáhavom stúpaní prichádzame na 927-metrov vysokú skalu. Katovou sa nazýva preto, lebo v stredoveku z nej kat zhadzoval do priepasti odsúdencov. Pozostatky po nich sme pod bralom nenašli, ich podpisy neboli ani vo vrcholovej knihe. Nuž, v 16. storočí asi nevedel každý poddaný písať, a ak by aj, v posledných minútach života by na autogramiádu asi nemal primeranú náladu. Zo skaly je krásny výhľad na Malú Fatru s oboma Kriváňmi a tiež na Martinské hole. Okolie je bohaté na krasové útvary, nablízku je deväť jaskýň s dĺžkou od päť do šesťdesiat metrov. Do jednej sedemmetrovej sme aj nahliadli. Podľa legendy sa v skalných útrobách nachádza zakliata krásna panna, ktorá sa odmietla vydať za hradného pána. Žiaľ, žiadnu pannu sme ani v skale, ani medzi nami nenašli. Po prekonaní 14 kilometrov prichádzame do cieľa v obci Podhradie, kde nás vítajú pekné drevenice s množstvom muškátov a dve maličké jednomesačné mačiatka.