Uverejnené články o TK Horec v roku 2025


Otvorenie jarnej sezóny na Hornej Nitre

      Predposlednú marcovú sobotu sa za krásneho slnečného počasia uskutočnila turisticko-spoznávacia akcia, ktorej hlavným organizátorom bol skačiansky turistický klub Zobor. Išlo o otvorenie jarnej turistickej sezóny, ktoré sa každoročne koná začiatkom jari a je určené pre všetkých 19 klubov patriacich do regiónu Horná Nitra. Finančne akciu podporila Regionálna rada KST v Prievidzi, pod ktorú tieto kluby patria.

       Menej náročná 15-kilometrová túra začínala v dedine Oslany, kam sa turisti dostali poväčšine vlakmi. Keďže týždeň predtým železnice zaviedli priam diskriminačný trojeurový poplatok za kúpu lístka vo vlaku (a to aj keď v nástupnej stanici predajňa lístkov nefunguje), veľká väčšina účastníkov si lístok zakúpila cez aplikáciu v mobile alebo cez internet. V Oslanoch na stanici sa zišla dobrá stovka milovníkov prírody a tí sa spoločne vybrali po starých odstavených koľajniciach ku krštenianskemu kameňolomu. Potom sa vydali dvomi cestami na vrchol Veľkého vrchu. Tí zdatnejší využili strmší chodník, ktorý vedie popri cvičných horolezeckých skalách a strmým žľabom na lúku. Druhá skupina si zvolila ľahšiu trasu a skaly obišla. Veľký vrch je súčasťou prírodnej rezervácie s rovnomenným názvom. Chránená lesostep je domovom vzácnych teplomilných spoločenstiev rastlín a živočíchov. Platí tu 4. stupeň ochrany, teda aj zákaz vjazdu pre akékoľvek motorové vozidlá, trhanie rastlín a zbieranie plodov. Z chránených druhov zvierat boli v rezervácii pozorované napríklad páriky orla kráľovského, dravé modlivky alebo pavúk stepník červený. Medzi ohrozené rastliny patrí najmä stepná tráva kavyľ a niekoľko druhov orchideí. Cestou na vrchol popred nás prebehlo 50-členné stádo danielov. To však nebolo nič. O chvíľu neskôr bolo počuť dupot opäť, a to sa asi dvadsať metrov pred nami prehnalo druhé danielie stádo, ktoré mohlo mať aj stopäťdesiat členov. Niekoľko minút sme čakali, kým zástup prebehne na druhú stranu lesostepi a stratí sa v lese. Ukážkové boli aj ich skoky, niektoré dlhé až štyri metre. Medzi danielmi sa nachádzal jeden biely albín a jeden mladý muflón. Samozrejme, že takéto stretnutie bolo treba nafotiť a nafilmovať.

       Na vrchole Veľkého vrchu sa postupne schádza podobne mohutné „stádo“ turistov. Predseda Regionálnej rady KST Prievidza Milan Lomnický prednesie privítanie, po ktorom predsada organizátorského klubu KST Zobor Jozef Gahér opíše účastníkom trasu a jej označenie, keďže dnes sa väčšinou budeme pohybovať mimo oficiálnych turistických značiek. Namiesto účastníckych listov každý dostáva magnetku pripomínajúcu túto jarnú akciu. Vyrobiť ich dal predseda horcov Peter Horváth. Klub z Partizánskeho totiž dnešnú akciu spojil s podujatím Deň s Horcom, ktoré každoročne organizuje pri príležitosti výročia vzniku klubu. Tento rok to bol už 25. ročník. Na vrchole si turisti mohli zakúpiť odznak a záznamník k plneniu 100 jarných kilometrov. Po zápise do návštevnej knihy sa vyše stovka milovníkov prírody poberá riedkym lesom na Cinínovú lúku. Cestou sa tešíme z prebúdzajúcej prírody, ktorú zo živočích reprezentujú jašteričky a z rastlín kašky, fialky a ďalšie jarné kvietky. Na lúke je k dispozícii stôl s lavičkami, ohnisko a hojdačka. Po oddychu krásnym chodníkom siedmich dolín, z ktorého je výhľad na pohorie Tribeč a Vtáčnik, pokračujeme ku križovatke na Vartách a ďalej k nevoňavej skládke odpadu.

