Západné a Poľské Tatry

11.7.-16.7.2006

          Pred necelým rokom v septembri sa štvorica turistov z TK Horec zúčastnila štvordňovej vysokohorskej turistiky v Poľských Tatrách. Tento rok sme si zdvihli latku o čosi vyššie a naplánovali si šesťdňovú hrebeňovku časti Západných, Poľských a Vysokých Tatier.

     Na rozdiel od minulého roka sme v utorok 11.7. vyrazili len dvaja. Niektorí kamaráti síce prisľúbili účasť aspoň na 50 %, ale vzhľadom na veľkú únavu z víkendovej túry v Rakúskych Alpách zostali radšej doma. Len verný a neúnavný kamarát Rudy, ktorého nezničili ani Alpy, naskočil na poslednú chvíľu do vlaku, keď som sa už začal vyrovnávať s myšlienkou, že pôjdem sám. To ma mimoriadne potešilo a spoločná cesta do Liptovského Mikuláša ubehla vo veselej atmosfére veľmi rýchlo. Potom nasledovalo niekoľko hodín chôdze Račkovou dolinou s ťažkými batohmi na chrbtoch do Koliby pod Klinom, kedysi najvyššie položeným salašom u nás, kde bol náš prvý nocľah v lone prírody vo výške 1440 m.n.m.

     Ráno sme si privstali, veď nás čakala najdhšia túra celého podujatia. Už o deviatej sme stáli na vrchole Bystrej, kde sme nechali na lístku odkaz pre kamarátov z Horca, ktorí tam mali prísť v sobotu. Po zostupe do Pyšného sedla sme pokračovali hrebeňom neznačeným chodníkom, ktorý však bol dobre vychodený, čo dokazovalo, že turisti chodia aj do tejto menej známej časti Západných Tatier. Len neviem kedy, pretože široko-ďaleko nebolo nikoho vidieť. Ale veru oplatí sa navštíviť aj túto oblasť. Krásna hrebeňovka vedie cez skalnatý vrch Kamenistá, Smrečiny, Poľskú Tomanovú až do Tomanovského sedla. Tam nás nedostatok vody a únava prinútili na chvíľu zastať a pouvažovať o prenocovaní v neďalekej chate na poľskej strane. Rudy po krátkom zamyslení hrdinsky predniesol "vydržíme", čo však onedlho najmenej trikrát oľutoval, keď sme v dusnej horúčave stúpali na 2096 m vysoký Temniak, prvý v masíve Červených vrchov. Po ňom nasledovali ďalšie dvojtisícovky Kresanica, Malolučniak, Kondratova kopa. Až z Kondrackého sedla, úplne bez vody, prežúvajúc posledné dve jablká, sme o 20. hodine večer po 13 a pol hodinovom náročnom pochode zostúpili k Chate na Kondratowej Hali. Za celý deň sme nestretli ani človiečika. Hneď sme začali hasiť smäd vodou, pivom a všetkým, čo tieklo. Noc v príjemnej chate, ktorú vraj v noci navštevujú aj maškrtné medvede, ubehla rýchlo. Svalovica až tak rýchlo nezmizla, ale rozchodili sme to.

     Ráno včasné raňajky, hodiť na chrbty kredence, tak sme totiž volali naše ťažké batohy, znova vystúpiť na hrebeň a dokončiť zostávajúcu časť Červených vrchov. Oproti nám sme stretali mnoho pekných turistiek obutých dokonca v plážových šlapkách, tešiacich sa na výstup na Giewont. Bolo by zaujímavé vidieť, ako v tej obuvi lezú po skalách. Stretli sme aj skupinku rádových sestier v typických dlhých habitoch, ktoré však mali na rozdiel od chichúňajúcich sa sandálkových turistiek obuté kvalitné vibramy. Na Kasprovom vrchu nás rýchlo prešla chuť na nechutne drahé pivo v prepočte za 90 Sk a dali sme prednosť chutnej pramenistej vode, ktorá bola zadarmo. Riadne sme sa posilnili aj jedlom, čím sme zas o niečo odľahčili naše kredence a vyrazili k 2301 m vysokej Svinici, môjmu najobľúbenejšiemu vrchu, ležiacom už vo Vysokých Tatrách. O 14. hodine po prelezení niekoľkých reťazami zaistených úsekov sme stáli na jej majestátnom južnom vrchole, Rudy po tretí a ja po piatykrát. Zostup do sedla Zawrat na poľskej strane viedol tiež po mnohých reťaziach, ale to sme sa už blížili do Doliny Pięciu Stawow Polskich, kde sme mali zabezpečené ubytovanie na dve noci v zrube strážcu národného parku. Cena bola o polovicu menšia než v chate o niekoľko sto metrov ďalej. Umývali sme sa síce v neďalekom plese, vodu na pitie naberali v potoku a večer sme svietili len sviečkami a čelovkami, ale tá romantika stojí za to.

