Turista bez oddychu

       21. septembra sa pán Ľudvík Haviar z Bojníc dožíva 80 rokov. No a čo, poviete si, takých sú medzi nami desiatky. Pán Haviar je však predsa len čímsi výnimočný. I v takomto vysokom veku sa stále venuje turistike. A keď vravíme turistike, nemyslíme tým len krátke prechádzky po okolí, prípadne vybehnutie si s košíkom na huby. Ľudvík je doteraz členom niekoľkých turistických klubov, s ktorými pravidelne chodieva i na tie najnáročnejšie túry. Kde a kedy sa vlastne prebudila jeho láska k prírode a k pohybu?
       Ľudvík Haviar sa narodil v podhorskej dedinke Nitrica. Po ukončení základnej školy začal navštevovať gymnázium v Prievidzi. Do Novák však autobus v tých časoch nechodil, cesta bola iba vo výstavbe. Študujúci mladík musel chodiť pešo z Nitrice do Novák, tam nasadol na vlak do Prievidze, no a po skončení vyučovania túto istú trasu v opačnom poradí absolvoval znovu. Takto každý pracovný deň – v lete i v zime – prešiel peši cirka 16 kilometrov. Navyše, každodenný pohľad na Rokoš v ňom vzbudil záujem o turistiku, preto na tento tisícmetrový kopec s kamarátmi často chodieval. Príliš ďaleko nebola ani Temešská skala s niekoľkými jaskyňami, Malá Magura alebo Kľak. To boli prvé turistické ciele pána Haviara. Ak nešiel autobus, pod plánovaný vrchol sa dalo prísť aj na bicykli.
       Počas letných prázdnin zvykol vypomáhať pri zememeračských prácach ako figurant. To ovplyvnilo jeho ďalší profesionálny rast. Vo štvrtom ročníku gymnázia odišiel študovať geodéziu do Košíc. Po skončení štúdia pracoval väčšiu časť života ako zememerač na rôznych pracoviskách. Vytyčoval napríklad hranice vodného diela Gabčíkovo.
       Vysoký vek má Ľudvík zrejme zakódovaný v génoch. Jeho otec sa dožil 94 rokov a jeho mamička až 97. Nebyť úrazu a následných problémov s bedrovým kĺbom, hádam by to dotiahla až do stovky. Náš 80-ročný turista pravidelne chodieva na akcie s turistickým klubom Horec z Partizánskeho, s Mestským klubom slovenských turistov Prievidza, či s KST Horná Nitra. Neváha o druhej či tretej hodine ráno docestovať do Partizánskeho, aby sa s Horcami zúčastnil nejakej náročnej túry. Tento rok napríklad absolvoval výstup na Vtáčnik, na Kriváň, prechod hrebeňom Červených vrchov, výstup na Praděd, chystá sa na Roháče. Za svoju minuloročnú aktívnu účasť – 15 úspešne zvládnutých akcií – bol odmenený poukazom na autobusový zájazd. Nerobia mu problémy ani 25-kilometrové trasy, či dvojtisícové vrcholy. V mladšom veku okrem niekoľkých trojtisícoviek zdolal aj najvyšší vrch Európy Mont Blanc. Uz niekoľko desiatok rokov – či s turistickými klubmi alebo s menšími skupinkami kamarátov – každoročne vystúpi na všetky významné vrcholy Vysokých Tatier, ako sú Rysy, Kriváň, Východná Vysoká, Slavkovský štít, Kôprovský štít a taktiež na reťazami opradené Priečne sedlo.

       Ani vysoký vek mu neubral na sile, tobôž nie na optimizme a dobrej nálade. Na túru si vždy prinesie fľašku fernetu, aby mohol touto „zafarbenou vodou“ ponúknuť svojich priateľov. On sám si odpije len trošku, aby tie tisíc metrové prevýšenia s jasnou hlavou zvládol. A zatiaľ sa mu darí. Možno aj preto, že si dobrovoľne nezanáša pľúca svinstvom z cigariet, možno preto, že bol celý život slobodný. Žije v kľude, bez stresov, má veľa pohybu, neustále je na čerstvom vzduchu, v prírode.
       A to je vlastne aj návod pre ostatných, ktorí by sa radi v zdraví dožili vysokého veku. Neprestať aktívne žiť, neprestať sa pohybovať, mať svoje záľuby a koníčky. Tak ako Ľudvík Haviar, ktorému k jeho osemdesiatke prajeme hlavne veľa zdravia a nachodených ešte mnoho stoviek kilometrov.