      Okolo obeda sa dostávame k poľovníckej chate, ktorá sa nachádza pod vrchom Chotoma. Tam už rozvoniavajú dva kotly gulášu, ktorý pripravili skačianski poľovníci. Jeden je bravčovo-hovädzí a druhý divinový. Ten druhý je fakt jedinečný. Ku gulášu samozrejme patrí pivko, ktoré osobne čapoval starosta Skačian Juraj Kližan. Za výborné pohostenie patrí všetkým veľká vďaka. Pri poľovníckej chate sa postupne zhromaždilo najmenej 250 turistov. Zastúpené sú tu kluby Horec Partizánske, Zobor Skačany, Žarnov Oslany, Mestský klub Prievidza, Kamzík Koš, KST Veľké Uherce, Ješkova Ves-Banky a ďalšie. Účastníci akcie hodujú, rozprávajú si zážitky. Zhora celé zoskupenie filmuje aj dron, ktorý však nechtiac pristál na strome. Žeby aj on ochutnal čapovanú chmeľovú polievku? Spokojní účastníci sa okolo druhej hodiny vydali na posledný úsek trasy, aby sa buď popri Nitrici alebo skratkou cez kopec dostali do Skačian. Odtiaľ ich do mesta odviezol či už bežný autobusový spoj alebo objednaný autobus, ktorý zabezpečil Horec.

Ľ. Mazán, Tempo, 31.3.2025



Výstup na Jastrabskú skalu

      Piata tohtoročná túra klubu Horec sa konala za krásneho slnečného počasia. Horci v rámci stredne náročnej trasy navštívili pohorie Kremnické vrchy, kde vystúpili na Jastrabskú skalu, spoznali prírodnú rezerváciu Kremnický Štós a svoju púť ukončili v starobylom meste Kremnica.

       Druhú marcovú sobotu sa o siedmej ráno v autobuse hmýrila presná päťdesiatka turistov. Okrem tradičného ranného rituálu, ktorým je oboznámenie účastníkov s trasou a prírodnými zaujímavosťami, rozdanie máp a účastníckych listov, keďže bol práve Medzinárodný deň žien, všetky turistky dostali sladkú pochúťku. Po príchode do Bartošovej Lehôtky a urobení úvodnej fotografie stúpame strmým chodníkom do sedla a potom ešte desať minút na 684-metrov vysokú Jastrabskú skalu. Je to výrazný bralnatý vrch a zároveň prírodná pamiatka, ktorú vytvoril stuhnutý lávový prúd. Vyznačuje sa vysokou krajinno-estetickou i vedecko-náučnou hodnotou. Na západnej strane sa nachádza impozantná 80 metrov vysoká kolmá skalná stena. Z vrcholu sme mali krásny výhľad na celú Žiarsku kotlinu a za ňou bol vidieť hrebeň Vtáčnika so zasneženým vrcholom. Obdivovali sme aj prastaré duby, niektoré s takými veľkými puklinami v kmeni, že sa dalo do nich vojsť. Na druhej strane od sedla sa zase nachádzala Malá skala, ktorú sme tiež navštívili.
      Po oddychu, vychutnaní si výhľadov a zápise do vrcholovej knihy sa miestnou značkou dostávame do obce Jastrabá. Prechádzame cez koľaje, ako potom ešte niekoľkokrát, a po poliach s balíkmi slamy putujeme na sever. Miestna značka nie je veľmi dobre znázornená, občas nevieme, kadiaľ pokračovať. Ešteže existujú tie mobily s navigáciou. V riedkom lese, ktorý nasleduje, nás poteší zopár kvietkov fialového šafranu, ľudovo krókusu. Ide o liečivý kvet, ľudia ho zbierajú odnepamäti. Je ho síce málo ako šafranu, ale znamená to, že príroda sa začala prebúdzať. Nečudo, veď počas dnešnej túry, čo bolo začiatkom marca, sme mali 18-stupňovú teplotu.


       Dostávame sa do ďalšej dedinky Nevoľné, kde nás vítajú štyri ani nie polročné mačiatka. Iste nejaký oneskorený jesenný vrh. Z obce stúpame po trochu zablatenej a konármi zatarasenej zvážnici na Kremnický Štós. Je to prírodná rezervácia, ktorá vznikla postupným zvetrávaním lávových prúdov. Vytvorila sa tu morfologicky hodnotná scenéria skupín skalných útvarov – stien, rebier, veží a mohutných sutín. Tí odvážnejší z nás lezú na skalné ihly, vchádzajú do puklín, sadajú si na previsy a nechávajú sa fotiť. Prežili všetci. Okrem neživej prírody sú v tejto rezervácii cenné i rôzne vývojové štádiá machorastov a lišajníkov. Najkrajšiou časťou Kremnického Štósu je skala s názvom Vyhliadka, odkiaľ máme Kremnicu ako na dlani. Už len zbehnúť dole a ponavštevovať jej historické pamiatky. Počas strmého klesania sa nám do cesty priplietla ešte Alžbetina skala – je to kamenný útvar, na ktorom je osadená pamätná tabuľa z roku 1898 pri príležitosti tragickej smrti cisárovnej Alžbety.