     Ďalší deň sme si dali oddychový a vystúpili na Kozi Wierch. Túrička taká na 4,5 hodiny, ale technicky dosť náročná, samé reťaze, rebríky, dokonca steny, kde by sa miestami nejaká tá retiazka aj zišla, ale asi sa im minuli, tak tam žiadne nedali. Okolo obeda sme mali šťastie. Strhla sa silná búrka, ktorá nás zastihla už na zostupe kúsok nad naším zrubom, no aj napriek tomu sme dosť dobre zmokli. Zrub bol už plný turistov, ktorí sa tam skryli pred búrkou. Bolo nám ľúto detí jednej belgickej rodinky, ktoré sa triasli zimou v nedostatočnom oblečení, tak sme im navarili aspoň čaj. Veľmi sa tomu potešili a my sme zas mali príjemný pocit z dobrého skutku.

     Na ďalší deň sa našťastie vyjasnilo, a tak sme včasne ráno vyrazili smerom k Morskému Oku a potom na Rysy. Z poľskej strany je výstup na Rysy náročnejší, reťaze nemajú konca kraja. Po dosiahnutí vrcholu nás prekvapila hmla a zima, no sem-tam sa v mrakoch urobila diera a naskytli sa nám aj pekné výhľady. Pôvodne sme mali spať na Chate pod Rysmi, ale pretože sme tam boli už o 14. hodine, po horúcom čaji a niekoľkých nápojoch s horcom sme prehodnotili situáciu a vyrazili sme aj s kredencami ďalej. Pred 19. hodinou sme došli na Štrbské Pleso a unavení ako ťažné kone po 12-hodinovej šichte sme uvažovali, ako dobre by sme sa mali tam hore na chate. No čo, bolo treba ísť už len vpred. Povečerali sme v rýchliku pečené klobásy kúpené v rýchlosti na stanici a v Kraľovanoch v železničných nocľahárňach sme plánovali stráviť poslednú noc. Tie však už prevzala nejaká iná firma a hoci sú prázdne a nevyužité, aj tak nás tam nechceli ubytovať. Ešte dobre, že existujú dobrí ľudia a kolegialita medzi železničiarmi. Nočná služba v rušňovom depe nám dovolila použiť ich sprchy a prespať v odstavenom vagóne. Predtým sme sa pravdaže uistili, či ten vagón ráno niekam nepošlú, nebolo by príjemné prebudiť sa dakde v Čechách. Ale keď sme zvládli Poľsko, zvládli by sme aj Čechy, akurát by sme museli doplniť zásoby, lebo v značne odľahčených kredencoch nám zostal už len kus suchého chleba, jedna paštéka, zopár cukríkov a voda.

     Po noci strávenej vo vagóne sme konečne v nedeľu dopoludnia s poldenným náskokom ukončili naše šesťdňové putovanie Západnými, Poľskými a Vysokými Tatrami. Unavení, zarastení, opálení, ale spokojní sme sa v Prievidzi rozlúčili pri nehorázne lacnom a chutnom pivku.

                                                                                                               Juraj Jenis 

Podrobnosti :

Jednotlivé túry :

1. deň - Pribylina Esperanto - Koliba pod Klinom (4 hod.)
2. deň - Koliba pod Klinom – Bystrá – Kamenistá - Chata na Kondratowej Hali (13,5 hod.)
3. deň - Chata na Kondratowej Hali - Kasprov vrch - Svinica - Dolina Pięciu Stawow Polskich (9,5 hod.)
4. deň - Dolina Pięciu Stawow Polskich - Kozi Wierch a späť (4,5 hod.)
5. deň - Dolina Pięciu Stawow Polskich - Rysy - Štrbské pleso (12 hod.)
6. deň - Cesta domov

Prístrešok pod Klinom	Na vrchole Bystrej	Zostup do Pyšného sedla	Neznačkovaná trasa vedúca po hranici

Chata na Kondratowej holi	Giewont	Na Kasprovom vrchu	Cesta na Svinicu

Naša obľúbená chatka	V tomto plese sme sa umývali	Orlia cesta	Zostup z Malého Kozieho vrchu

Cesta na Veľký Kozí vrch	Na Kozom vrchu	Výstup na Rysy	Konečne na Rysoch