      Po kamenných schodoch schádzame do Kremnice. Starobylé banské mesto je povestné ťažbou zlata a striebra. Prvé štôlne tu začali baníci budovať už v 8. storočí. Centrum je obkolesené hradbami, vďaka ktorým nebolo mesto nikdy dobyté. Sídli v ňom mincovňa; je najstaršiou existujúcou výrobňou kovových platidiel na svete. Vznikla pred sedemsto rokmi a doteraz razí mince, zlaté tehličky, medaily, vyznamenania a odznaky pre odberateľov z celého sveta. Prehliadky tejto unikátnej firmy sa, žiaľ, v marci nekonajú, tak si aspoň pozrieme historické pamätihodnosti mesta, medzi ktoré patrí mestský hrad, veža a viacero kostolov. Navštívime múzeum, odfotíme sa na námestí pri Stĺpe sv. Trojice, ktorý bol postavený na pamiatku stredovekej epidémie. Je to najvýznamnejšia stavba tohto druhu na Slovensku. Posedíme si v kaviarničkách či pizzeriach a pred pol piatou sa schádzame pri autobuse, ktorý nás bezpečne dovezie domov.

Ľ. Mazán, Tempo, 17.3.2025



Horci v Slatinskom krase

      Predposlednú februárovú sobotu sa pol stovky turistov z klubu Horec vybralo do Nitrických vrchov. Okrem výhľadu z Bukovinskej skaly si chceli vychutnať prechod Slatinským krasom a navštíviť prírodnú rezerváciu Žrebíky.

       Krásny slnečný deň a ustupujúca chrípka spôsobili, že s partizánskymi turistami sa do Krásnej Vsi, kde bol začiatok dnešnej menej náročnej túry, vybralo až päťdesiat záujemcov. Prvú prestávku si milovníci prírody dopriali na Bukovinskej skale. Je to vápencové bralo, z ktorého bol pekný výhľad najmä na juhovýchodnú časť Strážovských vrchov. Skala sa nachádza v rezervácii Žrebíky. Toto chránene územie bolo vyhlásené pred tridsiatimi rokmi a predmetom ochrany je vyše sto hektárový areál s bizarnými skalnými stenami zloženými z vápenca a dolomitu. Vyskytujú sa tu povrchové a podzemné krasové útvary, tiež aj vzácne lesostepné druhy rastlín a živočíchov. K tým podzemným útvarom patrí niekoľko jaskýň a skalných puklín, okolo ktorých sme prechádzali aj my. Na výskyt medveďov v tomto území nás upozorňovali viaceré výstražné tabule. Nášho najväčšieho dravca sme nestretli, zrejme sa ešte oddával zimnému spánku. Ani iné zvieratá sa dnes neponáhľali pózovať pred objektívy fotoaparátov.


       Prichádzame ku križovatke turistických ciest s názvom Veľké lúky. O naozaj – všade naokolo sa rozprestierajú rozľahlé lúky s polozbúranými i zrekonštruovanými domčekmi. Iste tu kedysi boli lazy, dnes zostali z väčšiny stavieb len ruiny. Pokračujúc po náučnom chodníku vchádzame do lesa a znovu sa stretávame so skalami nezvyčajných tvarov. Sú biele, vápencové, a viaceré obsahujú výčnelky, diery, pukliny a závrty. Esteticky hodnotné sú najmä tie, na ktorých sa usídlil sýtozelený mach. Zo živej prírody nás zaujmú zvláštne tvarované staré duby. Tí odvážnejší z nás sa dávajú fotiť stojac na konári v štvormetrovej výške. Okolo Lažteka, kde sa tiež nachádzalo niekoľko domčekov, postupujeme náučnou cestou na juh. Po piatich hodinách v slnkom zaliatej prírode prichádzame do Slatiny nad Bebravou. Tam končíme našu 13-kilometrovú túru, ktorej prírodovedná hodnota spočívala najmä v množstve krasových útvarov. Jediným paradoxom bolo, že na náučnom chodníku sa nenachádzal ani jeden informačný panel, ktorý by popisoval okolitú prírodu. Možno „vyhynuli“ ešte v treťohorách. Nuž, prišli sme neskoro...

Ľ. Mazán, Tempo, 3.3.2025



Na Bralovej a Hájskej skale

      Začiatkom februára sa štyridsiatka turistov z klubu Horec vydala do pohoria Žiar. Na pláne bol výstup na dve výhľadové bralá. Pod jedným z nich číha aj 25-metrová jaskyňa, ktorá stojí za preskúmanie.

       Stredne náročná túra za slnečného počasia začala v baníckom meste Handlová. Okolo stromu, kde uviazla jedna z guliek atentátnika a popri viacerých pamätníkoch venovaných obetiam banských nešťastí prichádzame na pole. Z ohrady, zrejme nejakej súkromnej farmy, na nás civí niekoľko srniek a veľký jeleň. Čuduje sa, kde sa to trepú toľké dvojnohé tvory, navyše, na rozdiel od neho nepárnokopytníky. Pár minút po rozlúčke s paroháčom sa zase kocháme umeleckými ľadovými útvarmi, ktoré v potoku vytvoril mráz. Pekný pohľad z poľa je severným smerom, kde sa tiahne hrebeň pohoria Vtáčnik so skalnatým Malým a Veľkým Gričom a Bielym kameňom. Nasleduje takmer dvojhodinová chôdza lesom. Tú nám sťažuje silný studený vietor, niekedy prechádzajúci až na víchricu. Jeden z nás, želajúc si koniec týchto poryvov počasia, si dal rečnícku otázku: ‘Čo vlastne robí vietor, keď nefúka?’
      Prichádzame k chatke Maják, kde si v závetrí doprajeme oddych a občerstvenie. Onedlho vystupujeme na Bralovú skalu. Jej vrchol tvoria mohutné, esteticky hodnotné skaliská. Je odtiaľ krásny výhľad na okolité obce ako Remata, Ráztočno, vidno i časť Handlovej. Na druhej strane sa rozprestiera Veľká Fatra so zasneženým hrebeňom a známymi vrchmi ako Tlstá, Ostrá, Ploská, Borišov a Ostredok. Zo skaly vidno i Kremnické vrchy so zjazdovkami a s vysielačom na Skalke. Ten je s výškou 305 metrov jedným z najvyšších na Slovensku. Ale i tu, kde sa práve nachádzame, čnie do oblohy 45-metrový telekomunikačný vykrývač. Z plánika sa dá dokonca dozvedieť, ktoré antény slúžia na prenos jednotlivých televíznych a rozhlasových staníc.


       Na vrcholovej plošinke pobudneme dobrú pol hodinu. Kým počas predchádzajúcich dvoch túr vládla hmla, teraz vystavujeme naše tváre slnečným lúčom. Napokon si spravíme hromadné fotografie a z Bralovej skaly odchádzame.

      Pokračujúc po červenej turistickej magistrále, ktorá pretína celé Slovensko od Dukly až na Devín, sa ponad trojkilometrový vlakový tunel dostávame na Sklenianske lúky. Rozsiahle pasienky a lúčne porasty sú obohatené o niekoľko oddychových altánkov, chatiek a domčekov. Už len na skok je náš ďalší cieľ – Hájska skala. Je to vysoké bralo, ktoré zaujme krasovými povrchovými útvarmi, tzv. škrapmi. Ide o diery vo vápencovej skale spôsobené dažďovou vodou. Pod skalou sa nachádza verejnosti voľne prístupná Hájska jaskyňa. Má dva vchody a dĺžku cca 25 metrov. Pred tridsiatimi rokmi bola vyhlásená za prírodnú pamiatku. I my sme sa odvážili vniknúť do útrob tejto diery a celú ju preskúmať. Nástenná výzdoba nebola veľmi výrazná, miestami bola i zničená vandalmi, ale predsa len sme nejaké stalaktity zachytili našimi objektívmi. Podľa informačnej tabule bola jaskyňa obývaná už v neolite, o čom svedčia archeologické nálezy. Jej centrom je šesť metrov vysoký dóm, kde sa stretávajú chodby vedúce od spomínaných dvoch vchodov. Prieskumnú časť dnešnej túry nám uľahčili svietiace mobily a čelovky.

      Po prehliadke podzemných priestorov a vychutnaní si výhľadov z Hájskej skaly schádzame do obce Ráztočno. Zaujme nás kostolík so slnečnými hodinami. Sú na prírodný pohon a ukazujú naozaj presný čas – tri hodiny popoludní. Našu 18-kilometrovú túru končíme v pizzerii Tami pri kebabe, pizzi a nápojoch.

Ľ. Mazán, Tempo, 17.2.2025



Potulky po Štiavnických vrchoch

      Druhou tohtoročnou túrou klubu Horec bol zájazd do stredoslovenského pohoria Štiavnické vrchy; tie sú zároveň i prírodnou rezerváciou. Sopečným vrchom dominuje Sitno – povesťami opradený kopec, v ktorom sa vraj ukrývajú rytieri pripravení pomôcť Slovákom, keď im bude najhoršie. Horci sa tentoraz vybrali trochu severnejšie, a to na vrchol s názvom Kerling. Na svoje si prišli aj lyžiari, ktorí vyskúšali umelý sneh v stredisku Salamander.

       18-kilometrová trasa začala v starobylej banskej obci Hodruša-Hámre, v časti Jelšová. Dedina je známa ťažbou zlata a striebra už od 13. storočia. Hneď po prvých metroch chôdze prichádzame k peknej kaplnke s priľahlou farou. Kúsok ďalej na nás čaká opustená štôlňa, do ktorej sa bez problémov dá vojsť. Svietiac si mobilmi preskúmali sme ju asi do 30-metrovej dĺžky. Cestou po zelenej značke stretáme ešte niekoľko technických stavieb – ťažobné veže, kolesá výťahov a vozíky čoby pozostatky stáročnej banskej činnosti. Hodruša i neďaleká Banská Štiavnica je doslova prevŕtaná šachtami a štôlňami, niektoré su verejnosti oficiálne prístupné, či už so sprievodcom alebo bez.
      Po zaznamenaní historických objektov na mobily či fotoaparáty pokračujeme po turistickej značke. Rustikálne drevené smerovníky nám ukazujú, kam sa budeme v najbližších minútach uberať. Počas stúpania na najvyšší bod dnešnej túry sa krajina začína zahaľovať do hmly. Tá sa stále zhusťuje, takže po výstupe na Kerling nevidíme skoro nič. Na rozsiahlej horskej lúke rozoznávame iba murovanú kaplnku s názvom Ave Maria. Okrem nej je na lúke smerovník a križovatka značkovaných chodníkov, ktoré vedú po hrebeni Štiavnických vrchov.


      V hmle pokračujeme smerom na východ a po chvíli prichádzame k drevenému altánku, kde si doprajeme kratšiu pauzu. Na lazoch Hadová sa pasú ovce, kravy a tieto úžitkové zvieratá strážia dva veľké ovčiarske psy. I keď niektorí z nás mali pred nimi rešpekt, z areálu sa von nedostanú, ten je totiž obohnaný elektrickým ohradníkom. Na lazoch vidíme polozbúrané domy, ale aj niekoľko pekných dreveníc. Pokračujúc po zaviatej ceste si v snehu všímame veľké odtlačky pripomínajúce medvedie stopy. Prechádzame okolo viacerých pamätníkov venovaných padlým partizánom; na okolí pred osemdesiatimi rokmi prebiehali urputné boje. Napokon schádzame k rekreačnému a lyžiarskemu stredisku Salamander.

      I my máme dnes medzi sebou zopár vyznavačov lyžovania. Hlavným dopravným prostriedkom je pre nich vyhrievaná lanovka s dĺžkou 1270 metrov. Zjazdovka, v prípade potreby umelo zasnežovaná, je dlhá až 1400 metrov. Naši štyria lyžiari si kúpili celodenné lístky a do sýtosti sa polyžovali na štiavnických svahoch. My pešiaci sa zatiaľ zohrievame teplými jedlami v jednej z niekoľkých reštaurácií a bufetov. Keďže je ešte dosť času, okolo horného Hodrušského jazera prejdeme k väčšiemu dolnému jazeru a celé ho obídeme. Je to tajch s hĺbkou 21 metrov, ktorý vznikol v 18. storočí pre potreby baníctva a hutníctva. Jazero je zapísané v zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. V súčasnosti sa využíva na rekreačné účely ako je plávanie, člnkovanie či skákanie do vody z vysokej hojdačky. Po obhliadke tajchu sa vraciame k rekreačnému stredisku, kde spolu s lyžiarmi nasadáme do autobusu a vyrážame na cestu domov.

Ľ. Mazán, Tempo, 10.2.2025



Turisti na výročnej schôdzi

      Predposledný januárový štvrtok sa turisti z klubu Horec stretli na svojej výročnej členskej schôdzi. Keďže v apríli bude klub oslavovať štvrťstoročnicu od svojho vzniku, táto schôdza – už dvadsiata piata v poradí – mala slávnostný ráz. Zišla sa na nej presná stovka členov a sympatizantov Horca.

       Predseda klubu Peter Horváth privítal účastníkov a hostí, ktorými bol Milan Lomnický, predseda Regionálnej rady KST v Prievidzi a František Szalay, zakladateľ oslianskeho klubu Žarnov. Z hodnotiacej správy vyplynulo, že turistický klub v roku 2024 zorganizoval 20 akcií, z toho 18 autobusových zájazdov. Spolu sa túr zúčastnilo okolo 1200 turistov, ktorí prešli po horách 320 kilometrov. Z tých najvydarenejších akcií spomeňme zájazd do Malých Karpát s návštevou rozsiahleho Plaveckého hradu, Deň s Horcom, kedy sme vyčistili turistické chodníky od odpadkov a akcia skončila pri guláši. Koncom apríla sme sa vydali do Maďarska, kde sme vystúpili na vrch Karanč, hrad Šalgó a Šomošku, samozrejme i s prehliadkou kamenného vodopádu. V Slovenskom raji sme prešli Zejmarskú roklinu, odfotili si Nálepkove vodopády a vyštverali sa na Havraniu skalu. Návšteva Krupinskej planiny bola spojená s výstupom na hrad Čabraď a opevnený kláštor Bzovík. Náročná túra v Malej Fatre nás zaviedla k Šútovskému vodopádu a okolo Mojžišových prameňov sme vystúpili na Chleb. Až dva autobusy a jedno auto bolo treba, aby sme uspokojili záujemcov o návštevu rakúskych vodopádov Myrafälle a rokliny Steinwandklamm s niekoľkými jaskyňami. Najnáročnejšou minuloročnou túrou bol výstup na Jahňací štít; uskutočnil sa za krásneho slnečného počasia a po náročnom výstupe sme si oddýchli na chate pri Zelenom plese. Druhá skupina absolvovala ľahšiu trasu, kedy prešli okolo Trojrohého a Bieleho plesa k chate Plesnivec.
       V strede septembra sa podarilo zorganizovať 4-dňovú akciu na východnom Slovensku. Ubytovaní pri Zemplínskej šírave sme robili túry k jazeru Morské oko, na Sninský kameň, Vihorlat, navštívili sme Humenné a posledný deň sme sa vyštverali na Viniansky a Spišský hrad.


       Z jesenných akcií spomeňme Teplické serpentíny, Sklabinský hrad a Katovu skalu, Prosiecku dolinu a Pravnáč, ďalej to bol Demian a zrúcanina hradu Šášov. V Pohronskom Inovci bolo naším cieľom skalné mesto Benát a vrch Veľký Inovec s posedením na chate. Pred Vianocami sme sa s milou sprievodkyňou poprechádzali po Budapešti. Záver roka ako tradične patril výstupu na Žarnov a na Silvestra to bol vrch Osečný s vareným vínkom a vianočnými dobrotami. Poslednej minuloročnej akcii sa zúčastnilo rekordných 145 turistov.

      Po zhodnotení minulého turistického roku predseda predniesol správu o 25-ročnom pôsobení klubu Horec. Zaznela aj informácia o najaktívnejších turistoch, ktorým boli odovzdané poukazy na zájazdy. Najviac akcií absolvovala Radka Majerová, Ľubo Mazán, Miro Horváth, Jozef Mesiarik, Marek Švik, Peter Baráth a Peter Horváth. Poukazy boli udelené aj účastníkom vedomostnej súťaže, kde najviac správnych odpovedí dosiahla Jana Turčeková. Koncom minulého roka mal Horec 191 aktívnych členov a ďalšie desiatky milovníkov prírody sa akcií zúčastňovali ako nečlenovia. Spolu s nami bolo na túrach až 280 rôznych turistov.

      Na rok 2025 je naplánovaných až 25 akcií. Už teraz je naplnená cyklotúra popri moravskej rieke Bečva a štvordňovka v Adršpašských skalách. Pred Vianocami navštívime české mesto Olomouc. Po skončení oficiálnej časti výročná schôdza pokračovala spoločenskou časťou. Turisti si mohli pozrieť kvalitne vedené kroniky či časopis Krásy Slovenska. V rámci členského príspevku každý dostal ručne vyrobené mydlo so znázorneným vrchom Kriváň. Na jedálnom lístku bolo slané pečivo a zákusky, za čo patrí poďakovanie všetkým členkám, ktoré občerstvenie pripravili. Napokon, ako sa pri oslave štvrťstoročnice patrí, bola podávaná teplá večera. Diskusia a dobrá nálada sa niesla sálou kultúrneho domu až do večerných hodín.

Ľ. Mazán, Tempo, 3.2.2025



Horci na Inovci

      Tentoraz nie na Pohronskom, ako v novembri minulého roka, ale na Považskom. Tam smerovala prvá tohtoročná túra klubu Horec. Z obce Dubodiel smerujeme po modrej značke v ústrety 1042-metrovému vrchu Inovec, ktorý je najvyšším bodom pohoria. Na lesnom chodníku je asi päť centimetrov snehu. Obloha je zatiaľ čistá, oblaky vytvárajú pôsobivé zhluky. Prichádzame k miestu, kde na mohutnom pni tkvie tabuľka s textom: Zákonom chránený jaseň. Mladé jasene okolo spíleného starčeka vysadili pred pár rokmi obyvatelia Dubodiela. Oddýchneme si pri mláďatách stromov, zjeme čo-to z prinesenej stravy a ďalej stúpame po mierne zasneženej cestičke hore na vrchol.

       Na najvyššom bode pohoria nás víta turistický smerovník. Oznamuje, že stojíme na Inovci vysokom 1042 metrov. Nachádza sa tu schránka s vrcholovou knihou, ohnisko, triangulačný bod, dva drevené kríže, náučný panel, altánok s lavičkami, dva telekomunikačné vykrývače a kovová rozhľadňa Helena. Jej vrcholová plošina je vo výške 22 metrov nad úrovňou terénu. Keďže sme však počas stúpania vošli do oblaku, výhľady na Kľak, Fatru či Tatry nám neboli dopriate. Pekné boli aspoň dobiela zasrienené stromy naokolo. Trochu viac výhľadu na Považie poskytla nižšie položená vyhliadka doktora Bundalu.

      Po polhodinke klesania, ktoré si náš najmladší turista Damien zrýchľuje klzákom, prichádzame na Chatu pod Inovcom. V jej blízkosti sa nachádza lyžiarsky vlek, ten však dnes nefunguje.


      Chata disponuje takmer 70-timi lôžkami a jej súčasťou je aj reštaurácia s ponukou teplých a studených jedál a nápojov. Pobudneme tu dobrú hodinu, ochutnáme voňavé polievky a hlavné jedlá. Drevené steny chaty zdobia poľovnícke trofeje, obrazy, na predaj sú rôzne suveníry, mapy, náplasti, ba i zubné kefky. Zdá sa, že chatár myslí aj na ústnu hygienu turistov, ktorí tu neplánovane zostanú na noc. Ľudí je tu dnes tak veľa, že sú do posledného miesta naplnené dve jedálne a ešte pätnásť ďalších záujemcov stojí pred dverami v rade, aby sa dostali dnu. Prišli buď peši alebo autami po spevnenej lesnej ceste.

      Po nasýtení a napojení sa vstávame a uvoľňujeme miesto čakajúcim pocestným. Zasmejeme sa na predpovedi počasia podľa visiaceho motúza a k nemu priložených vysvetliviek, po chvíli prichádzame k skalnému útvaru, kde kedysi žil pustovník František. Ten sa v polovici 17. storočia kvôli nešťastej láske utiahol do jaskyne, kde žil a pomáhal ľuďom až do konca života. Zrútená jaskyňa vraj doteraz skrýva jeho telesné pozostatky. Neskúmali sme, či je to pravda. Čaká nás totiž strmý zostup šmykľavým zľadovateným chodníkom, kde viacerí z nás okúsili tvrdosť inoveckej pôdy. Niektoré pády boli naozaj dosť bolestivé. Napokon prichádzame k skrachovanému motorestu Radar, kde na parkovisku stojí náš autobus. Prvá tohtoročná túra sa i napriek slabej viditeľnosti vydarila a veríme, že také budú aj ostatné.

Ľ. Mazán, Tempo, 27.1.2025



Rekord v účasti na Osečnom opäť prekonaný

      Posledný minuloročný deň, i keď v meste vládla hmla, sa pred deviatou hodinou začali pri dolnom pomníku schádzať milovníci prírody. Turistický klub Horec organizoval 11. ročník Silvestrovského výstupu na Osečný. Predseda klubu privítal účastníkov, zaželal im šťastný nový rok a pozval ich na najbližšiu akciu, ktorá sa uskutoční prvú januárovú sobotu. Bude ňou výstup na Inovec s návštevou rozhľadne a chaty pod lyžiarskym svahom.

       Po privítaní a vinšoch sa už päťdesiatka účastníkov vydáva serpentínami na horný pomník. Tam nasleduje kratší oddych a spoločná fotografia. Na križovatkách sa k hlavnému prúdu pridávajú ďalší a ďalší turisti. Druhou zastávkou hadiacich sa tiel je lavička pri stožiari vysokého napätia. Výhľad sa kvôli hustej hmle nekoná. Zaujímavé je iba 50-hertzové bzučanie drôtov, ktoré prenášajú státisíce voltov. Snehu tento rok nebolo, stromy sú však obalené pekným srieňom, ktorý tvorí na konárikoch kratšie ihličky.

      Na 552-metrovom vrchu Osečný, kde sa nachádza stôl, lavička, ohnisko a vrcholová kniha, sa postupne schádza veľké množstvo účastníkov. Tí prichádzajú nielen po žltej značke z Partizánskeho, ale aj z iných smerov. Spolu sa nás na vrchole zišlo až 145, čo je rekordný počet počas celej 11-ročnej histórie tohto podujatia.


      Okrem predstaviteľov čeľade homo sapiens sa tu vyskytuje aj niekoľko kusov psieho plemena. Príchodzích víta blčiaci oheň, ktorý ako každoročne pripravili turisti z Kolačna. Tí už niekoľko dní pred akciou napílili, posekali, naukladali a pozakrývali drevo. Varené víno zase pripravili „vysokohorskí nosiči“, ktorí v bandaskách vyniesli na vrchol nielen 40 litrov bieleho vínneho moku, ale aj vodu, kotol so stojanom, cukor a nevyhnutné aromatické koreniny. Podľa odporučenia na internetovej stránke si každý účastník priniesol svoju vlastnú šáločku, aby sme plastovými pohárikmi nezanášali prírodu. Na stoloch sú porozkladané koláčiky všakovakých druhov, jednohubky, pagáčiky, obložené chlebíčky, poniektorí priniesli aj klobásu, syr či slaninu, ktorú si opekajú nad plameňmi. Z kotla vychádza sladkastá vôňa vareného vínka. Štyria otužilci – i keď teplota vzduchu sa pohybuje okolo nuly – si vyzliekajú vetrovky i tričká a odhaľujú pred zrakmi prítomných svoje vyšportované telá.

      Po troch hodinách na Osečnom strávených s priateľmi a kamarátmi z Horca či zo susedných turistických klubov, po rozhovoroch a ochutnávke prinesených lahôdok si spravíme vrcholové fotografie, zapíšeme sa do knihy návštev a pomaly sa vraciame späť k svojim rodinám. Niektorí turisti sa ešte večer stretli na námestí, aby pokračovali v oslave a pri diskohudbe a ohňostroji privítali Nový rok.

Ľ. Mazán, Tempo, 20.1.2025



Štvrťstoročnica Výstupu na Žarnov

      Za krásneho počasia sa turisti z klubu Horec, ale nielen oni, vydali na tradičný vianočný výstup na sopečný vrch Žarnov. Ten sa nachádza na okraji pohoria Vtáčnik a z jeho vrcholu je nádherný kruhový výhľad. Okrem horcov sa výstupu zúčastnili aj turisti z Oslian, Prievidze, Skačian, Veľkých Uheriec a z ďalších klubov. Celé rodiny, s deťmi a niektoré i so psami, stúpali po lesnej ceste označenej žltou značkou na 840-metrový vrchol. Ten sa nachádza v prírodnej rezervácii Buchlov. Zástupy turistov sa tešili zo slnečného počasia, modrej oblohy a nezablatenej suchej cesty. Iba miestami, najmä v chládku, sa dali nájsť ojedinelé stopy snehu.

       Keďže išlo o 25. ročník výstupu, predseda Regionálnej rady KST Prievidza Milan Lomnický predniesol na vrcholovej rovinke slávnostný prejav. Zároveň odovzdal predsedovi TK Horec Petrovi Horváthovi ďakovný list za zorganizovanie všetkých dvadsiatich piatich ročníkov tejto obľúbenej akcie.


      Po rozdaní magnetiek pripomínajúcich dnešný výstup sa už účastníci oddali hodovaniu: poponúkali sa vianočnými sladkosťami, naliali si prinesenú kávičku, čaj, či niečo ostrejšie. Výhľady boli skutočne fantastické: ako na dlani sme mali okolité dedinky i mesto Partizánske, v diaľke bol vidieť Považský Inovec so svojimi rozhľadňami, Rokoš, Strážov, Magura, zasnežený Kľak, ba aj časť Veľkej Fatry. Horcov sa na Žarnove zišlo 64, ale spolu sa tam vystriedalo vyše 150 turistov. Oproti minulým rokom si prítomní všimli jednu zmenu: na vrchole chýbal drevený kríž. Ten totiž počas roka odhnil a spadol do trávy. Obci Oslany sa doteraz nepodarilo dopraviť hore a namontovať nový kríž, takže skala je v súčasnosti bez neho. Po vyše hodinovej sieste na vrchole a vychutnaní si výhľadov sa účastníci pomaly pobrali späť k svojim autám, ktoré na nich čakali pri točni autobusov na Ľubianke.

Ľ. Mazán, Tempo, 13.1.2025